Pápež, na ktorého sa nedá zabudnúť!

Keď bol 16. októbra 1978 zvolený za pápeža Karol Wojtyla, bola u nás v Ovčom sv. spoveď a po nej sv. omša. Mali sme ešte starý kostol s oltárom sv. Barbory, sv. Jána a sv. Floriána.

Pred oltárom spovedal duchovný otec Gabriel Ragan z Fričoviec, na oltári mal položený tranzistor a počúval, koho zvolia za pápeža. Keď priniesli médiá správu, že zvolili Karola Wojtylu, vtedy nám duchovný otec s veľkou radosťou oznámil, že máme slovanského pápeža. Vrúcne sme sa modlili a ďakovali Pánu Bohu za jeho zvolenie. Keď bol inaugurovaný, zveril sa pod ochranu Panny Márie a vyslovil: „Totus tuus!!“ – „Celý tvoj, Mária!“ On, ktorý v útlom veku stratil matku, o to viac miloval Božiu Matku. Slová ukrižovaného Krista: „Hľa, tvoja Matka!“, považoval za adresované sebe. Veď Mária je prítomná ako Matka Cirkvi, preto ho stále sprevádzala a ochraňovala po celý jeho život. Svätý Otec bol teológom, filozofom, spisovateľom, hercom, mystikom, ale hlavne mužom modlitby, modlil sa za celý svet, aj za nevercov. Bol veľmi jednoduchý a mierumilovný. Na všetkých svojich apoštolských cestách šíril pokoj a radosť.
28. októbra 1992 som bola v Ríme na zájazde, boli sme aj na audiencii. Vtedy som mala veľkú česť, keď Sv. Otec Ján Pavol II. mi podal ruku a pozdravil nás: „Vitajte Slováci a zaspievajte Ó, Mária bolestivá.“ Keď Svätý Otec prišiel v roku 1995 do Košíc, kde vyhlásil za svätých troch košických mučeníkov, bol to pre nás Slovákov hrejivý pocit. Veľké jubileum 2000 sme prežívali v prítomnosti Krista, ktorý je „ten istý včera, dnes a naveky.“ Na záver Jubilea sme dostali ďalšie konkrétne odporúčanie: „Zatiahni na hlbinu“ (Lk 5,4). Ešte väčšmi sme mohli spoznávať Božieho Syna i počas Roka ruženca (2003-2004). Tajomstvá posvätného ruženca všetkým odhaľujú a sprítomňujú Ježiša Krista, ktorý sa z lásky k nám stal človekom, aby dokonal dielo vykúpenia našej spásy.
V mexickej Guadalajare 10. 10. 2004 sa začal Medzinárodný eucharistický kongres. Vtedy pápež Ján Pavol II. vyhlásil Rok Eucharistie. V Eucharistii zároveň pôsobí Syn a Duch Svätý, ktorý prostredníctvom veriacich posilňuje Cirkev. Keď Sv. Otec Ján Pavol II. prišiel 13. septembra 2003 do Rožňavy, videla som, aký je vyčerpaný a aké je jeho telo je slabé, ale aj to, aká neprehliadnuteľná je jeho charizma, nesmierna sila ducha, ktorá z neho vyžarovala. Dokázal sa smiať, hoci jeho telo bolo unavené, ale jeho duch mladol. Svätý Otec Ján Pavol II. bol mužom, ktorý to, čo hovoril, aj robil a žil. Učil, že kresťan má nasledovať Krista. Chcel sa ešte zúčastniť na Svetovom dni mládeže v Kolíne nad Rýnom, ak to bude Božia vôľa, ale jeho Majster mal s ním iné plány.
V posledné dni pred svojou smrťou sa nechcel vrátiť do nemocnice v Gemeli, ale chcel ich trpieť vo svojom sídle a tak niesť svoj každodenný kríž až na Golgotu. Všetkým nám ostane nezabudnuteľná spomienka, ako sa v poslednú veľkonočnú nedeľu svojho života Sv. Otec poznačený utrpením, ešte raz ukázal v okne svojho paláca, aby poslednýkrát udelil svetu požehnanie Urbi et Orbi. Zomrel v deň, kedy sme slávili fatimskú sobotu a v predvečer sviatku Božieho milosrdenstva, ktorého bol tiež veľkým ctiteľom.
Verím, že s Kristom trpel a umrel a s ním bude aj oslávený a skoro aj svätý; o to prosím v modlitbách nebeského Otca, aby sme ho skoro uctievali na našich oltároch. On si to zaslúži.

Mária Bednáriková

Požehnané stretnutia so Sv. Otcom

„Totus tuus!“ Toto nádherné vyznanie sv. Otca Jána Pavla II. sa naplnilo do bodky, keď si preňho 2. apríla večer prišla Matka Božia, aby ho priviedla pred Tvár svojho Syna. V tento deň odišiel do večnosti náš veľký Otec, ktorého sme milovali a ktorý miloval nás. Zrazu sme cítili akúsi prázdnotu za osobou tak vzdialenou (veď nikto z nás nepoznal Sv. Otca osobne), a predsa tak blízkou našim srdciam. Začali sa nám v mysli vynárať spomienky na jeho láskavú tvár, povzbudzujúce slová a hlavne na požehnané stretnutia sa s ním …

So Svätým Otcom som sa mala možnosť stretnúť päťkrát. Prvý raz to bolo hneď po nežnej revolúcii v roku 1990, kedy sme možno ešte ako prví z farnosti Široké zorganizovali zájazd do Ríma – večného mesta na audienciu u Sv. Otca. Boli to nezabudnuteľné zážitky. Dlho očakávaná audiencia so Sv. Otcom sa uskutočnila v aule Pavla VI., kde sme mu mnohí podávali ruky a nadšene volali: „Svätý Otče do Levoče!“ Naše spontánne pozvanie Sv. Otca sa na príhovor Panny Márie Levočskej stalo v roku 1995 skutočnosťou. Navštívili sme vtedy mnohé krásne pamiatky Ríma a boli sme očarení ich veľkoleposťou. Katakomby – to slovo sme mnohokrát počuli alebo videli na obrázkoch, teraz sa stalo skutočnosťou. Boli sme v priestoroch, kde sa schádzali prví kresťania, kde sa konala najsvätejšia obeta – sv. omša. Pomodlili sme sa vo všetkých štyroch patriarchálnych bazilikách Ríma: sv. Petra, Panny Márie Väčšej, Lateránskej bazilike a tiež v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Boli to neopakovateľné zážitky, pri ktorých až mráz prejde človeku po tele, keď si na to spomenie. Zavítali sme aj do Ústavu sv. Cyrila a Metoda, kde bol v tom čase riaditeľom náš už nebohý rodák don Jozef Kočík. Na tejto púti nás sprevádzal vdp. Marián Gavenda, ktorý vtedy študoval v Ríme.
Druhýkrát to bolo na stretnutí mládeže v Čenstochovej. Toto stretnutie mi pripomína teraz už známu pieseň Abba Otče, ktorá tam bola odspievaná po prvýkrát. Bola som nadšená veľkým počtom mladých ľudí, ktorí s radosťou spievali a počúvali Sv. Otca. V roku 1995 bolo mojím tretím stretnutím so Sv. Otcom svätorečenie troch košických mučeníkov. Veľkým darom a povzbudením pre Slovensko bola jeho tretia návšteva našej vlasti v septembri 2003. My veriaci z východného Slovenska sme sa zúčastnili jeho slávnostnej omše v Rožňave. Zároveň som ho tak uvidela po štvrtýkrát. Naposledy to bolo opäť v Ríme pri ďakovnej púti Slovákov. Sv. Otec bol už vtedy dosť poznačený chorobou a bolesťou, ale aj tak nám svojím slabým hlasom poďakoval za cestu k nemu.
Všetky tieto stretnutia boli neopakovateľné, plné dojatia a sĺz. Nás Slovákov mal vždy Sv. Otec nesmierne rád a vždy nám pripomínal, aby sme svojou vierou boli vzorom pre ostatné krajiny Európy. Nádherne to vystihol slovami 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke: „Vzdávam vďaky Bohu za teba, milovaný slovenský národ, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za Evanjelium! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.“ Nezáleží na tom, koľkokrát sme sa so Sv. Otcom stretli, ale podstatné je žiť jeho posolstvo lásky k Ježišovi, k jeho prečistej Matke a k svojim blížnym. Iba týmto mu môžeme splatiť ten veľký dar, ktorý nám tu zanechal.
Jeho posolstvo, ktoré nám dal pri svojej inaugurácii v roku 1978, nech zostáva výzvou pre náš život: „Nebojte sa! Otvorte brány, otvorte brány dokorán Kristovi. Jeho spásonosnej moci otvorte hranice štátov, hospodárske i politické systémy, široké polia kultúry, civilizácie, rozvoja. Nebojte sa! Kristus vie, čo je v človekovi. Jedine On to vie!“

J. S.

Môj zážitok so Sv. Otcom

Keď sme sa pred 30-timi rokmi vybrali so sestrou a jej manželom na púť do poľskej Čenstochovej, boli sme mladí, nestarali sme sa, kde budeme počas piatich dní spať. Nasadli sme do Moskviča a smerovali sme k čiernej Madone a Kalvárii.
Božie cesty sú nevyspytateľné. Aká to bola radosť, keď sme došli do Čenstochovej: všade plno ľudí, chceli sme sa dostať pred obraz Božej Matky. Možnože to tak Pán Boh chcel, že sme išli cez sakristiu – všade plno kňazov a medzi nimi pekný, mladý otec biskup Wojtyla. Aké to bolo milé, podať si v tej tlačenici ruky. Vtedy si to ani človek neuvedomil, aká milosť už vtedy žiarila z jeho tváre. A hoci som sa nemohla pre zdravotné problémy dostať do Ríma, stále ma z toho podania rúk v Čenstochovej hrial dobrý pocit. Ale prišiel aj radostný deň, keď som mohla ísť za Sv. Otcom do Košíc a tam prežiť radostné chvíle s ním a s nebeským Otcom pri sv. omši. A keď prechádzal pomedzi veriacich, aká to bola radosť, vidieť asi meter od seba najvyššieho pastiera Cirkvi. Keď prechádzal cez Široké, zase nás žehnal. Môžeme na takého Sv. Otca zabudnúť?
Opäť prišla očakávaná cesta do Rožňavy. Keď sme boli na oslavách v Hnúšti, musela som ísť autom, lebo autobus bol preplnený. Parkovali sme ďaleko od mesta a išli sme peši vyše 4 kilometre. Bola som aj trochu mrzutá, že musím pri mojich zdravotných problémoch ísť peši tak ďaleko. Ale keď sme videli Sv. Otca, slávili s ním najsvätejšiu obetu, moje srdce sa naplnilo veľkou radosťou. My ľudia sme takí: každý chce byť blízko pri oltári a vidieť všetko, ale to sa nedá; niekto musí byť aj ďalej. Ale aj keď sme slabí, Pán má svojich verných vždy rád.
Po skončení bohoslužby nám zať povedal: „Poďme, možnože sa nám podarí ešte raz ho vidieť.“ Keď sme zišli na cestu, museli sme zastať a vtedy, na naše prekvapenie, asi pol metra od nás sme videli, ako sa k nám blíži limuzína a v nej Sv. Otec už unavený, ale usmiaty. Bola to najväčšia radosť. Auto išlo pomaličky a Sv. Otec nás žehnal. Zať mal v ruke fotoaparát, tak ho rýchlo odfotil; ani ochranka nám nebránila, lebo videla, akú sme mali veľkú radosť. Keď sme sa vracali, celou cestou do Hnúšte som sa modlila. Ďakovala som Pánu Bohu, že sme mohli byť tak blízko pri Sv. Otcovi.
Pane Bože náš, odmeň Sv. Otca za jeho veľkú lásku a oddanosť k nám. Otvor mu svoju náruč, priviň ho na svoje srdce a do večnej blaženosti.

B. J.

Pochválený …

Chcem vám opísať jednu úsmevnú príhodu z letiska v Poprade, keď sme vyprevádzali Sv. Otca z druhej návštevy na Slovensku.

Vybral som sa naň s našou babkou a bratom Ľubom. Cestou do Popradu nám začala vrieť voda v aute, preto sme museli zastaviť a trochu počkať; nám to nerobilo problém, pretože sme už cestovali oveľa skôr, aby sme boli čo najbližšie pri plote na letisku a aby sme mali čo najlepší výhľad na Sv. Otca. Lenže aj tak už tam bolo množstvo ľudí a boli sme až v druhej línii. Babka nič nevideli, preto sme ich skoro 80-ročnú postavili na rozkladaciu stoličku; z jednej strany som ich podopieral ja a brat z druhej strany. Hoci mali už dobrý výhľad, nevideli cez okuliare na Sv. Otca, preto sme im museli ešte podržať aj ďalekohľad. No samozrejme, že ho nevedeli ovládať a pozerali kdesi do oblohy, preto sme ho museli ešte horko-ťažko nasmerovať a keď už videli, začali naťahovať ruky, že sa ich dotknú. My sme im vysvetľovali, že to im tak približuje ďalekohľad. No oni už plakali od radosti, že vidia Sv. Otca na vlastné oči. Keď vyštartovali s lietadlom k oblohe, babka vytiahli bielu šatku a mávali Sv. Otcovi na záverečný pozdrav; všetkých okolostojacich to dojalo. Nejednému sa kotúľali slzy po tvári, keď sme videli, ako sa lietadlo stráca v mračnách a verili sme, že Sv. Otec k nám príde na Slovensko ešte raz.
Mám veľmi dobré spomienky nielen na návštevu Sv. Otca, ale aj na to, že som pomohol mojej babke vidieť Sv. Otca a tak im umožnil zažiť zážitok, na ktorý spomínajú až dodnes.

E. J.

Totus tuus! – Celý tvoj!

„Áno, celý tvoj Otče, celý tvoj, naša drahá Matka!“, taká bola neustála túžba nášho milovaného Sv. Otca Jána Pavla II. Pridal by som k tomu Veľkého, ako ho dnes oslavujú ľudia po celom svete. Tento pápež, ktorý už nie je medzi nami, nás tak veľmi miloval; áno veľmi a nielen nás Slovákov či svojich Poliakov, ale celý svet bez rozdielu vyznania. Mal rád aj neveriacich, lebo v každom novonarodenom dieťati či človekovi bez rozdielu farby pleti, vyznania videl dielo Božích rúk.

Bol to naozajstný Kristov zástupca na zemi. Tak ako jeho vzor a jeho učiteľ, nechcel zostúpiť z kríža. A Matka Kristova sa stala jeho naozajstnou mamičkou po celý život aj v službách Božích; veľmi ju miloval. Ona bola vždy pri ňom, bola jeho záchranou v ťažkých krížoch, v jeho utrpení, keď stratil ešte v útlom detstve svoju pozemskú mamičku. Ostal mu ešte otecko, ktorého tiež skoro stratil. A tak mu už neostal na tomto svete nikto taký vzácny a milý, na koho by sa mohol obrátiť, aj keď mal všetkých ľudí veľmi rád. Mal rád aj prírodu a všetko, čo sa hýbe v nej, lebo vedel, že všetko je dané od Boha pre človeka. Po tom všetkom neváhal a stal sa tým, s čím on sám ani nerátal: stal sa slnkom v Božích rukách a ako jeho učiteľ neprišiel sa dať obsluhovať, ale slúžiť. Slúžiť celému ľudstvu, za ktoré položil na dreve kríža aj svoj vlastný život, obetoval sa za všetkých hriešnikov, aby nás vykúpil z pozemskej tmy, z egoizmu, ktorý žijeme všetci bez rozdielu.
Tvárime sa, akí sme dobrí, ako sa falošne máme radi; stačí len obyčajná malá škriepka a človek dokáže vytiahnuť zbraň na človeka; a pritom si hovoríme, akí sme kultúrni, ako vieme chrániť prírodu či ochraňovať svet, len človeka nevieme ochrániť a zabíjame ho už v zárodku. Túžime len po sebauspokojení; aké je to všetko falošné. A tu chcem pripomenúť, že aj po smrti Sv. Otca sa nájdu hlasy: bol veľmi konzervatívny, lebo chránil človeka, ktorého mal veľmi rád, chránil celibát, čistotu kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok, ale aj nás laikov. Neustále nám pripomínal Desatoro, vyzýval nás k modlitbe sv. ruženca …, lenže dnešnému tak skazenému svetu niečo také pripomínať? Veď to sú rozprávky, to sa už nenosí …, všetko je také zastaralé. Veď my v kostole nevyrušujeme, len sa rozprávame o svojich chorobách, veď ani ty nie si lepší kresťan, atď. Nikto si nechce pripustiť svoju chybu a pozametať pred svojím prahom. Zabúdame, že sme kresťania katolíci a že sme v dome nášho nebeského Otca, ktorý je v bohostánku. Aj sám Pán Ježiš sa raz nazlostil a vyhnal všetku neresť z jeruzalemského chrámu: „Beda vám!“ Alebo beda nám!
Tí pred dvetisíc rokmi neboli ešte takí učení ako dnes, ani nevedeli, čo robia, ale my to dnes vieme a preto sa budeme viac zodpovedať. Nekrižujme už viac Pána Ježiša či jeho nástupcov, nezaslúžia si to. Za tých pätnásť či šestnásť rokov slobody som to pochopil až veľmi dobre, spoznal som svoj národ, svoje rodné Slovensko, aj svoju dedinu. Keby sme boli naozajstnými kresťanmi, nikdy by sme nevolili zlo!!! Zlo vo voľbách, aj za to sa budeme raz zodpovedať, tam už výhovorky nebudú, tam dostane každý to, čo si zaslúži, ako to chceli zaviesť raz naši komunisti: „Každému podľa zásluh a podľa vlastných potrieb; niektoré veci sa im aj podarili. Ak odvisli niektorí ľudia nevinne na šibenici alebo zomreli v žalároch; vraj si to zaslúžili. Kde je to naše kresťanské zvolanie: „Sme len Tvoji, Otče, sme len Tvoji, naša drahá Matka?! Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva?!“
Ako-tak premýšľam, nezvečerieva sa aj nad našou vierou alebo kresťanstvom? Nájde Syn človeka pri svojom druhom príchode ešte vieru, ako sám povedal? Nemajte mi to za zlé, nevytýkam to osobne Víťazu, lebo u nás je ešte viera aká-taká, ale patrí to celému Slovensku, ba istotne aj svetu. Ešte šťastie, že je tu Duch Svätý, ktorého nám Pán Ježiš ponechal až do skončenia sveta a nechal nám tu aj svoju dobrú nebeskú Matku, ktorá nás v týchto rozháraných časoch neopúšťa. Nechal nám tu aj apoštolov, svojich nástupcov a jasne nám povedal: „Ich poslúchajte!“ Povedal nám aj: „Hľa, Vaša Matka!“, „Matka, hľa, Tvoji synovia a dcéry!“ Akí sme to synovia a dcéry, ak si nevážime svojich rodičov?
Vchádzame do najkrajšieho mesiaca roka – mesiaca máj – o to vzácnejšieho, že tento mesiac patrí Panne Márii, našej drahej Matičke, počúvajme ju!!! A všetci spoločne bez výnimky volajme: „Totus Tuus!“ … Chceme byť všetci Tvoji, naša drahá Matka. Veď nás do nebeskej vlasti k sebe a svojmu Synovi, kde všetci s radosťou chceme prísť. Kiežby to tak bolo!

Salanci Adolf

Pozrel na nás a žehnal nás

Bol nádherný a neopakovateľný deň 29. september 2004. Námestie sv. Petra bolo ožiarené slnkom a modrá obloha tomu dodávala neopakovateľný ráz.

Stredajšia audiencia sa začala. Sv. Otec Ján Pavol II. prichádza na papamobile pozdraviť svojich pútnikov. Pozdravuje mládež, starších a žehná ich. Nasleduje príhovor Sv. Otca. Po príhovore nastala chvíľa, ktorá sa dá ťažko opísať. Veľké nadšenie, radosť z osobného stretnutia pri jeho nohách. Moje pocity boli silné: Čo mu poviem? Pozdravím ho za celý národ a za celý svet.
Prichádzame k nemu. Vyjadrila som mu svoju „Lásku“: „Mám ťa rada.“ Svojimi chápajúcimi očami pozrel na nás a žehnal nás. Tento neopakovateľný deň prežívali aj moje sestry AnnaMária a Svetlanka.
Mladí, majte veľké túžby – Boh Vám ich splní!

sr. Leona

Ruka, ktorá ma stále drží

Po rokoch beznádeje, v júni r. 1993, z Božej vôle sme sa mohli s manželkou zúčastniť na pútnickom zájazde do Ríma. Zmienim sa len o najsilnejšom osobnom zážitku z audiencie u Svätého Otca Jána Pavla II.

V naplnenej vatikánskej aule sme všetci prítomní s veľkou túžbou očakávali príchod Sv. Otca. Zraky všetkých boli upreté na priestor, odkiaľ mal pápež prísť na „javisko pravdy“. Ten okamih príchodu sme všetci prítomní z rôznych krajín sveta zaregistrovali naraz; vytryskol úžasný jasot, ktorý vyjadril každý po svojom vo vlastnom jazyku. Bol to úprimný prejav nesmierneho šťastia a radosti, ktorý postupne prešiel na jednotné skandovanie „Vivat Papa!“
Po obvyklých ceremóniách Sv. Otec vykročil do koridorov ohraničených zábradlím, ku ktorým sa ľudia natlačili s túžbou podať si ruku so Sv. Otcom alebo sa aspoň dotknúť jeho rúcha. Ja som bol jedným z tých omilostených šťastlivcov, ktorý si mohol so Sv. Otcom podať ruku a zároveň pozrieť sa do jeho tváre. Vtedy som pocítil charizmatickú silu jeho osobnosti, ktorá žiarila najmä z jeho očí. Jeho ruka mi dodala zvláštnu, ťažko opísateľnú duchovnú silu, ktorú som odovzdal aj mojej manželke podaním svojej pravice. Stačilo niekoľko minút a človeka naplnil pokoj a radosť.
Mám pocit, že i teraz pri spomienkach alebo pri pohľade na jeho obraz ma táto ruka stále drží a sprevádza … Ďakujem Pánu Bohu za túto skúsenosť zo stretnutia so Svätým Otcom Jánom Pavlom II.

Ladislav Pacovský, Levoča

Z myšlienok Jána Pavla II.

Milí priatelia, viem zo svojej skúsenosti univerzitného profesora, že máte radi konkrétne syntézy. Syntéza – program toho, čo som povedal, je veľmi jednoduchá: možno ju zhrnúť do jednoduchého nie a jedno duchého áno:
Nie egoizmu.
Nie nespravodlivosti.
Nie zábave bez morálnych zásad.
Nie beznádeji.
Nie nenávisti a násiliu.
Nie cestám bez Boha.
Nie nezodpovednosti
a povrchnosti.
Áno Bohu, Ježišovi Kristovi, Cirkvi.
Áno viere a úlohám,
ktoré zahŕňa.
Áno rešpektovaniu dôstojnosti, slobody a práv osôb.
Áno úsiliu povzniesť človeka
a priviesť ho až k Bohu.
Áno spravodlivosti, láske
a pokoju.
Áno solidarite so všetkými, zvlášť s tými najbiednejšími.
Áno nádeji.
Áno vašej úlohe vybudovať lepšiu spoločnosť.

Ján Pavol II. Veľký

V dejinách poznáme veľa osobností, ktoré sú označené titulom Veľký: panovníci Alexander, ruský cár Peter alebo pápež Lev. Boli to osobnosti doby, v ktorej žili. Odvážim sa napísať, že Ján Pavol II. si tiež zaslúži tento titul nielen preto, že bol osobnosťou tejto doby, ale osobnosťou tisícročia. „Z celej hĺbky srdca volám, nech zostúpi Duch!“, povedal pri prvej návšteve Poľska. Jeho duch, jeho ohlasovanie, presnejšie povedané, žitie s Bohom naplnilo druhé tisícročie, keď ako pápež previedol loď Cirkvi na rozbúrenom mori dnešnej doby do tretieho tisícročia.

Prečo bol vlastné Veľký? Pre mnohé vlastnosti: vážil si každého človeka, vážil si život od počatia po prirodzenú smrť. Bol otvorený ku každému, odpúšťajúci atentátnikovi, ktorý mu siahol na život, ekumenický – židov nazval „drahými staršími bratmi“, stretal sa s predstaviteľmi rôznych náboženstiev, bol ospravedlňujúci, charizmatický, priateľ detí a milujúci mládež …, mohol by som pokračovať ďalej. Ale chcem sa zastaviť pri posledných chvíľach jeho života. Zastaviť sa pri odkaze, jeho pečati pre nás všetkých.
Na smrteľnej posteli povedal: „Myslím na vás. Radujte sa vo vzkriesenom Ježišovi. Povstáva ním život nový.“ Pozrime sa na apoštola Pavla, čo napísal z väzenia v ťažkej chvíli: „Ustavične sa radujte, opakujem, radujte sa“ (porov.Flp 4,4), „A keby som mal aj svoju krv vyliať na obetu a svätú službu vašej viery, radujem sa a radujem sa s vami všetkými“. Aká podobnosť so sv. apoštolom Pavlom. Nedá sa zabudnúť na slová pápeža Jána Pavla II., keď sa lúčil s týmto svetom a svojim najbližším spolupracovníkom napísal na lístok: „Som plný radosti, radujte sa aj vy. Modlite sa s radosťou. Všetko vkladám do rúk Božej Matky.“
Je vhodné spomenúť analýzu súčasnosti, ktorú urobil Ján Pavol II. pri rozhovore s poľskými filozofmi v roku 1993, publikovanú v knihe Pamäť a identita v roku 2005. Pri definovaní hlavnej úlohy na najbližšie roky po páde totality v strednej a východnej Európe hovorí, že najdôležitejšie je teraz nezostať na povrchu, ale učiť sa Krista: „Ide o viac, než o teológiu v striktnom význame. Je to svedectvo života, svedectvo o tom, čo znamená cítiť sa v Božích rukách, čo znamená učiť sa Krista, ktorý sa zveril do Otcových rúk až po slová: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46), vyslovené na kríži. Práve to znamená učiť sa Krista: preniknúť do hĺbky tajomstva Boha, ktorý touto cestou vykupuje svet. Ísť do hĺbky poznania Krista, hĺbky našej viery nás pozýva slovami Ježiša, ktoré povedal Petrovi: „Zatiahni na hlbinu“ (Lk 5,4), ako napísal v dokumente Na začiatku nového tisícročia – Novo millennio ineunte v bode 1.
Nakoniec sa pozrime na čas jeho smrti – zomrel v roku Eucharistie; aj Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu deň pred svojou smrťou. Zomrel večer pred nedeľou Božieho milosrdenstva; celý jeho život bol milosrdným, aj jedna z jeho encyklík má názov Dives in misericordia – Bohatý na milosrdenstvo. Počas svätorečenia sestry Faustíny 30. apríla 2000 povedal: „Prajem si, aby sa oddnes Druhá veľkonočná nedeľa nazývala v celej Cirkvi Nedeľou Božieho milosrdenstva“.
Môžeme smelo nazvať Jána Pavla Veľkým, celý jeho život bol veľkým. Čerpajme z bohatých prameňov jeho myšlienok, vracajme sa k jeho prácam, príhovorom, knihám a aj vďaka jeho myšlienkam zatiahnime na hlbinu nášho vnútra, nášho srdca a „učme sa Krista“.

Jozef B.

Rozlúčka so Sv. Otcom

V deň pohrebu Sv. Otca som si zobrala dovolenku, aby som aspoň cez televízne vysielanie mohla byť prítomná na rozlúčke s ním.

Všetci z domu odišli za povinnosťami a ja som ostala sama s malým 10mesačným vnúčikom. Zapálila som sviečku a modlila som sa spolu s miliónmi ľudí, ktorí boli zhromaždení na Svätopeterskom námestí. Mala som obavy, že Martinko bude nepokojný a bude ma vyrušovať. No on sa celý čas potichučky hral. Celé vysielanie pohrebných obradov bolo dôstojne pripravené a určite každý, kto pozeral, bol veľmi dojatý, aj ja. Veď odchádzal úžasný človek, náš Svätý Otec. Keď odnášali truhlu s ostatkami Sv. Otca, tisíce mladých volali: „Papa, Papa …!“ „Otec, Otec …!“
Vnúčikovi som povedala: „Pozri, Sv. Otec už odchádza, zamávaj mu pá pá pá …“ A on si sadol pred televízor a vytrvalo mával obidvoma ručičkami. Bolo to veľmi dojímavé. Obrady sa skončili, vypla som televízor a chcela som uložiť malého spať. Hojdala som ho na rukách, spievala mu a očká sa mu už-už zatvárali. Len tu zrazu z ničoho nič otvoril naširoko očká a snažil sa posadiť. Darmo som mu dohovárala, aby ležal a spinkal. Celou svojou silou sa posadil a udivene sa pozeral na obraz na stene. Mám tam krásny veľký obraz Sv. Otca, ktorý sa usmieva a ruku má zdvihnutú na požehnanie alebo pozdravenie, tak ako to vedel iba on. Darmo som ho tíšila a nútila ľahnúť, on stále sadal a pozeral na Sv. Otca. Aj sa mu chcelo plakať, aj sa s ním rozprávať a zrazu mu ručičkou zamával. Bola som z toho veľmi prekvapená. Povedala som mu, že je to Sv. Otec. Zaujímavé na tom je, že ho nikto predtým na ten obraz neupozorňoval. Po chvíli sa upokojil a zaspal. Keď sa zobudil, bola som zvedavá, či si to pamätá. Spýtala som sa ho, kde je Sv. Otec. Hneď sa otočil tým smerom a pozeral na obraz. Keď sa ostatní poschádzali domov, porozprávala som im o tom. Tiež sa ho pýtali, kde je Sv. Otec. On utekal po štyroch pred obraz, posadil sa a začal mávať rúčkami. Boli z toho prekvapení tak ako ja.
A takto to robí dodnes. Kdesi som počula, že malé detičky vidia anjelov. Tak možno, že mu Sv. Otec tou zdvihnutou rukou z obrazu zamával. Veď ako vieme, Sv. Otec bol aj je takým dobrým anjelom, ktorý miloval všetkých ľudí a zvlášť mladých a malé deti.

Mária H.