Značka: Spektrum 2012 – 3

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie druhé: Nevezmeš meno Božie nadarmo.
Meno sa používa na označenie osoby. Slovo „nevezmeš…“ môžeme presnejšie a zrozumiteľnejšie označiť aj nevyriekneš, nepovieš Božie meno zbytočne. Jadrom tohto prikázania je úcta a láska k Božiemu menu. Úcta k Božiemu menu má byť výrazom našej lásky k nemu. V Starom zákone židia tak uctievali Božie meno Jahve, že sa ho neopovážili ani vysloviť, ani keď čítali Bibliu. Namiesto Jahve hovorili Adonaj a Elohim (Pán).

Druhé Božie prikázanie chápeme tak, že nemáme zahrešiť Božie meno, alebo meno Ježiša Krista, či meno Panny Márie a iných svätých v hneve. Ani nemáme toto meno vyslovovať bezdôvodne, bez patričnej úcty. Mnohí ľudia totiž vyslovujú Božie meno aj vtedy, keď na neho vôbec nemyslia. Robia napríklad doma v záhrade a vypadne im z rúk motyka, zahrešia Božím menom. Alebo sa niečoho zľaknú a hneď vyslovia Božia meno. Alebo sa nad niečím rozčuľujú a pomedzi nadávky a škaredé slová, miešajú aj Božie meno. Ďalej v netrpezlivosti, v údive, alebo len tak zo zlozvyku.


Druhé Božie prikázanie nás učí, že i sám Boh si želá, aby sme mali v bázni sväté mená, ktorými sa nám predstavil, aby sme ho mohli nimi oslovovať a prihovárať sa mu. Pánovo meno máme mať v úcte, lebo aj žalmista hovorí: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je Tvoje meno po celej zemi“(Ž8,2). Božie meno je sväté a keď ho vyslovujeme, máme to robiť s vierou. Patria sem napríklad katolícky pozdrav: „Pochválený buď Ježiš Kristus“, kde sa spomína meno Ježiša Krista. Keď vyjadrujeme vďaku „Bohu vďaka, Chvála Bohu“, alebo „Pán Boh zaplať“. Keď chceme na niekoho zvolať Božiu pomoc, alebo požehnanie hovoríme: „Pán Boh pomáhaj!“ Alebo „Boh ťa žehnaj!“ Alebo keď niečo začíname zvykneme hovoriť „v mene Božom“. To všetko sú situácie, kedy Božie meno vyslovujeme správne, pretože vyjadrujeme vieru v Božiu prítomnosť, blízkosť a pôsobenie v našom živote.

Ťažké hriechy proti druhému prikázaniu Desatora sú bohorúhanie a zlorečenie. Tieto sú obzvlášť nebezpečné pre našu dušu. Pri bohorúhaní ide o potupenie, zneuctenie, alebo zosmiešnenie Boha a svätých vecí. Bohorúhanie je napríklad vyčítať Bohu nešťastie, zvaľovať na Boha vinu (neschopnosť prijať kríž). Hovoriť o Bohu nepravdivo, s nenávisťou, napríklad tvrdiť o sebe, že ja viem toľko ako Boh, konať v mene Božom zlo. Zlorečenie sa nazýva aj preklínanie. Je to zvolávanie zla na blížneho, keď niekomu prajem veľké zlo a zvolávam si na to Božiu pomoc.

Druhé Božie prikázanie sa týka ešte dvoch situácií, je to sľub a prísaha.

Sľub je úkon nábožnosti, je to vôľa, ktorá nás zaväzuje urobiť niečo viac a lepšie, alebo zrieknuť sa niečoho, čo nie je inak pre človeka povinné. Berieme pritom Božie meno za svedka. Takéto verejné, alebo súkromné sľuby sú veľmi vážna vec, preto by sme sa mali prv, ako sa rozhodneme Bohu niečo sľúbiť, poradiť sa so spovedníkom. Pretože čo Pánu Bohu sľúbime, už nepatrí nám, preto sľub musíme dodržať. Nesplnenie sľubu je svätokrádež.

Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy. Prisahať je dovolené len na pravdivú a dobrú vec a vtedy, keď to vyžaduje cirkev, alebo iná vážna okolnosť. Je to napríklad manželská prísaha, prísaha pred súdom, vojenská prísaha, atď. Nikdy neprisahajme zbytočne a na malichernú vec, ak hovoríme pravdu, budú nám ľudia veriť aj bez prísahy. Aj Pán Ježiš nás nabádal: „Ja Vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je áno – áno“, „nie – nie“. Čo je navyše pochádza od Zlého“ (Mt5, 34-37). Keď teda Ježiš zakazuje prísahu, robí tak preto, aby sa nepoužívala zbytočne a nadarmo. Svätosť Božieho mena vyžaduje, aby sme sa k nemu neuchyľovali pre malicherné záležitosti. V Starom zákone máme dokonca napísané: „Boj sa Pána, svojho Boha, len jemu slúž a len v jeho mene prisahaj“ (Dt6, 13).

Prosme Pána aby sme vládali žiť v pravde a podľa pravdy, aby naše „áno“ bolo naozaj áno a naše „nie“ bolo skutočným nie. Možno si v každodennom živote ani neuvedomujeme, že hrešíme proti druhému Božiemu prikázaniu, ale Boh vo svojej veľkej milosrdnosti a láske nás nabáda, aby sme konali pokánie a tieto svoje hriechy vyznali, opravdivo oľutovali a stránili sa ďalšiemu hrešeniu. Nuž tieto pôstne dni, keď budeme pristupovať k veľkonočnej svätej spovedi, máme na to ideálnu možnosť. Nepremeškajme túto možnosť. Náš Pán čaká a klope na srdce každého z nás.

Martina Gondová, Víťaz

Svätá Karolína; meno znamená: schopná, svedomitá.

V našej rodine moja praprababka sa volala Karolína. Mala také prianie, aby aspoň jedno dievča v našej rodine sa takisto volala ako ona. Jej dcéra, čiže moja prababka, svojim dcéram nedali meno Karolína. A nebolo ani v celej našej rodine. A tak z tohto dôvodu som si vybrala meno Karolína, nielen z dôvodu, že sa mi páči, ale aj preto, aby som splnila prianie mojej praprababky.

Svätá Karolína bola panna a mučenica, narodila sa 2. augusta 1898 vo Wal – Rude pri Tarnove v Poľsku. Aktívne sa zapájala do života vo farnosti. Starala sa o starých a chorých. V máji 1914 prijala sviatosť birmovania. O šesť mesiacov neskôr, 18. novembra 1914, počas prvej svetovej vojny, ju napadol jeden ruský vojak, odvliekol ju do lesa a chcel ju znásilniť. Keďže sa mu nechcela oddať, zavraždil ju. Mala vtedy šestnásť rokov. Jej hrdinské mučeníctvo si získalo veľký ohlas medzi ľuďmi a 18. júna 1916 jej pri kostole v Zabawe postavili pamätník. Na mieste vraždy postavili kríž. Panna a mučenica Karolína bola blahorečená pápežom Pavlom II. 10. júna 1987 v Tarnowe. H. U.

Sv. Lukáš

Keď som bol malý chlapec, vždy ma fascinovalo, keď v nejakom filme lekár zachránil život umierajúcemu pacientovi. V tej dobe bolo mojím cieľom stať sa dobrým lekárom a liečiť ľudí. Dnes už mám trochu iné ciele, ale dá sa povedať, že táto spomienka mi pomohla pri rozhodovaní sa o zvolení si birmovného mena.
Sv. Lukáš je jedným zo štyroch evanjelistov. Pochádzal z bohatej pohanskej rodiny a bol študentom medicíny. Po úspešnom vyštudovaní veľa cestoval a bol spoločníkom sv. Pavla na jeho misijných cestách. J. B.

Sv. Michal

Sv. Michal je archanjel a jeho meno znamená: Kto je ako Boh? Vybral som si ho po svojom starom otcovi, pretože bol mojím veľkým vzorom.
Za bývalého režimu pracoval v službách verejnej bezpečnosti ako žandár. Na takýchto postoch sa viera v Boha zakazovala. Niekedy sa za to aj zatváralo. Dedo síce nechodil do kostola, kým bol vo verejnej bezpečnosti, ale svoje deti (aj moju mamu) nechal pokrstiť. Aj napriek zákazu ich dal zapísať na náboženstvo. Takže aj môjmu dedovi vďačím za to, že som kresťan. L. V.

Sv. Terézia (Lisieux) Ježiškova

Prečo som si vybrala toto meno? Pretože ho nosila moja teta, ktorá pred tromi zomrela. Mala som v tom jasno už hneď. Myslím si, že je to pekná spomienka, na ktorú budem v budúcnosti spomínať. Budem hrdá na to, že toto birmovné meno nosila moja teta, ktorú som mala veľmi rada. Boli sme si ako sestry. Ale celkovo sa mi meno Terézia veľmi páči.

Prečítala som si aj jej životopis, zomrela veľmi mladá, no Bohu zasvätila svoj krátky život. Počas sviatku Najsvätejšej Trojice Terézia dostala vnuknutie obetovať sa Milosrdnej Láske. Narodila sa 2. 1. 1873 vo Francúzsku. Keď mala 15 rokov, vstúpila do kláštora, kde sa cvičila najmä v pokore, evanjeliovej jednoduchosti a dôvere v Boha. Svoj život obetovala za spásu duší a za vzrast Cirkvi. Zomrela 30. 9. 1897. Som hrdá na to, že Terézia bude moje birmovné meno. L. L.

Sv. Irena zo Solúna

Sv. Irena pochádzala z pohanskej rodiny. Mala dve sestry – Agape a Chionu. Spoznali sa s kresťanskou mládežou a samé sa začali vzdelávať vo viere. Počas prenasledovania kresťanov ich uväznili a nútili ich vzdať sa viery, ale ony odlietli. Odsúdili ich na smrť upálením.

Toto birmovné meno som si vybrala aj z iného dôvodu a síce, takto sa volala aj moja babka, ktorá mi bola vzorom a častokrát si na ňu spomínam ako na múdru ženu a skvelú kuchárku. Okrem iného mi viac ráz vravievala, že ako dieťa počas 2. svetovej vojny a neskôr aj ako dospelá za vlády komunistov, to s náboženstvom nebola vždy jednoduché. Ale stále, keď mala možnosť ísť na svätú omšu, urobila tak a nikdy nestrácala vieru v Pána Boha. Prajem si, aby som aj ja bola taká neoblomná vo svojej viere, a aby som nikdy nezabudla na Boha. A. A.

Sv. Krištof

Jeho meno som si vybral, pretože je patrónom cestovateľov, pútnikov, šoférov.
Mám rád šport, bicyklovanie a páči sa mi šoférovanie, ktorému by som sa chcel v budúcnosti venovať. Budem sa modliť k sv. Krištofovi, aby ma na mojich cestách ochraňoval. P. N.

Chcem, aby ma sv. Krištof ochraňoval, lebo sa chcem dostať do autošportu (Rely, Truck, okruhové preteky) a niečo vytvoriť ako automobilový technik. Niečo nové (motor, brzdový systém…), načo budem hrdý. A preto chcem, aby ma sv. Krištof ochraňoval. A. A.

Sv. Rita

Toto meno som si vybrala preto, lebo ma táto svätica upútala svojim životným príbehom a svojou povahou anjela. V tomto jej príbehu som najviac pocítila, ako Boh dokáže robiť zázraky, ak mu dôverujeme a oddáme sa do jeho vôle. Sv. Rita je schopná účinne sa prihovárať v beznádejných a neriešiteľných situáciách. Je patrónkou nešťastných manželstiev, študentov v životných skúškach a utrpeniach a vo chvíľach zúfalstva.

Nebeskou slávou zdobená sv. Rita, volím si ťa dnes za patrónku a orodovníčku. Prijmi ma do svojej zvláštnej ochrany. Svätá Rita, ochraňuj ma pred telesným a duševným zlom, ochraňuj od slabej viery a znechutenia. Vypros pre mňa a pre moju rodinu Božie požehnanie, najmä však vytrvalosť vo viere a milosť dobrej smrti. Amen. L. B.

naši birmovanci

Poznáme dva druhy horoskopov:

Bežné, ktoré sa dajú nájsť všade, ktoré si ľudia čítajú „len tak pre zábavu“, no aj tu má diabol svoj cieľ, lebo človek prestáva dôverovať Božej prozreteľnosti a začína žiť v otroctve a strachu, či sa náhodou nestane to, čo našiel v texte.

Špeciálne horoskopy, ktoré sú urobené pre konkrétnych ľudí. Tie sú väčšinou veľmi drahé a ešte nebezpečnejšie, lebo človek sa stáva závislým na astrológovi, a nielenže prichádza o veľké peniaze, ale stáva sa z neho človek, ktorý prestáva sám a zodpovedne riadiť svoj život. Zodpovednosť presúva na astrológa, čo ubližuje okoliu tohto človeka. To potom vedie k silným depresiám a niekedy až k samovražde.
V dnešnej dobe sa pokladá za hanbu nepoznať vlastné znamenie alebo znamenie príbuzných či životného partnera. Je doba, keď si mladé dievča najprv zistí, v akom znamení je chlapec, do ktorého sa zaľúbila, až tak sa pustí do vzťahu. Podľa toho hneď usudzuje, či sa k sebe hodia a či dokážu spolu žiť. Bez toho, aby sa snažili spoznať jeden druhého skutočne, akí vzájomne sú, vstupujú do vzťahu už s predsudkami. Niekto iný zrazu po prečítaní horoskopu začne brániť tomu druhému ísť na výlet alebo hoci len ráno do obchodu, lebo jeho horoskop píše, že ho čaká nejaké nešťastie. Iní zase už ráno idú do práce s tým, že ich dobrý priateľ a kolega sa len tvári ako priateľ a popritom ich za chrbtom ohovára a osočuje pred ostatnými kolegami. Iní otvárajú dvere k šéfovi s tým, že ich nepochopí a iste sa s ním pohádajú. Takíto ľudia žijú vo veľkej neslobode a to bez toho, aby si to uvedomovali, sa od nevinného prečítania si horoskopu cez sugesciu dostanú až po závislosť na horoskope a bez neho nespravia ani krok.

Ďalšia otázka, ktorá sa vynorí, je: Platí horoskop len pre jedného konkrétneho človeka?

Na svete je veľa ľudí, ktorí majú rovnaký dátum narodenia. Podľa toho by mal byť ich život, charakter, zdravotný stav, finančná situácia a citový život úplne rovnaký alebo aspoň veľmi podobný. Vidíme, že skutočnosť je iná. Prečo sa jeden stane vedcom, iný politikom, ďalší kňazom alebo masovým vrahom? Výborne to vykreslil Wolfgang Hund vo svojej knihe „Nepraví duchovia – praví klamári?“ Autor knihy píše: „Aj keď hviezdy nemýlia, iba usmerňujú, vyčerpal hádam jeden človek všetky svoje tendencie a druhý nie? Aký vplyv má potom prostredie, do ktorého sa človek narodí? Slum v Indii či milionárska rodinka v Nemecku? Alebo jednovaječné dvojčatá (ktoré majú väčšinou rovnaký horoskop podľa dátumu narodenia) sa často vyvíjajú úplne odlišne. Jedno má šťastné a druhé nešťastné manželstvo. Jedno zomiera pri nehode, druhé na nejakú chorobu. A na druhej strane, ľudia s úplne odlišným horoskopom môžu zomrieť v tú istú hodinu na rovnakom mieste. Alebo mal každý pasažier Titaniku svoje nešťastie naznačené vo svojom horoskope?“234

Nezmyselnosť horoskopov sa snažil dokázať, čo sa mu aj veľmi dobre podarilo, Francúz Michel Gauquelin. Urobil odhaľujúci pokus: Prostredníctvom inzerátu v novinách ponúkal bezplatné zostavenie osobných horoskopov. Neskôr na požiadanie uviedlo 94 percent zúčastnených záujemcov, že popis ich osoby v zaslanom horoskope bol výstižný. Avšak Gauquelin zaslal všetkým rovnaký text, a síce horoskop jedného povestného francúzskeho masového vraha.235

Tiež je veľmi ťažko pochopiteľné, prečo astrológia berie za základ pri zostavovaní horoskopu práve okamih pôrodu a nie okamih oplodnenia. Veď ak je budúca matka silná fajčiarka a alkoholička, alebo ak užíva silné lieky počas tehotenstva, môže byť zdravie dieťaťa eventuálne silne poškodené už pred pôrodom. Jeho štartovacie šance do života by teda boli v porovnaní s iným dieťaťom, ktoré by malo podľa dátumu narodenia úplne rovnaký horoskop, od začiatku úplne rozdielne.

Tiež ak by bolo od malička svedkom týrania, pričom samo by bolo týrané, jeho uplatnenie v živote a tiež charakter by bol úplne odlišný od dieťaťa s tým istým dátumom narodenia, ktoré žilo v usporiadanej rodine, kde bolo vychovávané v láske a radosti. To boli rozumové dôvody pre nezmyselnosť horoskopov. Pri veštení pomocou hviezd je tiež mnoho prípadov, keď astrológ vie presne určiť niektoré zážitky z minulosti, o ktorých vie len dotyčný človek. Tiež sa stáva, že povie s tým spojenú predpoveď do budúcnosti, ktorá sa zjavne plní. Zákazník si všimne, že to nie je horoskop typu neurčitých proroctiev, ktorými sú napríklad „vaša finančná situácia sa o chvíľku zmení“ a pod., ale že táto predpoveď je konkrétna, napríklad „o mesiac dostanete od otca nové auto a o tri dni po tom zomriete pri autonehode“.

Keď niekto dostane takúto predpoveď a všimne si, že prvá časť sa splnila na sto percent, je priam isté, že sa to deje pomocou okultných praktík a pomocou démonických síl. Čo robiť v takomto prípade? Je dokázané, že horoskop takéhoto typu funguje len do chvíle, kým sa človek nestane skutočným kresťanom a potom už nie. To, že sa niekedy veštby plnia, sa dá najjednoduchšie vysvetliť takto: Pán má s nami plán a bdie nad naším životom. Aj Zlý má s nami určitý plán. Ak sa človek vyberie k veštcovi, tým sa odvráti od Pána a od jeho plánu s nami. Veštec cez okultné praktiky odhalí človekovi plán, ktorý s ním má Zlý. Po odvrátení sa od Pána a od jeho plánu s nami sa začne v živote človeka plniť plán Zlého. A preto nie je prekvapujúce, že sa proroctvo plní. Deje sa tak preto, lebo človek má slobodnú vôľu, ktorú Pán silne rešpektuje. No keď sa človek odvráti od Zlého a vráti sa opäť k Pánovi, plán Zlého sa prestane plniť a človek začne žiť opäť pod ochranou Pánovou, začne sa plniť plán, ktorý má s nami Pán a veštba, ktorú vyslovil veštec, sa stáva bezcennou. Preto sa stáva, že keď sa človek stane skutočným kresťanom, veštby sa prestanú plniť a človek žije opäť v slobode.

Pre všeobecnú informáciu a kresťanskú orientáciu pripravil: M. Magda

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, dokončujeme túto katechézu, ktorá určite poslúži ako vodítko nášho duchovného života.

Apoštoli to nemali hneď po vzkriesení ľahké. Nevedeli, aspoň nie dosť jasne, čo vzkriesený Pán plánuje a čo mieni s nimi ďalej robiť. Boli ohromení tým, čo sa doteraz stalo – smrťou najprv, zmŕtvychvstaním potom, A kto by to bol stačil duševne zvládnuť! Cítili, že aj oni sú zatiahnutí do celého tohto Božieho podujatia. Matne si vybavovali v mysli, čo im všetko Ježiš pred svojou smrťou hovoril o Božom kráľovstve, na čo všetko ich chystal, čo všetko od nich očakával. Ako sa teraz bude utvárať ich život?

Stáli sme už niekedy pred nejakým poslaním, ktoré malo zmeniť náš život? Čo asi cíti novokňaz, keď čaká prvý raz na dispozíciu biskupa? Kde to bude? Ako začať? Pôjde to? A tu predsa ide o veci pomerne známe a zabehané. Alebo čo asi cíti misionár či rehoľná sestra, keď čaká na poverenie ísť do misií? Neistotu, strach, nedočkavosť, radosť?

V podobnej situácii sa ocitli apoštoli. Ježiš ich vytrhol z ich rodiny a z povolania. Chodili s ním a bol to život, ktorý ich naplňoval mužnou radosťou. Teraz Ježiš odišiel. Povedal im síce mnohé veci, ale bolo to často také zastreté, že nevedeli dobre, o čo ide. No pokiaľ bol s nimi On, spoliehali sa na neho a akosi ľahko znášali aj mnohé nejasnosti. Jeho denná prítomnosť medzi nimi ich uspokojovala.
Teraz odišiel. Stratili viditeľný stred svojho života. Ježiš bol doteraz obsahom náplňou ich života, o neho sa vo všetkom opierali. Teraz nie je viac medzi nimi. Ukázal sa im síce niekoľkokrát. Boli to však také krátke stretnutia, že si to sotva stačili uvedomiť. Boli to iste krásne zážitky. Emauzským priam horelo srdce. Bolo to ako prvé sväté prijímanie, ako birmovka, ako nadšené exercície, ako noviciát a sľuby, ako kňazská vysviacka a primície. Ale to všetko prešlo. No teraz sú dni dlhé. A noci tiež. Ježiš sa im už neukazuje. Ani im nepovedal dosť zreteľne, čo majú robiť. Kázal im odísť do Galiley. „Tam ho uvidíte“, dostali odkaz. Taká úsečná reč! Taká nejasná dispozícia! Predtým im hovoril všetko podrobne. Teraz slovko, dve a oni sami sa musia rozhodnúť. Do Galiley? Kedy? Kam? To Pán nepovedal. Apoštoli žijú v neistote, na ktorú neboli navyknutí. Spoločenstvo s Ježišom sa stáva pre nich čímsi nevypočítateľným, takmer neistým.

Apoštoli sa musia učiť z mála, z náznakov, musia privykať žiť takmer bez neho. Všetko je možné, svet je otvorený. Život je pred nimi, možnosti sú nedozierne. Ježiš ich Majster a Pán, žije a je taký mocný! A predsa akoby sa nič nedialo.
V takej situácii sú apoštoli. Ani jeden z nich s istotou nevie, čo má byť ďalej, aký má byť ich nasledujúci krok. Treba si osvojovať nový spôsob života. Zatiaľ sú bez zvláštneho nadšenia. Aké je to trápne, to vie každý, kto sa dostal raz do krízy. Aj najsilnejšie nadšenie sa raz môže vyčerpať, keď začneme žiť len zo svojho – zo svojho úspechu, vo vlastnej réžii.

Tu sa Peter, ako už mnohokrát predtým, ujme iniciatívy. Nepoddáva sa gniaviacemu čakaniu. Neočakáva ani zemetrasenie, ani blesky, ani zázračné vnuknutie. Stačí mu slovo Ježišovo: „Choďte do Galiley!“ Treba sa učiť žiť z mála slov, ktoré vyjadrujú Božiu vôľu.

Peter sa rozhodne. Vráti sa k robote, ktorej rozumie. Ide loviť ryby. Ostatné sa uvidí. Jeho druhovia idú s ním. Staré spoločenstvo na Tiberiadskom mori znova ožije. No po dlhom živote s Ježišom nie sú to už tí istí ľudia, nejde im len o živobytie. Vedia už, tento rybolov nie je to pravé, čo ich čaká, nemôžu zabudnúť, čo im hovoril Ježiš: „Budete rybármi ľudí.“ Týmto obrazom im približoval ich budúce životné povolanie.

Lovia celú noc. Svitne ráno. Unavení a sklamaní apoštoli plávajú s loďou ku brehu, Nič nechytili. Zabudli to už? Alebo sa im už nič nebude dariť? No ako sa ukáže, vzkriesený Pán je pri nás, aj keď sa nám nedarí…

Apoštoli vidia kohosi stáť na brehu. Najprv ho nepoznajú, znovu a znovu evanjelium hovorí o tejto skúsenosti apoštolov – videli Ježiša, ale najprv zaváhali. Bol iný, než predtým. Bol ten istý, poznali ho po hlase, podľa jeho spôsobov, a predsa bol inakší než predtým. Nevedeli, v čom to väzí. Bolo to čosi nové. Prekvapení ho videli medzi sebou, až to otriaslo. Bolo to stretnutie s tajomstvom, ktoré tak trochu zastavuje dych. Zakaždým sa ich zmocnil akýsi ostych. Stál medzi nimi, sedeli vedľa neho a predsa boli prekvapení, až akísi neistí.

Vždy ma udivovali tieto poznámky evanjelia, že apoštoli boli akísi neistí pri zjavovaniach, že váhali a akoby ho nepoznali. Jeden môj zážitok mi to trochu osvetľuje. Keď nás niečo prekvapí, povieme: Neveril som svojím vlastným očiam! Vrátil som sa po ôsmich rokoch väzenia. Moja bývalá domáca pani, staručká 80-ročná nevedela vyjsť z údivu. Niekoľkokrát ma hladila po rukách a hovorila: „Ste to naozaj vy? Naozaj ste to vy? A vy ste prišli ku mne? Vy ste ma prišli navštíviť? Ste to naozaj vy?“ Takto prekvapujúco môže pôsobiť človek na človeka, keď sa stretnú po dlhšom čase, alebo za nečakaných okolností.

Ako asi museli pôsobiť na apoštolov stretnutia zjavení!

Ježiš – vzkriesený Pán už nebol len človek. Apoštoli cítili, že sa tu stalo čosi mimoriadne vážne. Ježiš nebol obyčajný človek. Apoštoli sa neopovážia skúšať toto tajomstvo. Ani Tomáš sa už viac neopovážil. Sú prekvapení a zarazení. To je ľudská psychológia, nebude azda nedôstojné priblížiť ju ďalším vlastným zážitkom.

Po návrate z väzenia sa stretnem po rokoch s priateľom. Počul už o mne. Ukázal som mu svoju fotografiu so Svätým Otcom, ktorý mi dal na prsia biskupský kríž – pectoral. Zostal ešte prekvapenejší, nevedel, ako sa dá so mnou rozprávať. Nevedel, ako ma má oslovovať. Plný úcty k veci bol v rozpakoch, kým som ho svojou veselosťou neuspokojil, že pre neho som ten istý, ako som bol predtým.

Apoštoli majú zvláštny vzťah ku vzkriesenému Pánovi. Cítia akúsi vrúcnosť – Ježiš je ich. Ale zároveň cítia aj ostýchavú úctu pred ním. Vrúcnosťou a ostychom je teraz poznačený vzťah apoštolov ku vzkriesenému Pánovi. Ján, milovaný učeník, sa zorientuje prvý: „Pán je to!“, vykríkol. To povedal Petrovi. So všetkým sa ide k Petrovi. Peter je stred spoločenstva apoštolov. A Peter? Náhli sa k Ježišovi, do jeho blízkosti – aj cez vodu. Dvesto lakťov, asi 100 metrov.

Apoštoli nič nechytili, akoby sa mali poučiť, že odteraz sa nebudú môcť spoliehať len na svoju osobnú skúsenosť a obratnosť. Vo všetkom zaváži Ježiš. „Spusťte sieť napravo!“, povedal im Pán. Poslúchali a chytili. Až Ježiš bude požehnávať ich prácu! Jeho musia vidieť za každým podujatím. On je Pán! Nie, nebudú môcť robiť nič nezávisle od Neho. To neuponižuje, ale dáva odvahu a chuť do života. Ježiš nebude stavať v prvom rade na odborníkoch, na organizátoroch, na manažéroch… Bude stavať na sile Božej a na našej dôvere.

Počet rýb – 153 sa dá chápať aj symbolicky. Podľa svätého Hieronyma teológovia staroveku poznali 153 druhov rýb. To by boli teda všetky. Rybári ľudí sú povolaní ku všetkým národom a kmeňom. Všetky národy sa majú na Ježišovo slovo dostať do siete. Sieťou bude Cirkev. Nesmie sa roztrhnúť, aj keď budú mať v nej všetky národy. Sieť vyťahuje na breh Peter. On bude mať viditeľné a prvé postavenie, prvý úrad v Cirkvi.

Tento rybolov je teda aj obradom budúceho života Cirkvi po zmŕtvychvstaní. Bude treba pracovať. Ale pracovať za slovo Ježišovo. Nie na vlastnú päsť, lež v Cirkvi a cez ňu. Nie anarchicky, lež pod Petrovým vedením, za všetkým bude stáť Pán. Jemu bude Cirkev vďačiť za všetko. Potom vzkriesený Pán pozýva apoštolov ne malú hostinu. Sám pripravil jedlo. Pozýva k svojmu stolu. Pri spoločnom jedle majú apoštoli poznať, aký im je Pán blízky. Aj nám je blízky. Pri stole Eucharistie.

Udalosť sa stala na brehu Galilejského mora. Od staroveku sa uchováva podanie, že to bolo pri takzvaných „siedmych prameňoch“ – heptapegon, dnes Tabga, na úpätí výbežku, na západ od Kafarnauma. Skalná platňa ne tomto mieste sa dodnes nazýva Mensa Domini – Stôl Pánov. V našich časoch františkáni tu postavili pamätný kostol.

Poscriptum:
Skončila sa naša spoločná púť s autorom, dnes už v blahej pamäti našim kňazom Ladislavom Francom. Celé exercície mali 36. častí a boli napísané na 115 stranách formátu A4. Prvá časť bola uverejnená v 9. ročníku Spektra č. 3 v roku 2008. Presne štyri roky nás duchovné myšlienky exercícií sprevádzali našim životom a našim vzťahom k Bohu.

Ako spracovateľ textu, ktorý bol napísaný klasickým písacím strojom na tenkom prepisovacom papieri, som sa dotkol očami a rukami každej časti týchto exercícií. Veľmi ma to duchovne obohatilo.

Autor do jednotlivých častí vpísal vzťah človeka k Bohu a Jeho oslavu cez prvotný hriech, hriech a spytovanie svedomia, cez vyznania až po posledný súd. Nazeral aj do tajomstiev – tajomstiev Pánovho života. Jeho vtelenie, cez hlas volajúceho na púšti a povolanie apoštolov za učeníkov. Pánovo účinkovanie a Jeho zázraky cez vieru až po Jeho zradu, umučenie, zmŕtvychvstanie a zjavenie sa apoštolom – teda nám.

Ďakujme Bohu, že sme mali medzi sebou kňaza, ktorí nás, veríme, naozaj miloval Kristovým srdcom. Posledné roky svojho života bol členom nášho farského spoločenstva, vysluhoval nám sviatosti, modlil sa za nás, učil nás, utešoval i povzbudzoval. Zo srdca mu za to ďakujeme a v modlitbach mu chceme za to vyprosovať nebeskú slávu po boku s našim Majstrom a Spasiteľom Ježišom Kristom.

M. Magda

+ L. Franc

16. 3. – nás predišiel do večnosti náš rodák, kňaz, verbista P. Martin Magda, SVD narodený 4. 11. 1927.

Za účasti aj našich farníkov z Ovčia a Víťaza bol pochovaný na novom cintoríne sv. Cyrila a Metóda v Nitre. Nech ho Pán prijme do večnej slávy!

– 26. 3. – sviatok Zvestovanie Pána – pripomenuli sme si začiatok nielen Ježišovho života pod srdcom Panny Márie, ale aj každého jedného z nás. Povedzme celú pravdu, život začína počatím.

-re-

Vo vedení dialógu jedinou skutočnou nevyhnutnosťou je pokračovať v rozhovore, ktorý si začal a neukončiť ho skôr z nejakých márnych príčin. Mnohé rozchody manželov sú zo zlyhania v komunikácii. V každom manželstve to ide “dole vodou”, keď sa manželia nedokážu navzájom podeliť so svojimi pocitmi. Veľakrát sa manželka radšej zdôveruje svojim priateľkám, či sestrám než svojmu manželovi a to pomaly a isto začína vtláčať akoby klin medzi manželov. Nesmieme uzatvárať svoj myšlienkový sled jeden pred druhým.

Vo viacerých prípadoch sme zvyknutí sústavne sa zaoberať negatívnymi stránkami nášho vzťahu, no len zriedkavo o nich hovoriť. Niekedy, ak sa nám podarí viesť aký-taký dialóg, vedieme akoby súdny spor, pričom jeden druhému nedovolíme brániť sa. Vždy je treba dobre načúvať, čo ten druhý hovorí a klásť rozumné otázky, aby sa problém dostal na povrch. Žena väčšinou má sklon k dramatickejšiemu prežívaniu nálad. Keď je človek rozladený, oveľa ťažšie komunikuje, pretože sa citovo uzatvára. Vtedy je potrebné snažiť sa udržiavať komunikáciu v chode. Najčastejšou príčinou vzájomného odcudzenia je neefektívna komunikácia. Veľmi ľahko sa dá vzduch “naplniť” množstvom prázdnych slov, ktorými sa v skutočnosti nič nepovie. Preto si treba ukrojiť kvalitný čas z našich hektických denných rozvrhov.

Efektívna komunikácia musí znamenať odkrytie všetkých častí našich životov, aj tých, ktoré dokážeme veľmi zručne skrývať. A to vyžaduje nielen čas, ale aj odvahu. Táto odvaha pochádza nielen z našich prirodzených zdrojov, ale najmä z využívania Božích zdrojov. S Božou milosťou je skutočne možné spoločne rásť a mať vzťah, ktorý sa ubiehajúcimi rokmi zlepšuje.

Komunikovať neznamená len vymieňať si informácie, ale doslova robiť naše myšlienky a city spoločným vlastníctvom. Týmto spôsobom sa dávame jeden druhému spoznať. Niekto musí pre svoju prácu, či službu v politike väčšinu času svojho manželstva žiť oddelene, ale predsa môžu manželia spolu komunikovať rozličným spôsobom – listami, telefonicky, cez internet a podobne. Je dôležité zachovať si zvyk o všetko sa navzájom podeliť, na čo všetko myslíme a čo cítime. A táto neustála komunikácia určite pomáha udržiavať celoživotnú lásku.

V tých najlepších manželstvách neexistujú medzi mužom a ženou žiadne tajomstvá. V manželstve sú akékoľvek tajomstvá veľmi nebezpečné. Práve tajomstvá živia vzájomnú nedôveru. Pravdaže, musíme sa učiť navzájom komunikovať. Najhoršie je, keď o svojich citoch a pocitoch dokážeme hovoriť úplne cudziemu človeku a sami sebe to nedokážeme odovzdať a podeliť sa. Je zlé, keď sa nám lepšie komunikuje iba prostredníctvom inej osoby, tiež nie vždy dôveryhodnej.

Bežne sa stáva, že jeden z partnerov urobí krok smerom k druhému, aby upútal jeho pozornosť, no jeho pokus ostane bez odozvy. Základným problémom je citová blízkosť… Ľudia žiadajú svojho životného partnera: “Dokáž mi, že ma miluješ!” Mnoho ľudí žije v akejsi citovej pustatine. Preto sú takí vyprahnutí. Niektorí z nás zlyhávajú v schopnosti správne počúvať. Iní zasa v schopnosti vyjadriť svoje city a pocity. Musíme sa naučiť oboje – rozprávať aj počúvať!

Dôležitosť
konverzácie = rozprávania

Manželstvo je jeden dlhý rozhovor, spestrený hádkami. Manželia stále viac a viac prispôsobujú svoje názory, aby vyhoveli tomu druhému a tak postupom času, získaním skúsenosti a bez “zbytočných fanfár” vovádzajú jeden druhého do nových myšlienkových svetov. Tragédiou mnohých manželských párov je, že si neuvedomujú, že najväčšiu snahu majú vyvíjať jeden voči druhému.

Ale, ak si nenaplánujeme jeden pre druhého čas, obvykle sa stretávame v tých najnevhodnejších okamihoch buď ráno, keď sme ešte sotva prebudení, alebo večer, keď sme vyčerpaní. Často namiesto rozhovoru nastupuje televízia alebo noviny a časopisy. Obvyklá konverzácia pozostáva viac menej z praktických požiadaviek typu: “Ožehlíš mi košeľu?” Alebo, “Bonifáca vzala záchranka.” Alebo ide o výmenu faktov: “Prežil to?” Pri rozhovore treba vynaložiť úsilie. Ak by sme sa na prvom rande s naším terajším partnerom neboli vôbec snažili rozprávať sa s ním, sotva by sme dnes boli manželmi. Vzťahy rastú iba vtedy, keď sa o to usilujeme.

Veľkým tajomstvom manželstva je klásť otázky o prežitom dni, o práci, starostiach, záujmoch, očakávaniach a plánoch. Môžeme navzájom objavovať svoje názory na každodenné záležitosti. Mnoho párov trávi svoje dni odlišným spôsobom. Ak je celý deň muž pri práci na mobilnom telefóne, po vstupe do “svätostánku svojho domova” jediné, po čom túži, je svätý pokoj od všetkých. Na druhej strane jeho manželka, ktorá je celý deň doma, stará sa o tri malé deti vo veku do päť rokov, keď začuje, že manžel otvoril dvere, zúfalo túži porozprávať sa s dospelým človekom a snaží sa udržiavať rozhovor. Obaja vedia, že musia vyvinúť veľké úsilie, aby dokázali vnímať potreby jeden druhého.

Iný manželský pár si vypracoval na riešenie tejto situácie stratégiu. Len čo manžel opustí svoju prácu, všetok jeho voľný čas patrí jeho manželke. Už po ceste domov začne na ňu myslieť, predstavuje si, ako strávila deň a tak sa pripravuje na to, ako sa s ňou stretne a spoločne prežijú večer. Ona robí to isté, keď očakáva jeho návrat. Toto vzájomné úsilie ľahko prejde do rozhovoru a iba zriedkavo zlyháva pri zbližovaní sa manželov a prehlbovaní ich priateľstva.

Niektoré páry to majú oveľa náročnejšie. Napr. zdravotná sestra na onkologickom oddelení, ktorá má manžela bankára – obaja musia vyvinúť veľké úsilie, aby pochopili nároky zamestnania či povolania toho druhého a rešpektovali jeho prácu. Keď si to všetko uvedomíme, že vytvárať správnu a efektívnu komunikáciu nie je jednoduché a každý z nás to má náročné. Ale s Božou pomocou to určite postupne dokážeme.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Denné domáce problémy sú viac škodlivé pre ľudské zdravie, než globálne zmeny v živote. O tom sme už s vami hovorili. Prečo? Pretože „kvapka za kvapkou aj skalu prevŕta”. Strata peňaženky, príliš hluční susedia, neporiadok v izbe dospievajúceho syna – to sú príklady takýchto ťažkostí, problémov.

Vo vylúčení malých problémov a ťažkostí sa skrýva veľký zdroj zvládania stresu. V prvom rade je potrebné vytvoriť zoznam stresov, s ktorými sa stretávate v každodennom živote. Na toto je najlepšie si zaviesť “denník stresov”. Počas troch týždňov zapisujte každodenné stresy, s ktorými sa stretávate a taktiež aj tie emocionálne a fyziologické reakcie, ktoré ste si všimli na sebe. (fyziologické reakcie môžu slúžiť ako kritérium, či udalosť je stresom alebo nie). Potom ako spoznáte ich “potýčky” s domácnosťou, pokúste sa vylúčiť čo najviac z nich.

Ale! Pamätajte si, že snaha vyhnúť sa akýmkoľvek ťažkostiam a problémom je ilúzia. To sa tak ľahko nepodarí! Niekedy to stoji príliš veľa času a úsilia, a aj napriek tomu niektoré stresy je nemožné odstrániť. Preto sa najprv treba zamerať na to, čo závisí úplné od vás.
Ako príklad pouvažujeme nad dvomi stresmi – hlukom a zlými stravovacími návykmi.

Hluk. Každý, kto žil v jednej izbe s hlučným človekom, pracoval v hlučnom prostredí, alebo si písal domáce úlohy v tom čase, keď vo vedľajšej izbe sa konal večierok, vie, ako hluk prekáža. Hluk môže zvýšiť krvný tlak, srdcovú frekvenciu a priviesť k svalovému napätiu. Je dokázané, že hluk – príčina nespokojnosti s prácou spôsobuje podráždenie a vyvoláva nepokoj a nervozitu. Niektorí považujú hluk za najbolestnejší zo všetkých stresov. Najviac rozčuľuje hluk, ktorý sa neustále mení. My môžeme privyknúť k neustálemu hluku a takmer ho ignorovať. Ľudia, ktorí žijú v blízkosti letiska, po nejakom čase prestanú počuť hluk lietadiel.

Hluk sa meria v decibeloch. Na 85 dB obvykle sa začínajú rozvíjať stresové reakcie. Pre zníženie hluku môžete:

1. používať vatu alebo ušné zátky, ak ste v práci neustále pod vplyvom silného hluku;
2. vyhnúť sa miestam s veľkým hlukom (diskotéky, koncerty) a učiť sa užiť si hudbu strednej úrovne;
3. posilniť zvukoizoláciu svojich domov a bytov (zavesiť závesy na oknách, použitie zvukovo-izolačných náterov na steny a stropy, pokrytie izieb kobercami, inštalovať hlučné zariadenie čo najďalej od spální, pracovných miestností a obývacích izieb).

Stravovanie, výživa

Vzťah medzi výživou a stresom ešte stále nie je celkom objasnený. Avšak vedci vedia, že niektoré živiny môžu spôsobiť stresoobraznú reakciu. Aby sa výživa nestala stresom, je potrebné, aby príjem stravy bol vyvážený. Vyvážená strava zahŕňa potraviny, ktoré poskytujú organizmu základné živiny: bielkoviny, sacharidy, tuky, minerálne látky, vitamíny a voda. Prísne zachovávanie diéty s cieľom schudnúť – stres. Médiá nás bombardujú predstavami o ideálnom tele. A keď naše telá nezodpovedajú ustanoveným predstavám, prežívame stres a sľubujeme si znížiť nadváhu pomocou diéty.

Žiaľ, niektoré diéty sú škodlivé pre zdravie a vedú k ešte väčšiemu stresu. Odborníci v oblasti výživy odporúčajú venovať pozornosť indexu telesnej masy a nielen hmotnosti. Niektoré živiny (látky) sú priamo spojené so stresom. Takéto látky sa nazývajú pseudostresmi. Cola, káva, čaj a čokoláda, ktorá obsahuje kofeín – príklady týchto látok. Tieto látky zvyšujú metabolizmus (látkovú výmenu), vyvolávajú nepokoj a vedú k uvoľneniu stresových hormónov, ktoré zvyšujú srdcovú frekvenciu a krvný tlak a taktiež prispievajú k precitlivenej reakcii nervového systému na podnety. Nikotín obsiahnutý v tabaku, je tiež pseudostresom.

Vnesenie pozitívnych udalostí do života

Odolávajúc stresu v každodennom všednom živote môžeme urobiť náš život viac citovo pozitívny.
Po prvé, pozitívnych zážitkov bude viac, keď si uvedomíte to dobré, ktoré sa udialo vo vašom živote, a tiež svoj úspech. Veľmi malo si všímame to pozitívne v našom živote i okolo nás. Aj na spovedi často chýba vďaka a oslava Boha za tú milosť, ktorú nám dáva. Málo Ho chválime, lebo nevidíme tú obrovskú lásku, ktorú nám dáva; väčšinou len prosíme, bedákame a obviňujeme sa.
Po druhé, je potrebné a nutné čas od času robiť to, čo sa vám páči, čo máte radi, vychutnávať si tú radosť a potešenie z toho (inými slovami, aktívny odpočinok…)

Po tretie, môžete naprogramovať svoj úspech. Čo to znamená? Potrebujete stavať na svojich silných stránkach pri výbere aktivít a spôsobov ich realizácie. Ak zle ovládate hovorovú reč, nemôžete byt úspešným predajcom. Naopak, ak viete dobre komunikovať a ste bystrý v reči, tam, kde sa to vyžaduje, budete mat úspech.

Aby bolo možné určiť, v akom prípade môžete byť úspešní, musíte najprv odhaliť a uvedomiť si svoje talenty a dary. To znamená, že treba začať zo sebapoznania. Každý z nás je Bohom obdarovaný. Áno, možno niekto viac, niekto menej („A jednému dal päť talentov, druhému dve, inému jeden; každému podľa jeho sily“ Mt 25,15), ale každý má možnosti, každý môže dosahovať výsledky a radovať sa im. Nech vás Pán žehná.

Miroslav a Lilia, Sankt Petersburg

Ahoj deti!
Zima nám zamávala bielou vlajkou a pobrala sa na odchod. Veď už aj bolo načase, no nie? 🙂

20. marca sme mali prvý jarný deň a oficiálne sa nám začalo krásne nové ročné obdobie, od ktorého je už len kúsoček k letu a k letným prázdninám.
V tomto mesiaci, apríli slávime najväčší sviatok liturgického roka – Veľkú noc.

Schválne, viete, čo si v ktorý deň veľkonočného Trojdnia pripomíname?
Na Zelený štvrtok si pripomíname pamiatku Pánovej Poslednej večere, kde ustanovil sviatosť kňazstva a sviatosť Oltárnu.

Veľký piatok je dňom odsúdenia, umučenia a smrti Pána Ježiša. Je to deň, kedy si pripomíname Jeho obetu za naše hriechy, kvôli ktorým Ho nemilosrdne ukrižovali.
Na Bielu sobotu si pripomíname najväčšiu udalosť našej spásy- Ježišovo zmŕtvychvstanie. Pán Ježiš porazil smrť a dal nám dôkaz toho, že aj keď raz zomrieme, s Ním budeme stále živí.

Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na chlapcami obľúbený a dievčatami trošku menej obľúbený Veľkonočný pondelok, kedy počuť krik a špliechanie vody, pretože sa koná stará známa oblievačka.

Preto som si pre vás v tomto čísle pripravila aj špeciálnu omaľovánku. Veľkonočné vajíčko si môžete vymaľovať podľa vlastnej fantázie.
A aby sme nezabudli na niečo, načo sa už všetci počas Veľkej noci veľmi tešíme 🙂 Odpoveď sa dozviete v tajničke.

1. Robí sa po každom diktáte, písomne si v nej opravíte chyby.
2. V slovenčine platí zákon o rytmickom…
3. Známa kniha, ktorú napísal Lewis Carrol – Alica v krajine…
4. Rozprávanie sa člení na tieto časti: úvod, jadro a …
5. Kone ju majú na kopyte…
6. Školská pomôcka, ukladajú sa do nej písacie potreby.
7. Každý žiak si ju nosí do školy, aby nebol hladný.
8. Nachádzajú sa v nich dôležité informácie, novinky.
9. V centre Košíc sa nachádza kostol s menom Dóm sv. …

stránku pripravila: Lenka Novotná

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ príjmu naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.
Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania a hlavne jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.
A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.
A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?

Milovanie je niečo tak cenné a úžasné, že sa na to má čakať. A ja viem, že môže byť krásne jedine v manželstve. Ak uvažujeme o prekročení hranice, musíme si v prvom rade položiť otázku: Čo by na to povedal Boh? A to je veľmi rozhodujúca otázka – nielen v oblasti sexu, ale v každej oblasti života. Robím to v Jeho mene, či vo svojom? Chcel by Boh mať s tým, čo robím, vôbec niečo spoločné? A ďalej, prináša to Bohu slávu a česť?

A tak, pokiaľ ide o fyzické prejavy lásky, človek, ktorý sa snaží robiť Bohu radosť, by sa nemal pýtať, ako blízko ku kraju môže zájsť, než prekročí hranicu. Kresťan by sa mal viac starať o to, ako sa môže priblížiť k Bohu.

Podľa mojich skúsenosti sú určité obmedzené fyzické prejavy náklonnosti možné – držanie sa za ruky, ruka okolo ramien a pod. Skrze tieto prejavy môžete prežívať Božiu lásku a radosť. Náš milujúci Otec nám dal schopnosť radovať sa z prítomnosti druhého človeka a k tomu patrí i radosť vyjadrená fyzickým dotykom, ktorý prebieha zbožným spôsobom! Dajte si ale veľký pozor, aby to, čo sa deje skrze vaše skutky, i vo vašich myšlienkach bolo čisté.

Pokiaľ ste v minulosti vo fyzickej oblasti zlyhali, buďte veľmi opatrní, stanovte si prísne hranice, držte sa ich a nevystavujte sa zbytočným a nebezpečným situáciám!

V prvom rade musí mať človek na mysli záväzok – za všetkých okolností osláviť svojou láskou Pána Ježiša. On je pôvodca každej našej lásky. Musíme si pamätať, ja aj vy, že Boh sa pozerá a dobre vidí aj do nášho srdca, do našich myšlienok a chúťok a že sa jedného dňa budeme musieť zodpovedať za všetko, čo sme urobili.

Našou hlavnou starosťou by malo byť, ako teraz, tak aj po celú večnosť, aby sa náš život ľúbil Bohu. A treba si dobre uvedomiť, že všetky naše skutky a činy majú svoje večné dôsledky, ale náš hriech má svoje dôsledky už i v tomto našom pozemskom živote. „A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať” (Hebr 4,13).

Preto, drahí moji mladí priatelia, zoberte toto Božie slovo veľmi vážne a dôkazy svojej opravdivej lásky si nechajte až na čas, keď si spoločne vyslúžite sviatosť manželstva. Svojim sľubom a manželskou prísahou bude veľmi veľa príležitostí – v skutkoch manželskej lásky- vyjadriť tú najsprávnejšiu lásku medzi mužom a ženou.

rubriku pripravuje MUDr. Blažej Vaščák

Mal som sen. A možno to nebol len obyčajný sen, ako som si pôvodne namýšľal… Bola to tá najneuveriteľnejšia realita, akú môj mozog dokázal vnímať.

Videl som Ťa jasne a zreteľne. Sedel si na vysokej skale, hlavu si mal podopretú rukami a hľadel si z výšky na mesto. Bola to obrovská výška. Zdalo sa mi, že je pod Tebou púšť. No v tejto púšti som jasne videl drevené strechy jednoduchých domov. To samotné mesto bolo púšťou bez akýchkoľvek známok života. Bolo ľudoprázdne. Nikde som nevidel ani živej duše.

Lenže… Keď som svoj zrak zaostril na palác, ktorý sa v meste vynímal ako najväčší architektonický skvost tej doby, uvidel som ich. Nespočetné zástupy ľudí prekrikujúcich sa jeden cez druhého. Ako na koncerte rockových kapiel, kde podgurážení fanúšikovia žiadajú prídavok, ale nik im nerozumie. Áno, vyzeralo to presne tak. Ľudia do seba vrážali a sústavne vykrikovali.

Nepotreboval som žiadne výnimočné schopnosti na to, aby som v centre pozornosti búriacich sa ľudí spozoroval Tvoju postavu.
Ale… Ako môžeš byť naraz na dvoch miestach?… Možno si len spomínal. Vyzeralo to, ako keby si sa díval na spomienkové video. Bol si celebritou? Možno si bol známy herec a vystupoval si na javisku. Musel si mať úspech, keď sa na Teba prišlo pozrieť toľko ľudí. Máš moje uznanie.

Popri mojich vnútorných monológoch mi nedalo nepozorovať Tvoju tvár. Mal si rovnako smutné oči ako vo „filme“ na ktorý si sa z výšky pozeral. Nebolo mi to úplne jasné. Mal si predsa ľudí, ktorí Ťa mali radi, ktorí Ťa obdivovali a bol si pre nich vzorom. Tak prečo ten smutný výraz tváre?

Bol som zvedavý, tak som Ťa nachvíľu spustil z očí a sledoval som dianie dole v meste. Ľudia boli stále ako utrhnutí z reťaze. Nepomáhali ani prísne napomenutia vojenskej stráže či nebezpečné manévrovanie kopijami pred nosmi. Pripadali mi takí detinskí. Bez vzdelania, morálky či zdravého úsudku. A Ty si tam len stál s neutrálnym pohľadom v očiach a pozeral sa na nich. Takí obľúbení herci predsa nemôžu mať trému. Prečo si teda mlčal? Zabudol si text?

Potom som videl vládcu. Možno to bol Cézar alebo niekto jemu podobný, neviem. Dejepis nikdy nebol mojou silnou stránkou. Umýval si ruky pred zrakmi tých bláznivých ľudí. Možno propagoval verejnú hygienu, keďže jeho ľud o ňu zjavne nedbal. Ľudia v otrhaných šatách vyzerali ako po osemnástej vlne finančnej krízy.

Moje úvahy ma donútili usmiať sa. No pri pohľade na Teba sa môj úsmev nenávratne stratil. Z očí Ti prúdmi tiekli potoky slaných sĺz, ktoré sušil stále silnejúci vietor. ‚Prečo plačeš?‘ chcel som sa Ťa opýtať, ale moje ústa mlčali. Nevyšiel z nich ani hlások. Sám som neskôr pochopil, že by to bolo zbytočné. To, čo som videl, prevýšilo moje predstavy o terorizme a všetkých trestných činoch dohromady.

Dvaja vojaci Ťa schytili ako nebezpečného vraha a spacifikovali Ťa tak, že si sa nemohol ani poriadne hýbať. Od údivu som nemohol zatvoriť ústa. Bol si zločinec?! Možno si svojím hereckým vystupovaním poburoval verejnosť. Každopádne, veľmi som chcel vedieť, kým si bol, keď Ťa všetci tak odrazu znenávideli.

Po malej chvíli sa objavili ďalší dvaja vojaci s kusom dreva. Vyzeralo byť dosť ťažké. Boli to dve brvná zviazané do kríža. Nie, to predsa nemôže byť pravda! Je to súčasť nejakej divadelnej hry?! Veď Ťa odsúdili neprávom!

Vojaci Ti drevo položili na plecia. Ťarcha kríža Ťa prinútila zohnúť sa až k zemi. Zvíril sa pod Tebou prach a Ty si padol. Nikto sa neunúval pomôcť Ti. Ležal si tam dovtedy, kým si sa nepozviechal a vlastnými silami pokračoval ďalej, poháňaný vojakmi, ktorí na Teba pokrikovali ako na prašivého psa.

Po pár krokoch si zastal. V dave si zbadal ženu. Mala strhanú, utrápenú tvár zmáčanú slzami žiaľu a oči plné lásky. Vyžarovala z nej neha. Usúdil som, že je to niekto z Tvojich príbuzných, pravdepodobne Tvoja mama. Aký žiaľ musela prežívať, keď videla svojho Syna, ktorého vlečú na vlastnú popravu…

Keď si sa pobral ďalej, vojaci zistili, že takto vydýchneš skôr, ako Ťa privedú na popravu. Jeden z nich teda odbehol a dovliekol so sebou akéhosi muža. Ten Ti chytil kríž a niesol ho spolu s Tebou. Zrazu vybehlo z davu akési dievča. Bolo mladé a krásne a na hlave malo snehobielu šatku. A potom urobilo čosi nepochopiteľné. Odviazalo si ju a utrelo Ti ňou Tvoju zakrvavenú tvár. Striaslo ma. Cítil som, že mám po celom tele zimomriavky. Zvláštne, že na svete existujú ľudia, ktorí vedia nezištne pomôcť a nepožadujú za to žiadnu výplatu.

Nevedel som, či by som niečo také dokázal. Pomôcť človeku, ktorého každý odsúdil. Veď čo ak by odsúdili aj mňa?! Bál som sa riskovať. Hovoril za mňa strach.

Z myšlienok ma vytrhlo pokrikovanie ľudí. Opäť si ležal na zemi. Mal som chuť sa rozbehnúť tam dole a všetkým jednu vraziť, aby sa spamätali, pretože to, čo stvárali, sa vymykalo zdravému rozumu. Lenže nohy som mal ako prikované a aj keď som sa hojdal zo strany na stranu, nepohol som sa. Čosi vo vnútri, možno svedomie, vo mne vyvolávalo pocit zodpovednosti za to, čo sa deje. Pocit viny…Ale nie, toto sa predsa nemôže diať kvôli mne, čo si to namýšľam?! Čo som urobil?! Po tvári sa mi rozkotúľala horúca slza.

A zjavne som nebol jediný. Na okraji davu kvílili akési ženy a vyzerali, že sú na pokraji zrútenia. Ani sa im nečudujem. Vidieť takúto absurditu na vlastné oči vyžaduje poriadnu dávku sily. ‚Aj ja som len slaboch‘ pomyslel som si a rukávom košele som si utrel uslzenú tvár.

Bezmocne som sa prizeral tomu, ako kráčaš a plecia sa Ti pod váhou dreva otriasajú pri každom kroku. Nakoniec si to nevydržal a opäť si skončil na zemi. Čo to nikto nevidí?! Sú všetci takí slepí alebo len tak vyzerajú?! ‚Pomôžte mu niekto!‘ kričalo moje vnútro, no moje ústa zostali nemé.

Pozbieral si všetky sily a vstal si. Znova. Zástup ľudí neveriaco krútil prázdnymi hlavami, predbiehal sa v tom, ktorý pľuvanec Ťa trafí a nezmyselne sa rehotal.

Spolu s vojakmi si vyšiel na vysoký vrch. Bol si smutný, zakrvavený, dobitý a špinavý. Nedá sa ani pomyslieť na to, aký utrápený si musel byť vo vnútri. Srdce sa Ti muselo rozletieť na milióny malých kúskov…
Nemohol som sa na Teba dívať. Už letmý pohľad mi naháňal hrôzu a ja som cítil, ako mi po chrbte stekajú cícerky potu. Nedalo sa to opísať. Žiadny horor v 3D kine sa nedá porovnať s tým, čo som videl. Chvel som sa na celom tele. Ale sledoval som ten nezmyselný proces ďalej…

A nemohol som uveriť vlastným očiam. Vojaci Ťa začali vyzliekať. Nechali Ti len akýsi spodný odev a potom si hodili kockami o Tvoje šaty. To hádam nie…Toto určite nie sú ľudia. Sú to zvery bez kúska citu. Bez kúska ľudskosti.
Lenže… To nebolo ani zďaleka všetko. Nemilosrdne Ťa začali klincami pribíjať na ten obrovský kus dreva. Kladivo a klince. Ako keby si bol nejaký výstavný exponát. Vec. Nenávidel som ich za to. Hanbil som sa za celé ľudstvo.

Zviezol som sa na zem tak, že som sa tvárou dotýkal zeme a v srdci som sa pýtal: ‚Bože, prečo si to dopustil?‘ Presne v tej chvíli sa ozvalo hlasné a mocné: ‚Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?‘ Zem podo mnou sa začala chvieť ako pri zemetrasení a celou oblohou sa rozliehala tma. Plakal som ako malé dieťa. Ja, veľký dospelák, presvedčený o tom, že som silný. Nebol som. Ani zďaleka.
Keď som zodvihol tvár od zeme, bezvládne si visel na kríži. Okolo Teba už nebolo nikoho, len pár Tvojich príbuzných a nejaký vojak, ktorý Ti svojou kopijou prepichoval bok. Akoby im ešte stále nestačilo.

Otočil som tvár k Tebe. Sedel si tam na skale. Ešte stále. Zamyslene si pozeral pred seba a ani si sa nepohol. Prisadol som si k Tebe. Spolu sme sledovali, ako Ťa ukladajú do hrobu. Cítil som akýsi zvláštny pokoj. Možno to bolo Tvojou prítomnosťou alebo skôr tým, že je už po všetkom. Neviem.

Pozrel som sa na Teba a položil Ti jedinú otázku: „Prečo?“ Ty si pomaly otočil hlavu a pozrel si sa mi do očí. S pokojom a láskou v hlase si odpovedal: „Lebo si mi za to stál.“

Zatočila sa mi hlava a trochu som sa zapotácal. Po líci sa mi skotúľala slza. Prstom pravej ruky si mi ju zotrel.
Pozrel si sa na mesto. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Len pár žien stále chodilo k Tvojmu hrobu spomínať a natierať Ti telo vonnými masťami. Asi sme tam sedeli dlho, neviem, nejako som zabudol na čas…

A potom si vstal… Nielen zo skaly, na ktorej si sedel. Z výšky som videl Tvoje telo vystupujúce z hrobu v najžiarivejšom bielom odeve, aký som nevidel ani v reklame na najnovší bieliaci prostriedok na pranie.

Otočil si sa ku mne. „Zomrel som, aby si mohol žiť,“ s úsmevom si skonštatoval a zišiel dolu zo skaly.
Zostal som tam sám so svojimi myšlienkami, slzami a úvahami. A prišiel som na to, ako veľmi som sa mýlil. Až vtedy mi to došlo…
Nebol si herec, ktorý poburoval verejnosť. Nebol si ani vrah, terorista či zločinec.
Bol si môj Záchranca…

Lenka Novotná, Víťaz