Adventný čas



Adventný čas už čochvíľa nastane,
adventné vence už sú nachystané.
Prvú sviecu v nedeľu zapálime
a tým adventné obdobie začnime.
A keď štvrtú sviecu zapálime,
s adventom sa rozlúčime.
A tak čaro Vianoc
na dvere zaklope,
vonku sa už biely
sniežik ligoce.
Tešia sa deti, ba aj dospelí,
tie mesiace nám tak uleteli.
Buďme k sebe všetci milí
a to nielen v sviatočnej chvíli,
ale aj počas roka všedného
prajeme Vám pokoja rodinného.
Nech cez tohtoročné Vianoce
slza šťastia sa v oku zaligoce,
že nám dal Pán Boh zdravia, sily,
že sme sa Vianoc dožili.
Koľko je na nebi hviezdičiek,
toľko lásky by ste dostali
od svojich detičiek.
Nech na polnočnú nám
jasný mesiac svieti,
veď z Betlehema
krásna správa letí.
Čaro Vianoc si pri stromčeku vychutnajte
a na svojich rodičov
pamätajte.
Tým, ktorým už rodičia
v nebi prebývajú,
nech za nich tichú
modlitbu odriekajú.
Ó, Ježiško náš milý,
chráň každého a v každej chvíli.
By sme znova po roku,
tešili sa z každého kroku.

Marta Pacovská, Široké

Najväčší zázrak, aký máme (II. časť)

Tvár z Manopella je tvárou Krista, vstávajúceho z mŕtvych, vo chvíli jeho prechodu zo smrti do života. Vtedy sa dialo úplné premenenie Ježišovho tela, stýraného pri mučení a zomieraní na kríži.


Klaus Berger, profesor Nového zákona a jeden z najznámejších súčasných nemeckých biblistov, napísal v nemeckom vydaní časopisu Focus:

,,Obraz Ježišovej Tváre z Manopella je prvá stránka evanjelií …“ Evanjelium je text a predchádza ho vlastne tento obraz zmŕtvychvstania. Keď podľa židovskej tradície niekto niečo dokazoval pred súdom, potreboval svedectvo dvoch svedkov. V evanjeliu máme dvoch svedkov, Jána a Petra, ale aj dva dôkazy, dva kúsky plátna: Turínske plátno a Tvár z Manopella. Sú to teda dva skutočné dôkazy zmŕtvychvstania. Zmŕtvychvstanie je fakt, nie teologická metafora, zmŕtvychvstanie je realita. Aj o tom hovorí tento obraz z Manopella.

Pohreb doráňaného a skrvaveného tela si podľa židovskej tradície vyžadoval množstvo plátna a šatiek. Z úst a nosa umierajúceho Krista vytekalo množstvo krvi a že mu ktosi na ňu pritisol ľanovú šatku a táto šatka s rozmermi 855×525 mm s mnohými škvrnami datovaná do 1. stor. sa nachádza v najstaršej pokladnici Španielska v katedrále mesta Oviedo. Je to suradion – čiže šatka, ktorou sa podľa židovskej tradície utierala tvár umierajúceho a umiestnenie krvavých škvŕn na šatke sa presne zhoduje s obrazom na Turínskom plátne spolu s krvnou skupinou typu AB, pochádzajúcej od toho istého človeka. Ježiša zavinuli do viac ako štvormetrového plátna nazývaného sindon tak, aby sa ho nedotýkali rukami a aby mŕtvemu neotvárali ústa, previazali ich inou šatkou – pathil, uchovávanej vo francúzskom meste Charos. Napokon telo zavinuli do plátna a previazali ho do kríža širokými pásmi plátna a zvnútra a zvonka ho natreli voňavým olejom a voňavkami. Až potom ho ako kuklu oviazaného uložili do hrobu a tam na jeho hlavu položili drahocennú šatku z bisioru. Významný znalec gréckeho jazyka Antonio Persili, čerpajúc aj z výsledkov iných expertov a cirkevných otcov, navrhuje korekciu prekladu úryvku Jánovho evanjelia (20, 5-8): ,,Keď sa Ján naklonil, uvidel ležať neporušené plachty a šatku, ktorá bola na jeho hlave, ale tá nebola spadnutá ako plachty, ale hore – na mieste, kde bol Ježiš zavinutý v plachte.“ Keď apoštol Ján uvidel neporušené plachty, cez ktoré zázračne preniklo oslávené Ježišovo telo, uveril v zmŕtvychvstanie, i keď ešte nevidel Zmŕtvychvstalého.

Pohrebné plachty, do ktorých bolo mŕtve Ježišovo telo zavinuté, po jeho zmŕtvychvstaní z neho úplne spadli a spľasli, len na mieste hlavy si plachta zachovala svoj tvar, lebo toto miesto bolo silno nasiaknuté krvou a voňavými masťami a po vyschnutí stvrdlo ako kartón. Na mieste hlavy zostala stvrdnutá kukla ako verný odtlačok celej Ježišovej hlavy. Usudzuje sa, že na toto miesto položili šatku zo vzácneho bisioru ako znak vzácnej úcty. Sv. Ján použil pri slovese vidieť slovo eiden, čo znamená „videl a uveril“, čím Ján chcel zdôrazniť, že ten, čo vidí, aj rozumie, lebo keď videl tvar neporušených plachiet, bolo mu jasné, že Ježišovo telo preniklo tajomným spôsobom cez plachty a teda musel vstať z mŕtvych. Na Turínskom plátne dlhom 436 cm a širokom 110 cm zostal trojrozmerný fotografický negatív prednej a zadnej časti tela, no početné krvavé škvrny typu AB sú v pozitíve. Obraz je anatomicky perfektný a prostriedkami súčasnej vedy sa nedá vytvoriť. Je veľmi pravdepodobné, že v čase zmŕtvychvstania nastalo tajomné žiarenie, ktoré spôsobilo, že na tenučkej šatke zostal zaznamenaný obraz jeho tváre aj obraz celého tela. Všetko nasvedčuje tomu, že sám vtelený Boh zanechal dva ohromujúce obrazy svojej božskej tváre: jeden na Turínskom plátne a druhý na šatke z Manopella. Na Turínskom plátne máme zachytený obraz ešte mŕtveho Ježišovho tela, ale v momente, keď sa začal proces jeho oslávenia, naopak, na šatke z Manopella zostal zachytený výraz tváre už žijúceho Ježiša ešte pred zakončením procesu jeho oslávenia, keďže na tvári vidieť stopy rán a opuchov. Svätej Faustíne Pán Ježiš povedal: „Túžim sa zjednotiť s ľudskými dušami, je mojou slasťou spájať sa s nimi. Vedz, dcéra moja, že keď prichádzam pri svätom príjmaní do ľudského srdca, mám ruky plné milostí a túžim ich dať tej duši, ale duše nemyslia na mňa, nechávajú ma samého a zaoberajú sa inými vecami. Ó, ako mi je smutno, že duše nepoznali lásku. Zaobchádzajú so mnou ako s niečím mŕtvym“ (Denníček 1385). Tvár z Manopella sa úplne zhoduje s obrazom na Turínskom plátne, obraz v Manopelle je maľovaný mocou veľkonočného víťazstva.

Ježišove oči na šatke sa dívajú priamo do našich očí a nie sú očami policajta alebo vyšetrujúceho dôstojníka, ale tie oči nás napĺňajú odvahou a ak je pohľad najkratšou cestou spoznávania dvoch ľudí, o čo viac to platí medzi Bohom a človekom.

P. Mieczyslaw Piotrowski TChr., sprac. L. Galdunová

Príhodný čas




Blížime sa k Vianociam

alebo, čo je výstižnejšie,

štveme sa k nim,

každý svojím krokom, svojím štýlom.

Vhodnejšie by bolo očakávanie.

Nie však len čakanie na sviatky …

Rozhodujúce je čakanie na Boha.

Gustav Ebeling

Advent


Advent je obdobie, ktoré nás vyzýva k tomu, aby sme opäť pouvažovali o tajomstve našej spásy a zamysleli sa nad našou nádejou, že jestvuje odpoveď na hádanku pozemského života s jeho pominuteľnými radosťami, bolesťami a na jeho zdanlivo temný koniec v zabudnutí smrti.

Smeruje náš život vôbec niekam? Má vlastne nejaký zmysel? Advent volá každého jedného z nás k tomu, aby sme sa s obdivom zahľadeli na odpovede, ktoré sa dotýkajú otázok o živote človeka. Všetci sa nachádzame na ceste, ktorá vedie do domu nášho Otca. Dvere do tohto domu nám otvoril Boží Syn a On nám aj vyznačil cestu, ktorá tam vedie.

Advent nás pozýva k tomu, aby sme sa obzreli naspäť do dávnej minulosti zašlých čias, keď ľudské pokolenie prežívalo ťažké zápasy. Je samozrejmé, že vždy preň jestvovalo akési svetlo. Začalo svietiť už prísľubom nášho Spasiteľa, ktorý ako Syn ženy rozmliaždi v nepriateľstve so zlom hlavu ničiaceho hada.

Ľudské bytie je pre veriaceho človeka vždy adventom, čakaním, cestou, ktorá vedie k cieľu a smerom, ktorý ide k svetlu. My ako veriaci ľudia máme vieru, ktorá nás privádza k poznaniu, že Boh k nám prišiel. My však na tom nemáme žiadne zásluhy. Prichádza k nám ešte stále so svojou milosťou. Volá nás prostredníctvom svojho narodenia, prostredníctvom svojho života a svojej ukrutnej smrti, ako aj svojim slávnym zmŕtvychvstaním. Advent nám však tiež pripomína, že Boh sa k nám opäť vráti.

Pre človeka, ktorý má vieru, by mal byť advent obdobím skúmania tajomstiev, objavov, nových pochopení a hlbšej radosti.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:

– 7. 10. – poľovníci ďakovali sv. Hubertovi za ochranu a pomoc pri starostlivosti o lesy a zver

– 21. 10. – Misijná nedeľa – modlili sme sa za všetkých misionárov, ktorých si Pán povolal do svojej veľkej vinice, aby ohlasovali jeho radostnú zvesť

-re

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


V liste Hebrejom čítam: „Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“ (Hebr 4, 14-6). Platí toto milosrdenstvo nášho Pána Ježiša aj pre tých, ktorí stroskotali so svojím celoživotným projektom manželskej vernosti a rozviedli sa? Platí toto milosrdenstvo pre cirkev a jej zákony a platí to aj pre nás, opravdivých kresťanov? Aké je naše milosrdenstvo k týmto nešťastne postihnutým, aká je naša ochota kresťanskej pomoci?

Aké máme možnosti pomôcť tým, ktorí zostali sami?


Azda každý z nás má medzi svojimi známymi niekoho postihnutého rozvodom.
Mnohí z nich sa cítia poznamenaní ako verejní hriešnici, ostýchajú sa ísť medzi ľudí, do kostola. Je tu však skúsenosť, že ľudia sa často ľahkovážne berú, ale zriedkavejšie sa ľahkovážne rozvádzajú. Niekedy je rozhodnutie pre rozvod veľmi statočný čin. Veď človek tým dáva verejnosti najavo, že urobil veľkú životnú chybu, že stroskotal. Vydáva sa napospas odsúdeniam verejnosti tých, ktorí sa radi kochajú v ľudskom trápení.

Je potrebné, aby sa našiel niekto, kto im podá pomocnú priateľskú ruku.
A kto iný, ako my kresťania, im môžeme povedať! Boh od človeka nežiada nič, čo je nemožné. Čo sa teda ukázalo ako ľudsky nemožné, nie je hriešne. Je to len zlé a boľavé. Treba ich pozvať do kostola, pozvať do rodinného spoločenstva. Povedať im pri stretnutí: „Poďte so mnou, zastavím sa po vás.“ V malom spoločenstve, ale aj vo farskom budú mať ochranu pred osamelosťou. Nedeľná bohoslužba a kázeň im pomôže celú tragédiu psychicky spracovať, uvedomiť si svoje vlastné chyby a spoluvinu, ľutovať ich a hľadať nápravu škôd. Tiež povahovo dozrieť s pomocou skúseného duchovného vodou, spovedníka. Keď rozvedení túto pomoc nenájdu, zvyčajne zatrpknú na celý život v nedôverčivom samotárstve alebo sa strmhlav vrhnú do nového neuváženého dobrodružstva. Starozákonné Božie meno je Jahve. To znamená „Ja som ten, ktorý tu je pre vás.“ Kto žije bez partnera, ten má čerpať svoju silu z tohto Božieho prísľubu, zviditeľneného farským a rodinným spoločenstvom a tiež z dobrých priateľov, ktorí sa vedia obetovať, poslúžiť.

Dá sa pomôcť aj tým, ktorí sa znova oženili?

Nových manželstiev po rozvode stále pribúda, a to aj medzi katolíkmi. Pre kresťana katolíka je cirkevný sobáš zásadne nerozlučiteľný. Ale každá zásada, každé pravidlo má svoje výnimky. Každý zákon má vykonávacie nariadenie, ako sa má v rozličných situáciách uplatňovať. Ale všetky okolnosti a všetky životné situácie nie je možné zahrnúť do žiadneho ľudského zákona. Kde ide o oblasti svedomia, veci vnútorné nepatria sudcovi. Súd nad vnútornými pohnútkami je potrebné ponechať Bohu. Rozvedení a znova zosobášení potrebujú pomoc a nie pohŕdavé odmietanie veriacich. Vďaka sviatosti krstu zostávajú kresťanmi aj naďalej. Je potrebné priateľsky ich pozývať a pomáhať im, aby sa, ako len môžu, podieľali na živote farského spoločenstva. Je potrebné venovať pozornosť aj ich deťom a zapájať ich do spoločenstiev detí a mládeže.

Pápež Ján Pavol II. v encyklike „Familiaris consortio“ žiada dôkladné rozoznávanie a rozlišovanie rôznych situácií a za určitých podmienok im otvára aj prístup ku sviatostiam. Veď Bohu záleží na tom, aby sa každý život vydaril! Viedenský biskup Krätzel povedal: „Objektívne je situácia znova zosobášených neriešiteľná, ale subjektívne je v mnohých prípadoch celkom na mieste pripustenie ku sviatostiam. Nedá sa predsa považovať za sviatostné také spolužitie manželov, ktoré by pre obidvoch, aj pre deti bolo peklom. A ako to môže povedať kňaz ľuďom v tejto situácii? „Ja vám sviatosť manželstva udeliť nemôžem, ale vy môžete spolu sväto žiť.“

Teda, nie je lepšie neženiť sa?

A čo povedať o tých, ktorí žijú spolu len tak – na hromádke, bez občianskeho a cirkevného sobáša, v konkubináte? Je stále viac takých, ktorí žijú ako druh a družka. Tí mladí často zo strachu, pretože poznajú hrôzy z rozvodov svojich rodičov či priateľov. Iní preto, že nedozreli ku schopnosti záväzne sa pre niečo rozhodnúť. Starší tak zostávajú preto, aby neprišli o vdovský dôchodok. A sú aj takí, ktorí manželstvo ako inštitúciu vôbec neuznávajú. Mnohí sa boja hrôz rozvodu, keby stroskotali. Niektorí sú však k tomuto vedení detinským postojom, chcú počas spolužitia uchmatnúť pre seba čo najviac, ale ako protihodnotu nechcú dať nič. Nechcú sa viazať, ani stratiť slobodu. V pozadí takéhoto konania je nedostatok zrelosti, dospelosti, najmä strach a neschopnosť záväzne sa rozhodnúť. A tak trápia seba aj obidve rodiny. Aká je pomoc?

Mnohí slušní ľudia sa od takých partnerov inštinktívne odvracajú a vyhýbajú sa im. Ale práve títo nerozhodní pomoc veľmi potrebujú. Trebárs od mladých priateľov, ktorí obdobím známosti prešli lepšie a pripravili sa na manželstvo. Na nich sa môžu presvedčiť, ako v istote manželstva vzniká domov pre manželov a bezpečné hniezdo pre deti. Ako práve kresťanská viera ponúka účinné riešenie rôznych zmätkov. Ako poskytuje ochranu a oporu v zlých chvíľach pevné sviatostné puto. Že manželstvo „na skúšku“ je ako bývanie v byte, na ktorý nemáš dekrét.

Doteraz nikto nevynašiel lepšiu formu spolužitia ako je manželstvo. Je len potrebné od mladosti vychovávať sa ku schopnosti žiť v páre. Je len potrebné počas dostatočne dlhej známosti vzájomný vzťah pestovať a dobre sa naň pripraviť. A tým, ktorí pri pokuse o založenie domova stroskotali, je potrebné pomáhať zo všetkých síl.
Ako kresťania ich nesmieme prehliadnuť.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Pýtali sa Pána Ježiša, či sa muž môže rozviesť so svojou ženou. Ježiš odpovedal: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Pán Ježiš hovorí na rozvody NIE. Ale pri svadobnej hostine sedia vedľa seba obidve svokry a roz-právajú sa o tom, čo tých mladých čaká a či to všetko dokážu zvládnuť. A mamička nevesty vyhlási: „Čože, keď im to nepôjde, tak sa rozvedú! Však sú ešte mladí a berú sa iba prvýkrát.“ Veľmi zaujímavé riešenie, však?

