EXERCÍCIE (XXIV. časť)

Aj keď si Pán už autora týchto exercícií povolal k sebe chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Ide o uzdravenie malomocných. Ježiš kráča z Galiley cez Samáriu do Jeruzalema, Samaritáni boli od babylonského zajatia v sporoch so židmi, odpadli od židovstva a zmiešali sa s pohanmi. Správali sa ako nepriatelia voči pútnikom z Galiley do Jeruzalema, ktorí radšej obchádzali Samáriu cez dolinu Jordána. Aj Ježiša raz takto odmietli (Lk 9,53). Malomocní, ktorí prichádzajú k Ježišovi, sú z rozličných strán. Bieda stiera nacionálne rozdiely.

Malomocní smeli vstupovať do dedín, nesmeli však do miest a už vonkoncom do svätého Jeruzalema. Nesmeli sa asi priblížiť k ľuďom. To bola obrana spoločnosti pred nezvládnuteľnou chorobou, aby sa nešírila, určitý druh karantény. Malomocní zostali teda stáť opodiaľ. Volajú na Ježiša a oslovujú ho nie výrazom Učiteľ, lež Pane, Majster. Tak ho doteraz volali apoštoli, plní obdivu nad jeho mocou, veľkosťou a zvrchovanosťou v každej situácii. Malomocní prosia o milosrdenstvo: „Zmiluj sa nad nami!“ Ježiš im káže ukázať sa kňazovi. Kňaz mal podľa predpisov (Lk 14,2) zistiť, či je niekto naozaj uzdravený a teda čistý. Majú poslúchnuť zákon. A malomocný Samaritán? Aj ten má poslúchnuť a tak nájsť uzdravenie. Spása prichádza od Izraela cez Ježiša aj k Samaritánom. K uzdraveniu došlo asi na ceste ku kňazovi. Jeden z uzdravených sa ihneď vracia k Ježišovi. Oslavuje Boha. Cez Ježiša pôsobí Boh! Uzdravený sa skláňa až na zem a vyslovuje pred Ježišom vďaku za tento Boží čin. Boh ho cez Ježiša uzdravil! Zjavila sa sila a Božia milosť. Ako neďakovať! Božia blízkosť, s akou sa ľudia stretávali v Ježišovi, pohýnala k výkrikom prekvapenia – tak volal otec zomierajúceho dievčaťa a mnohí iní. V Ježišovi sa stáva viditeľnou Božia sila i dobrotivosť! Ľudia ju priamo vidia, počujú, cítia a prežívajú.

Muž, ktorý sa vrátil k Ježišovi, nebol žid, bol to Samaritán. Ako na inom mieste milosrdný Samaritán svojou dobrotivosťou, tak tento šťastný muž svojou vďačnosťou je už na ceste k evanjeliu. Úprimná a ušľachtilá ľudskosť, spojená s vierou v Ježišovo slovo, je už cestou k evanjeliu a spáse. Takto sa dostáva evanjelium pomaly k pohanom.

Ježiš dáva najavo prekvapenie. Neočistilo sa ich desať? Dalo sa čakať že sa vrátia všetci a že cez Ježiša budú všetci ďakovať Bohu. Cez neho dostali dar a milosť, cez neho im bolo treba ďakovať. Ježiš je hlavnou osobou. V nijakom inom mene niet spásy. Uzdravení sa uzdravili cez Ježiša. Patrilo sa poďakovať cez neho. Bohu. Neprišli. Prišiel len Samaritán, cudzinec a takmer nepriateľ.

Židia neďakovali. Prijali dobrodenie ako samozrejmosť? Ako čosi, čo im Boh mal a musel dať? Rozhodne im v ich neschopnosti chýba čosi podstatné pre spásu: pokora a vďačnosť. Samaritán prijal uzdravenie ako ohromujúci dar: žeby hriešnici a pohania boli vnímavejší pre Božie dary a viac si ich vážili?…

† Ladislav Franc, Víťaz

EXERCÍCIE (XXIII. časť)

Aj keď si Pán už autora týchto exercícií povolal k sebe chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Veľmi trápne bolo pre väzňov, keď ich prestali oslovovať ich vlastným menom a vyvolávali ich len ako číslo. Číslo 345751. Za číslom ako by sa celkom stratil človek, živá osoba. Z človeka sa stala vec, položka v inventári, otrok bez mena, bezprávna bytosť. Pracovalo číslo, v cele bolo číslo, manipulovalo sa s číslom.
V modernom živote sa aj mimo väzenia ujalo isté odľudštenie. Na úrade nezaváži, že ste tam osobne, to úradníka skoro ani nezaujíma. Zaujímajú ho vaše papiere. Bez nich sa s vami nebude ani rozprávať. Vaša legitimácia je dôležitejšia ako vy. Neuveria vám, ani že ste sa narodili, ak nemáte o tom papier. Všetko zverujeme papieru. A v sociálnom a hospodárskom živote? Hovoríme o človekovi ako o sile. Podnik potrebuje pracovné sily, robia sa nábory pracovných síl, hovorí sa o trhu práce, o pracovnom trhu. Vo verejnom živote sa zas hovorí o mase. Na námestí neboli vlastne ani ľudia, jednotlivci – bola tam masa. Spracúvame masy, už sme si na to zvykli.

Človek živý sa stráca v anonymite ako číslo, ako pracovná sila, stráca sa v mase. Takmer nik ho už nepozná po mene. Meno sa stalo menej dôležitým, a predsa, meno človeka je čosi podstatné. Podľa prastarého chápania meno nie je len označenie, ktoré niekto nosí, podľa ktorého ho možno poznať a odlíšiť od iných. Meno patrí akosi podstatne k osobnosti človeka. To, čo nie je pomenované, akoby neexistovalo. Kto nemá meno, akoby nemal ani tvár. Muž bez mena je bezvýznamný muž.

Vo Svätom písme sa predpokladá, že meno nejakej veci vyjadruje jej vnútro, jej podstatu, že to nie je čosi náhodné. Meno človeka má zodpovedať jeho vlastnostiam, jeho podstate, vyjadruje ho vnútro. Človek je to, čo vyjadruje jeho meno, V Písme sa na jednom mieste hovorí: „Nech sa môj pán netrápi pre toho naničhodného človeka, pre Nábala – veď je taký, ako jeho meno!“ (1 Sam 25,25) (pozn. Nábal – blázon).

Meno človeka je ako dvojník osoby. Kde je meno, tam je aj osoba, písmeno môže zastupovať osobu, „…počítajte všetkých mužov podľa počtu mien“ (Num 1,2). Meno je osoba. Tak sa v zjavení svätého Jána hovorí: „Jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám ho pred svojím Otcom“ (Zjv 3,5).

Ak si v tomto svetle všímame Ježišovu osobnosť, mnohé jeho slová a činy pochopíme oveľa hlbšie. V rozprave o dobrom pastierovi hovorí Ježiš o tom, aký je jeho vzťah k učeníkom a k ostatným ľuďom. Je to vzťah osoby k osobe. Dobrý pastier volá svoje ovce po mene. „Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa“ (Jn 10, 14). Tento zdanlivý detail odkrýva celé Ježišove vnútro!

„Pane, ty poznáš svojich po mene! V tomto je celá tvoja mentalita, v tom je vyjadrená celá atmosféra života s tebou!“ Pre náhodného chodca alebo turistu, pre cudzieho človeka je stádo stádom, anonymná masa, všetky tváre sa zlievajú, všetky ovce sú rovnaké, ovca ako ovca. Pre pastiera? Každé je iné, každá sa odlišuje od všetkých, každá má vlastnú podobu a každá ma svoje vlastné meno. Dobrý pastier pozná presne každú svoju ovcu, pretože ich má všetky rád a ku každej má svoj osobitný a osobný vzťah. Ani jedna sa nestráca bezvýznamne v mase ako číslo, ako položka.

