Ako prežiť svätú omšu


Spomínam si na to, keď bola naša dcéra ešte maličká a brávali sme ju v nedeľu do kostola. Niekedy prešla svätá omša celkom pokojne, ale inokedy…

Musela som jej pripomínať, aby si nepohmkávala, keď jej cumlík vypadol na dlažbu a ona si ho strčila do úst prv, než som jej v tom mohla zabrániť; tvárila som sa, že som si to nevšimla, neustále som ju upozorňovala, aby neobhrýzala spevník. Usilovala som sa zachovať si dôstojnosť, keď si napchala do úst za hrsť mojich vlasov, napomínala som ju, aby neskákala po kľakadle. A keď som jej šepkala, že má byť tichučko, lebo na oltári je Ježiš, nahlas ma opravila:„Nieé je tam Ježiško!“ No a keď som nakoniec počula kňazove slová: „Iďte v mene Božom“, asi nik neodpovedal s toľkým nadšením ako ja: „Bohu vďaka!“

Nejdem Vás teraz presviedčať, že brať malé deti na svätú omšu je ľahké. NIE, nie je! Ani sa Vám nechystám povedať, že poznám nejaké čarovné slová, vďaka ktorým sa moje deti správali a budú vždy správať dokonale. Chcem Vám však povedať jedno, že brať deti na svätú omšu sa oplatí.

Vziať napríklad detskú modlitebnú knižku na svätú omšu nemusí byť zlý nápad, zvlášť, keď deti vidia, že aj my dospelí si nosíme knižky, ale radila by som odolať pokušeniu vziať na bohoslužbu hračky. Taká zábava napríklad s autíčkom zahmlieva v deťoch ten správny dôvod, prečo chodíme do kostola. A v neposlednom rade môže vyrušovať staršie deti, ba i dospelých sediacich naokolo. A už vôbec nie som zástankyňou tzv. miestností pre matky s deťmi. Hovorím to z vlastnej skúsenosti. Keď sme boli s dcérou párkrát v takejto miestnosti v iných kostoloch a ona videla, ako sa tam deti nahlas rozprávajú, chodia hore – dole, vykrikujú a hrajú sa. Zrazu bola aj ona celkom iná akoby utrhnutá z reťaze, mala pocit, že to, čo robia iné deti, môže robiť aj ona. Dalo mi potom veľkú námahu vysvetliť jej, že tam jednoducho už viac nepôjdeme a že sa má v kostole správať slušne. Deti majú podľa mňa veľký zmysel pre velebu, väčší než si myslíme. Ale nenaučia sa správne správať v kostole, ak ich tam nebudeme brávať, alebo ich zatvoríme do miestností, ktorá im nebude vôbec pripomínať dom Boží. A nenaučia sa to ani vtedy, ak ich tam vezmeme a ticho im naznačíme: Tu si pokojne seď a hodinku sa pohraj, kým my dospelí budeme mať svätú omšu.

Správny vzťah získajú iba vtedy ak ich zapojíme do bohoslužby. Ak im povieme: „Toto je ten obrovský Boží dom, o ktorom som ti hovorila, Ježiško je tu prítomný v tomto malom domčeku, ktorému hovoríme bohostánok a my ho prijímame v premenenom chlebíku, keď ideme na sväté prijímanie. Prišli sme tu, nie aby sme sa hrali a vyrušovali, ale aby sme boli s Ježiškom, ktorý je naším najväčším priateľom a my ho máme veľmi radi.“
Ale aj napriek takémuto vysvetleniu by sme mali pamätať tiež na to, že deti sa občas mrvia, plačú, od prírody proste milujú aktivitu, ruch a nedokážu sa sústrediť. Ony oslavujú Boha jedinečným, len im vlastným spôsobom – tým, že sú nádhernými bytosťami, akými ich On chce mať. Deti nadšene prijímajú úlohu, ktorá im bola zverená. Každá časť týchto vrtiacich sa, bľabotajúcich, na všetky strany sa oháňajúcich maličkých svedčí o nádhere a zázraku Božieho stvoriteľského diela. A preto treba dopredu pamätať, že niekedy budete musieť opustiť svoje miesto a ísť dozadu. Ak je Vám to nepríjemné, zostaňte vzadu, kde budete menej rušiť. Tak ako ja, keď som už párkrát zobrala môjho ročného syna do kostola a museli sme zostať vo verande. Ale povzbudzujem vás, všetci rodičia, teraz po rekonštrukcii nášho kostola vznikol vzadu nádherný priestor pre rodičov s kočíkmi. Hlavne vy, ktorí máte ešte maličké detičky, ktoré väčšiu časť dňa ešte prespinkajú, alebo ste stáli s kočíkmi cez leto vonku, nebojte sa vôjsť do kostola. (Apropó, len tak na okraj nezabudnite na nás pri rekonštrukcii fasády a umožnite nám ľahší bezbariérový prístup do kostola.) Verím, že náš duchovný otec by to uvítal, bolo by to pre neho tiež povzbudením a nejaké občasné vykríknutie, či plač detí by ho určite nerozhádzali.

Úplne najideálnejšie by bolo prísť s deťmi sedieť dopredu. Tu by boli deti pokojnejšie, hlavne tie staršie, pretože tu vidia, čo sa odohráva počas omše a cítia sa byť jej súčasťou. Tak, alebo onak, skutočnosť, že máte malé deti, vás nikdy nesmie odradiť od účasti na svätej omši. Nesmie to byť výhovorka, lebo ešte existuje aj niečo také, ako výmena rodičov, hlavne, keď je svätých omší viacej.

Náš Pán deti sám pozýval k sebe: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo“ (Mk 10,14).

A ktože sme my, aby sme mu odporovali?

Martina Gondová, Víťaz

Vianoce narodenie Pána

Prežili sme obdobie adventu v tichosti a modlitbe. Chodievali sme do kostola na pobožnosti Božského Srdca Ježišovho, na prístrešie, kde sme rozjímali, ako Panna Mária so sv. Jozefom hľadali nocľah a predsa našli iba maštaľ, v ktorej sa narodilo malé nemluvniatko Ježiško, v chudobe na sene v jasličkách. Len zvieratká naň dýchali a zohrievali ho, a to prišiel Boží Syn. Nebeský Otec ho poslal tu na zem, aby nám ukázal jeho skromnosť a chudobu, pokoru. Urobil to z lásky k nám, lebo nás miluje a my sme vďační za ten krásny dar – Ježiška. Keď prišiel deň narodenia Pána a v kostole na sv. omši zaznela pieseň Tichá noc, pocítili sme veľkú radosť v srdci. Prosili sme Ježiška o zdravie a Božie požehnanie v našich rodinách, aby v manželstvách bol Ježiško po celý rok, lebo jeho matka Panna Mária chce nás mať všetkých pod svojím ochranným plášťom.

Zišli sme sa v Krížovanoch na sv. omši pri posviacke sochy Panny Márie, kde nás v kázni v kostole Božského Srdca povzbudil a potešil pán biskup Mons. Stanislav Stolárik, ktorý posvätil sochu. Ďakujeme za jeho pekné slová. Nedá mi, aby som nespomenula nášho umelca z Víťaza pána Harničára za prekrásne dielo, ktoré urobil. Nech Pán Boh žehná jeho prácu. Vďaka aj jeho rodičom, že vychovali dobrého syna.
Božské Srdce Ježišovo, buď našou oporou!

Mária Tobiašová, Ovčie

ROZHOVOR

Tento rozhovor mi sprostredkoval pán farár Miroslav Kyšeľa po odpustovej slávnosti sv. Mikuláša v Širokom. Pán profesor predsedal tejto slávnosti a bol slávnostným kazateľom.
Pána profesora som poznal iba zo svätých omší z rádia Lumen, ktoré boli prenášané z Košíc vždy v stredu. Tešil som sa na jeho homílie, pretože mali zvláštny duchovný rozmer. Boli v nich použité príbehy, príklady z vedy, techniky či umenia.
Práve preto už od začiatku nášho rozhovoru som si v duchu pripomínal otázku, ako sa na svoje príhovory pripravuje.


Čo Vám zíde na um, keď sa povie Široké?

Asi pred 80 rokmi môj dedo, Juraj Fabián z Ražňan pri Sabinove, vozil pána farára na odpust do Širokého. Vtedy v Širokom bol farárom Jozef Čársky, neskorší košický biskup a v Ražňanoch bol farárom Štefan Onderčo, ktorý bol aj poslancom Národného zhromaždenia v Prahe. Títo kňazi boli kamaráti ešte z kaplánskych čias v Košiciach po roku 1900. Pracovali nielen na poli náboženskom, ale aj na poli národnom. Obaja sa pričinili o to, aby Slovensko po prvej svetovej vojne jestvovalo ako samostatný štát: najprv v spolupráci s Čechmi a potom od r. 1939 ako samostatné Slovensko. Do Širokého a Ražňan prichádzali aj Jozef Tiso a Andrej Hlinka. Mňa tešia spomienky na to, ako dedo s koňmi, v lete na vozoch, v zime na sánkach vozil „pána do Širokého“.

Takže ste sa narodili v Ražňanoch?

Áno, narodil som sa v Ražňanoch v nedeľu napoludnie, keď sa ľudia vracali z druhej omše.

Základnú školu som navštevoval v Ražňanoch a Gymnázium v Sabinove. K škole sa viaže aj začiatok kňazského povolania. Súdružka učiteľka Jachymová na hodine dejepisu nadávala na náboženstvo a na kňazov, a tiež na to, že pán farár nechcel požičať lavice z kostola na schôdzu Komunistickej strany do kultúrneho domu. Ja som vedel od otca, že to bolo ináč: pán farár chcel lavice poskytnúť, ale až po odpoludňajšej pobožnosti v nedeľu. Členovia komunistickej strany ich chceli počas pobožnosti. Preto som sa postavil a povedal som: „Súdružka učiteľka, nemáte pravdu.“ Rozplakal som sa a odišiel z triedy. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že keď sa na Cirkev nadáva, keď je prenasledovaná, keď ju utláčajú, keď je taká zlá, ja ju budem chrániť a zastávať. Učiteľka, ktorá presviedčala deti, že náboženstvo je nemoderné, feudálne, utláča ľudí, klame a podvádza, dosiahla opačný efekt. Jej pôvodný zámer: vychovať z detí ateistov skončil tým, že som sa neskôr prihlásil na Teologickú fakultu.