Pán Ježiš hovorí na rozvody NIE, ale napr. v Čechách sa ročne rozvádza okolo 15 000 manželstiev. Ročne stráca jedného z rodičov okolo 20 000 detí. Toľko detí prežíva každý rok s rodičmi hrôzy rozvodových a porozvodových situácií. Pretože manželstvo môže (občiansky) zrušiť sudca, ale rodičovstvo nemôže zrušiť nikto – deti sa s rodičmi nerozvádzajú a ony za to nemôžu.

Prečo je toľko rozvodov?

1) Pretože každá druhá svadba je uponáhľaná, po príliš krátkej známosti. Berú si zidealizovanú predstavu, ktorú majú jeden o druhom a nie skutočnú osobu. Až keď začnú poznávať skutočnosť, cítia sa podvedení a utekajú od seba. Nemali dostatok času na opravdivé spoznanie pováh a jednania.

2) Pretože každá tretia nevesta je tehotná a berú sa, lebo musia. Herec Miloš Kopecký napísal: „Je mi ľúto každého chlapca, ktorý pomocou alkoholu dostane dievča do postele hneď prvý večer. Nie je to nijaký silák. Je to veľký úbožiak, ktorý za to veľa zakúsi a ťažko oľutuje.“

3) Pretože každá štvrtá nevesta má vyššie vzdelanie ako pán ženích. Dievčatá sú snaživé, chlapci sú leniví v učení a po svadbe si hoja hrubosťou svoj pocit menejcennosti: „Tak vidíš! Moja mama s osemročenkou knedle zvládla, pretože bola múdra. A ty to s doktorátom nie a nie zvládnuť a to preto, že si hlúpa.“ A v inej situácii počuť lenivého chlapčeka, teraz už manžela: „Ty si myslíš, že keď máš doktorát, máš aj právo stále ma poúčať? Ale ja som dospelý a budem, si robiť, čo chcem!“ Vzdelaním nesúrodé manželstvá sú harmonické len výnimočne. To musia byť obaja inteligentní, zrelí, charakterní a tiež dobre v rodine vychovaní a pokorní.

4) Pretože sa tak často berú ešte zamilovaní. Keď odumiera zamilovanosť a mení sa na náladovosť, umiera aj manželstvo. Vravia si: „Bol to omyl.“

5) Pretože sa tak často berú len telesne dospelí, ale nie duševne a najmä duchovne. Svojou povahou sú ešte len deti. Deti zlostiace sa, zlostné, detinsky nestále, sebecké, zaťaté, žiarlivé a hádavé. Ktosi si nad detinskými sobášmi povzdychol: „Aké sú tie deti krásne, dokonalé a jedinečné pri prvom bozku. Aké sú úbohé, keď s revom utekajú pod ochranné krídla svojich mamičiek a aké sú hnusné pri rozvodovom konaní.“

Musí to tak byť medzi ľuďmi? Alebo sa radšej pýtajme takto: Je rozvod vždy zlým riešením? Štatistici hovoria, že 3/4 všetkých žiadostí o rozvod podávajú ženy. Najčastejší dôvod: partner nevyhovuje ich nárokom a nechce sa polepšiť. To je väčšinou zlé riešenie. Najčastejší dôvod, prečo sa rozvádzajú muži: nechali sa uloviť príčinlivou slečnou. To je tiež zlé riešenie. Prečo ženy podávajú žiadosť o rozvod častejšie ako muži, naznačuje známa anekdota: Dievčatá si v ZOO prezerajú pštrosa. Zriadenec vysvetľuje: „Pštros je veľmi hlúpy vták, veľmi zle vidí, ale predsa má jednu dobrú vlastnosť – všetko strávi.“ „To by bol manžel,“ povzdychli si devy.

Keď sa k hlúposti pridá aj rozmaznanosť a zhýčkanosť z domova, mladej panej pri prvej ťažkosti nepríde na um nič iné ako rozvod. Keď pohádaným mladým manželom nikto dosť radikálne nevysvetlí, že rozvod je až posledným, krajným riešením a nie prvým, po ktorom sa má siahnuť, keď sa vyskytnú nejaké ťažkosti, tak sa rozvedú. A rýchlo hľadajú útechu v inom zväzku. Lenže kto nezvládol prvé manželstvo, ten spravidla nezvláde ani druhé!!!

Aj muži, ktorí veľmi často utekajú od večne mrzutej a studenej manželky do náručia očarujúcej dievčiny, veľmi skoro zistia, že to bola len operetná kulisa, len kulisa raja. Zistia, že aj v novom manželstve pripadá na jeden sviatočný deň šesť dní všedných a že to bol iba krok z blata do kaluže. V jednej ankete odpovedala polovica rozvedených, že keby bolo možné vrátiť sa späť, rozvod by viac nevolili, ale hľadali by celkom inú cestu k náprave.

Sú aj iné cesty na riešenie rozhádaných manželstiev? Sú, ale tí dvaja ich zvyčajne sami nedokážu nájsť. Treba sa, pokiaľ možno, zavčasu obrátiť na skúseného kňaza lebo iného odborníka, ktorý tomu rozumie a vie poradiť. V čom je tá obtiažnosť, naznačuje bájka: Na stráni žila rodina ježkov. V lete im bolo hej, ale v zime mrzli. Susedia zajace im poradili, aby sa stlačili k sebe, že sa vzájomne ohrejú. Ale u ježkov to bol problém. Čím sa viac k sebe tlačili, tým sa viac pichali a to bolelo, rozbehli sa od seba. Keďže im bola zima, tak sa zase pomaly tlačili k sebe a robili to tak dlho, kým našli tú pravú blízkosť, keď sa nepichali a už sa navzájom hriali.

A tu je pekný recept na vychladnuté manželstvo. Niekedy je treba na čas oddeliť sa, vzdialiť sa. A potom postupne hľadať potrebnú dištanciu a prístupnú blízkosť. Je rozvod niekedy aj správnym riešením? Na túto otázku nie je iná odpoveď – rozvod nikdy nie je správnym riešením! Ale aj keď je to riešenie zlé, aj tak je niekedy nevyhnutné. Pán Ježiš povedal, že Mojžiš dovolil rozvod pre tvrdosť ľudského srdca a že medzi jeho učeníkmi to tak nemá byť. Aj dnešný cirkevný zákonník pozná určité situácie, za ktorých je možné rozviesť manželstvo uzavreté občiansky alebo aj cirkevne. Málo sa však hovorí o práve na rozluku – tam, kde manželský vzťah je mŕtvy a namiesto lásky panuje nenávisť tam, kde sa spolužitie stalo stálym súžením a mučením, tam kde neurotický či depresívny partner denne ohrozuje normálny rast a vývoj detí tam, kde sa vyčerpali všetky možnosti liečenia a návratu k živému vzťahu.

Robme všetko preto to, aby sa mladí ľudia od detstva vychovávali pre manželstvo, aby vo svojom domove videli dobrý príklad pekného manželského života a aby sa dobre na manželstvo pripravili aj počas snúbeneckej prípravy.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Žijú medzi nami


OCKOVI
A bol si ešte chlapec malý,
keď teta s ujom si Ťa vzali.
Za syna svojho, za dieťa svoje,
keď Pán Boh
nedoprial im vlastné.

A mal si zrazu až dve mamy
a aj dvoch otcov istý čas.
Potom však prišli z neba rany
a z Teba razom stal sa chlap.

V kostole pred Bohom
lásku si sľuboval,
že v dobrom aj v zlom,
verne sa zachováš.

Dve dcéry si už mal,
aj syna na ceste,
keď si sa rozhodol
postaviť si domček.

Spolu s mamkou vždycky
všetko ste robili,
keď prišli problémy,
zaraz sa riešili.

Tvoj vzácny dar
ustúpiť zavčasu,
už či si mal,
lebo nemal pravdu.
Ešte jednu vzácnosť
ako dcéra vnímam,
že Ťa, ocko, dodnes
na kolenách vídam.

Pri modlitbe kľačať,
za život ďakovať,
večerom zas Bohu
všetko obetovať.
Ani Ty však nie si
úplne bez chyby,
vernosť mamke,
deťom zdoláva neduhy.

Čo na Tebe obdivujem,
to je láska k manželke.
Napíšeš len lístok malý,
že si trebárs v Prešove.

A už zháňaš darček mamke
malý, veľký, praktický,
nikdy si však nezabudol
doniesť k sviatku kvetiny.

Nebolo to iba k sviatku,
je to stále každý deň,
čokoládkou, dobrým slovom,
za to Ťa ja milujem.

Ďakujem Ti, ocko zlatý,
Tebe a tiež mamičke,
že ste stáli vždycky pri mne,
keď mi bolo najhoršie.

Snažím sa byť dobrou mamou,
vďaka Vašej výchove,
lebo čaro veľkej lásky,
je v kresťanskej rodine.

Slávka K., Široké

Výchova sebavýchovou IV.

1. Pozoruj výraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.
3. Hovor potichu a priateľsky.
Každodenné konflikty s deťmi sú prirodzenou súčasťou ich vývinu. Často sme však pri nich bezradní. Čo je lepšie? Zakazovať, trestať, nevšímať si ich provokovanie? Sú situácie, keď musíme vyžadovať, aby deti poslúchali bez kompromisov – ak ide o ich bezpečnosť.


Hlavná myšlienka: Priateľsky bagatelizovať, hovoriť: „Aj to sa stáva“. To nie je zlé (rozptýliť). V núdzových situáciách a pri životnom nebezpečenstve pokojne a rozhodne zasiahnuť.

Existujú dve skupiny výchovných problémov: zákazy a príkazy. V takmer každej konfliktnej situácii dieťa robí niečo zakázané alebo nevykoná niečo prikázané. Pre obe skupiny poznáme pravidlá, ktoré vo väčšine prípadov vedú k cieľu. Pri pochybnostiach si stačí uvedomiť, či je náš problém problémom príkazovým alebo zákazovým.

Príklad: dvojročné dieťa ťahalo matku za vlasy. Ako na to reagovala? Od „Prestaň!“ až po bitku vyskúšala skoro všetko. Nič nepomáhalo. Potom vyskúšala pravidlo, ktoré platí pre zákazy a trvalo zopár týždňov, kým zabralo. Snažila sa neukázať bolesť. Pokojne vybrala rúčku z vlasov a povedala vážne, ale nie nepriateľsky: „To sa mi nepáči.“ Tajomstvo je v opakovaní tejto reakcie. Takto sa dá reagovať na množstvo problémov.

Ako vznikajú zlozvyky?

Každé malé dieťa niekedy potiahne svoju matku za vlasy. Nie preto, aby ju nahnevalo, ale preto, lebo získalo schopnosť chytať a musí veľa cvičiť. Malé dieťa s radosťou ťahá záclony, obrusy. Keď matka na začiatku primerane reaguje, dieťa po čase prestane a nájde si niečo iné. Ale vo vyššie spomenutom príklade boli rodičia na začiatku nadšení, že dieťa niečo nové vie, čo dieťa motivovalo k tomu, aby to robilo stále znova. Potom sa to rodičom prestalo páčiť. Začalo ich to hnevať, a teda zmenili formu odmeny z pozitívnej na negatívnu. Aj negatívne reakcie rodičov sú určitou odmenou pre malé dieťa.

Príklad: trojročný chlapec drží v ruke pohár s mliekom, pozrie na matku a vyleje ho. Správnou reakciou v tomto prípade je priateľské bagatelizovanie. Matka povie: “To sa stáva. Teraz to treba utrieť.“ Tým dá dieťaťu najavo:

• že vie, že aj dieťa vie o nesprávnosti svojho skutku
• že sa to môže stať každému, či už naschvál alebo z neopatrnosti
• že mu to nemá za zlé
• že sa z toho nestane zvyk na celý život.

Dieťa určite vie, že sa to robiť nemá. Ale tým spoľahlivo strhne na seba pozornosť. Účinné je obrátiť pozornosť dieťaťa na niečo iné. Môžeme jeho záujem podchytiť a využiť ho prijateľnejším spôsobom, napr. „Môžeš mliečko nalievať sem do hrnca!“ Porovnajte si túto reakciu s reakciami typu: „Pozor!!!“ „Už som ti stokrát povedala …“ „Ty si ale nemotorný“, „Keď nebudeš dávať pozor, tak …“ …

Mnohým konfliktom sa dá predísť tým, že náš byt zariadime tak, aby sme sa nemuseli rozčuľovať, keď dieťa začne napríklad „opravovať“ nábytok. Mali by sme podporovať neškodné aktivity našich detí. Čím menej musíme zasahovať, tým lepšie. Viesť dieťa k spolupráci je lepšie ako nástojiť na slepej poslušnosti.