Pane, takýto osobný je tvoj postoj k učeníkom, k poslucháčom, ku každému, kto sa k tebe priblížil a uveril v teba! Každého poznáš po mene! Nielen ako živú bytosť, ani nielen ako človeka, nielen ako belocha alebo černocha, Európana alebo Ázijca, nielen ako Francúza, Rusa alebo Slováka, Ty poznáš každého ešte konkrétnejšie. Poznáš ho po mene a akú lásku vkladáš od samého začiatku do mena, ktorým oslovuješ človeka! Prvý raz stretáš Petra a hovoríš mu: „Ty si Šimon, syn Jánov!“ (Jn 1,42). Poznáš ho teda dôverne, aj s jeho otcovským menom! Hneď prvým oslovením si získaval; človeka, meno Šimon, vyslovené tebou, bude mať toľko odtienkov dôvernosti, bude vyjadrovať toľko jemných odtienkov priateľstva a láskavých vzťahov! Čo sa ti zdá, Šimon? Od koho berú poplatok alebo dary pozemskí králi – od svojich synov, a či od cudzích? Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru a hoď udicu!“ (Mt 17, 25). A to srdečné blahoželanie: „Blažený si, Šimon, syn Jonáša, lebo telo a krv ti to nezjavili…!“ (Mt 16,17)
Pane, ako dôverne a pritom slávnostne pred všetkými uisťuješ Petra, že budeš pri ňom aj v tvrdých skúškach! „Šimon, Šimon, hľa vyžiadal si vás Satan, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba…!“ (Lk 22,31). Ako z týchto slov, z toho dvojnásobného oslovenia cítiť, že chceš Petra natrvalo pripútať k sebe a povzbudiť ho, aby sa nedal znechutiť ani svojou slabosťou, ani svojim zaprením!


A akú lásku, i keď trocha zarmútenú, vkladáš do oslovenia v Getsemanskej záhrade: „Šimon, spíš? Ani jednu hodinu si nemohol bedliť?“ A tá nepochopiteľná výzva, ktorou ho chceš prebudiť, pripútať k sebe natrvalo, čakať od neho viac, než od iných, zveriť mu väčšiu zodpovednosť: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“
Pane, v tomto oslovení Petra, v tomto mene Šimon, si ako dobrý pastier prezradil svoje vnútro, kus svojho srdca! Istotne nie náhodou si tak často vyslovil meno svojho najväčšieho učeníka! A taký istý vzťah si mal aj k ostatným a máš ho k nám všetkým. Aj iných si oslovoval po mene. V predvečer svojej smrti si dal cítiť Filipovi, aká hlboká je tvoja jednota s Otcom! V tvojom oslovení bolo toľko blízkosti: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznali ste ma, Filip?“ (Jn 14,9). Ako by si bol chcel vložiť do týchto slov celú svoju ustarostenú lásku! A posledná výzva, posledné zaprisahanie zradcu, mocné a dôrazné, je zároveň aj výrazným blízkosti, cez ktorú sa má spamätať: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ (Lk 12,32).

A čo tie ostatné dôverné oslovenia ľudí ich vlastnými menami! Čo to muselo byť za zážitok, keď si ich ty sám oslovil ich vlastným menom? „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci“ (Lk 10,41). Opakuješ jej meno tak dobrotivo, ako by si jej položil ruku na plece a ako by si ju chcel priviesť k tomu, aby uvažovala spolu s tebou. Ešte aj mŕtvych oslovuješ po mene a počujú ťa!: „Lazár, poď von!“ (Jn 11,4). Obraciaš so na svojho starého priateľa, akoby bol v druhej izbe, tak ako si ho volal za života, keď si bol v jeho dome! A táto tvoja výzva mu vracia Život, tvoje slovo ho prebúdza k životu! Slovo dobrého pastiera preniká až za hrob!

Na samom konci sa deje zas čosi opačné. Hoci ty sám si už na druhej strane smrti, hoci si už dodýchal na kríži a plný slávy žiješ novým životom vzkriesenia, zachováš si zvyk oslovovať svojich priateľov ich menom. Začal si najprv neosobne. „Žena, prečo plačeš?“ Potom sa hneď obraciaš na ňu priamo a oslovuješ ju po mene: „Mária“ (Jn 20,15). To je čosi iné. Toto slovo je čosi strašne živé, oživuje a prebúdza, toto slovo obnovuje v Márii Magdaléne vrúcnosť vzťahu, tragicky pretrhnutú na kríži. Mária nebude môcť nikdy zabudnúť na prízvuk, s akým si vyslovil naposledy na tejto zemi jej meno! V tomto prízvuku spoznala nielen teba, Pane, lež celú tvoju dobrotivosť!

A potom neskôr? Ten istý hlas zaznie v Šavlových ušiach na ceste do Damasku – tvoj hlas, oslovujúci po mene: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (9,4). Aj jeho, hoci je nepriateľ, oslovuješ starostlivo po mene. Keď si ho ožiaril svetlom, keď si ho nechal spadnúť prekvapeného z koňa na zem, priťahuješ svojho nepriateľa dôverným oslovením po mene „Šavol“! Toto zdvojené Šavol, Šavol prenikne veľmi hlboko do jeho vedomia, vryje sa mu do pamäti i do duše a zostane v ňom navždy ako najpresvedčivejší dôkaz pre apoštola Pavla, ktorý bude stokrát pokorne opakovať veriacim v Efeze či Korinte živým slovom i vo svojich listoch: „Zamiloval si ma!“

Pane, zo všetkých týchto príkladov cítim, akú silu lásky dobrého pastiera si vkladal do slova, ktorým si po mene oslovoval svojich priateľov a nepriateľov! Teraz chápem, prečo si to vôbec zdôraznil, keď si vykresľoval pred apoštolmi obraz dobrého pastiera: „Pozná svoje ovce, volá ich po mene…“

To nebola maličkosť. Ty si to chcel zdôrazniť, to, že poznáš a oslovuješ svojich po mene, to je nielen znak priateľstva, to je aj znak sily, ktorú vlievaš do každého, koho takto dôverne oslovuješ. Akú premenu to spôsobilo, keď si ty niekoho oslovil po mene! U Lazára premenu zo smrti do života, u Márie Magdalény premenu srdca a duchovné znovuzrodenie u Pavla apoštola. Ty si si to všetko uvedomoval! Ty, Pane, si vedel, čo značí meno Človeka a čo značí osloviť Človeka menom! V tvojich očiach nebol človek číslo, ani pracovná sila, ani zrnko v mase. Pre teba bol človek živá osoba, živý Boží obraz, potenciálny boží syn, tvoj brat a sestra, tvoj možný spolupracovník, Člen tvojej veľkej rodiny, tvorca a budovateľ sveta a Čakateľ večnosti! Pre toto všetko si oslovoval ľudí po mene.

A aby si vyjadril, ako veľmi si vážiš naše mená, čo všetko majú vyjadrovať naše mená, ktorými nás oslovuješ, niekedy si slávnostne dal svojim priateľom ty sám nové meno, ktoré im zostalo potom natrvalo a ktoré s nimi prechádza až do tvojej večnosti. Svojim najmilším učeníkom si dal takéto nové mená, ktoré mali vyjadrovať ich premenu v novú osobnosť po stretnutí s tebou, ich nové poslanie: „Ty si Šimon, syn Jánov, budeš sa však volať Kéfas, čo znamená Peter“ (Jn 1,42).

Aj mne si dal takéto meno, nové meno, meno nového človeka, Človeka s novou vzkriesenou dušou. Dal si mi ho pri krste! Odvtedy ma ním oslovuješ. Pane, ty aj mňa voláš po mene! „Moje meno, to som ja sám, moje meno, to, ktoré som dostal pri krste, zostáva so mnou navždy, preto si nám aj povedal: „Radujte sa, že vaše mená sú zapísané v nebesiach“ (Lk 10,20), Pane, ty ma oslovuješ po mene každý deň. Ustavične ma voláš, aby si ma premenil zo smútku do radosti, obrátil, oživil a kriesil.

Oslovíš ma po mene aj na samom konci, keď budeš hovoriť: „Dobre, sluha verný…, vojdi do radosti! Oslovíš ma po mene, keď budeš hovoriť: „Poďte, požehnaní od môjho Otca?“ Pane, dodrž aj nad každým z nás uistenie, ktoré si dal každému svojmu priateľovi, keď si povedal: „Jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám ho pred svojím Otcom“ (Zjv 3,5). A nech ani to nebude posledný raz, čo nás oslovíš ako dobrý pastier po mene!

† Ladislav Franc, Víťaz

Chrystos narodyvsja!


Drahí moji,
pozdravujem Vás v tomto novom roku. Denne sa modlím za Vás a ďakujem vám za Vaše modlitby za mňa a na moje úmysly.

Sviatky Narodenia Pána som prežil v radosti so svojimi farníkmi. Kostol bol každý deň nabitý. Spovedal som každý deň do Vianoc, počas Vianoc i po Novom roku. Denne sadám do spovednice, aby veriaci mali možnosť zmieriť sa s Pánom, a vždy prídu. Na sviatky som mal po tri sv. omše. Počas vianočnej oktávy som mal aj na filiálkach. Na Silvestra som išiel na filiálku a cesta bola taká, že som musel namontovať na kolesá snehové reťaze, lebo ináč by sme nevyšli. Pravda, 15 min. sme zmeškali na sv. omšu, ale moji veriaci ma čakali a koledovali, až sa ozývalo. Pred Vianocami nám na filiálke pustili plyn do kostola, hrejú dve gamatky. Na 4. adventnú bolo v kostole na sv. omši -5 stupňov, teraz, odkedy máme plyn, je +2. Kostol je vysoký a bude ťažko ho vytopiť, no aspoň nebude teplota pod nulou.

Nový rok, tak ako vždy, sme čakali v kostole. O 23:30 h v noci som vystavil Oltárnu sviatosť na tichú adoráciu. O polnoci začali zvoniť zvony, pomodlili sme sa novoročnú modlitbu, udelil som eucharistické požehnanie a poprial každému, kto bol prítomný, požehnaný nový rok. V noci bolo asi 60 ľudí v kostole, aj keď v centre dediny bol „bašavel“. Mam veľkú radosť, že moji veriaci (aspoň toľkí) takto privítali Nový rok. Ten zvyk, že v noci idú do kostola, som nezrušil. Toľko, ako tu, som sa ešte nikdy nenakoledoval, ani keď som bol na Slovensku. Po sv. omši i vo farskom kostole i na filiálkach všetci ostanú v kostole, ja sa prezlečiem z ornátu a spievame, až sa široko-ďaleko hlas ozýva. Spievame slovenské aj ukrajinské koledy.

Včera, v nedeľu som odmenil miništrantov. Udelil som im diplom za účasť a na sv. omšiach počas roka 2010. Mám 41 miništrantov vo farskom kostole, 33 je vždy pri oltári. Po jednom prichádzali ku mne, ja som prečítal meno a koľkokrát bol na sv. omši. Ľudia každému zatlieskali. Na ich tvárach som videl veľkú radosť, veď pri oltári majú svojich synov, vnukov i pravnukov. Dnes ráno (3.1.) som mal sv. omšu za všetkých, čo mi pomáhajú, (sestričky, miništranti, kantori, kurátori, zvonár, za každého, čo počas roka pomáhal pri kostole a na fare). Poobede idem na filiálku posvätiť domy. V stredu na druhej filiálke a od 6. do 9. 1. posviacam vo farskej obci.

Denne prosím o zdravie a silu. Tiež ďakujem, že Pán mi pomáha, že vládzem, lebo aj tu už prišla chrípka. (Ja som chrípke povedal, aby mi dala pokoj, že ja som celibátnik 🙂

Drahí moji, nech Vás Pán žehná v novom roku. Modlím sa za Vás a ďakujem Vám za všetko.


Pozn.: Duchovný otec Adrián bol vysvätený za kňaza spolu s našim duchovným otcom Oliverom v roku 1998, t. č. pôsobí na Ukrajine ako farár.

vďačný o. Adrián, Ukrajina

Rok 2011 pred nami


Bratia a sestry, vianočný čas je už skutočne za nami. Od Štedrého dňa sme postupne prežívali deň za dňom až po nedeľu Krstu Pána, ktorým sa vianočný čas uzavrel. Niekde ešte môžeme zazrieť vianočnú výzdobu, stromčeky, ale čas narodenia Pána je už minulosťou. Chcem sa Vám všetkým poďakovať za krásne prežitie vianočných sviatkov opäť ako farská rodina. Bolo to už siedmykrát. Taktiež všetkým najbližším spolupracovníkom, všetkým, ktorí pomáhajú, aby farnosť „fungovala“ po všetkých stránkach sa chcem úprimne poďakovať a zaželať v novom roku hojnosť darov Ducha Svätého.

Cez nedeľu Krstu Pána sme vstúpili do obdobia „cez rok“. Dieťa vyrástlo, stalo sa zrelým mužom. Dáva sa na cestu. Na tej ceste nie je sám, vníma hlas z neba, hlas svojho Otca: „Ty si moje milované dieťa, v tebe mám zaľúbenie.“ To mu bude posilou cez celý čas verejného účinkovania až po dokonanie na kríži za spásu všetkých ľudí.
V tom krste Pána Ježiša sa môžeme nájsť. Každý jeden. Krst znamená „ponáranie.“ My ako pokrstení sme ponorení do Božieho príbehu s ľuďmi. Nežijeme sami pre seba. Krst znamená živé spojenie so všetkými pokrstenými, solidarita a spoločenstvo s tými, ktorí idú tou istou cestou ako my. Sme jedno telo. Sme bratia a sestry.

Ako bratia a sestry budeme kráčať spolu ďalší rok, ktorý nám Pán Boh doprial. Je na nás, aby sme spolu v tejto farnosti medzi sebou nažívali v pokoji, v láske. Dokážme si odpustiť dlhoročné spory, zažeňme hnev medzi sebou a problémy vyriešme k vzájomnej spokojnosti. V láske k Bohu neustále vzrastajme cez každodenné skutky lásky k blížnemu a vytrvalú modlitbu. Krstné povedomie vo vašich srdciach nech sa upevní. Buďte hrdí, že ste kresťania – katolíci. Milujte Kristovu Cirkev aj s jej chybami. Radi prichádzajte aj naďalej so svojimi deťmi do kostola, ktorý 15. októbra v tomto roku slávi zlaté 50. výročie svojho požehnania.

Všetkým Vám, bratom a sestrám v Kristovi, v prvých dňoch nového roka prajem:

– aby ste pociťovali túžbu po pravých hodnotách,

– aby ste objavovali blízkosť Boha, dali mu miesto
vo svojich srdciach, dôverovali jeho posolstvu a cítili
jeho pomoc a útechu každý deň,

– aby ste prijali dary Ducha Svätého, ktoré Boh daruje
každému rôzne a dali týmto hodnotám priestor rásť
a pôsobiť pre seba a druhých,

– aby ste prispeli k rastu Cirkvi plnej Ducha a zostali
v solidarite s ňou, napriek nepriazni tohto sveta.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec