Duchovnosť a psychológia (časť XI.)


Milí čitatelia, pokračujeme v rozprave o nepríjemných situáciách v medziľudských vzťahoch. Iste sú nimi hlavne konflikty. Nik ich nemá rád, lebo v nás vyvolávajú pocity rozpadu, rozbitia, nenávisti, zloby… Ale musí byť konflikt vždy iba niečo negatívne?

Každý konflikt má v sebe dva prvky: konfliktnú situáciu a konfliktné správanie.
Konfliktná situácia – je to protirečenie, rozporuplnosť, alebo zrážka záujmov, kde každý sleduje iba svoj záujem; rôznosť chápania a videnia danej situácie, boj o zachovanie si svojich zdrojov… Teda zovšeobecnene v konfliktnej situácii ide o spojenie ľudských potrieb a záujmov, ktoré vytvoria pôdu pre reálne súperenie medzi ľuďmi, skupinami, či organizáciami.

Konfliktná situácia môže vznikať objektívne, t.j. nezávisle od vôle a želania oboch zúčastnených strán. Napr. v pracovnom kolektíve prepúšťajú ľudí, znižujú stavy. Každý chce zostať pracovať, nik nechce byť prepustený. Chcem pracovať ja, nech prepustia kolegu. Bojujem teda za seba.

Na prvý pohľad môže byť konfliktná situácia hodnotená len negatívne, lebo sa spája so skutočnosťami ako súperenie, hádky, chaos, utrpenie, straty. No ak sa na vec prizrieme bližšie, z iného uhla, tak uvidíme, že v konfliktnej situácii je aj niečo pozitívne.

Konfliktnú situáciu môžeme totiž chápať ako stav narušenej rovnováhy, z ktorej sú dve východiská:

1. do toho, čo bolo
2. do niečoho nového

Stabilita – nie je to zlé. V tomto postoji však nejestvuje postup vpred, rozvoj. Ak sa však konfliktnou situáciou rieši prechod k niečomu lepšiemu, potom ide o pozitívnu skutočnosť. Vtedy môžeme hovoriť o tzv. konštruktívnom konflikte. Rozvoj, rast sa vždy uskutočňuje spôsobom, že staré a nové stoja v opozícii a prejsť k protipólu vyžaduje isté ťažkosti, bolesť, utrpenie. Avšak len tak dochádza k zmene. Podobne, ako až zo zrna, ktoré odumrie v zemi, vyrastá rastlinka.

Ak však konfliktná situácia prechádza do niečoho horšieho, vzťahy sa narúšajú, či rozbijú, potom ide o deštruktívny konflikt. Práve tie máme na mysli, ak počujeme slovo „konflikt“. Či ale bude prechod do niečoho nového kladný alebo záporný , záleží od správania sa oboch strán vtiahnutých do konfliktu.

V konfliktnej situácii možu byť rôzne formy správania. Aké môžu byť? Kedy sú konštruktívne? Skôr, než odpovieme, treba myslieť na jednu skutočnosť, a to na hodnotu vzťahov existujúcich medzi stranami zúčastnenými v konflikte. Ak pre jedného zo súperiacich vzájomné vzťahy nič neznamenajú, jeho správanie, následne aj konflikt bude deštruktívny. Naopak, hodnota vzájomných vzťahov môže byť príčinou konštruktívneho správania sa v konflikte a jeho nasmerovaním na kladné vyriešenie konfliktnej situácie.

Zoznámme sa teraz so stratégiami správania sa v konfliktnej situácii. Možno nám spomínané, milí čitatelia, pomôže viac si uvedomovať reakciu na vznikajúce rozdiely medzi nami.

Jednou zo stratégií je prinútenie (súťaženie, boj). Človek, ktorý si vyberá spôsob boja, súťaženia, prinútenie si vysoko cení svoje záujmy a záujmy druhej strany ignoruje. Ide mu jednoducho o výhru za každú cenu. Nepozerá na obety, na škody, ktoré spôsobuje oponentovi. Taktika prinútenia je skoro vždy deštruktívna. Aktívne využíva moc, závislosť, fyzickú silu, postavenie, autoritu, atď. Napokon však človek, ktorý siaha po tejto taktike, zostáva sám. Pre svoje víťazstvo obetoval vzťah.

Ďalšia zo stratégií je ústupok. Človek pridŕžajúci sa tejto stratégie sa vzdáva svojich osobných záujmov v prospech súperiaceho, aby zachránil vzťahy. Spomínaná stratégia môže byť konštruktívna, ale aj deštruktívna. Ak človek vidí, že predmet konfliktu nie je pre neho veľmi dôležitý, môže túto taktiku využiť a nemusí sa báť negatívnych následkov. Často však ale ustupujeme preto, lebo nevieme stáť za svojimi záujmami. Bojíme sa, že sa k nám potom druhí prestanú dobre správať. Extrémne vyjadrenie danej stratégie je akási falošná pokora závislého človeka.

Obe predošlé stratégie sa často vyskytujú v dvojiciach. Jeden trvá na svojom, druhý ustupuje. Jeden pre osobný cieľ ide „cez mŕtvoly“ a druhý trpí, spĺňa jeho požiadavky. Ten, kto ustupuje, cíti sa zneužitý, v jeho srdci sa hromadí hnev, pocit, že ho urazili, zloba. Aj keď vďaka ústupčivosti jedného z účastníkov konfliktu sa vzťahy zachovajú, ťažko ich možno nazvať harmonickými.

Útek môže byť tiež príčinou neprimeraného hodnotenia predmetu konfliktu – podcenenie, nedocenenie jeho hodnoty sebou samým. Daná stratégia sa potom javí ako sebaklam. Nielenže nevedie k rozriešeniu konfliktu medzi ľuďmi, ale spôsobuje aj konflikt vo vnútri človeka. Tak sa deje vždy, ak nie sú uspokojené základné životné potreby človeka.

Treťou stratégiou je útek, odchod. Je typická ignorovaním konfliktu. Jednoducho tvárim sa, že konflikt nejestvuje. Pri analýze tejto stratégie je veľmi dôležité mať na mysli dve varianty jej prejavu:

1. keď predmet konfliktu nemá podstatný význam ani pre jednu zo strán, tak potom nerobiť z „muchy slona“ – vtedy ide o konštruktívne riešenie,

2. keď predmet sporu je dôležitý pre jednu či obe strany, ale jeho význam sa zľahčuje – vtedy ide o deštruktívne riešenie, tzv. pštrosia politika – “hlava do piesku“. Konflikt sa nerieši a predmet napätia i napätie medzi stranami zostáva, hoci sa tvária, že všetko je v poriadku. Tento postoj vzniká z rôznych príčin, napr. človek si neverí, nevie stáť za svojím, snaha, aby bolo všetko v poriadku, v pokoji, ako sa patrí na slušnú rodinu, slušných ľudí. Taktiež môže ísť o strach, lenivosť vynaložiť pre niečo isté úsilie a podobne. Len otvorený konflikt vedie k pozitívnej premene. Otvorený konflikt, ako keď praskne vred, prináša úľavu. Rana sa začína hojiť. Skrytý konflikt, podobne ako otrava krvi, môže viesť k smrti celého organizmu.

Štvrtou stratégiou je kompromis. Ide o ústupok z oboch strán. Pre zachovanie vzťahu som ochotný sa čiastočne vzdať svojich plánov, záujmov a chcem, aby protistrana urobila to isté. Hľadá sa akási stredná cesta, súbor výhod a strát pre obe strany. V skutočnosti ide o istú etapu prijateľného riešenia problému, pretože daná taktika v určitom stupni uspokojuje záujmy oboch strán a nenarúša vzájomné vzťahy, takže ju považujeme za konštruktívnu.

Piata stratégia je spolupráca. Zameraná je na osobné záujmy i na vzájomné vzťahy. Človek chce dosiahnuť svoje, ale bez toho, aby druhému spôsobil škodu. Preto je silno motivovaný riešiť situáciu tak, aby bola výhodná pre obe zúčastnené strany. Spolupráca sa môže realizovať so súhlasom všetkých účastníkov konfliktu. Silná motivácia, hodnota druhého človeka, pripravenosť, úsilie – toto všetko mení súperiacich na ľudí jednej mysle, prebúdza kreativitu (tvorivosť), umožňuje zjednotiť úsilie voči vzniknutému problému a nájsť unikátne riešenie. Ide o najefektívnejšiu, ale aj najzložitejšiu stratégiu riešenia konfliktu.

Ak nejestvujú konflikty v medziľudských vzťahoch, potom – ako vravia odborníci – ide o čosi podozrivé, nie normálne. Náš život sa predsa mení. Zmeny sú nevyhnutnou podmienkou našej existencie. Vznikajúce konflikty môžu byť zdrojom i motorom nášho duchovného, osobného a profesionálneho rastu. Konflikt je teda vyšším stupňom rozvoja protirečení v systéme vzťahov medzi ľuďmi, sociálnymi skupinami a spoločenstvami. Ide o boj, cieľom ktorého je odstrániť spomínané protirečenia. A pred čím je potrebné utekať? Pred deštruktívnym správaním sa v konfliktnej situácii, ale nie od konfliktnej situácie ako takej.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg, snímka: autor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.