Mystérium viery


Boh nás na počiatku stvoril dokonalých, lebo nás stvoril zo seba a pre seba – pre lásku. My sme ho sklamali, no vzápätí sme mu dali nádherný dôvod, aby k nám prišiel osobne ako Syn. Boh ako dokonalý Tvorca a Stvoriteľ všetkého, čo je, v samej múdrosti svojho Svätého Ducha prišiel medzi nás, ako jeden z nás, aby svoje deti už nielen učil, či vychovával, ale v osobe Syna a človeka aj prijal.

Mnohí z nás ani netušia, kto to Boh vlastne je, sú. Ako trojjediný Boh v trojjednote a jednej podstate neustále tvorí svoje stvorenie a napĺňa poriadkom svojej múdrosti v Duchu všetko, čo je. Syn nás chráni a dáva zmysel aj tomu ľudsky nepochopiteľnému a bolestivému, čo sa na svete udeje. Dal zmysel Adamovmu hriechu, dal zmysel našej biede a dal zmysel smrti, ktorú zmenil v život. A aby sme si nemysleli, že nás ponechal osamelých a vzdialených od jeho moci, zoslal nám anjelov a svätcov, aby sme pochopili, že nebo je bližšie ako si vieme predstaviť.Stačí si uvedomiť, akú moc dávame Bohu svojou vierou a ako mu umožňujeme pôsobiť v našom živote.

Čo je vlastne viera – mnohí si mylne myslia, že je to akýsi náboženský tradicionalizmus, ktorý má svoje pravidlá a dogmy, ktoré sa nesmú porušiť. Chybou je, že človek hodnotí všetko nepochopiteľné a nepoznané len v medziach svojho rozumu, ktorý sa v dnešnej dobe tak veľmi preceňuje. Viera je ako otvorené dvere, cez ktoré umožňujeme zázrakom aktívne pôsobiť v nás a okolo nás. Viera nepozná pojem nemožného alebo nereálneho, nemá rozmery a nič ju neohraničuje. Ak v niečo veríme, prispôsobujeme všetky udalosti v našom živote tak, aby vo viere mali konkrétny zmysel a teda nič nie je náhodné. Náhodou ľudia nazývajú to, čo sa logicky nedá zdôvodniť a čo je v skutočnosti Božím riadením. Aby mohla byť naša viera živá, teda nielen v našich slovách, počte omší a ružencov či pútí, musí byť upevnená neustálou VĎAČNOSŤOU. Ak sa vo viere modlíme a o niečo prosíme, tak vo svojej ľudskej slabosti môžeme zapochybovať o splnení našich prosieb. No ak neustále ďakujeme aj za tie najobyčajnejšie veci, naša viera sa stane zhmotnenou a reálnou, samozrejmosť zmení v dar a Bohu dá konkrétne črty a skutočnú moc. Mnohí z nás neustále len prosia a sťažujú sa, lebo si neuvedomujú nesmierne množstvo darov a milostí, ktoré každý deň od Boha dostávajú a to len preto, lebo neďakujú. Ak ďakujem, uvedomujem si reálnosť Boha, ktorý už nie je len kdesi v nebi, ale je veľmi blízko nás.

Okolo nás je množstvo jeho anjelov, ktorí chcú pomáhať a plniť naše prosby a potreby, ale tým, že je pre nás Boh príliš transcendentný a vzdialený, neveríme a neprijímame ich prítomnosť a moc. Sú s nami, keď plačeme a objímajú nás a utešujú, sú s nami, keď sa učíme a radia nám, uzdravujú nás prostredníctvom Boha, no my ich neprosíme. Ak vo viere poprosíme Boha a jeho anjelov o pomoc, dodávame im tým silu a reálnosť. Je to, ako keď zažnete zhasnutú žiarovku, tak aj bezmocní, no stále prítomní anjeli dostanú cez našu prosbu a vieru moc, aktívne pomôcť. Anjelov je veľmi veľa v našej prítomnosti, nikdy nie sme sami, no veľmi sa nudia, lebo ich neprosíme o pomoc a neprosíme preto, lebo neveríme a neďakujeme. Keď v niečo veríme, tak máme aj dôveru, že neprosíme do vetra či ničoty, ale preto, že vieme, že nás niekto počúva. A keď ďakujeme, dokazujeme, že nás vypočuli a že počúvajúci a pomáhajúci Boh existuje. Problém je ale v tom, že my ďakujeme často len za to, čo nám vyhovuje a čo sa nám hodí, či o čo sme žiadali a dostali sme to. No Boh nie je sluha a pre všetko má čas, lebo On najlepšie vie kedy, ako a prečo. Kedy napríklad ďakujeme za urážku – to je to druhé nastavené líce – ak ju neprídeme a zahoríme nenávisťou a pomstou, strpčíme život sebe, iným a nakoniec to bude ešte horšie. Neďakujeme za neúspechy, lebo nie všetko, čo by sme chceli, je pre nás dobré a prospešné, dokonca by to mohlo vzbudiť pýchu a ublížiť duši. Neďakujeme za bolesti, veď nimi sa učíme prijímať sa. Len v bolesti a smútku dávame Bohu šancu a spomenieme si na neho, ňou sa posväcujeme – sme ako trpiaci Ježiš a podobáme sa mu, ňou zachraňujeme svet a pomáhame dušiam v očistci.

Boh nehľadí ľudským pohľadom ani nezodpovedá ľudským kritériám, ktorými ho obmedzujeme na úroveň našej obmedzenosti. Boh urobí aj to najmenej očakávané či príjemné len preto, aby nás nestratil a aby sme sa zobudili z našej klamnej a zhubnej spokojnosti a zaslepenosti. Nič nie je pre človeka a jeho dušu zhubnejšie, ako pýcha – teda nadradenosť v sebe a voči iným, sebaklam či v osobnej spokojnosti, zbožnosti, spravodlivosti, múdrosti či poníženosti. Dôležité je, aké svetlo dobra pôsobí v našich skutkoch a srdci, s akým úmyslom konáme dobro – či z vypočítavosti a pokrytectva, alebo len a len z nezištnej a pravej lásky. Toto je u Boha a pri jeho súde jediné a pravé kritérium spásy.

Lucia Galdunová, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.