Proč pláčeš, maminko?


„Proč pláčeš maminko?“ Ptá se malý chlapec svojí maminky… „Protože jsem žena,“ odpověděla. „Tomu vůbec nerozumím“, říká chlapec… Jeho matka ho s úsměvem pohladila: „Tomu ani nikdy rozumět nebudeš, ale to vůbec nevadí“. Později se ptá chlapec svého otce: „Tatínku , proč máma pláče jen tak bez důvodu?“ Jeho otec mohl jenom odpovědět :“Všechny ženy někdy pláčou bez zjevného důvodu…“

Malý chlapec vyrostl a stal se z něj mladý muž, ale stále přemýšlel, proč ženy pláčou… Nakonec hledal pomoc u pána Boha a ptá se ho: „Pane Bože, proč ženy pláčou?“ A pán Bůh odpověděl : Tenkrát, když jsem tvořil ženu, jsem se rozhodl, že musí být hodně zvláštní… Dal jsem jí záda, aby byla dost silná unést tíhu světa, ale i jemnou náruč na teplé objetí. Dal jsem ji vnitřní sílu, aby porodila děti a zvládla všechny potíže. Dal jsem jí sílu a vytrvalost, aby se starala o svoji rodinu a přátele i tehdy, kdy ostatní to vzdávají, aby přežila nemoci a únavu a přitom si nikdy nestěžovala.


Dal jsem jí srdce, z kterého dává lásku svým dětem a nejbližším, i když to není vždy jednoduché, aby ty nejmenší opět rozesmála a dospívajícím pomohla při jejich bolestech a trápeních. Dal jsem jí sílu, aby se starala o svého muže i přes jeho nedostatky. Na toto těžké poslání, jsem jí dal i SLZU, kterou používá, když je jí smutno nebo i při pocitu velkého štěstí. Klenot její oddanosti a lásky. Když ji uvidíš plakat, řekni jí, jak ji máš rád, a jak dobře o vás pečuje… Když i přesto dále pláče, věz, že se jí uleví a pak se cítí lépe. Řekni to všem ženám. Zaslouží si to. Řekni to i mužům, možná se poučí …

-re-

Poďakovanie


Prvú januárovú nedeľu poobede sa členovia ružencového bratstva (RB) ako aj ostatní veriaci stretli na modlitbe posvätného ruženca a výmene ružencových tajomstiev. Po pobožnosti sme ostali s našim duchovným otcom Marekom v kostole a pani Helenka Iskrová, ktorá sa dlhé roky predmodlievala pred sv. omšou sv. ruženec, odovzdala túto službu z dôvodu vysokého veku. Okrem toho, že náš duchovný otec Marek sa už obidvom – pani Helene Iskrovej a pani Helene Čechovej – srdečne poďakoval, aj my členovia RB ako aj ostatní veriaci sa chceme prostredníctvom nášho farského časopisu Spektrum poďakovať.

Milé panie Helena Iskrová a Helena Čechová,

z úprimného srdca Vám vyslovujeme slová vďaky za službu v kostole – modlitby sv. ruženca, piesne, deviatniky, modlitby za našich zomrelých, ktorých ste s veľkou láskou a úprimnou sústrasťou vyprevádzali na poslednej ceste s ružencom v ruke, o ktorom vravíme, že je putom lásky, ktorý nás spája s Bohom a posilou v hodine smrti.
Obidve Helenky, nech Vás dobrotivý Pán Boh za túto službu odmení svojim otcovským požehnaním, Panna Mária nech Vás ochraňuje a zahŕňa potrebnými milosťami. Ešte raz Vám Pán Boh zaplať!

Veríme, že aj naďalej sa radi budeme s láskou modliť sv. ruženec, ktorý v dnešných nepokojných časoch nám dáva silu niesť naše každodenné kríže.

Emília Uličná, horliteľka RB, Víťaz

Krátke zprávy zo života našej Cirkvi


•Fórum mladých 2013

Arcidiecézne centrum pre mládež v Prešove pozýva mladých na Fórum mladých 2013. Fórum sa bude konať v dňoch 15.- 17.februára 2013 v Prešove v priestoroch Gymnázia sv. Moniky (GSM). Ide o stretnutie delegátov farností a spoločenstiev mladých, ktorí spoločne diskutujú na aktuálne témy, ktoré sa týkajú života mladých v rovine spoločenskej a duchovnej. Tento rok je témou Fóra “Ty si RO(c)K viery”. Informácie a prihlasovanie cez farské úrady alebo prihlášku na stiahnutie nájdete na http://premladez.sk/ . Tešíme sa na Vás. Prihlásiť sa je potrebné do 8. 2. 2013.

•Valentínska púť radosti

V týchto dňoch sme spustili prihlasovanie na 56. púť radosti. Téma valentínskej púte radosti: “Ja a Otec sme jedno”. Bližšie sa v tomto Roku viery zamýšľame nad základnými pravdami našej viery a teraz sústredí našu pozornosť na osobu Ježiša Krista náš pozvaný hosť: verbista, misionár žijúci na Slovensku Johny George Ambattu. Viac informácií ako aj on line prihlasovanie nájdete na www.domcek.org.

•Hymna SDM 2013 v slovenskom jazyku

Bratislava 15. januára (TK KBS) – Organizačný tím Svetových dní mládeže (SDM) 2013 na Slovensku má ďalšiu novinku. Predstavuje oficiálny preklad hymny SDM v slovenskom jazyku. Jej príprava trvala takmer tri mesiace, podieľali sa na nej amatérski a profesionálni hudobníci z viacerých miest. Dostala názov “Nádej svitania”. Za oficiálnym slovenským textom stojí novinár Tomáš Hudák.

“Dodnes si pamätám refrén hymny zo stretnutia mladých v Ríme, a to už je dobrých 12 rokov. Veľakrát to už pre mňa boli tie správne slová v správnej chvíli. Chcel som, aby sa nám aspoň trochu podarilo to isté aj s touto piesňou,” hovorí Tomáš Hudák. Slovenská verzia sa skladá z dvoch sloh a refrénu. Na jej nahrávke v súčasnosti pracuje skupina Ameň Kameň. Kapela ju oficiálne predstaví vo februári.

Hymna slávnostne zaznie aj v júli na otváracom ceremoniáli Národného stretnutia mládeže R13 v Ružomberku, ktoré predstavuje alternatívu pre tých, čo nepocestujú do Rio de Janeira. “Pieseň je kľúčovým symbolom medzinárodného stretnutia mladých ľudí. Získava si srdcia mladých na celom svete. Srdcia slovenských mladých si môže získať už vďaka slovenskej verzii,” pridáva Pavol Danko, zodpovedný za jej preklad.
Oficiálnu hymnu SDM zložil v portugalčine kňaz José Cândido z farnosti São Sebastião v Belo Horizonte Minas Gerais. Okrem toho, že je za oficiálnou hymnou, je tiež skladateľom ďalších 200 liturgických piesní. Predstavili ju koncom minulého roka v Brazílii.

Bližšie informácie sú na internetovej stránke www.rio13.sk.
TK KBS informoval Komunikačný tím SDM 2013

-re-

Život sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda

Pri príležitosti 1150. výročia príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu uverejňujeme príhovor nášho rodáka, kňaza, ThDr. Pavla Čecha, farára vo farnosti Hažín, ktorú predniesol svojim veriacim pri úcte ostatkov sv. Cyrila, putujúcich po celej našej arcidiecéze.


Mne nehodnému pripadla veľmi milá úloha, aby som Vám život týchto velikánov nášho drahého dedičstva aspoň čiastočne priblížil.

Ak hovoríme o sv. Cyrilovi, nesporne musíme hovoriť aj o jeho bratovi Metodovi, lebo to sú naše svetlá nášho drahého pokladu viery.

O sv. Cyrilovi vieme veľmi mnoho, lebo podľa historikov nám Metod zanechal najväčší, alebo najbohatší prameň, z ktorého čerpajú po stáročia všetci historici, ktorí sa touto cyrilometodskou otázkou zaoberali. Medzi najstarších patrí Juraj Fándly, ktorý nám vo svojej kázni O svätom Cyrilovi a Metodovi zanechal bohaté pramene, z ktorých čerpal vo svojej dobovej kázni.

Mal som ju možnosť čítať vo švabachoch s prepisom na CMBF v Bratislave v Historickom seminári u n. Prof. Dr. Miškoviča. Poďme k veci. Je to 9. storočie, v ktorom sa to všetko odohralo. Vo vtedajšej dobe na území Európy boli najmocnejšie ríše, alebo panstvá, a to Veľkomoravská ríša, ktorú spravoval vtedy knieža Rastislav, Islamský kalifát, ktorý mal veľkú rozlohu a siahal až po Benátky. Franská ríša, ktorá najviac narobila problémy Rastislavovi, ale o tom neskoršie. A Byzantská ríša, ktorá bola známa veľkou učenosťou, čiže vzdelaním. Hovorí sa „Ex oriente lux“.

Knieža Rastislav spravoval Veľkomoravskú ríšu a snažil sa, aby pokresťančovanie prebiehalo tak, aby to bolo blízke slovienskemu ľudu. I keď podľa znalcov historikov pokresťančovanie Slovienov prebiehalo po nemecky. A jednoduchý sloviensky ľud tomu nerozumel. Preto knieža Rastislav sa snažil priviesť misionárov, ktorí by „slovom a písmom“ šírili kresťanskú vieru v reči ľudu.

Najprv sa obrátil do Ríma k pápežovi Mikulášovi I. O tejto prosbe sa zmieňuje pápež Fladrián II. vo svojej bule Gloria in excelsis Deo z r. 868.
Táto listina sa zachovala vo voľnom staroslovienskom preklade v Živote Metoda. Čiže ide o Moravsko – Panónske legendy, Život Konštantína a Život Metoda. Prečo sa obrátil Rastislav na byzantského cisára Michala III., ktorý mu dal kladnú odpoveď? Cisár Michal už vtedy myslel na Konštantína a Metoda, ktorí sa vrátili z misijnej cesty od Saracénov a Chazarov. Konštantín už vtedy pociťoval vyčerpanosť a únavu zo svojej misionárskej činnosti, ale keď ich oslovil cisár Michal III. a Rastislav, ich prianie neodmietli. Posolstvo z Veľkej Moravy bolo, aby boli znalí „ slova a písma“, čo bratia zo Solúna spĺňali. Pochádzali z Grécka, z okolia Solúna, kde sa hovorilo po slovansky alebo sloviensky. Na svoju misijnú cestu sa dôkladne pripravili. Konštantín, ktorý vynikal mimoriadnym nadaním už v mladosti, si obľúbil spisy sv. Gregora Naziánskeho, učiteľa východnej cirkvi. Konštantín sa dostal na carihradskú univerzitu, kde si osvojil gramatiku, filozofickú náuku a dialektiku myslenia. Pre svoje mimoriadne nadanie sa stal obľúbeným žiakom carihradského patriarchu Fotia. Keďže vynikal tvorivými schopnosťami, zaslúžil si čestný titul „filozof“, ktorý bol vzácny aj v Byzantskej ríši.

Mladý Konštantín zastával mnohé úrady, napokon sa stal profesorom na Dvornej vysokej škole v Carihrade. Na diplomatickej misii ku Chazarom sa s ním spoluzúčastnil aj jeho brat Metod. Na Kryme našli ostatky sv. Klimenta, ktoré ich sprevádzali na misijnej ceste. Prečo je to pre nás dôležité spomenúť? Lebo ide o tretieho nástupcu sv. Petra. Po návrate od Chazarov sa Metod utiahol do kláštora a tam prijal vedenie opátstva v kláštore Polichron.

Do Carihradu zavítalo posolstvo z Veľkej Moravy v r. 862, vyslané kniežaťom Rastislavom a nitrianskym kniežaťom Svätoplukom. Solúnski bratia sa na misijnú cestu dôkladne pripravili. Konštantín zostavil písmo z gréckej majuskuly a miniskuly. Tento jazyk bol blízky staroslovienskej reči, ktorou sa rozprávalo na Veľkej Morave. Staroslovienčina má veľké množstvo „jerov“.

Staroslovienčina sa vždy považovala za najľubozvučnejší jazyk v Európe. A zásluhou Konštantína-Cyrila a jeho brata Metoda sa staroslovienčina zaradila medzi vyspelé spisovné jazyky ako gréčtina a latinčina a neskoršie taliančina.

Čo ich čakalo na Veľkej Morave? Veľká apoštolská práca. Konštantín prichádza na Veľkú Moravu ako kňaz a jeho brat Metod ako diakon. Neboli biskupi. No keď začali napĺňať svoju prácu, zistili, že na výkon misionárskej práce je potrebný biskup. Predovšetkým to bola práca prekladateľská. V Živote Konštantína Čítame: „Onedlho preložil celý cirkevný poriadok“. ŽK 15. Život Metoda podáva správu „Žaltár a Evanjeliár s Apoštolom a vybrané služby cirkevné preložil (Metod) prvej s filozofom“. ŽM 15.

Na Veľkej Morave uviedli slovanskú liturgiu, ktorá sa stala bodom sváru pre nemeckých misionárov, ktorí boli naklonení latinskej liturgii. Solúnski bratia na Veľkej Morave videli, že je potrebné urobiť veľa vecí pre zdokonalenie náboženského a kresťanského života. Svätiť kňazov, svätiť kostoly a k tomu bola potrebná hodnosť biskupa. Vybrali sa do Benátok a cestou sa zastavili u Koceľa v Blatnohrade, syna Pribinu – dnešné Zadunajsko pri Balatone v Zalavare. Maďari, keď robili vykopávky pri Balatone zistili, že ide o stavby z IX. storočia, dali ich zasypať.

U Koceľa istý čas pobudli a úspešne učili. V Benátkach dostali pozvanie do Ríma od pápeža Mikuláša I. Boli obvinení z herézy. Pápež sa chcel presvedčiť o ich pravovernosti. Konštantín a Metod prijali pozvanie pápeža. Boli si vedomí, že mnohé otázky cirkevného územia musia riešiť s pápežom Mikulášom I. Pred ich príchodom do Ríma pápež umiera. Jeho nástupcom sa stal pápež Hadrián II. Pápež, keď sa dozvedel, že prinášajú ostatky sv. Klimenta, tretieho nástupcu sv. Petra, prijal ich s veľkou slávou. V Ríme mali podporu knihovníka Anastasia, ktorý napísal krásne svedectvo o Konštantínovi: „Bol to muž veľkej svätosti, apoštolského života a opravdivý filozof“.

Pápež Hadrián II. preskúmal ich misijnú činnosť a potvrdil bohoslužobné knihy. Osobne vysvätil Metoda za kňaza. Žiakov, ktorí ich sprevádzali, vysvätil za kňazov. Vysvätení od radosti a nadšenia v Ríme po kostoloch spievali v staroslovienskom jazyku. Ide o chrámy sv. Petronily, sv. Andreja a sv. Pavla.

V Ríme Konštantín ochorel. Po namáhavej misionárskej práci vyčerpal svoje sily. Vstúpil do gréckeho kláštora, zložil rehoľné sľuby a prijal meno Cyril. Pred svojou smrťou prosil svojho brata Metoda: „Hľa brat môj, boli sme oba záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na ornici padám, deň svoj som skončil. Ale Ty miluješ veľmi horu, jednako neopúšťaj pre horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skorej spasený? ŽM 7.

Svätého Cyrila pochovali na Metodovu prosbu v bazilike sv. Klimenta s pápežskými poctami. Teraz sú jeho ostatky v bočnej kaplnke baziliky sv. Klimenta. Na jeho hrobe sa skoro po smrti diali mnohé zázraky. Rimania si ho veľmi obľúbili. „Nad jeho hrobom namaľovali obraz a začali nad ním svietiť v deň a noc“. ZK 18. Svätý Cyril zomrel 42-ročný. Pri jeho filozofii, filológii učiteľa a misionára vynikal neobyčajnou skromnosťou.

Po Cyrilovej smrti bola situácia Metoda bezútešná. Metod hoci vekovo starší, vždy prenechával iniciatívu svojmu bratovi Konštantínovi. Iste teraz chápeme, ako sa po bratovej smrti Metod cítil. Všetka misionárska práca a ťarcha spočinula na pleciach osamelého Metoda. Metod veľmi túžil po rehoľnom živote, ale teraz po smrti svojho brata Cyrila, začala sa prejavovať vážnosť Metoda.

Správa o Cyrilovej smrti došla na Veľkú Moravu a do Panónie. Pápež Hadrián II. poslal Metoda ku Koceľovi s bulou „Sláva vo vyšnij Bogu“. Táto bola adresovaná Rastislavovi, Svätoplukovi a kniežaťu Koceľovi. Tu vidíme, že pápež prezieravo v tejto dobe urobil, že schválil starosloviensku bohoslužbu, ale žiadal, aby sa čítalo predtým po latinsky a až tak v reči ľudu. A vysoko ocenil obidvoch bratov misionárov. Pápež poznamenáva: „Oni však, keď poznali, že vaše kraje Veľká Morava a Panónia patria Apoštolskej Stolici, proti kánonu nič neučinili, ale prišli k nám a priniesli aj ostatky svätého Klimenta.“

Metod priniesol bulu do Blatnohradu Koceľovi, ktorý ho prijal s veľkou poctou. Znova ho posiela do Ríma s prosbou, aby ho vysvätil za biskupa, čo sa aj stalo. Čítame: „Aby ho vysvätil na prestol sv. Andronika, na biskupstvo v Panónii“. ŽM 8.

Hadrián prezieravo vysvätil Metoda za arcibiskupa panónskeho a veľkomoravského a obnovil starobylú metropolu v Sirmiu, ktorá zanikla r. 582 vpádom Avarov a poveril ho za pápežského legáta, s právomocou medzi všetkými Slovanmi. Toto narazilo na veľký odpor franského kléru, najmä pasovského biskupa a soľnohradského metropolitu, ktorý si robil nároky na Panóniu. Prečo pápež tak rozhodol? Lebo územie Veľkej Moravy a Panónie bolo misijným územím a pápež mohol s týmto územím voľne disponovať.

Toto rozhodnutie rešpektoval aj jeho nástupca pápež Ján VIII. Čo sa stalo na Veľkej Morave? Hrozné. Nitrianske knieža Svätopluk vydal svojho strýca Rastislava Nemcom a sám sa ujal vlády Veľkej Moravy. Nemeckí biskupi sa tvrdo postavili proti Metodovi a uväznili ho. Najnovší výskum hovorí o Elvangene, bolo to tri a pol roka, kde si Metod podlomil svoje zdravie. Mních Lazár o tom upovedomil Rím. Pápež Ján VIII. rázne zakročil. Požiadal bavorského vojvodu Karolmana, aby umožnil Metodovi návrat do Panónie. Pasovský biskup musel ísť do Ríma, aby sa zodpovedal pred pápežom.

Pápežský legát doručil Metodovi list, v ktorom pápež odporúča Metodovi, aby neslúžil sväté omše v latinskom jazyku a ustanovil ho za panónskeho arcibiskupa. Metod sa v Panónii zdržal krátko. Na prelome rokov 873 a 874 prešiel na Veľkú Moravu.

Knieža Svätopluk ho prijal so všetkou úctou a odovzdal mu všetky chrámy a duchovných na všetkých hradoch. Čítame v ŽM X: „Od tohto dňa veľmi začalo učenie rásť.“
Metropolita rozvinul horlivú prácu, venoval pozornosť výchove kňazského dorastu, takže duchovných začalo pribúdať na všetkých hradoch. V r. 874 Svätopluk uzavrel zmluvu s Ľudovítom Nemcom, uznal nemeckú nadvládu a podmanil si české kmene, Poľsko a nakoniec i Panóniu.

Po uzavretí mieru vo Forchheime začal narastať počet latinských kňazov. Nemeckí či bavorskí biskupi sa znova postavili proti Metodovi, ba aj sám Svätopluk. Svätopluk r. 878 poslal posla do Ríma k pápežovi Jánovi VIII. s listom o sporoch na Veľkej Morave. Išlo o spor medzi slovienskym a latinským duchovenstvom. Pápež Ján VIII. povolal Metoda do Ríma, aby sa zodpovedal z obvinenia. Veľkomoravské knieža Svätopluka povzbudil vo viere s odkazom, aby poslal Metoda do Ríma.

Metod sa vydal na cestu do Ríma. Sprevádzal ho Svätoplukov posol Semižizň. Pápež vypočul najprv sprievodcu, potom vypočul Metoda. Jeho učenie v Ríme teológovia starostlivo preskúmali. Pápež sa presvedčil o pravo vernosti jeho učenia a oddanosti Cirkvi. Dal mu do rúk bulu, listinu, volá sa „Industrie tue“, ktorú adresoval Svätoplukovi. Ján VIII. vyhovel Svätoplukovi, že chce dať svoju ríšu pod „ochranu apoštolskej stolice“. Vydal krásne svedectvo o pravovernosti a oddanosti Metoda. Povolil slúžiť liturgiu v staroslovienskom jazyku, ale evanjelium sa predtým musí čítať po latinsky.

Pápež Ján VIII. zveril arcibiskupovi Metodovi celé kňazstvo. Metod v Ríme, ako píše prof. Bagin, „dosiahol skvelé víťazstvo“. Čo sa stalo? Svätopluk, ako hovoria pramene, viedol pohoršujúci život, čo mu Metod vytýkal a tak sa Svätopluk odklonil od Metoda. Nitriansky biskup Wiching bol zhovievavý k jeho mravnému životu a bol proti staroslovienskej liturgii.
Biskup Wiching strojil mnohé úklady a sťažoval sa v Ríme. Pápež poslal Metodovi dôverný list, v ktorom vyslovuje pochvalu Metodovi, veľkomoravskému arcibiskupovi, za pastiersku horlivosť a v šírení právd viery. Potešil Metoda v skúškach a obetách, ktoré prináša vo svojej misionárskej činnosti.

Sv. Metod sa rozhodol navštíviť rodný Carihrad – Konstantinopol. Chcel ešte raz navštíviť svoju milovanú vlasť. Cisár Bazil I. prijal Metoda s veľkou úctou a radosťou, ba jeho učenie pochválil a nechal si niekoľkých z jeho učeníkov na cisárskom dvore. Títo do Carihradu priniesli aj liturgické knihy v staroslovienskom nárečí, ktoré sa neskoršie stali prameňom pre šírenie staroslovienskej liturgie u byzantských Slovanov. Neskoršie Metodovi žiaci po vyhnaní z Veľkej Moravy našli aj oporu.

Týmto činom sa Metod stal sprostredkovateľom medzi východom a západom. Po tejto ceste sa Metod vracia na Veľkú Moravu, kde ho čakajú veľké strasti, obety, ba až mučeníctvo. Odchádza na Veľkú Moravu verný odkazu svojho milovaného brata Cyrila. V Carihrade zožal veľké pocty, obdaroval ho cisár a vtedajší patriarcha Focios, ktorý už bol v tom čase zmierený s Rímom.

Po návrate z Carihradu sa Metod tešil pokojnej práci a venoval sa prekladateľskej činnosti, teda literárnej tvorbe. Preložil skoro celé Sv. písmo, okrem Makabejských kníh, z gréckeho jazyka do staroslovienčiny. Potom Monokanon , cirkevný zákonník, ba i knihy Otcov. Pravdepodobne si predlohy priniesol z Carihradu.

Záver misijnej činnosti sv. Metoda

Sv. Metod vyčerpaný mnohými prácami a útrapami pozoroval, že mu ubúdajú sily. Aj terajší Sv. Otec, keď sa pýtali: „Vaša svätosť, dokedy chcete ťahať toto bremeno?“, jeho odpoveď znela: „Dokedy ma bude Pán držať, ale cítim, že už mi ubúdajú sily“.
Pred svojou smrťou začal uvažovať o svojom nástupcovi. Označil za svojho nástupcu Gorazda slovami: „Tento je vašej zeme slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný.“ ŽM 1 7. Gorazd bol pôvodne Slovák, pochádzal od Nitry. Pri Sládečkovciach je filiálna obec, volá sa Gorazdov, kde ide o pomaďarčenú obec s pôvodným znením Garazda.

Na jar 6. apríla 885 prvý slovanský arcibiskup zomiera. Krátko pred svojou smrťou sa rozlúčil vo svojom metropolitnom chráme so svojím milovaným veľkomoravským ľudom. V Živote Metoda čítame: „A keď sa zišiel v Kvetnú nedeľu všetok ľud, vošiel do chrámu, hoci zoslabnutý, kázal požehnať vladára i kniežatá, i duchovenstvo i všetok ľud.“ Po troch dňoch zomrel v rukách kňazov. Hrdinskému bojovníkovi za pravdu, nezlomnému obrancovi staroslovienskej liturgie, veľkému pastierovi veľkomoravského ľudu vzdali „dôstojné pocty“.
Obrady vykonali po latinsky, po grécky a po starosloviensky. „Ľudia však, nesčíselný zídený národ, odprevádzali ho so sviecami, oplakávali dobrého učiteľa a pastiera.“ ŽM 17. Pochovali ho v metropolitnom chráme Panny Márie na pravej strane hlavného oltára.

No do dnešnej doby hrob sv. Metoda je stále predmetom štúdia.

ThDr. Pavol Čech, farár

ROZHOVOR

Ondreja a Evku Forišovcov nám Víťazanom netreba zvlášť predstavovať. Keď sa povie folklórny súbor Pridaň, predstavia sa nám dve mená – Ondrej a Evka. Títo dvaja ľudia venovali celý svoj „mladý“ voľný čas tomuto súboru. Mnohí z vás, našich čitateľov, ste v ňom účinkovali. Pridaň bol rozdelený do generačných skupín. A z detí, ktoré v ňom tancovali, sú dnes už dospelí ľudia, spomínajúci na radosť, ktorú v tomto spoločenstve prežili. Boli aj ťažšie časy, ale na tieto sa už pomaly zabudlo. Pridaň – to bol aj lokálpatriotizmus k rodnej dedine, čo nám mnohým chýbal a aj dodnes chýba.

Do emailovej schránky našej redakcie sme dostali za tento rozhovor viaceré poďakovania a niektorí aj osobne vyjadrili svoje povzbudenia. Ďakujeme!

Teraz uverejňujeme záver tohto rozhovoru. Sú to vlastne svedectvá z ich života. Svedectvá o viere so skutkami. O živej viere, lebo „viera bez skutkov je mŕtva“!


Chcem ešte spomenúť, ako nám urobila radosť jedna rodinka. Žiaľ, zomrelo im dvojmesačné bábätko. Títo rodičia neboli pokrstení, po tejto udalosti začali chodiť do kostola. Pomohli sme im v tom, že sme zabezpečili kar a iné veci a povzbudili ich. Teraz je ona na každej omši, rozmýšľajú o krste a každú chvíľu má porodiť ďalšie dieťatko (myslím, že už aj porodila dievčatko Sofiu). Ale čo je podstatné, my vidíme tú ich zmenu v živote, možnože aj našim pričinením, ale hlavne, že oni to chceli. Stali sa z nás dobrí priatelia, vždy si máme čo povedať, doslova hltajú od nás nové informácie, o ktorých doteraz nevedeli. Hovorím im, že tento ich teraz už malý anjeliček naozaj dozerá na nich a oroduje za nich. Príbehov a svedectiev je neskutočne veľa, slúžili jednak na zamyslenie nám, ale aj na pomoc druhým.

Tu si dovolíme rozhovor prerušiť, lebo prišlo nádherné svedectvo o tejto rodine:

„Tak tu sú Slováci, s ktorými sa stretávame a navštevujeme, aj s našim poľským kňazom Pavlom. Tentoraz sme sa stretli poslednú sobotu na krste malej Sofie Smelej, ktorá sa narodila skoro do roka a do dňa, keď jej dvojmesačný bratček Sebastian veľmi náhle zomrel na srdcovú poruchu. Práve smrť malého Sebastiana, ktorý sa narodil mladým manželom Smelým, priviedla jeho rodičov do kostola a viacerých Slovákov zároveň spojila a spriatelila…
Príbeh rodiny Smelej je tiež o nájdení sa a objavení správnej cesty k Bohu… Mama Andrea, ktorú jej rodičia nepokrstili, nevynechá odvtedy jedinú možnosť ísť na sv. omšu a je veľmi dobre nasmerovaná stať sa kresťankou. Jej manžel bol pokrstený, ale tu v Amerike kostol nebol na zozname veľmi navštevovaných miest v jeho živote. Nás dvoch spojilo s touto rodinou to, že sme s rodinou Knapovcov zo Starej Ľubovne im chceli byť okamžite nápomocní, či už pri pohrebe, pripravili sme im pohostenie – kar a vôbec, snažili sme sa zmierniť im tú bolesť… Narodenie Sofie prinieslo do života nás všetkých novú motiváciu a opätovne rodičom (mama Andrea v modrých šatách a po jej ľavej strane jej manžel Miro) sa do ich tvárí vrátili úsmev a šťastie.

Ondrej:
A znovu bola to jedna rodinka, starí ľudia a tiež vznikol medzi nami krásny vzťah. Lenže oni nemali ani krížik, ani obrázok, nič. Keď sme tak debatovali, pýtali sa ma, čo budem robiť večer. Povedal som, že pôjdem do kostola. Tak sa vlastne nepriamo dozvedeli, že chodím do kostola. Nepýtajú sa, členom akej cirkvi si, ale aký kostol navštevuješ. Lebo tam je neskutočne veľa vier a siekt. Opýtal som sa, či vie, kto je Ježiš Kristus. On, že áno. Vieš aj o tom, že tento Ježiš postavil iba jednu cirkev, jeden kostol (v ich ponímaní) a tie ostatné viery sú také „biznisovky“ a „bočáky“ nejakých ľudí? A ja som veľmi šťastný, že som členom práve tej jedinej a Ježišovej viery. A vznikla konverzácia na dlhé obdobie medzi nami, skoro rok. Využil možnosť, že mi oponoval. Tento pán už zomrel, volal sa Charles. Po jeho smrti mi jeho syn odovzdal list, z ktorého ti teraz zacitujem: „Chcem ti povedať, že ti nekonečne ďakujem za všetku lásku a starostlivosť, ktorú si dal mojim rodičom. Môj otec špeciálne a osobne mi veľmi veľa rozprával o tvojej pomoci a tvojich iniciatívach, že si urobil jeho život lepším. Otec sa veľmi tešil na rozhovory s Tebou o Bohu, o Ježišovi. Tieto konverzácie boli špeciálne pre neho poučné, lebo stále si nebol istý, či Boh existuje. Otec mi povedal, keď som s ním raz išiel domov na Vianoce, o skutočnej vďačnosti za Teba, že v tvojej rodine našiel ozajstného priateľa a rodinu. Prosím Boha a modlím sa za teba, že si ho nasmeroval správnym smerom. Prajem ti šťastné Vianoce.“ Napísal mi to v čase, keď ešte otec žil a na druhý deň potom zomrel. To je jeden z príkladov, že dá sa nenútene evanjelizovať vo svete, len musíme chcieť.

Ondrej: Ešte ti poviem o ďalších svedectvách, keď prišla kríza. Stratil som robotu a prežíval som to. Ľudia strácali robotu a mnohé veci si už nemohli dovoliť. Bol som z toho smutný, veľakrát, lebo som cítil ohrozenie a strach o rodinu. Povedal som si, že keď stratím ešte niekoľko klientov, bude veľký problém. Ale manželka ma stále povzbudzovala: „Nerozmýšľaj o tom.“ Lebo rozmýšľal som aj tým smerom, čo som urobil zle. Ona mi len stále hovorila: „Nechaj to tak, vyrieši sa to samo. Uvidíš, Pán Boh ti pomôže.“ Zrazu telefón naozaj x krát zvonil a tam sa ozvalo: „Dopočuli sme sa o tebe…, bolo nám odporúčané…, potrebujeme pomoc…, chceli by sme, aby si k nám tak dva-tri krát v týždni prišiel…, atď. Toto zapadalo do seba ako ozubené kolesá. A potom si povieš: Je toto naozaj možné? Niekto iný to riešil za nás.

A ešte, chceli sme pomôcť niekomu naviac. Na Floridu prišli starí ľudia, lebo žije tam dosť starých ľudí. Potrebujú lieky, uvariť a podopné veci. Oslovilo ma zrazu dosť veľa starých ľudí. Vznikli také vzťahy, ani nie tak o pomoci, lebo oni potrebujú viac-menej rozprávať sa, nebyť sami. Okrem toho, že som im niečo porobil, tak sme sa veľa rozprávali. Mal som jedného pána, pýtal sa ma, odkiaľ som. Povedal som, že zo Slovenska. A on hneď zareagoval, že jeho mama bola Češka. Narodil sa už v Amerike, bol vojenským lekárom vo Vietname. A to sa začali nekonečné debaty o Prahe, Dvořák, Smetana, vepřo, knedlo, zelo, atď. Tak si ma obľúbil, že ma bral ako svojho syna. Obidvaja s manželkou mali okolo deväťdesiatky. Boli buď jeden alebo druhý v nemocnici. Keď bola jeho manželka v nemocnici, on ma zvlášť potreboval.

Bol Štedrý večer pred dvoma rokmi. Sedeli sme pri stole a zazvonil telefón. Volal mi, aby som prišiel, lebo manželka zajtra príde z nemocnice a on nemá nič prichystané… Povedal som mu: „Mr. Charles, prídem, ale mohlo by to byť neskôr, lebo my máme teraz Štedrú večeru?“ „Ale ja by som chcel, aby si prišiel teraz.“ Tak som išiel, manželka ma chápala. Keď som prišiel, tak som sa spýtal: „Charles, som tu, povedz, čo potrebuješ, lebo chcem sa vrátiť k rodine.“ Chcel by som, aby si bol tu a keby si mi mohol urobiť „holúbky“. Pomyslel som si, že na to treba veľa času, treba kúpiť mleté mäso a ryžu a kým to všetko uvaríš… Ale spomenul som si, že mám v mrazničke, lebo som mu kedysi robil, tak som už len navaril omáčku a bol spokojný. Po čase sa stalo, že sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil. Volala mi jeho manželka, bolo to po tých Vianociach, že Mr. Charles je doma z nemocnice, aby som hneď prišiel. Mal som chrípku. Povedal som jej, že nemôžem, lebo mám chrípku a bojím sa, že ho nakazím a skomplikujem jeho stav. Povedala mi, aby som nechodil. Lenže sa jeho stav veľmi zhoršil, dali ho do hospicu. Keď sme išli obaja za ním, povedali nám, že už nevníma. Tak som si len sadol k nemu a pohladkal ho. Zobudil sa a začal rozprávať: „Ďakujem ti, Ondrej, za všetko, že si mi urobil môj život krásnym.“ Bol som na neho tak žartovno-prísny. Na druhý deň zomrel. Jeho rodina mi povedala, že celý čas len o mne rozprával.

