V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
Prežívať život šťastne znamená prežívať ho podľa najpôvodnejšieho poslania. A to znamená zostať natrvalo na obraz a podobu Božiu, byť akoby Božím reprezentantom v tomto svete. Uctiť si Boha znamená to byť mu na chválu a žiť na Jeho slávu. Kto chce takto žiť, musí stále hlbšie vnikať do samotného tajomstva Božieho života, ako sa nám dáva poznať cez zjavenie. Boh musí byť pre nás živé a ožívajúce tajomstvo.
Boh nie je idea. Nie je ani systém ideí, je osoba – živá Osoba. Vždy nový a prekvapujúci. Ak mu dôverujem a ak sa o neho zaujímam, môžem ho vidieť vždy z novej a novej stránky. Je vždy nový, lebo je živý. Poznávať ho stále hlbšie znamená duchovne žiť. Zhrnúť duchovný život do formuliek značí poprieť, že Boh je živý. Poznať definície, odpovede katechizmu – to môže byť začiatok. Ale duchovný život je viac než katalogizovanie a opakovanie zásad. Duchovný život je objavujúca láska. Láska, ktorá vždy nanovo poznáva. Boh vždy musí dať svojej činnosti najvyšší a posledný cieľ. Týmto najvyšším cieľom mohol a môže byť len On sám, pretože nič vyššie nie je mysliteľné než On sám. Slávou človeka je to, že môže vedome, slobodne a z radostného presvedčenia oslavovať Boha. Táto oslava Boha začína vo chvíli, keď dieťa po prvý raz spína ruky k modlitbe. Táto oslava sa stupňuje v našich borbách a víťazstvách podľa vôle Božej. A dosiahne plnosť, keď ako verní služobníci vstúpime raz do radosti svojho Pána. Lebo Boh spojil svoju oslavu s naším vlastným šťastím.
Každý deň čaká na nás mnoho povinností. Ale naša najvznešenejšia povinnosť je úcta a sláva Božia, ktorú máme vzdávať Bohu za seba i za celý svet. Toto má vyjadrovať každý deň náš dobrý úmysel. Naše: „Sláva Otcu…“ má spolu s vychádzajúcim slnkom putovať denne vôkol našej celej zeme. Keď vždy v radosti i v utrpení budeme vzdávať úctu Bohu, vtedy skúsime, že tento postoj dáva našej mysli a nášmu srdcu doslova krídla.
Niektorí žijeme, pracujeme, zarábame, vzdelávame sa, tvoríme lepší zajtrajšok… Čo viac? Je to všetko? Denne počujeme slová ako evolúcia, pokrok, očakávanie, túžby, budúcnosť. Sú to rozličné slová pre jednu silu, ktorou človek chce dosiahnuť svoj cieľ – naplnenie života, šťastie. Vo všetkom, čo robíme, je táto túžba. Stále čosi chceme a čakáme list, dar, stretnutie, návštevu, návrat, skúšku, koniec štúdií, manželstvo, auto, dom, rodinu, zaistenú budúcnosť. Chceme mať čosi zo života. Čo je to čosi? Stále za tým kráčame až po križovatky. Na križovatke sú smerovky – ktorým smerom ísť? Strhajú nás sľuby. Na reklamnom stĺpe čítam: Kto je sardinky, kto fajčí to a ono, kto sa oblieka tak a tak, kto kupuje to a to, má viac zo života.
Reklama má dočinenia s módou, jedlom, kozmetikou a inými vecami. „Ak toto všetko nemáte, ste ochudobnení“, presviedča nás reklama. Teda kupovať! Teda peniaze, nová práca. To, čo máš doteraz, nestačí, nie je to pravé. Treba ísť ďalej. Bežať stále rýchlejšie, smerom, ktorým bežia všetci. Čo ale, keď ochorieš? Čo, keď ťa v práci nahradí niekto iný? Čo, keď ti nevyjdú plány? Čo, keď nemôžeš už hocičo zjesť? Koniec? Alebo nová skutočnosť, že veci toho života sú nestále?…
Náš postoj očakávania a túžob vyjadril ktosi takto: Som uprostred sveta ako v zabudnutom kraji. Prach, úhor, kamenie. Celkom šťastné chvíle sú zriedkavé… A túžby? Túžby a želania — koľko ich je! No nenašlo sa ešte miesto na zemi, kde by bol život celkom šťastný, kde by človek netúžil ísť v nádejach, že najde hľadané a očakávané. Túžby ma mučili, chceli viac než mnoho. A ja? V duši často prázdny, v cite chudobný, s myšlienkami dieťaťa, malý vo vesmíre. Túžby majú mnoho tvárí. Jednému rania srdce márnosťou, druhému otvárajú cestu do vekov…
Sú v nás túžby uprostred tejto zeme dosť hlboké? Bude tento svet, ktorý milujeme a ktorý aj Boh miluje, večný? Naše telo je nevyhnutne spojené s týmto svetom. Nejde ruka v ruke s našim zduchovňovaním aj zduchovňovanie sveta? Sv. Pavol napísal: „Tvorstvo je ujarmené naším hriechom. Bude aj oslobodené našou spásou?“
Naším poslaním je rásť do Božej večnosti. Rozvoj a zdokonaľovanie človeka je zahrnuté do každej morálky aspoň nejako. V perspektívach Božieho kráľovstva dostáva však rozvoj človeka iný dosah a iný zmysel. Je bytostnou povinnosťou kresťana rásť nielen pred ľuďmi. Je povinnosťou veriaceho prispievať k dozrievaniu sveta, nielen v jednotlivých ľuďoch, lež i v obci, národe, vo svete ako celku. Odkrývať všetko, čo je dobré a krásne v stvorení. To je osobitné poslanie kresťana. Pravda, v Božom kráľovstve toto rozvíjanie dostáva celkom iný rozsah i zmysel: ľudské úsilie aj v zónach, ktoré nazývame profannými, je súčasťou kresťanskej služby Bohu. Toto úsilie je spoluprácou, láskou, ochotou, ktorú ponúkame Božím rukám, čo stvárňuje svet a pripravuje nás i svet pre posledné zavŕšenie v Kristovi. Na naše šťastie a na slávu Božiu.
O nádeji veriaceho človeka ktosi napísal: „Po všetkej tvorbe robotníkov na krehkej hmote príde raz „nové stvorenie“, po všetkom zápase lekárov a sestier proti smrti bude nasledovať „večný život“, po všetkej námahe vedcov a študentov príde „videnie Božej tváre a pravdy“, po všetkom projektovaní a stavbách architektov príde „mesto Božie“, po všetkom varení a upratovaní príde „svadobná hostina“, po všetkej snahe rodičov príde „spoločenstvo svätých“. Našim námahám vo svete je prisľúbená dobrá nádej. Len nech sú naše činy zapojené do Božieho plánu so svetom. Keď dobre a tvorivo žijeme, chválime Boha.
Sv. Augustín napísal: „Chváľte Boha! Spievajte Aleluja! Ale chváľte ho celí a celkom. Nielen rečou a slovami. Chváľte Boha aj svojím svedomím, svojím životom, svojimi činmi.“ Boha chválime, keď sme spojení s ostatnými ľuďmi a keď pamätáme na ostatných. Keď zužujeme svoju pozornosť len na seba, akoby sme prestali chváliť Boha. Keď sa odkláňaš od spravodlivosti a od toho, čo sa Bohu páči. Ak sa však nikdy neodkloníš od dobrého života, tvoje ústa môžu mlčať, tvoj život však bude hovoriť. A Boží sluch bude počuť hlas Tvojho srdca. Lebo ako my svojím sluchom zachytávame a počujeme svoje hlasy, tak Boh zachytáva naše myšlienky. Kde sú ľudia šťastnejší než tam, kde z úcty k Bohu – to je pre ľudí a pre ľudstvo najvyšší život a najvyššie šťastie!
Takto oslavoval Boha celým svojím životom prvý človek sveta, Ježiš, milovaný Otcov Syn. A aj nás učil žiť na slávu Otcovu. V spojení s Ním máme možnosť oslavovať Boha skrze Neho, s Ním a v Ňom.
Človek má slobodným srdcom robiť to, čo ostatné stvorenia robia nevyhnutne. „Či jete, či pijete alebo čokoľvek iného robíte, všetko robte na česť Božiu!“ (1 Kor 10,31). Keď človek správne chápe svoj život, vždy musí byť živým „Glória Patri“ – živým Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému. Len ten dáva svojmu životu najplnší zmysel, kto sa naučil volať po každej radosti a z každej hĺbky biedy Sláva Bohu na výsostiach!
Túto oddanosť chvály krásne vyjadrujú dve modlitby breviára: „Pane, nech Ťa chvália naše ústa, nech Ťa chváli naše srdce, nech Ťa chváli náš život a pretože všetko, čo sme, je tvoj dar, nech je tvoj celý náš život“. A druhá modlitba: „Dožič nám túto milosť, dopomôž, láskavý Bože, Otec, Syn, Duch Svätý, aby s nami svätí zotrvali stále v tvojej chvále. Amen.“
pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.
