ROZHOVOR

Sme na fare v Obišovciach. Sedím tu s duchovným otcom Mariánom Kuffom, farárom zo Žakoviec, ktorý kázal na odpustovej slávnosti k úcte Ružencovej Panny Márie.


Otec Marián, je o vás všeobecne známe, že ste sa pred mnohými rokmi začali venovať ľuďom, ktorí sú, takpovediac, na okraji spoločnosti a ktorých častokrát odvrhli aj vlastné rodiny. Čo máte nové v Inštitúte Krista Veľkňaza? Koľko ľudí u vás momentálne býva?

To je vždy niečo nové. Obýva ho okolo 250 ľudí plus, mínus, lebo niečo zomrie, niečo odíde, niečo sa mi narodí, niečo zoberú na „služobku“ do basy, niečo zo „služobky“ príde. Proste je tam teraz okolo 250 ľudí.

Keby sme sa vrátili ešte na začiatok vášho pôsobenia v Žakovciach, čo bolo vlastne pre vás takým prvotným impulzom pre založenie takejto inštitúcie?

Keď som bol mladý, chcel som mať manželku, ako som to spomínal, deti a chcel som robiť v Horskej službe. Rátali sa mi pušky, kone, karate, horolezectvo. A potom som mal úraz – spadol som v Tatrách z Gerlachu. Po tom sa môj život otočil. Keď ma dávali šiesti horolezci dolu do popradskej nemocnice 13 hodín, vtedy som si uvedomil, že som mohol zomrieť a že žijem. Vtedy som Ježišovi ponúkol svoj život. Povedal som: „Bože, dal si mi život, tak ti ho vrátim naspäť a posvätím. Budem sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú.“ Nevedel som, čo budem robiť, len som podpísal ako keby čistý bianko šek: „Pane Bože, ty dopíš miesto a čas.“ Neveril som, že Pán Boh to vezme vážne, povedal: „Hej, tak ty dávaš, tak poď sem.“ No a po revolúcii sa ukázalo, lebo revolúcia nie že vytvorila, ale len stiahla plachtu z tých ľudí, ktorých sme predtým akosi menej videli. Bezdomovci, alkoholici, narkomani, prostitútky boli predtým skrytí a teraz boli odhalení. Tým som sa začal venovať. Toto robím a robím to rád. Aj keď už tak nevládzem, lebo keď poviem, že po 50.-ke hrám rád futbal, tak to môže byť pravda, ale po 50.-ke sa vám skracuje dych, ale aj krok. A tak isto je to aj tu.


V podstate vy ste tiež človek, ktorý potrebuje vypnúť, oddýchnuť si, načerpať nové sily. Možno ste niekedy aj znechutený, strápený. Ako si, povediac rečou mladých, resetovať hlavu? Kam chodíte čerpať energiu a silu do ďalšieho života, alebo kde by mal každý človek čerpať silu?

Pre mňa je prirodzeným relaxom je kôň. Keď môžem, sadnem na koňa a idem. Spájam to vždy s tým duchovným relaxom, čiže smerujem koňa k Panne Márii do Levoče. Najčastejšie chodím do Levoče, či už peši, na koni, so psom, dakedy na motorke, na aute ku Panne Márii. Brat mi kúpil aj kompas, takú buzolu, čo si myslím, že je dobré, lebo furt som niekde zablúdil. Takže som sa naučil aj s mapou robiť. Keď je fujavica, tak vždy poviem: „Príďte pre mňa.“ „A kde si?“ „Niekde pri poľských hraniciach.“ A oni prídu pre mňa. Najradšej som v lese, keď som sám, keď prší, keď je zlé počasie, lebo niet nikoho v lese. A pri Panne Márii.

Máte nenapodobiteľný rétorický prejav – jednoduchý, ale chytí ľudí za dušu. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre svoje kázne?

Je to talent od Boha. Vždy hovorím, že čítam z knižky, ktorá sa volá život. Len keď otvoríme oči naširoko a vidíme, čo Boh pre nás robí. Len naozaj zlomyseľný, alebo tupý človek môže povedať, že Boh sa o nás nestará. Stará sa, dokonca do maličkostí, do obyčajných maličkostí. Minule som zavolal do kancelárie jedno dievča aj s chlapcom, o niečom sme sa chceli poradiť. Bola tam drevená podlaha a pred nami začala horieť zástrčka. Keby sme prišli kúštik neskôr, tak už to horí, keby sme odišli skôr, tak zhoríme. Čiže to bolo na sekundy. Pozreli sme, že horíme a naraz vyšľahol otvorený oheň. Elektrikár mi neskôr povedal, že z prenosky sa urobí studený spoj, keď do toho stále kope a práve pred nami. Čiže Pán Boh mi tu povedal: „Neboj sa, myslím na teba aj v podrobnostiach. Presne na milimeter s tebou rátam, počítam, ale môžeš počítať aj ty so mnou.“

Otec Marián, venujete sa aj mladým, chodíte prednášať aj do UPC v Trnave. Ako vnímate dnešných mladých, čo najviac potrebujú?

Už Aristoteles povedal: „Ach tá dnešná mládež!“ My sa furt sťažujeme na mladých, to je to najmenej, čo môžeme urobiť. Pomôcť im treba. Keď sme boli mladší, tak sme mali menšie pokušenia, ale aj menšie možnosti. Tá naša sínusoida bola do plus a do mínus menšia, teraz tu máme väčšiu sínusoidu do plus, ale aj do mínus. My sme nemohli ísť dvakrát cez deň na sväté prijímanie, ani na spoveď, kedy sme chceli. Nemali sme ani toľko sprostých filmov, erotických časopisov, drogy a tak ďalej. Čiže aj do plusu aj do mínusu.

Myslím si, že tesne pred koncom sveta bude ešte väčšia sínusoida, pretože tam už nebude očistec. Bude len peklo, alebo nebo. Týmto spôsobom treba pomáhať mladým ľuďom, nielen odsudzovať, ale pomáhať. Mnoho mladých ľudí žije teraz konzumným spôsobom. My sme odchovanci starého komunistického systému, nám v úvodzovkách všetko zakazovali. Mladí sú odchovancami druhého systému liberalizmu, ktorý, opačný extrém, všetko dovolil. Komunisti zakazovali aj to dobré, preto skrachovali a liberáli dovoľujú aj to zlé, tiež skrachujú. Čnosť miernosti je uprostred.

Ježiš niečo zakazuje, niečo prikazuje. Aj ja na svojej fare zakazujem. Keď zakazujem, chránim ti život. Nepi, nedroguj, nefajči! A keď prikazujem, tak ti zdokonaľujem život. Vstávaj hore, umy sa, choď k lekárovi! Človek musí, keď dáva príkazy, zákazy, vyjadriť, prečítať lásku. Ak ju tam neprečíta, strieľal zbytočne na mladých, na starých, stredný vek, to je jedno. Aj mladým treba hovoriť s láskou, mať pochopenie aj pre ich „vývrtky“, pre všetko. Mladí sú mladí. Som rád, keď prichádzajú mladí ľudia, lebo je to potom také čerstvé, taká búrlivá krv. Treba zobrať niečo od starých, niečo od mladých. Starí ľudia by možno všetko najradšej premenili na múzeum, to je blbosť a mladí zase všetko na hypermoderné, to je tiež blbosť. Niektorá stará pesnička je vynikajúca a niektorá nová je vynikajúca. Nie všetky staré sú zlé a nie všetky nové sú dobré. Tak ako Pán Ježiš hovorí, „zo starého pokladu nové veci“.

Vaša dnešná katechéza bola venovaná, okrem iného, aj rodinám. Žijeme v dobe, v ktorej sa veľa rodín rozpadáva, manželia sú si navzájom neverní, deti tým trpia, dokonca už aj na slovenskom vidieku. Čo je podľa vás príčinou, prečo to tak je?

Vrátiť sa naspäť tak, ako Pán Boh urobil poriadok. A to nechcú dnes muži, nechcú ženy. Ten prvý Boží príkaz: Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Nechceš sa pokloniť pravému Bohu? Dobre, budeš otročiť bôžiku. Tretí Boží príkaz: Spomeň si aby si deň sviatočný svätil. Nie svietil, lebo Rómovia hovoria svietil, ale svätil. Alebo sa robíme rovní Bohu, hybáj dolu – je prikázaný sviatok, alebo ideme na úroveň psa, žiadostivosť – hybaj hore. Hybaj dolu, hybaj hore! Tu je problém. Veľké kultúry zmizli z povrchu zeme – Mayovia, Inkovia, Aztékovia zmizli. Prečo? Lebo nevedeli zastať ten jeden deň. Ten jeden deň treba nám zastať, aby som dal kúštik skorigovať. Som príliš pyšný, idem dole. Robím sa rovný Bohu, to ako keby som išiel s hlavou oproti betónu. Alebo idem potom príliš dole na úroveň psa. Utopíš sa. Len zarobiť, zarobiť, zarobiť… Dobre a potom to prechlastáš, premárniš so ženami. Čiže to ťa utopí, alebo buchneš do steny s hlavou, alebo sa utopíš v bahne. Hybaj hore, lebo ideš na úroveň psa, hybaj dolu, lebo ideš na úroveň Boha. A treba si uvedomiť, že sme na druhom mieste. Idem do kostola, lebo som menej ako Boh, nepracujem preto, lebo som viac ako pes.

Keď rodina podvihne autoritu Bohu, Boh podvihne autoritu jej. Jednoznačne hlavou rodiny má byť muž. Ženy dnes chcú vládnuť a to je chyba. Muži sa toho vzdávajú, nemajú čas, lebo dávaju prednosť žiadostivosti. Vzdávajú sa byť hlavou rodiny a ženy to preberajú. Feministky na to čakajú, chceli by ovládať muža a to je zlé. Muž má byť hlavou a žena má byť srdcom. Nemôžem si zmyslieť a vytrhnúť hlavu, vymeniť za srdce, tak zabijem celý organizmus. Tak sa zabíjajú celé rodiny, lebo muž nechce byť hlavou a žena nechce byť srdcom. Byť hlavou znamená byť sluhom všetkým, keď prikazujem, zakazujem, nariaďujem – vždy slúžim. Každý môj príkaz, zákaz, nariadenie je služba mojej milovanej manželke, deťom. Je to služba a keď buchnem po stole, najprv si vždy prečítam v tom jadre lásku. Vtedy je muž mužom a žena je srdcom. Teplo domácnosti vytvára žena. Keď ho žena nevytvorí, tak muži hneď utekajú do krčmy a deti na ulicu. Ženy dali prednosť funkciám, školám. Školy sú dnes prefeminizované a to len tak chrlí – magisterka, magisterka, magisterka…. Muž nejde do školy, lebo ide zarobiť, ide do roboty do Nemecka, do Írska, ale má peniaze, naučí sa piť, má frajerky. Vráti sa naspäť, manželka má už tiež priateľa, má už vysokú školu a myslí si, že keď je magisterka, tak je už koniec sveta. Tam je chyba. Nie je prekážkou to, že je žena magisterka, ale prekážkou je to, že titul matky vymení za magisterku. To je obrovská chyba. Nech je matka dobrá a popri tom, keď bude aj magisterka, inžinierka, tak to nevadí. Ale veľmi vadí, keď bude magisterka, inžinierka, doktorka, profesorka, ale nebude matka. Najvyššia hodnosť ženy predsa je hodnosť matky. To je najvyššia hodnosť ženy!!!

Tak, tak, ženy, aby chceli byť ženami a muži nech sú mužmi. Vtedy bude poriadok, vtedy dvíhame Božiu autoritu. Prečo? Lebo prijímame jeho plány. A v Božom pláne je to, aby muž bol mužom a žena ženou, Boh Bohom a zviera zvieraťom. Čiže nechoďme na úroveň Boha, lebo to nie sme, nechoďme pod úroveň psa. To je recept.

Na záver vás poprosím o duchovný odkaz pre našich čitateľov. Čo by ste odkázali ľuďom v našej farnosti?

Nech sa naučia modliť ruženec. To je druhá najsilnejšia zbraň po svätej omši. Ruženec je veľmi jednoduchý, dáš si ho hocikde. Ľudia, ktorí sa modlia ruženec, sú v poriadku.

Ďakujem za rozhovor.

rozhovor pripravila: M. Gondová

Láska z jasličiek

Kde bolo tam bolo, za doposiaľ nespočítaným množstvom hôr a dolín, v krajine, kde z dôvodu slabého vedeckého pokroku ešte nedokázali potvrdiť tekutosť piesku a sypanie vody, ležalo malé, nevýrazné mestečko Betlehem. Keďže v mestečku bola v tých časoch dosť výrazná finančná kríza a košík fíg spolu s dvoma metrami látky sa rovnal už len polovici ťavy, ľudia boli nútení žiť vo veľmi skromných podmienkach.
V jednom zo slamených domčekov bývalo malé vrkočaté dievčatko, ktoré sa volalo Lucka. Meno Lucia znamená svetlo a rodičia jej toto meno dali preto, lebo v deň, keď sa narodila, konečne zasvietilo slnko. Totiž, pred jej narodením boli v krajine veľké záplavy a jednostaj pršalo.


Lucka bola veľmi zvedavé a neposedné dievčatko. Na všetko sa vypytovala a vždy musela dostať odpoveď na každú svoju položenú otázku. Poviete si – ako každé dieťa. Lucka bola síce obyčajné päťročné dieťa, ale predsa nie tak celkom. Čakalo ju totiž neobyčajné poslanie.

Raz dopoludnia, keď bola so svojou mamkou nakupovať na trhu ovocie, uvidela zvláštneho muža. Vyzeral ako všetci muži na trhu, ibaže tento ju zaujal väčšmi ako ostatní. Vyžaroval z neho akýsi zvláštny pokoj a mal veľmi milý pohľad. Chvíľku ho pozorovala. Muž kúpil len malý bochník chleba, ktorý zavinul do kúska látky, ktorý mal so sebou. Zaplatil a kráčal preč.

Keď prechádzal popri nich, Lucka potiahla mamku za sukňu: „Mami, kto je ten ujo?“ Žena sa obzrela, no vtom sa otočil aj muž a ich pohľady sa stretli. Premerala si ho od hlavy po päty a potichu skonštatovala: „Neviem, miláčik, asi je to cudzinec. Nikdy predtým som ho tu nevidela.“ A to už bolo čo povedať, lebo Luckina mamka poznala každého obyvateľa mesta. Niet sa čo čudovať, Lucka zdedila zvedavosť určite po nej. A tak sa za ním dívala, až pokým sa nestratil medzi nakupujúcimi.

Vtom sa strhla a rozbehla sa za ním. Vrážajúc do ľudí si razila cestu, aby neznámeho náhodou nestratila. Zapamätala si, čo mal obuté, lebo vedela, že kvôli svojmu nízkemu vzrastu ho inak nenájde.

Keď ho konečne dobehla, prudko ho potiahla za tuniku. Muž sa otočil, ako keby ju čakal. Vôbec nevyzeral prekvapene.
„Ahoj,“ pozdravila ho Lucka.
„Ahoj. Kde máš mamičku? To ťa nechala samu túlať sa po trhovisku?“
„Nie, len som nachvíľku odbehla. Chcem len vedieť, kto ste.“
Muž sa zasmial. „Si veľmi smelé dievčatko, Lucka.“

Lucka prekvapene zažmurkala hnedými očkami. „Ako to? Odkiaľ ma poznáte?“
Muž sa pousmial a vzal ju za ruku. „Poď so mnou, niekoho ti ukážem.“
„Ale, moja mamička sa bude hnevať, lebo som jej nepovedala kam idem.“
„Neboj sa, tvoja mamička je presvedčená, že si s ňou. Pozri, práve sa rozpráva so susedkou“, vyložil si ju na plecia a prstom ukázal smerom k jej mamke.
Lucka nebola neplánovaným výletom priveľmi nadšená, ale ťahala ju zvedavosť. Kam ju to berie? Kto to je? Ale najmä… Odkiaľ ju pozná?

Keď sa pomaly blížili na koniec mesta, Lucka sa začínala báť. Napokon ju muž zložil z pliec a podišiel k malej chatrči.
„Tak, a sme tu.“
„Hm, čo je to? Vyzerá to ako domček pre zvieratká.“
„Možno, preto, lebo je to maštaľka“, pobavene sa na ňu zadíval.
„Ale veď mi už konečne povedzte, kto ste!“ netrpezlivo podupkávala Lucka nôžkami v sandálkach.
„Som anjel Gabriel.“
„Čože? A kde máš krídla? Také tie s pierkami, veď vieš. A ako vlastne vieš ako sa volám?“

Anjel Gabriel sa veľmi zabával na Luckiných otázkach, ale ochotne jej na každú odpovedal, lebo vedel, že ona sa tak ľahko nevzdá.
„Lucka, my anjeli na seba môžeme vziať akúkoľvek podobu. Je to preto, aby sa nás ľudia nebáli a aby sme s nimi dokázali lepšie komunikovať. A pokiaľ ide o tvoju druhú otázku, tvoje meno mi povedal On,“ anjel potichu otvoril dvere na maštaľke a naznačil Lucke, aby vstúpila dnu.

V strede maštaľky, v jasličkách na vrstve slamy a pár kúskoch látky ležalo malé bábätko, ktoré radostne trepotalo nožičkami a ručičkami zovretými do pästičiek si šúchalo ospalé viečka. Nad bábätkom sa skláňala jeho mamka a láskavo ho svojou dlaňou hladila po líčku. V tom do maštaľky vošiel akýsi muž, pravdepodobne ocko dieťatka, vzal od anjela kúsok chleba a podal ho svojej manželke.

„Dobrý deň“, pozdravila Lucka. Žena sa otočila smerom k Lucke a prívetivo sa usmiala.
„Kto sú tí ľudia?“ zašepkala Lucka Gabrielovi do ucha.
„To je malý Ježiško so svojou mamkou Máriou a svojím pestúnom Jozefom“, odpovedal anjel.
„Pestúnom? Nie je to jeho ocko?“
„Nie, jeho ockom je Boh.“

„Už som celá dopletená. Ako ti teda povedal, kto som, keď je to ešte len malé bábätko? Veď ono ešte nevie rozprávať“, potriasla hlavou Lucka už trochu nahnevane.
„Povedal mi to Boh. Jeho Otec, ktorý je zároveň aj tvojím Otcom. Poslal ma sem, aby som ti odovzdal odkaz. Máš preňho splniť jednu úlohu.“
„Och, nemám rada, keď niekto rozpráva v takýchto hádankách. Čo môžem ja pre Boha urobiť? Veď som ešte maličká.“
„Poď so mnou“, chytil ju Gabriel za ruku.

„Kam zase?“ odvrkla namrzená Lucka, no predsa sa nechala anjelom viesť. Niečo ju k nemu priťahovalo akousi zvláštnou silou a nedokázala sa ho pustiť…
V jednej chvíli všetko okolo nich zhaslo a oni kráčali akoby tmavým tunelom. Zrazu sa pred Luckinými očami mihol záblesk svetla a ju oslepilo ostré slnečné svetlo.
Keď vyšli z tunela, Lucka si musela zakryť uši dlaňami. Všade bol hluk, ulicami sa hmýrili ponáhľajúci sa ľudia so slnečnými okuliarmi na očiach a s plnými nákupnými taškami, krajinu lemovali obrovské budovy a cesty brázdili akési podivné škatule na štyroch kolesách. Lucka zakričala na Gabriela: „Čo je to? Kde to sme? Vezmi ma odtiaľto preč!“

„Lucka, toto je obraz sveta o dve tisícky rokov. Tu musíš splniť svoju úlohu“, odpovedal jej Gabriel, ktorý, zdá sa, bol na takýto ruch zvyknutý.
„To nemyslíš vážne! Chcem ísť domov k mamičke! Hneď teraz!“ dupala nôžkami Lucka.
„Hej, nepaprč sa už toľko. Poď, idem ti kúpiť niečo na jedenie“, vzal ju opäť za ruku.

Vošli do supermarketu na rohu ulice. Lucke sa z toľkých regálov, ľudí a vecí zatočila hlava. Ešteže tam bol Gabriel, ktorý ju v sekunde zachytil, aby nespadla. Všade štrngotali mince, šuchotali bankovky a hlasy ľudí prehlušovala hudba z reproduktorov.

Lucka s Gabrielom nakúpili pečivo, mlieko, ovocie a rozkošné dupačky pre Ježiška a vybrali sa smerom k pokladni. „Gabriel? Odkiaľ budeme mať peniaze na zaplatenie?“ spýtala sa ho Lucka, ktorá pokojne sedela v nákupnom vozíku a s chuťou chrumkala čerstvý rožok. Gabriel sa len usmial. „Neboj sa Lucka. Boh sa o to postará.“
Pri pokladni práve jedna stará žena vyberala igelitovú tašku na uloženie nákupu. Pokladníčka jej vyčítala, že neužíva „ekologické“ nákupné tašky: „Vaša generácia jednoducho nepozná ekologické hnutie. My mladí ľudia budeme platiť za staršiu generáciu, ktorá plytvá prostriedkami!“

Lucka sa zachmúrila a pohotovo pokladníčke odvetila: „Teta, vy neviete, že k starším sa treba správať úctivo?“ Pokladníčku zarazila odvaha čudne oblečeného dievčatka. „Teba sa nikto na názor nepýtal, mladá dáma“, odvetila so sklonenou hlavou, vydávajúc panej peniaze. Stará žena sa ospravedlnila pokladníčke a odpovedala: „Je mi ľúto, my sme v našej dobe nemali environmentálne hnutie.“

Keď odchádzala z obchodu, pokladníčka dodala: „To sú ľudia ako vy, ktorí zničili všetky prírodné zdroje na náš účet. Áno, vaša generácia vôbec nič neurobila včas na ochranu životného prostredia, a preto teraz deti nemajú sneh!“ Stará dáma sa otočila a odpovedala: „Za mojich čias, keď sa vrátili fľaše mlieka a pivné fľaše do obchodu, obchod ich poslal späť do továrne, aby sa umyli, sterilizovali a znovu naplnili a použila sa každá fľaša niekoľkokrát. V tej dobe boli fľaše naozaj recyklované, ale nepoznali sme environmentálne hnutie. Za mojich čias sme chodili pešo po schodoch hore. Nemali sme žiadne pohyblivé schody vo všetkých obchodoch či kanceláriách. Išli sme pešo do obchodu za rohom a nebrali sme auto, kedykoľvek sme sa chceli dostať niekde o dve ulice z domu. Ale áno, nepoznali sme environmentálne hnutie. V tej dobe sme prali plienky, nepoznali sme jednorazové papierové plienky. Vypratú bielizeň sme sušili na šnúre a nepoužívali sme elektrickú sušičku, ktorá spotrebuje 3000 wattov za hodinu.

V tej dobe bola jedna televízia alebo rádio v dome, nie ako teraz, keď je TV v každej miestnosti. A televízia mala malú obrazovku vo veľkosti škatule na pizzu, nie obrazovku vo veľkosti štátu Texas. V kuchyni každý pripravoval ručne potraviny, nemali sme všetky špeciálne elektrické prístroje na prípravu bez námahy, ktoré spotrebujú veľké množstvo elektriny. V tej dobe sme použili ručnú energiu na kosenie trávnika, nemali sme žiadne elektrické alebo benzínové kosačky. V tej dobe sme pracovali fyzicky a nebolo treba chodiť do posilňovne na bežiace pásy, ktoré bežia na elektrinu. Ale máte pravdu: my sme nevedeli nič o environmentálnom hnutí. V tej dobe sme pili vodu z fontány, keď sme mali smäd a nepoužívali sme plastikové tégliky alebo plastové fľaše, ktoré sa zahadzujú po jednom použití. V tej dobe deti mali rovnaké aktovky na niekoľko rokov, pastelky, gumy, strúhadlá a ďalšie príslušenstvo trvalo tak dlho, ako bolo možné a nie nové ceruzky a gumy s novým sloganom každý rok. Ale áno, nepoznali sme environmentálne hnutie. Tak čo, ešte stále máte chuť nás obviňovať?“ spýtala sa pani a odišla.
Nahnevaná pokladníčka zmĺkla a začala blokovať tovar Lucke a Gabrielovi. Lucka ju chvíľku pozorovala a začala sa pýtať.

„Teta? Prečo ste taká nahnevaná?“ Predavačka si vzdychla a pozrela sa na ňu. „Prečo som nahnevaná? Koho to dnes zaujíma? Zajtra je Štedrý deň a ja mám službu! Za mizerný slovenský plat! Kedy mám byť s deťmi a kedy im mám vytvoriť pravé rodinné Vianoce?! Odkiaľ im mám vyčarovať darčeky, po ktorých túžia, keď ešte nemám kúpené ani filé?! Kvôli hlúpemu globálnemu otepľovaniu nemáme dokonca ani žiadny sneh a to sme chceli ísť na lyžovačku! Ešte sa pýtaš, prečo som nahnevaná?!“ rozčúlene rozhadzovala rukami.

No Lucka sa ňou nenechala zastrašiť.
„My doma máme na Vianoce bochník chleba, ktorý pečie moja mamička a zapíjame ho mliečkom. Niekedy, keď sa mamičke podarí na trhu predať viac bochníkov, máme na stole aj oriešky, figy a ovocie. Darčeky si nedávame. Pre nás je najväčším darom, keď sme všetci spolu pri stole a aspoň raz do roka sa najeme dosýta. Mamička nemá peniaze nazvyš, lebo ocko nám zomrel, keď som sa narodila a musí sa postarať o mňa a mojich dvoch bratov. Potrebovala by som síce nové sandálky, ale viem, že by som svojím prianím mamičku veľmi zarmútila, pretože ona vie, že mi moje želanie nemôže splniť“, smutne sa zadívala pred seba. Pokladníčka sa zadívala na chudučké dievčatko s vrkočmi, opakom ruky si zotrela slanú slzu, ktorá sa jej neposlušne skotúľala po líci a usmiala sa. „Odkiaľ si, ty malý anjelik?“ „Z Betlehema.“ Predavačka sa na ňu začudovane pozrela, premerala si ju od hlavy po päty a potom pohľadom zhodnotila aj Gabriela oblečeného v zlatistej tunike. Chvíľku si myslela, že sa zbláznila. Rukami sa oprela o pokladničný pult: „Asi som prepracovaná,“ no po chvíli pokračovala: „Choďte. Váš nákup je na môj účet.“

„Ďakujeme Vám, nech Vám to Boh odplatí,“ odpovedal Gabriel a potlačil pred sebou vozík s Luckou, hompáľajúcou nožičkami. „Dovidenia, teta! A už nebuďte nahnevaná!“ zakývala jej Lucka na rozlúčku.

S plnou taškou vyšli von z obchodu. Odrazu sa pred nimi opäť otvoril tajomný tunel a všetko zmizlo. Lucka sa ocitla v Betleheme na konci trhoviska. „Gabriel? Kde to všetko zmizlo? A čo bude s tou úlohou, ktorú musím splniť?“
„Lucka, už si doma, nemusíš sa báť. Úlohu si splnila. Tej predavačke si dala najkrajší darček. Prebudila si v nej Lásku, ktorá sa zrodila v jasličkách. To od teba Boh chcel. Chcel, aby ho prostredníctvom teba spoznala. Boh má z teba veľkú radosť.“

Lucka začala skákať od radosti. „Jéééj, som veľmi rada, že som Bohu urobila radosť!“
Gabriel ju vzal za ruku a vybral sa s ňou späť k mamičke, ktorá si ani nevšimla jej neprítomnosť.

Cestou si ale Lucka neodpustila ešte jednu otázku: „Gabriel?“ „Áno?“ „Čo je to lyžovačka?“

Gabriel sa rozosmial, vzal ju na ruky a zatočil sa s ňou priamo v strede trhoviska.

Lenka Novotná, Víťaz

Ahoj deti!


Tak čo, tešíte sa? O pár dní sú tu Vianoce a s nimi aj tak dlho očakávané vianočné prázdniny! Celý rok nám ubehol ako voda, ani sme sa nenazdali a je tu koniec. Ale žiaden strach, s každým koncom prichádza ruka v ruke aj nový začiatok 🙂
Určite ste celý rok poctivo strúhali dobrotu, keďže Mikuláš aj Ježiško nosia prekvapenia len dobrým deťom. Či nie?

No, dobre, buďme k sebe úprimní. Koľkokrát ste odvrávali rodičom, nadávali kamarátom či klamali? Jasné, veľakrát. Veď nikto z nás nie je úplný anjelik.

Ale prichádza čas to všetko odčiniť a napraviť všetky vilomeniny, ktoré sme v uplynulom roku vyparatili. Veď nechceme predsa, aby nás čert, ktorý chodí spolu s Mikulášom, vzal so sebou do pekla „na grilovačku“ 🙂

Želám Vám krásne Vianoce plné lásky, snehu, radosti a darčekov a skvelé prázdniny plné oddychu a zábavy.

stránku pripravila: Lenka Novotná, Víťaz

Rok s Bohom

Naše putovanie po liturgických sviatkoch v jednotlivých mesiacoch roka sa chýli ku koncu. Máme tu december a s ním aj adventné obdobie a očakávanie Narodenia Božieho Syna – Ježiša Krista a najkrajšie sviatky roka. Keďže Vianoce sú špecifickými sviatkami, ktoré každá rodina oslavuje v duchu tých svojich rodinných tradícií a ktoré si viac menej každá rodina snaží udržiavať. Vašu pozornosť v tomto mesiaci chcem preto upriamiť na nemej známy a obľúbený sviatok najmä u detí, a to sviatok svätého Mikuláša.


Starý dobrý svätý Mikuláš predstavuje jedinečný protipól k reklamným trikom, ktorým sú mnohé deti vystavené počas celého adventného obdobia. Jedným z nich je aj postava akéhosi Santa Clausa,(čo je skomolenina latinského mena Sanctus Nicolaus), parodujúceho svätého Mikuláša. Nezmyselný americký gýčový výmysel, ktorý sa intenzívne už niekoľko rokov s úspechom udomácňuje, žiaľ, aj v našich slovenských rodinách. Pre neúnavné vianočné reklamy nadnárodných korporácií, ktoré do nich pumpujú milióny dolárov, sa táto vymyslená postavička stala vďačným lákadlom pre deti, symbolom konzumizmu a čohosi bezduchého.

Preto apelujem na vás, milí rodičia, ignorujte tieto nezmysly!! Nenechajte svojim deťom zobrať Vianoce s ich skutočným významom! Nevešajte a nedávajte si prosím nikde do domu lezúcich či hrajúcich sa Santa Clausov, toto nie je symbolom Vianoc pre nás, veriacich kresťanov. Nebojme sa deťom (ak sú už väčšie) povedať, ako to vlastne je, čo je a nie je pravda a čo výmysel rozprávkárov. Videli ste už rozprávku o svätom Mikulášovi (možno výnimku tvorí televízia LUX)? Ale rozprávky so Santa Clausami sú v televízii na každom programe celé Vianoce.

Svätý Mikuláš je veľmi obľúbený svätec a deťom by sme ho mali predstaviť ako historickú postavu biskupa. Pôsobil v meste Myra (dnešné Turecko). Bol známy najmä svojím záujmom o chudobných, láskavým prístupom k deťom a svojimi skutkami veľkodušnej lásky. Jeho povesť divotvorcu spôsobila, že sa stal viacnásobným patrónom, či už námorníkov, obchodníkov, rybárov, lekárnikov či voňavkárov, vôd a mostov a šťastného manželstva. Pomáha rodičkám a ochraňuje žiakov a deti v chorobách. Slobodné dievčatá si ho vybrali za svojho orodovníka, na základe najznámejšieho príbehu z jeho života. Zachránil tri sestry pred údelom prostitútok. Ich rodina totiž upadla do veľkej biedy a bez vena stratili dievčatá nádej na vydaj. Mikuláš vtedy pod rúškom noci trikrát tajne vhodil do okna ich domu mešec ako veno pre všetky tri dievčatá. Už v stredoveku tak vznikla tradícia obdarúvania sa na sviatok tohto svätca drobnými darčekmi. K nám tento kult prenikol pravdepodobne okolo 12. a 13. storočia počas nemeckej kolonizácie. Jeho známu štedrosť podporovali podľa legiend aj nebesia. Známy je príbeh o veľkom suchu, po ktorom nastal v meste hlad. Keď tam zakotvila loď s obilím, námorníci nechceli predať ani vrece obilia, pretože sa báli trestu, keď náklad nedovezú na miesto určenia celý. Biskup Mikuláš im však sľúbil, že množstvo obilia sa na lodi nezmenší. A naozaj – po vyložení tovaru nechýbalo ani vrece.

Ak svojim deťom s láskou porozprávate o živote tohto svätca a povzbudíte ich nasledovať ho, vezmete tým materializmu a konzumizmu tejto doby „vietor z plachiet“. Ukážte deťom, aké dôležité je v období adventu po vzore svätého Mikuláša všímať si iných a učiť sa dávať. Na pultoch kníhkupectiev s náboženskou literatúrou dnes už nájdete veľa krásnych knižiek o živote svätého Mikuláša. Keď sa oboznámite s jeho životom, môžete si doma zahrať trebárs jednu z tradičných scénok o tomto svätcovi, alebo si v ten deň upečte voňavé mikulášske perníčky. Ak máte šikovné a zručné deti, môžete si urobiť mikulášsku mitru, šaty a berlu. Je to už len na vašej fantázii. Hlavne buďte so svojimi deťmi a nenechajte ich len nasávať všetky hlúposti o Santa Clausovi z televízie.

Dobrý Bože, my rodičia v tejto neľahkej dobe sme zodpovední za odovzdanie našej katolíckej viery svojim deťom. Táto zodpovednosť je pre nás na jednej strane cťou, ale napĺňa nás aj obavami. Potrebujeme Tvoju pomoc, Pane! Ukáž nám, čo robiť, aby sa viera stala neoddeliteľnou súčasťou nášho života, aby sme sa za ňu nehanbili. Pomôž nám naučiť naše deti, že nie sme katolíkmi iba v nedeľu, ale každý deň. Stále. Požehnaj naše domovy, keď v nich spoločne slávime sviatočné dni. Vzbuď v našich srdciach túžbu, aby sme si vzájomne pomáhali na ceste k svätosti podľa príkladu tvojich svätých priblížili sa k tebe, najvyššej a večnej Láske, spolu s našimi deťmi. Pomáhaj domácim cirkvám v našej farnosti rásť vo viere, láske a svätosti.
Amen.

Martina Gondová, Víťaz

Adventné uvažovanie o všeličom, najmä však o radosti


Časy, ktoré prežívame sú zložité. Vyvolávajú pocit neistoty, strachu, či zúfalstva. Mnohí sa boja o svoju budúcnosť, najme tú biologickú, materiálnu! Tá duchovná ich až tak netrápi, svedomie zhrýza málokoho. Je dobre ukryté, dá sa vynikajúco zamaskovať a pretvárka mnohé zahalí…

A predsa len – väčšinu z nás predsa len niečo deptá. Volá sa to morálna kríza, či kríza ducha a nesprávne poukladaných priorít. Na najvyššom piedestále nie je Pán Boh, viera, zbožnosť, funkčná rodina, ale božstvo nazývané peniaze, majetky! Akosi prestalo záležať, ako kto k nim prišiel. Nepochybne, mnohí čestne, poctivo, tvorivou prácou, múdrosťou… Iná je kategória tých, ktorí sú dobre zabezpečení na mnohé generácie dopredu: oni, ich deti, ba dokonca i ich ešte nenarodené vnúčatá, či pravnúčatá… Na stenách novodobých haciend, palácov – napokon tak, ako to poznáme aj z histórie – budú v parádnych rámoch podobizne starých otcov – mecenášov, súčasných zbohatlíkov…

Ibaže…! Raz príde koniec svetskému životu. Všetka tá nádhera zhorí v plameňoch Božieho súdu. Ej, či si každý spomenie na veršíky piesne nášho, duchom prebohatého Sládkoviča: „…na ten svet som prišiel nahý a nahý sa navrátim?!“

Nie je to tak dávno, čo som prechádzal úžasnou vilovou štvrťou: nie je podstatné, kde sa nachádza, lebo takých je v našej krajine veľa. Žasol som nad tými rozložitými gigantmi. (Ba, ako to všetko tí „neboráci“ vykúria, „uživia“?!) Domov som sa vracal šťastný! Viete prečo? Lebo som si spomenul na môj vyše sedemdesiatročný rodičovský dom a na to, že si zakúrim v starom sporáku, aby mi z toho voňavého bukového dreva nebolo len teplo na tele, ale najmä na duši. Tam sa cítim slobodný, šťastný. Bez obáv zo súčasnosti, či budúcnosti. Prečo som si taký sebaistý?! Odpoveď je jednoduchá: mám, máme svojho Pána Boha, ktorý nás vedie životom. Každý večer sa s Ním rozprávame, ďakujeme Mu, prosíme o odpustenie…

Advent je, totiž, jedinečný čas na duchovnú inventúru. Treba si dobre zrátať, čo sme od Pána Boha dostali. Nebolo toho málo! Ale čo sme Mu dali my?!

To najlepšie príde onedlho. Do našich životov sa opäť narodí Boží syn, príde náš Spasiteľ. On je symbolom aj tohtoročných Vianoc. Nie dary, nie sláva, nie neprimerané očakávania. Tých svetských darov máme dosť a dosť; hádam ich treba posunúť preč, na vedľajšiu koľaj, žeby nám nepriťažili na Božom súde.

Vážení, prestaňme sa trápiť o budúcnosť. Modlime sa: za seba, za nás, za svojich najdrahších…, ale aj za tých, ktorí očividne kradnú, zbíjajú… Bez hanby a cti. Pán o nich veľmi dobre vie a buďte si istí, že s nimi poriadok urobí. Spoľahnime sa na Neho.

A my?! Tešme sa! Ježiš prichádza do rodín, do miest, do dedín. Pripravme sa na Jeho príchod. Otvorme nielen dvere, ale najmä srdcia. Poupratujme si, usporiadajme – najmä rodinné vzťahy, aby sa mu u nás páčilo, aby medzi nami dlho pobudol…, žeby sa cítil ako u svojich dobrých, vďačných detí.

A kde ho budem čakať ja? V našom krásnom malom kostolíku, v ktorom je síce poriadne chladno (asi ako v tej betlehemskej kaplnke), vyčkám Ho práve tam! S otvoreným srdcom, obklopený tými, ktorí ho rovnako ako ja, milujú a potrebujú.

Ondrej Hronec, vysokoškolský profesor, Prešov

Odpoveď Cirkvi na fenomén zlého vo svete

Určite skoro všetci ste sa v živote stretli s tým, že vám pri rozprávaní o svojom živote váš priateľ z ničoho nič trikrát zaklopal na najbližšie „drevo“ s poznámkou: „Musím zaklopať, aby to ostalo tak!“ Alebo prídete niekam do rodiny, kde slovná kombinácia pri náhlej nevoľnosti niektorého člena ich rodiny znie: „Počkaj, uvarím ti uhlíkovú vodu!“ To všetko je mágia!
Táto mágia sa veľmi často praktizuje aj v našej farnosti a praktizujú ju mnohí naši „mladí“ farníci. Na podnet jednej našej farníčky sme sa rozhodli v našom farskom časopise uverejniť časť tejto problematiky z knihy „Odpoveď Cirkvi na fenomén zlého vo svete, ktorej autorom je ThDr. ICLic. PaedDr. Jozef Maretta, PhD.


Mnohí ľudia, praktizujúci bielu mágiu, o sebe a o bielej mágii tvrdia, že slúži na odvrátenie zla, zlepšenie vzťahov, uzdravuje. Čiže biela mágia má dobré ciele a praktizujú ju z lásky k blížnym. Vyzerá nevinne a práve preto môže zmiasť aj veriacich, ba aj kňazov, ak nevedia, s čím majú dočinenia.

Človek praktizujúci bielu mágiu, pri pohľade na neistého človeka povie ako prvé: „Ja nemám nič do činenia s diablom. Mám iba prirodzene‘ dary a pomocou nich vám chcem pomôcť1. Tiež sa často oháňajú slovami ako je exorcizmus, Svätý Duch, charizma a pritom mnohí z nich sa tvária ako praktizujúci kresťania. Chodia na bohoslužby a pritom sa v skrytosti venujú mágii. Pod rúškom kresťanov sa skrývajú možno vedome a možno nevedome služobníci zlého. Pán Ježiš nás varuje pred týmito ľuďmi, ktorí budú robiť aj divy, keď hovorí: „ Vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možne‘, aj vyvolených“ (pórov. Mk 13, 22). A na inom mieste: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. Lebo prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť: »Ja som mesiáš.«A mnohých zvedú“ (pórov. Mt 24, 4 – 5).
Osobitne sa chcem venovať zlorečeniu, objasniť tento pojem a typy zlorečenia, ako aj prípady, v ktorých ho Pán vypočuje a potvrdí.

„Zlorečenie“ je prianie zla inému človeku. Je to vlastne kliatba. Zlorečenie je urážkou Boha a zároveň je to hriech proti blížnemu. Človek, ktorý žije pod Božou ochranou, modlí sa a pristupuje k sviatostiam, sa nemusí báť zlorečenia. Zlorečenie skôr ubližuje človeku, ktorý zlorečí, ako tomu, proti komu je zlorečenie namierené. „Boh je darcom požehnania a nie zlorečenia. Preto nikdy nevenuje pozornosť zlorečeniu, ktoré ľudia zvolávajú na niekoho iného.

No existujú dva prípady, o ktorých hovorí aj Božie slovo, kedy by sa človek mal obávať, či ich Boh skutočne nevypočuje a nepotvrdí.

Zlorečenie zo strany rodičov:

Prvý prípad, v ktorom Pán môže zlorečenie potvrdiť, je, „keď niektorý rodič v návale zúfalstva zlorečí svojmu potomkovi. Takéto zlorečenie môže Pán potvrdiť a môže sa tak zlorečenie vyplniť aj v živote detí.

Ide o vážne prehrešenie sa voči úcte k rodičom. Božie slovo o tom hovorí jasne (pórov. Ex 21, 15; 21, 17; Gn 9, 25). Čo sa týka pokrvných zväzkov, ľudia v pokrvnom zväzku by si nemali nikdy zlorečiť. Niekedy ide o zlorečenie zo zúfalstva. To je prípad, ktorý Pán môže potvrdiť, no môže ísť aj o svojvoľné zlorečenie, keď sa niečo udeje proti vôli rodičov, rodičia vyslovia neoprávnenú kliatbu a dieťa, ak nie je pod Božou ochranou, ak je v hriechu, môže ho táto kliatba postihnúť. Otec Gabrielle Amorth o tom zo svojej skúsenosti exorcistu povedal: „Keď sú prekliatia vyslovené so skutočnou zlomyseľnosťou, zvlášť keď sú preklínajúci s preklínaným spojení pokrvným zväzkom, môžu mať hrozné účinky. Najčastejšie a najťažšie prípady, ktoré som mal, sa týkali rodičov alebo starých rodičov zlorečiacich synom alebo vnukom. Zvlášť, keď sa zlorečenie vzťahovalo na ich život, alebo bolo vyslovené vo výnimočných situáciách, napríklad v deň svadby, narodenín atď.

Z predchádzajúcich riadkov vyplýva pre život jedno ponaučenie. Vôbec nezlorečte! A už vôbec nie ľuďom v pokrvnom zväzku. Môže to mať nepredstaviteľné následky na ich život.

Zlorečenie zosmiešňovaného chudobného človeka:

Pokiaľ niekto chudobnému človeku v jeho ťažkej situácii nepomôže, ale sa mu ešte dokonca začne posmievať, urážať ho a ponižovať pre jeho chudobu, chatrný odev, vychudnutosť a zlú stravu, tak sa veľmi ľahko môže stať to, o čom hovorí Sirachovec. a teda, že ak v úzkosti srdca tento úbožiak zlorečí posmievačovi pred Bohom, Boh zlorečenie vypočuje (pórov. Sir 4, 6).

Čarovanie

S mágiou je späté čarovanie. Tiež sa používa termín očarovanie. Pri očarovaní ide o škodenie inému pomocou Satana. Je prevádzané len na žiadosť. Musí tu byť nejaký človek, ktorý chce zasiahnuť iného človeka. Tomu, kto tieto veci prevádza, presne definuje, čo chce, aby sa stalo.

Podľa toho delíme očarovanie na: milostné očarovanie, ktoré vyvoláva intenzívny pocit príťažlivosti alebo nenávisti k nejakému človekovi a podľa toho, ako je objednané, sa dvaja ľudia do seba zamilujú, alebo naopak, existujúci vzťah zamilovanosti medzi priateľmi, snúbencami, či manželmi sa ukončí; travičské očarovanie, to znamená jedovaté. Jeho úlohou je psychologicky otráviť život druhého človeka fyzickými bolesťami, morálnymi a materiálnymi škodami; očarovanie pohybovej schopnosti spôsobuje problémy pri pohybe, práci a pri akejkoľvek činnosti.

Duchovná a neviditeľná činnosť síl zla, ktoré musí vykonať objednávku, sa pri vykonávaní očarovania nemôže dostať k subjektu inak ako prostredníctvom hmoty, to znamená hmotného predmetu, ktorý je zaťažený kliatbou. Tak sa používa sušená zvieracia krv, menštruačná krv, prach z ľudských alebo zvieracích kostí, hlina z cintorína, byliny, listy, suché vetvy, perie, rôzne nite, kúsky dreva, malé kúsky papiera so starými okopírovanými magickými textami, ústrižky fotografií, figúrky alebo pohrebná truhla z vosku, z plátna alebo z hliny, prach sivej farby, ktorý je na vankúšoch, rohožkách, kobercoch, bábikách, na plyšových zvieratách, či na rímsach dverí, ďalej krvavé škvrny po svadobnej noci na prestieradle a prikrývke, malé kríže na záclonách alebo na stenách. V domoch, či kanceláriách čarodejníkov sa konajú obrady, niečo ako bohoslužby, aké sa konajú v našich chrámoch ale v negatívnom zmysle.

Namiesto uctievania a vzývania Boha sa uctievajú a vzývajú zlí duchovia. Tieto modlitby a obrady trvajú aj niekoľko hodín, či dní, pokiaľ nie sú predmety nabité negatívnou silou. Ak potom majú mať tieto predmety účinok na danú obeť, musia sa nachádzať v čo najväčšej blízkosti tejto osoby. Hlava a žalúdok sú najčastejšie zasiahnutými miestami. Pozoruhodné a rozmanité predmety sa často nachádzajú vo vankúšoch. Hlava je na ňom celú noc, a tak je vystavená zhubnému vplyvu. Zhltnutím očarovanej látky, či už tekutej alebo tuhej, postihuje táto zvnútra celý organizmus.
Je zaujímavé, že tieto látky zostávajú v tele aj niekoľko rokov. Proti ich pôsobeniu je treba napiť sa svätenej vody a predovšetkým posväteného oleja. Tak sa negatívny dopad zmenšuje alebo látka vyjde z tela prirodzenou cestou. Vyžaduje to však veľmi systematické používanie.

Je možné, aby človek, na ktorého sa upriami mág, zomrel, ak to chce jeho klient?
Výsledok tohto pôsobenia závisí od náboženského presvedčenia človeka, ktorý má zomrieť. Keď je ten človek v oblasti náboženského života na nule, úspešnosť mága je maximálna. Čím viac človek praktizuje náboženský život, tým menšia je mágova úspešnosť. Čiže čím viac sa človek duchovne bráni zlu, tým menšia je možnosť uskutočnenia toho, o čo mág žiadal svojimi obradmi.

Duchovná obrana je bariéra skladajúca sa z duchovných zdrojov, ktoré sa spájajú a sčítavajú: osobná modlitba, rodinná modlitba, modlitba dobrých ľudí alebo duší zasvätených Bohu, slúženie svätých liturgií a omší, prijatie požehnania, púte. Ale sú aj skromnejšie veci, ktoré sa tiež sčítavajú, ako sú retiazka s krížikom na krku alebo iný požehnaný náboženský predmet, svätý obrázok v peňaženke, svätená voda atď. Táto obrana samozrejme platí pre každý druh diabolského napadnutia. Výnimku tvoria iba tie, ktoré dovolí Boh.

Proti Božiemu ľudu v ktorejkoľvek historickej epoche niet zaklínadla, niet veštby! Kresťan je pod ochranou samého Boha. Aj keby mu tisíc čarodejníkov či veštcov predpovedalo koniec alebo blízku smrť, ten, kto je vzkriesený v Kristovi, sa nemusí báť takéhoto očarovania. Je v Božej ochrane a to, čo sa stane, je riadené Bohom.
„Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym, hoci aj preto, aby mu získal zdravie, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku“ (KKC 2117).O mágii nemlčí ani Biblia a môžeme sa o nej dočítať tak v Starom zákone, ako aj v Novom zákone. Niet divu, že ju odsudzuje a predstavuje ako niečo negatívne. Nájdeme tam rozsudok nad čarodejníkmi a čarodejnicami (Ex 22, 18; Dt 18, 11; 1 Sam 15, 23; Mal 3, 5). Egyptskí čarodejníci sa snažia napodobniť zázračné znamenia Mojžiša (Ex 7, 11). V Novom zákone stojí v Samárii proti hlásateľovi evanjelia Filipovi kúzelník Šimon a na Cypre zasa proti apoštolovi Pavlovi čarodejník Elymas. Pavol ho nazýva „synom diabla“ (Sk 8, 9 a 13, 8). Keď kresťanstvo prenikne do Efezu, centra mágie, obrátení mágovia pália verejne svoje čarodejné knihy (Sk 19, 19).

Veštenie

Veštenie je predpovedanie budúcnosti pomocou nadprirodzených javov. Človek, ktorý predpovedá budúcnosť, sa volá veštec. Božie slovo na mnohých miestach veštenie zakazuje, lebo je to druh modloslužby. Keďže niektorí ľudia sú skutočne obdarení nadprirodzenou schopnosťou predpovedať budúcnosť, všetci exorcisti a ľudia zaoberajúci sa touto problematikou hovoria, že sa to deje pomocou démonických síl. Boh niekedy zjaví budúcnosť človeku, ale robí to len zriedka a vtedy, ak je to nevyhnutné pre spásu človeka. Robí to pomocou Svätého Ducha, darom proroctva.

„Boh môže svojim prorokom alebo iným svätým odhaliť budúcnosť. Napriek tomu však správny kresťanský postoj je zverovať sa s dôverou do rúk Prozreteľnosti a vo veciach poznania budúcnosti vzdať sa každej nezdravej zvedavosti. Avšak nepredvídavosť do budúcnosti môže znamenať nedostatok zodpovednosti‘‘ (KKC 2115).

Boh nás stvoril ako bytosti, ktoré nepoznajú svoju budúcnosť. Stalo sa tak, lebo ak by človek poznal svoju budúcnosť, nežil by v slobode. Ak by napríklad vedel, že v štyridsiatke zomrie, bol by v strachu a nežil by prítomný okamih. Žil by v depresii, plný nešťastia, zameraný stále na to, čo sa má stať. Ak by zase niekto iný vedel, že sa mu niečo stane o tri dni, mohol by začať robiť rôzne výtržnosti a žiť zvrhlo, lebo by mu už bolo všetko jedno. No samozrejme to všetko závisí od povahy jednotlivca. Čiže každopádne je veľmi dobré, že človek nepozná svoju budúcnosť. Pri veštení sa používajú tieto metódy:

• polohy kariet (tarot),
• konštelácie čísel týkajúcich sa osoby alebo udalosti (numerológia),
• obrazy na vodnej hladine alebo v zrkadle (katoptomantia),
• druh plameňov obetných ohňov (pyromantia),
• pohyb pramenistej vody po vhodení predmetov (hydromantia),
• správanie mačiek (felidomantia),
• správanie rýb (ichtyomantia),
• chôdza koni v sprievodoch (hippomantia),
• odraz svetla sviečok na drahokamoch (litomantia),
• vrásky na čele (metopomantia),
• správanie myší a potkanov a zvuky, ktoré vydávajú (myomantia),
• farba a chuť vína (oenomantia),
• sny a nočné vízie (oneiromantia),
• odlesk slnečného svetla na nechtoch (onychomantia),
• tvar a pohyb oblakov (nepelomantia),
• rast cibule (chromniomantia),
• druh hysterického smiechu (gelomantia),
• správanie hadov (ofiomantia),
• tvary, ktoré vznikajú pri kvapkaní vaječného bielka dôvody (ovomantia),
• zárezy na ramennej kosti zvieraťa (skapulomantia),
• vzhľad alebo stav pečene obetných zvierat (hepatoskopia),
• zajakávanie sa osoby v extáze (chresmomantia),
• zrkadlenie kryštálov (kryštalomantia),
• akustický efekt umývadiel (lekantomantia),
• tvary vtáčieho kŕdľa (ornitomantia),
• útvary z vosku nahatého do vody (keromantia)
• tvar rúk a smer čiar na dlani (chiromantia)
• tvar plameňov horiacich faklí (lychnomantia),
• počet a farba ovocných cukríkov, náhodne vybratých z originálneho balíčka a mnoho ďalších metód.

Z týchto rôznych praktík môžeme vidieť, že sa veští pomocou všeličoho možného. No základné mechanizmy veštenia sú stále tie isté. Teraz trochu podrobnejšie rozoberieme niektoré z praktík, hlavne tie, ktoré sa najčastejšie používajú.

pokračovanie v budúcom čísle

Jozef Maretta, pripravil: Martin Magda

Relikvia a ikona bl. Sr. Zdenky medzi nami


Od štvrtého decembra, dňa odpustovej slávnosti sv. Barbory, je v chráme v Ovčí vystavená k verejnej úcte relikvia blahoslavenej sr. Zdenky Schelingovej (obr. na titulke). Tento dar Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža je vďakou Pánu Bohu za mnohé povolania do tejto rehole z našej farnosti. Sr. Zdenka v čase totalitného boja proti Cirkvi s odvahou potvrdila svoju vieru a lásku ku Kristovi. Tým sa stala pre nás žiarivým vzorom vernosti Cirkvi a lásky k blížnemu, keď neváhala obetovať svoj život za záchranu kňazov. Kristove slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13), vystihujú veľkosť jej životnej obety. Tento citát z Písma sa nachádza aj na ikone blahoslavenej Zdenky od ikonopiskyne Emílie Dankovčíkovej z Košíc.

Ikony sa podľa tradície píšu, nie maľujú, preto ak ich chceme správne pochopiť, je potrebné ich prečítať vo svetle Evanjelia a myšlienok daného svätca. Sestra Zdenka je na ikone zobrazená (pozri pamätný obrázok – pozn. redakcie) v dobovom rehoľnom rúchu s krížom, symbolom jej zasvätenia. Zakladateľ Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža P. Teodózius Florentini vyhlásil: „Potrebujem sestry, ktoré rozumejú krížu. S takými dokážem všetko.“ Môžeme povedať, že sr. Zdenka naplno porozumela významu jeho slov a tak sa stala skutočnou sestrou kríža. Ruženec v jej ruke symbolizuje hlboký vzťah blahoslavenej k Panne Márii: „Zmocnila si sa Ježišovho Srdca, aby si nám ho darovala. Zmocni sa i našich sŕdc a daruj ich Ježišovi.“ Pri Zdenkinej tvári sa ikonopiskyňa inšpirovala fotografiou z vyšetrovacieho spisu ŠtB, ktorá vznikla krátko po jej zatknutí.

Môžeme z nej vyčítať jemný úsmev, ktorý má vyjadrovať Zdenkino celoživotné heslo: „Usmievaj sa!“, preto ju mnohí nazývajú Sväticou úsmevu. Pohľad má uprený do diaľky, akoby sa strácal v kontemplácii jej Božského Ženícha, ktorému obetovala všetko: „Cieľ každého úsilia je iba jeden: byť pri ňom, pri Ježišovi. Nakoľko sa priblížime k nemu, natoľko nás pritiahne on k svojmu Srdcu.“ Naklonená hlava svätých na ikonách symbolizuje pokoru a bázeň pred Pánom. Pravou rukou nás Zdenka pozýva k nasledovaniu Krista, aby sme tak ako ona svedčili o Kristovi. Pojem mučeník pochádza z latinského martýr, čo znamená svedok, ide tiež o jednu z troch poslaní Cirkvi: Martyria – svedectvo, Leiturgia – oslava Boha, Diakonia – služba. V hornej časti ikony po Zdenkinej pravici je Kristus podávajúci palmu, ktorá je už od kresťanského staroveku symbolom mučeníckej smrti, čo má pôvod v knihe Zjavenia apoštola Jána: „Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy“ (Zjv 7, 9). Z ľavej strany si môžeme všimnúť slnečné lúče presvitajúce pomedzi mreže väzenia. Je to symbol Božskej čnosti nádeje, ktorá blahoslavenú neopúšťala ani za múrmi väzenia a bola nadprirodzeným zdrojom sily v jej utrpení. Známy je Zdenkin citát: „Za mrakmi je moje milované Slnko.“ Zlaté pozadie a svätožiara vyjadrujú jej oslávenie, keď sa celá jej postava stráca vo svetle, ktorým je Boh.

Je medzi nami relikvia, malá čiastka z jej tela, ale na základe slov Pána Ježiša, že jeho Otec, „nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ (porov. Lk 20,38), sme s blahoslavenou sr. Zdenkou duchovne spojení na základe Božej moci. Prirodzene sa nám však môže naskytnúť otázka, aký má význam úcta k relikviám svätých a odkiaľ pochádza. Dá sa povedať, že úcta ku kresťanským mučeníkom je taká stará ako kresťanstvo samo. Už v kresťanskom staroveku boli vo veľkej úcte tí, ktorí položili svoj život za vieru. Hmatateľným príkladom sú rímske katakomby – podzemné labyrintové pohrebiská prvých kresťanov. V týchto priestoroch boli mučeníci pochovávaní a hlavne v deň ich výročia smrti, teda dies natalis (narodenia sa pre nebo), boli na ich hroboch slávené liturgie. Po Milánskom edikte a v časoch rozvoja Cirkvi tento kult ešte vzrástol a mnohé relikvie mučeníkov boli premiestňované do im zasvätených chrámov, kde sa nad ich hrobmi udiali mnohé zázraky, ktoré posilňovali úctu k relikviám.

Pretože prostredníctvom relikvií sa veriaci cítili byť ešte v užšom kontakte so svojimi patrónmi. V človeku je túžba dotknúť sa tajomstva a zvlášť ak ide o tajomstvá našej viery. Je to túžba uchopiť neuchopiteľné, ktorá je v nás prirodzená. Úcta k relikviám má v Cirkvi svoje opodstatnené miesto ak upriamuje našu pozornosť na spoločenstvo svätých, teda Cirkev oslávenú, do ktorej my, ako Cirkev putujúca smerujme. Z teologického hľadiska sa nám v tejto úcte ponúka symbol vzkriesenia tela, ktoré vyznávame v Kréde. Úcta k telesnej schránke človeka pramení už zo samotného tajomstva Vtelenia, keď „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Svätí plnili v svojom živote Božiu vôľu prostredníctvom svojho tela, ktoré Pavol nazýva Chrámom Ducha Svätého (1Kor 6, 19) a tak dosiahli svoj cieľ v blaženom videní Boha. Preto ich pozostatky sú svedectvom o ich živote a tiež mementom k zamysleniu pre nás. Musíme mať však na zreteli, že adorácia, teda klaňanie sa, patrí Bohu, zatiaľ čo jeho svätým prejavujeme svoju úctu, čím nakoniec aj tak oslavujeme pôsobenie Božej milosti v ich životoch. Úcta k svätým je výzvou aj pre nás, že ak to s Božou pomocou zvládli oni, prečo by sme to nemohli byť aj my?

Nech je pre nás relikvia blahoslavenej sr. Zdenky symbolom jej prítomnosti medzi nami, dôvodom hlbšie poznať jej život a tak s dôverou vyprosovať jej príhovor v našich starostiach, smútkoch a chorobách, aby sme sa v blízkom čase mohli spolu s celou Cirkvou tešiť z jej svätorečenia.

Peter Stašík, Ovčie

EXERCÍCIE (XXXIII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Ježiš si mal, musel sám vyniesť kríž až na vrch Golgoty, na miesto popravy. Na tejto ceste ho sprevádzal zástup ľudí. Neboli to len jeho nepriatelia, ktorí žiadali jeho smrť a chceli vidieť svoje víťazstvo do konca. Neboli to ani len zvedavci, akých býva pri takýchto príležitostiach všade mnoho. V zástupe boli aj takí, ktorí cítili s Ježišom a stáli na jeho strane. Medzi nimi spomína evanjelium zvlášť ženy, ktoré nariekali nad tým, čo sa dialo s Ježišom, žalostili nad ním a oplakávali ho. Toto je prvý raz od začiatku procesu s Ježišom, čo evanjelium uvádza niečo priaznivé pre neho zo strany židovského ľudu. Tento priaznivý čin, prejav sympatie z účasti, pochádza od žien. Je to nielen zaujímavé, ale pozoruhodné – ženy dali v najťažších chvíľach Ježišovho utrpenia najavo, že stoja pri ňom a mali odvahu niečo pre neho urobiť. Jediná intervencia v prospech Ježiša v priebehu súdneho procesu pochádzala tiež od ženy – Pilátovej manželky. Súcitné ženy sa objavujú na krížovej ceste, ženy budú stáť pevne pod krížom, ženy ponúknu svoju pomoc pri pochovávaní, a keď sa budú ponáhľať so svojou službou hneď ráno po Veľkej noci, aby dokončili, čo sa nedalo vykonať predtým. Statočné ženy!

Ženy dali teda najavo svoju živú účasť na Ježišovom utrpení. V každom utrpení je možno čosi, čo žena rýchlejšie, hlbšie a ľudskejšie chápe ako muž. Žena prenikavejšie chápe osobnú tragédiu nejakého človeka než muž. Keď muž pozoruje západ, vidí v ňom stretnutie ideí, mienok a cieľov. Ženy vidia skôr živých ľudí, ktorí zápasia, vidia ich osobné nešťastie, rany a bolesť.

Súcitnosť, ktorú prejavujú ženy na krížovej ceste, nie je len jednoduchý ľudský súcit s odsúdencom na smrť. Jeruzalemské ženy vidia predovšetkým Ježiša a nie natoľko druhých dvoch odsúdencov v tom istom sprievode. Tieto ženy rozlišujú. Vidia v Ježišovi čosi osobitné, ba ojedinelé. Aj oni vedia veľmi dobre, ako vedel Pilát, že farizejov hnala nenávisť, aby žiadali Ježišovu smrť. Možno aj ony predtým priamo počuli niektoré Ježišove reči. Možno boli svedkami nejakého zázraku. Istotne vedia, že Ježiš bol dobrý a že všade robil dobro. Rozsudok nad Ježišom považujú za nešťastie, za nespravodlivosť, kričiacu do neba. Nad týmto nariekajú. Chcú sa akoby kajať v mene všetkých za to, čo sa tu deje. Verejne dávajú najavo, že ľutujú toto všetko a že by to chceli odčiniť.

Takýto postoj ľútosti prepukne o nejaký čas na svätodušné sviatky u mnohých židov. Keď budú počuť výčitku, ktorú im povie Peter vo svojej prvej kázni: „Vy ste ho ukrižovali a usmrtili.“ Bolesť prenikne ich srdcia a povedia Petrovi a ostatným apoštolom, „Mužovia, bratia, čo máme robiť?“ A obrátia sa. Ženy na krížovej ceste ani nečakajú na takúto výčitku. Ony vedia, čo sa deje, e keď vidia, ako ťažko kráča s krížom na pleciach. Tieto ženy sú prvé z veľkých zástupov v dejinách, ktoré budú dojaté Pánovým utrpením a budú spolu s nim prežívať útrapy krížovej cesty.

To, čo robia tieto ženy na krížovej ceste, nie je bez odvahy. Veď židovskí vodcovia sú tu tiež, kráčajú na popravisko pozorujú všetko okolo. Už dávno pohrozili všetkým, ktorí by sa odvážili sympatizovať s Ježišom. Pred nenávistnými pohľadmi týchto vodcov a napriek ich hrozbám sa tieto ženy odvažujú priblížiť k Ježišovi, aby mu prejavili svoju ľútosť a svoj súcit. Ježišovo utrpenie už začína plniť svoje poslanie, ktoré sa bude šíriť a prehlbovať v dejinách – dodáva odvahu a dáva silu svedčiť aj pred Ježišovými nepriateľmi. Ženy pri pohľade na odsúdeného Ježiša, ktorý nesie kríž, majú odvahu robiť to, čo sa neopovážili predtým cez celý proces u Piláta: dávajú najavo, že stoja pri Ježišovi.

Verejný prejav sympatií týchto žien ukazuje, že Ježišovu smrť nežiadal a nesúhlasil s ňou ani zďaleka židovský ľud. Ak zástupy, zhromaždené pred Pilátom, pôsobili dojmom takejto jednotnej mienky, bolo to len preto, že tí, čo zmýšľali ináč, nemali odvahu vyjadriť svoju mienku. Bolo by však nespravodlivé obviniť bez rozdielu celý židovský národ, že odsúdil Mesiáša.

Postoj žien, ktoré plakali na krížovej ceste po Ježišovom boku, nezostali bez odpovede, Ježiš sa k nim obrátil a povedal im: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo hľa, prídu dni, keď sa bude hovoriť: Blažené… životy, ktoré neporodili… Vtedy začnú privolávať horám: Padnite na nás! a kopcom: Pokryte nás! Lebo keď sa toto deje na zelenom strome, čo bude so suchým?“

Keď ľudia trpia, sústreďujú pozornosť obyčajne na seba samých, Ježiš ani vo svojom utrpení nemyslí na seba. Myslí na nebezpečenstvo druhých. Myslí na otrasné dni, ktoré bude čoskoro prežívať židovský národ. On, Ježiš je zelený strom, nevinný skrz-naskrz a čo s ním urobila tvrdosť ľudí, hriech ľudí: Čo potom suchý strom, čo vinní – ako tí obstoja pred tvrdosťou iných, ktorí si nerobia výčitky ani z tvrdosti, ani z pomsty, najmä keď im vinní a hriešni dávajú na to zámienku! Akým palivom pre oheň budú títo vinní?

Ježiš sa tu nevyhráža. Hovorí to skôr zo súcitu so svojím ľudom. Hovorí to ako upozornenie: „Nechoďte po cestách, ktoré nastúpili vaši vodcovia!“ Veď zničenie Jeruzalema, ktoré sa už dvíha na obzore, je obrazom ešte otrasnejšej tragédie, ktoré čaká človeka, zatvrdnutého v hriechu, Ježiš má pred očami hlavne toto: zachrániť ľudí pred večným stroskotaním. Najväčším zlom nie je časné utrpenie. Utrpením sa len skúša odolnosť zeleného stromu. Najväčšie zlo spočíva v tom stať sa vyschnutým stromom a upadnúť naveky. Ježiš ako zelený strom trpí dobrovoľne za všetkých, aby ich zachránil pred týmto utrpením, ktoré by bolo posledné, nenapraviteľné a večné.

+L. Franc, duch. otec

Chrám – symbol putovania Božieho ľudu do nebeského Jeruzalema


Drahý duchovný otec tejto farnosti, chcel by som pri tejto príležitosti pozdraviť všetkých našich kňazov z našej farnosti, z našej dediny, spolurodákov, všetky rehoľné sestry, ba i katechétov a všetkých vás, drahí bratia a sestry. Musím povedať, že je to pre mňa vzácnosť a mimoriadna príležitosť osláviť tento chrám, jeho päťdesiatku. Na takéto udalosti sa zvykneme voľajakým spôsobom pripraviť nie z minúty na minútu, ale pripravujeme sa dlhší čas kupovaním darčekov a iného, ako to poznáme. Čo však darovať chrámu k jeho jubileu?

Bolo to asi to prvé, keď ma poprosil duchovný otec, či budem ochotný a či budem môcť prísť v tomto zlatom týždni. Čo ti zlatý chrám darovať? Ak si zlatý, čo bohatšie a čo zlatšie ti obetovať? Naozaj, s bázňou a chvením, s pokorou a s úctou v srdci som vstupoval do tohto chrámu, pred všemohúceho Boha, ale aj smerom ku všetkým vám.

Keď som si listoval kalendár, pozeral som na reálne a skutočné obrazy budovania tohto chrámu od nuly, na ktorých som ako chlapec a tí ktorí, ste tu starší odo mňa, pamätáte, že sme tu, moja generácia, miništrovali dlhé roky. A potom s gitarou v rukách, spevom – boli to neskutočne krásne detské, mládežnícke, študentské časy. Smerom ku všetkým vám, ktorí ste pomáhali, každým smerom a ktorí môžete byť v tejto chvíli hrdí, ponajprv na tých našich zlatých starkých, starých rodičov a rodičov, ako hovorí váš duchovný otec, ale hrdí i na seba. Na všetky obety prinášané zlatej katedrále, tej, ktorá sa tak vysoko týči medzi všetkými tými našimi malými domčekmi, príbytkami v celej dedinke. Chrámu, ktorý vám prináša a ktorý bude prinášať silné a bohaté duchovné formácie do vášho každodenného života.

Radi chodievate na púte, cestujete autobusom, autami, bicyklom, peši i lietadlom. Keď sa naozaj vydáme na cestu k nejakému pútnickému miestu, teraz si predstavte miesta, kde ste už v priebehu tohto roka všade pochodili. Možno Obišovce boli to posledné pútnické mariánske miesto venované Ružencovej Panne Márii. Ale všade, kde sa pustíme, sme akosi viacej otvorenejší Bohu a povedal by som, že aj pri tej námahe, ktorú človek vynakladá, aj pri tých peniazoch, ktoré musíme nasporiť, atď. viac prežívame tú Božiu lásku, či prítomnosť našej nebeskej Matky. Keď opustíme tie navyknuté priestory, prostredie, v ktorom sme ďaleko od všedného zhonu, každodenných povinností, môžeme sa akosi lepšie sústrediť na to podstatné v živote. V Obišovciach ste si vypočuli mnoho nádherných príhovorov, kázní a od skorého rána ste čakali na slávnostnú svätú omšu s pomocným biskupom Stanislavom a otcom Marianom Kuffom. Boh daroval nádherné počasie, ukázal aj cestou slnka svoju prítomnosť, lásku.

Tu vo Víťaze, aspoň v tých prvých rokoch, začiatkoch fungovania tohto chrámu, nebolo mnoho toho, čo by naozaj tak silno priťahovalo, ako to priťahuje dnes, teraz. Dobre si na to pamätám, keď som mal asi šesť rokov, úplne malý chlapec, ktorý sa doslova motkal tu okolo tých pracovníkov, okolo tých, ktorí sa tu mordovali a trápili v ťažkých časoch.

Bože, ja som si to vtedy vôbec neuvedomoval, bral som to ako hračku, bezstarostne. S koľkými starosťami ste sa museli namáhať, hodina čo hodina, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac, aby vybudovali tento skvost. Naozaj si pamätám, keď ťahali ten kríž až na samý vrch. Kto by bol vtedy povedal, bratia a sestry, kto z vás by bol vtedy tušil, že tu vedľa, pár metrov bude niekedy stáť jedna nádherná budova farského úradu.

A tak vlastne všetko začínalo jednoducho. Nechcem povedať, že to bolo jednoduché, ale chcem povedať, že to bolo jednoduché v tom zmysle, že neboli také stroje, mechanizmy ako dnes, že to bolo iba s tou lopatou v rukách, ale s veľkou ochotou v srdci našich otcov a našich mám. A s jednoduchosťou liturgie a s požehnaním kňaza pre ten jednoduchý, pracovitý, veriaci ľud doteraz. Ja som si až oveľa, oveľa neskôr uvedomil, že všetko, všetky tie práce a námahy musel niekto starostlivo riadiť, dohliadať na nich. Bol to patrón tohto chrámu – svätý Jozef, robotník a neprestáva dodnes. Pochybuje niektov z vás o tom?

Je to naozaj silný a neúnavný svätý, tak ako to hovoria kňazi, biskupi, alebo jednoduchí ľudia, ktorí majú v celom svojom živote k tomuto krásnemu mužovi veľkú úctu. Malý Ježiš musel prežívať naozaj veľkú radosť pri takomto pozemskom otcovi – pestúnovi a pri matke Márii, ktorí žili v tomto svete tak, ako keby ani neboli z tohto sveta.

Myslím si, bratia a sestry, že až neskôr tak pomaly, pomaličky počas tých 50 rokov sa tu vystriedali mnohí kňazi, vy to viete veľmi dobre a každý niečo chcel dať do tohto chrámu, to znamená, že všetci sme dávali. Nebudem spomínať len peniaze. Každú námahu, čas, energiu, všetko, čo ste investovali a čo ste obetovali do tohto chrámu, zároveň ste vstúpili do spoločenstva tejto svätej rodiny. Do ich života, kde dni ubiehali v ustavičnej poklone, v pôstoch, v držaní ruženca v rukách, v modlitbe doma, tu a v práci sprevádzanej modlitbou, že ste vstúpili do ich skrytého, utiahnutého, osamelého života. Hej, taký má byť tvoj, môj, náš život. Všade, v každom veriacom srdci sústredenosť, ticho, pokoj, kontakt s Bohom a toto všetko to je to putovanie, bratia a sestry, do toho nebeského Jeruzalema. Naozaj, každým dňom otvorenejší Bohu, Ježišovi, jeho Matke, ako inak s týmto veľkým bratom, veľkým priateľom, veľkým patrónom tohto chrámu – svätým Jozefom.

V roku 1915 prišiel farár do Knesau v Rakúsku. Raz v noci, asi tak okolo pol druhej, ho niekto zobudil, aby išiel zaopatriť zomierajúceho. Muža pri dverách vôbec nepoznal a keď chcel farár zobudiť i kostolníka, aby išiel s ním, nočný posol ho uistil, že to nie je potrebné, lebo on sám je ochotný ísť s ním. A farár Rudolf Mesinger sa zadivil, vtedy možno prvýkrát, keď vošiel do kostola. Otvoril bohostánok a neznámy muž odpovedal na modlitby skvelou latinčinou. Posol s lampášom išiel pred ním smerom k vrchom a keď spolu prešli už aj posledné gazdovstvo, farár povedal: „Ale ďalej je už len les?“ Ale neznámy naliehal na kňaza, aby predsa pokračovali ďalej v ceste a tak mĺčky v nočnú hodinu pomaly postupovali do kopca. Lenže farárovi sa celá táto záležitosť akosi nepozdávala. A tu zrazu sprievodca položil na zem lampáš a znenazdajky zmizol. Farár niekoľkokrát zvolal do tmy, ale nepočul žiadnu odpoveď, žiadny hlas. Až nakoniec si všimol, že v tesnej blízkosti stojí nejaký senník, z ktorého bolo počuť tiché vzlykanie. Pozberal odvahu, otvoril dvere a lampášom si posvietil dnu. Videl tu ležať starého, na prvý pohľad ťažko chorého žobráka. Keď tento uzrel kňaza, so slabým hlasom plným údivu povedal: „Dôstojný pán, ako ste sa sem dostali? A k tomu v túto nočnú hodinu? Celý život som sa modlil k svätému Jozefovi, aby nedopustil, aby som odišiel z tohto sveta bez zaopatrenia. Myslel som si, že to bude tak, lebo tu široko-ďaleko nikoho niet. Zomriem bez kňaza. A vy ste odrazu tu. Bohu vďaka.“ Šikovný farár, posmelený, bez obáv, pripravil toho chudáka – udelil mu všetky sviatosti, potrebné pre zomierajúceho a až do rána, do svitania zostal pri ňom, pokiaľ neodovzdal svoju dušu Spasiteľovi. Ako spomienku na túto ojedinelú udalosť pripevnil farár tento starý lampáš k soche svätého Jozefa vo svojom kostolíku svätého Leonarda.

Drahí bratia a sestry, medzičasom ubehlo 90 rokov a do Knesau ako nový farár prichádza páter Augustín Franke, ktorý priznal, že udalosť so svätým Jozefom zo života farára Mesingera je mu síce známa, ale ten spomínaný lampáš už v kostole nenašiel. A potom hovorí: „Pustil som sa do pátrania a v oktáve sviatku svätého Jozefa som našiel na povale v kostolnej veži starodávny lampáš. Z výskumov vysvitlo, že pochádza zo 14. storočia a domnievam sa, že ide o tento zmiznutý lampáš.“ A na onom mieste v nadmorskej výške 1200 metrov, kde tajuplný sprievodca zanechal farára Mesingera stojí dnes kríž.

Všetko, čo robil svätý Jozef pred dvetisíc rokmi, čo robil pre Ježiša, ako tesár, čo robil pre Máriu, pre svoju rodinu, aj pre svoje okolie sme, drahí bratia a sestry, svedkami toho, že chce robiť aj tebe aj mne, Kristovmu tajomnému telu po všetky stáročia. Ďalšou zaujímavosťou je, a to už všetci zo Svätého písma vieme, že v evanjeliu nenájdeme zachované slová svätého Jozefa. A predsa je veľkým mužom mlčania, možno práve preto upadol v Cirkvi do úzadia, povedal by som, do zabudnutia. Skutočne, na prvý pohľad nie je ľahké objaviť pravú veľkosť a krásu jeho povolania a to sa už asi dovtípite, prečo. Pretože sa vyznačuje predovšetkým v takých čnostiach, ktoré sa už dnes nenosia, ktoré už nebijú do očí, ktoré sú tak málo oceňované. Skromnosť, poslušnosť, nenápadná práca, spravodlivosť, alebo skrytá služba. Toto všetko prebieha v tichosti a v modlitbe.

Svätá Bernadetka, vizionárka z Lúrd, ktorá v kláštore veľmi milovala práve skrytosť, skrytú službu, ticho. Našla si veľký vzor týchto čností. Nielen u panny Márie, ale aj vo svätom Jozefovi. A pre túto prostú, jednoduchú dušu neexistovalo medzi Pannou Máriou a svätým Jozefom odlúčenie. Bernadetku raz videla jej spolusestra, keď sa modlila k Nepoškvrnenej, že sa modlila pred sochou svätého Jozefa. To my asi nerobíme. A vtedy jej sestra hovorí: „Vy musíte byť asi veľmi nesústredená, modlite sa k Panne Márii, ale kľačíte pred sochou svätého Jozefa.“ A Bernadetka s úsmevom, so všetkou svojou prirodzenosťou odpovedá: „To vôbec nevadí, Panna Mária a svätý Jozef, oni si vynikajúco rozumejú. A mimochodom, sestrička, v nebi neexistuje závisť.“

Asi tu nachádzame, drahí bratia a sestry, odpoveď na množstvo problémov, na ten náš problematický život, na krízu, ktorá zasahuje najmä človeka. Dovoľte mi povedať na záver, aby ste si vážili to, čo zanechali naši starkí, generácia veľkej odvahy, generácia trpezlivosti, nábožnosti, veľkej úcty a obety od základného kameňa až po posledné práce na tomto zlatom živom srdci tejto farnosti. Viete, aj keby bol tento chrám najkrajší, keby bol najcennejší na celom svete, vyzdobený zlatom, briliantmi, pamätajte si, že centrom celého chrámu je Eucharistia, Ježiš, ktorý túži dotknúť sa svojou skutočnou prítomnosťou každého človeka. Verte, že tento chrám svätého Jozefa už 50 rokov rovnako s kostolíkom svätého Ondreja na Vyšnom konci, na ktorý tiež nemôžeme zabudnúť, obidva ukazujú, učia i veriacich i neveriacich, že Boh drží všetko vo svojich rukách, že on kontroluje celý svet, že on je Kráľom a Pánom času. A čo teda s naším osudom, čo s našou budúcnosťou? Alebo dali ste si otázku a rozmýšľali ste nad tým, že keď toto všetko skončí, budeme už len oddychovať, už je všetko v poriadku, už niet čo. Všetko je v rukách Kráľa lásky, bratia a sestry. A v tejto dôvere, v tejto viere, v tejto nádeji prosme patróna tohto chrámu – svätého Jozefa, aby každá rodina v tejto dedine a všetci tí, ktorí sú odtiaľto roztrúsení po končinách zeme, aby sa každá rodinka znovu zrodila z kríža. Keď zajtra príde nejaký problém, keď prepukne nejaký konflikt, je tu opäť tento chrám s prvou duchovnou pomocou. Aby ste nevyhľadávali advokátov, ani veštkyne, ani astrológov, aby ste sa hneď nespoliehali na psychológov, či manželských poradcov, aby za drahé peniaze vyriešili vaše veci. Ale zájdite sem, zájdite do tohto svojho chrámu k svojmu Ježišovi, pod kríž, ktorý jediný má moc odpúšťať, zachrániť. A keď pôjdete dnes spať povedzte Ježišovi jednoducho: „Dobrú noc, môj Pane. Ďakujeme ti za tvoju prítomnosť v spoločnosti Jozefa, tvojej Matky.“ A pošlite mu pusu, pobozkajte kríž, ktorý máte na stolíku a takto s ním zaspávajte každý večer.
Amen.

Modlitba k bl. sestre Zdenke Schelingovej


Dobrotivý Bože, ty si dal blahoslavenej Zdenke

nevšednú lásku k ukrižovanému Kristovi,

ktorú prejavila radostnou službou chorým

a tvojim kňazom; prosíme ťa, dopraj aj nám,

aby sme ju nasledovali v úprimnej ochote

dať svoj život do služby bratom

a sestrám a boli nadšenými svedkami

tvojho syna Ježiša Krista,

ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje

v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Amen.