Tragédie, nešťastia, zármutok; a kde je Boh?

Keď sa človek ocitne v ťažkej životnej situácii a postihne ho veľké utrpenie, alebo tragédia logicky sa začne pýtať na príčiny tohto stavu. Či je už to kresťan, ateista, moslim, alebo vyznávač polyteistického náboženstva, každý si praje aby dostal od niekoho, alebo niečoho odpoveď prečo práve on, prečo práve jeho rodina, prečo taká veľká rana od osudu.



Je to už dosť veľa rokov dozadu, čo som aj ja musela čeliť takýmto otázkam od človeka, ktorý nebol síce kresťan, ale nedovolím si tvrdiť ani to, či bol alebo nebol ateista. Hovoril však o Bohu dosť pohŕdavo. Keď ho postretlo nešťastie a trápenie, hromžil ešte viac: „Ó ten váš predobrý Boh a vy ho nazývate, že je milostivý a všemohúci, veríte rozprávkam, ktoré ste si sami vymysleli. Ako môže existovať Boh, keď existuje na svete utrpenie, choroby a bolesť. Ako môžete tvrdiť, že Boh nás ľudí miluje, keď dopúšťa všetko to zlo. Prečo tomu nezabráni, keď dokáže všetko?“

Iste uznáte, že pohotová reakcia na takéto „tromfy“ proti Bohu, si vyžaduje aby bol človek zrelý a silný vo viere. Ťažko sa dá argumentovať, keď naozaj nenájde sa nikto na tomto svete, kto by dokázal spochybniť, že svet je plný strašného utrpenia a zla, a narážame na neho každý deň. Poďme sa teda na tento problém pozrieť z hľadiska ponímania sveta cez rôzne filozoficko náboženské smery. Ateizmus rozhodne tvrdí, že Boh neexistuje. Polyteizmus, teda viera vo väčší počet bohov odmieta, že Boh je všemocný, pretože je len jedným z množstva uctievaných božstiev. Idealizmus je názor, že realita je niečo, čo existuje len v našej mysli a preto idealizmus odmieta existenciu zla, pretože vyhlasuje, že je len ilúziou našej mysle. A napokon kresťanstvo, tvrdí, že Boh existuje, je dobrý, všemocný ale, že existuje aj zlo. Boh nás však nenechal tápať v úplnej temnote. Stvoril vesmír a túži po tom, aby sme ho poznali. Práve preto sme tu všetci na tejto zemi. Praje si, aby sme sa spoliehali na jeho silu, lásku, konečnú spravodlivosť, svätosť a súcit. Áno, Boh na rozdiel od nás, vie čo sa stane zajtra, budúci týždeň, budúci rok alebo desaťročie. Hovorí: „Ja som Boh a iného niet; Boh, a niet mi podobného. Od začiatku oznamujem budúcnosť a odpradávna, čo sa ešte nestalo.“(Iz 46, 9-10) Vie čo sa stane vo svete a čo je ešte dôležitejšie, vie k čomu dôjde vo vašom živote a je ochotný stáť pri vás, pokiaľ sa rozhodnete dať mu vo svojom živote miesto. Hovorí, že môže byť „naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení.“(Žalm 46,2) Musíme však vynaložiť úprimnú snahu a hľadať ho. „Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojim srdcom, dám sa vám nájsť.“(Jer 29, 13-14)

Boh nás stvoril ako slobodné bytosti a jeho hlavný zámer spočíval v jeho túžbe zdieľať s nami vzájomnú lásku. On vytvoril ten najlepší svet, aký len mohol, nemôže však ani jedného z nás ľudí donútiť k tomu, aby sme si slobodne volili dobro, nehrešili a zo svojej slobodnej vôle ho milovali. Keby nás k tomu nútil, boli by sme iba bábky a celý svet iba akýmsi planetárnym bábkovým divadlom. Boh teda nemohol slobodným bytostiam znemožniť to, že si vyberajú zlo, inak než ich zničením slobodnej vôle. Preto sa ľudia stávajú otrokmi alkoholu, drog, výherných automatov, nezmyselného nakupovania atď, atď). Slobodná vôľa, je súčasťou nášho bytia, našej podstaty. A keby chcel Boh odstrániť zlo, musel by odstrániť aj slobodnú vôľu.

Boh však vybavil človeka schopnosťou rozhodovať sa. Dovoľuje nám aby sme ho odmietli, aby sme s ním nemali žiadny vzťah. Mohol by nás síce k tomu aby sme ho milovali donútiť, ale aký by to bol vzťah? Bola by to iba vynútená, plne ovládaná poslušnosť. Samozrejme, že z hĺbky svojej duše voláme: „Ale Bože, ako si mohol dopustiť túto hroznú katastrofu? Prečo musela zomrieť táto mladá matka, mladý otec, prečo tak trpí nevinné dieťa?“ A ako by mal podľa nás Boh jednať? Chceli by sme aby ovládal činy ľudí? A koľko smrti, chorôb, či iného utrpenia by mal dovoliť? Koľko smrti by mal dovoliť napríklad v prípade teroristického útoku? Bolo by nám milšie, keby Boh obmedzil počet zavraždených z tisícok „iba na stovky“? A znova sme pri slobodnej vôli. Terorista si zvolil zlo a Boh mu v tom nemohol zabrániť, lebo aj terorista má tiež slobodnú vôľu. Boh však nie je vydaný ľuďom na milosť. Práve naopak. To my sme odkázaní na tú jeho. A keď nám niekedy pripadá, že nemáme šancu určitý problém zvládnuť napríklad žiť bez manžela, bojovať s ťažkou chorobou dieťaťa, alebo seba samého, treba povedať, že máme veľmi milostivého a láskavého Boha, môžeme čerpať u neho útechu a spoliehať sa na jeho slová: „Priblížte sa Bohu a on sa priblíži k vám. Obmyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, vy, čo máte rozpoltenú myseľ. Precíťte svoju úbohosť, žiaľte a plačte.

Pokorte sa pred Pánom a on vás povýši.“(Jak 4, 7-10). Mnohí z nás, vlastne všetci, sa občas rozhodneme brániť Bohu aby naplnil svoje zámery. Ale keď chceme byť v svojom srdci celkom úprimní, musíme si priznať, že keby sme sa chceli postaviť tvárou v tvár Bohu, museli by sme to urobiť iba s vedomím vlastnej hriešnosti. A keď sa začneme na Boha obracať v modlitbe, nezaskočí a nezaráža nás snáď vedomie, že Boh dobre vie o našich myšlienkach, činoch a sebectve? Svojim životom a jednaním sme sa Bohu odcudzili. Často si žijeme, akoby sme dokázali život celkom dobre zvládať aj bez neho. Biblia hovorí: „Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou.“(Iz 53,6) A výsledok? Náš hriech nás oddelil od Boha a na náš život to má ďalekosiahlejší dopad. Lenže dieťa, ktoré cíti bolesť, nepotrebuje ani tak vysvetlenie dôvodu prečo ho to bolí, ako skôr láskyplné uistenie, že všetko prebolí a všetko bude v poriadku. A toto uistenie človeku ateizmus nemôže poskytnúť. Ateizmus ani trochu nezmenšuje utrpenie, proste len odmieta akúkoľvek nádej. V kresťanskom svete však Boh už so zlom niečo urobil a to prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista. Nie je to tak, že by bol len povedal: „Dobre, fajn. Ja som vás stvoril, tak sa pripravte, že budete za svoje hriechy trpieť.“ Dal nám určitý kľúč, určitú zálohu, ktorá nám zaručuje, že Boh má dobré dôvody prečo zatiaľ dopúšťa prítomnosť zla, ale zároveň predstavuje aj prísľub dobrých vecí v budúcnosti.

Tým, že sa Boh objavil na zemi v ľudskej podobe nám ukázal, že mu môžeme dôverovať. A čo robil, keď tu bol? Trpel! Prestál utrpenie, ktoré si vôbec nedokážeme predstaviť. Niesol trest za hriechy celého sveta! Za všetko zlo, ktoré kedy bolo spáchané od vzniku ľudstva, zaplatil práve on. Takéto utrpenie presahuje medze nášho chápania. Bol nevinný a predsa na seba vzal trest, ktorý sme si zaslúžili my. A prečo? Z Lásky! Je to ako keby bol povedal: „Viem, že nechápete, prečo dovoľujem, aby existovalo zlo, zatiaľ to nemôžete pochopiť, ale to len preto aby som vám ukázal, že mi môžete dôverovať, preto budem trpieť s vami.“

Niekde hlboko v duši vieme, že musí existovať aj lepšie miesto pre život, kde už nebude srdcervúce trápenie a bolesť. A Boh skutočne to lepšie miesto pre nás má, a dokonca nám ho sám ponúka. A v tom novom svete Boh „zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude.“ (Zjv 21,4)

Nech už sa vo vašom živote bude diať čokoľvek, ťažkosti, kríže, utrpenia a rôzne protivenstvá, Boh je vždy ochotný stáť pri vás, pretože všetko čo sa deje vo svete má v konečnom dôsledku pod kontrolou. Pokiaľ mu patríte, môžete sa spoľahnúť na jeho sľub. „Vieme, že tým čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia.“ (Rim 8,28) Ježiš povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje….Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 14,27 -16,33) Ježiš nás nikdy neopustí a nikdy sa nás nezriekne.

Martina Gondová, Víťaz

Budeme mať aj my takéto námestie?



Vo farnosti Široké v sobotu 18. mája 2013 požehnali sochu Jána Pavla II., ktorá je umiestnená na námestí pred farským kostolom sv. Mikuláša.

Autorom sochy je Peter Jenča, rodák zo Širokého. Návrh a realizácia tohto diela bola odborne konzultovaná s liturgickou komisiou pod vedením Ing. arch. Mariána Sitarčíka.

-re-

Splnenie sľubu

V tomto a v ďalších číslach nášho farského časopisu by sme vám na odľahčenie chceli ponúknuť niekoľko príbehov, ktoré spracoval Paľo Majerník z kníh, ktoré mu venoval osobný priateľ, dnes už nebohý kňaz Ladislav Franc.


Keď sa v Trnave manželom Kožuchovcom narodil syn, bolo že to radosti. Otec div, že neprerazil povalu, čo tak vysoko vyskočil od radosti. Z Paľka, lebo tak chlapčeka pomenovali, tešila sa prirodzene aj jeho matka. Vychovávala ho v úcte k Bohu a k nebeskej Matke Márii. A keď sa otec vždy večer vracal z práce domov, rozprávala mu, aké pokroky ich synček robí. Aj v škole, keď prišiel ten čas, bol Paľko úspešný a matkina výchova priniesla svoje ovocie aj v inom. Už ako sedemročný jej povedal: „Aj ja by som rád išiel na púť do Šaštína.“ Ona mu však odpovedala, že na takú cestu je ešte primladý a že jeho kolienka sú ešte mäkké. On sa jej však opýtal, čo s tým majú jeho kolienka. No ona odvetila, že každý zbožný pútnik prejde v šaštínskom kostole okolo oltára, kde je umiestnená milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie kolenačky. „Ale veď Panna Mária mi prepáči, keď pôjdem aj štvornožky!“ Tvrdil malý Paľko, načo sa prísnejšie ozval otec: „Len aby ti prepáčila všetko, čo ešte v živote navystrájaš?!“ Napokon však Paľko rodičov prehovoril. Išiel len s otcom, lebo matka práve vtedy nemohla ísť. A keď sa vrátil domov, už z brány kričal: „Mamička, mamička! Panna Mária ťa pozdravuje, aby si ju aj ty prišla o rok takto navštíviť.“ Až jej slzy pri týchto slovách vyhŕkli z očí a rozplakala sa vzápätí i potom, ako jej synček hrdo ukázal svoje kolienka, celé červené a otlačené. „Ja som to tušila.“ Pohládzala si synka. „Ty si nešiel štvornožky? Šiel si kolenačky, však! No nič to, nič. Matka Božia ťa isto za to odmení. Len sa k nej chlapček môj aj naďalej utiekaj, veď je Matkou nášho Spasiteľa.“ Ani vo sne jej však vtedy nenapadlo ako a kedy sa mu patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária, odmení.

Čas nepostojí, z chlapca sa stal mládenec, no úctu k Sedembolestnej si zachoval. Stalo sa, že musel odísť bojovať na východný – ruský front. Keď sa lúčil s rodičmi na železničnej stanici, matka vyriekla takéto želanie: „Paľko, syn môj, splníš mi, o čo ťa teraz poprosím?“ „Hovor, mamička, už vopred ti to sľubujem, hoci ešte ani neviem, o čo ide“, odpovedal jej. „Varuj sa, syn môj drahý, varuj sa zabiť človeka, aj keby to bol Rus. Veď aj oni sú stvorení na obraz Boží a ako som počula, tak isto si uctievajú Matku Božiu ako my Slováci.“ Keď dohovorila, do vrecka vojenskej blúzy mu vložila malý ruženec. „On ťa ochráni, neboj sa, od všetkého nebezpečenstva, len mi sľúb, o čo ťa prosím.“ Syn nemo prikývol. No otec mal na veci iný názor. „A čo keď oni zastrelia jeho? Čo potom?“ „Tak vám to prídem oznámiť!“ Povedal Paľko, možno si ani neuvedomujúc vážnosť situácie. Obaja rodičia stŕpli. Akosi vôbec nevedeli rátať s tým, že by sa ich jediný syn už domov nevrátil.

A to, čoho sa obaja obávali sa po niekoľkých mesiacoch stalo hroznou skutočnosťou. V úradnom oznámení, ktoré im doručili, sa písalo, že ich jediný syn Pavol Kožuch padol na bojisku východného frontu. S Kožuchovcami smútili všetci, čo bývali na Vančurovej ulici, kde mali Paľkovi rodičia dom. Matka nariekala denno-denne a stále nechcela uveriť, že je to pravda. Cez Paľkovu fotografiu otec obtočil čiernu stuhu a ešte aj to osudné oznámenie tam zastrčil, čo matke spôsobilo ešte väčší žiaľ. V jedno ráno však čierna stužka z Paľkovej podobizne spadla sama od seba. Matka verila, ako len najviac veriť vedela, že je to nezvratný dôkaz, že jej syn žije. A modlila sa deň čo deň. Prosila Pána Boha i Pannu Máriu, aby jej syna prinavrátili. Ani sama by nevedela spočítať, koľkokrát si v duchu opakovala slová tej prekrásnej piesne: „Matka milá, v svete tomto nikdy počuť nebolo, že by tvoje srdce koho bolo kedy zavrhlo…“ Ona dúfala a verila, no otec ako sa zdalo, úradnému oznámeniu veril.

Prišli Vianoce roku 1944. Na štedrovečerný stôl dala Paľkova mať o jeden tanier aj príbor viac. A hoci jej muž povedal, že mŕtvi už tanier nepotrebujú, nepočúvla. Vložila do neho oblátku, strúčik cesnaku i lyžičku medu. Veď čo, ak sa náhle objaví vo dverách? Svoje slová muž vzápätí oľutoval, keď sa pozrel na užialenú tvár svojej manželky. Aby ich napravil, rýchlo povedal: „Máš pravdu, nech sú na našom stole aj na Silvestra, aj na Nový rok.“ Keby len obaja vedeli, čo vtedy ešte vedieť nemohli. Že len šesťdesiat kilometrov severne od Trnavy si tiež niekto na nich spomína. Spomína, no prísť nemôže. Vyšle aspoň posla, čo im tú radostnú novinu zvestuje?

Onedlho po novom roku, 13. januára 1945, niekto na ich dvere zaklopal. Bola to podomová obchodníčka Milka Hrevušová. Hneď ako vošla, chcela im tú dôležitú správu oznámiť. Slová jej však uviazli v hrdle, keď zazrela portrét ich syna a na ňom čiernu stužku. „Zabili mi ho!“ nariekala pani Kožuchová, keď zbadala, že Hrevušová od portrétu jej syna neodtrhla zrak. „Zabili, a ja tomu nikdy neuverím!“ „Bože na nebi!“ zaúpela v duchu Hrevušová. Ako jej to len poviem? Veď toľkú radosť ani neprežije! Najskôr to teda opatrne povedala Kožuchovi, ktorý čosi robil vonku. „Ako vám môžem veriť?“ nečujne sa jej opýtal Kožuch. „Tu je dôkaz, že žije!“ povedala Hrevušová a vytiahla z vrecka ruženec, čo matka vložila synovi, keď odchádzal na front do vrecka vojenskej blúzy. Opatrne oznamovali Kožuchovej obaja radostnú zvesť, v ktorú vlastne celý čas dúfala. Jej syn žije! Od radosti omdlela a keď sa prebrala, stískala v ruke ruženec, čo Hrevušová priniesla od ich syna a šepkala: „Vďaka ti, Bože, aj tebe Matka Božia! On svoj sľub splnil, preto ste ho uchránili!“

Pavol Kožuch skutočne nezastrelil ani jediného Rusa. Prešiel na ich stranu a po zacvičení na rozviedčika ho 28. 12. 1944 vysadili z lietadla v Cetune v poraste hory Lipovca aj s ďalšími parašutistami. A že sa pri zoskoku z 2 600 metrovej výšky s padákom nezranil a bezpečne pristál v korunách dubov, on i jeho rodičia pripisovali pomoci Sedembolestnej.

podľa skutočnej udalosti spracoval Pavol Majerník ml.

1. máj 2013 – odpustové popoludnie so sv. Jozefom robotníkom


Svätenie sviatku sv. Jozefa robotníka, má vo Víťaze hlboký význam. Nie náhodou je kostol zasvätený práve tomuto veľkému svätcovi. Naši starí rodičia plní odvahy, sily a húževnatosti vynaložili všemožné úsilie na to, aby bol chrám postavený i napriek rôznym prekážkam v čase tvrdého komunizmu.

1. mája, v deň sviatku sv. Jozefa robotníka sa vo Víťaze konali dopoludnia dve sväté omše. Ranná sv. omša bola obetovaná za kňaza dp. Petra Adamčáka, ktorý v čase stavania kostola i dlho potom bol našim duchovným pastierom a za vtedajšieho o. biskupa košickej diecézy Dr. Jozefa Čárskeho.

Odpustovú slávnosť celebroval hosť Mgr. Peter Novák, dekan farnosti KVP Košice, ktorý vyzdvihol prácu ako oslavu Boha, keď povedal: V našej Európskej kultúre úplne naspodku je jedno dôležité heslo: „Ora et labora!“ – „Modli sa a pracuj!“ Posväť svoj život a slúž Bohu, lebo iba u Boha je život.

Keďže sv. Jozef bol tesár, od tejto myšlienky sa odvíjal program odpustového popoludnia v priestoroch remeselného domu. Tam bola možnosť vyskúšať si starý spôsob opracovávania dreva plankáčom – sekerou na okresávanie tragárov (trámov). Nechýbali ani dobové fotografie z výstavby nášho farského kostola a budovy farského úradu. Celú atmosféru dotvárala hudobná skupina Paternus a mladí animátori zo skupiny Smerofky.

Ctiť si tradície otcov a mám, nezabudnúť na obetavú prácu starých rodičov, bola hlavná myšlienka pri oslave patróna nášho chrámu sv. Jozefa, robotníka.



Peter Čech, Víťaz

O tom, ako sme v Krakove našli poklad


V živote je potrebné niekomu, alebo niečomu veriť. Hovoria o tom rôzne citáty, múdre knihy, najrôznejší psychológovia, ale aj úplne obyčajní ľudia. Vraj, ak vo svojom živote nemáš vieru, nevieš, prečo a ako máš žiť. A nemusí to byť ani vierovyznaním. Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí veria len sebe a svojim schopnostiam, veria v lepší zajtrajšok, v lepšiu budúcnosť, v to, že raz budú v živote určite šťastní, alebo v to, že práca ich urobí bohatšími a spokojnejšími. V poriadku. Je predsa potrebné, aby človek veril vlastným schopnostiam. Veď práve vďaka svojmu talentu dokáže vytvárať veľké veci a meniť svet.

No ako nemôže existovať dom bez základov, ani lepšia budúcnosť nemôže existovať bez lepšej prítomnosti. Tu narážame na veľa rád, ako začať od seba a podobne. Lenže je ťažké začať od seba vtedy, ak sa opierame len o slabú „barličku“. Alebo ak za sebou nemáme oporu, ktorá nám pomôže rozvíjať sa. Veď ako by hrozno vyrástlo a prinieslo ľuďom radosť zo svojej chuti, keby sme k nemu zapichli do zeme len malú paličku, alebo kúsok drôtu? Preto je od nás veľmi nezodpovedné, ak svoj život necháme vyrastať pri slabej opore, ktorú predstavuje napríklad aj taká práca. Akú máme istotu, že nám v živote naozaj prinesie šťastie? Dlhodobé šťastie?

Človek je „od prírody“ náročný tvor, ktorý neustále skúša, objavuje a má potrebu neustále hľadať. Či už niektorú zo životných hodnôt, alebo samotný zmysel svojho bytia. A teda, čo nám prinesie naozaj skutočné, pravé a trvácne šťastie? S touto otázkou na perách a v srdciach sa 18. mája 2013, deň pred sviatkom Turíc, veriaci z našej farnosti zúčastnili v poradí už deviatej Rozhlasovej púte Rádia Lumen do Sanktuária Božieho Milosrdenstva v Krakove. Vybrali sme sa hľadať poklad, ktorý bol hlavnou myšlienkou tohtoročnej púte. Vybrali sme sa hľadať vieru.

Iste, polnočné vstávanie síce dalo zabrať, ale odmenou nám bol skorý príchod do Krakova a dostatok času na zoznámenie sa s miestom, kde boli mnohí po prvýkrát.Je veľmi pekné, že sa tejto púte zúčastňuje v našej farnosti čoraz viac ľudí. Zvlášť, ak ide o mladých. Tento rok našu „posádku“ obohatili dokonca aj niektorí malí pútnici zo základnej školy, ktorí mali miestami viac energie, ako mnohí dospelí.

Pýtate sa, čím je toto miesto takým magnetom, že ho každý rok navštevuje toľko veriacich z celého Slovenska? Keď som tam bola prvýkrát, zistila som, čím to je. A zisťujem to už päť rokov. Je to tým zvláštnym pokojom všade naokolo a ľuďmi, ktorých, keď vidíte vychádzať z baziliky so slzami v očiach, zistíte, že každý má svoje trápenia, svoje ťažkosti a svoje problémy, ktoré sem prišiel doniesť, aby sa mu životom kráčalo ľahšie. Každý z nás prišiel poprosiť, odprosiť a poďakovať. Prišli sme sa oprieť o jediný Pilier, ktorý nás podopiera preto, aby sme rástli a prinášali úrodu.

Medzi ľuďmi, ktorí vychádzali zo samotného sanktuária, som zachytila vetu: „Ja tu cítim takú energiu…“ V okamihu, keď sa k vám dostane takáto myšlienka, máte chuť sa usmiať, pretože môžete svoje pocity zdieľať s ostatnými, ktorí cítia to isté, byť sám sebou a cítiť naozajstnú radosť, ktorá v ten deň neplynula len z pekného počasia. Cítite sa ako v jednej obrovskej rodine.
O deviatej ráno nás všetkých milo privítali moderátori Rádia Lumen, ako aj jeho generálny riaditeľ Juraj Spuchľák. Okrem nich pozdravil pútnikov aj kardinál Stanisław Dziwisz, ktorý sa opäť úprimne tešil z bohatej účasti.

Trištvrte hodiny pred slávnostnou svätou omšou sme sa spoločne pomodlili modlitbu posvätného ruženca. Bolo povzbudzujúce sledovať každého s ružencom v ruke. Mladých aj starých, s klasickým, alebo náramkovým ružencom, pomocou ktorého rozjímali o tajomstvách slávnostného ruženca.

Počasie nám naozaj prialo a tak sme sa pred horúcim slnkom ukrývali v tieni vlastných dáždnikov. No samotné slnko nikomu nevadilo a všetci si teplé slnečné lúče užívali.

Hlavnú svätú omšu, spojenú s eucharistickou adoráciou, celebroval žilinský diecézny biskup, Mons. Tomáš Galis. Jeho homília povzbudila určite nielen mňa, ale aj všetkých pútnikov. Osobne mi však najviac utkvela v pamäti veta: „Nebojme sa byť zodpovední za vlastné rozhodnutia a za záväzky s nimi spojené.“ Práve túto vetu totiž potrebujú počuť mladí ľudia 21. storočia preto, aby sa nebáli robiť vo svojom živote rozhodnutia formujúce ich vlastnú budúcnosť.

Po svätej omši sme sa s chuťou pustili do zásob, ktoré sme si so sebou doniesli, pretože sa začala obedná prestávka, ktorú nám neskôr svojím gospelovým koncertom spríjemnil aj Pavol Jenčo, autor piesní skupiny Kerygma a prednáška rehoľných sestier z Kongregácie sestier Matky Božieho milosrdenstva.

Pre mňa bol osobitým zážitkom aj výstup na 76 metrov vysokú vežu Baziliky Božieho milosrdenstva, z ktorej vrcholu som mala možnosť vidieť nielen časť Lagievnik, ale aj kúsok Krakova ako na dlani. Pri pohľade z výšky na toľkých ľudí zjednotených na jednom mieste a pri zistení, že sú tu kvôli tomu, že takisto veria a opierajú sa o nevyčerpateľné Božie milosrdenstvo jednoducho uveríte, že na svete nie ste sami a existuje Niekto, kto vás zahŕňa svojou láskou, aj keď si myslíte, že ste len obyčajný človek, podobný státisícom iných ľudí. Nájdete to, po čom v živote tak veľmi pátrate. Nájdete vieru. A to nielen v dlhodobé šťastie, spomínané v úvode, ale aj v lepší zajtrajšok.

S Krakovom sme sa rozlúčili spoločnou modlitbou Korunky Božieho milosrdenstva, požehnaním devocionálií a záverečným požehnaním.
Deviata rozhlasová púť rádia Lumen s mottom „Viera je poklad života“ nás všetkých povzbudila nielen k zvládaniu životných skúšok a prekážok s nimi spojených, ale aj k tomu, aby sme budúci rok Krakov navštívili opäť a posilnení láskou a Božím milosrdenstvom ďakovali za poklad, ktorý tu nachádzame každý rok.

za všetkých pútnikov, Lenka Novotná

Naša história


Rod Širokay zaniká, ale využívanie mena obce na priezvisko nezaniklo, dnes má tvar Širocký. Posledný známy potomok Ladislav Širokay bol pomocný egerský biskup, ako aj egerský kanonik a titulárny správca prepošstva v Myšli. Vieme tiež o ňom, že 25. októbra 1478 posvätil rozšírenú katedrálu sv. Martina v Spišskej Kapitule. Pamiatkou na neho je neskorogotický posmrtný epitaf z červeného mramoru z roku 1487, umiestnený pod chórom kostola.

V roku 1510 rodiny Frichy, Hedry a Berthoty získavajú nové darovacie listiny na pozemky v Širokom a Fričovciach.

16. storočie je plné nepokojov najmä, keď Maďari prehrali ďalšiu veľkú bitku, tentoraz s Turkami v roku 1526 pri Moháči, v ktorej mladý kráľ Ľudovít II. (506-1526) zahynul. Znovu sú boje o trón a všetko sa to odohráva na Slovensku. Hrady Richnava (1527) a Lipovce (1550) sú zbúrané do základov. Sedliakov v dedine ubúda, ale aj schudobnievajú, lebo v roku 1543 platia daň len od 10 usadlostí. Osada tak klesla do triedy malých dedín. V roku 1567 úpadok pokračuje až tak, že len jeden sedliak vlastní celú usadlosť, 10 domácností má po ? usadlosti, 4 rodiny majú len po ? usadlosti a už je aj desať želiarskych domácností – bezzemkov. V roku 1565 sa objavuje nový vlastník pôdy Hedry. Jeho rod bude dedinu sprevádzať takmer 400 rokov. Koncom 16. storočia sa tu usadilo viacero nových rodín, vzrástol počet domov (44) a Široké sa stáva najväčšou dedinou v okolí, ale okrem osadenstva fary a školy tu žilo len poddanské obyvateľstvo.

Obec má od roku 1556 spojenie aj so vzdialenejším svetom prostredníctvom poštovej stanice na kráľovskej ceste z Bratislavy cez sedlo Branisko do Košíc. V Šarišskej župe boli tri stále poštové stanice. V Širokom, Prešove, Drienove a dve dočasné stanice v Bertotovciach a Chabžanoch. Pred cestou cez Branisko sa prepriahalo v Širokom a v Korytnom. V čase hospodárskeho úpadku, keď v dedine nebývali zemania, bola zastávka preložená do Bertotoviec. Poštová stanica pozostávala z obytného domu pre vedúceho stanice, dvora, záhrady a hospodárskych budov. Poštgrunt v Širokom bol na terajšom pozemku Bartoša a Gazdu pri Obecnom úrade.

Po roku 1517 hľadá si aj na Slovensku miesto nový náboženský prúd prichádzajúci z Nemecka – reformácia na úkor katolíckej cirkvi. V roku 1584 prestupujú k protestantom zemania Frichy, Hedry, Berthoty aj s poddanými, ako to bolo vtedy zvykom. Ľudia ani nepociťovali nejakú zmenu, lebo zo začiatku to boli tie isté obrady a vysluhovali ich aj tí istí, ale obrátení farári. Až synody v Žiline roku 1610 a v Spišskom Podhradí v roku 1614 završujú proces odluky evanjelickej cirkvi od rímskokatolíckej. Prvým evanjelickým kazateľom pôsobiacim v Širokom roku 1614 bol Tomáš Pepichius a posledným zo šiestich kazateľov bol v rokoch 1686 – 1722 Ján Zabler.

Proti cisárskemu katolíckemu dvoru, ktorý podporuje rekatolizáciu, sa valia Slovenskom odboje protestanskej šľachty a meštianstva. Pokiaľ sa nájde zmier, uplynie ďalších sto rokov neustálej biedy, hladu a morových rán. Po poslednom rákociovskom odboji v rokoch 1708 až 1710 v mestách a na dedinách po celom Slovensku zomrelo na následky moru až dve tretiny obyvateľstva. Na pochovávanie do spoločných hrobov bolo v roku 1710 vydané úradné povolenie. Pri kopaní základov ľavej bočnej lode kostola v Širokom roku 1941 sa obnažil hromadný hrob s tromi kostrami nad sebou. V roku 1712 bolo vyhlásené štatárium na zamorené okolie Braniska. Župná domobrána strážila prístupové cesty a poštová cesta bola odklonená cez Hrabkov. V rokoch 1715 – 1720 vyslal cisár Karol III. /1711-1740/ na Slovensko sčítacích komisárov stavu krajiny. Z ich záznamov sa dozvedáme „ v oblastiach Braniska a Levočského pohoria je úžasná spustlosť, neopísateľná bieda a úbytok obyvateľstva“. Akoby toho nebolo ešte dosť, 6. októbra 1713 zasiahla povodie Braniska povodeň a krupobitie.

pokračovanie v ďalšom čísle

prevzaté z histórie obce Široké

ROZHOVOR

Mám pri mikrofóne diakona z farnosti Ludrová, prišiel so skupinkou cyklistov, ktorí pred chvíľou doputovali do Krakova Lagiewnik k sanktuáriu Božieho milosrdenstva na 9. rozhlasovú púť rádia Lumen.


Koľko členov má vaša skupina pútnikov? Prišli ste tu na bicykloch prvýkrát, alebo je to u vás už tradícia?

Počet cyklistov býva rôzny, podľa toho ako sa nazbiera. Je to také úvodné podujatie našej cyklistickej pútnickej sezóny. Tu do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove putujeme vždy prvýkrát v letnej sezóne. Naša skupina sa volá Don Bosco tour, pretože celé sa to nesie v takom saleziánskom duchu. Chlapci sa stretávajú každý mesiac na prípravných stretnutiach a vždy v lete býva hlavné podujatie sezóny, chodia aj na dlhšiu túru, väčšinou po saleziánskych cestách. Takže boli sme viackrát v Turíne, v Ríme, boli sme na Svetových dňoch mládeže v Madride.

Takže ste živé spoločenstvo na kolesách.

Áno, dá sa to aj tak povedať. Teraz je náš kolektív omladený, väčšinou chodievali starší chlapci – stredoškoláci, vysokoškoláci.

Kedy ste vyrazili, aby ste sa tu dostavili načas?

Vyrazili sme včera (rozumej v piatok) na obed z Ludrovej. Prespali sme tu v Poľsku v jednej dedine a dnes ráno sme opäť vyrazili.

Koľko je to kilometrov?

Po ceste je to približne 160 km.

A aká je duchovná myšlienka vašej púte?

Ako som už spomenul, chlapci sa stretávajú každý mesiac na prípravných stretnutiach. Okrem tréningového programu, ktorý k tomu patrí, je tam aj duchovný program. Snažíme sa, aby títo mladí chlapci rástli vo viere a aby tvorili pekný kolektív, v duchu učenia Dona Bosca, ktorý sa tiež snažil cez rôzne hry a cez športový program pritiahnuť chlapcov bližšie k viere. Sú to zväčša miništranti, ktorí sú aktívni vo svojich farnostiach. Aj teraz sme tu z viacerých farností. Sú tu chlapci z Oravy a z celého Liptova. Na našej dlhšej púti máme chlapcov aj zo západného, aj z východného Slovenska, takže je to už celoslovenský kolektív. Táto naša prvá tohtoročná púť tu do Krakova je štartovacou do novej sezóny, lebo je tu naozaj milostivé miesto a myslím si, že každému z nás má čo dať.

Ďakujem pekne za rozhovor.

pripravili: M. Gondová, M. Magda

ROZHOVOR

Stretli sme sa pri odovzdávaní ceny FAČA 2012. Ihneď som sa ponáhľal podať mu ruku „naživo“, pretože skoro každé ráno ho počúvam z rádia Lumen ako s veľkou láskou ohlasuje Božie Slovo cez prírodu. Áno, ohlasuje Božie Slovo cez prírodu! Skúste si zapnúť rádio Lumen ráno o 7:40 h a budete žasnúť, ako sa dá aj takto svedčiť o našom Stvoriteľovi, o „Vyššom princípe“.
Po odovzdaní cien FAČA sme sa stretli v Dome sv. Martina, kde sa konalo odovzdávanie ceny Andreja Radlinského novým laureátom. Jedným z ocenených bol aj Miroslav Saniga, preto som sa rozhodol uverejniť rozhovor pre tých našich čitateľov, ktorí nepočúvajú rádio Lumen.


Kým sme sa začali rozprávať, stihol prírodovedec Miroslav SANIGA (46) ešte okrúžkovať 62 sýkoriek a ukázať nám ľadopád vo veľkofatranskej Teplej doline. Výnimočne sme ho totiž našli doma v Liptovských Revúcach, a nie vo Výskumnej stanici SAV v Starých Horách, alebo v okolitých lesoch.

Vymenili by ste toto prostredie za pohodlný život v meste?

Minule som bol v Bratislave v Auparku a na pohyblivých schodoch zrazu vypli prúd. Všetci zostali stáť a čakali, kým ho znova zapnú. Iba ja som vyšiel hore pešo. Nechápem, prečo tak neurobili aj ostatní, mal som pocit, že zabudli chodiť. Nedokázal by som žiť v meste, ani v bytovke na dedine. Vždy, keď som v meste, snažím sa čím skôr vrátiť domov. Keď som v ňom totiž dlhší čas, bolí ma hlava a mávam srdcovú arytmiu.

Máte televízor?

Otec má, ja nechcem. Keď robím výskum, nemám čas na televíziu, ani na večierky či plesy. Musím mať tvrdý režim.

Roky sa venujete okrem iného aj výskumu murárika červenokrídleho. Ako sa to začalo?

V roku 1971 sme s chlapcami hrali hokej. Zbadali sme zvláštneho vtáčika, ktorý sa štveral po múre domu. Nevedel som, ako sa volá. Vtedy totiž u nás existovala jediná knižka o vtákoch od Františka Vilčeka a Jána Šveca. Murárik tam nebol, pretože je pomerne vzácny. O niekoľko rokov neskôr som našiel v časopise Život rubriku Okienko do prírody a tam ten murárik bol. Mal som z toho veľkú radosť, je to ako keď sa do niekoho zamilujete, a kým neviete, kto to je, ste v pomykove. Odvtedy sa mu venujem, momentálne pripravujem monografiu v angličtine.

Okrem množstva odborných článkov máte za sebou aj zopár knižiek pre laickú verejnosť.

Vedec, ak chce byť dobrým vedcom, musí sa do svojej práce zaľúbiť a nemôže ju robiť pre peniaze. Všetci si myslia, že Saniga má poukrývané poklady po lese. Moje financie sú však v mínuse a sú schované vo všetkých tých populárno-vedeckých knižkách. Mnohí vedci sa čudujú, prečo popularizujem vedu. Lenže ja nepíšem len pre nich, ale aj pre ľudí. Tu jednoducho nejde o to, že Miro Saniga je vedecký pracovník a má okolo mena tituly, ale že má rád prírodu. Vedu totiž treba podať bežným ľuďom a tak ich pritiahnuť k ochrane prírody, pretože je na hrane prežitia. Musíme sa k nej správať tak, aby cítila, že ju máme radi.

Veď pôsobíte úplne normálne…

Je veľmi dôležité, aby predovšetkým mladí ľudia vedeli, že vedec nie je šedivý človek so zadymenými okuliarmi, zavretý niekde pri mikroskope v laboratóriu a nevie, koľko stojí liter mlieka.

Záhrada pri vašom rodnom dome vyzerá ako vtáčia reštaurácia s ubytovaním.

Hovorím jej ekodvor. Keď sa tu niekto poprechádza, je to preňho určite väčší zážitok, ako keby o tom čítal. Denne mi sem priletí aj tisíc sýkoriek a v stodvadsiatich troch búdkach mnohé aj nocujú. Majú tu fullservis. Vlani sme pri krúžkovaní chytili jednu z Fínska a ďalšiu zo Slovinska z Ľubľany. Minule som odhŕňal sneh a v záhrade stál starší pán. Tváril sa divne – mal otvorené ústa a pozeral sa dookola. Myslel som si, že je z nejakej pomocnej školy alebo ústavu. Keď som sa ho spýtal, či mu niečo je, hovorí: „Nechte mně tady ještě chvíli pobejt. Cítím se jako v pohádce a chci si ten pocit odnést do blbé Prahy, aby tam se mnou byl do konce života“.

Koľko kilogramov slnečnicových semienok na to ročne miniete?

Šesťsto.

Trápi vás, že vymiera vaša ďalšia láska – hlucháne?

Bodaj by nie, veď sú tu od ľadovej doby a možno budú musieť „odísť“, lebo vplyvom globálneho otepľovania sa začnú rozpadávať smrekové a borovicové porasty. A k tomu ešte stále medzi nami žijú ľudia, ktorí túžia mať hlucháňa ako poľovnú trofej. Lenže jeho polnočný budík – keď toká – bude v lese chýbať. Potom možno budeme počúvať nejaký mobil alebo alarm, ktorý počuť až hore, keď v noci na Donovaloch vykrádajú autá.

Je ich naozaj tak málo?

Okolo štyristo kohútov. Kedysi ich bolo až päťtisíc. Murárikov je napríklad tridsať párikov, ale ich stav je už desaťročia stabilizovaný. Murárik je jediný vták v strednej Európe, ktorý nežerie semienka ako sýkorky, ale musí prežiť na živočíšnej potrave. Je to zvláštny tvor. Mnoho ľudí tvrdí, že je prízrak. Ja som ho nazval nebeským anjelom s karmínovými krídlami.


Výskum robievate za každého počasia. Turisti sa zrejme neraz čudujú.

Robil som výskum vo Vrátnej doline a zastihla ma búrka. Nečakal som, že tam ešte niekto bude, a zrazu sa traja ľudia trepali dolu chodníkom. Dáma v lodičkách a dvaja chlapi. Bavili sme sa po nemecky a anglicky. Divili sa, čo tam robím. Keď videli murárika, boli ohúrení. Nakoniec vysvitlo, že to bola nejaká rakúska modelka, ktorá vyhrala rekreačný pobyt v Terchovej. Keďže však bola stečená z mejkapu, vyzerala ako strašidlo, z ktorého by aj medveď dostal infarkt.

Často sa hovorí o medveďoch a vlkoch, sú dokonca vízie, že sa pre ne vytvoria rezervácie. Čo si o tom myslíte?

Medvede musia zostať v normálnej prírode. Sú premnožené, treba ich regulovať, ale musíme sa v lese vedieť aj správať. Zvieratá sú potom v strese a vyrušený medveď sa vlastne bráni. Znesie jedného hubára, aj dvoch či troch, ale pri desiatom znervóznie. Je to, ako keď vás niekto vyruší pri robote. Prvých prežijete, ale potom vyskočíte. Aj medveď má len jedny nervy.

Určite nemáte núdzu o zážitky s nimi.

Minule som sa smial tetkám vo Valaskej Dubovej, keď mi vraveli, aby som si dal pozor, lebo je v hore medvedica. Keby ma však videli o hodinu neskôr, keď som pred ňou od strachu vyliezol na borovicu, smiali by sa ony. Natrafil som na ňu vo chvíli, keď si robila brloh. Zbadal som ju, až keď som bol od nej osem metrov. Zhodil som batoh a fotoaparát a rýchlo na strom. Keď som potom v Ružomberku prišiel do cukrárne a dal som si zákusok, klepali sa mi ruky. Je to prirodzené – vyplavený adrenalín, strach. Mimochodom, to, že medveď môže človeka zožrať, sú iba povery.

Často rozprávate príbeh s medveďom v búdke. Je naozaj pravdivý?

To nie je vymyslené, naozaj sa to stalo. Jedna tetka z Jelenca šla ráno o trištvrte na päť na odber krvi do Rooseweltovej nemocnice do Banskej Bystrice. Prišla na zastávku, v búdke v prítmí videla siluetu na lavičke. Pozdravila a povedala: „Posuň sa ďalej.“ Zrazu sa silueta postavila a odišla. Bol to medveď. Tetka v šoku odišla domov a do nemocnice ju musel odviezť syn. Nemohli jej zobrať ani kvapku, taká bola zľaknutá. Napokon musela ísť na druhý deň.

Spomeniete si aj na iný?

Iná tetka z horárne v Ľubochni vydurila sedem kráv na pašu. Večer šla po ne, lebo tam nemajú kraviara. Pozerá a kráv je osem. Bola spokojná, vždy je to lepšie, ako keby ich bolo šesť. Prišla bližšie a to bol medveď. Viedol kravy ako kraviar. Od strachu objala strom a čakala, kedy ju zožerie. Ten ju iba oňuchal a odišiel.

A čo napríklad hady?

V lete som mal v posteli vretenicu. Keby ju mala nejaká celebrita, tak to vedia aj na galaxii M55. Bolo by to na internete, v hlavných správach, všade. A stálo by to stotisíc korún, lebo by volala požiarnikov, ochranárov, starostu, aby všetci vedeli, že u nej bola vretenica. Ja som hada chytil do uteráka a vyniesol von. Ale keby sa to stalo nejakej celebrite, už je dávno po vretenici.

Často vám v podobných prípadoch telefonujú ľudia s prosbou o radu?

Každú chvíľu. Kamarátovi sa sprchovala manželka. Cez otvorené okno vletel dnu netopier a za ním sova. Netopier sa vode stihol vyhnúť, ale sovu to spláchlo priamo na tú dámu. Spadla jej na hlavu. Vybehla za mužom do kuchyne a kričí: „Jano, v kúpeľni máme príšeru“, a omdlela. Jano zobral vidly a chcel strašidlo zabiť. Keď totiž sova zmokne, vyzerá mrzko. Volá mi: „Miro, máme v sprche škaredého vtáka, prebodnem ho vidlami!“ Vravím mu: „Ak to urobíš, budeš platiť pokutu, lebo sova je chránená. Zober ju do uteráka a vyfénuj ju.“ O chvíľu mi volal, že je nádherná a oni si ju nechajú. Napokon ju pustili. Keby sa to však stalo celebrite, všade píšu, že prežila útok neviem čoho.

Zrejme o kuriózne prípady nemáte núdzu.

Keď bola v novembri 2004 katastrofa v Tatrách, volá mi nejaká tetka, že má plnú záclonu netopierov. Mala ich tam asi dvesto. Vravím jej: „Nechajte otvorené okno, ony odletia.“ Ráno mi volala, že už tam nie je ani jeden. Iná tetka zasa varila polievku v byte na najvyššom poschodí v paneláku a do hrnca jej vletel netopier. Kým mi stihla vysvetliť, čo sa stalo, uvaril sa. A raz mi volal podnikateľ z Bystrice, že má v poštovej schránke živú „tenisovú loptičku“. Bola to sýkorka. Celú zimu mu tam nocovala.

Vyzerá to tak, že máte námet na ďalšiu knihu…

Raz ich určite zozbieram do knihy, pretože mnohé z nich sú milé kuriozity.

Vo výskumnej stanici v Starých Horách ste sám. Ako to zvládate?

Musím robiť všetko. Postarať sa o chod stanice, umyť okná, viesť školu mladých prírodovedcov, odpratať sneh a venovať sa vedeckej práci. Mám zahraničných kolegov, ktorí sú už takí „vyčičíkaní“, že nedokážu ísť do hôr pešo. Keď im poviem, že dvadsaťkilometrový výstup bude mať prevýšenie dva kilometre, tak si myslia, že ma tam vynesie vrtuľník.

Neplánujete sa oženiť?

Ja som ženatý s prírodou. Musel by som sa s ňou rozviesť, a to by som mal o tri dni pohreb. Ale pohreb by nemal byť, kým ma medvede nezožerú – skončil by som v potravinovom reťazci. Radšej nech ma zožerú, ako by ma mal prejsť kamión medzi Donovalmi a Starými Horami. A nechcem ani sarkofág so zlatým nápisom Miro Saniga.

spracoval: M. Magda

Ocenenie Andreja Radlinského 2013

Imrich Vaško in memoriam, Miroslav Saniga a páter Milan Hromník SJ sú traja noví laureáti ceny Andreja Radlinského. Ocenenie získali počas slávnostného udeľovania cien, ktoré sa konalo už po štvrtýkrát v rámci púte katolíckych médií. Tentoraz ju zorganizovali opäť v Bratislave. Za zosnulého Imricha Vaška prevzal pamätnú plaketu jeho syn Andrej, za P. Milana Hromníka provinciál Spoločnosti Ježišovej na Slovensku Peter Bujko SJ. Spolu S Miroslavom Sanigom ocenenie prevzali z rúk predsedu Rady KBS pre spoločenské komunikačné prostriedky Mons. Stanislava Zvolenského a riaditeľa Spolku Svätého Vojtecha Vendelína Plevu.


Ocenenie za prínos v oblasti médií získal Miroslav Saniga

Narodil sa 20. januára 1964 v Ružomberku. Vyštudoval gymnázium v Ružomberku a neskôr Lesnícku fakultu Technickej Univerzity vo Zvolene. V roku 2008 sa habilitoval na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene a získal titul docent. Je vedúcim i členom viacerých vedecko-výskumných projektov a autorom viac ako 70 odborných vedeckých prác. Napísal 11 populárno-vedeckých kníh o živote prírody pre deti a 29 pre dospelých. Ako hosť vystupoval v takmer 3 tisíc rozhlasových a televíznych programoch. Bol ocenený viacerými významnými cenami.

Ocenenie za prínos pre katolícke médiá získal P. Milan Hromník SJ

Narodil sa 21. júna 1938 v Bratislave. Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Do roku 1990 pracoval v Slovenskej akadémii vied a v školských službách, ako redaktor. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil roku 1969. Kňazskú vysviacku prijal tajne v roku 1983 z rúk biskupa Petra Dubovského. Ako kňaz pracoval v stredoškolských, vysokoškolských, bohosloveckých a rodinných spoločenstvách. Roku 1990 nastúpil do pastoračnej činnosti v bratislavskom jezuitskom kostole. V rokoch 1991 – 2008 redigoval mesačník slovenských katolíkov Posol Božského Srdca Ježišovho. Ako redaktor – ľudový misionár prešiel množstvo obcí a miest na Slovensku. Vydal 31 publikácií s duchovnou tematikou a 20 historických publikácií.

Ocenenie za celoživotnú prácu pre rozvoj katolíckych médií získal Imrich Vaško, in memoriam.

Narodil sa 8. novembra 1936 na Šariši v Ondrašovciach. Po štúdiách na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove pôsobil v rokoch 1962 – 2000 na Katedre slovenského jazyka a literatúry tejto fakulty. V roku 1968 tu získal doktorát, v roku 1986 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe titul kandidáta vied, v roku 1990 sa na UPJŠ v Prešove habilitoval. Neskôr pracoval na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorej prvým dekanom sa stal v roku 2001. Jeho vedecké a pedagogické pôsobenie sa sústredilo na výskum slovenskej literatúry. Pôsobil ako pedagóg, literárny kritik, básnik, esejista, editor slovenskej katolíckej moderny. Bol členom redakčných rád mnohých odborných časopisov, vedeckých rád viacerých slovenských vysokých škôl. Autorsky a spoluautorsky vydal v období rokov 1979 – 2000 šesť monografií, bol editorom desiatky zborníkov a autorom piatich básnických zbierok. Jeho život a dielo ocenili popredné slovenské i zahraničné inštitúcie. Zomrel 9. februára 2010.

podla TK KBS spracoval: M. Magda

SLOVO ŽIVOTA

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“
(Lk 6, 38)1


Nestalo sa ti už, že si od priateľa dostal dar a ty si pocítil potrebu odvďačiť sa mu? Pritom si to však iste nechcel urobiť iba preto, aby si sa mu odplatil, ale skôr z opravdivej uznanlivej lásky. Ak áno, potom si vieš predstaviť, ako je to u Boha, ktorý je Láska!

On sa vždy odpláca za každý dar, ktorý dávame blížnym v jeho mene. Je to skúsenosť, ktorú opravdiví kresťania zakúšajú veľmi často. A zakaždým je spojená s prekvapením, lebo Božia nápaditosť je neprekonateľná. Mohla by som ti uviesť tisíce, ba desaťtisíce príkladov, mohla by som o tom napísať knihu. Tam by si videl, aká pravdivá je veta o tom, že „mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú ti dajú do lona“. Hovorí to o hojnosti, akou sa Boh odpláca, o jeho veľkodušnosti. Rím bol už ponorený do nočnej tmy. Skupinka dievčat, ktoré sa snažili žiť podľa evanjelia, si v pivničnom byte priala dobrú noc, keď zrazu zaznel zvonček. Kto to len môže byť o takomto čase? Bol to mladý muž, ktorý sa plný rozpakov a zúfalý predstavil: nasledujúci deň ho mali i s rodinou vysťahovať z bytu, lebo nemal zaplatené nájomné. Dievčatá sa v nemom súhlase pozreli jedna na druhú, otvorili pokladničku, kde mali v priečinkoch zvyšok svojich príjmov a peniaze na zaplatenie plynu, telefónu a elektriny. Mužovi, ktorý prišiel, dali bez uvažovania všetko. Potom si spokojne ľahli spať, veď na ne myslí niekto iný. Ráno, ani sa poriadne nerozodnilo, prenikavo zaznel telefón. „O chvíľu som u vás taxíkom,“ oznamoval hlas muža zo včerajška. Dievčatá ho zarazené očakávali. Návštevníkova tvár prezradila, že sa čosi udialo: „Len čo som sa včera vrátil domov, bolo tam dedičstvo, ktoré som vôbec neočakával. A srdce mi vravelo, že sa oň s vami napoly rozdelím,“ povedal. Suma bola práve dvojnásobkom tej, čo mu veľkodušne dali.

„Zažil si aj ty čosi podobné? Ak nie, uvedom si, že dar sa prosiacemu dáva nezáväzne, bez nádeje na odplatu, nech je to ktokoľvek. Skús to i ty. No urob to nie preto, aby si videl výsledok, ale pre svoju lásku k Bohu.

Keď mi odpovieš: „Ale ja nemám nič,“ nie je to pravda. Totiž ak chceme, máme plno nevyčerpateľných pokladov: náš voľný čas, naše srdcia, náš úsmev, našu radu, naše vzdelanie, náš pokoj, naše slová presvedčiť toho, kto má, aby dal tomu, kto nemá…

A keď potom povieš: „Ale ja neviem, komu dať,“ len sa poobzeraj okolo. Vari si nespomínaš na toho chorého v nemocnici, na vdovu, ktorá je vždy sama, na kolegu, ktorého si ľahostajne nechal v jeho trápení, na nezamestnaného mládenca, ktorý bol preto stále taký smutný, na bračeka, ktorý potreboval pomoc, na priateľa vo väzení, či na učňa, ktorý si nevedel rady? V nich všetkých ťa očakáva Kristus.

Začni sa správať ako kresťan, v ktorom je všetko preniknuté evanjeliom. A evanjelium je proti uzavretosti do seba a proti ustarostenosti. Prestaň budovať svoju istotu na pozemských dobrách a spoliehaj sa na Boha. V tom sa ukáže tvoja viera v neho. A tú on čoskoro posilní darom, ktorým ti to vráti.
Lenže pozor! Boh to nerobí preto, aby teba alebo nás obohatil. Robí to preto, aby aj iní, a nech je ich čo najviac, videli malé zázraky, ktoré spôsobujú naše dary, a aby potom konali podobne.

To spôsobí, že čím viac budeme mať, tým viac môžeme darovať. Preto ako opravdiví správcovia Božích darov dávame v spoločenstve okolo nás do obehu všetko, aby sa o nás mohlo povedať to, čo o prvom spoločenstve v Jeruzaleme: „Medzi nimi nebolo núdzneho“ (pórov. Sk 4, 34). Nemyslíš, že si takto pripravený dať spoľahlivú náplň sociálnej revolúcii, na ktorú čaká celý svet?
„Dávajte a dajú vám.“ Ježiš tu mal iste v prvom rade na mysli odmenu, ktorú dostaneme v raji. No čiastočne k tomu dochádza už tu na zemi. To je jej predohrou a zárukou.

Slovo života 1978, pôvodný text bol uverejnený v časopise Cittä Nuova č. 10/1978 a 18/2008, s. 9.

Chiara Lubichová