Význam modlitby ruženca


Modliť sa ruženec neznamená nič iné ako hľadať spôsob, aby sme boli s Ježišom a Máriou. Ak rozjímame o tajomstvách ich života, sme s nimi; keď prichádza radosť Vianoc i vážnosť obetovania v chráme, smútok a krvavý pot na tvári, na chrbte rany od bičovania a od kríža, na hlave tŕňová koruna. Keď sme s nimi každodenne spojení na takýchto stretnutiach, tak budeme mať s nimi zaručenú radosť z víťazstva nad smrťou a hriechom. Máme zaistené dary Ducha Svätého a konečnú oslavu v nebi.

Preto modliť sa ruženec neznamená skryť sa niekde do kúta a žiť ďaleko od ľudí a života. Znamená to prispôsobovať sa cudzím i vlastným krížom a niesť ich tak, ako ich nosili Ježiš a Mária. Byť s nimi, to znamená mať aj trápenia a ťažkosti, a nikdy nebyť rozhorčený. Byť s nimi to znamená prežiť aj opovrhnutia a sklamania a nikdy nehľadať pomstu. Ísť s nimi to znamená ísť novou cestou človeka, ktorý verí v Boha, tvoriaceho všetko nové.

Každá modlitba sa môže rýchlo skončiť, a to tak, že sa všetko pomodlíme, ale nestretneme sa s Ježišom a Máriou. Ak tak robíme, hrozí nám nebezpečenstvo, že sa nám modlitba stane marením času a nikdy si ju neobľúbime. Je to to isté ako stretnutie s priateľom. Ak nemáme pre neho nikdy čas alebo mu venujeme málo času a náš rozhovor skrátime, priateľstvo sa pominie, pretože sa rozpadne.

Preto je dôležité: mať čas na modlitbu ruženca a na každú inú modlitbu.

-re-

Homília kardinála Jozefa Tomka na púti v Levoči II.

Vybrali sme druhú časť nadčasovej homílie otca kardinála, ktorá vyvolala v nás veriacich veľké povzbudenie a nádej.
Ako to však dokážeme preniesť do nášho každodenného života, záleží iba na každom z nás.


„Blahoslavená je tá, ktorá uverila.“(Lk 1, 45)

Keď sa mladučká deva z Nazareta objavila na prahu domu svojej príbuznej, ktorá napodiv sveta počala túžené dieťa v pokročilom veku, medzi dvoma ženami nastal akoby mocný prúd Ducha. V oboch vyvolených dušiach vzniká akési sväté vzrušenie a inšpiruje od prvej chvíle ich slová. Z ich úst len tak vytryskujú ako krištáľový prameň hlboké myšlienky, cez ich slová preskakujú neviditeľné iskry. Alžbetu naplní Duch svätý a zvolá veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? … a blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Alžbeta poznáva a vyznáva, že má pred sebou „Matku svojho Pána“, preto vyriekne po prvý raz medzi vŕškami Ain Karimu pozdrav, ktorý sa bude opakovať do konca sveta: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“. K tomu Alžbeta pridá blahorečenie a chválu na vieru Márie, pretože uverila anjelovi a privolila stať sa Matkou Ježiša, Božieho Syna. Viera spravila šťastnou Máriu aj všetkých, čo uveria jej Synovi. Ako to on sám povedal neveriacemu Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20,29). Veru, šťastní sú tí, čo majú živú vieru v Ježiša Krista. Mária priniesla Božieho Syna na svet, priniesla ho Alžbete a prináša ho stále aj nám ako pravú cestu k spokojnosti a ku spáse. My sme tú vieru dostávali v našich rodinách s materinským mliekom, celkom zadarmo. Tá viera udržiavala pri nádeji našich otcov v ďalekej i blízkej minulosti; viera, ktorú našim predkom priniesli sv. Cyril a Metod, pomohla nášmu národu zachovať sa pred vyhubením počas tatarských a iných plenov. Z tej viery vznikla už pre rokom 1245 aj táto svätyňa, dnes bazilika; už vtedy sem chodili naši predkovia vyprosovať si vieru a ochranu Božej Matky. A v našej nedávnej dobe mládež, ale aj starší boli ochotní znášať ťažkosti a príkoria, keď prichádzali do Levoče hľadať Krista u jeho Matky. Odtiaľ odchádzali posilnení vo viere a odhodlaní za vieru aj trpieť. A veru mnohí aj trpeli. Ale tí sa nedostali do zápisov „pamäti národa“ a do dnešných masmédií. Tam nenájdete ani biskupov Gojdiča, Hopku, Vojtaššáka, Buzalku, Hlaváča, ani blahoslavenú sestričku Zdenku, ani tisícky iných. Pýtam sa vás: Vypadli azda títo z pamäti národa?! Akú „pamäť národa“ vám tu ktosi chce predstaviť?!

