Ondreja a Evku Forišovcov nám Víťazanom netreba zvlášť predstavovať. Keď sa povie folklórny súbor Pridaň, predstavia sa nám dve mená – Ondrej a Evka. Títo dvaja ľudia venovali celý svoj „mladý“ voľný čas tomuto súboru. Mnohí z vás, našich čitateľov, ste v ňom účinkovali. Pridaň bol rozdelený do generačných skupín. A z detí, ktoré v ňom tancovali, sú dnes už dospelí ľudia, spomínajúci na radosť, ktorú v tomto spoločenstve prežili. Boli aj ťažšie časy, ale na tieto sa už pomaly zabudlo. Pridaň – to bol aj lokálpatriotizmus k rodnej dedine, čo nám mnohým chýbal a aj dodnes chýba.
Do emailovej schránky našej redakcie sme dostali za tento rozhovor viaceré poďakovania a niektorí aj osobne vyjadrili svoje povzbudenia. Ďakujeme!
Teraz uverejňujeme záver tohto rozhovoru. Sú to vlastne svedectvá z ich života. Svedectvá o viere so skutkami. O živej viere, lebo „viera bez skutkov je mŕtva“!
Chcem ešte spomenúť, ako nám urobila radosť jedna rodinka. Žiaľ, zomrelo im dvojmesačné bábätko. Títo rodičia neboli pokrstení, po tejto udalosti začali chodiť do kostola. Pomohli sme im v tom, že sme zabezpečili kar a iné veci a povzbudili ich. Teraz je ona na každej omši, rozmýšľajú o krste a každú chvíľu má porodiť ďalšie dieťatko (myslím, že už aj porodila dievčatko Sofiu). Ale čo je podstatné, my vidíme tú ich zmenu v živote, možnože aj našim pričinením, ale hlavne, že oni to chceli. Stali sa z nás dobrí priatelia, vždy si máme čo povedať, doslova hltajú od nás nové informácie, o ktorých doteraz nevedeli. Hovorím im, že tento ich teraz už malý anjeliček naozaj dozerá na nich a oroduje za nich. Príbehov a svedectiev je neskutočne veľa, slúžili jednak na zamyslenie nám, ale aj na pomoc druhým.
Tu si dovolíme rozhovor prerušiť, lebo prišlo nádherné svedectvo o tejto rodine:
„Tak tu sú Slováci, s ktorými sa stretávame a navštevujeme, aj s našim poľským kňazom Pavlom. Tentoraz sme sa stretli poslednú sobotu na krste malej Sofie Smelej, ktorá sa narodila skoro do roka a do dňa, keď jej dvojmesačný bratček Sebastian veľmi náhle zomrel na srdcovú poruchu. Práve smrť malého Sebastiana, ktorý sa narodil mladým manželom Smelým, priviedla jeho rodičov do kostola a viacerých Slovákov zároveň spojila a spriatelila…
Príbeh rodiny Smelej je tiež o nájdení sa a objavení správnej cesty k Bohu… Mama Andrea, ktorú jej rodičia nepokrstili, nevynechá odvtedy jedinú možnosť ísť na sv. omšu a je veľmi dobre nasmerovaná stať sa kresťankou. Jej manžel bol pokrstený, ale tu v Amerike kostol nebol na zozname veľmi navštevovaných miest v jeho živote. Nás dvoch spojilo s touto rodinou to, že sme s rodinou Knapovcov zo Starej Ľubovne im chceli byť okamžite nápomocní, či už pri pohrebe, pripravili sme im pohostenie – kar a vôbec, snažili sme sa zmierniť im tú bolesť… Narodenie Sofie prinieslo do života nás všetkých novú motiváciu a opätovne rodičom (mama Andrea v modrých šatách a po jej ľavej strane jej manžel Miro) sa do ich tvárí vrátili úsmev a šťastie.
Ondrej: A znovu bola to jedna rodinka, starí ľudia a tiež vznikol medzi nami krásny vzťah. Lenže oni nemali ani krížik, ani obrázok, nič. Keď sme tak debatovali, pýtali sa ma, čo budem robiť večer. Povedal som, že pôjdem do kostola. Tak sa vlastne nepriamo dozvedeli, že chodím do kostola. Nepýtajú sa, členom akej cirkvi si, ale aký kostol navštevuješ. Lebo tam je neskutočne veľa vier a siekt. Opýtal som sa, či vie, kto je Ježiš Kristus. On, že áno. Vieš aj o tom, že tento Ježiš postavil iba jednu cirkev, jeden kostol (v ich ponímaní) a tie ostatné viery sú také „biznisovky“ a „bočáky“ nejakých ľudí? A ja som veľmi šťastný, že som členom práve tej jedinej a Ježišovej viery. A vznikla konverzácia na dlhé obdobie medzi nami, skoro rok. Využil možnosť, že mi oponoval. Tento pán už zomrel, volal sa Charles. Po jeho smrti mi jeho syn odovzdal list, z ktorého ti teraz zacitujem: „Chcem ti povedať, že ti nekonečne ďakujem za všetku lásku a starostlivosť, ktorú si dal mojim rodičom. Môj otec špeciálne a osobne mi veľmi veľa rozprával o tvojej pomoci a tvojich iniciatívach, že si urobil jeho život lepším. Otec sa veľmi tešil na rozhovory s Tebou o Bohu, o Ježišovi. Tieto konverzácie boli špeciálne pre neho poučné, lebo stále si nebol istý, či Boh existuje. Otec mi povedal, keď som s ním raz išiel domov na Vianoce, o skutočnej vďačnosti za Teba, že v tvojej rodine našiel ozajstného priateľa a rodinu. Prosím Boha a modlím sa za teba, že si ho nasmeroval správnym smerom. Prajem ti šťastné Vianoce.“ Napísal mi to v čase, keď ešte otec žil a na druhý deň potom zomrel. To je jeden z príkladov, že dá sa nenútene evanjelizovať vo svete, len musíme chcieť.
Ondrej: Ešte ti poviem o ďalších svedectvách, keď prišla kríza. Stratil som robotu a prežíval som to. Ľudia strácali robotu a mnohé veci si už nemohli dovoliť. Bol som z toho smutný, veľakrát, lebo som cítil ohrozenie a strach o rodinu. Povedal som si, že keď stratím ešte niekoľko klientov, bude veľký problém. Ale manželka ma stále povzbudzovala: „Nerozmýšľaj o tom.“ Lebo rozmýšľal som aj tým smerom, čo som urobil zle. Ona mi len stále hovorila: „Nechaj to tak, vyrieši sa to samo. Uvidíš, Pán Boh ti pomôže.“ Zrazu telefón naozaj x krát zvonil a tam sa ozvalo: „Dopočuli sme sa o tebe…, bolo nám odporúčané…, potrebujeme pomoc…, chceli by sme, aby si k nám tak dva-tri krát v týždni prišiel…, atď. Toto zapadalo do seba ako ozubené kolesá. A potom si povieš: Je toto naozaj možné? Niekto iný to riešil za nás.
A ešte, chceli sme pomôcť niekomu naviac. Na Floridu prišli starí ľudia, lebo žije tam dosť starých ľudí. Potrebujú lieky, uvariť a podopné veci. Oslovilo ma zrazu dosť veľa starých ľudí. Vznikli také vzťahy, ani nie tak o pomoci, lebo oni potrebujú viac-menej rozprávať sa, nebyť sami. Okrem toho, že som im niečo porobil, tak sme sa veľa rozprávali. Mal som jedného pána, pýtal sa ma, odkiaľ som. Povedal som, že zo Slovenska. A on hneď zareagoval, že jeho mama bola Češka. Narodil sa už v Amerike, bol vojenským lekárom vo Vietname. A to sa začali nekonečné debaty o Prahe, Dvořák, Smetana, vepřo, knedlo, zelo, atď. Tak si ma obľúbil, že ma bral ako svojho syna. Obidvaja s manželkou mali okolo deväťdesiatky. Boli buď jeden alebo druhý v nemocnici. Keď bola jeho manželka v nemocnici, on ma zvlášť potreboval.
Bol Štedrý večer pred dvoma rokmi. Sedeli sme pri stole a zazvonil telefón. Volal mi, aby som prišiel, lebo manželka zajtra príde z nemocnice a on nemá nič prichystané… Povedal som mu: „Mr. Charles, prídem, ale mohlo by to byť neskôr, lebo my máme teraz Štedrú večeru?“ „Ale ja by som chcel, aby si prišiel teraz.“ Tak som išiel, manželka ma chápala. Keď som prišiel, tak som sa spýtal: „Charles, som tu, povedz, čo potrebuješ, lebo chcem sa vrátiť k rodine.“ Chcel by som, aby si bol tu a keby si mi mohol urobiť „holúbky“. Pomyslel som si, že na to treba veľa času, treba kúpiť mleté mäso a ryžu a kým to všetko uvaríš… Ale spomenul som si, že mám v mrazničke, lebo som mu kedysi robil, tak som už len navaril omáčku a bol spokojný. Po čase sa stalo, že sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil. Volala mi jeho manželka, bolo to po tých Vianociach, že Mr. Charles je doma z nemocnice, aby som hneď prišiel. Mal som chrípku. Povedal som jej, že nemôžem, lebo mám chrípku a bojím sa, že ho nakazím a skomplikujem jeho stav. Povedala mi, aby som nechodil. Lenže sa jeho stav veľmi zhoršil, dali ho do hospicu. Keď sme išli obaja za ním, povedali nám, že už nevníma. Tak som si len sadol k nemu a pohladkal ho. Zobudil sa a začal rozprávať: „Ďakujem ti, Ondrej, za všetko, že si mi urobil môj život krásnym.“ Bol som na neho tak žartovno-prísny. Na druhý deň zomrel. Jeho rodina mi povedala, že celý čas len o mne rozprával.
Raz sa mi stalo, že jedna staršia pani a jej dcéra pracovala v Tenessi, bývala v Jacksonvile. Ich život sa akosi zamotal. Manžel ju v mladosti nechal, zostala slobodná. Dcéra mala tam prácu a potrebovala, aby jej niekto pomohol. Mala okolo sedemdesiat. Jej život bol pekný, spokojný, mala spoločnosť. Postupne jej začalo ochabovať všetko svalstvo a vyvrcholí to tak, že už ani viečko nedokážeš otvoriť, alebo nemôžeš hltať. Strašná choroba, lebo si pri vedomí, len tvoje svaly ťa neposlúchajú. Keď u nej začala tá choroba, ešte bola doma, tak sme nastúpili my dvaja. Oni to tam volali, že „nastúpili Forišovci“. Tak sme jej navarili polievočku, diétna strava, vozil som ju do nemocnice, atď. Pokiaľ to bolo možné, tak sme robili všetko, čo sa dá, kým nemusela zostať v nemocnici. Dcéra si ju zobrala k sebe. Táto pani jej prikázala, dala to do závetu, že Ondrej bude dostávať aj po jej smrti svoju mzdu, aj keď tu už nebude. Sú to už dva roky, čo zomrela a ona mi stále platí. Toto nie je normálne, zvlásť u Američanov. Niekedy sa tam vrátim, polejem kvety, dozriem, či je všetko v poriadku.
Boli sme za mamkou jednej manželkinej kamarátky. Manžel jej zničil život, sú rozvedení. Vážne ochorela, museli jej operovať chrbticu. Nemohla sa pohnúť, mala veľké bolesti. A tak „nastúpili Forišovci“. Matúš technické veci, manželka ženské záležitosti, ja som poupratoval, Lucia ju vozila k lekárovi a na operácie. Má tam aj iných, svoju rodinu, ale oni nemohli.
Eva: Sú proste momenty, nad ktorými nerozmýšľaš a automaticky len konáš. Nerozmýšľaš, či máš z toho nejaký úžitok, či tí ľudia ti vyhovujú alebo nie. To sú situácie, kde jednoducho ideš do toho.
Ondrej: My sme sa tam naučili slúžiť, nie, ako sa to nedá, ale ako sa to musí dať. S veľkou pokorou, a veľkou trpezlivosťou sme dosiahli najviac. Chce sa mi plakať. Boh nás ochraňuje. Desať rokov som jazdil bez vodičského preukazu a to nie je možné. Tam je to také prísne, že ak by ma pristihli, mohli by ma okamžite zobrať do basy. Ale ja by som to mal ešte horšie, lebo by zistili, že som tam ilegálne a tak by ma okamžite dali do emigračnej basy a deportovali za hranice. A ja som to prežil. Zažil som aj prípad, že ma zastavil policajt. Nastúpila nejaká právnička, ktorá ma z toho vysekala a povedala mi, že nesmiem jazdiť. „Ale ja musím!“ A ako som utekal z ciest, keď som zbadal v blízkosti políciu, alebo keď manželka pracovala v noci, alebo dosť často robí v soboty, nedele a vtedy sú často policajné akcie… Čo sme prežívali a že sme to vôbec prežili… Nikto z nás to nechápe.
Eva: Ja som všetko odovzdala do vôle Pána a hovorím: „Pane Bože, pomôž nám, keď chceš.“
Ondrej: Nechápeme, prečo si nás Boh vybral, že nás tak chráni.
Evka povedala, že Pán Boh nás miluje, stále nám pomáha, len my mu to nevieme opätovať.
Ondrej: Niekedy poviem: „Veď ja si to vôbec nezaslúžim, nie som taký dokonalý.“ Veľmi sme túžili niekde sa z toho akoby „vyliať, vyrozprávať.“ Tak sme išli do Litmanovej. Tam som sa s Pannou Máriou vyrozprával, ďakoval, tak som si to nádherne užil. Všetci štyria sme sa naučili: „Nerieš, keď sa dostaneš do nejakej zlej situácie, to vyrieši niekto iný. Nesmieš sa trápiť.“ My sme si vybrali túto cestu a všetko sa akosi tak samo ukladalo, samo riešilo.“ Nechcem teraz vyzerať pred ľuďmi, že som nejaký rozprávač o nezmysloch, ale prajem každému, aby to zažil. Ten Boží dotyk. Ja som len prosil, aby Pán chránil celú rodinu.
Vy ste sa už otvorili Bohu, lebo tu ľudia nie sú otvorení pre Boha.
Eva: Treba sa naučiť počúvať. Niektorí ľudia nepočujú a preto Boh im nevie ani odpovedať.
Ondrej: Veľmi ďakujem Bohu, že nám dal tú možnosť, že môžeme iným pomáhať. Na revanš, lebo on pomáha nám. A toto by som si chcel uchovať v živote. Lebo aj keď som odišiel do Ameriky, svoje ja som nechal tu (vo Víťaze). A teraz som prišiel po to svoje ja, ale ešte ho tu nechám.
Eva: Nemôžeme jednoducho niečo len tak vymazať zo svojich myslí. Dostali sme sa do situácie, kedy žijeme tam, ale srdcom patríme tu. Čiže sa naše srdcia rozpoltili a ťažko je nám vôbec niečo plánovať. Čo bude do budúcna, to nevieme. Ale pamätám sa na posledné slová mojej mamky: „Len neopusť svoje deti, lebo ostaneš sama.“
Ondrej: Klamal by som veľmi, keby som povedal, že teraz tam nie sme šťastní. Teraz, keď máme okruh priateľov a hlavne prácu, je tam nádherne. Je to taký raj, čisto, teplučko, nikde blato. Blato, to mi veľmi chýba. Ale každý deň sa môže všetko zmeniť. Keď tam človek raz nepatrí, tak nemôže tam byť úplne šťastný.
Ešte nám povedzte o vašich kontaktoch tu doma s rodinou počas tých dlhých 17 rokov.
Ondrej: Začiatok bol taký, že telefón sme nemali v apartmáne, tak sme museli ísť k veľkému obchodu a telefonovali sme z telefónnych búdok. Boli to veľmi smutné rozhovory, lebo naši rodičia sa nemohli spamätať z toho, že sme tam ostali. Postupne prišiel k tomu počítač, ale to oveľa, oveľa neskôr, všetky tie výdobytky techniky, Skype a iné. To je obrat o 180 stupňov. Tí ľudia, naša rodina a najmä ty, ste nám sprítomnili život vo Víťaze cez Spektrum a všetky tie momenty našich rodičov a súrodencov, že keď sme teraz prišli do Víťaza, ani sa nám nezdá, že sme tu neboli tak dlho. S rodičmi sme si nechávali stále priamy telefonický kontakt, všetky telefonáty končili plačom. Ale veľakrát nám aj povedali: „Deti, ťažko je tu, len tam ostaňte.“
Prišli aj tie najsmutnejšie správy…
Ondrej: Keď moja mama – svokra bola už veľmi chorá a ja som veľmi cítil, že sa už blíži jej koniec, povedal som dcére bez toho, aby som sa s manželkou bol o tom rozprával, lebo iba ona bola doposiaľ v Amerike legálne: „Lucka, mám taký pocit, že babka to už dlho nepotiahne. Keby sa náhodou čosi stalo, išla by si domov?“ A ona hovorí: „Ja nepôjdem, keď sa to stane, idem okamžite, chcem sa ešte s babkou stretnúť.“ A tak zo dňa na deň si vybavila letenku. Prišla na Slovensko tuším vo štvrtok, videla sa s babkou dvakrát a v nedeľu ráno babka zomrela.
Eva: Stále som prosila Pána, aby som mohla byť pri mamke. A človek stále dosiahne to, o čo prosí, aj keď iným spôsobom, ale dosiahne to. V podstate tu bola za mňa Lucka, čiže som mu vďačná za to, že aspoň Lucka mohla byť prostredníctvom mňa na pohrebe mojej mamky. Preto Pán ti dá, o čo ho prosíš, aj keď inou formou, ale dá ti to. A v tú noc mamka prišla za mnou. Videla som ju, ako leží na mojom vankúši s úsmevom na tvári, kľudná a spokojná. Nerozprávala sa so mnou, ale ten výraz jej tváre bol spokojný, pomaličky sa vytratila do neznáma. Ráno sme mali telefonát, že mamka zomrela. Práve v tú hodinu 0:15 h, tu na Slovensku bolo 6:15, bola to hodina úmrtia mojej mamky.
Ondrej: Bolo päť hodín ráno, keď som bol v obchodoch. Nemohol som pokračovať v práci, lebo ešte neboli hotoví vykladači. Tak som si sadol, urobil som si kávu. A zrazu som cítil (tieto veci som vždy bral, že to nie je pravda, takéto veci sa nestávajú), že ma niečo silno tlačí. Nebolo to zvnútra, ale bolo to zvonku. Dvakrát a silno. Pomyslel som si, že niečo na mňa lezie, asi budem chorý. Keď som prišiel domov, deti boli ku mne až podozrivo pozorné. Povedali mi, aby som zavolal na Slovensko. Náš Peťo mi povedal, že dnes o 11:00 h otec zomrel. V Amerike bolo 5 hodín ráno. Takže to bola moja skúsenosť pri otcovej smrti. A aj kňazi mi to potvrdili, že to je možné.
Po toľkých rokoch ste odrazu mohli ísť domov. Opíšte nám vaše pocity, čo sa vtedy dialo vo vás? Kedy ste sa to dozvedeli a ako?
Ondrej: Ja len trošku poviem a Evka potom dokončí. Mal som predtým obrovský stres, lebo som do poslednej chvíle nevedel, či pôjdem. Mne prišli papiere už v marci, že to mám schválené, že kartu dostanem.
Vy ste už občania Ameriky?
Ondrej: Nie, my občanmi nechceme byť. Ale jednalo sa o green karty.
Eva: Po rôznych peripetiách sa nám na tretí pokus podarilo získať karty. Prvýkrát sponzor neposlal papiere, ktoré boli nutné k vybaveniu. Druhýkrát boli papiere poslané na inú kanceláriu a tretíkrát, cez Lucku, sa to vybavilo.
Ondrej: Tam vôbec neakceptujú, že by sa mohla stať nejaká chyba. Napíšeš o deň neskôr, tvoj prípad hodia do koša.
Eva: Dozvedela som sa to, keď som bola v práci, bola som na prechádzke s malou. Ondrej mi volá: „Evka, máš green kartu. Naozaj, ja ti to prečítam. 10.10.2022 ti expiruje green karta, dostala si ju na 10 rokov.“ Išla som k moru, lebo je to blízko, aby som mohla kričať, tak som vzdávala vďaku Pánu Bohu. A green kartu som dostala na svätú Terezku 15. októbra. A to je pre mňa ďalší moment, ktorý si zapamätám do konca života. Doteraz sme boli ako slovenská ambasáda na Floride. Stále sme mali nejakých návštevníkov. Najťažšie pre nás bolo, keď odchádzali domov a my sme nikdy nemohli vycestovať. A teraz sme zrazu sedeli v Jacksonwile v malom lietadle a hovorím: „Ondrej, teraz konečne už aj my tu sedíme, aj my ideme domov.“ Ten pocit sa nedá opísať. To bolo niečo úžasné. My ideme domov! Mne bolo jedno, či u nás bude zima, či tam budeme stáť štyri hodiny, či šesť hodín. Tešili sme sa ako malé deti. A ďalší taký silný zážitok som mala, keď som po toľkých rokoch čítala čítanie v našom kostolíku. Neviem ani, čo som čítala, ani kde som bola. Bola som úplne mimo a nevedela som sa spamätať z toho, že ja som doma vo Víťaze v kostole.
Ja som to v podstate prežíval s vami. Napísal som vám email a snažil som sa vžiť do vašich pocitov. Ale nedá sa tomu celkom porozumieť, to treba jednoducho prežiť.
Eva: Áno, krásne si nám vtedy písal a my ďakujeme, že si nás požehnával a odporučil nás do Božej ochrany.
Musela to byť naozaj veľká radosť ísť po toľkých rokoch opäť domov.
Ondrej: Manželka dostala v októbri green kartu a ja som bol v ten moment komplet zbalený. Päť minút a ja som bol zbalený. Kufor stál mesiac a pol pripravený. A ja som ešte tú kartu nemal.
Eva: V nedeľu po svätej omši nám duchovný otec dal svoje požehnanie v kostole, sme mu za to veľmi vďační. Mali sme toľko prajníkov, toľko ľudí, ktorí nám žičili. Teraz máme toľko telefonátov, že sme doma. A toto je akoby odplata za to všetko.
Mladí ľudia sa dnes pohybujú všade po svete. Naša generácia mohla o zahraničí iba snívať. Predstavovali sme si, že tam peniaze samé „padajú z neba“. V tomto zmysle vás poprosím na záver nášho rozprávania o odkaz pre našich mladých a nielen pre nich, ale pre všetkých čitateľov nášho Spektra.
Ondrej: Všetci majú nesmierny dar! Dnes mnohí prechádzajú životnými situáciami, v ktorých sa ocitli a veľa mladých ľudí odchádza za prácou do zahraničia. Nech sa naozaj odovzdajú a veria v Toho, ktorý nás ochraňuje. Nech nehľadajú povrchné veci, aby si len užili. Ale ak majú vieru, bude to všetko pre nich omnoho ľahšie. Tak, ako sme ten dotyk pocítili my. Dotyk Božej ochrany a pomoci. A každý jeden z nás toto môže pocítiť, ale musí chcieť. Nesmie sa dať zviesť na zlú cestu, lebo je tam veľa možností dostať sa na zlé cesty. Keď zostanú spokojní, budú chcieť a veriť, že to prežijú, tak určite prežijú.
Eva: Ja len potvrdím, čo povedal Ondrej. Pokora. To je slovo, ktoré nám Slovákom chýba. Nehrať sa na niečo, čo nie som, alebo nebudem. Lebo to je pominuteľné. Pokora, pokora, pokora…
snímky: archív rod. Forišovej a M. Magda
pripravili: M. Magda a M. Gondová