Raz sa mi stalo, že jedna staršia pani a jej dcéra pracovala v Tenessi, bývala v Jacksonvile. Ich život sa akosi zamotal. Manžel ju v mladosti nechal, zostala slobodná. Dcéra mala tam prácu a potrebovala, aby jej niekto pomohol. Mala okolo sedemdesiat. Jej život bol pekný, spokojný, mala spoločnosť. Postupne jej začalo ochabovať všetko svalstvo a vyvrcholí to tak, že už ani viečko nedokážeš otvoriť, alebo nemôžeš hltať. Strašná choroba, lebo si pri vedomí, len tvoje svaly ťa neposlúchajú. Keď u nej začala tá choroba, ešte bola doma, tak sme nastúpili my dvaja. Oni to tam volali, že „nastúpili Forišovci“. Tak sme jej navarili polievočku, diétna strava, vozil som ju do nemocnice, atď. Pokiaľ to bolo možné, tak sme robili všetko, čo sa dá, kým nemusela zostať v nemocnici. Dcéra si ju zobrala k sebe. Táto pani jej prikázala, dala to do závetu, že Ondrej bude dostávať aj po jej smrti svoju mzdu, aj keď tu už nebude. Sú to už dva roky, čo zomrela a ona mi stále platí. Toto nie je normálne, zvlásť u Američanov. Niekedy sa tam vrátim, polejem kvety, dozriem, či je všetko v poriadku.

Boli sme za mamkou jednej manželkinej kamarátky. Manžel jej zničil život, sú rozvedení. Vážne ochorela, museli jej operovať chrbticu. Nemohla sa pohnúť, mala veľké bolesti. A tak „nastúpili Forišovci“. Matúš technické veci, manželka ženské záležitosti, ja som poupratoval, Lucia ju vozila k lekárovi a na operácie. Má tam aj iných, svoju rodinu, ale oni nemohli.

Eva:
Sú proste momenty, nad ktorými nerozmýšľaš a automaticky len konáš. Nerozmýšľaš, či máš z toho nejaký úžitok, či tí ľudia ti vyhovujú alebo nie. To sú situácie, kde jednoducho ideš do toho.

Ondrej:
My sme sa tam naučili slúžiť, nie, ako sa to nedá, ale ako sa to musí dať. S veľkou pokorou, a veľkou trpezlivosťou sme dosiahli najviac. Chce sa mi plakať. Boh nás ochraňuje. Desať rokov som jazdil bez vodičského preukazu a to nie je možné. Tam je to také prísne, že ak by ma pristihli, mohli by ma okamžite zobrať do basy. Ale ja by som to mal ešte horšie, lebo by zistili, že som tam ilegálne a tak by ma okamžite dali do emigračnej basy a deportovali za hranice. A ja som to prežil. Zažil som aj prípad, že ma zastavil policajt. Nastúpila nejaká právnička, ktorá ma z toho vysekala a povedala mi, že nesmiem jazdiť. „Ale ja musím!“ A ako som utekal z ciest, keď som zbadal v blízkosti políciu, alebo keď manželka pracovala v noci, alebo dosť často robí v soboty, nedele a vtedy sú často policajné akcie… Čo sme prežívali a že sme to vôbec prežili… Nikto z nás to nechápe.

Eva:
Ja som všetko odovzdala do vôle Pána a hovorím: „Pane Bože, pomôž nám, keď chceš.“

Ondrej:
Nechápeme, prečo si nás Boh vybral, že nás tak chráni.
Evka povedala, že Pán Boh nás miluje, stále nám pomáha, len my mu to nevieme opätovať.

Ondrej:
Niekedy poviem: „Veď ja si to vôbec nezaslúžim, nie som taký dokonalý.“ Veľmi sme túžili niekde sa z toho akoby „vyliať, vyrozprávať.“ Tak sme išli do Litmanovej. Tam som sa s Pannou Máriou vyrozprával, ďakoval, tak som si to nádherne užil. Všetci štyria sme sa naučili: „Nerieš, keď sa dostaneš do nejakej zlej situácie, to vyrieši niekto iný. Nesmieš sa trápiť.“ My sme si vybrali túto cestu a všetko sa akosi tak samo ukladalo, samo riešilo.“ Nechcem teraz vyzerať pred ľuďmi, že som nejaký rozprávač o nezmysloch, ale prajem každému, aby to zažil. Ten Boží dotyk. Ja som len prosil, aby Pán chránil celú rodinu.

Vy ste sa už otvorili Bohu, lebo tu ľudia nie sú otvorení pre Boha.

Eva: Treba sa naučiť počúvať. Niektorí ľudia nepočujú a preto Boh im nevie ani odpovedať.

Ondrej:
Veľmi ďakujem Bohu, že nám dal tú možnosť, že môžeme iným pomáhať. Na revanš, lebo on pomáha nám. A toto by som si chcel uchovať v živote. Lebo aj keď som odišiel do Ameriky, svoje ja som nechal tu (vo Víťaze). A teraz som prišiel po to svoje ja, ale ešte ho tu nechám.

Eva:
Nemôžeme jednoducho niečo len tak vymazať zo svojich myslí. Dostali sme sa do situácie, kedy žijeme tam, ale srdcom patríme tu. Čiže sa naše srdcia rozpoltili a ťažko je nám vôbec niečo plánovať. Čo bude do budúcna, to nevieme. Ale pamätám sa na posledné slová mojej mamky: „Len neopusť svoje deti, lebo ostaneš sama.“

Ondrej:
Klamal by som veľmi, keby som povedal, že teraz tam nie sme šťastní. Teraz, keď máme okruh priateľov a hlavne prácu, je tam nádherne. Je to taký raj, čisto, teplučko, nikde blato. Blato, to mi veľmi chýba. Ale každý deň sa môže všetko zmeniť. Keď tam človek raz nepatrí, tak nemôže tam byť úplne šťastný.

Ešte nám povedzte o vašich kontaktoch tu doma s rodinou počas tých dlhých 17 rokov.

Ondrej: Začiatok bol taký, že telefón sme nemali v apartmáne, tak sme museli ísť k veľkému obchodu a telefonovali sme z telefónnych búdok. Boli to veľmi smutné rozhovory, lebo naši rodičia sa nemohli spamätať z toho, že sme tam ostali. Postupne prišiel k tomu počítač, ale to oveľa, oveľa neskôr, všetky tie výdobytky techniky, Skype a iné. To je obrat o 180 stupňov. Tí ľudia, naša rodina a najmä ty, ste nám sprítomnili život vo Víťaze cez Spektrum a všetky tie momenty našich rodičov a súrodencov, že keď sme teraz prišli do Víťaza, ani sa nám nezdá, že sme tu neboli tak dlho. S rodičmi sme si nechávali stále priamy telefonický kontakt, všetky telefonáty končili plačom. Ale veľakrát nám aj povedali: „Deti, ťažko je tu, len tam ostaňte.“

Prišli aj tie najsmutnejšie správy…

Ondrej: Keď moja mama – svokra bola už veľmi chorá a ja som veľmi cítil, že sa už blíži jej koniec, povedal som dcére bez toho, aby som sa s manželkou bol o tom rozprával, lebo iba ona bola doposiaľ v Amerike legálne: „Lucka, mám taký pocit, že babka to už dlho nepotiahne. Keby sa náhodou čosi stalo, išla by si domov?“ A ona hovorí: „Ja nepôjdem, keď sa to stane, idem okamžite, chcem sa ešte s babkou stretnúť.“ A tak zo dňa na deň si vybavila letenku. Prišla na Slovensko tuším vo štvrtok, videla sa s babkou dvakrát a v nedeľu ráno babka zomrela.

