Toto meno som prvýkrát počul od d. o. Juraja Riška. Spomenul ho v súvislosti s našim misionárom v Sankt-Peterburgu Mirkom Forišom, SVD.
Aké súvislosti zaviedli tohto mladého človeka až do najkrajšieho a kultúrne najbohatšieho mesta veľkého Ruska Petrohradu, si prečítajte v tomto zaujímavom rozhovore.
Sedí oproti mne mladý človek, pochádzajúci z Pavloviec. Poprosím ho, aby sa predstavil sám.
Moje meno je Jozef Zelinka, som rodák z Pavloviec, vo farnosti Hanušovce nad Topľou. O pár dní budem mať 24 rokov a momentálne som neštudujúci študent.
Začnime teda rodinou.
Pochádzam z troch súrodencov. Mali sme takú väčšiu rodinu, strýkovia, tety, ale vždy sme žili tak rodinne. Obaja súrodenci sú mladší, mám o dva roky mladšieho brata a o 10 rokov mladšiu sestru. Bývam v otcovskom dome, otec pochádza z Pavloviec a mamka je z Okružnej, kúsok od nás. Sme cestovatelia. Mal som pradeda, bol cestovateľ, býval v Kanade, aj v Uruguaji. Žil trochu netypicky a ja tiež sa z toho trochu vymykám. Bol som v Rusku, v Nemecku, v Egypte.
Tak to už si trochu naznačil zrod tvojho povolania. Akého si vierovyznania?
Sme praktizujúci kresťania, rímskokatolíci po otcovi. Keby som mal ísť do detailov, tak som vlastne z troch štvrtín gréckokatolík.
Čiže záľuba v cestovaní sa v tebe zrodila už v detstve. Čo určilo tvoje životné smerovanie?
Mňa vždy lákali také netradičné veci. Nemal som rád veci, ktoré robil každý, alebo miesta, kde bol každý. Chcel som vždy niečo neobvyklé, niečo, s čím sa nikto nestretol, alebo nemal odvahu sa stretnúť. Keď som pozeral televízor a boli tam názvy v čínštine, v ruštine, vždy to vo mne niečo zapaľovalo a ja som si uvedomil, že to chcem poznať, chcem vyčnievať z radu.
Ale na to všetko bolo potrebné vzdelanie.
Základná škola bola v Pavlovciach a tam nastalo moje prvé odlúčenie, lebo som po 4. ročníku odišiel do Giraltoviec na gymnázium ako jediný z môjho okolia. Vždy ráno som sám cestoval. Študoval som tam 8 rokov, čiže som denne dochádzal asi 25 km. A potom zas na konci, keď som maturoval a vyberal si vysokú školu, tak som odišiel do Bratislavy. Aj škola, ktorú som si vybral, bola niečím neobvyklá. V každom prípade som vedel, že to má mať niečo spoločné s politikou, možno s diplomaciou, to ma vždy inšpirovalo. Vybral som štúdium medzinárodných vzťahov. To bolo niečo, s čím sa moje okolie nestretávalo. Prijímačky boli ťažké, viem, že som písal možno aj 5 hodín bez jedla, bez vody a bol som celý spotený. Pamätám si, že som mal maličkú dušu, či som to urobil, či neurobil, lebo tam bola matematika a cudzie jazyky prísne, ale keď boli asi o dve hodiny neskôr výsledky, to už sme s otcom cestovali domov, asi v Žiline som si pozrel na internete, síce o chlp, ale prijali ma.
Takže škola už bola jasná. Štúdium na nej ti poskytlo aj nové možnosti. Aj vďaka nej si sa ocitol v Sankt Peterburgu. Priblíž nám, ako to všetko vzniklo.
Keď si teraz retrospektívne spomeniem – netypická situácia, lebo pre mňa ideálna a vysnívaná škola zrazu ponúkala také predmety ako informatika, matematika, čo mi nič nehovorilo a ja som to musel študovať. Už vtedy sa vlastne rodilo vo mne rozhodnutie, že po bakalárskom štúdiu by som chcel vyskúšať niečo iné, iný smer, aj keď sa to vo vyšších ročníkoch už viac kryštalizovalo a približovalo tým medzinárodným vzťahom, bol som pevne rozhodnutý, že chcem niečo iné. Ale zas tam bola taká zvláštna situácia, že som si musel vyberať ako povinný tretí jazyk, okrem angličtiny a nemčiny som si vybral ruštinu. To ma vždy lákalo. A potom už mi pomáhali aj pedagógovia. Stále to bolo len v hrubých obrysoch. Mal som vysnívaný Moskovský inštitút medzinárodných vzťahov. Bola to špičková škola. Pamätám si, keď padlo toto rozhodnutie. Bol piatok, po dvanástej hodine, išiel som za ruštinárkou, že by som chcel ísť tam a tam. Povedala mi, že idem neskoro, všetky termíny sú preč. Poradila mi, aby som rýchlo bežal do agentúry, ktorá sprostredkováva výmenné študijné pobyty. Keď som tam prišiel, dvere boli zatvorené, nikde nikto. Piatok bol posledný termín. Neviem, ako mi to napadlo, či to bolo nejakým pôsobením, nakoniec som sa doklopal. Nejaká pani mi povedala, aby som skúsil tam zavolať. Na tri telefonáty mi nikto neodpovedal, až na štvrtý mi zdvihli telefón a povedali mi, že už je po pracovnej dobe. Hovoril som, že chcem ísť veľmi študovať a dnes je posledný termín. Povedali mi, že mám do večera poslať poštou aspoň základné veci. Bolo to asi o siedmej večer v Bratislave na poslednej pošte som odoslal žiadosť. Čiže taká zaujímavá história. Škola, ktorú som si vybral, nebola v Moskve, ale v Petrohrade, lebo ten mi odporúčali, tak som sa nechal staršími presvedčiť. Takto sa začala moja ruská cesta. Nakoniec som prešiel aj komisiou, aj pohovorom a odporúčali ma na toto štúdium.
Čiže si zobral nejaké cestopisné knihy a začal si študovať informácie o Petrohrade?
Mal som iba matnú predstavu o tom, čo ma čaká. Ale akosi som vedel, že tam musím ísť, že je to pre mňa. Trochu som si to pozeral na internete, niečo som sa dočítal v knihách, ale vlastne nechal som to samé plynúť, keď som si to už vybral. Vedel som, že ma čaká veľké 6 miliónové mesto, iní ľudia, iná kultúra. Musel som si pribaliť aj veľa trpezlivosti. Teraz oceňujem na sebe to, že som sa nezľakol problémov hneď na začiatku. Bolo ich neúrekom. Ale moja výdrž ma v začiatkoch držala nad vodou.
Ako si sa skontaktoval s našim rodákom duchovným otcom Mirkom Forišom, misiónárom pôsobiacim v Rusku? Ako k tomu stretnutiu vlastne prišlo?
To je tiež zaujímavá história. Duchovný otec Juraj Riško bol v našej farnosti a ja som sa zdôveril, že odchádzam na štúdiá do Petrohradu. Povedal mi, že tam má kamaráta. Nemyslel som si, že z nášho okolia tam môže niekto byť, ale priniesol mi potom aj vizitku. Veľmi som sa tešil, že tam budem mať niekoho, kto tam už čosi pozná a vie, ako sa, kde treba pozdraviť a kde čo vybaviť. Musím povedať, že hneď na ďalší deň, keď som pricestoval, pustil som sa do hľadania. Ale trošku odbočím. Ten misionár je veľmi praktický misionár a nie nejaký sedavý, že by bol čakal pri telefóne. Nemohol som sa mu dovolať. Bolo náročné ho cez deň zastihnúť. Nakoniec som sa vybral peši k domu, kde býval, ale aj tam o ňom cez deň nikto nič nevedel, lebo bol v kuse niekam rozlietaný. Takže až po týždni, či dvoch som sa dopracoval k telefonátu a nakoniec sme sa stretli na nedeľnej omši. Aj kostol, kde pôsobil, som hľadal s ťažkosťou. Prišiel som tam celý spotený, lebo som bežal celou cestou. Vedel som, že o dvanástej nestíham, ale to som ešte nevedel a nepoznal ruskú realitu, že čas nie je až taký rozhodujúci. Takže to začalo trošku neskoršie a nebolo to nič strašné.
To bolo tvoje stretnutie s našim Mirkom Forišom. Vráťme sa ešte k tvojej škole. Zaujímalo by ma, akú špecializáciu si vyštudoval v Petrohrade?
V Petrohrade som sa špecializoval na politické vedy, odbor svetová politika. Boli to aj medzinárodné vzťahy, ale z takého politického hľadiska. V Bratislave to bolo orientované skôr ekonomicky. A okrem toho som veľmi využíval aj iné predmety, lebo bola možnosť navštevovať aj lekcie v seminároch a konferencie. Ale celkovo to bolo zameranie politologické.
Aké je tvoje ďalšie uplatnenie v živote?
Uplatnenie je široké a nie je presne ohraničené. To znamená od štátnych inštitúcií, počnúc Ministerstvom zahraničných vecí až po nejaké krajské úrady, ktoré majú styk so zahraničím, cez súkromné spoločnosti, ktoré pôsobia v zahraničí až po banky a poisťovne, kde sa vyžaduje druhý stupeň vysokoškolského vzdelania.
Chcel by si sa nejako užšie špecializovať?
To je vlastne to posolstvo, ktoré som si odtiaľ doniesol, že škola ma naučila pracovať na sebe na svojej osobnosti a nie ako na človeku, ktorý potom odíde a nikto o ňom nebude počuť. Cítil som veľkú podporu z ich strany, aj ten prístup učiteľov bol profesionálnejší, osobnejší, priamejší. To ma posunulo dopredu. Možno by som to ešte skúsil ďalej so štúdiom. Ale teraz som doma kvôli udalostiam, ktoré u nás boli a pripravujem sa na štúdium ďalej, chcel by som vyskúšať štúdium v Nemecku. Tam si tiež našiel školu, kde štúdium politologické ešte viac graduje. Je to už samostatná viac-menej vedecko-výskumná činnosť. To by ma bavilo. Chcel by som skúsiť a „zaklincovať“ tak svoje doterajšie snaženie.
Vráťme sa k nášmu misionárovi Mirkovi. Z jeho rozprávania viem, že tebe sa u nich zapáčilo, že to bola pre teba oáza, kde si stretal svojich krajanov, kde si sa cítil dobre. Ako si to celé duchovne prežíval?
Bol som veľmi rád, že je tam človek, ktorý je z môjho nazvem to blízkeho okolia, človek, ktorý tam pôsobil už 6 rokov a že to dokázal. Bol som hrdý na neho, aj na Slovensko, že takýto človek robí dobré meno Slovensku. A to duchovné? Bola to pre mňa silná skúsenosť a zážitok. Pamätám si, že som sa hneď začal vypytovať, aký majú program, ako organizujú služby, či majú niečo naviac. Dozvedel som sa, že majú stretnutia, organizujú ich vo štvrtok, aj piatok, aj v sobotu aj v nedeľu ešte pred omšou. Takže to bolo živé spoločenstvo, aj keď tých členov tam nebolo veľa, ale rastie to stále. Chcel som byť vo všetkom aktívny. Chcel som pomôcť. Vnútorne som to tak cítil, že poznám lepšie jeho reakcie ako tí, ktorí tam s ním sú. Poznám viac, čo potrebuje, čo ho baví, na čo sa zlostí, čo má rád. Tak v tomto som mu bol troška bližšie. Cítil som aj ja potrebu, aby som sa viac aktivizoval. Veľmi sa mi páčili stretnutia, ktoré organizoval vo štvrtky, bol to taký klub rozhovorov, keby som to mal voľne preložiť. Začínalo to o siedmej a pamätám si, tuším to bolo po prvom alebo druhom stretnutí, keď sa tí besedujúci pýtali, aké mal kto dojmy. Pamätám si vetu, ktorú som vtedy povedal, že som sa vždy považoval za dobrého, poctivého, tradičného kresťana katolíka a tu som zistil, koľko mám nedostatkov a koľko utekám od ideálu, ktorý som mal stále pred sebou. Keď som spoznal hlbšie tých ľudí, ktorí tam boli, boli to fakt rôznorodí ľudia, tak som sa ešte viac utvrdzoval a zistil potrebu napredovania v sebe. Pochopil som viac význam misií, čo to znamená, mal som vždy len matnú predstavu o Afrike a o afrických deťoch. A toto boli praktické a živé misie, mal som ich možnosť vidieť na vlastné oči. To ma duchovne veľmi povzbudilo. Zároveň som zistil svoje nedostatky a získal som nepokoj, ale v dobrom slova zmysle, že musím na sebe pracovať. A v tomto mi Miro veľmi pomohol. Ďalšie, čo nás tak trochu zblížilo, bolo, že sme obaja praktickí ľudia, ktorí majú radi akciu, také majstrovanie, niečo, čo sa dá robiť rukami a to nás veľmi spájalo. Vždy som tam rád chodieval a pamätám si, že boli týždne, keď som tam chodieval každý deň, pričom som musel cestovať aj hodinu a pol na rôznych dopravných prostriedkoch od metra, trolejbusu, aj peši. Moji spolubývajúci sa čudovali, kam to chodievam a prečo tam tak rád chodievam. Hovoril som i, že sa tam dobre cítim. Až mi zazlievali, že sa s nimi tak dobre necítim. Volal som ich, veď poďte aj vy so mnou, veď je to otvorené pre všetkých. Povedali mi, že som sa zmenil za ten čas, čo som tam bol. Vskutku som sa snažil tráviť tam maximum času.
A odkiaľ boli tvoji spolužiaci?
Bolo to pestrofarebné. Boli sme štyria. Ja zo Slovenska, jeden z Tadžikistanu a ďalší dvaja z Ukrajiny a z Estónska. Bolo to zaujímavé. Pamätám si, keď som prišiel v prvý deň, ešte ani kufor som nemal vybalený, otvoril som izbu a tam sa môj spolubývajúci Tadžik modlil na koberčeku, lebo bol moslim. Zľakol som sa a večer som sa aj ja na kolenách pomodlil, ako vždy sa doma modlievam. Nabral som odvahu, keď ten človek sa dokáže prezentovať a radovať sa zo svojej viery a nebojí sa ju ukázať druhým, prečo by som sa ja mal toho báť. Aj toto ma povzbudilo a nemali sme nikdy kvôli tomu žiadne problémy. Vychádzal som mu v ústrety – keď sa modlieval, stíšil som hudbu, alebo som odišiel, on zas nechal mňa na pokoji, keď som sa modlil. Aj keď sa hovorí o Rusku, aká je tam neznášanlivosť, my sme dokázali veľmi pekne vychádzať, povedal by som príkladne. Sám som sa čudoval, ale mal som aj radosť, lebo som to v kútiku duše ani nečakal. Vždy som mal z moslimov pocit, že sú agresívni, že nemajú trpezlivosť. Ale ukázal sa pravý opak a to zmenil aj môj svetonázor.
Keď sa vžijem do tvojej situácie – ďaleko od domova, nezaprel si svoju vieru, ba naopak, naplno si ju prejavil aj svojím prínosom v spoločenstve, kde si chodil za duchovným otcom Mirkom. Mal si tam nejakú konkrétnu úlohu?
S čím bolo treba pomôcť, s tým som pomáhal. Veriacich nie je toľko, že by tam bol potrebný nejaký stály kurátor, alebo nejaký pomocník. Keď bolo treba miništrovať, alebo čítať, alebo pomôcť s nejakou obsluhou, alebo upratovať. Či bolo treba niekoho privítať, lebo prišiel niekedy aj miestny arcibiskup, alebo akúkoľvek pomoc, ktorú potreboval – zakúriť v zime, či zas jarné, jesenné upratovanie, pokosiť na nádvorí chrámu. Takéto práce som robil veľmi rád, lebo mi chýbala fyzická aktivita, z domu som bol tak naučený. A vedel som, že takto aj reálne pomáham, lebo modlitba, samozrejme, je tiež pomoc, ale aj fyzická práca je vyjadrením pomoci.
Povieš nám aj nejakú príhodu zo štúdia, alebo z „misionárskej oázy“?
Príhod bolo veľa, ťažko je teraz spomenúť si na nejakú konkrétnu. Ale veľmi rád spomínam na tie štvrtkové stretnutia. Vždy ma tak prekvapilo, že tam boli rôznorodí ľudia. A boli to ľudia, ktorí boli sami v dospelosti, žili sami, boli tam študenti, pracujúce matky, mladí snúbenci, boli tam pravoslávni, neveriaci, rímskokatolíci, boli tam evanjelici, luteráni, protestanti. Nikdy som nemal bližšie na očiach ekumenizmus ako vtedy. Bolo to aj veľmi ťažké, lebo nájsť spoločnú reč medzi takým spektrom, obstáť v tom svojom bolo ešte ťažšie. A čo ma prekvapilo, bolo to, že vždy sa tam ľudia vracali a vždy priviedli niekoho nového so sebou, či už protestanti svojich, pravoslávni svojich, alebo aj tí neveriaci, aby tiež sa trošku nasýtili. Vždy sa to menilo, vždy prišiel niekto nový, niekto ostával, niektorí odpadli, lebo sú aj takí, ktorí prichádzali ako do múzea a hľadali v tom kultúrny zážitok. Ale to duchovné, to sa ťažko opisuje. Zistil som, že potrebujem na sebe pracovať a preto som rád chodil aj na výjazdy, ktoré sme organizovali každý štvrťrok. Bolo to v spolupráci s psychologičkou. Bolo to veľmi dôležité, lebo bolo ťažké dať ten kolektív dokopy a pod jednu tému.
Myslíš teraz Liliu?
Áno, myslím na Liliu. Našli sa, lebo oni o sebe od začiatku nevedeli, takže to bolo veľmi povzbudivé. Ďakujem im za všetko, čo pre mňa urobili. Prejavuje sa to u mňa tak, že keď som prišiel domov, zrazu mi všetci hovoria, prečo sa to pýtam, keď predtým som sa na to nepýtal. Prečo to teraz hovoríš a prečo to teraz robíš, keď si to predtým nerobil a naopak. Už aj to svedčí o tom, že nastala nejaká zmena a ja to aj sám pociťujem.
Ten prvý rok bol dosť náročný. Boli aj pády, aj kadejaké ťažkosti, ale druhý už vyšiel na takú priamu koľaj. Aj doma mi vždy rodičia a súrodenci hovorili, že som sa zmenil. Niečo sa so mnou stalo a nikto to nevedel opísať. Zážitkov bolo fakt veľa a ťažko vybrať taký, ktorý by bol niečím originálny. Vždy si pamätám, že bola dobrá atmosféra, na to nikdy nezabudnem. A pamätám si aj na teplo, ktoré tam bolo, aj keď vonku bola veľká zima, ale vo vnútri to bolo také milé.
Čo by si odporúčal dnešným mladým ľuďom, ktorí nevedia udať smer svojmu budúcemu životu? Čo by mali dodržať v svojom živote, aby ich to nasmerovalo správnym smerom aj vzhľadom na tvoje prežité skúsenosti?
Ťažko je mi ešte radiť, ale nejaké odporúčania by som už hádam vedel dať. Zhrnul by som to v takých krátkych bodoch. Zistil som, aké zložité je spoločenstvo. Myslel som si, že si so svojou vierou vystačím sám, ale až tam som pri diskusiách, pri dialógoch aj s tými inými ľuďmi a inými vierovyznaniami, alebo neveriacimi zistil, že až tam sa viera formuje, až tam dostáva akoby pečať. A najlepšie je v tom spoločenstve veriacich, to človek cíti tú vnútornú silu. Vždy rád chodievam potom do kostola a vždy sa snažím byť čím bližšie a čím viac s ľuďmi. Je to pocit byť s niekým, kto rovnako zmýšľa a nepostávať pri kostole. Veľmi ma zarmucuje a nevidím v tom nejaký význam, to by som nedokázal napredovať. Čiže spoločenstvo je veľmi dôležité, ono potvrdzuje vo viere a dáva istotu. Potreboval som ho svojho času, ono vám aj hovorí spravodlivú kritiku, lebo ostatní ju nepovedia z rôznych dôvodov. Čiže človek, ktorý chce napredovať, ktorý sa chce meniť, potrebuje ľudí, ktorí ho poznajú, potrebuje spoločenstvo, potrebuje sa niekomu zdôveriť. Toto som na tých kurzoch pochopil.
Ďalším bodom pre mladých ľudí, lebo naozaj je to dnes ťažké, je pokora. Až tam som pochopil, koľko dobrých rád mi učitelia dávali, potom som si na nich spomenul a zistil som, že mali pravdu. Vtedy som ich nepočúval, lebo som mal iné dôvody, možno také svoje sebecké. Ale keby som bol viac pokornejší, keby som bol trošku viac počúval, keby som sa nechal viac tými staršími formovať, tak zaiste by to bolo lepšie. Potom prišli aj moje vlastné chyby a na nich som sa učil, ale vždy je to lepšie, keď sa človek má možnosť učiť od starších, ktorí mu to doprajú. A tretí bod je modlitba a pravidelnosť. Niekedy, keď bývali ťažké situácie, že som prišiel neskoro domov, nechcelo sa mi, tak som sa len prežehnal. Až potom som pochopil, že keď nie je modlitba, tak neexistuje nejaká pravidelnosť, nejaká regulérnosť, nejaké obnovovanie, nejaká taká skromnosť a nejaké základné životné pochopenie, prečo vlastne existujem. Keď si dám večer pri modlitbe predobraz svojho dňa, čo som všetko urobil od rána až do večera, čo som urobil zlé, čo dobré, keď sa nad tým človek denne nezamýšľa, tak vie, že nemôže napredovať a nemá sa ani z čoho do toho ďalšieho dňa posúvať.
Takže modlitba mi veľmi pomohla. Keď som prišiel do Ruska, tak som bol menej zapálený pre vieru, ako keď som odchádzal. Čiže to spoločenstvo, modlitba a pravidelnosť ma veľmi zmenili. Kúpil som si aj Sväté písmo. Mali sme síce doma Nový zákon, ale neštudoval som ho. Teraz ho čítam pravidelne pri večernej modlitbe. Takže to ma tak nastavilo. Nehovorím, že to je pre začínajúcich kňazov, alebo pre ľudí, ktorí chcú žiť v takom užšom duchovnom živote, je to pre každého, pre bežného človeka povzbudzujúce. Vždy si pri večernom čítaní nájdem takú vetu, ktorá ma zaujíma a som akýsi šťastnejší. Aj teraz osobne nemám predstavu ako ďalej, skončil som jedno štúdium. A potom sme prežili rodinnú tragédiu. Nevedel som, ako ďalej napredovať. Vždy sa ma pýtajú, čo chcem robiť, čo chcem v živote dosiahnuť, kam teraz smeruješ. Neviem presne odpovedať, ale cítim akýsi pokoj. Nemám obavy, nemám strach, nevidím beznádej z ničoho, i keď neviem, aký bude ďalší krok, ale vždy sa snažím. Samozrejme, musím sa vždy snažiť niečo robiť, ale vždy v takej bázni, v pokore. Nemám z toho strach. Najviac ma teší, že som sa ho zbavil, že ho nemám.
Ďakujem a držím vám palce, aj všetkým vašim čitateľom.
Ďakujem za rozhovor.
Čo neodznelo v tomto rozhovore:
Jozefovi v závere štúdia tragicky zahynul otec. Stalo sa to počas obhajoby najhlavnejšej záverečnej skúšky. Vzhľadom na dôležitosť záverečnej skúšky mu to oznámili až na druhý deň.
pripravili: M. Magda a M. Gondová