Dnes už nie je tak ľahko veriť v Ježiša Krista. Včera bolo jasné, kde je nepriateľ viery, dnes sa situácia na Slovensku mení. Zdá sa tu akési protirečenie, paradox: sedemnásť rokov máme slobodu, ale dnes je naša viera viac ohrozená ako predtým. Zdá sa, že nevieme dobre používať slobodu veriť a že nevidíme hadov v tráve okolo nás. A tí k nám hovoria nie zo stromu ako pokušiteľ v raji, ale cez moderné prostriedky; ukazujú nám vábivé jablko v lákavých farbách a rôznych formách a sľubujú raj na zemi. Dnes si vieru treba vydobyť a pestovať. Vďaka Bohu, možnosti k tomu už máte, aj keď vám na ne stále úlisnejšie siahajú. Vďaka tým, čo v minulosti trpeli za vieru, máte dnes pekný počet biskupov: bolo to radostné, keď sa mohli nedávno predstaviť Svätému Otcovi Benediktovi XVI. Máte omladené kňazstvo s priemerným vekom štyridsiatich rokov, ožil rehoľný život. Máte krásne skupiny mládeže, jestvujú aj zdravé rodiny, viacerí laici statočne si plnia svoje povinnosti v usporiadaných rodinách aj v rôznych povolaniach, málo však sa ich ešte odváži prejaviť a obhájiť svoju vieru na politickom alebo verejnom poli. Máte aj cirkevné školy, kde sa má vašim deťom zaručiť nielen zdravá strava pre rozum, ale aj dobrá výchova pre statočný život; ale aj tu sa už konajú podozrivé kroky. Máte charitu na podporu vašich biednych a trpiacich spoluobčanov; treba sa však pýtať, čo sa plánuje proti charitným zriadeniam, ktoré sú súčasťou kresťanského života.

Keď sa však pozrieme na dnešný stav viery na Slovensku, tak si musíme uvedomiť, že dostávame čiernobiely obraz. Nestranný a dobroprajný pozorovateľ, akým je pápež Benedikt XVI. nás upozornil, že naše „vzácne cyrilometodské dedičstvo, ktoré komunistický režim nedokázal zničiť,..“ je “vážne nahlodávané kvasom charakteristickým pre západné spoločnosti: konzumizmom, hedonizmom (čiže pôžitkárstvom), laicizmom, relativizmom“. Dnes namiesto kultúry ducha nastupuje pseudokultúra takzvaného „nového“ chápania človeka a spoločnosti a usporiadanie verejného a politického života „ako keby Boha nebolo“, ako keby človek žil iba z chleba a z bohatstva, ako keby len kapitál a peniaze mali právo rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé; ako keby najvyšším zákonom bolo nahrabať si čím viac a čím skôr, aj korupciou, aj klamstvom, aj poškodením iných. Zo Západu si beriete len to zlé, čo privádza práve západnú civilizáciu do úpadku. Niekto už pripravuje zákony, ktoré sú priamym útokom na rodinu, na manželstvo, na ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť. Aj Benedikt XVI. poukázal ako na destabilizujúci faktor, ktorým je „systematický útok na manželstvo a rodinu, vedený v prostredí určitej kultúry a masmédií“. Čo sa servíruje dnes v určitých bulvároch a programoch, čo hltajú vaše deti a čo hľadajú v televízii, na internete? Nemravnosť je lákavá, je ako sladký jed, je ako droga, je však klamné pozlátko.

Treba nám teda prosiť o obnovu viery, o smelosť ju aj verejne vyznávať a brániť, o odvahu čeliť novému návalu, o chuť hľadať Ježiša Krista, lepšie ho poznať, upevniť si svoju vieru, odolávať zvodom. „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ a „blahoslavení sú tí, čo nevideli a uverili“. Príklad Panny Márie a Alžbety nám dáva podnet aj na iné vážne zamyslenie.

Jozef kardinál Tomko spracoval M. Magda

Modlitba k Panne Márii




Ó, Mária,
Matka milosrdenstva,
opatruj nás všetkých,
aby Kristov kríž nebol zbytočný,
aby človek nezišiel z cesty dobra
a aby nestratil vedomie hriechu,
ale aby vzrastala jeho nádej v Boha,
ktorý je bohatý na milosrdenstvo,
aby z vlastnej vôle konal dobré skutky,
ktoré Boh vopred pripravil,
aby takto konal po celý život
na chválu jeho slávy. Amen.

Ján Pavol II.

Putovanie …


Pred niekoľkými dňami sme sa vrátili z jedenásťdennej púte z posvätných miest La Salette, Lurdy, Santiago de Compostela, Fatima a Montserrat. Bol to čas milostí, čas putovania, čas modlitby, čas z neba daný. Na púti si človek uvedomí niekoľko vecí. Ponúkam ich na zamyslenie.

• Kto sa rozhodol putovať, zanecháva svojich blízkych, vzdáva sa všetkých istôt, aj napriek tomu, že je poistený. Čo alebo kto je mojou istotou v živote?

• Na cestu sa berú len tie najpotrebnejšie, nevyhnutné veci. Koľko vecí mám doma a vôbec ich nepoužívam? Len ich mám.

• Na púti sme odkázaní na ľudí okolo seba a tých, ktorých stretneme. Ďakujem Bohu za ľudí, ktorých mám dennodenne pri sebe a majú ma radi?

• Cesta unavuje, pútnik je veľakrát nevyspatý, spí kdekoľvek. Uvedomujem si, že mnoho ľudí nemá strechu nad hlavou a ja každý deň spím vo svojej teplej posteli?

• Veľakrát na púti je potrebné podeliť sa, pomôcť druhému, byť trpezlivý so sebou a s druhými. Viem sa podeliť, som trpezlivý vo svojom okolí s najbližšími a aj so sebou samým?

• Počas putovania hrozí aj nebezpečenstvo, nešťastie, pútnici sa nemusia vrátiť domov. Ďakujem Bohu za každý jeden deň, ktorý mi dáva a ktorý som pekne prežil?

• Putovaním vidíme nové miesta, krásny svet. Nezovšednela mi krása, ktorá ma obklopuje, ktorá je jedinečná? Obdivujem svet okolo seba?

• Krásne na putovaní je to, že sa o niekoľko dní, ak Boh dá, vrátite domov k svojim blízkym. Tešíš sa z práce domov? Tešia sa na teba alebo sa ťa boja?

Ďakujeme Ti, Bože, za tvoju ochranu a sprevádzanie na púti po posvätných miestach, na ktorých si človek uvedomí, že celý život je cesta, ktorá má cieľ a tým si TY.

duchovný otec, Mgr. Oliver Székely

Stalo sa:


– 8. 7. – púť k Levočskej Panne Márii

– 16. – 17. 7 – privítali sme putovnú sochu P. Márie Fatimskej

– 26. – 29. 7. – opäť sme putovali k sv. Anne, v tôni ktorej prežívame celý rok. Slávnosť vyvrcholila sv. omšou v nedeľu, ktorú slávil apoštolský nuncius na Slovensku Henrich Józef Nowacki

– 28. 7. – spolu s biskupom Mons. Eduardom Kojnokom sme oslávili 25 rokov kňazstva Michala Jenču, rodáka z Ovčia

– 25. 8. – sv. omša na Sľubici; poďakovanie za 50 rokov námahy a práce nášho brata Jozefa Gregu, ktorý na česť a slávu Božiu dal postaviť kríž

– 7. 9. – začiatok druhého roku prípravy mladých na prijatie sviatosti birmovania

– 8. 9. – odpust na Doline z príležitosti sviatku Narodenia Panny Márie

• V kostole Sv. košických mučeníkov vo Fričovciach o 10:30 h sa uskutočnili kňazské rekolekcie pre Sabinovský, Prešovský, Lipanský a Bardejovský dekanát

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Ježišovo umývanie nôh učeníkom sa môže niektorým manželom zdať jednoduchým, obyčajným gestom – pre mnohých to môže byť pohoršujúce. Bezmocný a bezbranný človek prebúdza tie najkrajšie a najpozitívnejšie vlastnosti silnejších, mocnejších: vyzýva ich k súcitu, k „inteligentnej“ láske, a nie iba k citom. Tí, ktorí sú slabí, pomáhajú tým schopnejším objaviť ich ľudskosť, zanechať súperiaci svet a svoju energiu venovať službe lásky, porozumenia, spravodlivosti a pokoja. Slabí učia silných vnútorne prijať slabosti a prehry života, ktoré často skrývame za maskou.

Jedným z nebezpečenstiev dnešnej spoločnosti je fakt, že sa neprimerane zdôrazňuje potreba byť nezávislým, autonómnym a úspešným, ktoré sa dosahujú súťažením a silou. Na druhej strane existuje nebezpečie podceňovania najvnútornejšej potreby každého z nás – budovať plnohodnotné a trvalé vzťahy. Tie by sme mali pestovať nielen k Bohu, ale aj k ľuďom.

Ľudskú zrelosť dosiahneme vtedy, ak budeme svoje vzťahy prežívať hlbšie a budeme otvorenejší voči ostatným – vždy pripravení im slúžiť. Či nie sme všetci – muži aj ženy – zodpovední za budovanie sveta, v ktorom bude viac solidarity a priateľstva? Uzatváraním sa do seba udusíme svoje srdci a silu lásky, ktorá v nás drieme. Stávame sa ľahostajnými k okoliu.

To všetko vedie k obrovskej nerovnosti medzi slabými a silnými a v konečnom dôsledku k žiarlivosti, závisti a nenávisti, ba aj k vojnám. Správny a dobrý vzťah vedie k jednote, ktorá pramení z lásky a pre lásku, kde každý človek dáva a zároveň prijíma.

Rodina a manželstvo je miestom prirodzenej dôvery a rešpektu. Prináša to so sebou pokoru, otvorenosť, ale aj bezbrannosť.
Delíme sa spoločne nielen o dary a zdravie, ale aj o chudobu a svoje obmedzenia. Komunikácia medzi manželmi je živou súčasťou jednoty. Potrebujeme zdieľať svoje myšlienky, vieru, nádeje i svoje ťažkosti a obmedzenia. Ľudia sa môžu za slová, myšlienky, teórie, postavenie a moc skryť. Ale ich skutočná osobnosť vychádza na povrch skrze ich gestá, výraz tváre a spôsob, akým sú schopní otvoriť sa voči iným, voči ich potrebám a tak budovať priateľstvá.

Milovať svojho partnera neznamená v prvom rade pre neho niečo robiť; znamená to pomáhať mu objavovať vlastnú krásu jeho duše, jedinečnosť, svetlo skryté v jeho srdci a ukrytý zmysel jeho života.
Láska milovanému človekovi prináša nádej a tá zas túžbu žiť a rásť. Táto komunikácia lásky si niekedy vyžaduje slová, ale láska je skôr sprostredkovaná neverbálnymi prostriedkami – naším postojom, pohľadom, našimi gestami a úsmevom. Pamätajme, že náš partner si oveľa skôr všimne naše ochotné srdce a pocíti veľmi príjemne prejavy srdca, ako iba sľubné a prázdne slová.

Evanjelium nám odhaľuje, že Ježiš prišiel zmeniť naše srdcia. Umývanie nôh odhaľuje, ako Ježiš vedie svojich učeníkov k tomu, aby ich služba a láska vychádzali zvnútra. Priateľstvo a vzťah, ktorý v sebe ukrýva – umývanie nôh – spôsob, ktorým sa vyjadruje láska a úcta voči inému človekovi – je prejavom tej najkrajšej lásky oboch manželov. Pri „umývaní nôh“ prebieha najdôležitejšia a základná komunikácia na úrovni dotyku, prítomnosti a neverbálnej komunikácie. Pri „umývaní nôh“, keď je láska prijímaná a dávaná, dôvera a pokoj otvárajú srdce, ktoré prežiari tvár i celé telo. Ak je naše telo naozaj miestom, kde prebýva Boh, ak je svätou zemou, malo by to ovplyvniť všetky naše vzťahy. Keď sa stretávame s ľuďmi, keď sa ich dotýkame, mali by sme to robiť s omnoho väčšou úctou, veď ich život je posvätný, teda aj život môjho partnera!!! Uvedomujeme si to ?!

Keď Ježiš umýval učeníkom nohy a prikázal im, aby robili podobne, ukázal nám, aké je dôležité stretávať blížnych, dotýkať sa navzájom jednoducho, s citom a nesmiernou úctou, pretože každý človek je vzácny, a o to viac náš životný partner!!!

ODPUSTENIE DÁVA ŽIVOT OBOM PARTNEROM:

Vo Svätom písme voda symbolizuje život a odpustenie. Voda čistí, umýva, osviežuje a dáva život. Bez vody niet života. Zem sa mení na púšť a život na smrť.

ODPUSTIŤ znamená darovať život, odstrániť prekážky, ktoré stoja v ceste nášmu priateľstvu a jednote – sú to vnútorné a psychické múry, ktoré nám v manželstve bránia vzájomnému dialógu, úprimnej a otvorenej komunikácii.

Odpustiť znamená už viac druhých nesúdiť a neposudzovať. Odpustenie láme komunikačné bariéry a dovoľuje nám povedať: „Vážim si ťa takého, aký si, milujem ťa a chcem, aby si žil po mojom boku.“ Uvažujme teda: nie je umývanie nôh prototypom sviatosti zmierenia, v ktorej Ježiš dal kňazom moc odpúšťať hriechy? Nohy sú symbolom postavenia a niekedy aj moci. V niektorých kultúrach si ľudia navzájom bozkávajú nohy na znak úcty a poslušnosti. Ježiš umyl nohy učeníkom, aby očistil ich túžbu po moci a sláve a aby ich obmyl od sklonu zneužívať moc. Bez nôh sa sami nepohneme. Sv. Bernard hovorí, že „chodidlá predstavujú túžby a želania našej duše“, ktorými sú nežnosť a láska. To potvrdzuje, že „sviatosť“ umývania nôh nám naznačuje odpustenie našich každodenných hriechov.

Všetci sme hlboko zranení v našej schopnosti vytvárať vzťahy a milovať. Bojíme sa iných ľudí a zvlášť sme vystrašení z inakosti. Usilujeme sa skôr druhých ovládať, čím ich zraňujeme, šliapeme po ich slobode. Preto Ježiš svojím skutkom – umývania nôh – odpúšťa svojim priateľom nedostatok súcitu, láskavosti a lásky k ostatným ľuďom; a to isté ukazuje aj nám, manželom. Týmto gestom chce povedať: „Milujem ťa takého, aký si.“ Ježiš nás chce úkonom umývania nôh vyzvať, aby sme moc uplatňovali s pokorou ako službu.

Niekedy autorita partnera predstavuje iba silu. Ak máme v rukách moc, začneme všetko a všetkých organizovať a prestávame byť citliví k najbližším. Preto sa učme od Ježiša – navzájom si umývať nohy.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Ohlášky

Dárius JENČA, syn Marcela a Zdeny rod. Pribulovej, bývajúci vo Finticiach a Zuzana NEHYLOVÁ, dcéra Františka a Ivety rod. Fedorovej, bývajúca vo Víťaze sa ohlasujú 9. 9., 16. 9., 23. 9. 2007.

Jaroslav GREJTÁK, syn Jaroslava a Marty rod. Hatalovej, bývajúci v Malom Šariši a Anna STAHOVCOVÁ, dcéra Štefana a Žofie rod. Januvovej, bývajúca vo Víťaze sa ohlasujú 9. 9., 16. 9., 23. 9. 2007.

-re-

Výchova sebavýchovou

V minulej časti sme sa dozvedeli, aké dôležité je pozorovať výraz svojho dieťaťa.


Hlavná myšlienka: Sú dve situácie, v ktorých by sme plačúce a nešťastné dieťa nemali utešovať: keď to samé nechce (ale môžeme to skúsiť zas po určitom čase) a keď
je rodič taký zúrivý, že dieťaťu nemôže v tomto stave poskytnúť útechu.

Vziať dieťa na ruky alebo do lona, dať mu božtek, pohladkať ho, to je tak isto dôležité ako piť a jesť.

Poznáte to? Začína to plačom. Na rozdiel od sveta nás dospelých platí pre deti každého veku: kto reve, má pravdu. A čím hlasnejšie, tým lepšie. Nie preto, že by to bolo zdravé, ale preto, lebo to rodičov prinúti niečo podniknúť. Dieťa nikdy neplače bez dôvodu. V každom veku to znamená: „Mami, tati, spravte niečo, hýbte sa, potrebujem vás.“ Často nevieme hneď prísť na to, prečo dieťa plače, je však potrebné ho utešiť.

Bábätká: Nechať dieťa dlhšie plakať je barbarské (je jedno, koľko má dní, týždňov či mesiacov) a obzvlášť to platí pre bábätká. Deväť mesiacov bolo v spojení s matkou a tak to má byť aj po pôrode. Je správne, ak sa deti nosia, vezmú sa do postele, reaguje sa na ich plač.

Deti do troch rokov: Môže plakať, lebo sa nudí. Malé dieťa a domácnosť? Tu platí: stratiť čas znamená získať ho. Keď je dieťa zapojené do každodenného chodu domácnosti, vráti sa nám to naspäť. Treba na to trochu trpezlivosti. Je dôležité, aby deti necítili, že sú svojim rodičom na obtiaž.

V maminej posteli: Tam je jednoducho tak dobre ako nikde inde. A netreba mať strach, že ak sa dieťa vezme do postele, bude rozmaznané a už nikdy ho odtiaľ nik nedostane.

Odmietnutie utešovania zväčšuje bolesť: „Také veľké dieťa neplače“, „Chlapci neplačú …“. Tieto a podobné „múdrosti“ nie sú zriedkavé. Keď je dieťa naozaj veľké, aby neplakalo, tak už neplače. Plačúce dieťa by malo byť vzaté do náručia. Vetám typu „Nie je to vôbec také zlé“ by sme sa mali vyhýbať. „To bude zase dobré“ je oveľa lepšie.

Neľutovať: Keď rodičia pri každom malom pošmyknutí sa dieťa ľutujú a robia si starosti, len to zhorší situáciu. Najlepšie je zostať pokojný, utíšiť dieťa, niečím ho zaujať. Ak si dieťa ublíži a nevie, či má plakať, je dobré usmiať sa naň. To ho uistí, že všetko je v poriadku. Dieťa netreba neustále upozorňovať, že spadne, lebo by naozaj spadlo.

Dieťa je bez príčiny uplakané alebo plače veľmi nahlas: Príčinou sú často utešovanie ľutovaním, odmietnutie utešovania – „nemám čas“ alebo časté upozorňovanie. Keď nevieme, prečo dieťa často plače, skúsme ho pomaznať, ak aj dieťa chce. Nie v prítomnosti iného dieťaťa, iba ak obe naraz. Tiež nie je správne maznať sa s cudzím dieťaťom v prítomnosti vlastného.

Ak je dieťa veľmi uplakané, príčinou môže byť bolesť alebo choroba. Treba navštíviť lekára.

Neutešovať, keď dieťa nechce. Ale môžeme to skúsiť neskôr. Nechať ho samé s jeho starosťami nie je priateľské.

Utešovanie malého dieťaťa by sa malo stať našou vnútornou potrebou. Avšak utešovanie v stave zúrivosti deti zneisťuje, ak sa to opakuje.

Skôr ako sa nahneváme na svoje plačúce, nervózne dieťa, presvedčme sa, či jeho nepokoj nepramení z únavy, hladu, ospalosti. Lebo ak áno a my odstránime tieto príčiny, dieťa sa ukľudní. Ak nechceme alebo nemôžeme, tak dieťa netíšme. Pretvarovanie sa nie je dobré, dieťa to cíti.

Ak má dieťa spokojný výraz tváre a málo plače, s veľkou pravdepodobnosťou s ním zaobchádzame správne. Ale aj keď dieťa veľa plače, nemalo by nás to znepokojovať. S veľkou dávkou pozornosti sa dá všetko zase do poriadku.

Na záver postreh jednej mamičky:
„Takto to u nás funguje od narodenia. Malá nikdy neplakala bez povšimnutia. Keď bola hladná, jedla, keď som nevedela dôvod, tak som ju varovala ako dlho chcela. Bola na mne veľmi naviazaná a tak prvé tri mesiace vyzerali tak, že sme boli stále spolu. Spávala na rukách. A teraz si myslím, že to bola tá najlepšia investícia do dcérky. Samozrejme, veľa záleží aj na povahových vlastnostiach, ale myslím si, že aj vďaka tomuto blízkemu kontaktu, ktorý sme spolu mali a doteraz máme, vďaka tomu, že nikdy nemala pocit, že je opustená, že si ju nikto nevšíma, je teraz taká veselá, spokojná, zvedavá a všetečná.“

Chrumka

Protivné mamy


Jedného dňa, keď moje deti budú dosť staré, aby pochopili logiku, podľa ktorej postupuje rodič, poviem im, ako mne povedala moja protivná mama:

„Milovala som ťa dosť na to, aby som sa mohla opýtať, kam ideš, s kým a kedy sa vrátiš.

Milovala som ťa dosť na to, aby som bola ticho a nechala ťa samého zistiť, že tvoj nový najlepší priateľ je podlízavec.

Milovala som ťa dosť na to, aby som nad tebou stála dve hodiny, kým si upratoval izbu, čo inak normálne trvá 15 minút.

Milovala som ťa dosť na to, aby som ti dovolila vidieť môj hnev, sklamanie a slzy v očiach. Deti musia vedieť, že ich rodičia nie sú dokonalí!

Milovala som ťa dosť na to, aby som ťa donútila vziať zodpovednosť za svoje činy, aj keď trest bol taký krutý, že mi skoro zlomil srdce.

Ale hlavne, milovala som ťa dosť na to, aby som ti povedala NIE, aj keď som vedela, že ma za to budeš nenávidieť.

To boli tie najťažšie boje zo všetkých. Som rada, že som ich vyhrala, pretože na konci si vyhral aj ty. A jedného dňa, keď tvoje deti budú dosť staré na to, aby pochopili logiku rodiča, aj ty im toto vyrozprávaš.“

Tak čo, bola tvoja mama protivná? Moja teda bola. Mali sme najprotivnejšiu mamu na celom svete!

Kým iné deti mali na raňajky cukríky, my sme jedli vločky, vajcia a chlieb! Keď iní mali keksy a pepsi na obed, my sme mali sendvič. A môžeš si domyslieť, že naša mama nám varila večeru úplne inú než mali ostatné deti!

Mama VŽDY musela vedieť, kde sme. Ako keby sme boli väzni vo väzení. Musela poznať našich priateľov a musela vedieť, čo s nimi robíme. Keď sme povedali, že sa vrátime o hodinu, žiadala, aby sme boli doma o hodinu. Mohli sme prísť aj skôr, ale nikdy nie neskôr!

Hanbili sme sa to priznať, ale dokonca si dovolila porušiť zákon o práci detí tým, že sme museli pracovať!! Museli sme umývať riad, ustielať si postele, naučiť sa variť, vysávať, prať, vynášať smeti a iné podobné kruté práce. Myslím, že keď v noci ležala v posteli, rozmýšľala, aké práce pre nás ešte vymyslí.

Vždy žiadala, aby sme hovorili pravdu. Celú pravdu a nič iné, len pravdu. Kým sme vyrástli na tínedžerov, dokázala nám čítať myšlienky a mala oči aj vzadu. Vtedy sme mali už fakt ťažký život!

Mama nedovolila, aby nám priatelia zvonili zdola, ale museli prísť až ku dverám, aby ich spoznala. Kým iní randili už v 12 či 13, my sme museli čakať až do 16.
Kvôli našej mame sme zmeškali veľa vecí, ktoré zakúsili iné deti. My sme nikdy neboli pristihnutí pri krádeži, vandalizme alebo zavretí za nejaký zločin. To všetko bola jej vina.

Kvôli našej mame sme opustili domov ako vzdelaní, čestní dospelí. A snažíme sa byť rovnako protivní rodičia ako bola naša mama.

Myslím, že dnešný svet je hore nohami.

Jednoducho nie je dosť protivných mám!

-re-

Ahoj deti!

„Keby nebo vyslyšalo detské modlitby, nezostal by nažive ani jeden učiteľ.“ Cha-cha. Ešteže v tej myšlienke sa nepíše o učiteľkách … Ale teraz vážne. Neverím, že nikto z vás si nespomenie na učiteľa (alebo učiteľku), ktorému ste podarovali papierové srdiečko či obyčajný úsmev. Mne nestačí ani mojich desať prstov, aby som ich vymenovala. Akokoľvek, vždy zostane v mojich lepších spomienkach na školu meno pani učiteľky Uličnej z Víťaza, ktorá už, žiaľ, nie je medzi nami. Jej milý úsmev, chápavé orieškovohnedé oči, nezištná pomoc pri malých i veľkých problémoch a hlavne, veľká láska k deťom …, na to sa nedá zabudnúť.

Je začiatok školského roka a každý má možnosť využiť tento čas na spoznávanie ďalších zákutí ľudskej múdrosti, na rozvíjanie svojich talentov, stretávanie sa so spolužiakmi a učiteľmi pri rôznych príležitostiach. Prajem vám veľa odvahy, chuti objavovať a otvorené srdce aj oči, aby ste úspešne naštartovali svoju školskú kariéru.

7 tipov ako prežiť školský rok

1. Raňajkuj. Dopraj si chutné a zdravé raňajky. Budeš pozornejší a aktívnejší.

2. Oddychuj. Mal by si v noci spať aspoň 8 hodín. Neuč sa dlho do noci. Ospalý v škole toho veľa nenarobíš.

3. Plánuj. Na vyučovanie prichádzaj načas. Zapíš si do kalendára dôležité termíny – prázdniny, testy, písomky. Zopakuj si učivo na konci tematického celku alebo lekcie.

4. Nezaostávaj. Ak niečomu nerozumieš, pýtaj sa priamo na hodine alebo požiadaj učiteľa, či spolužiaka o pomoc po vyučovaní. Domáce úlohy si píš vždy.

5. Sústreď sa. Pozorne počúvaj na hodine, píš si poznámky a pýtaj sa.

6. Rozvíjaj sa. Zapíš sa na krúžok, v ktorom budeš rozvíjať svoj talent. Jeden alebo dva krúžky bohato stačia.

7. Vyhýbaj sa problémom. Pozornosť sa dá získať aj dobrým skutkom.

Stanislava Kolářová, Víťaz