Ignorovanie je často nesprávne

Ak dieťa spraví niečo, čo nemá, skoro vždy vie, že robí niečo zakázané. Keď mu povieme „To sa stáva“, dáme mu najavo, že sme mu odpustili. Ak rodičia nereagujú vôbec, bude dieťa neisté a bude sa snažiť zistiť, ako to vlastne je. Tým sa celá situácia skomplikuje. V takom prípade rodičia často zasiahnu násilím, dieťa prestane a oni si povedia „Aha, to je správne“.

Dieťa potrebuje cítiť, že sú rodičia na jeho strane. Keď rodičia akceptujú dieťa, aj keď je „neposlušné“, problém zmizne rýchlejšie. Ak začnú trestať, dieťa ich začne skúšať.

Pri životnom nebezpečenstve

Treba reagovať pokojne a s istotou povedať: “To nie!“ a dieťa vzdialiť od nebezpečenstva. Slová sú často zbytočné. A keď dieťa opakuje svoj čin, opakujeme aj my svoju reakciu. Na pokyny „Stoj!“, „Nesmieš!“ sa dieťa musí naučiť reagovať ihneď.

Ak nie je možné presadiť nevyhnutné zákazy

Je potrebné sa zamyslieť nad tým, či toho nie je veľa, čo od svojich detí vyžadujeme. Dieťa sa môže sústrediť len na určitý počet zákazov, príkazov a pravidiel, ak ich je priveľa, nemôže ich splniť. Vtedy si musíme premyslieť, čo má zmysel a čo nie.

Zlozvyky vznikajú, lebo je dieťa odmenené

1. Vnútorné, vývojom podmienené potreby ako príčina (ťahanie za vlasy).
2. Vývojom podmienená nešikovnosť ako príčina (rozliatie mlieka).
3. Výchovné chyby (rodičia sú príkladom pre deti).

Zlozvyky pretrvávajú, keď je dieťa odmenené

1. typ zlozvykov pretrváva kvôli nesprávnej reakcii (najprv pozitívna, potom negatívna odmena),
2. typ zlozvykov tiež pretrváva kvôli nesprávnej reakcii (krik, nadávka, trest …),
3. typ zlozvykov pretrváva, pokiaľ rodičia opakujú svoje chyby.

Zlozvyky zmiznú, keď sa odmena nedostaví

1. typ: a my buď dieťa necháme robiť to a ukážeme mu, že sa nám to nepáči alebo sa snažíme odviesť jeho pozornosť a poskytneme mu alternatívu, na ktorej si môže cvičiť, čo potrebuje,
2. typ: zmizne priateľským bagatelizovaním,
3. typ: zmizne, keď rodičia prestanú robiť chyby.

Mgr. S. Kolářová

Ahoj deti!

Novembrové chryzantémy, drobučký dážď smútok nevyprší.
Novembrové chryzantémy, dážď ako z duší, dážď ako z duší.
Prelúdium starej témy, plamene z piec dlane nezohrejú.
Novembrové chryzantémy, dážď dušičkový, dážď dušičkový.
Nikto nie je sám, nikto nie je sám.
Stretáš svojich predkov, tu v nás žije všetko.
Novembrové chryzantémy, ticho do slov nikto nepreloží.
Zem však povie nerozprávaj, dážď ako z duší, dážď dušičkový.
Nikto nie je sám, nikto nie je sám.
Stretáš svojich predkov, tu v nás žije všetko, tu v nás žije všetko.


Začala som hlbokými slovami pesničky Novembrové chryzantémy od Mariky Gombitovej. Možno nie všetkým rozumiete, preto skúste nad nimi porozmýšľať v kruhu svojej rodiny.
Názov mesiaca november pochádza z latinského slova „novem“, čo znamená deväť, lebo november bol deviatym mesiacom v rímskom kalendári. Okrem toho, že máme nosy prilepené na okenné sklá a netrpezlivo očakávame padajúce snehové vločky, prvé novembrové dni tradične charakterizuje spomienka na tých, ktorí už nie sú medzi nami, návšteva cintorínov, vyzdobovanie hrobov blízkych a zapaľovanie sviečok. Sú to aj dni modlitieb za duše zosnulých a spomienka na všetkých svätých. Sviatkom Všetkých svätých si katolícka cirkev pripomína nielen tých svätých, ktorí sú oficiálne kanonizovaní, ale tiež aj tých, o ktorých „svätosti okrem Boha nikto iný nevie“.
Na túto tému som Vám pripravila dve novembrové úlohy, ktoré určite hravo zvládnete.

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová