Značka: Spektrum 2008 – 6

Po ukončení Školy rodiny sa pravidelne schádzame na štvrťročných stretnutiach, na ktorých si dopĺňame poznanie a zároveň informujeme o aktivitách vo farnosti. Na predchádzajúcom stretnutí bola veľkým obohatením účasť dp. Pavla Bugoša, farára z Košíc a jeho prednášky na tému: ABRAHÁM – o tom, ako Boh povoláva, ako mu my odpovedáme a ako dokážeme prijať a plniť jeho vôľu. Druhou katechézou bola IKONA SV. RODINY Z NAZARETA.

Dnešný svet sa nachádza v období krízy autority spoločnosti, Cirkvi, ale najmä rodiny. Diabol chce zničiť rodinu tým, že útočí na ženu, lebo je nositeľkou života, útočí na otca, lebo je ochrancom života. Na obraze nazaretskej rodiny je definovaný vzťah a postavenie jednotlivých členov rodiny, ich nadriadenosť a podriadenosť.
Z tradičných ikon sme zvyknutí, že malý Ježiš je v náručí Matky. Tu vidíme porušenie tohto pravidla, ale len na úkor toho, aby do popredia vystúpil rodinný duch. Dvanásťročný Ježiš je umiestnený na pleciach otca, čím sa zvýraznila úloha otca pri dospievaní detí. Otec má byť pre svoje dieťa oporou, hlavne vtedy, keď prichádzajú problémy v dospievaní. Porušovanie tejto zásady zapríčiňuje vážne zranenia u dieťaťa, ktoré si potom prenáša so sebou do života. Preto je dôležité, aby otec venoval veľa času svojim dospievajúcim deťom a „neposlal ich so všetkým za mamou“. Ak otcovi naozaj záleží na rodine, veľa času strávi v rodine, nie mimo nej. Na ikone vidíme, ako otec pevne obidvomi rukami drží za nohy svojho syna, akoby bolo povedané, že otec je ten, kto riadi kroky svojho syna. V období dospievania má dieťa pociťovať podporu práve zo strany otca, ktorý má vysvetľovať svojmu dieťaťu, že krízy majú napomôcť jeho rastu vo viere a upevniť dôveru v Boha.

Pevným držaním rúk otca ja naznačené ďalšie dôležité pravidlo: otec v rodine je predstaviteľom zákona a vykonávateľom moci. Boh zveril zodpovednosť za manželstvo a rodinu mužovi. Keď Eva v raji spáchala hriech, Boh nebral na zodpovednosť ju, ale muža: „Kde si?“ Muž sa chce zbaviť zodpovednosti a zhadzuje ju na ženu: „Žena mi dala zo stromu… a jedol som!“ A toto sa deje vo všetkých manželstvách, keď muž stratí Ducha. Muži a ženy sa nechápu. Sú rozdielni a preto nemôžu byť rovnakí. Keď Boh stvoril ženu, muž spal. Jemu ponechal silu rúk, žene dal silu jazyka. Chlapovi sa páči iná, ale svoju miluje. Žena funguje ako vlna – raz je hore a vtedy zvládne pol sveta, inokedy je dole a vtedy potrebuje pomoc muža. Muž sa často zrieka svojej zodpovednosti a žena ju veľmi rada berie na seba. Preto v mnohých rodinách je muž „pod papučou“, t. j. o všetkom v domácnosti rozhoduje, všetko riadi a kontroluje žena. Takto to nemá byť. Riešením je, aby žena „vrátila naspäť“ túto zodpovednosť mužovi. Má mu pomáhať byť zodpovedným. Muž veľmi trpí, keď v rodine vládne žena, keď mu ukradne autoritu, on už v rodine nemá čo robiť a ide „na pivo alebo na huby“. A potom sa žena sťažuje, že nie je doma. Je treba si uvedomiť, že muž sa nikdy nebude deliť o svoju autoritu. Buď ju má alebo ju nemá vôbec.

V mnohých rodinách žena je tá, ktorá varí, perie, upratuje, viac sa modlí, spovedá, viac sa venuje deťom. Na druhej strane je muž niekedy hrubý, egoista, chodí neskoro, málo je doma, nechce sa modliť ani spovedať. Postava ženy je tak obrazom čnosti, postava muža obrazom slabosti. Ale odvahu! Pre toto sa ešte netreba rozvádzať, lebo presne tak to fungovalo aj v nazaretskej rodine. Žena – Mária – je obrazom všetkých čností. Oproti mužovi bola dokonalejšia, veď bola nepoškvrnene počatá a uchránená od dedičného hriechu, bola plná milosti. Jej manžel sa zďaleka nemohol s ňou porovnávať, ba naopak pochyboval o Márii, chcel ju tajne prepustiť a nemal k nej dôveru, až kým ho nepovzbudil anjel. A predsa sa táto rodina nerozpadla, hoci muž bol slabší. A Mária vždy a za každých okolností poslúchla, čiže podporovala autoritu „slabšieho“ muža. V tejto rodine vládol Boží duch a model tejto rodiny má byť vzorom aj pre dnešné rodiny.

Sväté písmo na obraze zaznamenáva dialóg medzi Bohom a Máriou vo chvíli zvestovania. Keď Mária vyslovuje svoje „Staň sa!“, vytvára sa nazaretská rodina. Od tejto chvíle Boh prestáva komunikovať so ženou a komunikuje iba s otcom. Boh všetko organizovanie rodiny chce robiť cez muža. A Mária to rešpektuje. Keď Jozef povie: „Mária, balíme kufre a ide sa do Egypta“, nevzdoruje. Keď povie: „Vraciame sa naspäť“, nevyčíta mu, že potratil rozum a nevzbúri sa ani vtedy, keď počas cesty zmení plán. Na ikone sú všetky Máriine postoje vyjadrené sklonenou hlavou na znak podriadenia sa manželovi – „Tak ako povieš ty“ – a vystretými rukami, ktoré sú znakom odovzdanosti do Božej vôle. Preto muž, prv než vynesie nejaké rozhodnutie, má sa poradiť s Bohom a potom povedať svoje rozhodnutie manželke. Žena chce poslúchať, ak vidí, že muž rozhoduje z Božej vôle, ale ak má poslúchať egoistu, má veľké problémy s poslušnosťou. Keď otec o niečom v rodine rozhodne, je dôležité, aby žena podporila slovo otca u detí: „Ja nemôžem zmeniť otcovo rozhodnutie.“ Vtedy dieťa vidí jednotu manželov. Vidí, že rodičia sú jedno telo, jeden duch. Matka nikdy nemá deťom hovoriť o chybách otca a zhadzovať pred nimi jeho autoritu. Je to to najhoršie, čo môže urobiť.

Dieťa Ježiš je na ikone umiestnené na pleciach Jozefa – otca, jeho pohľad je nasmerovaný na matku. Tým je naznačená harmónia pri výchove. Otec je ten, kto môže mať fyzický kontakt s dieťaťom, matka je tá, ktorá má mať citový vzťah. Jej slová k dieťaťu majú byť láskavé. Má si uvedomiť poslanie svojich rúk. Nie je správne, aby dieťa bolo udierané tou istou rukou, ktorá ho hladí, žehná, ktorá mu varí, perie, kúpe ho, oblieka. Koľko stresu a neurózy zažívajú dnešné deti v rodine. Kvôli pekne zariadenému bytu sústavne musia počúvať: „Nechaj to, nechoď tam!“ Zo školy nesmie priniesť zlú známku, lebo rodičia chcú mať z neho „ajnštajnika“ a pretože musí byť vždy oblečený ako z „Burdy“, musí obchádzať všetky mláky. Ale deti sa nevychovávajú tým, že rodičia dostanú „pedagogický záchvat“. Deti sa vychovávajú postojmi viery rodičov. Dieťa má dostať dar slobody, ale pocítiť prísnosť výchovy. Ak dieťa zakusuje lásku, znesie aj prísnosť. Ak tomu tak nie je, život berie vysoké školné.
Možno najzaujímavejším prvkom ikony je Jozefova tvár. Autor použil motív z Turínskeho plátna, aby zdôvodnil poslanie otca v rodine. Aby Ježiš mohol vyplniť posolstvo, pre ktoré prišiel na svet, potreboval dennodenne pozerať na láskavú tvár Nebeského Otca. A kde inde by ju mal vidieť, ak nie na tvári svojho pozemského otca Jozefa? Je to tvár plná nežnosti, pokory, milosrdenstva, obety a lásky. Je dôležité, aby deti v rodine videli na tvári svojho otca tvár služobníka Boha, aby videli otca, ktorý svojou prítomnosťou v rodine stráca pre nich život. Dieťa sa na svoje poslanie pripraví dobre vtedy, keď v rodine uvidí, že „hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž“ (1 Kor 11,3).

Čo môžeš urobiť Ty? Ak si manžel, pros o Ducha Svätého, ktorý Ti chce pomáhať znovu prijať zodpovednosť za rodinu a bude Ti pomáhať vykonávať moc s pokorou a láskou. Ak si manželka, pros o Ducha Svätého, ktorý Ťa môže uschopniť tak ako Máriu, budovať autoritu muža v sebe samej, ako aj autoritu otca v tvojich deťoch. A dieťaťu chce Duch Svätý pomôcť v poslušnosti rodičom, vďačnosti za výchovu a starostlivosť, a tým podporovať harmóniu medzi rodičmi.

Božena a Ľudka, Víťaz

Možno ste práve pri mori alebo na kúpalisku. Možno zbierate mušle alebo chytáte bronz. A možno staviate hrady z piesku alebo čítate Harryho Pottera.

Leto je najhorúcejším obdobím roka, i keď nás vie prekvapiť hlučnými búrkami. Slnko svieti najjasnejšie, neoplatí sa však pozerať priamo do Slnka.

Prajem vám veľa pekných prázdninových zážitkov, aby ste potom mali na čo spomínať.

Nech žijú prázdniny!

Úloha 1: Nezabudnite, že knižnica je otvorená aj cez prázdniny. Môžete navštíviť kníhkupectvo a z vreckového zainvestovať do nejakého strašidelného, romantického, biblického či iného príbehu.
Vyfarbi kvetný lístok po každej prečítanej knihe.

Úloha 2: Určite viete, že Slnko je hviezda, okolo ktorej sa točí naša Zem. Viete však, že je tak ďaleko, že by nám trvalo celých 17 rokov strávených v lietadle, kým by sme k nemu doleteli?

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz

– 20. – 21. 6. – v Dóme sv. Alžbety v Košiciach boli vysvätení 13 diakoni a 10 novokňazi pre prácu v Pánovej vinici

– 29. 6. – oslávili sme velikánov Cirkvi, sv. Petra a Pavla, apoštolov, a obnovili sme si vzťah k nástupcovi sv. Petra, Svätému Otcovi Benediktovi XVI.

– 5. 7. – vzdávali sme vďaky za našich slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a pripomenuli sme si naše kresťanské korene

– 6. 7. – opäť sme s radosťou putovali k našej nebeskej Matke, Panne Márii, na levočskú horu

-re-

sobáš 16. 8., Víťaz o 14:00 Marek FRANC, syn Františka a Márie rod. Adamkovičovej, bývajúci vo Víťaze 182 a Monika JENČOVÁ, dcéra Mateja a Heleny rod. Konečnej, bývajúca vo Víťaze 125

§
sobáš 16. 8., Ovčie o 15:30 – Stanislav TOMAŠOV, syn Stanislava a Margity rod. Flintošovej, bývajúci v Krompachoch a Dominika HUDÁKOVÁ, dcéra † Mariána a Danky rod. Uličnej, bývajúca v Ovčí 2

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Muž a žena zdieľajú tú istú ľudskosť, obaja majú v sebe Božieho Ducha. A to znamená, že obaja sú povolaní milovať na Boží obraz.

Snubný význam tela, ktorým je schopnosť tela vyjadrovať lásku – pres­ne tú lásku, v ktorej sa človek stáva darom a – skrze tento dar napĺňa poslanie svojho bytia.
Boh stvoril pocit sexuálnej túžby, aby ho muž a žena prežívali a boli si jeden druhému navzájom darom na Boží obraz. Keď milujeme ako BOH, nemu­síme sa za nič hanbiť, ale prežívame radosť, pokoj a hlboké vedomie ľudskej dobroty. A to sú veľké duchovné zážitky manželov, ktoré máme zažiť.

Boh stvoril muža a ženu odlišne: fyzicky, citovo, duševne aj duchovne, aby sme sa navzájom dopĺňali a aby nás naše rozdiely spojili životodárnym spôsobom Avšak pre našu náklonnosť k hriechu a pre hriech samotný často prežívame, že naše vzájomné rozdiely sú príčinou napätia, sporov a rozde­lenia. Naše dejiny hovoria o zmätku, ktorý dedičný hriech priniesol do vzťahu medzi mužom a ženou. My to dobre vieme, ale nič s tým nerobíme.

Všetci dobre vieme, že muži používajú lásku, aby získali sex a ženy používajú sex, aby získali lásku. Muž túži milovať a žena chce byť milovaná. Kristus prišiel, aby obnovil pôvodný Boží plán lásky vo svete. A to je vlastne radostná zvesť Evanjelia. Neustálym obracaním srdca môžeme zažiť vykúpenie našej sexuality. V reči na hore nám Ježiš povedal: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (M 5, 23a).

Tieto slová platia prirodzene rovnako pre muža, ako aj pre ženu! Podobne žiadostivosť zaslepuje mužovi a žene pravdu o nich samých a deformuje ich sexuálne túžby, ale nový život v Duchu Svätom ich posilňuje k takej vzá­jomnej láske, k akej boli povolaní na počiatku. Preto skrze sviatosti môžeme spoznať a zakúsiť premieňajúcu moc Kristovej lásky. A toto je úžasná radostná zvesť Kristovho evanjelia.

Keď vzťah muža a ženy narušilo ich odvrátenie sa od Boha, obnovenie pravdy a zmyslu ľudskej sexuality si vyžaduje radikálne vrátenie sa k Bohu. Každý si musíme dať otázku: Verím Božiemu daru? Verím Jeho nekoneč­nej láske ku mne? Žitie pravdy o našej sexualite je preto naozaj otázkou viery! Naozaj verím, že s pomocou Božej milosti môžem prekonať svoje sla­bosti, sebectvo a žiadostivosť, aby som mohol milovať blížnych ako Kristus miluje mňa? Naozaj verím, že Kristus ma môže vykúpiť – dokonca aj moju sexualitu? A teraz si v tichosti skúsme odpovedať na predložené otázky.
Odolávať sexuálnej túžbe narušenej hriechom a žiť v pravde si vyžaduje veľmi veľké úsilie. Tento boj nás privádza k jadru duchovného zápasu, ktorý musíme ako kresťania bojovať, ak chceme odolať zlu – vo svete aj v nás a milovať blížnych ako Kristus miluje nás. To nás bude stáť veľa námahy.

Víťazstvo v tomto boji si vyžaduje: vieru v Krista, oddanosť, angažo­vanosť, úprimnosť k sebe a k blížnym, ochotu prinášať obetu a zapierať svoje sebecké túžby! To platí pre muža a ženu nielen v manželstve, ale aj pred manželstvom, počas známosti. Verme, že opravdivá láska sa týchto bojov nebojí – tie boje sú už láskou. A preto učenie Cirkvi o sexe je výzvou! Musíme pevne veriť v Krista, zobrať svoj kríž a nasledovať Ho!!!

Kristus sníma hriechy sveta a preto môže obnoviť pôvodný Boží plán lásky ako normu pre manželstvo a každý sexuálny prejav. To znamená, že manželstvo je iba do tej miery manželstvom a sex je iba do tej miery sexom, do akej miery majú manželia účasť na Božej slobodnej, bezhraničnej, vernej a plodnej láske. „Nikto nie je slobodnejší ako ten, kto sa dokáže zriecť svojej vlastnej vôle a konať vôľu Božiu.“

Ľudia neznášajú, keď im niekto diktuje a prikazuje, čo majú robiť ale­bo čo nemajú robiť, a to zvlášť, keď ide o otázky sexu! Keď nás niekto k niečomu núti, často cítime, že narúša našu dôstojnosť. Sami chceme určovať, čo je pre nás dobré a čo zlé. A je to problém našej ľudskej pýchy.

Ľudská pýcha sa vždy búri voči autorite. Keď niekto autoritu zneužíva, je správne proti tomu protestovať. Ale keď niekto uplatňuje autoritu podľa Božieho plánu, musíme alebo mali by sme ho poslúchať, ak chceme byť naozaj slobodní. Toto je paradox evanjelia: „Žijeme vtedy, keď umierame“ (Jn 12,24). „Svoj život nachádzame vtedy, keď ho strácame“ (Jn 16,25). „Slobodnými sa stávame poslušnosťou pravde“ (Jn 8, 32).

Poslušnosť nemá prameniť z prinútenia alebo zo strachu, ale z lásky k dobru, pravde a kráse – z lásky k Bohu. Pravá sloboda je oslobodením sa od vnútorného tlaku, ktorý nám bráni voliť si dobro. Naozaj slobodný človek túži konať Božiu vôľu. Dajme si otázku – Ako môžeme poznať Božiu vôľu v otázkach našej sexuality? Do veľkej miery bol odmietnutý Boží plán so sexom a manželstvom. Cirkev nemôže zmeniť pravdu zjavenú duchom Svätým. Nejde tu o tvrdohlavú neochotu, ide o nemožnosť! Cirkev učila, že katolíci majú po­čúvať svoje svedomie v otázkach sexuálnej morálky, ako aj v každej inej oblasti. Máme formovať svoje svedomie podľa pravdy! Svedomie má rozoznať pravdu o dobre a zle a keď nájde pravdu, má jej podriadiť svoj úsudok.

Mravný človek preto vidí morálne učenie Cirkvi ako úžasný dar. Je istou normou, podľa ktorej môže formovať svoje svedomie v pravde. Tým nenájdeme Božiu vôľu pre svoj život, nikdy nenájdeme pokoj a pravé šťastie, práve toho sa týka obrátenie srdca, ktoré všetci potrebujeme, stále nevieme naplno oceniť dobro a krásu sexu!!! Cirkevné učenie stále vyzdvihovalo dobro tela a sexuality. Preto aj napriek významnému rozvinutiu magistéria o sexe a manželstve v podvedomí storočí pretrváva názor, že Cirkev má ne­gatívny postoj k sexu. Zdá sa, Že k pretrvávaniu tohto postoja prispela nesprávna interpretácia dôležitosti povolania k celibátu. Správne a dobre žité sviatostne manželstvo je istou zárukou večného života a to už neraz aj tu na zemi. Lebo pre dobrých manželov večnosť začína už dnes.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Tak ako bolo vyhlásené v našich kostoloch, niečo po pol druhej sme vyzbrojení transparentmi, pomaľovanými tričkami, rapkáčmi, píšťalkami či trúbkami vyrazili zo Širokého do Jumba centra v Košiciach.

Konalo sa tam stretnutie mladých z Komunity Jána Krstiteľa Creativity show, ktorého cieľom v ten deň bolo ukázať v uliciach mesta, že mladí ľudia žijú s Ježišom. V Širokom nastúpilo okolo 20 mladých ľudí a čakali sme, že toľko nastúpi aj v okolitých obciach. Vo Víťaze nastúpilo 6 a v Ovčí nikto. Boli sme sklamaní a dúfali sme, že možno to zachráni Hrabkov. Tam však nastúpili 4 a v Križovanoch zasa nikto. V Prešove už, chvála Bohu, nastúpilo toľko mladých ľudí, až bol autobus preplnený.

V Jumbe nás privítal otec Milan, brat Marcel, ktorý celú akciu viedol aj s členmi Komunity. Marcel odštartoval Creativity show a od tej chvíle sme sa všetci zmenili na bláznov, na božích bláznov. Poobliekali sme si vlastnoručne pomaľované tričká s nápisom: Horím pre Teba, Ježiš! A takto všetci zoskupení, bolo nás okolo 500, sme vyrazili do centra Košíc. V tom čase tam mala TV Joj akciu Jojka v meste. Mládež bubnovala na bubnoch, pískala, vrieskala, spievala, Marcel kričal do megafónu a všetci sme mali v tvárach radosť. Takto sme pomedzi dav ľudí, ktorí boli na Jojke, ako boží čudáci hovorili každému, že Ježiš žije, bol a je tu s nami, s tebou. Rozdávali sme letáčiky a pozývali na večerný koncert. Pán Bičan, ktorý je známy svojimi poznámkami, v tej chvíli, aj keď o všetkom dopredu vedel, sa zmohol akurát na: „Vítame kresťanský sprievod!“ Mnohí krútili hlavami, iní nám ukazovali, že sme bzz, ale boli aj takí, ktorí nás povzbudzovali a vyjadrili poklonu k odvahe, radosti a hlavne otvorenosti vykričať celému svetu, že Ježiš pobláznil mladých ľudí svojou láskou a že čaká mňa aj Teba.

Keď sme prešli celým mestom, vrátili sme sa okolo stanice do Jumba. Tu sa mohli mladí prezentovať; každý, ako vedel. Chlapci predvádzali na stole le parcoure, iní breakdance a prišiel aj hosť, futbalista Blažej Vaščák. Predviedol parádne kúsky s loptou, no nedali sa zahanbiť ani mladí chlapci, ktorým to s loptou tiež išlo bravúrne. Marcel vyzval všetkých k modlitbe, k stíšeniu a rozjímaniu. Vzývaním Ducha Svätého sme zároveň privítali nových mladých ľudí, ktorých sme na ulici oslovili a nebáli sa prísť. Marcel a iní členovia Komunity kládli ruky a vzývali Ducha Svätého s prosbou, aby sa týmto mladým ľudom dal Ježiš Kristus spoznať. Tých, ktorí nikdy o Bohu nepočuli, nemali možnosť sa s ním stretnúť bolo okolo 30. Ak sa z nich stane čo len jeden mladý človek pravým kresťanom, tak naša akcia mala zmysel. No a potom Marcel odpálil koncert. Kto bol hladný, v chladničke na chodbe bola medová torta a voda. Takto unavení, ale Duchom Svätým naplnení sme sa vrátili šťastne domov.

S. K., Široké

Každé dieťa sa vie naučiť spať.
Od dojčaťa po školopovinné dieťa.
Ako sa môžete vyhnúť problémom so spaním a ako ich možno riešiť.
Kniha o zaspávaní a prespávaní nocí.

Hlboký spánok a snívanie

Asi pred 40 rokmi zistili Aserinsky a Kleitman v Chicagu, že spánok nie je jednotvárny stav. V laboratóriu spánku možno medzičasom pomocou EEG (elektroencefalogramu, prístroja zobrazujúceho mozgové prúdy) presne zmerať, ako sa mení aktivita mozgu v priebehu noci. Zreteľne možno rozoznať dva rôzne druhy spánku. V odbornej reči sa im hovorí spánok „not-REM“ a spánok REM (REM = rapid eye movement – rýchly pohyb očí). V hovorovej reči ich označujeme ako hlboký spánok a snívanie.

Keď zaspíme, upadneme najskôr do pokojného hlbokého spánku. Postupne prechádzame štyrmi stupňami hlbokého spánku, akoby sme pomaly vystupovali o jeden schod vyššie a každým schodom sa dostali do hlbšieho spánku. Na 3. a 4. schode je dýchanie veľmi pokojné. Srdce bije pravidelne, mozog „odpočíva“. Na EEG to možno rozpoznať na dlhých, pomalých vlnách, tzv. delta-vlnách. Keďže mozog vysiela len málo impulzov k svalom, takmer sa nehýbeme. Môže sa ale stať, že chrápeme – práve v pokojnom hlbokom spánku!

Na 3. a 4. schode nás len ťažko niečo zobudí, napr. hlasný zvuk ako zvonenie. V prvom momente sme úplne pomýlení a musíme sa najskôr spamätať. Tento efekt má čosi do činenia s detskými poruchami spánku (nočný des a námesačnosť), ktoré opisujeme neskôr.

Po 2 – 3 hodinách vystrieda hlboký spánok po prvý raz snívanie. Vedecké pomenovanie REM (rýchle pohyby očí) ho samo o sebe vysvetľuje: v tejto fáze sa dosť rýchlo pohybujú oči pod zavretými viečkami. Zároveň sa zrýchľuje dýchanie a tlkot srdca, sú nepravidelné. Telo spotrebúva viac kyslíka. Mozog je zrazu aktívny. Snívame! Ak by nás v tejto fáze niekto zobudil, asi by sme presne vedeli porozprávať, čo sa nám práve snívalo.

Dodnes nie je celkom jasné, prečo vlastne snívame. Ale jedno je isté: v sne nie je možné byť námesačný alebo biť okolo seba. Takmer všetky svaly sú vo fáze snívania v pokoji. Mozog síce vysiela veľa podnetov smerom k svalom, tieto tam však nedôjdu, ale „zastavia“ sa v mieche.

To je aj dobre, lebo len tak je možné, že v sne prežijeme a urobíme veľa vecí, a napriek tomu ležíme takmer nehybne v posteli. Môže sa stať, že trháme mierne rukami alebo tvárou, zrejme ide o spojitosť v závislosti od našich snov.

Od dieťatka v matkinom bruchu po dospelého človeka:
Ako sa mení spánok

Snívanie a hlboký spánok sa v priebehu noci viackrát striedajú. Tak je tomu u bábätiek aj dospelých. Ale existujú aj rozdiely. Predčasne narodené dieťa strávi v hlbokom spánku (REM) 80 % z času spania, úplne donosené dieťa už len 50 %, trojročné jednu tretinu a dospelý len jednu štvrtinu.

Vedci zaoberajúci sa spánkom sa zamýšľali nad tým, prečo spánok REM zohráva u detí v matkinom bruchu a u novorodencov takú významnú rolu. Niektorí z nich, medzi prvými Dr. Roffwarg a jeho kolegovia, prišli na myšlienku, že deti takpovediac robia v spánku niečo preto, aby im dozrel mozog. Podnety prebiehajú rovnakou cestou, t.j. rovnakými nervovými dráhami ako neskôr, napr. pri počúvaní alebo pozeraní. Možno sa takto zmysluplne využívajú tie hodiny, ktoré dieťa strávi v matkinom lone a v prvých týždňoch života v aktívnom REM-spánku: mozog sa v spánku pripravuje na vnemy. Dieťa sa v spánku „učí“.

A či má REM-spánok niečo spoločné so snami v podobe, ako ich poznáme my? Nebude asi ani možné to niekedy vôbec zistiť. Dvojročné deti však už rozprávajú o svojich snoch, keď ich zobudia po fáze REM-spánku.

Ešte v niečom sa odlišuje novorodenec od batoliat a dospelých. Novorodenec upadne najskôr do fázy REM-spánku. Až od tretieho mesiaca nastupuje najskôr hlboký spánok. Okrem toho ešte v prvých týždňoch života nie je úplne vyzretý hlboký spánok. Až od šiesteho mesiaca možno zreteľne rozpoznať všetky štyri stupne hlbokého spánku. Teraz je už spánok dieťaťa veľmi podobný spánku dospelých. Len fázy hlbokého spánku a snívania sa u dojčiat a batoliat striedajú rýchlejšie ako u dospelých. Mozog šesťmesačného dojčaťa je už natoľko vyvinutý a zrelý, že konečne nastal čas, aby dokázalo spať 11 – 12 hodín vkuse! Prečo to i napriek tomu často nefunguje, sa dozviete v nasledujúcich odsekoch.

– re –

Podľa starej tradície rodičia Panny Márie sa nazývali Joachim a Anna. Joachim údajne pochádzal z Galiley, kým Anna bola dcérou istého betlehemského kňaza. Z jej blízkeho príbuzenstva pochádzala sv. Alžbeta, matka Jána Krstiteľa.

Tradícia hovorí, že Joachim a Anna boli príkladnými a nábožnými manželmi. To sa dá predpokladať aj zo skutočnosti, že vychovali mimoriadne ušľachtilú a Bohom zvlášť omilostenú dcéru. Ich život však nebol bez trápenia. Dlho totiž nemali dieťa. Zažili preto mnoho príkoria, lebo bezdetnosť sa pokladala v Izraeli za Boží trest a ľudia otvorene pohŕdali manželmi, ktorí nemali deti. Mnoho sa modlievali za dieťa. V ich starobe, po mnohých modlitbách, sa im predsa narodila dcéra, ktorej dali meno Mirjam, po slovensky Mária. Keď dosiahla Mária tri roky, rodičia ju zasvätili Pánu Bohu v jeruzalemskom chráme.

Úcta k sv. Joachimovi a k sv. Anne sa rozšírila najprv na kresťanskom východe. Už v 4. storočí bol v Jeruzaleme vystavený chrám, ktorý bol im zasvätený, a to v blízkosti Ovčieho rybníka a Ovčej brány, kde bol podľa starého podania dom svätých manželov. Veľmi silná bola najmä úcta k svätej Anne. Na kresťanskom západe sa začalo uctievanie rodičov Panny Márie, zvlášť svätej Anny, v 8. storočí. Do poslednej liturgickej obnovy boli sviatky svätých manželov oddelené: 26. júla sv. Anny a 16. augusta sv. Joachima. V novom liturgickom kalendári je ich spoločný sviatok 26. júla.

Tento sviatok rodičov Panny Márie je nám veľmi blízky, pretože v malebnom okolí pod Čiernou horou sa nachádza veľmi pekný kostol sv. Anny z r. 1623. Vtedy podľa zásady „Čia pôda, toho aj náboženstvo“ bolo celé územie pod Braniskom protestantské. Jezuiti zo Spišskej Kapituly sa snažili svojou misijnou činnosťou prinavrátiť ľud spod Braniska do katolíckej cirkvi. Za pomoci manželiek šľachticov zo Šarišského a Spišského hradu založili v r. 1623 pútnické miesto sv. Anny na kluknavských lúkach.
Spišský biskup Michal Brigido slávnostne vyhlásil obraz sv. Anny za milostivý. Kostol sv. Anny bol za grófa Imricha Csákyho obdarovaný plastikou ruky sv. Anny, ktorú polámali maďarskí boľševici, ale horliví mladí ctitelia sv. Anny z Víťaza ju pozliepali; je uložená v peknom ozdobnom ráme. Počas odpustu bola vystavená k ucteniu. V minulosti býval v blízkosti kostola pustovník. Rodina Csáky dala postaviť obďaleč kostola horáreň a hospodárske budovy. Bola tam aj pekná budova pre kňazov, ktorí tam mohli prenocovať a občerstviť sa. Budova bola podpivničená, tam mali obchodníci sklady na pivo a nápoje.

V minulej dobe sa pri sv. Anne odbavovali bohoslužby v troch rečiach. Hlavným celebrantom bol spišský prepošt. V šesťdesiatych rokoch, keď sa horár presťahoval do Kluknavy za vdp. Jozefa Farbarika, neprispôsobiví spoluobčania aj tieto budovy zničili. Väčšie opravy kostola boli za farára Jozefa Hanzelyho. Po revolúcii, žiaľ, boli ukradnuté medené ríny a aj kostol bol vyrabovaný. Zmizlo 14 barokových anjelov a z bočného oltára sv. Kríža boli odcudzené okrem dvoch anjelov aj plastiky Panny Márie a sv. Jána pod Krížom. Vďaka horlivosti ctiteľa sv. Anny z Víťaza boli oltáre opravené. Pán Boh zaplať! Figúrky boli odcudzené za farára Petra Pitoňáka. Do r. 1950 mali pri sv. Anne prekrásne bohoslužby aj naši bratia gréckokatolíci a podľa Sv. Otca Jána Pavla II. „Cirkev dýchala obidvoma pľúcami“. Žiaľ, že tieto spevy a sv. služba zanikli.

Pramene:
Pohľad do histórie obce Víťaz
Kalendár SSV 1935
Sv. rodina 1935
Kronika Valent Magda

Ladislaus

Bolesť, strach, nepokoj, osamelosť. Prečo, Pane, dopúšťaš toto všetko, keď ty sám si pokoj a my veríme, že si stále s nami? Je to všetko skúškou našej viery, našej dôvery v teba? Ak áno, tak dokedy ešte budeme znášať tvoje skúšky či tresty za naše pády. Prečo?

Stretla som vo svojom živote ľudí, ktorí trpeli nielen fyzicky, ale najmä duchovne. Prečo píšem duchovne a nie psychicky? Preto, lebo ak človek trpí zúfalstvom a rúhaním, tak vlastne jeho duša kričí k nebu a zároveň neverí, že ju niekto počuje alebo jej utrpenie berie vážne. Nechápe alebo nechce pochopiť zmysel svojej bolesti, lebo vo svojej pýche chce byť šťastný aj napriek tomu, že sám život je spleťou väčšieho či menšieho utrpenia.

Každý z nás vie, že keď sa mu darí, tak si na Boha spomenie len zriedkavo a vníma ho asi tak povrchne, ako keď z povinnosti alebo zo zvyku príde v nedeľu do Božieho chrámu, odsedí si omšu a hneď ako vyjde z kostola, zabudne, čo mu vlastne Boh chcel pripomenúť. Ale sú aj takí, ktorí si o sebe myslia, že sa snažia žiť dobrý život kresťana a tým ťažšie znášajú tvrdé údery života s výčitkou – PREČO? Odpoveď máme na samom počiatku dejín stvorenia sveta a človeka, jeho zrady Božej lásky a následného vyhnania z raja. Toto sú následky dedičného hriechu, toto je dedičstvo sveta, ktoré sa zvíja v bolestiach svojej pýchy a nechápavosti. V bolesti prichádzame na svet, v bolesti a trápení prežívame svoj život a cez bolesť vkročíme do večného života. Dôležité je práve to, ako bolesť prijímame a chápeme.

Bolesť a utrpenie znášal aj Kristus, aj keď bol Bohočlovek, nevyhol sa im práve preto, že chcel naše bolesti nielen pochopiť a osobne prežiť, ale ich najmä posvätiť. Preto ten, čo trpí, je priehľadným obrazom Krista a očisťuje sa od hriechov, pričom je neustále posilňovaný Božou milosťou a láskou. Boh nikdy nenechá človeka v utrpení samého, ani mu nenaloží na plecia viac ako unesie. A keď sa ti zdá, že už ďalej nevládzeš, jednoducho povedz: „Bože Otče, vkladám seba aj svoje utrpenie do tvojich rúk, ja ti verím, verím, verím ti! Staň sa vôľa tvoja!“

Páter Pio povedal, že „niet väčšej milosti ako je milosť utrpenia už tu na zemi, lebo je neporovnateľne ľahšie trpieť za hriechy tu ako v očistci“. Preto nezabudni, aj keď sa to ťažko chápe, že bolesť a trápenie je darom a milosťou od Boha a že dôvera v jeho riadenie ťa posilní a podoprie v utrpení, aby si nepadol do priepasti zúfalstva. Lebo kresťan, ktorý odmieta pochopiť utrpenie, odmieta Ježišove sprítomnenie v sebe samom a popiera jeho dar večného života, ktoré pre nás osobne vydobyl obetou kríža.

Keď som v Charitnom dome sestier sv. Kríža v Cerovej sedela pri sestričke, ktorá umierala na rakovinu a práve sme z kaplnky počúvali kňaza, ako sa modlí pred vyloženou Sviatosťou oltárnou, opýtala sa ma, či nechcem ísť na poklonu do kaplnky. Odpovedala som jej: „Kam by som išla, keď Kristus leží tu na tejto posteli? Veď On je tebou a ty si ním a ja ho nemôžem nechať v tejto izbe samého.“

Lucia Galdunová, Víťaz

Je krásne sobotné aprílové ráno. Slniečko presvitá cez strešné okno do našej spálne. Pozriem na hodinky – je sedem a už mi začnú víriť hlavou myšlienky všetky tie povinnosti, ktoré som si na dnes pripravila. Môj manžel ešte spokojne odfukuje, ale mňa to už ťahá z postele.

V tej chvíli ma z myšlienok vytrhne šuchot chodidiel na dlážke. Je to naša 10-ročna dcéra, ktorá si pretiera očká: „Mami, ešte spíš?“ pýta sa ma. „Nie“, odpoviem. „A môžem ísť k Tebe …?“ a už si aj odhŕňa paplón a šuchne sa ku mne. Jej úsmev a vôňa čerstvo vyspatého dieťaťa ma odzbrojuje. Priviniem si ju k sebe, ale tie dotieravé myšlienky mi nedajú pokoj. Manžel sa prebudí a objíme si nás obe: „Ešte spite, ešte je skoro!“ Niekedy mu závidím, že má málo starostí takých obyčajných, bežných, ktoré mávame zväčša len my, mamy.

Z myšlienok ma vytrhne pohľad na hodinky, je 7:30. Začínam byť nervózna a vstávam z postele. Kým sa tí dvaja ešte tmolia v posteli, ja som už umytá, oblečená a moje kroky smerujú do kuchyne. Zalievam manželovi rannú kávu, sebe čaj a dcére cereálie s mliekom. A už sa chystám k drezu a umývam špinavý riad, na ktorý nezvýšil čas včera večer.

V takýchto chvíľach, keď mám hlavu plnú starostí, keď potrebujem dokúpiť ešte zopár vecí na nedeľný koláč, kôš je plný špinavej bielizne, veľká kopa je zase prichystaná na žehlenie, keď mám navariť chutný obed, povysávať a poumývať dlážky v dome, vyčistiť topánky, zájsť k mamke na kúsok reči… a nehovoriac o oknách, ktoré sú po zime špinavé, pretože na ne ešte stále nezvýšil čas…

Zrazu zacítim v svojom lone kop-kop! Moje maličké a tichučké dieťatko sa snaží na seba upútať pozornosť. Táto maličká ešte nenarodená bytosť, ktorú už niekoľko mesiacov nosím pod srdcom, kopká a krúti sa, ako keby mi svojimi pohybmi chcelo povedať, že to nebude až také zlé. Ako môže byť niečo dôležitejšie ako požehnanie, ktorým som pre Teba ja? Toto ma povzbudí a zrazu si uvedomím, že sme deň začali bez poďakovania sa Pánu Bohu a bez nášho obligátneho „Ó, môj Bože, obetujem Ti dnes…“ Vtedy mi Pán nástojčivo dáva myšlienky na evanjeliovú stať o Ježišovej návšteve u dvoch sestier Márie a Marty.

Mária celý čas sedela pri Ježišových nohách a pozorne ho počúvala. Jej sestra Marta mala však ako hostiteľka plné ruky práce – varila, upratovala, obsluhovala. Posťažovala sa preto Ježišovi, že Mária by jej mohla pomôcť, no v Pánovom hlase bolo počuť takmer pobavenie: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 41-42).

Úbohá Marta! Ona si len chcela uctiť vzácnych hostí, ako sa patrí. Mária si možno vybrala ten lepší podiel, ale keď sa skončili všetky rozhovory, každý bol iste rád, že ktosi pripravil obed, obhajujem v duchu chuderku Martu pre Ježišom.

Každodenný život väčšiny nás, manželiek a matiek, je naplnený neustálou starosťou o živobytie. Myslím si, že svet potrebuje nás – Marty – venujúce sa týmto praktickým záležitostiam. Treba kúpať deti a umývať dlážky. Sú tu jedlá, ktoré treba pripraviť a šaty, ktoré treba oprať… My Marty však musíme mať na pamäti, že toto všetko nie je najdôležitejšie. Ak si nedáme pozor, naše povinnosti nás pohltia. Často si preto musíme pripomínať, že naším najhlavnejším cieľom je priviesť seba a svoju rodinu do neba! A všetky tie domáce práce nie sú popri ňom ani zďaleka také dôležité. Keď náš Pán povedal: „Len jedno je potrebné“, celkom určite nemal na mysli behom doobedia vydrhnúť obkladačky v kúpeľni či poumývať všetky okná na dome. V zápale každodenných činností na to ľahko zabúdame, ale práce, ktoré vypĺňajú dni mamičiek, naozaj nie sú tým „lepším podielom“. Je ním náš duchovný život. Martu natoľko zaujali praktické veci, že nemala čas na Ježiša, ktorý bol v jej hosťovskej izbe. A ja mám čas na Teba, Ježišu?

Utieram si mokré ruky, skladám riad a začínam rannú modlitbu v našej rodine: „Ó, môj Bože…“ Uvedomujem si, že je to naozaj tak, že aj to „duchovno“ je v rodinách na pleciach nás matiek a žien, veď nie nadarmo sa modlime za „zbožné ženské pokolenie“. Aj keď zvlášť účasť mužov – otcov na duchovnom živote v rodine, aj v tej našej, je podľa mňa mimoriadne dôležitá. V očiach detí (aspoň po určitý čas) niet väčšej autority ako je ich otec. Keď teda deti vidia svojich otcov ako kľačia pred Bohom, ďakujú mu a prosia o pomoc, pochopia, že Boh je väčší. Ak zvlášť chlapci už od útleho veku tento príklad otca nemajú, veľmi ľahko môžu prísť k záveru, že viera a modlitba sú záležitosťou žien a detí.

Takéto myšlienky mi víria hlavou celý deň, keď tu zrazu: kop-kop! Znovu je to moje bábätko. Bez toho, aby povedalo čo len slovo, preveruje moje priority. Spomaľ, upozorňuje ma. Ľahnem si na gauč a oči mi skĺznu na kríž, ktorý visí na stene. Pozriem sa na hodinky, je práve 15:07 a tak beriem do ruky ruženec a modlím sa korunku Božieho milosrdenstva. Trvá to len kratučko a aj za takú krátku dobu si trošku oddýchnem a posilním sa aj na duši.

Keď je deň už na sklonku, uvedomím si, že fakt nie je životne dôležité, aby som na zozname prác, ktoré som si na dnes naplánovala, začiarkla každý bod. Možno bude pre mňa užitočnejšie, ak trocha spomalím. Keď si sadám unavená do kresla a začínam kontrolovať veci okolo seba, zistím, že okná sú aj naďalej neumyté, že od nedeľného koláča som upustila, veď aj tak sú v komore keksy, že niektoré topánky sa mi vôbec nezdali také špinavé a vrátila som ich preto do regála a dlážky stačilo len povysávať.

Pohladkám si bruško a vysielam k Bohu modlitbu vďaky za to, že si toto maličké stvoreniatko tak krásne plní úlohu, ktorú mu nateraz zveril Boh: byť mojím sladkým, tichým poslom z neba.

Martina Gondová, Víťaz