Eva:
Stále som prosila Pána, aby som mohla byť pri mamke. A človek stále dosiahne to, o čo prosí, aj keď iným spôsobom, ale dosiahne to. V podstate tu bola za mňa Lucka, čiže som mu vďačná za to, že aspoň Lucka mohla byť prostredníctvom mňa na pohrebe mojej mamky. Preto Pán ti dá, o čo ho prosíš, aj keď inou formou, ale dá ti to. A v tú noc mamka prišla za mnou. Videla som ju, ako leží na mojom vankúši s úsmevom na tvári, kľudná a spokojná. Nerozprávala sa so mnou, ale ten výraz jej tváre bol spokojný, pomaličky sa vytratila do neznáma. Ráno sme mali telefonát, že mamka zomrela. Práve v tú hodinu 0:15 h, tu na Slovensku bolo 6:15, bola to hodina úmrtia mojej mamky.

Ondrej:
Bolo päť hodín ráno, keď som bol v obchodoch. Nemohol som pokračovať v práci, lebo ešte neboli hotoví vykladači. Tak som si sadol, urobil som si kávu. A zrazu som cítil (tieto veci som vždy bral, že to nie je pravda, takéto veci sa nestávajú), že ma niečo silno tlačí. Nebolo to zvnútra, ale bolo to zvonku. Dvakrát a silno. Pomyslel som si, že niečo na mňa lezie, asi budem chorý. Keď som prišiel domov, deti boli ku mne až podozrivo pozorné. Povedali mi, aby som zavolal na Slovensko. Náš Peťo mi povedal, že dnes o 11:00 h otec zomrel. V Amerike bolo 5 hodín ráno. Takže to bola moja skúsenosť pri otcovej smrti. A aj kňazi mi to potvrdili, že to je možné.

Po toľkých rokoch ste odrazu mohli ísť domov. Opíšte nám vaše pocity, čo sa vtedy dialo vo vás? Kedy ste sa to dozvedeli a ako?

Ondrej: Ja len trošku poviem a Evka potom dokončí. Mal som predtým obrovský stres, lebo som do poslednej chvíle nevedel, či pôjdem. Mne prišli papiere už v marci, že to mám schválené, že kartu dostanem.

Vy ste už občania Ameriky?

Ondrej: Nie, my občanmi nechceme byť. Ale jednalo sa o green karty.

Eva:
Po rôznych peripetiách sa nám na tretí pokus podarilo získať karty. Prvýkrát sponzor neposlal papiere, ktoré boli nutné k vybaveniu. Druhýkrát boli papiere poslané na inú kanceláriu a tretíkrát, cez Lucku, sa to vybavilo.

Ondrej:
Tam vôbec neakceptujú, že by sa mohla stať nejaká chyba. Napíšeš o deň neskôr, tvoj prípad hodia do koša.

Eva:
Dozvedela som sa to, keď som bola v práci, bola som na prechádzke s malou. Ondrej mi volá: „Evka, máš green kartu. Naozaj, ja ti to prečítam. 10.10.2022 ti expiruje green karta, dostala si ju na 10 rokov.“ Išla som k moru, lebo je to blízko, aby som mohla kričať, tak som vzdávala vďaku Pánu Bohu. A green kartu som dostala na svätú Terezku 15. októbra. A to je pre mňa ďalší moment, ktorý si zapamätám do konca života. Doteraz sme boli ako slovenská ambasáda na Floride. Stále sme mali nejakých návštevníkov. Najťažšie pre nás bolo, keď odchádzali domov a my sme nikdy nemohli vycestovať. A teraz sme zrazu sedeli v Jacksonwile v malom lietadle a hovorím: „Ondrej, teraz konečne už aj my tu sedíme, aj my ideme domov.“ Ten pocit sa nedá opísať. To bolo niečo úžasné. My ideme domov! Mne bolo jedno, či u nás bude zima, či tam budeme stáť štyri hodiny, či šesť hodín. Tešili sme sa ako malé deti. A ďalší taký silný zážitok som mala, keď som po toľkých rokoch čítala čítanie v našom kostolíku. Neviem ani, čo som čítala, ani kde som bola. Bola som úplne mimo a nevedela som sa spamätať z toho, že ja som doma vo Víťaze v kostole.

Ja som to v podstate prežíval s vami. Napísal som vám email a snažil som sa vžiť do vašich pocitov. Ale nedá sa tomu celkom porozumieť, to treba jednoducho prežiť.

Eva: Áno, krásne si nám vtedy písal a my ďakujeme, že si nás požehnával a odporučil nás do Božej ochrany.
Musela to byť naozaj veľká radosť ísť po toľkých rokoch opäť domov.

Ondrej:
Manželka dostala v októbri green kartu a ja som bol v ten moment komplet zbalený. Päť minút a ja som bol zbalený. Kufor stál mesiac a pol pripravený. A ja som ešte tú kartu nemal.

Eva:
V nedeľu po svätej omši nám duchovný otec dal svoje požehnanie v kostole, sme mu za to veľmi vďační. Mali sme toľko prajníkov, toľko ľudí, ktorí nám žičili. Teraz máme toľko telefonátov, že sme doma. A toto je akoby odplata za to všetko.

Mladí ľudia sa dnes pohybujú všade po svete. Naša generácia mohla o zahraničí iba snívať. Predstavovali sme si, že tam peniaze samé „padajú z neba“. V tomto zmysle vás poprosím na záver nášho rozprávania o odkaz pre našich mladých a nielen pre nich, ale pre všetkých čitateľov nášho Spektra.

Ondrej: Všetci majú nesmierny dar! Dnes mnohí prechádzajú životnými situáciami, v ktorých sa ocitli a veľa mladých ľudí odchádza za prácou do zahraničia. Nech sa naozaj odovzdajú a veria v Toho, ktorý nás ochraňuje. Nech nehľadajú povrchné veci, aby si len užili. Ale ak majú vieru, bude to všetko pre nich omnoho ľahšie. Tak, ako sme ten dotyk pocítili my. Dotyk Božej ochrany a pomoci. A každý jeden z nás toto môže pocítiť, ale musí chcieť. Nesmie sa dať zviesť na zlú cestu, lebo je tam veľa možností dostať sa na zlé cesty. Keď zostanú spokojní, budú chcieť a veriť, že to prežijú, tak určite prežijú.

Eva:
Ja len potvrdím, čo povedal Ondrej. Pokora. To je slovo, ktoré nám Slovákom chýba. Nehrať sa na niečo, čo nie som, alebo nebudem. Lebo to je pominuteľné. Pokora, pokora, pokora…

snímky: archív rod. Forišovej a M. Magda

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Kostol sv. Ondreja, apoštola


Vo Víťaze (okr. Prešov) sa nachádza kostol, ktorý je všade v literatúre (Súpis pamiatok na Slovensku, Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, alebo prípadné príspevky o obci) považovaný za barokovo-klasicistický z konca 18. stor. Posledná renovácia v roku 2000 však odhalila gotické okná, či maľby, ktoré zásadne menia donedávna platné informácie o kostole. Pritom aj pred opravou všetko nasvedčovalo tomu, že pochádza zo stredoveku. Totiž orientácia V-Z, presbytérium na východe, absencia okien v severnej stene, vstup z juhu alebo západu, umiestnenie na výraznom mieste v strede obce, či hrubé kamenné múry stien, sú jasné znaky stredovekej sakrálnej stavby. Kostol stojí na vyvýšenine (504 m n. m.) súčasného východného okraja obce, no v stredoveku v centre Víťaza. Okolo neho bol cintorín, na ktorom sa pochovávalo ešte v novoveku a šľachta aj v 20. storočí. Najstaršia zmienka o chráme pochádza z registru pápežského desiatku z 30. rokov 14. stor., čiže fungoval už skôr. Keďže obec bola založená v období pred rokom 1245, kostol mohol vzniknúť len v rozmedzí daných rokov. Podľa typu architektúry to bolo najskôr začiatkom 14. stor. Vybudovaný bol ako pomerne veľký kostol v ranogotickom slohu.

Pozostával z pozdĺžnej lode (pokrytej freskami) a polygonálneho presbytéria, čo sa nepodobalo jednoduchým kostolom okolitých dedín v tom období a svedčí to o bohatstve a význame Víťaza, keďže si dovolili postaviť kostol s náročnejšími parametrami. Chrám je písomne doložený ešte v 16. storočí a opäť sa spomína v rokoch 1776-78. No odborníci v 60. a 70. rokoch 20. storočia sa domnievali, že šlo o obdobie výstavby a neupozornili ani na predchádzajúcu stavbu. Koncom 18. stor. bol však kostol barokovo upravený a nie nanovo postavený. Ďalšie stavebné zásahy r. 2000 mali preto väčší význam pre poznanie jeho historického vývoja ako samotná rekonštrukcia. Zo stredoveku sa zachovala takmer celá stavba okrem veže a južnej predsiene, ktoré sa pristavali v 18. stor. Existovala aj sakristia a zostal po nej zamurovaný vstup zo svätyne, ktorý mohol byť tvorený gotickým portálom. I keď svätyňa je v celej hmotnej podstate gotická, v jej interiéri sa zachoval iba jeden viditeľný gotický arch. článok, kamenná konzola z klenby v JZ rohu. No v exteriéri sú pôvodné ranogotické okná s hrotitým záklenkom a kamennými šambránami a zároveň kamenné nárožné kvádre (tzv. gotické armovanie), ohraničujúce hrany stien šesťbokej svätyne. Podobne vysoké a úzke gotické okno sa nachádza i v južnej stene lode. V lodi sú zaujímavé zvyšky gotických nástenných malieb (2 x 1,5 m) s vyobrazením ľudskej postavy a ďalšími, už slabšie viditeľnými atribútmi. Zachovala sa tiež renesančná pamiatka: kamenný epitaf miestneho šľachtica Jána Berthótyho z r. 1643. Náhrobná doska bola vyhotovená z červeného mramoru a zobrazený nie je zosnulý, ako bolo zvykom, ale rodový erb a nápis v latinčine.

Netradičné je drevené točité schodište, vedúce z exteriéru (kamenným portálom) do podkrovia. Areál kostola s bývalým cintorínom je vymedzený pôvodne stredovekým kamenným múrom. Z daných skutočností je nepochopiteľné, že taký hodnotný stredoveký kostol, jeden z najstarších v regióne, si nenašiel za posledné obdobie v literatúre, či tlači, patričné ohodnotenie. Verím, že tento príspevok aspoň pomôže napraviť chybné informácie, kolujúce v literatúre o kostole.

SABOL, D.: Kostol sv. Ondreja, apoštola v obci Víťaz.

In: Korzár, príloha Pohoda,14.11.2008,s.13

Kto je pravým dobrodincom pre svet

John Henry Newman (* 21. február 1801, Londýn – † 11. august 1890, Edgbaston) bol anglikánsky a katolícky teológ a filozof, roku 1879 ho Lev XIII. vymenoval za kardinála. Za Božieho služobníka bol vyhlásený 21. januára 1991. Za blahoslaveného ho vyhlásil Benedikt XVI. 19. septembra 2010 počas oficiálnej návštevy Anglicka.


Naozaj, prečo by sme mali odmietať tento milostivý zákon Božej prozreteľnosti v súčasnosti v našom vlastnom prípade, alebo v prípade tých, ktorých milujeme, ak podriadenie sa znamená pripojiť sa k najlepším a najvznešenejším predstaviteľom ľudského pokolenia, aj k bytostiam, ktorých prirodzenosť a stav presahuje ten náš? Apoštola Ondreja poznáme sotva viac podľa mena, kým Peter získal slávne postavenie v celej Cirkvi; a predsa bol to Ondrej, kto priviedol Petra ku Kristovi. A nie sú tiež blažení anjeli neznámy pre svet? A nie je aj Boh sám, pôvodca každého dobra, do veľkej miery skrytý pred ľudstvom, čiastočne zjavený a úboho oslávený v niekoľkých sluhoch, roztratených po svete? A Jeho Duch, vieme odkiaľ prichádza a kam ide? Hoci priniesol ľuďom čokoľvek z múdrosti sa medzi nimi našlo od počiatku, predsa, keď prišiel na svet vo viditeľnej forme, bolo povedané o Ňom: „Svet ho nepoznal“ (Jn 1, 10). Jeho úžasná Prozreteľnosť pôsobí pod závojom, ktorý o nej rozpráva iba nepravdivým jazykom; ak chceme toho, ktorý je Pravda a Život, musíme sa skloniť pod tento závoj a tým sa sami skryť pred svetom. Tí, ktorí vstupujú do kráľovského nádvoria, prechádzajú vnútornými komnatami, kam zrak hrubého davu nevie preniknúť. Ak chceme vidieť Kráľa kráľov v Jeho sláve, musíme sa uspokojiť s tým, že opustíme veci, ktoré možno vidieť. Boží svätí sú skrytí, ak o nich ľudia vedia, je to náhodou z časných úradov, ak zastávajú nejaké vysoké pozemské postavenie, alebo pracujú na niečom, čo sa dotýka svetských aktivít. Sv. Peter má miesto v histórii oveľa viac ako hlavný nástroj neobyčajnej revolúcie v ľudských záležitostiach, než v svojom skutočnom charaktere ako disciplinovaný nasledovník Pána, ktorému boli zjavené pravdy neznáme pre telo a krv.

Akí vieme byť slaboduchí a akú neúctu ukazujeme možnostiam a skutočnej veľkosti našej prirodzenosti, keď sa podriaďujeme posudku jej nedokonalejším formám, nízkej a neznalej chvále a úbohých ocenení telesných a hriešnych ľudí! Ako môže byť telo sudcom ducha? Alebo hriešny človek Božích vyvolených? Máme pozerať dole, a nie hore? Mali by sme hádam uznať právo väčšiny, ktorá chodí širokou cestou, aby súdili svätosť, ktorá pochádza od Boha a závisí na ňom? Nerozlišuje náš duchovný zrak viery svedkov nášho konania, stále prítomných a oveľa dôstojnejších našej úcty, než celý svet bezbožných? Je človek najvznešenejšia bytosť v stvorení? Boli sme zaiste, tak ako náš Božský Majster „ukázaný anjelom“ (porov. 1 Tim 3, 16); dokonca nám posluhujú, hoci nás oveľa prevyšujú silou. Sv. Pavol nám výslovne tvrdí, že Božím zámerom je, „aby sa skrze Cirkev kniežatstvám a mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť“ (Ef 3, 10). Keď sa stávame kresťanmi, krstom vstupujeme „do vnútra za oponu“ (porov Hebr 6, 19), pripájame sa k nespočítateľnému množstvu anjelov, stávame podobní im v ich ukrytom stave a získavame si ich záujem a služby. Preto ten istý apoštol povzbudzuje Timoteja, aby vytrval v poslušnosti nielen v myšlienke na Boha, ale aj na anjelov. Sama nábožnosť nás teda učí vypestovať si zvyk vnímať, že anjeli nás vidia aj v najsúkromnejších okamihoch a v najväčšej samote.

Je viac než dosť pre hriešneho smrteľného človeka, že sa môže stať spolupracovníkom a spolu-ctiteľom s blahoslavenými duchmi, sluhom a synom Najvyššieho Boha. Radšej sa usilujme uvedomiť si naše výsady a pokoriť sa pre nedostatok svojej viery. Sme Boží vyvolení a smieme vstupovať „bránami mesta“ v nebi, kým zachovávame jeho príkazy (porov. Zjv 22, 14), nasledujúc Krista ako Ondrej, keď nám ho ukazujú jeho kňazi a služobníci. Tým, ktorí sa Ho „usilujú poznať“ (porov. Oz 6, 3), On sa zjavuje, kým pred svetom zostáva skrytý. Takí sú blízko Neho ako dôverní sluhovia a sú ozajstnými uskutočňovateľmi rozličných zámerov Prozreteľnosti, ktoré sa dejú v histórii národov, aj keď unikajú autorom kroník a učebníc. Prinášajú pred Neho potreby ľudí a sú svedkami jeho obdivuhodných skutkov s bochníkmi chleba a rybami. Privádzajú cudzích ľudí k Nemu, do Jeho láskavej priazne a k Jeho učeniu. A keď On privádza ťažkosti a súženie na hriešny ľud, títo majú najvernejšie poznanie Jeho vôle a dokážu najlepšie vysvetľovať Jeho vôľu, pretože prežívajú život v kontemplácii a modlitbe. Kým ostatní chvália skvelé kamene a budovy vonkajšieho chrámu, oni počuli osobne od Neho, aký je koniec toho všetkého. Takto žijú a keď zomrú, svet nevie o svojej strate a rýchlo zabudne, čo by mal najskôr zaznamenať v svojej histórii. Ale Kristova Cirkev sa usiluje zhromaždiť ich relikvie a pripomínať si ich mená, aj keď ich skutky nezostali zachované. Skutky ich však nasledujú: keď sa Pán zjaví pri Poslednom súde, budú napokon odkryté pred celým svetom a za Jeho zásluhy budú odmenené v nebeskom kráľovstve.

preklad: Ján Dolný 24. 11. 2012

Svätý Valentín, mučeník (14. február)


Valentín bol rímsky kňaz. Pre svoju dobročinnosť požíval úctu i medzi pohamni. Za cisára Klaudia bol chytený a odvedený pred súd. Aktá o tom rozprávajú: „Cisár k nemu hovoril pokojne: „Počujem ťa chváliť ako muža múdreho, preto tým viac sa divím, že máš záľubu v pošetilej a boha prázdnej povere kresťanskej. A okrem toho, kresťania sú nepriatelia ríše.“

Valentín odpovedal: „Kresťania nie sú nepriatelia krajiny. Ja sám prechovávam k tebe a k celému nášmu ľudu lásku, plním zákony vlasti a modlím sa za teba i za celú krajinu.“ Jeden z prítomných cisárových radcov sa Valentína opýtal: „Čo si myslíš o našich bohoch?“ Valentín odpovedal neohrozene: „Títo vaši bohovia buď vôbec nežili, alebo trávili svoj život v oplznostiach a nemravnostiach, sami vaši spisovatelia a básnici to tak hovoria.“ Cisár riekol Valentínovi: „Ak je Kristus pravý Boh, dokáž to!“ Valentín odpovedal: „Presvedčíš sa o tom, ale najprv je treba, aby si robil pokánie, uveril v Krista a prijal jeho krst.“ Cisár prerušil súdne konanie a odovzdal ho sudcovi Astériovi. Valentín bol privedený do domu Astéria, zbadal tam sošky domácich bôžikov a zvolal: „Kiež by Ježiš Kristus, pravé Svetlo, vyviedol obyvateľov tohto domu z tmy bludu.

Kiež by ho osvietil, aby poznali jediného a pravého Boha!“ Astérius povedal: „Uverím v tvojho Krista, ak dokážeš, že on každého osvecuje. Mám v dome dievča, slepé už dva roky. Ak jej tvoj Kristus otvorí oči, uverím!“ Priviedli mu nevidiacu dievčinu. Valentín pozdvihol ruky k nebu a takto sa modlil: „Bože všemohúci, Otec Pána nášho Ježiša Krista. Ty si poslal svojho Syna na svet, aby nás vyviedol z tmy k pravému Svetlu. Volám k tebe, aby si túto svoju služobnicu ráčil osvietiť svetlom svojej múdrosti.“ A keď dokončil modlitbu, slepé dievča hneď uvidelo. Astérius s úžasom padol na kolená a prosil Valentína o výuku v kresťanskej viere a o svätý krst. Zvesť o zázračnom uzdravení nevidomej dievčiny sa rýchlo rozniesla po celom meste. Pohania zúrili, hnali sa k Astériovmu domu, vošli do domu, veľmi zbili Valentína a potom ho vyvliekli za mesto k Flaminiovej ceste, kde ho sťali mečom v roku 269.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz

HOMÍLIE

V minulom čísle nášho Spektra sme uverejnili prvú z homílií nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša. Tieto homílie budeme uverejňovať v rámci katechézy k Roku viery.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Po zázračnom rybolove volá apoštol Peter: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny.“ Keď sa pozrieme do svojho vnútra, musíme volať: „Pane, zmiluj sa a odpusť, lebo i my sme len hriešnici.“

Milí veriaci, ľud sa tlačil na Pána Ježiša a preto on vstúpil na Petrovu lodičku, odrazil od brehu a hovoril k nim z jazera. Ale Peter so svojim rybárskym družstvom bol celú noc v práci. Ani nepočúval, čo Ježiš učil. Potom sa obrátil Ježiš k Šimonovi a to, čo mu povedal, nás bude isto zaujímať, ale ešte viac nás bude zaujímať, čo povedal Šimon Ježišovi. Pán Ježiš posiela Petra a jeho čatu na hlbinu. Peter, vedúci družstva, nemá mnoho chuti. Hovorí: „Majstre, (čo je úctivé oslovenie), márne sme sa namáhali celú noc.“ Potom váhavo poslúchne, „ale na Tvoje slovo spustím siete“.

A teraz sa stanú dve veci. Veľký úlovok a zasiahnutie Petra. Už nehovorí „Majstre“, ale „Pane“. Zmocnil sa ho úžas, pretože Peter dobre rozumel svojmu remeslu. Ale čo na to hovorí? Neďakuje, nechváli. Naopak hovorí: „Odíď odo mňa , Pane, lebo som človek hriešny.“ Tušil niečo Peter? Tušil, že ten Pán vezme jeho oslovenie naozaj doslova, že sa stane skutočne navždy jeho Pánom? Pán ho najskôr zbavuje strachu. Všetci proroci mali zo svojho poslania strach a nielen proroci. Aj kňazi majú zo svojho poslania strach: „budem dobrým kňazom“? Koľkokrát si dá takúto otázku mladý vyvolenec, kým odpovie pred biskupom na zvolanie svojho mena pred vysviackou: „Tu som!“ Pán Ježiš hovorí Petrovi a v ňom každému kňazovi: „Neboj sa!“ Potom mu Pán dáva poslanie, ktoré zmení celý život galilejského rybára: „Budeš loviť ľudí!“

Neľakajme sa tohto výrazu, tí rybári mu rozumeli, ale rozumeli inak ako my. Peter a jeho spoločníci prirazili s ľoďkou k brehu, všetko tam nechali a šli za ním. Uznáte všetci, že to nebolo ľahké. Ale pýtame sa, prečo išli za Ním? Bol to iba začiatok. Oni sa ešte načas vrátili ku svojim člnom a k svojim rodinám. Kristus ich nenaháňal. Peter ešte nepovedal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ A zaiste viete, akými krízami Petrova viera a láska prešla. Bránil Ježišovi ísť do Jeruzalema na smrť, v Getsemanskej záhrade usnul, na Kajfášovom dvore ho trikrát zaprel a až znova na brehoch Genezaretského jazera a opäť pri rybolove ho vyznal vierou, ale aj láskou. A položil za neho život. Takýto bol, bratia a sestry, proces Petrovej viery. Proces viery v Majstra, Pána, Božieho Syna.

Od tušenia, ktoré sa ho zmocnilo pri tom podivnom rybolove, až po jasné vyznanie a najvyššie svedectvo. Netýka sa tento Petrov proces viery tiež i nás? Zdá sa, že život každému z nás prináša často v tých najbežnejších situáciách niečo, nad čím žasneme. Nie je to tiež akési tušenie? Nebojíme sa? Poviete si: „Čoho by sme sa mali báť?“ Odpovedám: rozhodnutí! Pán Ježiš koná skutočne ako zvrchovaný Pán, jeho nárok je absolútny. „Nasleduj ma!“ Kto môže žiadať od človeka, aby opustil všetko a išiel za ním? Kto je tak svätý, že sa pred ním človek bojí, padá pred ním na kolená a vyznáva: „Som hriešny človek!“ Kto je to ten Pán, ktorý po stáročia volá s rovnakou podmanivosťou mladých mužov a devy: „Poď za mnou!“ Kto volal mňa, volá i teba, každého síce inak, ale k takému nasledovaniu, na aké nemá právo žiadny človek. Ten Pán je Ježiš Kristus, Boží Syn.

Nepovedal to o sebe hneď, najprv hovoril o Otcovi. Učeníci až postupom času pochopili, že hovorí „Otec môj a Otec váš, že je iným Božím Synom ako ostatní ľudia, ktorí Ježiša nasledujú. Až na konci života prehlási: „Kto vidí mňa, vidí i Otca. Ja a Otec sme jedno.“ Jeho vzťah k Otcovi bol celkom iný ako náš, hoci aj ten najnábožnejší. Toto všetko a ešte mnoho iného vstupuje do našej viery, keď hovoríme, že veríme v Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho. Pán Ježiš, Syn človeka, ktorý sa narodil z Márie Panny, je Synom Božím, ktorý sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, prišiel v plnosti času a zjavil nám cestu, pravdu a život. Presnejšie, on sám je naša Cesta, Pravda a Život. Kto v neho uverí, bude mať život večný. A my sme v neho uverili, my ho nasledujeme a nádejame sa, že nám pomôže raz obsiahnuť to, v čo veríme a z jeho pomocou aj dosiahneme večnú blaženosť s Ním aj so svätým Petrom našim krehkým predchodcom, ale aj našim veľkým vzorom vo viere, nádeji a láske. Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz

Kríž


Aké to krátke slovo,
ale koľko bolesti na ňom bolo.
Kým Pán Ježiš dokonal,
kríž to všetko prekonal.

Kríž pri ceste a či v poli,
kto sa pri ňom zastaví,
Ježiša hneď pozdraví.

Kríž drevený, či zo železa,
stojí hrdo, za tmy, svetla.
Nebojí sa veru chladu
ani tepla, dažďa, mrazu.

Pokľaknúť si pred krížom
a čas stráviť s Ježišom,
nezabudni, kresťane,
veľmi Ti to pristane.

Marta Pacovská, Široké