ROZHOVOR

Tí, ktorí máme tú milosť a môžeme sledovať slovenskú kresťanskú televíziu LUX, poznáme ho ako čašníka v relácii „Čaviareň“. Tí, ktorí ste vysokoškoláci a navštevujete UPC v Košiciach, ho poznáte ako neúnavného kňaza pri vysluhovaní sviatosti zmierenia.
Našu farnosť navštívil 7. novembra minulého roka na pozvanie nášho duchovného otca, aby nám bližšie predstavil TV LUX.

Poprosil by som vás o predstavenie sa našim čitateľom.

Volám sa Ján Knapík a som kňazom. Teraz pôsobím v Košiciach na Teologickej fakulte, prednášam pedagogiku.

Ešte vás na chvíľu zastavím, začnite, prosím, od začiatku. Teda, kde ste sa narodili…

Pochádzam z Pustého Poľa, to je dedinka v okrese Stará Ľubovňa, hore na severe. Je veľmi malá, teraz tam žije asi 240 ľudí, takže každý každého pozná. A také som mal aj detstvo. Všetko, čo sa zomlelo v dedine, každý o každom vedel a, obrazne povedané, dodnes si vidíme až do kuchyne. Na jednej strane je to trocha súdržné, ale na druhej strane je to niekedy otravné v tom zmysle, že človek nemal súkromie, ale to hovorím s odľahčením. U nás som chodil aj do základnej školy, ale len prvé 4 ročníky, lebo sme nemali 8-ročnú základnú školu, pokračoval som v Ľubotíne. A keďže som nevedel, čo by ma v živote zaujímalo, kam by som chcel ísť, čo by som chcel robiť, tak som išiel na gymnázium, pretože z gymnázia sa dá ísť všade. Tá moja nerozhodnosť pokračovala. Až vo 4. ročníku som sa vážne sám seba pýtal, čo vlastne chcem robiť, lebo bolo treba vypísať prihlášky na vysoké školy. A vtedy sa to nejako zrodilo, že by som mal byť kňazom. Ale zvláštne je to v tom, že mne to nikto nenúkal, ani rodičia, ani náš farár, ktorým bol u nás vtedy Janko Andrej a to ma tak trocha miatlo, či som vôbec vhodný na to, aby som bol kňazom. Keďže sme robili spolu všelijaké akcie na fare, tak sa mi zdalo logické, že keby som bol na to vhodný, tak by mi asi pán farár povedal, alebo by sa aspoň spýtal, či by som nechcel byť kňazom, ale on sa vôbec nič nepýtal. Takže mal som z toho „nočnú moru“, ale nakoniec som to nejako prežil a dal som si prihlášku na teológiu. Dvakrát ma nezobrali, ešte za starého režimu. Potom som išiel pracovať, robil som v ZŤS-ke v Sabinove ako robotník a odkrútil som si vojnu. Cez vojnu sa zmenil režim a v roku 1991 ma zobrali do seminára. Bol som na Spišskej Kapitule, najprv sa mi to málilo. Myslel som si, že pôjdem do Bratislavy, tam som bol dvakrát aj na skúškach, ale nezobrali ma. Keď mi prišlo rozhodnutie, že pôjdem na Spiš, tak to bolo také, že hm… Spiš sa mi veľmi nepáči, ale nakoniec som to veľmi ocenil z dvoch dôvodov: mal som blízko domov a ten druhý dôvod bol, že na Spiši je veľmi pekne, je to krásny kraj, ktorý som dovtedy nepoznal. V roku 1997 som skončil teológiu a nastúpil som do Bardejova, tam som bol rok. Po roku som išiel za kaplána do Prešova, tam som aj študoval pedagogiku na Prešovskej univerzite a tak som sa dostal k Univerzitnému pastoračnému centru (ďalej UPC) pomaly a prirodzene. Teraz som v Košiciach na Teologickej fakulte a znova pri vysokoškolákoch.

Nie ste vekovo príliš ďaleko od dnešnej mládeže. Keďže sa medzi ňou pohybujete, ako vnímate dnešnú mládež a študentov. Je dnešná mládež iná?

Myslím si, že tak, ako sa mení doba, tak sa menia aj ľudia, ktorí v nej žijú. Určite vám neodpoviem na otázku, či je lepšia, alebo horšia. Toto odo mňa nechcite. Dôvod je celkom jednoduchý: dnešní mladí sú vystavení takým tlakom, ktoré moja generácia nezažila. Myslím na také veci ako je napríklad internet. Internet je na jednej strane požehnaním, lebo urýchľuje komunikáciu, nájdete tam kopec pozitívnych informácií, môžete študovať a čerpať z neho, ale keď chcete, tak tam za 5 minút nájdete návod ako vyhodiť banku do vzduchu, alebo vylúpiť neviem čo. Takže internet je len reprezentantom toho, že dnešní mladí sú vystavení tlakom, ktorému sme my vystavení neboli a to ich formuje, alebo deformuje, s tým sa nedá nič robiť. To je jedna vec, ktorú chcem povedať a tá druhá je, že je veľkou chybou, keď my si niekedy možno trocha extravagantné správanie mladých ľudí vysvetľujeme ako odpor voči Cirkvi, alebo odpor voči autoritám. Ani si nemyslím, že dnešní mladí ľudia nechcú vieru, nechcú Cirkev, ale tým, že sú veľmi slobodní, tak veľmi jasne povedia, že my nie sme spokojní s vašimi odpoveďami, typu „preto, lebo“. Napríklad rodičia povedia vysokoškolákovi: „Treba ísť do kostola“. A vysokoškolák sa spýta: „Oco, prečo mám ísť do kostola?“ „Preto, lebo som povedal“. Dnes už takáto odpoveď nestačí. My takto môžeme hovoriť, ale oni potrebujú niečo viac. Tým, že veľa čítajú, sú zorientovaní v mnohých oblastiach, potrebujú trocha odlišnú komunikáciu. A zabúdame ešte na jednu vec: mnohí z nich prechádzajú krízou identity, krízou vlastnej viery. A to je jednoducho čas, kedy je človek veľmi kritický k mnohým veciam a potrebuje si formovať svoj názor – na rodinu, na cirkev, na partnerské vzťahy, na manželstvo. Takže neberme im tú možnosť, aby pri nás dozreli a neodsudzujme ich.


A nie je to aj o tom, že si ten hodnotový systém jednoducho zle poukladajú, pretože materiálny svet búši do mladých ľudí naozaj silno?

Nezužoval by som to iba na mladých, lebo to by mohlo znamenať, že dospelí majú dobre poukladaný hodnotový systém. Nemyslím si to. Veľmi často my sami ako dospelí ľudia, alebo ľudia v strednom veku máme ten systém otočený úplne naopak – najprv sa staráme o peniaze, o kariéru a potom, keď zvýši čas, tak niečo pre rodinu, pre vzťahy. Dnes plačeme, že máme také možnosti komunikácie a nikto nás nepočúva. Je to tým, že nepestujeme osobné vzťahy. Do vzťahu treba investovať, vzťah sa nedá pestovať tak, že sa stretnete s niekým raz za rok a potom nič. Proste je to vec, ktorú treba riešiť takýmto spôsobom. Takže podľa mňa sa dá do toho len investovať. Mnohým dospelým sa to nepáči. Dnešní mladí sú v podstate zrkadlom svojich rodičov, takže, keď rodičia majú nejaké hodnoty, tak veľmi často ich deti preberú a žijú podľa nich. Takže na deti by som to neváľal.

Čo investuje UPC do mladých, aby ten vzťah fungoval? Máte vytvorené všetky podmienky?

Keby ste v nejakej pozícii dospeli do situácie, že máte ideálne podmienky, tak to je zle. Lebo to znamená, že buď máte veľmi veľa a neviete, čo s tým robiť, alebo už nemáte víziu, čo ďalej. Takže podmienky nie sú ideálne. Ale na druhej strane mladí, ktorí chodia do UPC-čiek, aj do prešovského aj do košického, lebo v našej arcidiecéze sú tieto dve, si všimli, že peniaze, ktoré sa získavajú formou všelijakých grantov a sponzorských darov, sa investujú späť do mladých ľudí. Tá zásada je, že keď sa spolu modlíme, tak spolu aj žime. V tom duchu, že chodíme spolu na výlety, robia sa všelijaké plesy, aj si idú večer zatancovať, ale všetko sa to robí v úplne inom, v kresťanskom duchu. A celý zmysel toho je, že to všetko patrí do života. Aj večerná diskotéka patrí do života, aj ísť do kina patrí do života. Nemôžeme sa tváriť, že budeme sedieť len v kostole, ale ide o to, že tým ľuďom ukážeme, že to môže mať iného ducha. Nemusí tam byť alkohol, nemusia tam byť drogy a aj vzťahy môžu byť úplne iné. Takže UPC-čku ide predovšetkým o to, že mladým ľuďom sa ukáže: pozrite sa, všetko patrí do života, ale všetko má svoje hranice a malo by to mať nejakého ducha.

Za obdobie tých 5 rokov štúdia ste postrehli, alebo videli ste zmenu u niekoho, myslím konkrétne na nejaké obrátenie?

Vysoká škola je veľmi bohatá na takéto veci. Celé je to trocha širšie, lebo keď prídu mladí zo strednej školy na vysokú, tak prídu do úplne nového prostredia, stretnú nových ľudí a ten zlom riešia rôznym spôsobom. Niekto tam napríklad vieru akoby stratil a niekto si tam, paradoxne, vieru vybuduje. Každý rok sme pripravovali jedného, dvoch, troch, štyroch vysokoškolákov na krst a to sú veľmi vďačné situácie. Najradšej krstím dospelých ľudí. Je to sviatosť, ktorú vysluhujem najradšej, lebo sú to ľudia, ktorí majú 20 – 22 rokov, prídu a povedia: „Chcem krst.“ Vždy sa pýtame: „Prečo chcete krst?“ „Nejako som sa k tomu dopracoval, ale neviem to vysvetliť.“ Dva roky chodí na prípravu a potom je pokrstený. Takže na vysokých školách je toho veľa. Veľmi často prichádzajú žiadať o krst aj ľudia, ktorí majú rodičov ateistov, nikdy v kostole neboli. Na vysokej škole sa dostali do spoločenstva, ktoré sa modlilo aj za nich a zrazu sa niečo uvoľnilo. Takže hovorím to aj o vysokoškolských študentoch, aj o učiteľoch. Často ich považujeme za tých, ktorí nemajú vieru, v ktorých už nič nie je, ale to je vonkajšia maska, sú to ľudia na hrane strechy. Tu máte smer od Boha a tu je smer k Bohu, od Cirkvi a od tých, ktorí sú veriaci. Záleží na nás, či ich drgneme: „Nepotrebujeme vás, choďte preč“ a spadnú do sféry mimo Boha. Alebo či ich pritiahneme k sebe a ukážeme im, že „aj vy máte miesto v Cirkvi“. Toto je veľká vec a na vysokej škole to môžete robiť. Komunikujete s kýmkoľvek a na prvý pohľad sa zdá, že je odmeraný, že nemá rád Cirkev. Zrazu zistíte, že rodičia sú silno veriaci, on sám je pokrstený, prijal všetky sviatosti, len má zopár nevyriešených vecí, ktoré mu nikto ani nevysvetľoval a dokonca ani nikto mu neukázal, že aj pre teba je miesto v Cirkvi, aj ty si človek povolaný k spáse. A to je možno naša chyba, že sa v spoločenstve dobre cítime, ale nepozeráme na ľudí, ktorí sú mimo.

Vrátim sa ešte k vašim študentským časom. Duchovný otec Oliver spomínal, že ste boli duktorom. Čo to znamená? Aká je to funkcia?

Seminár, kde sa formujú kňazi je inštitúciou, ktorá je stará a v priebehu celých stáročí sa vybudoval určitý systém. A duktor je bohoslovec, ktorý je starší, obyčajne tretiak, alebo štvrták, nikdy nie najstarší ročník, lebo to sú diakoni, ktorí musia aj kázať, krstiť a tak ďalej. Takže je to už starší študent, jeho úlohou je byť na izbe s mladšími a doslova ich zasväcovať do života, ktorý je v seminári. To znamená, spoločne sa s nimi modliť, riešiť drobné veci, ktoré tam sú, aby vedeli, aký je program, zodpovedá za ten program. A duktor aj trocha komunikuje s predstavenými seminára. Duktorov vždy vyberajú rektor a vicerektor a je to služba, ktorá trvá celý rok. To znamená, že duktor nie je so svojimi rovesníkmi, ale je vždy s mladšími o dva, alebo o tri roky.

Duktor sa vyberá? Je duktorom každý z vyššieho ročníka?

Záleží to od toho, koľko ľudí je v ročníku, ale nie je to každý, napríklad jeden duktor bol so siedmymi prvákmi. Takže duktorov nebolo treba, ale obyčajne predstavení vždy vyberú toho, kto by mohol byť duktorom.

Takže asi tam sa začal u vás prejavovať výchovný a pedagogický smer, lebo aj tá vaša pedagogika mi na to sedí…

Asi áno. Predstavení si všímajú bohoslovcov, kto aký je, kto má o čo záujem, ako sa javia a podľa toho sa potom vyberajú na rôzne služby. Máte pravdu v tom, že čo sa týka pedagogiky, dostal som sa k tomu už na Spiši cez vtedajšieho vicerektora, teraz pomocného biskupa Mons. Sečku, lebo tento predmet učil. Mne to celkom inklinovalo a myslím si, že som sa v tom aj našiel, lebo je to predmet, ktorý v sebe snúbi veľký záber aj profánnej aj svetskej vedy, ale aj duchovna. Niekedy hovoríme o kresťanskej a nekresťanskej pedagogike. Mne sa takéto delenie nepáči, lebo keď to má byť dobrá pedagogika, tak obsahuje niečo aj o Bohu a naopak, že sa to prelína. A my si nemôžeme nahovárať, že nepotrebujeme napríklad vedu, lebo pedagogika je veda, robia sa všelijaké výskumy, prieskumy, vznikajú nové metódy vo výchove. A my sa zbytočne budeme tváriť, že to nepotrebujeme.

Určite využívate v UPC aj teraz váš smer. Akú najťažšiu otázku ste dostali trebárs od študenta, ktorý mal nejaký problém a potreboval ho vyriešiť?

Možno to ani nebola otázka, lebo s otázkami je to tak, že keď sa vás na niečo pýtajú a neviete to, tak treba chlapsky povedať: „Momentálne vám neviem odpovedať“, lebo zbytočne sa pred nimi budete hrať na múdreho, odhalia to za pár minút. Takže čo sa týka vedomostných vecí, buď to viem povedať, alebo sa o to pokúsim, alebo na rovinu poviem, že „to jednoducho neviem. Môžem si to pozrieť, alebo to zistím“. Ale sú iné veci, ktoré sú pre mňa ťažké. Sú to pozície, keď napríklad vidíte, že ten človek ide zlým smerom a napriek tomu, že mu niečo hovoríte, chcete mu pomôcť, tak mu nepomôžete, lebo povie: „Momentálne to pre mňa nehrá úlohu, teraz to nechcem.“ V poslednej dobe dosť silno žijem jednu vec, a to sú ľudia, ktorí sú rozvedení a majú iných partnerov, nemôžu pristupovať k sviatostiam, ale sú to veriaci ľudia, žijú v Cirkvi. Títo ľudia sa veľmi často cítia odmietnutí Cirkvou a trocha na periférii. Ako s tými ľuďmi komunikovať, aby ste im ukázali, že napriek tomu, že nechodia ku sviatostiam, môžu sa modliť, môžu každý deň ľutovať svoje hriechy, môžu vo viere vychovávať svoje deti, privádzať ich ku Kristovi. Takže toto je momentálne pre mňa veľmi ťažká vec, aj keď to s vysokoškolákmi nesúvisí. Ale aj Cirkev to chápe ako problém, ktorému sa dosť nevenovala a teraz sa mu bude musieť venovať.

pripravili: M. Gondová a M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.