Rod Širokay zaniká, ale využívanie mena obce na priezvisko nezaniklo, dnes má tvar Širocký. Posledný známy potomok Ladislav Širokay bol pomocný egerský biskup, ako aj egerský kanonik a titulárny správca prepošstva v Myšli. Vieme tiež o ňom, že 25. októbra 1478 posvätil rozšírenú katedrálu sv. Martina v Spišskej Kapitule. Pamiatkou na neho je neskorogotický posmrtný epitaf z červeného mramoru z roku 1487, umiestnený pod chórom kostola.

V roku 1510 rodiny Frichy, Hedry a Berthoty získavajú nové darovacie listiny na pozemky v Širokom a Fričovciach.

16. storočie je plné nepokojov najmä, keď Maďari prehrali ďalšiu veľkú bitku, tentoraz s Turkami v roku 1526 pri Moháči, v ktorej mladý kráľ Ľudovít II. (506-1526) zahynul. Znovu sú boje o trón a všetko sa to odohráva na Slovensku. Hrady Richnava (1527) a Lipovce (1550) sú zbúrané do základov. Sedliakov v dedine ubúda, ale aj schudobnievajú, lebo v roku 1543 platia daň len od 10 usadlostí. Osada tak klesla do triedy malých dedín. V roku 1567 úpadok pokračuje až tak, že len jeden sedliak vlastní celú usadlosť, 10 domácností má po ? usadlosti, 4 rodiny majú len po ? usadlosti a už je aj desať želiarskych domácností – bezzemkov. V roku 1565 sa objavuje nový vlastník pôdy Hedry. Jeho rod bude dedinu sprevádzať takmer 400 rokov. Koncom 16. storočia sa tu usadilo viacero nových rodín, vzrástol počet domov (44) a Široké sa stáva najväčšou dedinou v okolí, ale okrem osadenstva fary a školy tu žilo len poddanské obyvateľstvo.

Obec má od roku 1556 spojenie aj so vzdialenejším svetom prostredníctvom poštovej stanice na kráľovskej ceste z Bratislavy cez sedlo Branisko do Košíc. V Šarišskej župe boli tri stále poštové stanice. V Širokom, Prešove, Drienove a dve dočasné stanice v Bertotovciach a Chabžanoch. Pred cestou cez Branisko sa prepriahalo v Širokom a v Korytnom. V čase hospodárskeho úpadku, keď v dedine nebývali zemania, bola zastávka preložená do Bertotoviec. Poštová stanica pozostávala z obytného domu pre vedúceho stanice, dvora, záhrady a hospodárskych budov. Poštgrunt v Širokom bol na terajšom pozemku Bartoša a Gazdu pri Obecnom úrade.

Po roku 1517 hľadá si aj na Slovensku miesto nový náboženský prúd prichádzajúci z Nemecka – reformácia na úkor katolíckej cirkvi. V roku 1584 prestupujú k protestantom zemania Frichy, Hedry, Berthoty aj s poddanými, ako to bolo vtedy zvykom. Ľudia ani nepociťovali nejakú zmenu, lebo zo začiatku to boli tie isté obrady a vysluhovali ich aj tí istí, ale obrátení farári. Až synody v Žiline roku 1610 a v Spišskom Podhradí v roku 1614 završujú proces odluky evanjelickej cirkvi od rímskokatolíckej. Prvým evanjelickým kazateľom pôsobiacim v Širokom roku 1614 bol Tomáš Pepichius a posledným zo šiestich kazateľov bol v rokoch 1686 – 1722 Ján Zabler.

Proti cisárskemu katolíckemu dvoru, ktorý podporuje rekatolizáciu, sa valia Slovenskom odboje protestanskej šľachty a meštianstva. Pokiaľ sa nájde zmier, uplynie ďalších sto rokov neustálej biedy, hladu a morových rán. Po poslednom rákociovskom odboji v rokoch 1708 až 1710 v mestách a na dedinách po celom Slovensku zomrelo na následky moru až dve tretiny obyvateľstva. Na pochovávanie do spoločných hrobov bolo v roku 1710 vydané úradné povolenie. Pri kopaní základov ľavej bočnej lode kostola v Širokom roku 1941 sa obnažil hromadný hrob s tromi kostrami nad sebou. V roku 1712 bolo vyhlásené štatárium na zamorené okolie Braniska. Župná domobrána strážila prístupové cesty a poštová cesta bola odklonená cez Hrabkov. V rokoch 1715 – 1720 vyslal cisár Karol III. /1711-1740/ na Slovensko sčítacích komisárov stavu krajiny. Z ich záznamov sa dozvedáme „ v oblastiach Braniska a Levočského pohoria je úžasná spustlosť, neopísateľná bieda a úbytok obyvateľstva“. Akoby toho nebolo ešte dosť, 6. októbra 1713 zasiahla povodie Braniska povodeň a krupobitie.

pokračovanie v ďalšom čísle

prevzaté z histórie obce Široké

Zdá sa, že v Širokom boli naporúdzi hneď dve majetnosti pre dvoch Abovcov, a preto sa núka úvaha, či tie majetky pochádzali z rozdeleného chotára na spišskú a šarišskú donáciu, alebo či Dominikovo dedičstvo nemalo dve samostatné osady – starousadlíkov a novousadlíkov na čele so šoltýsom.

Široké bolo podľa dochovaných informácií vyvinutou dedinou s kostolom, farou, mlynom a prechádzala ňou krajinská cesta spomínaná už v roku 1262. Každopádne si ale osadníci z predaného šoltýstva pohoršili, lebo podliehali priamo zemepánovi.

Jurajova vetva v Širokom pokračuje Pavlom (1393), Petrom de Thornos, Ondrejom, Jakubom. O Petrovom synovi Mikulášovi listiny mlčia. Iná správa však hovorí, že jedna vetva nových vlastníkov si tu dala vybudovať kúriu s rybníkom a názov Širokého už od roku 1339 používala ako prídavok k svojmu menu „Abo de Syroka“. Taká istá správa je aj z roku 1447. Posledná zmienka o kúrii a rybníku (curie nobilitaris ac piscine prope eandem curiam) a možno aj o Abovcoch zo Širokého je z roku 1502, keď sa vlastníkmi Širokého stavajú zemania z Bertotoviec. Dnes podľa zachovaného chotárneho názvu Rybník môžeme približne určiť, kde stálo zemianske sídlo jedného z Abovcov zo Slanského hradu, na ktorý s clivotou v rode spomínali „tam vo veži, nad rímsou krbu, zostali naše erby“.

Do tohto obdobia je možné prisúdiť aj stavbu vodného kanála – Líniu, ktorý privádzal vodu z Kolbaškového jarku a ústil neďaleko kostola do mlynského náhonu z Veľkej Svinky. Stavbu určite navrhli mlynári, najmä keď zistili, že Kolbaškový jarek nemá dostatok vody pre mlyn a o vodu Svinky sa museli deliť pred Čertovou dierou s mlynárom v Korytnom. Línia, ktorá ešte dnes jestvuje na turistických mapách, bola raritnou vodnou stavbou, lebo spájala dva vodné toky a nemala páru široko-ďaleko, snáď až v banskom vodnom kanále pri Smolníku. V tom čase každý pán chcel mať svoj mlyn a jeho poddaní museli mlieť len u neho. Spojené vody z Kolbacha a zo Svinky slúžili naozaj pre dva posledné mlyny na Svinke, pri kostole a Medzihoscinci (Dolinský).

Drugetovská majetková rošáda priniesla zmenu aj do majetkového rozdelenia pohoria Branisko a prispela, že sa hranica Spiš – Šariš ustálila na hrebeňoch pohoria. Prvými vlastníkmi lesa už v roku 1403 boli rodiny Hedry a Berthoty. V roku 1412 sa objavuje prvýkrát približne dnešná podoba názvu pohoria Branyssa, čo dokladá, že ľudia už pred 300 rokmi pomenovali bránené miesto-zásek Braniskom. V Kapušanoch pri Prešove bol tiež strážený zásek, ale Maďari si ho nazvali po svojom kapu-brána. Ďalšie pomenovanie Branyzscho z roku 1525 a v latinskej podobe…montem Branisko…z roku 1584.

Kráľovi Žigmundovi (1387-1437) stále chýbali peniaze, preto nariadil v roku 1427 súpis majetností a obyvateľstva v krajine. Nepriamou výhodou zo súpisu zostali štatistické údaje, z ktorých dnes vieme, že v Šarišskej župe bolo: 330 dedín, v nich 6811 usadlostí a 52 450 obyvateľov, čiže jedna usadlosť mala asi 7 – 8 obyvateľov.

V tom roku malo Široké dvoch pánov a pre kráľa vybrali daň od 28 (porte XII+XVI) brán – usadlostí, čo podľa vtedajších meradiel bola stredne veľká dedina (11 – 30 port-brán). Jurajov vnuk Peter de Thornos vlastnil 16 usadlostí a ďalších 12 mal neznámy Peter Lengyndy (Peter Poliak). Zemania zo Širokého vlastnili ešte 25 usadlostí vo Víťaze a Peter de Thornos mal aj 5 z 8 usadlostí v osade Korlatvagasa – Pohlodov.

Široké sa po sto rokoch vývoja dvojnásobne rozrástlo, ale pomerne pokojné obdobie končí vpádom husitských vojsk do Šariša a ich kapitán Jan Jiskra sa stáva v roku 1441 šarišským županom. Keď chcel v lete roku 1442 obsadiť Spišský hrad, v ceste mu stáli hrady v Richnave a Lipovciach. Dediny na vojenskej trase znášali všetky útrapy od prechádzajúcich žoldnierov, pokiaľ hrad v Richnave po mesiaci obliehania nedobyli. Husiti útočia hlavne proti majetkom cirkvi – kláštorom a panským sídlam. Po prehratých bitkách sa husitské vojsko mení na bratrické družiny a nakoniec na lúpežiace bandy.

V roku 1454 dostávajú rodiny Frichy, Hedry a Berthoty potvrdenie na majetky v Širokom, Fričovciach, Hendrichovciach, Bertotovciach, Križovanoch, Hrabkove, Ovčí, Víťaze a Pohlodove. Spoločný erb (Aba) a zemiansku listinu získavajú rodiny Širokay, Frichy, Hedry a Berthoty v roku 1456.

prevzaté z histórie obce Široké