Paradoxné je, že o dvadsaťpäť rokov neskôr som bol farárom v Zlatej Idke, kde som na prvý piatok chodil dávať sv. prijímanie mame aj otcovi súdružky učiteľky zo základnej školy. Na pohrebe jej rodičov v Zlatej Idke som jej ďakoval za kňazské povolanie.

Vo februári 1968, keď sa blížila maturita, mal som sa rozhodnúť, na akú vysokú školu pôjdem. Išiel som k pánovi farárovi Štefanovi Juskovi, ktorý ma od malička učil náboženstvo, aby mi v pochybnostiach poradil. Pýtal som sa ho: mám sa prihlásiť na teológiu? Na moju otázku odpovedal: „Vieš čo, synku? Modli sa za kňazské povolanie a uvidíš, čo bude ďalej. Ak sa máš stať kňazom, tak ním budeš…“ Nepovedal mi ani áno, ani nie, len tak všeobecne. Prihlášku som teda podal.

V júni som bol na prijímacích pohovoroch nielen na teológii v Bratislave, ale aj na medicíne v Košiciach. Dodnes si pamätám aulu Lekárskej fakulty na Kostlivého ulici (keď tam dnes chodím vyučovať, spomeniem si, ako som písal písomku z chémie a biológie). Na začiatku júla 1968 mi prišli odpovede i z medicíny i z teológie. Bol som prijatý na obidve školy. Večer zasadala rodinná rada, otec zobral obidve obálky a povedal: „Syn môj, tu máš, rozhodni sa! Jednu obálku musíme hodiť do pece!“ Tak som hodil medicínu do pece a ostala teológia. O päť rokov neskôr, v roku 1973, som bol vysvätený za kňaza.

Môžete nám opísať nejaké zážitky zo štúdia?

Popri štúdiu vo voľnom čase som hral na gitare, organe a basgitare. Bola to éra Beatles – nosil som dlhé vlasy. V seminári som predstaveným povedal, že mne rodičia dovolia doma nosiť dlhé vlasy, tak prečo by som ich nemohol nosiť aj v škole? Keď som prišiel domov na prázdniny, otec ma vždy vyhrešil: ako môže bohoslovec chodiť s takými vlasmi! Okamžite sa ostrihať! Dlhé vlasy a gitara – to bol dôvod, že v seminári predstavení rozmýšľali, či mám kňazské povolanie?

Záujem o gospelovú hudbu so spolužiakmi z teologickej fakulty priniesol ovocie: publikovali sme 45 min. program Tatran. Keďže neboli CD nosiče – vyšlo to iba na magnetofónových páskach. Cez prázdniny v pražskom divadle ABC po nociach sme to nahrávali.

Inokedy sme pripravili program krížovej cesty, alebo na Vianoce modernú jasličkovú pobožnosť. Gospelovú hudobnú skupinu tvorili: Vladimír Koronthály, Marcel Šiškovič, Marián Zajíček, Štefan Obžera, Štefan Pristaš, František Jakubčin a technik Anton Mazán.

Počas teologických štúdií (1968-1973) vzniklo aj moje priateľstvo s Júliusom Chalupom. Hoci bol zo spišskej diecézy a ja z košickej, stále sme sa navštevovali, spolupracovali sme na homíliách, na samizdatových audiovizuálnych programoch. Za komunizmu sme vydávali tajne na cyklostyle rozličné homiletické príručky, čo bolo hodnotené ako protištátna činnosť, lebo „sme marili dozor štátu nad Cirkvou“. Keby nám boli prišli na to, že na fare máme cyklostyl alebo iný rozmnožovací stroj, tak nám zoberú štátny súhlas, vtedy potrebný pre účinkovanie v pastorácii. Mnohokrát sme riskovali aj väzenie. V náklade dvesto kusov sme medzi kňazov šírili zamyslenia, určité úvahy, kázne alebo čo bolo vtedy v teológii nové a pekné. Bol som vtedy farárom v Hýľove pri Košiciach a môj priateľ Július Chalupa v Tvarožnej pri Poprade.
Okrem toho sme v rokoch 1980 – 1989 vytvorili aj veľa nových piesní a hudobných programov na audiokazetách: napr. Zázrak vykúpenia, Tvoj ľud, Nový ľud, Svet sníva, Kráľ. Snažili sme sa evanjelizovať moderným spôsobom: ísť aj k ľuďom, ktorí sú chorí, alebo cestujúci, alebo relaxujúci po práci. Po nociach sme nahrávali, rozmnožovali, kopírovali stovky audiokaziet. Všetko sa muselo skrývať, aby komunistická Štátna bezpečnosť neprišla na to, odkiaľ sa to exportuje. Takže také máme zaujímavé zážitky. Môj priateľ náhle zomrel v roku 1991. Vtedy bol iba 41-ročný.

Kde ste ešte okrem Hýľova pôsobili?

Ako kaplán som účinkoval v Bardejove (1976), v Snine (1977), v Stropkove (1978) a ako farár som pôsobil vo Vinnom pri Michalovciach (1979), v Hýľove (1980-1990) a v Barci pri Košiciach (1990 – 1992). Po štúdiách a vojenskej službe v Beroune v Čechách som bol 15 rokov v pastorácii. V roku 1992 ma arcibiskup Mons. Alojz Tkáč poslal do Ríma na štúdiá, kde som v roku 1995 obhájil dizertačnú prácu a získal doktorát z teológie na Lateránskej univerzite. Druhý doktorát z kánonického práva som obhájil v roku 2000 na Ľublinskej univerzite v Poľsku.

Pamätám sa, ako ma v septembri 1997 stretol prof. MUDr. Vladimír Krčméry na konferencii v Bratislave a povedal mi: „Videl som ťa v rozprávať v televízii. Príď robiť docentúru zo sociálnej práce.“ Vtedy som sa čudoval, ale dnes mu ďakujem, že ma naštartoval. Tak som okrem teológie sa habilitoval v roku 1998 v študijnom odbore sociálna práca na Trnavskej univerzite. O šesť rokov neskôr som sa inauguroval, čiže získal profesúru v odbore katolícka teológia.
Dnes pracujem na Katolíckej univerzite – Teologickej fakulte v Košiciach a učím homiletiku, kazateľstvo a pastorálnu teológiu. Okrem toho na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, na Filozofickej fakulte som vedúci katedry sociálnej práce. Učím históriu sociálnej práce, rétoriku a sociálne encykliky.


Ste známy svojimi príhovormi, homíliami. Ako sa na ne pripravujete?

V prvom rade musím ďakovať výbornému učiteľovi, profesorovi Jozefovi Vrablecovi z Nitry, ktorý už v rokoch 1968 – 1973, kým som študoval v Bratislave, mal také zaujímavé prednášky, že keď som bol chorý a mal som ísť k lekárovi, tak som si to tak zorganizoval, aby som prednášku nevynechal. Komunistická štátna moc robila všetko preto, aby učitelia na teológii boli nezaujímaví a nudní. Ale profesor Jozef Vrablec bol iný. Naučil nás homileticky sa dívať na svet, čiže dívať sa na svet kazateľskými očami. „Čítaš nejaký vtip, pozeráš nejaký film, čítaš báseň, rozprávaš s ľuďmi? Rozmýšľaj, ako toto všetko, čo vnímaš, môžeš využiť pre ohlasovanie!“ V tom vidím kľúč celej kazateľskej práce. Samozrejme, že s tým súvisí záujem o teologickú literatúru a permanentné štúdium, vytváranie vlastnej knižnice. Dobrý kazateľ musí mať zmysel pre umenie, báseň, zbierky príkladov, všelijaké príbehy, naratívne (rozprávačske – poz. red.) témy. Tak vzniká kazateľská zručnosť, ktorej predchádza osobná modlitba a spiritualita.

Ale každá homília je tvorba, práca. Ide o to ako odovzdať primeraným spôsobom súčasnému človeku pravdu evanjelia. Konkurencia je silná vzhľadom na to, že ľudia sledujú v televízii zaujímavé programy. Tragédiou je, ak v kostole kňaz dočíta evanjelium a povie: „Bratia a sestry, v dnešnom sv. evanjeliu sme čítali o tom…“ V tej chvíli sa stal nezaujímavý. Zabudol rozmýšľať, ako osloviť ľudí, čím žijú, čím sa trápia, aby ich v homílii povzbudil pre život z viery.

Tento zápas o vhodné slovo vediem celý život. Príprava jednej homílie trvá päť, šesť hodín – konkrétna, bezprostredná. Ale celý týždeň je príprava v tom, že nosím v hlave evanjelium na nedeľu, rozmýšľam o tom a nachádzam nápady.

Dá sa povedať, že aj Vaše príhovory sú určitou formou média? Aký máte názor na mediálny prejav Cirkvi? Sú dôležité médiá v Cirkvi?

Od roku 1989 som sa zasadzoval za to, aby Cirkev mala priestor v Slovenskom rozhlase a televízii. Som presvedčený o tom, že Cirkev má používať médiá, aj čo sa týka internetu, aby sa kultúra evanjelia šírila do sveta, aby dobro a láska sa rozvíjali. Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky v Ríme vo svojich dokumentoch hovorí, že Cirkev považuje médiá za Božie dary, ktoré sa majú používať aj na ohlasovanie. Je pekné a chvályhodné, že máme vlastné média, ako je napr. rádio Lumen alebo TV Lux. Poslucháčmi týchto médií je určitá skupina ľudí, teda katolíkov. Je však rozumné a správne vstupovať do verejnoprávnych štátnych médií a duchom evanjelia pôsobiť aj tam, rozvíjať kresťanské hodnoty aj v iných reláciách, nielen v náboženských. Úlohou médií určite nie je iba to, aby bola odvysielaná omša alebo ruženec. Podstatné je v duchu evanjelia prinášať kresťanské hodnoty v rozličných programoch.

Aký je Váš názor na farské časopisy? Sú opodstatnené?

Určite sú opodstatnené. Je správne angažovať sa aj v printových médiách. V starozákonnej prorockej Danielovej knihe je napísané: „Tí, čo iných priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“ (Dan 12, 3). Myslím si, že tí, ktorí pracujú v médiách a privádzajú iných k spravodlivosti (podobne ako rodičia, alebo učitelia) budú žiariť ako hviezdy na nebi, to znamená, že majú hodnotu v Božích očiach.

Ďakujeme za rozhovor.

Autorizoval: prof. Anton Fabián.

pripravili: M. Magda a G. Magdová

EXERCÍCIE (XVI. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Človek prežíva svoj život ako osoba. Prežíva svoje problémy. Ako veriaci viem, že som celý ponorený do tajomstiev. Chápem veľkosť a biedu moderného človeka. Je spoločenský, a predsa opustený. Niektorí hovoria, že všetko je absurdné. Ako žiť?
Technika a veda rieši otázky vonkajšie a bezprostredné, ale čo s mojím životom ako celkom? Ako mám žiť? Viera mi ujasňuje otázky najzákladnejšie. Cez informácie, ktoré máme priamo od Boha v zjavení. Viera mi odkrýva to, čo je neviditeľné – program Boží so svetom a so mnou.

Svätý Lukáš označuje Ježišove slová, povedané i nám: „Vám je dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstva“ (Lk 8, 10). Kristus sa dotýka celého človeka. Informuje nás o najhlbších pravdách. Prišiel posvätiť celý život sveta. Povedal plnú pravdu o svete. Existuje viditeľný svet okolo nás, ktorý sa skúma cez vedy. Existuje i neviditeľný svet ducha a svet Božieho života. Cez Krista máme prístup k najskrytejším tajomstvám nášho vlastného života v Bohu a najhlbším tajomstvám vnútorného Božieho života. Sme zaradení do Božieho plánu so svetom ako živé osoby v dejinách spásy.

Tajomstvá Božieho kráľovstva…Už ľudské tajomstvo druhého môžem rozoznať len tak, že mi ho druhý v dôvere odkryje. Aj Božie tajomstvo o Božom živote a o Božích zámeroch so svetom môžem poznať len cez dôverné Božie zjavenie. Do Božieho tajomstva nemôžem preniknúť zvonka. Všetko je tu osobné, jedinečné, nevypočitateľné, skryté v hĺbkach Božích. A predsa mám do tohto skrytého sveta prístup – Boh ma povoláva do svojich tajomstiev. „Vám je dané poznať tajomstvá…“ Plnosť tohto tajomstva sa nám ukázala a zjavila v Kristovi. Tajomstvá Božie sa nám cez neho ponúkajú nielen ako pravda, ale aj ako Život.

Keďže sami sme nemali na to schopnosť, Boh nám dal poznávaciu silu. Je to tak, akoby nás niekto upozornil na závratné svety a potom nám dal elektrónkový ďalekohľad. Boh nás upozornil na svoj dar viery. Vierou sme vystrojení do sveta Božích tajomstiev, uprostred ktorých máme žiť. Cez vieru sa nám svet Božích tajomstiev stáva prístupný.
Naše poznanie sa vierou predlžuje a prehlbuje – poznávame nové súvislosti sveta a života a najhlbších Božích zámerov. Vidíme, do akého programu sme aj my zaradení. Cez Zjavenie máme účasť na samotnom Božom pohľade na svet. Zjavenie Božie je preto pre nás najhlbšou pravdou o živote, plnou a neslýchanou skutočnosťou sveta – poznáme Božiu skutočnosť sveta.


Božie tajomstvá, Božie zjavenie v Kristovi nemá byť preto uložené len v knihách. Bolo nám dané pre život. Zjavenie má vplývať na život, má ho formovať, tvoriť a rozvíjať podľa Božích plánov. Božie tajomstvá cez nás majú preniknúť celý náš život. Nazerať a rozjímať o Božích tajomstvách patrí ku kresťanskému životu, teraz i naveky. Svätý Ján hovorí: „A večný život je v tom, že sme poznali teba…. Pravda tu nejde len o chladné rozumové rozoberanie zjavenia. Boh sám je život. Zjavenie nám bolo dané, aby sme mali život a to čo najhojnejšie“. Svätý Pavol napísal: „A čo by som poznal všetky tajomstvá a mal všemožné vedomosti… a lásky by som nemal, ničím by som nebol“ (1Kor 13, 2).

Sme na obraz a podobu Božiu. Zjavenie nám má umožniť, aby sme boli stále intenzívnejšie na Boží obraz a podobu. Boh povedal o sebe najhlbšie slovo, keď povedal, že je láska. V tomto sa mu máme podobať. Poznávaním Božích tajomstiev máme rozvíjať v sebe túto najpodstatnejšiu podobnosť lásky.

Celý náš duchovný život musí byť rast a rozvoj, pripodobňovanie Bohu, poznávanie Boha a jeho tajomstiev cez zjavenie Božej lásky v Ježišovi Kristovi. Svätý Pavol písal Kolosanom: „ aby sa im srdcia potešili a úzko spojili v láske a aby dosiahli všetku plnosť dokonalého chápania a poznali Božie tajomstvo, Krista totiž, v ktorom sú všetky poklady múdrosti a vedomosti“ (Kol 2, 2-3).

Meditovať nad Božími tajomstvami je naša cesta, naša úloha, základný prejav našej kresťanskej životnosti.

Poznať Božie tajomstvá cez vieru je vecou pokory. Ježiš to povedal sám: „Zvelebujem Ťa, Otče…, lebo si ukryl tieto veci pred múdrymi…, ale vyjavil si ich maličkým“. Poznať Božie tajomstvá možno len cez Krista.

„Všetko mi odovzdal môj Otec, a nik nepozná Syna iba Otec, ani Otca nik nepozná, iba Syn a komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 25-27).

Všetky Božie tajomstvá nám boli darované akoby naraz, v jedinom, všetko zhrňujúcom tajomstve Božom – „v Ježišovi Kristovi“ (Kol 2,3). Každá udalosť jeho života je tajomstvo. Celé naše duchovné poznanie a celá naša sila viery je z Krista. Všetko naše duchovné chápanie a náš život z viery je nám daný cez Krista. Pretože „skrz neho sa stali milosť a pravda“ (Jn 1,17).

Celý svoj život a každý náš čin by sme mali stvárňovať cez Božie tajomstvá. Najmä v rozhodujúcich chvíľach života by sme mali rozjímať a nazerať na Božie tajomstvá – pri voľbe životného stavu, pri duchovnej obnove, v duchovných cvičeniach. Len vo svetle Božích tajomstiev môžeme spoznať totiž svoje osobné poslanie. Poslanie celkové a celoživotné, ale aj poslanie pre každý jeden deň, v tejto práci, v tejto ťažkosti, v tomto prostredí. Preto by som mal meditovať nad evanjeliom. Aj moje životné poslanie je jedno z tajomstiev Božej vôle, zaradené do Božieho programu a do jednoty tajomstiev Božieho kráľovstva. Z tejto jednoty vyberáme postupne i svoje poslanie. Preto som zainteresovaný na všetkých tajomstvách, ktoré Boh zjavil. Tajomstvo môjho osobného života je ukryté v nich.

Rozjímanie o tajomstvách Božích, nazeranie na Kristov život – to je teda miesto, kde sa stretávávame s Bohom, ktorý hovorí. V tomto rozjímaní splýva poznanie, láska, i milosť.

Ak rozjímame o Božích tajomstvách, zostupuje na nás to „posvätenie pravdou“, ktorým nás Kristus požehnal vo svojej veľkokňazskej modlitbe: „Otče svätý, posväť ich pravdou. A tvoje slovo je pravda…aby aj oni boli posvätení pravdou“ (Jn 17,18-19).
Môj kresťanský život je životom podľa Božej vôle, v spojení s Kristom v Cirkvi – cez sviatosti a modlitbu. Prejavuje sa ako požehnaný život v mojej práci, činnosti a tvorbe, i vo vzťahu k ľuďom a k ostatnému svetu. Sústredené rozjímanie o tajomstvách Božích patrí k môjmu duchovnému životu, ak si ho mám ustavične rozvíjať.

Do svojej meditácie mám zapojiť všetko – všetky svoje schopnosti i všetky vyhovujúce prostriedky – ticho, pokoj, samotu.

Sústredene sa mám zahľadieť na dané Božie tajomstvo a hľadať v ňom svoje osobné tajomstvo. Rozumom si mám všetko rozobrať, pamäťou oživiť, vidieť, živo si predstaviť, akoby počúvať, cítiť, oduševniť sa, ľutovať, ďakovať, robiť si uzávery a program. Mám prežiť celkom osobne predložené tajomstvo Božie. A takto ho mám previesť a uplatniť vo svojom vlastnom živote. Živé a osobné spojenie s tajomstvami Kristovými mi potom zaručí, že spoznané osobné poslanie budem uskutočňovať vo svojom živote. Takto meditácia nebude pre mňa len vecou uvažovania a poznania, nebude to len dar viery ukrytý vo vnútri, ale zároveň moje najosobnejšie presvedčenie a program, najosobnejší zážitok a úkon, ktorý prerastie ako čin aj do môjho vonkajšieho života.

Tajomstvá Božie sú nám darované. My ich prijímame, prijímame ich z bohatstva Kristovej blahozvesti. Ale prijímame ich činne a tvorivo. Rozvíjame ich vo svojom živote. Prijímame ich cez zjavené slovo Božie a cez náuku Cirkvi, ale aj cez vnútorné osvietenie mysle a svedomia. Prijímame ich cez Cirkev, cez výchovu a vzdelávanie, cez mnohých, čo žili pred nami, vhĺbili sa do Božích tajomstiev, zanechali nám to slovom alebo písmom, ohlasovali Božie tajomstvá, ktoré im Kristus dal pochopiť a zaznačili ich či už v inšpirovaných knihách, alebo v iných. „Nie seba kážeme, ale Ježiša Krista Pána nášho, seba však pokladáme na vašich služobníkov“ (2 Kor 4, 5). Toto ohlasovanie tajomstiev Božích máme prijať a rozvíjať vo svojom živote.

Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný

Byť kňazom…

Kňazstvo

Pred mnohými rokmi sa pár mužov rozhodlo odpovedať na výzvu „Nasleduj ma!“ Bolo ich dvanásť. Po nich prišli aj ďalší, bolo ich veľmi veľa. O mnohých ani nevieme.

Aj dnes sa stáva, že človek odpovedá na Kristove volanie do kňazstva. Je to nádherná úloha, dar života Bohu a človeku.
Kto je vlastne kňaz? Vnímame ho niekedy ako slobodného muža – „starého mládenca“, niekedy veľmi zaneprázdneného… a možno ani nie celkom normálneho, keď sa vzdal takých vecí, ako je rodina, vlastný domov, atď.

Ale čo skutočne znamená byť kňazom? Prečo muži aj dnes, po dvetisíc rokoch opúšťajú všetko, aby nasledovali Ježiša v tomto obdivuhodnom povolaní? Dnes viac ako kedykoľvek predtým človek túži poznať Krista a byť ním milovaný. Kňaz má byť zanietený, volaný a dávajúci sa muž.


Kňaz je muž dávajúci seba samého pre lásku a službu. Je ako Kristus, ktorý je hlavou tela, Cirkvi, čo znamená, že je vysvätený pre službu Cirkvi. Jeho úrad v cirkevnej hierarchii je úradom služobníka: úradom lásky a služby: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9, 35), hovorí Ježiš. Pri poslednej večeri Kristus dáva príklad umývania nôh. Kristus je prvý, ktorý obetuje seba samého a tak nás pripravuje, aby sme kráčali za ním. Nasledovaním Krista – služobníka sa stáva kňaz prvým, kto obetuje svoj život, aby sa tak spolu s ním mohli všetci vzdať svojho života pre Boha. V tomto zmysle je kňaz mužom darujúcim sa ostatným a Bohu.

Darujúci sa znamená patriaci Kristovi. Potom môže darovať Krista svetu. Ako? Rozdáva Krista v Eucharistii, keď koná v Kristovom mene. Rozdáva Krista, keď ohlasuje jeho Slovo, keď navštevuje chorých, tých najúbohejších. Ale môžeme dávať len to, čo sme už prijali. Kňaz žije z dôvernosti s Ježišom, z osobného vzťahu, ktorý nachádza v modlitbe, vo Sviatosti Oltárnej a tiež vo sviatosti pokánia, v ktorej vyznáva, že je hriešnik a v ktorej pre seba nachádza Božie milosrdenstvo. Nakoniec, cez kňaza vysväteného Cirkvou dáva Ježiš ľuďom seba samého. Kňaz nenapodobňuje Krista, ale prostredníctvom milosti sa stáva druhým Kristom. Vo všetkom, čím je a vo všetkom, čo robí je prítomný Kristus. Je „s ním, skrze neho a v ňom“, aby šíril Božiu lásku, ktorá zachraňuje svet

spracoval O. Székely

EXERCÍCIE (XV. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Máte ťažkosti so sviatosťou zmierenia? Asi ste ju dobre nepochopili. K svätému Františkovi Saleskému prišla raz vznešená pani a spovedala sa – ako sama neskôr verejne rozprávala – „z hriechov najhanobnejších“. Po spovedi sa pýtala svätca: „Dôstojný pane, čo si teraz o mne myslíte?“ „Že ste svätá,“ odpovedal biskup. „Ale to by ste museli konať proti svoju svedomiu, keď viete, ako som žila.“ „Nie, lebo teraz ste čistá a svätá.“ „Ale ako zmýšľate o mojej minulosti?“ „Nijako, akoby som mohol zmýšľať o niečom, čo Boh zahladil a zničil. Budem sa srdečne radovať s anjelmi, ktorí jasajú nad vaším obrátením!“ „Ale vy ste plakali, keď som sa z hriechov spovedala.“ „Plakal som radosťou nad vašim vzkriesením.“

C. Caretto v knihe „Skutočnosti z druhej strany“ píše: Dodaj mi odvahu – Boh ťa má rád! Viem, že si to nezaslúžiš, je zbytočné opakovať mi to. Miluje ťa! Si zmietaný množstvom pochybností? Neboj sa, miluje ťa, jeho láska je veľkodušná. Nemiluje ťa pre tvoje zvláštne kvality, lež preto, že ťa nemôže nemilovať. Veď je láska! Nebráň sa, dovoľ mu, aby ťa objal!

Po spovedi je už všetko hotové? Kdeže! Začína život, zápas, rozvoj. G. Bernanos píše v „Denníku vidieckeho farára“, že žena, ktorá sa obrátila a pochopila, že to bolo doteraz zlé, upozorňuje kňaza: „Och, vy si myslíte, že som už celkom obrátená, že je už všetko v poriadku. Zostáva vo mne ešte toľko pýchy, že by ma to stačilo zatratiť. Začína sa pre mňa veľké podujatie …“

Chcete po svätej spovedi začať opravdivejšie žiť? Prečítajte si niečo zo sv. Jána, ale tak, akoby to Kristus hovoril vám. Poznačte si jednu myšlienku, dajte do notesa či peňaženky a často si ju pripomeňte. Na pár minút zájdite do kostola. Pomodlite sa za tých, ktorí zvlášť potrebujú pomoc. Pomodlite sa za tých, čo potrebujú silu. Kúpte kríž pre jednu rodinu a dajte ho hoci aj na faru. Kúpte dobrú knihu a darujte ju niekomu. Kúpte si sami dobrú knihu a čítajte si z nej pravidelne. Darujte niečo nejakej chudobnej rodine. Venujte sa deťom denne o pol hodiny dlhšie. Buďte celý týždeň po sv. spovedi pozornejší voči želaniam manželky či spolupracovníkom.

Chcete sa naozaj zmieriť s Bohom? Zmierte sa so svojimi bratmi. Sviatosť zmierenia má byť i zmierením s ľuďmi. Dáva nám právo zúčastňovať sa na Eucharistickom chlebe, keď nás už vopred začlenia do tajomného Tela. Svätá spoveď nie je len odpustenie. Je to nové zapojenie do Božieho života. Znovu sme pri prameni sily. Ježiš povedal: „Prijmite Ducha Svätého – ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im…“ – svätá spoveď je sviatosťou kresťanského života, je to odpoveď na naše prosby: „Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého…“ Je to i sviatosť vytrvalosti a rozvoja lásky.

„Ako mňa poslal Otec… Prijmite Ducha Svätého. Ktorým odpustíte…“ V čom je zmysel poslania Ježišovho medzi ľuďmi? Zjaviť milosrdnú a vykupujúcu lásku Božiu. Boh chcel príchodom svojho Syna medzi ľudí urobiť ich božskými, zachrániť ich od hriechu v spoločenstve lásky s Bohom. Človek Ježiš ako Syn Boží bol plný milosti, bol sama milosť. Otec chcel, aby sa stal prameňom milosti pre iných. Všetci mohli prísť do styku s milosťou len cez Neho. Nikde inde milosť nebola viditeľná. Kristus je prejav Božej lásky k človeku. Kristus je samotné Božie milosrdenstvo, ktoré nám ide stále v ústrety z jeho ľudského srdca…

Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný

Nový rok



Po dvanásťmesačnom ťažkom putovaní

rozlúčil sa s nami tento rôčik starý.

Hoci je nám ľúto niektorých dní roka,

neúprosný čas nám nový rok ponúka.

Vchádzame do neho celkom zaslepení,

skryté sú pred nami nášho žitia scény.

Každý prežitý deň život nám opíše,

či bude slniečko alebo víchrice.

Čo nás čaká v novom roku to veru nevieme,

ale všetko z lásky z Božích rúk prijmeme.

Od všetkého zlého vysloboď nás, Pane,

Tvoj pokoj a láska nech s nami zostane.

Mária Berthótyová, Ovčie

Vianočný čas

Bratia a sestry, nachádzame sa vo vianočnom období, kedy každý deň je poznačený myšlienkou na druhých. Predbiehame sa v pohnútkach, čo najviac urobiť radosť druhým. Chceme byť v prítomnosti najbližších, žiť pre iných. Chceme obdarovať a byť obdarovaní.

Všetky vinše, piesne vyjadrujú radosť, ktorú nemôžeme prežiť sami a preto sa o túto radosť delíme s druhými. V tomto čase vnímame, že rozdelená radosť je radosť dvojnásobná a bolo by na škodu ju ukrývať a nepodeliť sa s ňou.

Tajomstvo týchto dní ozrejmuje pravda: „Boh tak miloval svet, že nám poslal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí, mal život večný.“ A odvtedy, ako hovorí Roger Schutz, možno Boha stretnúť iba v človeku a človeka vo svojej hĺbke môžeme stretnúť iba vtedy, keď v ňom stretneme Boha.

Vianočný čas je teda časom vzťahu k Bohu a k ľuďom. Preto sa počas týchto dní viac navštevujeme, tešíme sa navzájom zo seba a prajeme si len to „dobré“. Nech to „dobré“ tak skoro nevyprchá z našich životov a z nášho každodenného správania sa jeden k druhému. Nech vianočný čas trvá čo najdlhšie.

Preto prajem Vám oči, ktoré si všimnú aj malé veci, malé veci každodenného života, ktoré svedčia o Božej veľkosti a o jeho láske a starostlivosti.

• Prajem Vám uši, ktoré prijímajú aj signály, ktoré neboli vyslovené.

• Prajem Vám ruky, ktoré nerozmýšľajú dlho, či majú pomáhať.

• Prajem Vám v pravý čas správne slovo.

• Prajem Vám milujúce srdce, ktorým sa dáte viesť.

• Prajem Vám radosť, pokoj a pokoru.

• Prajem Vám ľudí, ktorých máte radi, aby pri Vás stáli a dodávali Vám odvahu. Ľudí, ktorí Vám pomôžu ďalej, keď ste smutní, unavení a vyčerpaní.

• Prajem Vám dostatočný oddych a prácu, ktorá Vám urobí radosť.

• Prajem Vám dobré srdce, ktoré je plné radosti a túto lásku dáva ďalej.

• Prajem Vám, aby Pán času a všetkého dobra bol neustále s Vami.

Všetko dobré v novom roku 2010 Vám vinšuje Váš duchovný otec Oliver.


Novoročný vinš

A ja Vam vinčujem,

žeby sce še maľi teho roku ľepši,

veľo kolačoch po polnej tepši,

veľo šľivkoch na paľenku,

aj na sladku dovolenku

a furt polnu peňaženku.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec