ROZHOVOR

Stretli sme sa iba tak pracovne na fare. Medzi inymi témami zaznela aj téma o mladých ľuďoch, „mladých kresťanoch“. Nedalo mi a tak som sa spýtal duchovného otca na birmovku u nich vo farnosti.


1. Čo pre kňaza znamená, keď sa povie, že bude vo farnosti birmovka?

V prvom rade zodpovednosť za tých, ktorí príjmu túto sviatosť, a taký záväzok, aby čo najlepšie ich pripravil na vstup do osobného kresťanského života.

2. Máte stanovené limity, kedy by sa birmovky mali konať?

Pre farnosti menšie je limit po piatich rokoch a pre väčšie farnosti je každý rok alebo obrok. Presne je to určené v synodálnych dokumentoch.

3. Je stanovený aj počet birmovancov?

Nie je stanovený. V našej farnosti aby sa tak trošku viac venovalo mladým, tak chcem robiť birmovku každý rok. Teraz síce s prípravou a rekonštrukciou kostola sa to trošku pretiahlo na dva a pol roka, začali sme v jeseni 2005 a až teraz bola birmovka, ale ináč by som chcel, aby v našej farnosti bola každý rok. Je lepšie, ak je menší počet birmovancov, lebo sa im dá viac osobnejšie venovať.

4. Kto všetko Vám s prípravou birmovancov pomáha?

Jeden rok nám pomáhali animátori – mladí boli rozdelení do skupiniek po desiatich alebo deviatich a posledné mesiace sme mali už len spoločné stretnutia.

5. Animátorov si vyberáte vy alebo už máte takých stabilných?

Sú to takí aktívni mladí, ktorí majú trošku záujem o náboženstvo, o vieru, o duchovný život, čiže takí aktívnejší mladí ľudia, ktorí sú angažovaní vo farnosti.

6. Ako prebieha príprava?

Každá skupinka sa dohodne na termíne stretnutia raz do týždňa. Stretnutia prebiehajú na fare alebo v domoch birmovancov, podľa toho, ako sa dohodli. V niektorých skupinkách to išlo lepšie, v niektorých skupinkách boli problémy, stretávanie bolo také komplikovanejšie. Ideálny stav jednoznačne nikdy nebude. Okrem týchto stretnutí sme mali pre nich každý piatok sv. omšu. Na sv. omši sme preberali nejakú tému – vierouka, mravouka, sviatostný život v božej milosti, čiže sú to tri časti katechizmu. Ja som to rozoberal na sv. omši aj kvôli tomu, aby aj ľudia starší, ktorí prídu na sv. omšu si zopakovali a tak trošku obnovili svoje poznanie. Jeden rok sme pre nich robili kurz Filip, ktorý viedla Kojnonia Jána Krstiteľa. Boli sme tiež na spoločnom zájazde v Košiciach na Furči, kde bolo svedectvo bývalého narkomana Gorana v rámci toho, že sme brali 5. božie prikázanie Nezabiješ. Trošku možno bolo treba viac sa venovať, urobiť nejaký výlet, zájazd, nejakú možno aj turistiku. Cítim, že tam malo byť viac, lenže sa robila rekonštrukcia kostola a dve veci naraz sa nedali robiť tak intenzívne. Pre dnešných mladých jednoducho nestačí to, že im dáme otázky katechizmu, ako to bolo niekedy. Dnes treba viac sa im venovať, je potrebný osobnejší kontakt, osobnejšie približovanie sa k sebe a viac vzťahu. Keď mám vzťah k niečomu, mám o to záujem, je mi to bližšie, vtedy skôr možno obstojím v dnešnej dobe.

7. Ako prijímali katechézu?

Katechéza bola viac menej metódou dialógu. Rozoberali sa témy jednak cez dialóg, cez možnosť otázok, niekedy aj veľmi zaujímavých a išlo to tak viac do hĺbky. Čiže nie iba čisto otázka – odpoveď a to sa naučíme, ale ideme na nejakú tému a ideme do hĺbky a môžu mať na danú tému aj svoje pripomienky, mať svoje otázky. Niekde to fungovalo lepšie, niekde horšie. Bol som na niektorých stretnutiach v skupinkách, kde som bol naozaj veľmi povzbudený a kde sme zašli naozaj do takých otázok, do hĺbky, najmä keď sme preberali prikázania, že skutočne bolo vidno, že mali o to záujem. Čo sa týka vierouky, kde je viac filozofia a teológia, tak tam možno to až také zaujímavé nie je v tom zmysle, že mnohé veci sú pre nich také transcendentné, také príliš nadprirodzené, príliš filozofické a teologické, tak to možno tak trošku haprovalo. Čo sa týkalo morálky, prikázania božie, cirkevné, tak tam bol ten dialóg oveľa živší.

8. Čo sa týka teológie, ako mladí vnímajú to tajomné? Majú mladí s tým problém?

Ja som tak cítil, že čo sa týka viery, tak tá tradičná viera je už za nami. Jednoducho tam je cítiť, že oni už napr. taký ruženec, týždňová omša, že toto už je kdesi inde, že to už neberú tak vážne. Pre starých ľudí je sv. omša vrcholom. U mladých cítim, že sa im niektoré veci zo života vymykajú, možno preto, že doba je iná, modernejšia, mnohé pohľady na dobu sú iné, nie také nevedecké. Teraz mnohé veci sa proste vnímajú úplne iným spôsobom. Vezmime si napr. požehnanie hromničiek. Ich toto už neoslovuje v zmysle, že by sa báli hromov bleskov, lebo to už je vyriešené vedecky hromozvodmi a podobne. Je pravdou, že treba hľadať hlbšie vysvetlenie hromničky ako symbolu prítomnosti Krista ako svetla pre náš život, čiže ísť do duchovnej hĺbky tohto symbolu hromničky. To len ako príklad. To vidím vo všetkom aj v otázkach náboženstva. Keď sme na konci mali písať motivačné listy, v ktorých mali napísať svoj pohľad, čo im dala tá príprava, tak mnohí napísali, že mnohé veci tak nechápali, lebo iste detské chápanie je iné ako keď má šestnásť, sedemnásť, osemnásť, devätnásť, dvadsať rokov. Ja som mal biromovancov, ktorý každý jeden najmladší budú mať teraz v lete cez prázdniny osemnásť rokov. Ale boli tam aj takí, čo už mali dvadsať resp. budú mať v jeseni dvadsiatku. Čiže už sú vo veku, kedy môžeme hovoriť o zrelosti. Ja som aj pri tejto súvislosti rád, že sa nám podarilo vďaka rekonštrukcii kostola posunúť ten ročník prípravy na tretí ročník strednej a učňovskej školy. Aj keď je tam taká konfrontácia, že už začínajú robiť vodičáky atď., ale už ináč rozmýšľajú. Je to iné, ako keď niekto tam ide pätnásťročný.

9. Motivačný list je súčasťou nejakej osnovy?

To je taká inšpirácia z internetu z jednej farnosti, neviem už, ktorá to bola. Oni od birmovancov žiadali motivačný list a ja som to využil a dal tomu troška aj niečo svoje. Do toho motivačného listu majú napísať po prvé prečo idú k birmovke, čo je hlavný dôvod, čiže podať vlastné svedectvo. Niektorí napísali povrchne, ale boli tam aj takí, čo písali fakt úprimne, že zo začiatku ani vôbec nevedeli, že načo je tá birmovka, proste ide sa tak ide sa. Ďalšia otázka, na ktorú majú odpovedať je, čo im príprava na sviatosť birmovania dala. Potom je tam okruh, akého patróna si vybrali, birmovné meno, mali o ňom niečo napísať z jeho životopisu a čo obdivujú alebo chcú nasledovať. Štvrtá otázka bola, koho si vybrali za birmovného rodiča a prečo. Tieto motivačné listy mám odložene a dokonca pred birmovkou biskup niektoré aj pozeral. Niektoré boli veľmi úprimné, niektoré boli ozaj urobené, len aby boli urobené. Akceptujem, ale to je asi vždy individuálne. Niekto to zoberie vážnejšie, niekto menej vážne. Ale je to svedectvo, lebo ja som povedal, že ja si to odložím na fare a je to svedectvo vaše, kedykoľvek sa to bude dať vybrať a ukázať.

10. Je tá príprava pre nich náročná?

Hlavný princíp birmovky a ja som im to aj vysvetľoval, že oni sa slobodne pre ňu rozhodujú. A farár farnosti on im má pomôcť pri tejto príprave dostať sa bližšie i cez poznanie a najmä cez vytvorenie vzťahu k Bohu a k cirkvi. To je základný princíp. Ja som im to tak stále hovoril, že ja musím vidieť, že ty máš o to záujem, obrazne povedané musíš ma presvedčiť. Keď neukážeš niečo, to ja nevidím. Ako ja môžem vidieť do tvojho srdca, že ty to myslíš úprimne napr. keď prídeš na tú birmovaneckú omšu, keď prídeš na ruženec pred omšou, účasť na stretnutiach, no a trošku aj vedomosti. Pričom nie je hlavné gro tej prípravy vedieť celú teológiu, lebo všetko len Pán Boh vie, ale čo najviac sa snažiť spoznať, lebo nemôžem milovať, čo nepoznám.

11. V rámci dekanátu je problém nasadiť latku tej náročnosti vyššie?

Ľudia hneď zbadajú, že niekde tá birmovka je ľahšia. My máme vzor v dekanovi. Náš dekan v Sabinove to berie ozaj veľmi poctivo a stále s birmovancami robí dvojročnú prípravu. Keď počúvame, čo všetko on robí, aké aktivity pre nich okrem tých sv. omší, ktoré majú pre birmovancov a mládež, okrem toho, že majú stretká v skupinkách. Pomáhajú mu saleziánski animátori. Spoločenstvo Dom Júdov v Sabinove mu pomáha, majú svoje skupinky. Okrem toho on ich bral napr. na víkendové pobyty na Drienicu do saleziánskeho domu, ktorí tam je. Oni vlastne víkend sobota, nedeľa strávili v takom spoločenstve, kde sa dalo trošku viac aj kamarátsky, aj ľudsky, aj duchovne prežívať. čo je veľmi náročné a treba obdivovať dekana. Samozrejme nemohol by to robiť, keby nemal pomocníkov kaplánov a pomocníkov animátorov. Problém birmovnej prípravy vo farnostiach je nájsť pomocníkov, ktorí sa chcú obetovať, lebo to je obrovská drina pre nich pri všetkých svojich aj rodinných aj pracovných aj duchovných povinnostiach. Keď sa dá nájsť, je to veľká výhoda.

12. Tá cesta k mladým, resp. k duši toho mladého človeka je skôr cez taký individuálny prístup, nie cez teóriu, ale skôr cez praktický život?

To musí byť prepojené. Hovoríme aj teoreticky, aj o poznaní, o pravdách, ktoré veríme a ktoré prežívame v srdci a potom, že sa snažíme tieto pravdy žiť, ale najmä individuálny prístup. Jednoducho to cítim, že ako náhle nie sme kamaráti, neprijmú odo mňa nič. Samozrejme kamaráti v zmysle, že niečo chcem dosiahnuť, v zmysle nejakých pravidiel, nejakých mantinelov chcem to dosiahnuť.

13. Boli ste spokojný s prípravou a vôbec tak všeobecne?

Môžem povedať jedno: čo som vládal dať do tejto birmovky ja osobne som sa snažil dať. Vo svojom svedomí cítim, že som urobil, čo sa dalo urobiť. Už ďalej to zostáva na milosť božiu a na nich. Takisto som bol rád, že sme mali aj animátorov, lebo počas tej rekonštrukcie som ich potreboval, lebo ja som fakt nestíhal aj tu aj tu. Takže som rád, že aj tí animátori pomohli a už aj pri tej ďalšej birmovke plánujeme využiť práve skupinkový model, kde aj ja medzi nich chodím. Je to jednoznačne silnejšie, keď je individuálny prístup, je to osobnejšie, viac je tam dialógu, je tam otvorenosť. V mase sa ťažko otvára. Keď sa vytvorí dobrá skupinka, tak tam môže byť potom veľká komunikácia a práve v komunikácii sa objavujú nové veci.

14. Dá sa dosiahnuť v príprave birmovancov nejaká jednotnosť v rámci dekanátu?

Musíme rešpektovať špecifiká danej farnosti. Jednoducho nedá sa naprogramovať, napr. musia byť skupinky, keď niet pomocníkov. Kňaz musí objaviť, aký spôsob u tých jeho mladých môže fungovať.

15. Čo by ste povedali na záver.

Čo môžem zo svojej strany urobiť pre mladých, pre birmovancov? Snažiť sa urobiť a dôverovať v to, že Pán Boh je nad všetkým a že milosť Božia je mocnejšia ako všetky naše snahy. A bez nej asi by naše konanie ani nemalo zmysel. Takže dôverovať v Božiu pomoc a pritom sa sám snažiť niečo dobré pre nich urobiť.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

EXERCÍCIE (VI. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie
ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto
vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej
viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého.
Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Aký bohatý svet si stvoril, Pane! Akú si len mal, Pane, obrazotvornosť pri stvorení! Moria, rieky, horstvá, hviezdy a Zem! Čo zelene a kvetov a stromov a plodov! Čo vtákov a zvierat! Čo farieb, pohybov a zvukov! Tisíce a milióny. Čo tvarov! Aké rozmanité je tvoje stvorenie.

Ktosi si vzdychol a zauvažoval… Keby sme my ľudia mohli navrhnúť rastliny a živočíchy, to by bolo asi dopadlo! Boli by sme asi škatuľkovali: skupina A do vody, skupina B pre suchú zem, C pre vzduch… K tomu nejaký ten osobitný model a dosť. Ako by sme asi boli navrhli zvieratá? Niečo na ťahanie voza, niečo na dojenie, na výrobu vajec – a hádam dosť. Možno ešte čosi pre akvárium. Z rastlín možno trocha zeleniny, pod zub nejaké ovocie a azda ešte niečo na stavebné drevo. Ďalej možno by nám fantázia nestačila. A keby sa boli pustili do roboty umelci, možno všetky tvary by boli navrhli barokové alebo surrealistické alebo picassovské …

Pane, dobre, že si stvoril svet Ty! Tvoja obrazotvornosť je nevyčerpateľná. Tvoríš stále nanovo, udivuješ a privádzaš do úžasu všetkých! Pane, ďakujem Ti, že si svet stvoril tak bohato, pestro a živo, s toľkými tvarmi kvetov, zvierat! Akoby si bol mal sám prvý radosť pri vyzdobovaní svojej Zeme! Pane, daj, aby v nás vzbĺkol znova a znova údiv nad tvojím svetom! Aký krásny je Tvoj svet! A aký krásny musíš byť ty sám a bohatý! Ako prekrásne bude asi raz u Teba. V tvojom najvlastnejšom svete. Právom ťa oslavuje v modlitbe Cirkev, keď ústami kňazov po celom svete hovorí:

Pravý Boh správca, vznešený!
Nebesá rozprávajú o sláve Boha
a obloha hlása dielo jeho rúk.
Deň dňu o tom podáva správu
a noc noci to dáva na známosť.
Nie su to slová nie je to reč,
ktorá, by sa nedala počuť.
Po celej zemi rozlieha sa ich hlas
a ich slová až po končiny sveta.

Carlo Caretto opisuje svoj údiv: „Dnes ráno som prišiel na duny v púšti pred východom slnka. Včerajší vietor dôkladne vyčerpal a vyhladil piesok a povrch presypov sa zaskvel v celej nádhere a tajuplnej novosti. More piesku sa rozlieva predo mnou až k obzoru, kde záblesk zorničky zvestuje príchod nového dňa! Aký krásny je Boží svet! Málo prírodných javov je takých priezračných ako more dún pod modrou saharskou oblohou! Pripadá mi to ako prvé obdobie stvorenia. Duchovný zážitok je taký mocný, že vnímam viditeľno i neviditeľno v jedinom jave – piesok a obloha, oddelené čiarou obzoru, nič viac. A predsa je to pre mňa podobenstvo a obraz začínajúceho stvorenia s plným tajomným významom. Nijaké čisté oko nemôže tu pochybovať. Boh je tu prítomný ako ty, a ako piesok a obloha. Môžem s ním hovoriť ihneď. Jeho prítomnosť je zrejmá. Jeho slová – to sú prvky, čo tvoria obzor. Jeho reč je obsiahnutá vo veciach, jeho myšlienky vyjadrujú skutočnosť, ktorá ťa obklopuje.,. Cítim, že Boh je tu, že ma hľadá a čaká. Vedel, že prídem… Preto sa mi ľahko hovorí: „Dobroreč, duša moja, Pánovi!“ Veľmi veľký si Pane, Bože môj. Halíš sa v svetle ako v plášti, vystrel si nebo ako koberec, ustanovuješ mraky za svoj voz, na krídlach vetra chodievaš“ (Žalm 104,1-4).

Naozaj, Božia múdrosť, moc, láska kypia v celom svete ako vlna za vlnou. Božia láska preniká priestory a časy, tvorí a rozvíja svety, stálice a obežnice a tvorí Zem, aby sa na nej uchytil duch v podobe človeka a prejavil sa vo svojich dejinách. V nedohľadnej diaľke sa potom vynorí človek Ježiš, v ktorom sa táto Božia láska osobne stane viditeľnou ako láska Jednorodeného Syna, ktorý bol od počiatku v náručí Otcovom.

Ak chcete byť naozaj veriaci, nemusíte a nesmiete pohŕdať zemou a stvoreniami. „I videl Boh – a bolo to dobré!“ – hovorí písmo hneď na samom začiatku. A evanjelium hovorí so všetkou úctou o Božom svete a stvorení. Ježiš bol živo a sviežo pozorný okolo seba, voči všetkému. Miloval svet a veci a miloval ich dobre. Všetko si všímal, zo všetkého sa tešil. Vo všetkých veciach mu žiarili duchovné skutočnosti. Svet mu bol plný znamení a významu. Veci sveta mu pripomínali hlboké tajomstvá. Videl vodu, rieky, studne a hovoril: „Voda je dobrá! Je znamením očisty, odstraňuje smäd, pripomína vodu života, ktorá zahasí smäd naveky. A vinice! Aké sú krásne! Aký ušľachtilý je vinohradník! Boh je takýto vinohradník – vy ste vinica! A chlieb! Aký je len dobrý! Ale jestvuje aj chlieb večného života! Ja som ten živý chlieb!“
Čítame Evanjelium nielen medzi riadkami, ale aj riadky samé. Zbadáme, že Ježiš predkladá zmysel pre život a pre jeho dobrá. Rozvíja náš zmysel pre šťastie v plnosti. Ľudia, s ktorými sa stretá, sú z mäsa a kostí. Väčšina vecí im je samozrejmá, netreba im ich dokazovať. Ani v dobrom ani v zlom. Ježiš pozná slabosti i sily človeka. Dotýka sa ich ako známych vecí. Vie, že pohľad na ženu môže zvádzať. Kto pozrie na ženu žiadostivo, je neverný Bohu“ (Mt 5,28). Vie, že na hostine sa dáva najprv dobré víno (Jn 2,10), pozná túžbu ľudí po diamante a vzácnom poklade, nech je to už zlato, ruda, urán alebo nafta. Pozná uspokojujúci pocit z plnej sýpky, pozná horúčkovitú činnosť ľudí, aby ich peniaze neležali zašité (Mt 25,27). Pozná radosť matky nad nájdeným dieťaťom (Lk 11,27), starosť matky, aby syn v živote niečo dosiahol. Pozná radosť z dokončenej stavby (Lk 14,30). Toto všetko pozná Ježiš, mnoho z toho schvaľuje, v niečom zas upozorňuje na nebezpečenstvo. Skutočné ľudské radosti – svadbu, žatvu, hostinu – berie ako symbol radosti v kráľovstve Božom. Nerozoberá naše radosti, ani ich neodôvodňuje, ani nás do nich zvlášť nepovzbudzuje. Berie ich ako skutočnosť, ako prirovnania. Niekedy ako výstrahu, že nás odvádzajú od Boha a viažu príliš na zem. Ježiš vidí celý svet a celý náš život. Len vidí hlbšie.

Podľa evanjelia veci tohto života a sveta treba zapojiť do Božieho programu. Tým, že ich navzájom do svojho programu zapájam. Lebo môj život patrí výslovne do Božieho programu. Tým každá vec dostáva svoj zmysel, nie je zbytočná. Niektorú vec používam, inú odmietam. Tým sa formujem. Každú vec kladiem na správne miesto, do správneho vzťahu k Bohu.

Sú zapojené do jednotného poriadku. To je Ordo. Poriadok. Nahádzané kamene sú chaos. Usporiadané kamene sú cesta a stavba. Nahádzané koľajnice sú chaos. Usporiadané koľajnice sú trať a slúžia ľuďom. Nahádzané súčiastky sú chaos a šrot. Usporiadané súčiastky sú auto a slúžia človekovi. Poriadok robí vec vecou. Poriadok, ktorý plynie z vnútornej záležitosti vecí. Vybadať tento vnútorný poriadok, vybadať, kam ktorá vec patrí a načo slúži – to je úloha môjho denného života, mojej meditácie a môjho spytovania svedomia. Nemôžem rozumne napojiť karburátor na volant, ani do pneumatiky, ani chodiť s kabátom na nohách. Každá vec musí byť na svojom mieste. Rozpoznávať správne miesto vecí a ich cieľ je úloha človeka.

Vesmír a dejiny, celý vesmír môjho života i samotný život s jeho radosťou i skúškami – to všetko je tu len preto, aby mi pomáhalo udržiavať otvorené oči a mať stále na mysli, že som Boží a že Boh ma nielen stvoril, ale ma aj prijal za celkom svojho… Ako veľmi mi preto pomôže, keď si z času na čas urobím pozorne a nábožne prehliadku Božích dobrodení, ktorými som zahrnutý… Pokorný a dôverný obdiv nad Božími dielami „proper nos homines“ závisí iste od osobnej kultúry aj jasnozrivosti srdca. Ale nik sa bez neho nezaobíde. Kto by otriasol našou pevnou vierou, keby sme už pevne stáli na zemi a videli i jasne chápali, čo treba vidieť a pochopiť – že všetko je od Boha a všetko je pre nás?

Na celé stvorenie by som mal hľadieť očami osobných vzťahov. Mal by to byť spásnodejinný pohľad – propter nos et propter nostram salutem – všetko je pre nás a pre našu spásu. Stvorenie je základ dejín spásy. Až potom mohlo nasledovať všetko ďalšie. V pohľade viery je všetko pospájané. Stvorenie a zavŕšenie. Protológia a eschatológia. Nám je dané sledovať smer Božej činnosti. Cez evanjelium usudzujeme na počiatky. Až v Ježišovi Kristovi nám Nový zákon umožňuje pochopiť, čo značí stvorenie, až Ježišovo posolstvo odhalí pravdu o stvorení.


Moderný človek sa chce zrieknuť evanjelia, ktoré hovorí o duchu. Chce sa držať vied, ktoré hovoria prevažne o hmote. V tomto vystupovaní si počína zle. Hmota sama je iste pre nás cestou. Môžeme však po nej ísť práve tak dole, ako aj hore. Pod vplyvom dedičnej viny nás naša vlastná hmota cez celé dejiny sťahuje nadol. Len od vykúpenia nesie hmota v sebe znova význam k plnšiemu bytiu – a všetky pády Božieho pôsobenia ju dvíhajú do výšky – až do chvíle plnej oslavy a premeny v zmŕtvychvstaní. O tom nám však nehovoria vedy. O tom nám hovorí evanjelium. Sme ako horolezci. Každý začíname na úpätí, kde sme sa narodili, podľa súčasného stavu sveta, podľa osobitných dispozícií a podľa povolania. A sme strhávaní dolu. No pomocou milosti vystupujeme dohora, musíme prejsť cez stvorené veci ako po schodoch až k Bohu.
Celý Boží svet je tu pre človeka, aby mu pomáhal žiť, rásť, tvoriť, kráčať do večnosti. Cirkev denne ďakuje za všetky dobrodenia sveta, ktoré Boh daroval človekovi: „Ty si všetko stvoril a svojou prozreteľnosťou všetko udržuješ. Dopraj nám vidieť v tvorstve stopy tvojej dobroty!“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

Modlitba




Osvieť Pane, môj rozum,

aby som Ťa poznal.

Daj mi horlivosť,

aby som Ťa hľadal.

Daj mi múdrosť,

aby som Ťa našiel.

Daj mi život,

ktorý by sa Ti páčil.

Daj mi vytrvalosť,

aby som Ťa s nádejou očakával.

Amen.

-re-

Áno Márii


Bratia a sestry, znovu je tu mesiac modlitby posvätného ruženca, opäť je tu október, mesiac intenzívnejšej modlitby k Panne Márii. Je tomu už rok, čo sme putovali z príležitosti 10. výročia vzniku našej farnosti do mariánskych svätýň La Salette, Lurdy a Fatima. Boli to neopísateľné chvíle, ktoré sme prežili v spoločenstve Panny Márie. Samozrejme, aj po príchode domov je nám Mária nablízku a s nami, najmä, keď sa modlíme posvätný ruženec alebo iné mariánske modlitby. Pred niekoľkými dňami Svätý Otec Benedikt XVI.pri príležitosti 150. výročia zjavenia Panny Márie v Lurdoch dievčatku Bernadete, taktiež putoval do tejto mariánskej svätyne. V nedeľu po modlitbe Anjel Pána povedal zhromaždenému ľudu tieto povzbudzujúce slová:
„Drahí pútnici, drahí bratia a sestry, každý deň nám modlitba Anjel Pána ponúka možnosť na okamih sa zamyslieť uprostred našich aktivít nad mystériom vtelenia Božieho syna. Napoludnie, keď začíname pociťovať ťažkosť z celého dňa, naša disponovanosť a naša štedrosť sú obnovené kontempláciou Máriinho „áno“. Toto jasné a bezpodmienečné „áno“ pramení v mystériu Máriinej plnej a ucelenej slobody, zbavenej každej náklonnosti k hriechu vďaka privilégiu jej Nepoškvrneného počatia. Toto privilégium, udelené Márii, ktoré ju odlišuje od našej všeobecnej situácie, nás od nej nevzďaľuje, ale naopak – približuje nás k nej. Zatiaľ, čo hriech rozdeľuje a vzďaľuje jedných od druhých, Máriina čistota ju robí nekonečne blízkou našim srdciam, pozornou voči každému z nás, a túžiacou po našom skutočnom dobre. Môžete to vidieť tu v Lurdoch, ako aj na všetkých mariánskych pútnických miestach, kde nesmierne zástupy prichádzajú k Máriiným nohám, aby jej zverili to najintímnejšie, čo každému osobitne leží na srdci. To, čo sa mnohí kvôli rozpakom alebo hanbe neodvážia zveriť ani svojim najbližším, to zverujú tej, ktorá je celá čistá, jej Nepoškvrnenému srdcu, s jednoduchosťou, bez zábran a v pravde. Pred Máriou, práve vďaka jej čistote, sa človek neváha ukázať vo svojej slabosti a odovzdať jej svoje otázky i pochybnosti, ako aj sformulovať svoje nádeje i najtajnejšie túžby. Materinská láska Panny Márie odzbrojuje každú formu pýchy, robí človeka schopným vidieť sa takým, aký je, a inšpiruje ho k túžbe obrátiť sa a vzdať slávu Bohu…
Bratia a sestry, členovia Ružencového bratstva, všetci mariánski ctitelia, zamyslime sa nad svojou láskou, s akou sa modlíme svätý ruženec a či nás modlitba k Márii približuje k nej a k jej synovi Ježišovi.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec