Značka: Spektrum 2010 – 3

Keďže pracujem v zahraničí, musela som nastúpiť do zamestnania týždeň pred Veľkou nocou. Nebola som veľmi nadšená, lebo som sa tešila, že najväčšie sviatky roka budem sláviť ešte doma s najbližšími, no zároveň som bola plná očakávaní, ako ľudia slávia Veľkú noc inde vo svete.

Po príchode do rodiny som sa potešila, že sú to katolíci, čomu naznačoval drevený kríž v kuchyni, asi „len“ dedičstvo po starých rodičoch. V priebehu týždňa nič nenasvedčovalo tomu, že sa blížia veľkonočné sviatky. Žiadne prípravy ako to zvykne byť u nás doma; no uspokojila som sa, že venuje viac času duchovnej príprave na slávenie zmŕtvychvstalého Krista. Bývajú v novom rodinnom dome a tak stále bolo čo okolo neho upravovať. Keď nastali veľkonočné dni voľna, začalo sa za pomoci rôznych strojov a nástrojov brigádovať až do neskorej sobotňajšej noci.

Nedeľné veľkonočné ráno bolo prekrásne – tešila som sa nielen zo slniečka, ale hlavne zo vzkrieseného Ježiša Krista. Toto pokojné a slávnostné precítenie netrvalo dlho, keďže ho znovu narušil pracovný ruch zvonku. Veľmi ma zarmútilo, že sa takto znesväcuje najväčší sviatok kresťanov veľkonočná nedeľa – v rodine, ktorá má alebo „mala“ korene kresťana katolíka. Vo veľkonočný pondelok som využila príležitosť zúčastniť sa sv. omše v prekrásnom kostole, ktorý hojne navštevujú zahraniční turisti, kde som spolu s nimi slávila radostné tajomstvo Veľkej noci. Myslela som na svojich najdrahších doma, hlavne na vnúčatká ako ich prídu oblievať. Všetku radosť a modlitby som obetovala nielen za nich a našu farnosť, ale aj za túto rodinu, ktorá v snahe za pozemskými hodnotami nerozlišuje deň sviatočný a deň všedný. Som hrdá na svoju rodinu a celú našu farnosť, že my ešte prežívame nedeľu a iný cirkevný sviatok ako „deň Pánov“. Tiež som vďačná aj svojim už dávno zosnulým rodičom, ktorí nám boli v tom príkladom a viedli nás k tomu, že nedeľa a iné cirkevné sviatky sú dni zasvätené Bohu. Ja osobne sa vždy teším na tieto dni, kedy zažívame ich neopakovateľnú atmosféru.

Keď som sa po pracovnom voľne vrátila, prekvapila ma správa, že domáci pán je v nemocnici vo veľmi vážnom stave. Presne v Turíčný pondelok ho odviezla záchranka na špeciálnu kliniku do Viedne. Možno aj preto, že sám bol lekárom, o to väčšiu opateru a starostlivosť mal zo strany odborníkov. Ale ako sa hovorí, že „lekár lieči a Pán Boh uzdravuje“, v tomto prípade sa to vyplnilo do bodky. Napriek snahe špecialistov si ho Pán do týždňa povolal k sebe vo veku 56 rokov. Zanechal rodinu, priateľov, dom so všetkým luxusom, koníčky, autá, lukratívne zamestnanie, veľa práce, námahy a ešte veľa nesplnených plánov.

Často som sa potom zamýšľala nad životom tu na zemi. Ako ľudia vynakladajú niekedy až nadmerné úsilie za hodnotami, ktoré nie sú dôležité pre večný život a mnohí pritom vedome a dobrovoľne porušujú cirkevné prikázanie tým, že znesväcujú nedeľu a iné sviatky. Veď práve preto nám Pán Boh daroval nedeľu a iné sviatky, aby sme sa v našom uponáhľanom svete mohli zastaviť a upriamiť viac než v ktorýkoľvek iný deň naše myšlienky a konanie na Božiu všemohúcnosť a nekonečnú dobrotu.

Sviatočný čas máme využiť hlavne na modlitbu a stretnutie s Nebeským Otcom, prosiť ho o požehnanie a milosrdenstvo nielen pre seba, rodinu, spoločenstvo, ale aj pre celý svet. Nedeľa a sviatky nás priam nabádajú na stretnutie a rozhovor s Bohom, s príbuznými, priateľmi, chorými a ľuďmi, ktorí nás potrebujú. Je to čas darovaný a my máme prosiť Ducha svätého, aby sme tento čas správne využili. Vtedy máme možnosť viac ako inokedy vypočuť svojich najbližších, hlavne deti, navzájom sa potešiť, poradiť a spoločne riešiť rôzne životné situácie. Tiež nezabúdať ďakovať Bohu za všetko a prosiť o silu a vytrvalosť žiť v zhode s Božou vôľou a tak v duchu kresťanskej rodiny prispieť k pokoju, láske a porozumeniu nielen v rodine, vo farnosti, ale všade tam, kde sme poslaní plniť vôľu Nebeského Otca.

farníčka Mária

„Milujte Máriu, lebo je Vašou matkou a Vy ste jej deti.“
(Sv. Otec Ján Pavol II.)

foto:Klodian Cupi, chlapec adoptovaný našim ružencovým
bratstvom

Milí členovia ružencového bratstva (RB), chcem Vám prostredníctvom nášho časopisu tlmočiť poďakovanie Slovenskej katolíckej charity a rehoľných sestier Magdy Cérovskej, sestry Elen a Angely z Albánska z osady Bregdet:

Vážení dobrodinci projektu SKCH – adopcia na diaľku! S dodatočným želaním požehnaného a pokojného roka 2010 Vám preposielame najnovší informačno-ďakovný list sestry Magdy Cérovskej z Albánska, osada Bregdet. Píšu:

Drahí naši dobrodinci a spolupracovníci, v prvom rade chceme spolu s Vami chváliť a oslavovať Pána za všetky dobrodenia, ktorými nás obdaroval v roku 2009 a do jeho rúk chceme zveriť nový rok 2010. Každému z Vás vyprosujeme veľa milostí, požehnania, duchovnú silu, zdravie, pokoj a lásku. Nech jeho prítomnosť posilňuje a sprevádza každú Vašu rodinu. Adopcia na diaľku je obrovská pomoc pre celú osadu Bregdet a SKCH tu rozbehla naozaj vzácne dielo. Vďaka všetkým Vám. Pomáhate stredoškolákom študovať, pretože bez Vašej pomoci by si nemohli dovoliť cestovať do mesta do školy. Naše školy im dajú záruku dobrej kvality a dobrej kresťanskej výchovy. Vianoce boli tiež krásne aj smutné. S deťmi sme nacvičili „živý betlehem“ a prišlo veľa ľudí, v ten istý deň bol veľký príliv a voda z mora a z riek zaplavila celú osadu. Utopil sa jeden 12-ročný chlapec. Bola pohotovosť, ale kto ju robil? Kto išiel do rodín, aby zistil, čo potrebujú? Ostali odkázaní sami na seba. „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ To sú Ježišove slová a naša komunita chce im dať odpoveď spolu s vami. Príspevok, ktorý dostávame od Vášho spoločenstva (RB) je darom Vašej lásky a aj naďalej ho chceme vždy využiť pre dobro detí a ich rodín. Každá jedna z nás s veľkou vďačnosťou myslí na Vás v modlitbách. Nech Pán odmení Vašu obetavosť, lásku a starostlivosť.

sestra Magda, sestra Elen a Angela, osada Bredget, Albánsko

Milí ruženčiari, okrem tohto milodaru sme poskytli:

– milodar na rekonštrukciu dominikánskeho kláštora v Košiciach,
– milodar na rádio Lumen,
– milodar na misie,
– milodar Bratstvu Božského Srdca Ježišovho,
– milodar na sväté omše za živých a zomrelých členov RB,
– členský príspevok dekanátnemu horliteľovi Petrovi Hatalovi,
– príspevok na kvety a iné potreby do kostola sv. Jozefa, sv. Ondreja, kaplnky Narodenia Panny Márie v Doline.

Príjmy do pokladne RB v roku 2009 bolí nízke, keďže štyri ofery počas roka boli vynechané. Horlitelia ruží najlepšie vedia, aká je slabá účasť počas roka na výmenách ružencových tajomstiev. Všetky príjmy a výdavky sú vedené v pokladničnej knihe, ktorú vedie pokladníčka Katarína Pacovská a sú k nahliadnutiu každému členovi RB.

Milodary, ktoré dávame do pokladnice RB nech slúžia na dobré účely, pomoc blížnym a na zveľadenie našich chrámov. Nie je podstatné chváliť sa, aký je zostatok v pokladnici, ale zaobchádzať s nimi tak, aby sme nedopadli ako ten sluha v podobenstve o piatich talentoch, ktorému Pán odovzdal jeden talent a ten od strachu talent skryl do zeme. Keď sa Pán vrátil, sluha mu odovzdal ten istý jeden talent. Tu mu jeho Pán odpovedal: „Zlý a lenivý sluha…“ (Mt 25).

Reforma RB:

V súčasnosti v našom RB prebieha reforma, ktorá je veľmi potrebná a naliehavá. Ťažko sa počúvali od horliteľov ruží sťažnosti: neúplné ruže, neúčasť na výmenách ružencových tajomstiev, neznalosť príslušného desiatku z ruženca, choroba starších horliteľov, členovia z cudzích farností. Pomôckou k riešeniu týchto problémov sú Stanovy ružencových bratstiev na Slovensku, ktoré počas reformy využívame. Veriaci sa môžu dobrovoľne a slobodne zaradiť na základe prihlášky do Živého, Svätého a Večného ruženca. Vďaka Pánu Bohu a pomoci našej Ružencovej Panny Márie prebieha táto reforma dobre.

Vraví sa, že v našej dedine je rozruch. Keď vstal Pán Ježiš z mŕtvych, takisto nastal rozruch medzi apoštolmi a ženami, lebo ešte nechápali, čo sa vlastne deje. Až po zoslaní Ducha Svätého dostali nové poznanie a odvahu ohlasovať Evanjelium. Kiež by aj nám tento rozruch priniesol nové poznanie, čo členstvo v RB znamená. Členov bude menej, ale s vedomím, že sú to členovia, ktorí túžia po prísľuboch, ktoré dáva Panna Mária tomu, kto sa bude zbožne a úprimne modliť sv. ruženec.

25. apríla prídu pracovníčky z Dominikánskeho centra na voľby horliteľov jednotlivých ruží a v prvú májovú nedeľu bude prvá výmena ružencových tajomstiev po reforme. Usporiadanie členov v jednotlivých ružiach bude visieť na farských nástenkách pri kostole. Milí členovia RB, prosím Vás o modlitby, aby naše spoločenstvo bolo požehnaním pre každého osobne, pre rodiny, našu dedinu, farnosť a aby na príhovor ružencovej Panny Márie boli vyslyšané naše prosby a úmysly, určené dominikánskou rehoľou.

Emília Uličná, horliteľka

Ako člen Farskej ekonomickej rady (FER) sa vám, naši veriaci, chcem prihovoriť týmto krátkym príspevkom. Na základe mesačných bilancií vašich milodarov na obnovu fasády našej „katedrály“ viete presne, koľko finančných prostriedkov sa už nazbieralo. Ku koncu mesiaca marec sme si svoju kresťanskú povinnosť splnili ešte len na slabých 22 %, preto aj v zastúpení FER vás týmto chcem povzbudiť a zároveň aj poprosiť – nadišiel čas!

20. marca 2010 sme ukončili výberové konanie na dodávateľa prác obnovy fasády. Dodávateľom prác bude firma REINTER z Humeného. Táto firma nám maľovala interiér kostola. Cenu nám ponúkla v dvoch technických riešeniach.

Prvý návrh rieši osekanie zničených a nesúdržných (odtiahnutých od muriva) omietok a ich vyspravenie. Nad soklovým murivom do výšky 0,6 m okolo celého kostola sa vyseká stará omietka až do „živého“ a tieto miesta sa ošetria sanačnou omietkou. Týmto riešením sa zabráni prechodu vlhkosti zo soklového muriva do fasádnej omietky. Po vyspravení a ošetrení starých omietok sa na starú omietku natiahne na celý kostol hladká omietka. Táto omietka sa potom nafarbí akrylátovými vodeodolnými farbami. Odtieň a kombináciu farieb určí liturgická komisia.

Druhý návrh rieši osekanie zničených a nesúdržných (odtiahnutých od muriva) omietok a ich vyspravenie. Po vyspravení a ošetrení starých omietok sa na starú omietku natiahne na celý kostol vyrovnávajúca hladká omietka. Na túto omietku sa natiahne farebná fasáda. Štruktúru a rozsah kombinácií zrnitej a hladkej fasády ako aj kombináciu farieb určí liturgická komisia.

Ešte k výberu dodávateľa. Po odsúhlasení FER k výberu dodávateľa užším výberom sme oslovili troch dodávateľov fasádnych systémov. Výber bol uskutočnený na základe referencií jednotlivých firiem. Všetkým trom firmám sme následne zaslali súťažné podklady – jednoduchý projekt so zámerom prác a ich rozsahom. Všetky tri firmy si osobne prišli overiť rozsah prác.

Prvou prihlásenou firmou bola firma Pilár z Kľušova, ktorá nám tieto práce ohodnotila na 59 749 EUR (1 800 000 Sk). Druhou prihlásenou firmou bola firma Štefaňák z Prešova, ktorá nám tieto práce ohodnotila v dvoch cenách na 21 815 EUR (657 192,-Sk) a na 28 426 EUR (856 361,-Sk). Treťou prihlásenou firmou bola firma REINTER Humenné, ktorá nám tieto práce ohodnotila: prvý návrh na 39 833 EUR (1 200 000 SK) a druhý 35 849 EUR (1 080 000 Sk).

Výber dodávateľa prác bol uskutočnený kritériom časového rozsahu (záruka skutočného zhotovenia prác) s prihliadnutím na reálny finančný náklad požadovaných prác. Bonusom pre vybratú firmu REINTER bola výborná spolupráca pri maľbe interiéru nášho farského kostola.

Na záver si vás, naši veriaci, dovoľujem v mene FER poprosiť, aby ste s vašimi milodarmi nečakali na poslednú chvíľu. Realizácia obnovy fasády je načasovaná na mesiac máj, hneď po odpuste sv. Jozefa robotníka, patróna nášho farského kostola. Počul som názor, aby sme si požičali peniaze z banky, alebo od našej filiálky Ovčie. Súhlasíte s tým? Môj osobný názor je, že nie, nepožičiame si, lebo naši starí rodičia dokázali za oveľa ťažších podmienok postaviť tento veľkolepý chrám! Lebo aj predchádzajúce investície sme zvládli tak, že susedné farnosti žasli nad našou ochotou a obetavosťou! Teda nech budúcoročné 50. výročie nášho kostola oslávime s hrdosťou, hodnou kresťana z Víťaza.

Pre tých, ktorí váhajú, alebo si nachádzajú rôzne zámienky a výhovorky, si dovoľujem pripomenúť piate z pätoro cirkevných prikázaní: „Podporovať cirkevné ustanovizne“. Jeho rozpracovanie podľa kánonického práva vám v nasledujúcom odstavci ponúkam.

Vieme, že každý spolok, každá ľudská inštitúcia pre svoju existenciu potrebuje určité materiálne prostriedky vo forme budov, rôznych zariadení, potrebných pre pozitívnu aktívnu činnosť svojich orgánov. Podobne aj pre svojich členov na rôzne akcie ako sú schôdzky, školenia, sociálna starostlivosť, vzdelávanie členov, ale aj na ich kultúrne vyžitie. A tak pre prevádzku a údržbu spolkového života sa jej členovia skladajú formou finančných príspevkov, alebo aj inou formou, podľa potrieb. Cirkev ako veľký spolok veriacich a zároveň ustanovizeň, ktorej ciele určil sám Ježiš Kristus potrebuje prostriedky na svoju činnosť a preto formou prikázania vyzýva veriacich: Podporovať cirkevné ustanovizne a stanovuje kánon 222, ktorý hovorí nasledovne: § 1: „Veriaci majú povinnosť prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.“ § 2: „Majú aj povinnosť napomáhať sociálnu spravodlivosť, ako aj pamätajúc na prikázanie Pána, z vlastných príjmov podporovať chudobných.


Veriaci sú povinní prispievať podľa svojich možností na hmotné potreby Cirkvi. V niektorých katechizmoch sa hovorí primeraným spôsobom. Čo značia slová „primeraným spôsobom“ alebo „podľa možností“?

Uvedené slová podľa niektorých autorov značia:

a/ Každý katolík vie, že všetko imanie, ktorým vládne, je Božím darom a preto z neho ochotne platí daň vďačnosti Bohu.

b/ Každý katolík sa ohodnotí vo svojom svedomí, koľko môže podľa najlepšieho vedomia a svedomia obetovať na cirkevné ciele. Cirkev neočakáva nemožnosti, ale veľkodušných darcov, ktorí cítia s ňou.

c/ Každý katolík je presvedčený, že Katolícka cirkev z Božej moci žiada aj tieto finančné podpory, čo vyplýva zo slov Pána: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi…“ (Mt 18,18a).

Táto povinnosť veriacich sa odvádza aj z Mojžišovho zákona, kde bolo stanovené, že kňazi nebudú mať dedičný podiel, teda nebude im pridelené územie ako ostatným izraelským kmeňom, ale že budú dostávať desiatky od ostatných.
Pokiaľ ide o Cirkev, tá koná v zmysle Kristových slov uvedených u Matúša 18,18. Z nich vyplýva, že Cirkev môže aj vo svedomí zaväzovať svojich veriacich na plnenie svojich prikázaní a každý, kto ich prestupuje vedome a dobrovoľne, dopúšťa sa hriechu.

V 1. liste Korinťanom čítame: „Neviete, že tí, čo konajú svätú službu, jedia z toho, čo je vo svätyni, a tí, čo slúžia oltáru, majú z oltára podiel? Tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia“ (1 Kor 9, 13-14). Sám Kristus sa postavil ku chrámovej pokladnici, aby si všímal, koľko kto dáva, a pochválil chudobnú vdovu, ktorá vhodila všetko, čo mala, lebo vhodila svoje posledné peniaze (por Mk 12, 41-44).

Teda, ak čítame slová z Cirkevného kódexu, je potrebné chápať toto cirkevné prikázanie v tom zmysle, ako sa o tom píše vyššie:

Ak som členom Cirkvi, tak mi musí záležať na tom, aby Cirkev mohla plniť svoje úlohy. Na to potrebuje aj prostriedky. Plnenie úloh je prezentáciou aj veriacich a vydávaním svedectva o blahozvesti!

za FER Martin Magda

Tento rozhovor som nahral pri návšteve v Hanušovciach nad Topľou pri príležitosti narodenín nášho prvého víťazského pána farára Juraja Riška.
Sme na fare v Hanušovciach nad Topľou u duchovného otca Juraja a využívam príležitosť jeho 40. narodenín, aby som sa spýtal:

Čo je u kňaza 40 rokov?

Pri gratuláciách k tomuto jubileu bolo povedané, že už končí ten bezstarostný vek a že začína vek zodpovednosti, takže asi tak to cítim. Bude treba si po týchto oslavách viac uvedomiť, že človek je už na hranici stredného veku. Aj keď mne stále tá myšlienka chodí po rozume byť stále mladý, večne mladý duchom, lebo fyzickou stránkou človek už nebude môcť byť stále mladý, ale duchom byť mladý. To je refrén z piesne jednej hudobnej kapely ešte z mojich mladých liet: „… chcem byť stále mladý, večne mladý – „i wont to be forever young“. Takže toto ma oslovuje v týchto dňoch. Ale beriem, že aj deň narodenín je taký istý ako všetky dni pred ním i po ňom v tom zmysle, že každý deň je príležitosťou, v ktorej nám dáva Boh dar života. Využiť naozaj ten dar tak, aby človek sám cítil, že nepremárnil šancu, ktorú mu Boh dal.

Poznáme vaše pôsobiská – Víťaz, teraz Hanušovce. Je rozdiel pôsobiť v menšej farnosti resp. na dedine a v meste? Je to rozdiel pre kňaza?

Určite, že je rozdiel. Myslím si, že aj tie mentality aj oblasti sú naozaj rôzne, je cítiť rozdiel. Pohľad ľudí na veci je iný na dedine a iný v meste. Je to druhé mesto vo vranovskom okrese, ale predsa je to ešte klíma, povedal by som, v určitom zmysle dedinská. Ľudia sú tu prisťahovaní z dedín, takže aj pohľad na život, na svet je iný ako možno vo väčších mestách, ktoré sú v diecéze. Takže je to špecifické v Hanušovciach aj tým, že sú tu viaceré vierovyznania, je to veľmi pestré. Je tu aj rómska komunita, ktorá je svetlou výnimkou oproti iným miestam, kde žijú Rómovia. Tuná vidno, že je v nich aj čosi pozitívne. Keď sa s nimi dlhšie pracuje, tu kňazi už desaťročia, ovocie je naozaj vidieť. Predsa len je zmysel práce a pastorácie medzi Rómami, myslím tu konkrétne na Hanušovce.

Keď sa vám niečo nepodarí, resp. nie že sa nepodarí, ale keď si niečo naplánujete a nevyjde to, porovnávate to s prvým pôsobiskom?

Človek sa asi tomu neubráni. Samozrejme, že určité porovnania sú, ale snažím sa vnímať tie možnosti, ktoré sú a čo môžem v danej situácii na danom mieste urobiť. Od samostatného účinkovania ako farára snažím sa dôverovať v Božiu prozreteľnosť, že Boh riadi veci. Niekedy to naše ľudské je nedokonalé a nedokážeme urobiť tak, ako by si človek myslel, že by bolo dobré. Bohu nič nie je nemožné. Hlavne cez modlitbu a dôveru, že Boh veci riadi a zariadi, tak sa aj podarí urobiť niečo, čo možno spätne človek hodnotí, že to bolo nad jeho ľudské sily.

A ako sa Vám tu pracuje s mládežou? Vieme, že vo Víťaze ste spolupracovali s mládežou – bol tam zbor, bolo to živé. Ako sa Vám darí tu, je to iné? Je mládež v meste iná?

Asi nie. Hovorí sa, aj cez ten historický pohľad, že mládež je vlastne vždy tá istá, rovnaká svojimi názormi v určitom zmysle. Našiel som tu už určité veci rozbehnuté, myslím že som prišiel už do „rozbehnutého vlaku“. Môj predchodca, ktorý tu bol 13 rokov, bol veľmi horlivý, aktívny. A ja som začal z tej strany ako vo Víťaze – viac prejsť do oblasti modlitby a adorácie. Je tu skupinka mladých, zbor, ktorý myslím, že sa drží, pokračuje aj cez adorácie. Obdivujem mladých ľudí, že v dnešnej dobe, keď vieme, že mladí ľudia sa častokrát chcú dať ohlušiť decibelmi a neviazanou zábavou, vedia v piatok ostať po svätej omši. Máme aj naozajstné talenty – v hre na gitaru, husliach, flautu, sú schopní zaspievať a zahrať veľmi pekne, čiže na povzbudenie aj ostatných ľudí. Snažíme sa. Aktivity sú bežné, máme rozbehnutú Dobrú novinu, nejaký výlet, tábor v lete, mládež má stretnutia s pánom kaplánom. Predsa len, kaplán je mladší, jeho kontakt s mládežou je bližší.

Prešli sme takým hodnotením. A čo pohľad do budúcna? Na začiatku ste spomínali, že prichádza vek zodpovednosti. Máte svoj plán alebo to ostane na Božej prozreteľnosti?

Asi hej, nerobím si nejaké extra plány, snažím sa žiť dnešok. Dnes sa tým nezaoberám, nerobím si nejaké vízie a plány. Uvidíme, čo budúcnosť a Božia prozreteľnosť pripraví.

Čo Vás najviac posilňuje pri duchovnej práci?

Je to moja osobná modlitba, modlitba Cirkvi a potom svätá omša, vlastne aj adorácie, ktoré mávame. Máme tu adoračné spoločenstvo, aj ľudia cítia, že keď adorácia z nejakých príčin nie je, tak im chýba. Toto aj mňa posilňuje v kňazskom živote. Adorácia je aktuálna v tomto Roku kňazov cez príklad Jána Vianneyho.

Chcel by som nadviazať na Jána Vianneyho. Čo prináša kňazovi Rok kňazov? Je pre Vás kňazov jeho vyhlásenie povzbudením?

Áno. Zaspomínal som si, že som čítal jeho životopis „Aj diabol pred ním kapituloval“ a aj pohľad na jeho život. Keď som mal prvú kázeň v seminári ako diakon, takže už oficiálnu kázeň, vtedy som použil príklad toho kňaza, že aj diabol pred ním kapituloval, je to zhrnutie života toho kňaza, svätého kňaza. Kiežby to o každom kňazovi bolo možné raz povedať, že aj diabol pred ním kapituloval. Že to nie je ľudský výkon, ale to je naozaj Božia moc, ktorá sa prejaví aj cez kňaza, ktorý nie je dokonalý. Má svoje slabosti, ale cez Božiu milosť môže naozaj prekonať aj toho protivníka, ktorý zlo v dnešnom svete tak šíri. Naozaj bojovať proti zlu je vlastne úlohou kňaza, čiže v tom vidím aj ja svoje naplnenie a povolanie.

Chceli by ste ešte niečo odkázať čitateľom Spektra?

Teším sa, keď sa mi dostane do rúk nové číslo. Pozriem sa a v spomienkach sa vraciam. Vidím, že farnosť žije, že veriaci naozaj majú možnosti rozvíjať ďalej duchovné dary, ktoré Boh dáva aj cez službu kňazov. Kňaz je naozaj nástrojom Božej milosti kdekoľvek. Takže také povzbudenie možno prežívať cez vieru. Nedať sa znechutiť, nedať sa premôcť zlom, ale naozaj s vierou premáhať všetko, čo by nám chcelo cestu k Bohu zahatať. Dosiahnuť vlastne cieľ nášho života – to večné šťastie aj v dnešnom zhone za bohatstvom, za slávou a vecami, ktoré človeka môžu uspokojiť len do času.

A ešte pozdrav.

Chcem pozdraviť duchovného otca Olivera a poďakovať mu i za spomienku na deň mojich narodenín. Ďakujem všetkým za pozdravy, ktoré mi adresovali rôznou formou, lebo kňaza vždy poteší spomienka veriacich z bývalej farnosti. Je to povzbudenie aj pre mojich terajších farníkov. Ešte raz ďakujem všetkým a prajem všetko dobré. Pokoj a dobro!

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“

«Modlil som sa k anjelovi strážcovi mojej novej farnosti,» povedal, keď sa znova zdvihol.

«Také niečo!» mrmlal chlapec. Keď vošli do dediny, ukázal mu spustnutý dom. «To je krčma U divocha. Ale ešte máme tri iné krčmy.»

«Štyri hostince v takom zapadáku!» rozhorčovala sa matka Bibostová.
«V hentom dome býva starosta Mandy,» vysvetľoval ďalej mládenec. «To je zbožný človek a bohatý! Má tri kravy a mnoho oviec. Tu býva Michal Cinier. On je dedinským poradcom.» Pred kováčňou práve podkovávali koňa. «To je majster Picard a ten chlap so starým koňom je furman Betun. Je skoro vždy ožratý.»

Obidvaja spomenutí, keď zbadali kňaza, zdvihli zrak od svojej roboty. Voziar, ktorý ani dnes nebol triezvy, spravil pár tackavých krokov smerom k Vianneyovi a uškrnul sa: «Vy ste dozaista nový farár, nie?»

«Uhádli ste!» prikývol Vianney. «Ale zdá sa, že ste už za bieleho dňa opitý?»

«Vôbec nie som opitý!» bľabotal chlap. «Ale len čo uzriem nejakého farára, vždy sa mi zatmie v očiach. Nech vás čert vezme alebo suchoty, ako vášho predchodcu!»
«Nedbajte na neho,» udobroval Vianneya kováč. «U Rozhnevaného mravca si poriadne potiahol. Viete, je chladno… Nemajte mu to za zlé! My Arsania nie sme pobožní, ale keď nás farár nechá na pokoji, necháme na pokoji aj my jeho!»

«Ale ja som neprišiel preto, aby som vás nechal na pokoji!» vyhlásil rozhodne Vianney. «Tak potom choďte do čerta!» zareval opilec a zdvihol bič. Picard mu ho pohotovo vytrhol z ruky a odsotil ho. «Pán farár, dobre urobíte, keď nebudete hneď zo začiatku príliš napínať strunu. Prísni páni nevládnu dlho. Ale myslím to dobre. Prajem vám, aby váš nástup bol dobrý, úspešný.»

«Ďakujem vám, priateľ môj!» súhlasil kňaz.
«Tam je váš farský dom,» pohodil rukou kováč.
«Najprv by som si chcel pozrieť kostol.»

«Tak sme už došli do cieľa“, ohlásil sa znova mladík a otrčil dlaň, čakajúc odmenu za svoju službu.

«Ty si mi ukázal cestu do Arsu,» odvetil farár, «a ja ti za to ukážem cestu do neba.»
«Pár sou by mi bolo milších,» šomral chlapec. No matka Bibostová mu podarovala vajíčko.

«Jedno vajce nie je veľa za takú dlhú cestu!» frfľal Anton. «Ale zdá sa, že farár je chudobný a nemá všetko v hlave v poriadku,» uškľabil sa ryšavý mládenec a rýchlo sa vzdialil.

Medzitým farár otvoril bránu svojho kostola. Chrám bol spustnutý. Už viacero týždňov sa tam neslúžila svätá omša. Kostol zíval prázdnotou, oltár bol bez ozdôb a všade bolo plno špiny. Večné svetlo bolo vyhasnuté. Vianney nevedel, či ešte je v bohostánku Oltárna sviatosť. V sakristii našiel kľúč. Otvoril dvierka svätostánku. Áno, Pán ešte býval vo svojom dome. Vianney si úctivo pokľakol. Potom naplnil večné svetlo olejom, ktorý stál v kúte sakristie a s uspokojením zažal malý plamienok. Večné svetlo malo znova a navždy horieť v Arse.

Potom sa Vianney vrhol na kolená na schody oltára, skryl si tvár do dlaní — a plakal. Po dlhom čakaní sa matka Bibostová dotkla jeho pleca a vyzvala ho: «Teraz pôjdeme na faru. Čoskoro bude tma.»

«Nie, nie, bude jasno, celkom jasno!» odvetil kňaz zamyslene. Keď vychádzali z kostola, bežala im v ústrety akási žena, pozdravila farára a predstavila sa: «Ja som vdova Renardová a mám kľúč od fary. Nechala mi ho sestra vášho nebohého predchodcu. Poďte, prosím, so mnou. Vďaka Bohu, že budeme mať znova kňaza!»

«Vy ste prvá osoba, čo sa teší z môjho príchodu!» odvetil Vianney s bolestným úsmevom.

«Ó, je viac takých, čo sa tomu tešia!» vyhlásila pohotovo dobrá žena. «Ale už sme tu!»

spracoval: M. Magda

Sme na fare. Sedím tu s Lenkou Novotnou, ktorá pred chvíľou absolvovala skúšky pred prijatím sviatosti birmovania.

Čo si cítila, keď otec duchovný vyhlásil že bude v našej farnosti birmovka? Čo ťa vtedy napadlo ako prvé?

Na začiatku to bola nervozita, že sa to už týka aj mňa, lebo predtým to boli vyššie ročníky a teraz som to musela absolvovať aj ja. Tešila som sa.

Na čo si sa tešila?

Na prijatie samotnej sviatosti birmovania a na to, čo s tým príde.

Veľa sa rozprávalo na začiatku o kresťanskej dospelosti. Vedela si si predstaviť, čo je to kresťanská dospelosť?

Vlastne, že prijatím sviatosti sa môžem stať tým právoplatným kresťanom a že prijmem Ducha svätého.

Modlíš sa k Duchu Svätému?

Áno.

Pomáha?

Hlavne v škole.

Tak to je sila. Bola si spokojná so stretnutiami, ktoré potom prebiehali. Malo ich byť viac, alebo mali byť viac podrobnejšie, odbornejšie?

Bola som spokojná, vystihovali všetko, čo mali.

Mali ste len jedného alebo viacerých lektorov?

Viacerých. Najprv sme mali stretnutia s duchovným otcom, potom s pani katechétkou a nakoniec s pani Štofanákovou a pani Ondrovou.

Takže kvalitatívne to boli rovnocenné stretnutia. Všetko to vyvrcholilo dnešnou skúškou. Veľa si sa učila?

Učila som sa všetky otázky, aj prikázania a všetko k tomu.

Na skúške, ktorej som bol svedkom, si to zvládla na výbornú. Takže nemáš s tým problém?

Už nie. Zo začiatku bola nervozita.
Veľmi sa tešíš na 18. apríl?

Určite.
Ďakujem.

Oslovil som ďalšie birmovankyne, ktoré taktiež absolvovali skúšku.

Najprv sa predstavte.

Denisa Čechová, Michaela Adamkovičová, Anna Bartošová.

Čo ste prežívali, keď otec duchovný vyhlásil, že bude v našej farnosti birmovka. Čo vás vtedy napadlo?

Denisa: Že to bude skúška dospelosti.
Michaela: Asi to isté a veľmi ma to potešilo.
Anna: Mňa tiež.

Potom prichádzali stretnutia s duchovným otcom, s pani katechétkou. Páčili sa vám tie stretnutia?

Veľmi.

Pamätáte si ešte témy?

Pozerali sme filmy, mali sme rôzne prednášky.

Viete si vybaviť, čo je to kresťanská dospelosť, čo za tým všetko je? Je to zodpovednosť byť dospelým kresťanom?

Určite.

Báli ste sa skúšok?

Hej, veľmi.

A učili ste sa?

Hej.

Birmovka je také silnejšie stretnutie s Duchom svätým. Modlite sa ku Duchu svätému?

Áno.

Lenka prezradila, že hlavne v škole.

To áno.

Aj keď skúšky birmovancov boli iba na začiatku, spýtal som sa aj skúšajúcich. Ako to prebieha?

Duchovný otec Peter, hlavný skúšajúci:

Prebieha to dobre, birmovanci sú pripravení. Vedia, a čo je hlavné, snažia sa. Verím, že všetko, čo sme im odovzdali, či ja mojim „Ovčancom“, ktorých učím, alebo aj váš duchovný otec, zužitkujú vo svojom praktickom kresťanskom živote. Dúfam, že sa nesklamem! Verím, že ten čas, čo sme s nimi strávili, nebol zbytočne stráveným časom. Ešte raz, začiatok je dobrý, uvidíme, aké to bude na konci.

Duchovný otec Oliver, ste spokojný s priebehom skúšky?

Zatiaľ áno. Ale život ich lepšie vyskúša, tak, aby boli zodpovednýíaj aj ako občania, aj ako veriaci.
Ďakujem za rozhovor.

Milí birmovanci!

Onedlho prijmete sviatosť birmovania a budete môcť pocítiť silu pôsobenia darov Ducha svätého, pretože Boh Vás prijme ako dospelých vo viere. Aby Vaša viera nebola viac detská, aby ste ju nebrali len cez akýchsi anjelikov a čertíkov s rožkami a cez detské modlitbičky, ktoré ste sa kedysi dávno naučili naspamäť.

Ale aby ste pocítili ozajstnú Božiu prítomnosť, zažili skutočné priateľstvo a šťastie môcť byť Jeho deťmi.

PS.: Pozrite si foto na obálke.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Ježiš – Syn Boží? Slovo sa stalo telom… – človekom? Aké závratné tvrdenie, aká závratná pravda! Nielen starovek mal ťažkosti s vtelením – „Židom pohoršenie a pohanom bláznovstvo“. Problémy jestvujú dodnes. Je to utavičný kameň úrazu. Koľko moderných ľudí dráždi táto pravda, vyhadzuje ich z koľají skutočné spojenie Boha s človekom a človeka s Bohom. A to trvá celé dejiny. Popri viere vo vtelenie, ktorá formuje svet, jestvuje nevera, ktorá vtelenie neprijíma. Manichejci, Ariani, Mohamedáni vtelenie popreli. Doketizmus ho vyhlásil za zdanie, monofyzitizmus a monoteletizmus dáva zmiznúť ľudskému v božskom. Tak sa usilujú uhnúť kresťanstvu. Tieto herezy sú stále živé. V dvadsiatom storočí vplývajú na nás takisto ako pôsobili v storočí prvom. Objavujú sa v niektorých spoločenstvách, názoroch a knihách.

Židom bolo vtelenie pohoršením. Znižovalo v ich očiach Boha. Vrhalo naňho škvrnu narodenia, krvi a smrti. Robilo viditeľným Toho, ktorého nemožno vidieť a ktorý nestrpí nijaké zobrazenie ľudskou rukou. No v hebrejskom myslení jestvovala príprava na toto tajomstvo. Hmota bola stvorená Božím slovom, bola „dobrá“ a bola súca značiť duchovno. Hrozno, chlieb, skala, olej, to všetko bolo pre Izraelitov nositeľom duchovného videnia, označovalo ako symbol duchovno, budúce duchovno, robilo ho viditeľným, bolo čímsi sviatostným. Človek sám bol vrcholným obrazom duchovna, bol obrazom Božím. Jeho slovo, ľudské slovo bolo prostriedkom pre Božie zjavenie. Boh sa prejavoval v čase a priestore, v hmotnom svete a v svete človeka. Napokon Boh sám sa stal človekom v Ježišovi Kristovi – Slovo sa stalo telom! Ale svoji ho neprijali. Neprijali ho tí, ktorých dejiny boli prípravou na jeho príchod. A predsa… On bol najvernejším, bol osobným obrazom neviditeľného Boha (Kol 1,15). „V ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil,… aby sme boli synmi v Kristu Ježišovi…(Ef 1,4,5) a v ňom, v Kristovi chcel Boh zjednotiť všetko, čo je na nebesiach a čo je na zemi.“


Ak bolo vtelenie pre židov pohoršením, pre pohanov bolo rovno nezmyslom, bláznovstvom. Gréci mali rozpracovanú filozofickú náuku o Bohu ako o absolútne naskrz povznesenom nad svet a nad ľudí. „Vtelenie“ podľa nich znečisťovalo Boha. Pre pohanský chladný rozum to bolo čosi poburujúce. A ozaj, ako pochopiť vtelenie bez lásky? Vtelenie Božieho Syna prenáša večné do času, ducha do hmoty, jedno do mnohosti, obecné do konkrétneho. Vtelenie bolo opakom všetkých gréckych pokusov o veľkosti človeka v jeho odhmotnené odtelesnenie. Vtelenie ale tvrdilo, že sám Boh si vzal ľudskú podobu, teda i telo i hmotu.

Nad všetkým týmto odporom a ľudskými dohadmi stojí jasné slovo evanjelia: „Duch Svätý zostúpi na teba a sila Najvyššieho ťa zatieni…, počneš a porodíš…“ Panna porodí z Ducha, z pôsobenia Božieho. Je to to isté Božie pôsobenie, na ktorom evanjelium stavajúce proti obyčajnosti výnimočnosť a proti všednému dňu deň sviatočný chce vybudovať život, navzdory akejkoľvek nevyhnutnosti, z Božieho daru milosti.

Aká je to nesmierne významná zmena! Udalosť s jedným človekom, s pannou v Nazarete, má význam pre celý život, pre celé dejiny i večnosť. V očiach nebies (lebo očami nebies treba všetko hodnotiť, pred tvárou nebies, v posvätnom rámci jedinečnosti sa to všetko odohráva) jednotlivá ľudská situácia z hľadiska staroveku bezvýznamná je teraz rovnocenná so sťahovaním celého národa!

(pokračovanie v budúcom čísle)

Mgr. L. Franc, Víťaz

Zotrvať pri Ježišovom kríži,

hľadieť na bezmocnosť Všemohúceho,

opiť sa jeho pokorou…

Nič v tej chvíli neriešiť,

byť jednoducho tam

a hľadieť naň

ako skonáva,

dielo spásy dokonáva.

Prežiť si kríž spolu s Ním.

V Kluknave 1. marca 2007
Pod vplyvom myšlienok Benedikta XVI.
z jeho pôstneho posolstva

Pavol Ondrík, duchovný otec, Kluknava

Témou 25. Svetového dňa mládeže, pripadajúci na Kvetnú nedeľu, je výrok bohatého mladíka, ktorý adresoval Ježišovi: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš mladíkovi, ktorý od mladosti zachovával všetky Božie prikázania, odporúčal predať svoj veľký majetok, rozdať ho chudobným a tak ho môže nasledovať. Mladík odchádza od Ježiša smutný.

Tak ako mladík z evanjelia možno i vy sa pýtate: „Čo mám robiť, aby môj život mal plnú hodnotu a plný zmysel?“ Aby váš život mal hodnotu, treba začať počúvať Boha, ktorý má plán pre každého z vás. S dôverou sa ho pýtajte: „Pane, aký je tvoj stvoriteľský a otcovský plán pre môj život? Aká je tvoja vôľa? Chcel by som ju naplniť.“ Buďte si istí, že vám odpovie. Nemajte strach z jeho odpovede! „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko!“

Mladí, prijmite s radosťou pozvanie nasledovať Ježiša, aby ste žili na tomto svete intenzívne a plodne. Krstom ste povolaní nasledovať ho konkrétnymi skutkami, milovať ho nadovšetko a slúžiť mu v bratoch a sestrách. Ježiš naďalej neúnavne upiera s láskou svoj pohľad na každého a každého pozýva, aby sa stal jeho učeníkom.

„Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Táto otázka dáva plný zmysel celému životu, pretože plán života sa zameriava na neobmedzené a nepominuteľné horizonty. Tieto široké a hlboké horizonty vedú k láske k svetu a tiež k tomu, aby sme sa venovali jeho rozvoju, no vždy slobodne a s radosťou, ktorá sa rodí z viery a nádeje. Sú to horizonty, ktoré nám pomáhajú v tom, aby sme neabsolutizovali pozemské skutočnosti a uvedomovali si, že nám Boh pripravuje väčšiu perspektívu.

Drahí mladí, povzbudzujem vás k tomu, aby ste pri plánovaní vášho života nezabúdali na túto perspektívu: sme povolaní pre večnosť. Boh nás stvoril, aby sme s ním boli navždy. Táto perspektíva pomôže dať plný zmysel vašim rozhodnutiam i kvalitu vášmu životu.

Mladí ľudia v dnešnej situácii musia čeliť mnohým problémom. Napriek ťažkostiam nedajte sa odradiť a nevzdávajte sa svojich snov! Naopak, pestujte si v srdci veľké túžby po bratstve, spravodlivosti a pokoji. Budúcnosť je v rukách tých, ktorí sa usilujú nájsť silné dôvody pre život a nádej. Ak chcete, budúcnosť je vo vašich rukách, pretože dary a bohatstvo, ktoré Pán vložil do srdca každého z vás a ktoré sa formujú stretnutím s Kristom, sa môžu stať pre svet opravdivou nádejou! Je to viera v jeho lásku, ktorá vás robí silnými a veľkodušnými, a tým vám dáva odvahu pokojne vykročiť na cestu života a prevziať zodpovednosť v rodine i v zamestnaní.

z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. k 25. Svetovému dňu mládeže