Mesiac: február 2011

– 9. 1. – 9. 3. – fašiangový čas radosti, masiek a plesov skončil

– 11. 2. – 19. Svetový deň chorých, udeľovanie sviatosti pomazania chorých

– 13. 2. – siedma púť k sv. Valentínovi do Krížovian, prihovoril sa nám jasovský opát Martin Štrbák, O. Praem

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Boh ustanovil manželstvo a rodinu už pri samom stvorení. Boží plán s manželstvom a rodinou sa dotýka konkrétne muža i ženy v ich každodennej existencii. Žena má rovnakú dôstojnosť a zodpovednosť ako muž. Táto rovnocennosť sa jedinečne vyjadruje pri vzájomnom sebaodovzdávaní sa oboch partnerov a pri ich spoločnom odovzdávaní sa deťom, pri prijímaní detí a potom pri ich výchove.

Boh zjavil najvyššiu formu dôstojnosti ženy, keď sám prijal ľudské telo z Panny Márie, ktorú Cirkev uctieva ako Matku Božiu – novú Evu. Ježiš ukázal vysokú úctu voči ženám – nielen, že ho nasledovali, ale doniesli aj radostnú zvesť o jeho zmŕtvychvstaní ostatným apoštolom.

U žien treba doceniť ich manželské, materské a rodinné úlohy, ako aj verejné a ostatné povolania; zvlášť ich nenahraditeľný význam pri domácich prácach a výchove detí. To si vyžaduje, aby sme my muži mali v úcte ich osobnú dôstojnosť, aby sme si ich opravdivo vážili a milovali ich bez pretvárky a s úprimným srdcom, nielen pre svoje sebecké ciele a plnenie manželských povinností.

V manželskom a rodinnom spoločenstve je muž povolaný k tomu, aby prežíval svoj dar a úlohu manžela a otca. Muž má v manželstve vidieť Boží plán. Pravá manželská láska vyžaduje, aby muž mal hlbokú úctu k rovnakej dôstojnosti ženy. Svätý Ambróz hovorí: „Nie si jej pánom, ale jej mužom. Nebola ti daná za otrokyňu, ale za manželku. Opätuj jej pozornosť k tebe a buď jej vďačný za jej lásku.“

Láska k žene, ktorá sa stala matkou a láska k deťom sú pre muža prirodzenou cestou, aby pochopil a uskutočnil svoje otcovstvo. Treba stále zdôrazniť, že miesto a úloha otca v rodine a pre rodinu majú jedinečný a nenahraditeľný význam. Zo skúseností poznáme, že neprítomnosť otca v rodine vyvoláva duševné a mravné poruchy a značné obtiaže v rodinných vzťahoch. To isté sa deje v opačnom prípade, keď prítomnosť otca je ťaživá a násilná, zvlášť tam, kde si muž osvojuje mužské prednostné práva, ktoré ponižujú ženu a bránia rozvoju dobrých rodinných vzťahov.

Keď muž ukazuje a napodobňuje na zemi otcovstvo Božie, je povolaný, aby zaručoval rovnomerný vývoj všetkých členov rodiny. Zvlášť má veľkú zodpovednosť za život, počatý pod srdcom matky; ako aj starostlivejšiu spoluúčasť na výchove detí. Mal by vykonávať prácu, ktorá neohrozuje a nepoškodzuje pevnú súdržnosť rodiny, ale ju podporuje! Ďalej by mal vydávať živé svedectvo zrelého kresťanského života, v ktorom by uvádzal deti do živej skúsenosti s Kristom a s Cirkvou.

Úlohou predávania života je začlenenie sa do celkového poslania kresťanského života, ktorý nemôže dospieť ku vzkrieseniu bez kríža. V tejto súvislosti chápeme, prečo sa nedá z rodinného života vylúčiť obeta, ale naopak, treba ju prijať s ochotným srdcom, ak sa má manželská láska prehĺbiť a byť zdrojom vnútornej radosti.
„Bratia, vyznamenajte sa v diele lásky!“

Túto výzvu sv. Pavla apoštola vezmime si dnes ako výzvu všetkým mužom, aby boli ozajstnými hlavami rodín. Hovorí sa, že manželstvá vznikajú buď z lásky alebo z rozumu. Ale usudzujeme, že úspech manželstva od toho nezávisí. Rozhodujúce je, či v čase zasnúbenia majú obaja snúbenci pevnú vôľu založiť si trvalý manželský zväzok. Či sú ochotní a schopní opustiť svojich rodičov, kamarátov, partie a priľnúť k svojmu budúcemu manželskému partnerovi a zároveň vytvoriť jedno manželské telo.

Sv. Pavol apoštol (aj keď nebol ženatý) tento vzťah manželov vedel vyjadriť obyčajným a jasným spôsobom, keď povedal, „že hlavou ženy je muž a hlavou muža je Kristus“ (1 Kor 11,3). A na inom mieste (v liste Efezanom 5,25) hovorí, „že muži majú milovať svoje ženy, ako si Kristus zamiloval svoju Cirkev.“ Toto tvrdenie, že muž má byť hlavou ženy znie dnešnej mladej generácii priam provokačne. „Aká hlava? Rovnosť, vo všetkom rovnoprávnosť, tak to predsa má byť.“ Takto uvažujú mnohí, ktorým Sväté písmo nič nehovorí.

Autorka príručky „Malá škola lásky“ k tomu píše: „Súčasný mladík u nás nemá ani poňatia, čo znamená muž ako hlava. Od detstva sa totiž okolo vás, mládenci, točili samé ženy. Doma mamička, potom ženy v jasliach, škôlke, napokon aj v škole, teda všade samé ženy. Snáď až na základnej vojenskej službe ste stretli pár chlapov, ale veľmi vám to nepomohlo, pretože vojaci sú len vojaci a tam pocit ‚hlavy‘ mladý muž nezíska. Čo tým biblia sleduje, keď mužom – snúbencom ukladá, aby boli hlavou rodiny? Toto musí dnešný mládenec najprv poznať a postupne v sebe objaviť.“

Už z biológie vieme, že všetky orgány tela sú veľmi dôležité. Veď len keď chýba na nohe malíček, robí to problém pri stabilite, aj pri chôdzi. Ale telo má dve centrá, bez ktorých niet života. A je to hlava + srdce. Tam sa rodia myšlienky, radosť, strach, láska, nápady, ale aj hriech. Hlava vie o všetkom, čo robí telo. Hlava súhlasí, varuje, alebo niekedy „privrie“ oči. Ak má byť muž hlavou svojej ženy, potom sa tým nemyslí, že sa stane despotom, ktorý len rozkazuje, prikazuje a nechá sa obsluhovať. Naopak, tvoja žena má byť súčasťou teba samého. Jej radosti sú tvojimi radosťami, jej starosti sú tvojimi starosťami. Ako jej hlava budeš všetky jej ťažkosti nielen vnímať, poznávať, ale pracovať na ich odstránení.

Vzorom tvojej starostlivosti o ženu ti má byť Kristus a jeho starostlivosť o Cirkev. Keď sa pozrieš na Cirkev v priebehu stáročí, zistíš, že mu nebola vždy ideálnou „manželkou“. V rôznych dobách sa prejavovala všelijako – hádavo, apaticky, bojovne, ľúbezne, ziskuchtivo, ale aj zbabelo. Ale Pán sa nerozvádza. Vždy jej dáva dôveru, obetuje sa a znova ju posväcuje.

Aj ty v prvom roku manželstva spoznáš na svojej žene vlastnosti, chyby, ktoré si počas známosti nevidel, či prehliadol. Mnohí nezrelí a vystrašení mladí muži utekajú od ženy domov k mamičke. Ale ak si správny muž, budeš mať naďalej rád svoju ženu kvôli dobrým vlastnostiam, ktoré si si u nej obľúbil, keď si s ňou začal chodiť.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Drahí naši čitatelia!

V krátkosti vám chceme pripomenúť, o čom sme hovorili v predchádzajúcom článku: stres je v prvom rade stav organizmu; spätná reakcia na silný vplyv okolitého sveta, než je tomu obyčajne; stres môžu spôsobiť radostné, ale i nepríjemné udalosti. Náš cieľ – naučiť sa zvládať stres a nie ho úplne vylúčiť zo svojho života.

Aby sme mohli systematizovať zdroje a metódy ovládania stresom, musíme si najprv uvedomiť, aký priebeh má stresová reakcia. Použijeme na to stresový model, ktorý je zobrazený na obrázku č. 1.


1. Životná situácia. Niečo sa udeje v našom živote, niečo neobvyklé, nepredvídané alebo silno vplývajúce na udalosť. Vyvedie nás to z rovnováhy a žiada, aby sme sa k tomu prispôsobili.

2. Prijatie situácie ako stresovej. Rôzni ľudia rôzne pozerajú na jednu a tu istú situáciu. Stresová reakcia sa spúšťa, ak prijímame danú situáciu ako stresovú.

3. Emocionálna reakcia. Ak hodnotíme to, čo sa s nami udialo ako niečo stresové, vtedy to vyvolá celý rad negatívnych emócií: hnev, strach, pocit nebezpečenstva, bezmocnosti, atď.

4. Fyziologická reakcia. Tieto pocity privádzajú k fyziologickým zmenám vo všetkých systémoch nášho organizmu. O tom sme hovorili už v predchádzajúcom článku.
5. Následky. A následne – fyziologické zmeny, opakujúce sa niekoľkokrát, privádzajú k negatívnym následkom – chorobám.

Ovládanie stresu znamená, že vstupujeme do procesu vývoja stresu ešte vtedy, než sa začnú prejavovať jeho negatívne následky. Tento zásah spočíva v tom, že staviame bariéry v rôznych etapách vývoja stresu. Bariéra môže zastaviť stresovú reakciu, ale vo väčšine prípadoch ju iba oslabuje. Na obrázku č. 2 môžete vidieť, že stresová reakcia ma päť etáp, následne na to môžeme vybudovať päť bariér.


Väčšina metodík boja so stresom ponúkajú jeden alebo niekoľko spôsobov, ktoré umenšujú jeho negatívny vplyv, t.j. oni ustanovujú bariéry v jednom bode, na jednej etape vývoja stresu. A práve v tomto je nedostatok jednotlivých metodík. Komplexne ovládanie stresu predpokladá zásah vo všetkých fázach vývoja stresu.

Ešte jeden nedostatok v boji so stresom s pomocou jednej určitej metodiky spočíva v tom, že nemôže byť univerzálnou – t.j. byť pre všetkých ľudí rovnako. Preto je veľmi dôležité získať informáciu podľa možnosti o väčšom počte spôsobov (metód) zvládnutia stresu a zorientovať sa v nich. A taktiež, vybrať osobne pre seba z ponúknutých spôsobov čo najefektívnejší (vypracovať individuálny program zvládnutia stresu).

V našich ďalších článkoch plánujeme podrobne opísať spôsoby prekonania stresu v rôznych etapách jeho vývoja. Efektívnosť predložených spôsobov závisí od toho, v akom rozsahu ich uplatnite v svojom živote. Zvládnutie a prekonanie stresu záleží od tých úsilí, ktoré na to vynaložíme.

•

Chceli by sme upozorniť na niektoré momenty: Nevyrábajte v boji so stresom nový stres! Nečakajte, že všetko sa rýchlo úpraví a zmení! Nalaďte sa na pokojnú, pravidelnú a dlhotrvajúcu prácu. Postarajte sa získať uspokojenie, potešenie od cvičení, ktoré budete vypĺňať, aby ste mali pod kontrolou stres, a pristupujte k nim formálne ako k rutine.

•

Trochu štatistiky na ilustráciu o aktuálnosti problematiky stresu v dnešnom svete:
– V USA 60 % obyvateľov prežíva stres 1 – 2 x v týždni, 30 % – skoro každý deň.
– Podľa údajov americkych vedcov 2/3 všetkých návštev u lekára sú spôsobené symptómami, príčinou ktorých je stres.

– V Rusku k dnešnému dňu niet presnej štatistiky, ale približne 70 % ruských občanov sa stále nachádza v stave stresu a 1/3 všetkého obyvateľstva prežíva silný stres.
– V dôsledku stálych stresov asi 90 % všetkého obyvateľstva trpí chorobou, ktorá sa nazýva syndróm chronickej únavy. Symptómy: rýchla unavenosť, rannáslabosť, „piesok” v očiach, časté bolesti hlavy, nespavosť, konfliktnosť, sklon k samotárstvu, atď.

– 40 miliónov zo 147 miliónov pracujúcich v krajinách Európskej únie trpia stresom.
– Mnohí obyvatelia krajín „veľkej Európy” trpia stresom alebo inými následkami stresových situácií, napríklad 13 % sa žalujú na ustavičnú bolesť hlavy, 17 % – bolesť svalov, ešte 30 % prežívajú nepríjemné pocity a bolesti v oblasti chrbtice.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Počas svojho života prijímame sviatosti, ale aj sväteniny. Pozrime sa všeobecne na rozdiel sviatostí a svätenín.

Na sviatok Troch kráľov svätíme vodu. V deň Obetovania Pána v chráme, na Hromnice, pri zvláštnom obrade svätíme hromničné sviečky. Potom sa udeľuje svätoblažejské požehnanie. Na začiatku pôstu sú naše čelá poznačené posväteným popolom. Každý z nás by mal začať i skončiť deň prežehnaním a modlitbou. Mnohí z nás nosia okolo krku krížik alebo medailónik. Doma máme na stenách kríž, niekto aj svätenú vodu. Aké sú to obrady, aké sú to úkony a veci, ktoré spestrujú naše bohoslužby, ktoré ovplyvňujú aj náš civilný život? Hovoríme im sväteniny. Je rozdiel medzi sviatosťami a sväteninami? Áno a veľký!

Sviatosti sú posvätné úkony, ktoré ustanovil Pán Ježiš na posvätenie našej duše. Je ich sedem: krst, birmovanie, Sviatosť Oltárna, sviatosť pokánia, pomazanie chorých, posvätenie kňazstva, manželstvo. Niektoré je možné prijať len raz v živote (krst, birmovanie, posvätenie kňazstva).

Sväteniny sú posvätné úkony a veci, ktorými nás Cirkev zveruje do Božej ochrany.

Rozdiel je v tom, že:

– sviatosti ustanovil Kristus – sväteniny Cirkev;
– sviatosti je sedem – svätenín mnoho;
– sviatosti pôsobia svojim úkonom – sväteniny len podľa dispozície prijímajúceho.

Cieľom sviatosti je vždy posvätenie ľudskej duše. Sväteniny majú rôzne určenie. Niektoré slúžia pri bohoslužbe, napr. kostol, zvon na veži, liturgické rúcho, sv. oleje… Iné sú určené výhradne pre veriacich, napr. krížiky, posvätené prstene, hromničky, svätená voda, atď. Vysluhovateľom svätenín nie je len kňaz, ale má ním byť každý kresťan. Sväteniny vykonávajú otec a matka, keď dávajú požehnanie svojim deťom, keď žehnáme iných, keď sa prežehnávame, keď sa ukloníme pred krížom na ceste.

Sväteniny nemajú posvätiť len dušu človeka, ale majú preniknúť do nášho života, aby prostredie, v ktorom žije kresťan bolo pokresťančené, posvätené. Práve preto sa stavali pri cestách a v poli kríže a malé kaplnky. Nezabudnime však, že sviatosti sú oveľa dôležitejšie než sväteniny. Napriek tomu mali by sme si lepšie všímať kríž pri ceste, či kaplnku v poli, či stvorené veci, aby sme lepšie pochopili, že slnko nad nami je Boží dar, že z čistej vody, z vône kvetov hovorí Boh. Vo všetkom možno vidieť Stvoriteľovu moc. Všetko je posvätené jeho rukou a všetko má slúžiť nášmu šťastiu. Prijímajme tieto dary a sväteninami otvorme svoje duše pre jeho požehnanie.

duch. otec Michal Jenča

Svätá Františka Rímska sa narodila roku 1384 v Ríme. Pochádzala zo šľachtickej rodiny. Zdá sa, že už od skorej mladosti mala túžbu po rehoľnom živote, ale na žiadosť rodičov sa vydala za mladého šľachtica Lorenza di Ponziani. Mala vtedy asi 15 rokov. Mladým manželom sa v rokoch 1400 – 1404 narodili tri deti: dvaja chlapci a jedno dievča. Dve z nich zomreli ešte v detskom veku: dievča malo šesť rokov a chlapec sedem. Ako vidieť, Františka nemala ľahký život. Pochádzala z bohatej rodiny a do bohatej rodiny sa vydala, ale rozličné okolnosti ju vystavovali ustavičným skúškam a utrpeniu.

Už celé vtedajšie historické obdobie bolo veľmi nepokojné. Cirkev sa zmietala vo veľkej pápežskej schizme (1378-1417). V zlom stave bolo i mesto Rím. V rokoch 1404 – 1410 ho tri razy okupoval a vyplienil neapolský kráľ Ladislav z Durazza. Františkin manžel vtedy bojoval medzi obrancami Ríma a bol tak ťažko ranený, že už nikdy celkom nevyzdravel. Najstaršieho chlapca odvliekli ako rukojemníka, kým dve mladšie deti umreli za epidémie moru, ktorý spolu s hladom vypukol ako dôsledok vojnového zabíjania a ničenia.

Pre Františku nastali veľmi ťažké časy, ale ona sa nedala zlomiť. Jej hlboká nábožnosť ju zachránila od zúfalstva a jej dobročinnosť, ktorú pestovala od malička, obracala jej pohľad a záujem na tých, ktorí boli ešte v horšej situácii ako ona. Rozdala chudobným domáce zásoby obilia a vína a sama išla pomáhať chorým v troch rímskych nemocniciach. Pomáhala a ošetrovala ako vedela, privádzala chorých k pokániu, modlila sa s nimi a za nich.

Františkin príklad hlbokej modlitby spojenej s obetavou dobročinnosťou pôsobil i na iné rímske ženy, ktoré sa roku 1425 spojili s Františkou do náboženského združenia „benediktínskych oblátok“. Duchovne boli spojené s rímskym benediktínskym kláštorom „Olivovej hory“, ale inakšie bývali vo svojich rodinách.

Až roku 1433 sa zhromaždili do jednej komunity v dome nazvanom kláštor Oblátok Tor de‘Specchi. Františka sa hneď nepripojila k ostatným rehoľníčkam, ale najprv doopatrovala chorého muža. Po jeho smrti sa v marci 1436 i ona presťahovala k benediktínskym oblátkam. No vtedy jej už ostávali iba štyri roky života. Zomrela 9. marca 1440 vo veku 56 rokov.

Rimania si ctili svätú spolurodáčku už za jej života. Obdivovali jej hlboký duchovný život spojený s mystickými darmi. Františka neraz i uprostred denných prác a starostí prišla do extázy, v ktorej nevnímala okolie, ale celkom patrila Bohu. Zvlášť si uctievala svätých anjelov, u ktorých hľadala ochranu proti nástrahám zlého ducha.

No azda ešte väčšmi si ju ľudia vážili pre obetavú dobročinnosť. Poznali ju, ako rozdávala svoje rodinné imanie, ako opatrovala chorých a ako chodila po Ríme so somárikom, na ktorom bolo naložené drevo a potraviny pre tých najbiednejších. Ona sa pritom živila iba zeleninou.

Preto je pochopiteľné, že ju Rimania všetkých spoločenských vrstiev hneď po smrti začali uctievať ako sväticu. Pekné svedectvo o nej vydali i vtedajší významní mužovia Cirkvi: sv. Bernardín Sienský, sv. Ján Kapistrán a neskôr i sv. Róbert Belarmín, ktorý v nej videl vzor pre všetky vekové kategórie a pre všetky druhy kresťanského života. Úradný cirkevný proces jej svätorečenia sa začal hneď po jej smrti, ale pre rozličné príčiny bol niekoľko ráz prerušený. Dokončili ho až roku 1604, keď jej Cirkev úradne uznala titul a úctu svätých.

Svätá Františka Rímska vedela vo svojom živote spojiť vnútorný život modlitby s tou najživšou vonkajšou činnosťou. Od nej pochádzajú slová: „Je nanajvýš chvályhodné, keď je vydatá žena nábožná; ale nikdy nesmie pritom zabudnúť, že je gazdiná. Preto musí niekedy opustiť Boha pri oltári, aby ho našla pri domácich prácach.“

spracovala: Františka Pacovská

(Tento článok vznikol pri príležitosti Medzinárodného týždňa priateľstva 21. – 27. 2. 2011)

Aj keď sa názov môjho článku zdá ako pútač benefičného koncertu, jeho pravá podstata je úplne odlišná. Pravé priateľstvo totiž nepotrebuje na svoju propagáciu bilboardy či iné reklamné tabule. Pravé priateľstvo je nenápadné a predsa bije do očí.

Iste máte aj vy svoj okruh známych. Či už sú to spolužiaci v škole, kamaráti z partie alebo online priatelia na facebooku. Všetkých týchto ľudí by sme mohli ľahko nazvať priateľmi.
Veď sú predsa stále s nami, pomôžu keď treba, poradia…, alebo len tak idú s nami von.

Je ľahké niekoho označiť nálepkou „Priateľ“, ale… je tým priateľom naozaj? Alebo len hrá hru jedného herca, na ktorú mu netreba ani javisko či scenár? Dá sa jeho priateľstvo nazvať priateľstvom v pravom slova zmysle? Alebo sa za ním skrýva tieň pretvárky a klamstva?

Iste, je ľahké tvrdiť: „Som predsa tvoj priateľ. Môžeš mi povedať úplne všetko.“ Ale má to háčik. Len čo sa svojej údajne „bútľavej vŕbe“ zdôveríte aj s najväčšími tajomstvami, tá (vzhľadom na svoju povahu alebo ukecanosť) na 90 % toto tajomstvo neudrží v tajnosti.

A prečo? Lebo okrem vás má aj iných „priateľov“. A ak sa jedného dňa stane, že bude medzi vami menšia výmena názorov a vy dotyčnej osobe už nebudete vyhovovať, s čistým svedomím všetky vaše problémy hodí na plecia iného človeka. Reťazová reakcia.
A čo zostane vám? Sklamanie a presvedčenie, že na svete už neexistujú dôveryhodní ľudia a historky o spriaznených dušiach sú dávno len výplodmi fantázie Anny zo Zeleného domu.

Je ťažké nájsť človeka, ktorému môžeme úplne dôverovať a vyrozprávať sa mu. Nestačí len rovnaké znamenie vo zverokruhu, niekoľko spoločných záujmov či spoločné trávenie voľného času.

Kto je teda priateľ?… Nie, neexistuje žiadna poučka na naučenie sa naspamäť ani žiadne zaklínadlo na pričarovanie priateľa.

Možno jeden citát. Keďže som zberateľkou zaujímavých myšlienok a citátov, podelím sa s vami s jedným aj v tomto čísle:

„Priateľ je ten, kto o vás vie všetko a má vás stále rovnako rád.“(L. R. Hubbard)
A teda…, možno len pár znakov, ktoré má (respektíve by malo mať) priateľstvo:

1. Úprimnosť
2. Trpezlivosť
3. Ochota počúvať
4. Snaha pomôcť
5. Udržanie spoločných tajomstiev
6. Schopnosť tešiť sa
z úspechov priateľa
7. Odvaha odolávať nástrahám
priateľstva (o nich neskôr)
8. Vzájomný rešpekt

Ak chcete vygumovať napísané, vezmete si gumu. Ak chcete vygumovať priateľstvo, postačí pár kvapiek závisti, za hrsť klamstva a všetko to premiešať pretvárkou.

To sú už spomínané nástrahy priateľstva. Pripletú sa do cesty vtedy, keď ich najmenej očakávame. A pocit, ktorý po nich zostane, sa podobá obliatiu ľadovou vodou. Zrádzajú nás ľudia, ktorí boli na chvoste zoznamu podozrivých. Na polenách, ktoré nám hádžu pod nohy je ťažké balansovať, pretože údajní „priatelia“ poznajú naše svetlé, ale aj temné stránky. A presne vedia, ktorú zbraň vytiahnuť.

Nie, nechcela som vám zmysel slova priateľstvo vykresliť v negatívnom svetle. Len som chcela poukázať na to, že vo svete, v ktorom žijeme, je hľadanie priateľstva oveľa komplikovanejšie ako hľadanie lásky.

Ak ale máte pri sebe človeka, ktorému dôverujete najviac na svete a ste ochotní zaňho položiť aj ruku do ohňa, vážte si ho. Takých na svete nie je veľa.

Priateľstvo je dar. Dar od nášho najlepšieho Priateľa. Veď keby to Boh takto šikovne nenaplánoval, nikdy by sa vám s vašou „spriaznenou dušou“ neskrížili cesty.

Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že najkrajšie okamihy v živote prichádzajú nečakane, bez ohľadu na to, či ich čakáme alebo nie. A aj ľudia sa v našich životoch objavujú a znovu odchádzajú. Niektorí v nás zanechajú stopu po svojej prítomnosti, na iných si už nikdy ani len nespomenieme.

Ako teda hľadať priateľa? Netuším 🙂 Možno ste sa práve pousmiali a ste zmätený(á). Nebol to zámer. Jednoducho mám svoje predstavy o priateľstve, ale s určitosťou môžem povedať, že priateľstvo sa nedá nájsť. Priateľstvo sa „pripletie“ do života samo od seba. A takisto bez ohľadu na to, či ho čakáte alebo nie. Možno naňho narazíte v škole, na chodníku pred obchodom alebo na nejakej sociálnej sieti.

A ako ho spoznať? Pomôžem si citátom z knihy Malý princ od Exupéryho: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“

…Čo dodať na záver? Už len to, že ak svojich ozajstných priateľov máte, buďte za nich vďační.

A ak nie, tak vám želám, aby ste priateľstvo neprehliadli. Čaká na vás možno už dlho a vy ho stále prehliadate.

Nenasadzujte si okuliare z najlepších optík a nemusíte ani otvárať oči… Postačí, keď otvoríte svoje srdce.

Lenka Novotná, Víťaz

Pomaly sa končí február. Ako to rýchlo zbehlo. Jarné prázdniny klopú na dvere a my si budeme môcť užívať celý týždeň voľna.

14. februára sme mali sviatok sv. Valentína. Deň všetkých zaľúbených. Dostali ste nejakú Valentínku? Priznajte sa! 🙂

Či ste už dostali alebo nie, nebudem vyzvedať. A aby ste nepovedali, tak aj ja mám jednu pre vás. Zaľúbené motýliky si môžete vymaľovať.

Sviatok sv. Valentína nie je výlučne len pre zamilovaných. V tento deň (a nielen počas neho) môžete dokázať aj napríklad rodičom, že ich ľúbite. Celkom postačí sladký bozk na mamkino líce alebo sladkosť pre maškrtného ocka.

Želám Vám krásne jarné prázdniny, plné oddychu a zábavy 🙂

P.S. Pre veľký úspech z minulého čísla prikladám ďalšiu osemsmerovku 🙂

Sedia na streche dve dievčatá. Jedno zlé a jedno dobré a pľujú na ľudí na ulici. Dobré dievča trafilo štyrikrát, zlé iba dvakrát. Čo z toho vyplýva? (TAJNIČKA – 28 písmen)

autor: Pavol Surovec

BARANY, BODLIAK, BOSORKA, BRATIA, BUBON, BYDLISKO, CENINA, ČELENKA, ČLOVEK, ČREPINA, DEDIČSTVO, DELIKT, DIVÁCI, DOBROPIS, DOCENT, DOLOMIT, DOMINO, DORAST, ESTETIKA, HERCI, HNITIE, HONORÁR, HRABLE, INDIKÁTOR, INFORMÁCIE, INOTAJ, JAHODA, KABELKA, KAKAO, KANCELÁRIA, KASKADÉR, KLASIK, KLOKAN, KOLÓNIA, KONANIE, KORELA, KOTLÍK, KRASLICA, LAKOTA, LAVIČKA, LEPENKA, MAČKA, MATEMATIKA, MILODAR, MISKA, MLÁKA, NÁNOSY, NÁVOD, NETOPIER, NEVERA, OBRAD, ODMERKY, OMASTA, OPERETA, OVOCIE, PETARDA, PLAKETA, PODNIKANIE, POHREB, POLIENKO, POŠTÁR, POTRAVA, POVERA, POVESTI, PRÁVNIK, PREMIÉR, PROTEST, PYTLIACI, RATRAK, RENOVÁCIA, REŤAZE, RIADOK, RIAVA, RITUÁL, SADENICA, SLANINA, SOLIVAR, SPOKOJNOSŤ, STANICA, STATOK, STRAVOVANIE, ŤAŽISKO, TOLERANCIA, TRÁVNICE, VIANOČKA, VODOMER, VRETENICA, VSUVKA, ZBROJNICA, ZELER, ŽALOBA.

stránku pripravila: Lenka Novotná, Víťaz

Končí mesiac február. Na svätej omši na Hromnice – Obetovanie Pána sme si pripomenuli, že Panna Mária priniesla do chrámu prvorodeného syna a obetovala ho. Bol tam prorok Simeon, ktorý povedal, že môže zomrieť, lebo videl Mesiáša. A Panne Márii hovoril, že jej srdce prenikne meč bolesti, to znamenalo, že Pán Ježiš bude umučený a ukrižovaný.

S birmovancami z Víťaza a Ovčia sme boli na slávnostnom odpuste svätého Valentína v Krížovanoch. Tam nás čakala komunita zo Sniny, otec Milan a otec Martin, ktorí nás duchovne obohatili piesňami a hudbou. Zaľúbili sme sa do Pána Ježiša, ako povedal otec Martin. Máme sa za čo modliť a prosiť, lebo práca šľachtí človeka. Naše životy má v rukách nebeský Otec, u neho je každá vec možná. Odovzdajme sa mu s prosbou, lebo on čaká.

Na nedeľnej svätej omši manželia Róbert a Mária Uliční, ktorí sa dožili 50 rokov manželstva, ďakovali Bohu za zdravie a Božie požehnanie. Obnovili si manželské sľuby, nezabudli si dať znak lásky a pobozkali sa. Obklopení deťmi, vnúčatami a pravnúčaťom sa obohatili Eucharistiou, posilnili sa Božím slovom. Nech Boh žehná ich kroky, Panna Mária nech ich zoberie pod svoju ochranu.

Raz v mesiaci chodievame do Víťaza na fatimskú sobotu na svätú omšu. Ruženec sa modlia ženy aj muži. Obohatím sa svätým prijímaním, na obetný stôl odovzdám Bohu radosti, žalosti, trápenia a prosím o posilu do ďalších dní života. Odchádzam s radosťou, ako keby som bola na veľkom odpuste. Keď idem peši, tak si zaspievam „Mária, ochrana“ a spomínam, ako sme chodili na svätú omšu do Víťaza pešo, keď sme boli mladí.

Svätý Valentín, oroduj za nás a daj nám veľa zdravia a lásky k blížnemu.

Mária Tobiášová, Ovčie

V tieto sviatočné dni by som vám, čitatelia nášho mesačníka, chcel predstaviť našu rodáčku, staršej generácii, ale aj vám mladším veľmi dobre známu, pani Margitu Galdunovú. Ženu veľmi pracovitú a veľmi skromnú, pred ktorou sa hlboko skláňam za jej statočnosť a skromnosť.

A prečo práve túto ženu? Veď v obci žijú aj iné pracovité ženy, o ktorých by sa dalo veľa popísať. Možno nabudúce. Ale vráťme sa k spomínanej rodáčke Margite. Vydala sa, ako to v našom okolí býva, veľmi mladá. Rodina obhospodarovala väčší majetok a bolo treba sa oň svedomite starať, čiže každá pracovitá sila bola veľmi potrebná a vítaná. Svokrovcom pomaly ubúdali sily a ostávala celá ťarcha práce iba na manželovi a na nej. Práce sa nebála, veď bola mladá a, chvála Bohu, aj zdravá. Práca ju bavila a mala ju rada. Už pri svojich rodičoch si na prácu na poli zvykla. Ako najstaršia z piatich súrodencov bola najviac zamestnávaná, či doma pri výpomoci mame alebo v práci na poli.

Avšak po vstupe do manželského stavu u svokrovcov bola „káva trochu silnejšia“. Bolo treba sa viac starať o domácnosť, manžela, aj o práce na poli u svokrovcov. Ako si dobre spomína, každý rodič túži po deťoch, aby si tak zachoval svoj rod a vedel, že žije pre kohosi, má sa vo svojej starobe na koho spoľahnúť a tak odovzdať štafetu života ďalšiemu pokoleniu. Na svet tak prišlo vytúžené prvé dieťa, na ktoré sa každý manželský pár teší a do ktorého vkladá všetky svoje budúce nádeje. Takto to bolo aj pre tento pár. Rodinka sa začala pomaly a isto rozrastať, vznikla úctyhodná rodina.

Pani Margita priniesla na tento svet krásne a zdravé potomstvo – sedem dievčat a piatich chlapcov, z ktorých nebolo jednému synovi dopriate tohto života. Ako sama hovorí, žeby niekedy čo len bola pomyslela alebo manžel Jozef spomenul, aby si bola dala odobrať niektoré dieťa, veď bola vychovávaná v kresťanskom duchu. Bola by to považovala za veľký hriech matky, aby zničila život človeka, ako to v dnešnej dobe býva.

Pri takej rozvetvenej rodine bolo treba veľkú starostlivosť a prosiť si od Boha zdravie a silu pri každodennej namáhavej práci. Každý mi dá za pravdu, že náklady na dievča sú oveľa väčšie ako na chlapca. Manžel pracoval v Slovinkách na úseku drvenia väčších kusov medenej rudy. Práca na tomto úseku bola veľmi hlučná, prašná a špinavá. Pretože rodinku bolo treba uživiť, iného východiska nebolo. Veď v obci bola založená kolektivizácia a inej ťažšej práce nebolo nazvyš. Aj túto prácu Jozef bral ako svoju povinnosť a samozrejmosť.

Aj pani Margita, aby vypomohla manželovi pri obžive rodiny, zapojila sa v poľnohospodárskom družstve do živočíšnej výroby a bola zaradená ako dojička. A ako pri svojich deťoch aj tu musela ráno vstávať už o tretej hodine a líhať o desiatej, jedenástej a niekedy aj neskoršie. Keď deti podrástli, boli nútené, aby sa aj sami o seba postarali. Štafetu začali preberať jedno dieťa od druhého a veľakrát, aby mohli splácať dlhy, ktoré im dali ich rodičia, ba boli im aj nápomocní.

Dnes, keď si Margita spomína a rekapituluje svoj život, hovorí, že nežila zbytočne. Sama cíti, že už nemá veľa energie, ale aj napriek tomu, že ju manžel opustil pred štrnástimi rokmi, má zo svojho potomstva veľkú radosť, veď rodinka sa rozrástla o dvadsaťpät vnúčat a sedemnásť pravnúčat. Iste mi dáte za pravdu, že tejto žene patrí naša úprimná úcta a hlboká poklona. Radosť má, že sú zdravé, uctia si jeden druhého. Všetci sú k nej úctiví, sú v jej blízkosti. Iba jedna dcéra žije na západnom Slovensku v Devínskej Novej Vsi.

Ďakuje svojim nevestám aj zaťom, že si ju veľmi vážia a vždy sú jej na pomoci. A čo ju trápi? Nuž rada by sa dožila ešte jednej nevesty, ktorá by mala byť jej najbližšie.

Jenča Imrich, Víťaz

Akousi náhodou sa mi v týchto dňoch dostal do rúk časopis s celostránkovou fotografiou niekdajšej ženy Nemecka /Gisela Wieden/. Bola atrakciou európskych salónov. Dvorili jej bohatí a vplyvní, politici i umelci a obdarúvali ju šperkami, drahou garderóbou, pobytmi na riviére i cestami do zámoria. A predsa v istý večer, po návšteve priateľa, spáchala samovraždu. Mala sotva 24 rokov. Nik nevie prečo. Najmä, ak sa vezme do úvahy to, že mala prakticky všetko, čo si človek môže želať. Ale azda je to dôvod existenciálnej frustrácie. Podľa francúzskej štatistiky spred niekoľkých rokov je medzi samovrahmi omnoho vyšší počet ľudí žijúcich pohodlným, ba až rozkošníckym životom, ako ľudí ochrnutých, chorých, slepých, hluchých a vôbec telesne postihnutých.

Ako je to možné? Odpoveď dala ona Miss Berlína pri viacerých príležitostiach priateľom – vraj jej život je prázdny a cíti sa byť osamelá a opustená. Potvrdila tým pravdivosť paradoxnej výpovede, že život je tým ťažší, čím je prázdnejší. Aby človek mohol žiť, potrebuje žiť pre niekoho.

(A. H. Mateje, Ozvena slova, str. 168)