Autor Spektrum

V mesiacoch máj a október sa užšie spájame s našou nebeskou Matkou Pannou Máriou, ako nám ju vrelo odporúčal aj náš milovaný pápež Ján Pavol II., keď v Šaštíne roku 1995 povedal tieto slová: „Je dobré, keď máte medzi sebou Matku vo vašej veľkej slovenskej rodine, ktorej môžete dôverovať.“ Niet lepšej spomienky na Jána Pavla II. ako je modlitba posvätného ruženca, ktorý sa aj on tak rád denne na kolenách modlieval a odporúčal nás všetkých pod jej materinskú ochranu.

Mesiac október otvára aj svätica z Lisieux Terezka Ježiškova, ktorá sa po strate svojej pozemskej matky pritúlila do náručia Nebeskej mamičky, ktorú tak volala a povedala: „Ako rada by som sa stala kňazom, aby som mohla kázať o Panne Márii.“ Modlitba ruženca sa stala najobľúbenejšou modlitbou našich otcov a mám. Žiadne šperky ani iné ozdoby tak nekrášlia ruky našich mám ako retiazka z perál – ruženec.

V jednej z mariánskych piesní sa spieva: „Po matke zdedený ruženec vzácny mám, jak mi je on milý, vie iba Pán Boh sám. On radosť, útechu mojej matke dával, od nej ako chlapec často som ho brával.“ Áno, s istotou to môžeme potvrdiť, že slová piesne sú pravdivé. S akou radosťou a láskou nám naše mamky z odpustov doniesli retiazky a ružence so slovami „Nesieme vám pozdrav a požehnanie od Panny Márie“ a kládli nám na srdce, aby sme sa radi modlievali ruženec, lebo Nebeská mamka ho má najradšej. Modlitba ruženca znamená sadnúť si k nohám Panny Márie a počúvať, ako nám rozpráva o Ježišovi. Ňou jej zverujeme naše radosti, bolesti a premáhame útoky zlého ducha, najmä v dnešnej dobe. Je to modlitba, ktorú sa modlíme spolu s ňou. „Keď ma pozývate modliť sa za vás, vtedy vypočujem vaše prosby a spojím svoj hlas s vašim. Spájam svoju modlitbu s vašou. Preto je vždy účinná, lebo vaša Nebeská Matka je prosiaca Všemohúcnosť. Ja vždy dosiahnem, o čo prosím, lebo Ježiš nikdy nepovie nie na to, o čo ho prosí jeho Matka.“ (3. 10. 1983, Modrá kniha) Tak aj my rozširujme a radi sa modlime ruženec. Ak nemôžeme ísť do kostola, tak sa denne aspoň jeden desiatok pomodlime doma, v kruhu rodiny.

Aj u nás vo Víťaze sa 3. septembra konala obnova Ružencového bratstva (ďalej RB), ktorú viedol promótor pre RB na Slovensku páter Šimon Tyrol z rehole dominikánov. Obnova sa začala modlitbou sv. ruženca, po ktorej nasledovala sv. omša. Po obedňajšej prestávke sme sa zišli na adorácii, kde nás čakal Pán Ježiš, vystieral k nám ruky, aby nás privinul na srdce a posilnil svojimi milosťami. Po eucharistickom požehnaní sme s radosťou spievali žalmy modlitbou vešpier. Pátrovi Tyrolovi sa veľmi páčilo a v prednáške nám rozprával o vzniku žalmov a ruženca, aký majú medzi sebou jeden spoločný bod a to je oslava Boha. Pripomenul nám, že najväčšou modlitbou na oslavu Boha je sv. omša. O vzniku ruženca nám porozprával, ako v 12. storočí sa sv. Dominikovi zjavila Panna Mária a podávala mu ruženec ako záchrannú kotvu, prostriedok rozjímania nad udalosťami Ježišovho života. V roku 1475 zakladá dominikán blahoslavený Alan de la Roche prvé Ružencové bratstvo. Spomedzi laikov v šírení ruženca vynikal blahoslavený Bartolomej Lango, ktorého pápež Ján Pavol II. nazval aj „apoštolom ruženca“. Vyvrcholením duchovnej obnovy bola posviacka novej ružencovej zástavy, pri ktorej sme si obnovili prísľub a modlitbu k ružencovej Panne Márii. Kytica kvetov, milé ďakovné slová s prianím všetkého dobra nakoniec patrili pátrovi Tyrolovi. Touto cestou ďakujeme aj nášmu duchovnému otcovi Oliverovi a pani Emílii Uličnej. Nech ich dobrotivý Pán požehnáva a Panna Mária ochraňuje na ich životnej ceste. Nakoniec pán Magda urobil spoločný snímok a stretli sme sa na fare pri agapé. Krajšie meno ako ruženec – ružový veniec ani nemohla Panna Mária dať.

Ruža je kráľovnou kvetov a aj ruženec je kráľovnou mariánskych pobožností. A preto najkrajšiu kyticu, ktorú môžeme venovať našej Nebeskej Mamke, je jej ruženec. Modlievajme sa ho s láskou, aby strom nášho života priniesol ruže pre čas i pre večnosť, aby Panna Mária v našej poslednej hodinke odstránila tŕnie z ruží nášho pozemského života.

deti Márie

Povedané cirkevným jazykom, svet sa donedávna delil na dve časti: na Cirkev a misie. Doposiaľ sa to nezdalo byť problémom – na Západe bol pôvodný model a inde bola jeho kópia. Bohatá, vyučujúca a dávajúca Cirkev bola na Západe, zatiaľ čo inde bola Cirkev chudobná, učiaca sa a prijímajúca misie. To nebola tá správna cesta budovania vzťahu rovnosti, bratstva a sesterstva. Tento prístup viedol namiesto toho k pocitu závislosti, poníženia a vnútornej opozície.

O súčasnej situácii v Cirkvi možno vysloviť viacero tvrdení, no len málo z nich môže byť dôležitejších ako to, že Cirkev je Cirkvou na piatich kontinentoch a rovnako misie sú na piatich kontinentoch. Tento fakt je v prvom rade jednoduchým sociologickým tvrdením: ťažiskové centrum kresťanstva sa presunulo zo Západu na Juh – veľkú väčšinu kresťanov tvoria LatinoAmeričania, Ázijci a Afričania.

Moment premeny západnej Cirkvi na svetovú možno retrospektívne presne určiť do obdobia pontifikátu pápeža Pavla VI., ktorý systematicky vymenovával miestnych biskupov, vďaka čomu má dnes Ázia a Afrika takmer všetkých biskupov domorodých. V tomto svetle treba vidieť aj jeho cesty. Odkedy sv. Peter prišiel do Ríma, bol Pavol VI. prvým pápežom, ktorý vycestoval za hranice Európy.

Biskupskú synodu v roku 1974 možno označiť za výnimočnú udalosť v cirkevnej histórii v tom zmysle, že zatiaľ čo Druhý vatikánsky koncil (1962–1965), ako aj prvé tri episkopálne synody (1967, 1969,1971) boli dielom západných biskupov a teológov, štvrtá synoda v roku 1974 bola dielom biskupov a teológov z tretieho sveta, pričom pápež dokonca dvakrát zámerne citoval v záverečnom dokumente ich príspevky (EN 30, 31).

V tom istom zmysle položil Druhý vatikánsky koncil teologické základy na vznik mnohých miestnych cirkví, ktoré dokopy tvoria jednu Kristovu Cirkev, pričom každá z nich sa teší relatívnej autonómii a legitímnej pluralite foriem (LG 13, 23, EN 63). „Miestna Cirkev je totiž nielen typologický, ale aj ekleziologický koncept. Je miestom, kde sa evanjelium inkarnuje, proklamuje a žije tu a teraz – miestom, kde sa podporujú nové, lokálne podmienené formy, ktoré, ak fungujú, sa odsúhlasia a schvália.

Misijná aktivita sa definuje ako prvé hlásanie evanjelia ľuďom, ktorí sú stále príliš vzdialení od Krista (G 6, EN 51). V dôsledku toho sa misionárske situácie vyskytujú kdekoľvek, kde sa nachádza Cirkev. Preto môžeme hovoriť o misiách na piatich kontinentoch.

