V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.
Bratia a sestry,
mali by sme byť plní radosti pre Ježišovu radostnú zvesť. Avšak musí nám byť neúprosne pripomenuté tiež to, ako nedokonalé, ba zlé býva naše jednanie s druhými ľuďmi. Málo sa o nich staráme v tom dobrom slova zmysle. V tom tiež spočíva väčšina našich vín a našich hriechov. Práve preto nás môže povzbudiť, že Kristus prišiel práve pre tých, ktorí sú si vedomí svojich slabostí a svojich hriechov. Bez obáv sa mu teda priznajme a radujme sa pri ňom z jeho lásky.
Milí priatelia,
Kristus vstal z mrtvých a svoje dielo zanechal cirkvi. I ona je jeho dielom. Opýtam sa vás preto: „Nebojíte sa cirkvi? Nebojíte sa byť cirkev?“ Myslím, že je to takto. Keď poviem Kristus, snáď budeme ochotní opakovať so svätým Tomášom: „Pán môj a Boh môj.“ Ale čo poviete, ak vyslovím slovo cirkev? Tu vám odpoveď bude troška viaznuť, pretože je vo vás niekoľko pochybností. Preto by som sa chcel s vami na tieto pochybnosti pozrieť bližšie.
1. otázka: Prečo alebo načo je cirkev?
Či nám nestačí Pán Boh, nestačí nám Kristus? Na to nám veľmi vhodne odpovedá 2. vatikánsky koncil: „V každej dobe a vo všetkých národoch je Bohu milý ktokoľvek, kto ho má v úcte, koná a robí, čo je dobré a správne. Boh si však neprial posvätiť a spasiť ľudí jednotlivo bez akýchkoľvek vzájomných vzťahov, ale chcel z nich vytvoriť ľud, ktorý by ho opravdivo vyznával a jemu sväto slúžil“ (LG 9). Toto si teraz pripomeňme a zamyslime sa. Boh našej viery žije v najdokonalejšom spoločenstve troch osôb. Ježiš Kristus sa stal človekom, žil v nazaretskej rodine, potom zhromažďoval učeníkov, tí sa potom zhromažďovali a zotrvávali v jednej viere, v modlitbe, v lámaní chleba. Cirkev je teda z vôle Božej Kristovým dielom a vlastným začiatkom kresťanstva.
2. otázka: Neodchýlila sa cirkev od pôvodnej Kristovej myšlienky, od pôvodnej apoštolskej formy?
Napríklad feudálne usporiadanie spoločnosti, nehodní pápeži, kňazi a veriaci, križiacke vojny, spaľovanie kacírov, akým bol aj Ján Hus, brzdenie pokroku (Galileo Galiley), atď, atď. Áno, mnoho a mnoho hriechov sa dopustili a spáchali členovia cirkvi zhora až dolu, v minulosti aj dnes. Preto ju Duch Svätý stále volá k pokániu, preto ju Boh, takpovediac, napomína. A preto musí pokorne ísť za Kristom pravdivým a chudobným. Preto cirkev potrebuje stále očistu, stále posväcovanie. Ale na druhej strane má cirkev svojich mučeníkov a svätcov, ale i neznámych hrdinov všedného života, obetavých rehoľníkov a rehoľnice a dobrých kňazov.
3. otázka: Nie je cirkev príliš prísna?
Nevyžaduje veci, ktoré sa nedajú v praktickom živote uskutočniť? Iste ste si všimli, že je tu priamy protiklad oproti otázke predchádzajúcej. Na jednej strane cirkev hriešna a hriešni ľudia, ktorí tvoria spomínanú cirkev a cirkev bohatá s nádhernou slávou. A na druhej strane cirkev taká prísna, že vraj s ňou nemožno žiť. Na jednej strane cirkev ľudská a svetská, tu na druhej strane akosi príliš duchovná, a zdá sa, akoby mimo tohto sveta. Kde je teda pravda? Ako obyčajne uprostred. Cirkev tvoria ľudia, ale s nimi aj slovo Božie a Duch Svätý. Ľudia môžu sklamať, a ako vidíme, aj zlyhávajú a sklamávajú. Preto je tu cirkev pre hriešnikov. Ale tým by nijako nepomohla, ak by ich neviedla k obráteniu. Cirkev je na tomto svete, v ktorom je veľa zla, aby pomáhala zvíťaziť každej pravde, každému dobru, každej kráse. Cirkev je na tomto svete, ale nie je z tohto sveta. Musí ľuďom stavať pred oči vyššie hodnoty, aby im pomohla z biedy. Ale všimnime si, my stále hovoríme o cirkvi, ako o niekom druhom, ako o niekom inom. Preto sa pýtam.
4. otázka: Čo je to tá cirkev?
To sme predsa my. Vy a ja, každé pokrstené dieťa, vysvätený biskup, zvolený pápež, i k oltáru idúci novokňazi. My všetci dohromady sme cirkev. Hovorme o sebe.
5. otázka: Aká bude budúcnosť cirkvi?
Má cirkev vôbec budúcnosť? Kto chce len poučovať, len získavať, zostáva neplodný. Tak hovoria mnohí, že cirkev dnes prežíva hlbokú krízu. Ale jej nový život neprinesú tí, ktorí ju len kritizujú, ktorí volia pohodlnú životnú cestu, ktorí robia recepty, ako by to malo byť, ktorí sa za každú cenu, aj za cenu zrady vyhýbajú utrpeniu, ktorí sa celkom podvolia prítomnému okamihu, prítomnej móde – neveriť.
Budúcnosť cirkvi budeme tvoriť my. A čím? Hlbokou vierou v Boha a nezištnosťou, to znamená bezplatnou pomocou, službou všetkým našim spoluobčanom, a to veriacim, ako aj neveriacim. Samozrejme, všetko s pomocou Ducha Svätého. Amen
Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz
