SLOVO ŽIVOTA

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“
(Lk 6, 38)1


Nestalo sa ti už, že si od priateľa dostal dar a ty si pocítil potrebu odvďačiť sa mu? Pritom si to však iste nechcel urobiť iba preto, aby si sa mu odplatil, ale skôr z opravdivej uznanlivej lásky. Ak áno, potom si vieš predstaviť, ako je to u Boha, ktorý je Láska!

On sa vždy odpláca za každý dar, ktorý dávame blížnym v jeho mene. Je to skúsenosť, ktorú opravdiví kresťania zakúšajú veľmi často. A zakaždým je spojená s prekvapením, lebo Božia nápaditosť je neprekonateľná. Mohla by som ti uviesť tisíce, ba desaťtisíce príkladov, mohla by som o tom napísať knihu. Tam by si videl, aká pravdivá je veta o tom, že „mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú ti dajú do lona“. Hovorí to o hojnosti, akou sa Boh odpláca, o jeho veľkodušnosti. Rím bol už ponorený do nočnej tmy. Skupinka dievčat, ktoré sa snažili žiť podľa evanjelia, si v pivničnom byte priala dobrú noc, keď zrazu zaznel zvonček. Kto to len môže byť o takomto čase? Bol to mladý muž, ktorý sa plný rozpakov a zúfalý predstavil: nasledujúci deň ho mali i s rodinou vysťahovať z bytu, lebo nemal zaplatené nájomné. Dievčatá sa v nemom súhlase pozreli jedna na druhú, otvorili pokladničku, kde mali v priečinkoch zvyšok svojich príjmov a peniaze na zaplatenie plynu, telefónu a elektriny. Mužovi, ktorý prišiel, dali bez uvažovania všetko. Potom si spokojne ľahli spať, veď na ne myslí niekto iný. Ráno, ani sa poriadne nerozodnilo, prenikavo zaznel telefón. „O chvíľu som u vás taxíkom,“ oznamoval hlas muža zo včerajška. Dievčatá ho zarazené očakávali. Návštevníkova tvár prezradila, že sa čosi udialo: „Len čo som sa včera vrátil domov, bolo tam dedičstvo, ktoré som vôbec neočakával. A srdce mi vravelo, že sa oň s vami napoly rozdelím,“ povedal. Suma bola práve dvojnásobkom tej, čo mu veľkodušne dali.

„Zažil si aj ty čosi podobné? Ak nie, uvedom si, že dar sa prosiacemu dáva nezáväzne, bez nádeje na odplatu, nech je to ktokoľvek. Skús to i ty. No urob to nie preto, aby si videl výsledok, ale pre svoju lásku k Bohu.

Keď mi odpovieš: „Ale ja nemám nič,“ nie je to pravda. Totiž ak chceme, máme plno nevyčerpateľných pokladov: náš voľný čas, naše srdcia, náš úsmev, našu radu, naše vzdelanie, náš pokoj, naše slová presvedčiť toho, kto má, aby dal tomu, kto nemá…

A keď potom povieš: „Ale ja neviem, komu dať,“ len sa poobzeraj okolo. Vari si nespomínaš na toho chorého v nemocnici, na vdovu, ktorá je vždy sama, na kolegu, ktorého si ľahostajne nechal v jeho trápení, na nezamestnaného mládenca, ktorý bol preto stále taký smutný, na bračeka, ktorý potreboval pomoc, na priateľa vo väzení, či na učňa, ktorý si nevedel rady? V nich všetkých ťa očakáva Kristus.

Začni sa správať ako kresťan, v ktorom je všetko preniknuté evanjeliom. A evanjelium je proti uzavretosti do seba a proti ustarostenosti. Prestaň budovať svoju istotu na pozemských dobrách a spoliehaj sa na Boha. V tom sa ukáže tvoja viera v neho. A tú on čoskoro posilní darom, ktorým ti to vráti.
Lenže pozor! Boh to nerobí preto, aby teba alebo nás obohatil. Robí to preto, aby aj iní, a nech je ich čo najviac, videli malé zázraky, ktoré spôsobujú naše dary, a aby potom konali podobne.

To spôsobí, že čím viac budeme mať, tým viac môžeme darovať. Preto ako opravdiví správcovia Božích darov dávame v spoločenstve okolo nás do obehu všetko, aby sa o nás mohlo povedať to, čo o prvom spoločenstve v Jeruzaleme: „Medzi nimi nebolo núdzneho“ (pórov. Sk 4, 34). Nemyslíš, že si takto pripravený dať spoľahlivú náplň sociálnej revolúcii, na ktorú čaká celý svet?
„Dávajte a dajú vám.“ Ježiš tu mal iste v prvom rade na mysli odmenu, ktorú dostaneme v raji. No čiastočne k tomu dochádza už tu na zemi. To je jej predohrou a zárukou.

Slovo života 1978, pôvodný text bol uverejnený v časopise Cittä Nuova č. 10/1978 a 18/2008, s. 9.

Chiara Lubichová

HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Bratia a sestry,

mali by sme byť plní radosti pre Ježišovu radostnú zvesť. Avšak musí nám byť neúprosne pripomenuté tiež to, ako nedokonalé, ba zlé býva naše jednanie s druhými ľuďmi. Málo sa o nich staráme v tom dobrom slova zmysle. V tom tiež spočíva väčšina našich vín a našich hriechov. Práve preto nás môže povzbudiť, že Kristus prišiel práve pre tých, ktorí sú si vedomí svojich slabostí a svojich hriechov. Bez obáv sa mu teda priznajme a radujme sa pri ňom z jeho lásky.

Milí priatelia,

Kristus vstal z mrtvých a svoje dielo zanechal cirkvi. I ona je jeho dielom. Opýtam sa vás preto: „Nebojíte sa cirkvi? Nebojíte sa byť cirkev?“ Myslím, že je to takto. Keď poviem Kristus, snáď budeme ochotní opakovať so svätým Tomášom: „Pán môj a Boh môj.“ Ale čo poviete, ak vyslovím slovo cirkev? Tu vám odpoveď bude troška viaznuť, pretože je vo vás niekoľko pochybností. Preto by som sa chcel s vami na tieto pochybnosti pozrieť bližšie.

1. otázka: Prečo alebo načo je cirkev?

Či nám nestačí Pán Boh, nestačí nám Kristus? Na to nám veľmi vhodne odpovedá 2. vatikánsky koncil: „V každej dobe a vo všetkých národoch je Bohu milý ktokoľvek, kto ho má v úcte, koná a robí, čo je dobré a správne. Boh si však neprial posvätiť a spasiť ľudí jednotlivo bez akýchkoľvek vzájomných vzťahov, ale chcel z nich vytvoriť ľud, ktorý by ho opravdivo vyznával a jemu sväto slúžil“ (LG 9). Toto si teraz pripomeňme a zamyslime sa. Boh našej viery žije v najdokonalejšom spoločenstve troch osôb. Ježiš Kristus sa stal človekom, žil v nazaretskej rodine, potom zhromažďoval učeníkov, tí sa potom zhromažďovali a zotrvávali v jednej viere, v modlitbe, v lámaní chleba. Cirkev je teda z vôle Božej Kristovým dielom a vlastným začiatkom kresťanstva.

2. otázka: Neodchýlila sa cirkev od pôvodnej Kristovej myšlienky, od pôvodnej apoštolskej formy?

Napríklad feudálne usporiadanie spoločnosti, nehodní pápeži, kňazi a veriaci, križiacke vojny, spaľovanie kacírov, akým bol aj Ján Hus, brzdenie pokroku (Galileo Galiley), atď, atď. Áno, mnoho a mnoho hriechov sa dopustili a spáchali členovia cirkvi zhora až dolu, v minulosti aj dnes. Preto ju Duch Svätý stále volá k pokániu, preto ju Boh, takpovediac, napomína. A preto musí pokorne ísť za Kristom pravdivým a chudobným. Preto cirkev potrebuje stále očistu, stále posväcovanie. Ale na druhej strane má cirkev svojich mučeníkov a svätcov, ale i neznámych hrdinov všedného života, obetavých rehoľníkov a rehoľnice a dobrých kňazov.

3. otázka: Nie je cirkev príliš prísna?

Nevyžaduje veci, ktoré sa nedajú v praktickom živote uskutočniť? Iste ste si všimli, že je tu priamy protiklad oproti otázke predchádzajúcej. Na jednej strane cirkev hriešna a hriešni ľudia, ktorí tvoria spomínanú cirkev a cirkev bohatá s nádhernou slávou. A na druhej strane cirkev taká prísna, že vraj s ňou nemožno žiť. Na jednej strane cirkev ľudská a svetská, tu na druhej strane akosi príliš duchovná, a zdá sa, akoby mimo tohto sveta. Kde je teda pravda? Ako obyčajne uprostred. Cirkev tvoria ľudia, ale s nimi aj slovo Božie a Duch Svätý. Ľudia môžu sklamať, a ako vidíme, aj zlyhávajú a sklamávajú. Preto je tu cirkev pre hriešnikov. Ale tým by nijako nepomohla, ak by ich neviedla k obráteniu. Cirkev je na tomto svete, v ktorom je veľa zla, aby pomáhala zvíťaziť každej pravde, každému dobru, každej kráse. Cirkev je na tomto svete, ale nie je z tohto sveta. Musí ľuďom stavať pred oči vyššie hodnoty, aby im pomohla z biedy. Ale všimnime si, my stále hovoríme o cirkvi, ako o niekom druhom, ako o niekom inom. Preto sa pýtam.

4. otázka: Čo je to tá cirkev?

To sme predsa my. Vy a ja, každé pokrstené dieťa, vysvätený biskup, zvolený pápež, i k oltáru idúci novokňazi. My všetci dohromady sme cirkev. Hovorme o sebe.

5. otázka: Aká bude budúcnosť cirkvi?

Má cirkev vôbec budúcnosť? Kto chce len poučovať, len získavať, zostáva neplodný. Tak hovoria mnohí, že cirkev dnes prežíva hlbokú krízu. Ale jej nový život neprinesú tí, ktorí ju len kritizujú, ktorí volia pohodlnú životnú cestu, ktorí robia recepty, ako by to malo byť, ktorí sa za každú cenu, aj za cenu zrady vyhýbajú utrpeniu, ktorí sa celkom podvolia prítomnému okamihu, prítomnej móde – neveriť.

Budúcnosť cirkvi budeme tvoriť my. A čím? Hlbokou vierou v Boha a nezištnosťou, to znamená bezplatnou pomocou, službou všetkým našim spoluobčanom, a to veriacim, ako aj neveriacim. Samozrejme, všetko s pomocou Ducha Svätého. Amen

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz

Ježišov dar Eucharistia


Denne môžeme pozorovať, tak vy ako aj ja, vzrastanie kultu tela. Kdekoľvek sa pozrieme, sú otvorené fitnescentrá. Snahou moderného človeka totiž je, aby bolo ľudské telo krajšie, aby bolo viac hodnotné. Nuž a do dnešného sveta, kde záujem a starostlivosť o ľudské telo je často tým najdôležitejším, vstupuje Cirkev s prastarým sviatkom Božieho Tela a Krvi. Nie je to už prežitok? Nezaostáva Cirkev za dobou?

Každý človek, ktorý venuje obrovský priestor svojho života pestovaniu tela, čím sa snaží zastaviť postup času, si chtiac-nechtiac musí priznať, že speje k smrti. Po tomto uvedomení si môže rezignovať, alebo hľadať… A po hľadaní môže ho naplniť radosť z nadčasových slov Ježiša: „Toto je moje telo. Toto je moja krv. Vezmite – jedzte a pite, aby ste v sebe mali život večný.“

Celý Kristov život, ako pozorujeme v evanjeliu, bol lámaním a dávaním svojho života pre nás. Ešte aj v posledných chvíľach pred smrťou Ježiš nemyslí na seba, ale na nás. Chce naše dobro, túži nám zanechať posilu. Preto pri poslednej večeri berie chlieb, láme ho a dáva, hovoriac: „Vezmite. Toto je moje telo!“ Potom berie kalich, vzdáva vďaky, dáva im ho a všetci z neho pijú. A hovorí im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých…“ Na tomto mieste Ježiš objasňuje svojim učeníkom, že jeho telo a krv budú vydané v prospech mnohých – na odpustenie ich hriechov, pre ich vnútorný pokoj, pre ich šťastie. Ustanovuje tak Eucharistiu a pod spôsobom chleba a vína dáva nám na užívanie svoje telo a krv, ktoré slúži na rast v milosti a láske, ktoré je pomocou na našej životnej ceste. Ježiš prejavuje o nás úžasnú starostlivosť. Ponúka nám všetko, čo potrebujeme. Vedie nás k pravému kultu svojho tela. Ku kultu, ktorý oslobodzuje človeka, udržiava ho pri živote a zachraňuje pre život večný.

Eucharistia nie je odmenou za perfektný život. No určite je posilou pre každého, kto má dobrú vôľu meniť sa k lepšiemu. „Musíme teda bojovať, a keď na to nemáme síl, nech Ježiš bojuje za nás“, napísala v jednom zo svojich listov sv. Terézia z Lisieux. Či nie toto je správny kult Božieho tela? Prijímať ho, aby premieňalo nás i naše okolie?

Marek Hnat, farár vo Víťaze