Iste sa Vám, milí čitatelia nášho farského mesačníka „Spektrum“ stalo, že Vás zastavili nejakí cudzí ľudia a informovali sa o nejakých známych, ktorých hľadali. Vzhľadom k tomu, že naša obec je dosť veľká, vás v prvom momente ani nenapadne, kde sa hľadaná osoba nachádza. Väčšie obce majú pomenovanie svojich ulíc, žiaľ, naša nenastupuje spomínaný trend. Chcem podať svedectvo v dnešnom čísle, kde som použil vlastne pomenovanie ulice a kde sa spomínaná ulica nachádza.
Je to časť ulice, ktorá sa nachádza na konci obce a začína u Božej muky čiže pri troch čiernych krížoch smerom na Ovčie. Osobne si myslím, že tejto ulici by prináležalo pomenovanie „Vdovská ulica“. Prečo?
Nuž na tejto ulici sa nachádza viac žien, ktoré už nemajú svojich manželov čiže sú sami, majú svoje domy, svoje súkromie, ale nemajú tých, čo v živote najviac potrebujú. Na tomto sotva dvesto metrovom úseku obce je desať vdov, žien, ktoré sú osamelé.
Mnohé majú svoje deti, vnúčatá, s ktorými sa spoločne tešia. Iba jedna zo spomínanej desiatky nemá svoje ratolesti, nikto jej nepovedal to pekné slovo mama. Dnes žije osamote a ako sama hovorí, samota je zlá.
Je to Hanka Jenčová rod. Sabolová. Mala pekné detstvo. Jej rodičia ich vychovali ako najlepšie vedeli, aj keď bolo ich päť dievčat a jeden chlapec. Tak ako za mladi, tak aj teraz sa s láskou stretávajú. Hanka sa vydávala veľmi mladá. Bola doba, že mladí chlapci odchádzali na vojenčinu a Jožko jej manžel sa obával, aby sa mu nevydala, keď bude na vojenčine.
Spoločne s Jožkom prežila 41 rokov. Boli to roky pekné a nikdy naň nemôže zabudnúť. Spomína, že aj spoločne začali pracovať v pekárni, pri rozvoze chleba, boli vždy spolu. Mali veľa priateľov, ba dnes nebohý Peter Adamčák, keď chodil k nim, cítil sa u nich ako doma. Z jeho príhovoru k nim vyberám: „Jožko a Hanka, i keď vás Všemohúci nepožehnal dietkami, vaša vzájomná láska bude istotne stačiť, aby ste aj ďalšie roky svojho života prežívali vo vzájomnej zhode porozumenia a tak si spríjemňovali aj tú druhú polovicu svojho manželského života.“ Pekné slová duchovného otca, ktorými sa im prihováral. Hanka ich má vždy na mysli a pohľadnicu, na ktorej je to želanie napísané, je u nej na poprednom mieste.
Aj keď je už 17 rokov vdova, vždy sa modli k Božskému srdcu a Sedembolestnej Panne Márii. Ako sama hovorí pri týchto modlitbách, dostáva do svojho organizmu silu, že má ešte pre koho žiť, tešiť sa so svojimi sestrami, aj keď prostredná už nie je medzi nami.
A kto bol Hanke zo švagrov nápomocný? Nuž všetci. Keď jej bolo treba pomôcť, boli vždy ochotní bez akýchkoľvek výhovoriek. Trápi ju, že aj jediný brat má tiež chatrné zdravie. Praje mu, aby mu čím dlhšie vydržalo a spoločne sa mohli ešte dlhé roky navštevovať a byť si na pomoci.
A čo ti máme, Hanka, my všetci popriať? Iba to, aby tak, ako doposiaľ, bola si veselá a nestrácala nádej v Boha.
Imrich Jenča , Víťaz, fotokoláž: M. Magda