Tento výraz bol použitý už v roku 1963 na plenárnom kongrese Svetovej rady cirkví v hlavnom meste Mexika. Jeho význam hovorí o tom, že duch a skutky evanjelia vidno na univerzitách, v mestských častiach či centrách svetových záujmov tak málo, že musia byť opäť evanjelizované. Stačí objektívny pohľad na realitu, aby sme si boli tejto novovzniknutej situácie vedomí. Napr. v historicky „katolíckej“ Viedni chodí do kostola iba šesť percent populácie, pričom ďalších 94 percent sa Cirkvi odcudzilo. V Španielsku sa spoločnosť v priebehu 20 rokov zmenila z tradične kresťanskej na ,,modernú spoločnosť“, v ktorej dnes protikresťanské postoje sa premietajú do škôl, nemocníc i štátnej vládnej moci. A v celých USA žije sto miliónov ľudí, ktorí nepatria k nijakej cirkvi. Preto tu existuje iba jeden spôsob, ako vnímať dnešný stav – žijeme v misijnej dobe.

Neznamená to však, že všetci títo ľudia odcudzení Cirkvi sú odcudzení aj Kristovi alebo že by boli nereligiózni. Svoje náboženské otázky stále nesú so sebou, avšak snažia sa ich riešiť sami.

Doteraz sa misijná činnosť Cirkvi uskutočňovala len v jednom smere: Európa posielala misionárov na iné kontinenty. Dnes sa však aj v Európe stretávame s africkými kňazmi, ktorí spravujú farnosti v Nemecku, Taliansku či Francúzsku. A ich počet rastie rýchlejším tempom než počet Európanov na misiách v Afrike. Aj na našom každodennom živote závisí, či misie pretvoria tú-ktorú krajinu, pričom to neznamená, že všetci máme odísť do Afriky. Príkladom je život sv. Jána Máriu Vianneya, ktorý prežil celý svoj život v malej dedinke Ars, no každý deň sa vrúcne modlil za misie a prispieval na ne aj almužnou. Alebo sv. Terézia z Lisieux, ktorá sa stala aj patrónkou misionárov, hoci sa ,,len“ modlila za nich v uzavretom karmelitánskom kláštore a nikdy neopustila jeho priestor. Podobne na misijnú činnosť prispievali aj nedávno blahorečení manželia Quatrocini, ktorí pri výchove svojich 4 detí nezabúdali vo svojej farnosti organizovať zbierky na misie a tiež sprostredkovať príbehy misionárov ľuďom, ktorí sa potom za nich modlili.

Dr. ThLic. Gehard Weag

Trnavská Univerzita a Univerzita sv. Alžbety v Bratislave majú viacero charitatívnych projektov v Afrike a jeden v Ázii v Kambodži. Ide hlavne o zabezpečenie lekárskej starostlivosti pre tých najchudobnejších ľudí zo slumov, ktorí si nemôžu zaplatiť ošetrenie v nemocnici. Jeden takýto projekt je aj v Eldorete, v 5. najväčšom meste Kene. Na naše pomery je to také menšie vidiecke mesto, aj keď počtom obyvateľov presahuje možno aj Bratislavu … Na konci mesta je rozľahlý slum Langas, ktorý ma približne 70 000 obyvateľov. Ale sú to len dohady, presný počet ľudí nikto nevie, lebo len málo z nich je niekde registrovaných. Väčšina nemá identifikačnú kartu alebo je celkom časté, že príslušníci jednej rodiny používajú jeden identifikačný doklad.

Univerzita sv. Alžbety v spolupráci s langaskou farnosťou, ktorej šéfuje verbista Martin Cingeľ zo Slovenska (je v Keni už 6. rok), zriadila v tomto slume kliniku na charitatívnej báze, to znamená, že len za symbolický poplatok sa pacient môže zaregistrovať, je vyšetrený lekárom, odoslaný na laboratórne vyšetrenie a po vyhodnotení výsledkov sú mu predpísané lieky, ktoré si môže vyzdvihnúť v lekárni na klinike.

Okrem toho je na klinike tzv. VCT, čo je oddelenie na bezplatné a dobrovoľné vyšetrenie na HIV. Prevalencia HIV v Keni je vysoká a v slume je až do 20 percent. Do tohto VCT môžu ľudia chodiť dobrovoľne aj z vonku bez toho, aby sa museli zaregistrovať na klinike alebo ich posielajú lekári z ambulancie, ak pri vyšetrovaní získajú podozrenie, že pacient je nakazený HIV.

Pred 2 mesiacmi sa otvorila ambulancia na vyšetrovanie a sledovanie tehotných žien a vakcináciu detí. V pláne je ešte otvorenie domovu pre streetgirls (dievčatá z ulice), ktorý sa už dokončuje a mal by byť otvorený v októbri.A možno sa v budúcnosti podarí otvoriť aj zubársku ambulanciu. Tak to je zatiaľ všetko.

Zuzana

KEŇA, 1. list:

Má sa celkom fajn, len ma po ceste sem „drapla“ nejaká chrípka a akosi sa jej neviem zbaviť.:) Z Nairobi som šla minibusom sem do Eldoret.

No, bola to strašná cesta – predstav si asfaltku deravú ako ementál, rozheganý minibus a šoféra, ktorý ma nutkanie každého predbehnúť bez ohľadu na to, koľko áut mu ide oproti a po bokoch, do toho ešte miestami prudký dážď – hotové kamikadze…

V celej Keni je veľa chudoby a len 1 asfaltka (highway!:) naprieč Keňou (miestami, ale fakt len miestami je aj rovná a bez dier:), ale nikomu to nejako netrhá žily:). Už som si pomaly zvykla, že sa všade chodí po zemi, resp. teraz po blate, keď prší … Tu v Eldoret máme krásny domček vo vilovej štvrti za veľkou bránou. Domček je zariadený lepšie ako náš doma – je tu úplne všetko, na čo si človek vie spomenúť – stále sa dokupujú veci, keď nám niečo chýba. Sú tu všetky spotrebiče: telka, počítač, akurát, že internet je napojený cez telefón a musíme kupovať kredit, takže keď budem chcieť zavolať z netu, asi budem musieť ísť do mesta. Vodu, aj teplú, a elektrinu máme stále.

Začalo obdobie dažďov :), tzn. že každý deň poobede prší a aj celú noc, doobeda na druhý deň je pekne a tak dookola. Je mi to trochu ľúto, lebo som sa tešila hlavne na slnko a tak to vyzerá, že práve, keď nebude pršať, som vždy v práci na klinike … Minulý týždeň som bola s Martinom – je to slovenský kňaz, čo je tu už 6. rok – navštíviť chorých v slumoch. Hm, hneď na začiatku som si pozrela tú najväčšiu chudobu … a boli sme podať (teda Martin podával pomazanie chorým v nemocnici jednému mladému chalanovi, ktorý havaroval na aute a je od pása dolu ochrnutý. No, ale tá nemocnica bola asi ešte väčší šok pre mňa ako tie slumy …, myslela som, že také niečo už neexistuje … Ľudia spali úplne všade, aj po chodbách, neboli tam izby, len také priečinky a postele „nasáčkované“ jedna vedľa druhej, všade sama špina, smrad a hrozne veľa ľudí. Personál som ani nevidela, len nejakých vojakov, ktorí vyhadzovali príbuzných, keď tam už boli dlho na návšteve. A to ani nebola verejná nemocnica, ale normálne sa tam za všetko platilo. Nechcem vidieť ako vyzerá nemocnica, kde sa neplatí.

Od pondelka už „fičím“ na klinike. Je to taký pekný prízemný murovaný domček – na rozdiel od okolitých zlepených z hliny – uprostred toho blata slumu Langas. Má snáď 8 miestností – z toho 2 ambulancie, laboratórium (to je len taká malá izbička s mikroskopom a reagenciami (fľaštičkami) na farbenie preparátov), registračná miestnosť, výdajňa liekov a WCT – to je poradňa pre HIV pozitívnych … No a moja práca vyzerá asi takto: začíname o 9:00 (teda by sme mali, ale zatiaľ sme vždy s Ľubkou dorazili až po 9:00, takže sme začínali okolo pol desiatej). Ostatný personál je tam už od 8:00. Pacienti sa registrujú od 8. do 12. hodiny. Ja som v jednej ambulancii s takou skúsenejšou sestrou Florence a vedľa je Ľubka s mladou sestrou Gladys. Sestričky pôsobia hneď aj ako prekladatelia. Keď je tam len 1 doktor, tak Florence môže pracovať aj sama. Normálne ordinuje …

V pondelok som pracovala s Ľubkou, teda, len som sa pozerala:) a v stredu som bola prvýkrát sama, no s Florence. Pacienti museli byť trochu zmätení, že kto je lekár a kto sestra:) Dnes to už bolo trochu lepšie, uvidíme zajtra .:) Pacienti sú väčšinou ľudia zo slumu, po anglicky nevedia. Takže ráno prídu, zaregistrujú sa, potom sú volaní do ambulancie, tam sa s nimi porozprávame, čo a ako, potom poväčšine naordinujem lab. vyšetrenie, s papierikom idú do „labáku“. Keď je výsledok, tak si pacienta zavolám ešte raz a predpíšem lieky. Pacient si potom ide sadnúť do čakárne pred výdajňu liekov a naša Jane mu lieky presne vydá do takých malých sáčkov. A to všetko je len za registračný poplatok 50 šilingov, teda našich okolo 20 Sk. A keď liečba má byť 2 – 3 týždňová, predpisujeme lieky len na 1 týždeň, potom sa vrátia a predpíšeme im na ďalší týždeň. Že vraj sú dosť nespoľahliví a ktovie, čo by s tými liekmi robili, keby ich mali naraz toľko …, možno by ich aj predávali. Tak to je moja práca :-), končíme najneskôr tak o pol štvrtej – hotová dovolenka oproti onkológii v TT :-). A včera tu konečne bolo aj africké počasie – ako to nazývam 🙂 – bolo super teplo, aj keď večer pršalo.

Tak zatiaľ v Božej nádeji!

Zuzana

„Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí odteraz umierajú v Pánovi! Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od práce, lebo ich skutky idú s nimi.“ (Zjv 14, 13)

Bratia a sestry v Pánovi, keď sme začiatkom prázdnin odprevádzali nášho starého otca do večnosti, znovu som si uvedomil, aká neúprosná je realita smrti v tomto pominuteľnom svete a ako blízko sa dotýka každého jedného z nás. Pravé preto je nesmiernym Božím darom každý jeden deň, každá jedna chvíľa, ktoré môžeme stráviť v prítomnosti našich drahých blízkych, priateľov, ľudí, ktorých každý deň stretávame. Veď zajtra to už nemusí byť pravda. Už tu nemusia byť oni alebo my. Škoda, že nám tento vzácny dar tak zovšednel a my už nie sme schopní sa z neho tešiť. Vďaka Bohu, nás však naša kresťanská viera neuzatvára len pre tento svet. Je naplnená nádejou na večný život, kde sa budeme môcť s tými, ktorí nás už do predišli večnosti, opäť stretnúť. Vďaka Bohu za túto istotu. Amen.

Modlitba:
Bože, vďaka že sa nemusíme pozerať na tento svet len očami pominuteľných organizmov, ale že vďaka Tebe sme mohli nazrieť ďalej, až do večnosti. Amen. Požehnané nové dni!

Dušan Tillinger

1. V pejdzešatymšestym sľuby sebe dali a pred Panom Bohom vernosc prišahali.

2. Prežic vedno spolu až pejdzešat roky, na to treba nervy, lásky a pokory.

3. Tiež je to umeňe, u takeho zväzku, dze cetka v ústrani, ujko na slunečku.

4. Ale domek maju i hadziny bulo, zahradu spravovac, šicko jak trebalo.

5. Dzeci chovac štyri, znam o čim rečujem, tri dziefky jak ruže a chlapec ľem jeden.

6. Ujko to je čľovek, šicko rad vyskuša. Cetka oči stopkom, no nema slov, duša.

7. Motore na dvore stali šumne radu a ujko opravial kadzejaku vadu.

8. Doteľ špekuloval a šrubky prevracal, logiku kedz zapol, hnetka naštartoval.

9. Či motor opravil, či zacahnul matku, či vajca naložil, pod nahradnu kvoku.

10. Na vajička kukal či su daďoban, obracac, ohrievac, to bulo potrebne.

11. A kedz už mal ujko vajcoch vyše hlavy, ta zobral dzešatu a pošol do hory.

12. Vlastne ľem do lesa, ale lipoveho, by od fčolkoch žbieral medu predobreho.

13. Nefurt še zdarilo vfčolkovemu roju, ta ujko še rozhod služic Panu Bohu.

14. Ani farar nezna, dze ma skrytu štolu, jak ma ujko presne šicko pod kontrolu.

15. Kedz treba v koscele žiarofku vymenic, perše postup prace muši sebe zrobic.

16. No mušim povedac, že keby ne ujka, ta do ňiška nemam grule zo zahumienka.

17. Každy rok je spoleh jak grule odložic, perše ich vyorac, potom zaše zvožic.

18. Ešči naj je dluho traktor s ujkom funkčny, žeby sme z gruľami nemali problemy.

19. Zda še vam, že veľo pišem o ujkovi? Kedz na cetku nemam nijake novoty.

20. Furtom po staremu cetka doma čuši, do koscela zajdze, bo chce a i muši.

21. Sem, tam na naščevu zajdze ku dakemu, ale kedz nemuši, nevychodzi z domu.

22. Cicha je to žena, veľo nenahvari, budz še dobre vydala, abo to dar Boži.

23. I choroby maju a v totym su rovne, ujka trapia chlopske, cetku zaše ženske.

24. Ujko ma chorobu, vyslovene paňsku, šak i dochtor hvari: „Neboj še, Michalku.“

25. Keby niška v Ovčim zaš koscel staviali, ujkovo kamene (ľadvinove) by še tiež pridali.

26. A cetku Margitu ženske veci trapia, no šerco zos tlakom furtom še ohlaša.

27. Prajeme vam veľo zdravička dobreho a i požehnaňa od Pana našeho.

28. Chtože vam to praje a proši s modlitbu? Vaša neter Slávka i s calu rodzinu.

Slávka K., Široké

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny. Viac vymožeností, ale menej času. Máme viac titulov, ale menej zdravého rozumu. Viac vedomostí, ale menej súdnosti.Máme viac odborníkov, ale aj viac problémov. Viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti.

Utrácame príliš bezstarostne. Smejeme sa primálo. Jazdíme prirýchlo. Pohneváme sa priskoro. Udobrujeme prineskoro. Čítame príliš málo. Televíziu sledujeme priveľa. A modlíme sa priveľmi zriedka.

Znásobili sme naše majetky, ale zredukovali naše hodnoty. Rozprávame priveľa, milujeme primálo a klameme príliš často. Učíme sa ako zarábať na živobytie, ale nie ako žiť. Pridali sme roky životu, ale nie život rokom. Máme vyššie budovy, ale nižšie charaktery. Širšie diaľnice, ale užšie obzory. Míňame viac, ale máme menej. Kupujeme viac, tešíme sa z toho menej.

Cestujeme na Mesiac a späť, ale máme problém prejsť cez ulicu navštíviť susedov. Dobýjame vonkajší vesmír, ale nie vnútorný.Rozbili sme atóm, ale nie naše predsudky.

Píšeme viac, učíme sa menej, plánujeme viac, dokončujeme menej. Naučili sme sa ponáhľať sa, ale nie čakať, máme vyššie platy, ale nižšiu morálku. Vytvorili sme viac počítačov pre viac informácií a aby sme vytvorili viac kópií, ale máme menej komunikácie.

Máme vyššiu kvantitu, ale nižšiu kvalitu. Toto je čas rýchleho stravovania a pomalého trávenia, vysokých mužov a nízkych charakterov. Viac voľného času a menej zábavy …, viac druhov jedla …, ale menej výživy. Dva platy …, ale viac rozvodov. Krajšie domy …, ale neúplné rodiny.

Preto navrhujem, že tak ako dnes, nenechávaj nič na zvláštnu príležitosť, pretože každý deň, ktorý žiješ, je zvláštna príležitosť. Vyhľadávaj vedomosti, čítaj viac, seď na verande a obdivuj výhľad bez toho, aby si venoval pozornosť svojim potrebám. Tráv viac času s rodinou a priateľmi, jedz obľúbené jedlá a navštevuj miesta, ktoré máš rád.

Život je reťaz radostných momentov, nie je len o prežití. Používaj svoje krištáľové poháre, nešetri najlepším parfémom a použi ho zakaždým, kedy cítiš, že chceš.Odstráň zo svojho slovníka frázy ako „niekedy inokedy“ a „nabudúce“.
Napíš list, ktorý si chcel napísať „niekedy inokedy“. Povedz svojej rodine a priateľom ako veľmi ich ľúbiš.

Neodkladaj nič, čo vnáša smiech a radosť do tvojho života. Každý deň, každá hodina, každá minúta je výnimočná a ty nevieš, či nebude tvoja posledná.

Ak si príliš zaneprázdnený nájsť si čas, podaj túto správu niekomu, koho máš rád a vravíš si, že ju podáš niekedy „nabudúce“. Ver mi, niekedy „nabudúce“ tu už nemusíš byť, aby si ju poslal.

preposlal M. Uličný, Víťaz

Blahoslavení tí, ktorí majú pochopenie pre moje nevládne nohy a trasľavé ruky.

Blahoslavení tí, ktorí chápu, že moje uši sa musia namáhať, aby zachytili hlas.

Blahoslavení tí, ktorí si uvedomujú, že moje oči sú zakalené a myšlienky ťarbavé.

Blahoslavení tí, ktorí sa pri mne zastavia, aby ma zvučným smiechom rozptýlili.

Blahoslavení tí, ktorí mi nikdy nepovedia: „To ste nám dnes už dvakrát rozprávali.“

Blahoslavení tí, ktorí mi vedia vyvolať v pamäti dávne časy.

Blahoslavení tí, ktorí mi dávajú pocítiť lásku, úctu a vedomie, že nie som ponechaný sám na seba.

Blahoslavení tí, ktorí mi svojou dobrotou uľahčujú dni, ktoré mi ešte zostávajú.

neznámy autor

Ďakujem ti, drahý Ježišu, že si nám dal človeka, ktorý ohlasuje Tvoje sväté meno v ďalekom svete – v Afrike, kde ľudia žijú a nepoznajú vieru v Ježiša Krista.

Tým človekom je náš misionár Jozef Humeňanský, ktorý už štvrtý rok hlása Božie slovo v Rwande. Práve teraz je na dovolenke a my môžeme byť na jeho sv. omšiach, počúvať jeho príhovory, v ktorých krásne vysvetľuje Starý a Nový zákon. Sme naňho hrdí, lebo vyrastal v našej obci, rástol medzi nami a s nami a odhodlal sa zasvätiť celý svoj život Pánu Bohu. Zanechal svojich rodičov, súrodencov, radosti tohto sveta a zasvätil sa Ježišovi, jeho láske, chudobe a službe blížnym v ďalekom svete.

Môžeme konštatovať, že aj naši kňazi sú misionármi v tomto kraji a vedú nás k láske Pánu Ježišovi a taktiež obetujú svoje životy. Každý otec sa stará o svoju domácnosť, o svoju rodinu – kňazi sa musia starať o nás všetkých, o naše duše. Kňaz vo farnosti zodpovedá za každého veriaceho, ktorý je pokrstený, aby žil, ako sa na kresťana patrí.

Nášmu duchovnému otcovi sa chcem poďakovať za „detské“ sväté omše, pri ktorých deti vo farnosti vedie k poznaniu dejín našej spásy, spoznávajú životopisy svätých a tajomstvá našej viery. Je treba pripomenúť aj duchovného otca z Krížovan, ktorý sa pustil v takej malej dedinke do stavby nového kostola. V dnešnej dobe je málo ľudí i málo peňazí. Ale chvála Božskému Srdcu kostol je už dokončený a posvätený. Je to veľká radosť.

Prosme Pána Boha, aby naši duchovní boli pri dobrom zdraví a aby im pomáhal na každom kroku. Pane Ježišu, ďakujeme ti za našich kňazov, ochraňuj ich, aby nás viedli v Tvojej pravde a láske. Ježišu, daj nám pastierov podľa svojho srdca.

H. Hudáková, Ovčie

Pred mesiacom sme mali duchovnú obnovu, ktorou nás dominikán páter Tyrol povzbudil k modlitbe sv. ruženca. V prvú októbrovú nedeľu sme mohli svoj Zdravas položiť k nohám Ružencovej Panny Márie v Obišovciach.

Tejto odpustovej slávnosti sa zúčastnili aj veriaci z našej farnosti. V Obišovciach nás privítal chlad jesenného rána, ale srdce ohriala prítomnosť Božej Matky v jej milostivom obraze už vonku pri kríži pred kostolom. O chvíľu vo vnútri chrámu sa nieslo Zdravas Mária s tajomstvami slávnostného ruženca.

Sv. omšu k úcte Ružencovej Panny Márie mali koncelebrovať novokňazi košickej arcidiecézy, ale pre povinnosti kaplánov vo farnostiach bol prítomný iba jeden, ktorý nás povzbudil za všetkých. Uviedol príklad „malého dieťaťa, ktoré keď sa zraní, hľadá matku, ktorá ho upokojí. V jej náručí nájde istotu. My sme dietky Nebeskej Matky, u ktorej nájdeme upokojenie v starostiach a ťažkostiach. Ona, jednoduché a chudobné dievča z Nazaretu, stála sa veľkou. Čo, resp. kto ju urobil veľkou? Boh, Jeho Slovo, ktoré ju zarazilo. Aj my sa máme usilovať byť ako Mária. Prijímať Božie slovo tak, aby nás zarazilo, aby padlo do úrodnej pôdy. Do úrodnej pôdy padne vtedy, ak naše srdce bude biť pre Boha. K tomu nám slúži modlitba sv. ruženca. V nej je obsiahnuté Slovo, ktoré nás vedie cez Máriu k Ježišovi.“

Hlavnú sv. omšu celebroval apoštolský nuncius Mons. J. H. Novacky spolu s pomocnými košickými biskupmi. Poukázal na silu modlitby sv. ruženca, vyzval rodičov, aby boli prvými svedkami viery pre svoje deti, prvými učiteľmi a ohlasovateľmi Božieho slova. Ruženec je modlitbou aj pre mladých ľudí. Aká je mládež, taká bude budúcnosť Cirkvi. Nemajú sa hanbiť za túto modlitbu, veď je to aj modlitba pápežov.

Netreba sa obávať nástrah a prekážok v našom živote, veď aj Mária bola Matkou bolesti. Betlehem musel byť, aby mohla byť Kalvária. Cez Máriu, cez všetky tajomstvá ruženca vysielame Ježišovi svoje prosby a On nám ich cez Ňu vracia späť v premenenej podobe. V tom je naša sila aj naša nádej. Radosť a vďaka Panne Márii za účasť na tejto púti sa prejavila aj cez slzy radosti. S Matkou Božskou obišovskou sme sa lúčili s túžbou v srdci vrátiť sa znova.

účastníčka púte B. Š.,Víťaz

„Ruženec je najlepším prostriedkom na dosiahnutie dvojakého cieľa: dobre sa modliť a správne žiť.“

Myšlienkou od pápeža sv. Pia V., dominikána sme 3. septembra 2006 začali duchovnú obnovu pre členov Ružencového bratstva (ďalej RB) v kostole sv. Jozefa, robotníka vo Víťaze. Naše RB má 47 ruží, t. j. 940 členov od 6 rokov veku až po najstarších. Vznik RB vo Víťaze sa traduje od roku 1890 – 1892 až podnes vďaka našim predkom, rodičom a najmä dôvere a úcte k Ružencovej Panne Márii, ktorá nám v mnohých ťažkých životných skúškach pomáha a vypočuje naše modlitby a prosby. Duchovnú obnovu viedol promótor pre RB na Slovensku páter Šimon Tyrol. Doobeda sme mali dve sv. omše, pred slávením ktorých bol rozjímavý ruženec slávnostný a ruženec svetla. Vo sv. omši bolo čítané Božie slovo z listu sv. Jakuba: „V tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba.“ (Jak 1, 17-18.21b) Veríme, že toto Božie slovo ako „dvojsečný meč“ pomohlo všetkým prítomným otvoriť svoje srdcia aj počas homílie a prednášky, ktoré boli zamerané na úvodnú myšlienku – dobre sa modliť a správne žiť. Páter Šimon vyzval všetkých prítomných, aby často mysleli na svoje krstné sľuby, ako ich plnia, na to, prečo sa modlia sv. ruženec, že „cez stretnutie v ruženci s Máriou spoznávame život Ježiša“. Povzbudivé boli pre nás slová: „… každá sv. omša je predsieňou do neba a najhoršou modlitbou je tá, keď nie je žiadna“. Poobede sme sa opäť všetci stretli v kostole na adorácii, vešperách, výmene ružencových tajomstiev a požehnaní novej ružencovej zástavy, ktorá je akoby mariánskym majákom na poslednej ceste časného života člena RB na cintorín. Nám žijúcim pripomína, že cesta k Ježišovi vedie cez Máriu. Nakoniec sme si obnovili sľub člena RB. Za tento požehnaný deň, bohatý na milosti, patrí úprimná vďaka Pánu Bohu, ružencovej Panne Márii, ako aj pátrovi Šimonovi Tyrolovi, ktorému z celého srdca v modlitbách vyprosujeme stálu ochranu Matky Božej, hojnosť darov Ducha Svätého a pevné zdravie. Touto cestou sa chcem poďakovať aj nášmu duchovnému otcovi Oliverovi Székelymu, ktorý nás neustále povzbudzuje k takýmto duchovným akciám a k modlitbe sv. ruženca. Pán Boh vás odmeň dobrým zdravím, hojným požehnaním a Matka Božia nech vás ochraňuje a sprevádza na vašej kňazskej ceste.

Emília Uličná – hlavná horliteľka, Víťaz