Rozlúčka so Sv. Otcom

V deň pohrebu Sv. Otca som si zobrala dovolenku, aby som aspoň cez televízne vysielanie mohla byť prítomná na rozlúčke s ním.

Všetci z domu odišli za povinnosťami a ja som ostala sama s malým 10mesačným vnúčikom. Zapálila som sviečku a modlila som sa spolu s miliónmi ľudí, ktorí boli zhromaždení na Svätopeterskom námestí. Mala som obavy, že Martinko bude nepokojný a bude ma vyrušovať. No on sa celý čas potichučky hral. Celé vysielanie pohrebných obradov bolo dôstojne pripravené a určite každý, kto pozeral, bol veľmi dojatý, aj ja. Veď odchádzal úžasný človek, náš Svätý Otec. Keď odnášali truhlu s ostatkami Sv. Otca, tisíce mladých volali: „Papa, Papa …!“ „Otec, Otec …!“
Vnúčikovi som povedala: „Pozri, Sv. Otec už odchádza, zamávaj mu pá pá pá …“ A on si sadol pred televízor a vytrvalo mával obidvoma ručičkami. Bolo to veľmi dojímavé. Obrady sa skončili, vypla som televízor a chcela som uložiť malého spať. Hojdala som ho na rukách, spievala mu a očká sa mu už-už zatvárali. Len tu zrazu z ničoho nič otvoril naširoko očká a snažil sa posadiť. Darmo som mu dohovárala, aby ležal a spinkal. Celou svojou silou sa posadil a udivene sa pozeral na obraz na stene. Mám tam krásny veľký obraz Sv. Otca, ktorý sa usmieva a ruku má zdvihnutú na požehnanie alebo pozdravenie, tak ako to vedel iba on. Darmo som ho tíšila a nútila ľahnúť, on stále sadal a pozeral na Sv. Otca. Aj sa mu chcelo plakať, aj sa s ním rozprávať a zrazu mu ručičkou zamával. Bola som z toho veľmi prekvapená. Povedala som mu, že je to Sv. Otec. Zaujímavé na tom je, že ho nikto predtým na ten obraz neupozorňoval. Po chvíli sa upokojil a zaspal. Keď sa zobudil, bola som zvedavá, či si to pamätá. Spýtala som sa ho, kde je Sv. Otec. Hneď sa otočil tým smerom a pozeral na obraz. Keď sa ostatní poschádzali domov, porozprávala som im o tom. Tiež sa ho pýtali, kde je Sv. Otec. On utekal po štyroch pred obraz, posadil sa a začal mávať rúčkami. Boli z toho prekvapení tak ako ja.
A takto to robí dodnes. Kdesi som počula, že malé detičky vidia anjelov. Tak možno, že mu Sv. Otec tou zdvihnutou rukou z obrazu zamával. Veď ako vieme, Sv. Otec bol aj je takým dobrým anjelom, ktorý miloval všetkých ľudí a zvlášť mladých a malé deti.

Mária H.

Svätý Otče!

Dnes mojej lýre dajte požehnanie,
nech dobré slová vyhrknú jej z úst,
keď proti chladným prúdom teplo vanie,
by sám Ježiš k nám šiel na odpust.

Pred zástupom som ušiel na figovník,
lebo som stále drobnej postavy,
že srdce si tu obohatí slovník,
ak Boh sa azda pri mne zastaví …

Hej, ohriakli ma: Zachej,
kam sa driapeš?
Chceš narobiť nám k sviatku oštary?
Ja odvetil som: Cestou pôjde pápež,
a chcem ho vidieť z tváre do tváre!

Vitajte teda, Otče, u Zacheja,
čo neviete klamať, kradnúť na mýte!
Tu v každom kúte Boh je pánom, nie ja.
Je plodom námah, čo tu vidíte.

Nie, moje srdce nič si neponechá,
nech o všetko sa delí chudoba!
Mne stačí rohož, svieca,
chlieb a strecha:
kto rád má Krista, sa mu podobá.

Snáď veľkomožní, chmúrni farizeji
ošomrú aj Vás pre tú návštevu,
ale Vy viete ľuďom v beznádeji
vliať vieru, lásku, pravdu – bez hnevu.

Keďže som nikdy nemal právo na clo,
nemám Vám čo dať z príjmov, zo zeme,
no ak zlé slovo by Vám na tieň kväclo,
ja, moja čeľaď hneď ho zmyjeme.

Napokon ešte jeden dar Vám podám,
ktorým som ja a moji priatelia.
Na čele s Vami čeľme nepohodám!
Tí, čo chcú strieľať, nech nás zastrelia!

Odteraz môj dom prekypovať bude
veľpožehnaním, čo ste dali mi …
Naveky Vám zaň vďačí z hrdej hrude
najmenším hádam, medzi malými.

Gorazd Zvonický

Ján Pavol II., oroduj za náš národ!

Dotĺklo šľachetné srdce nášho milovaného pápeža Jána Pavla II. V pokornom postoji Sv. Otca, pred sochou Panny Márie fatimskej, ktorá vo svojej korune na hlave drží guľku z atentátu na Sv. Otca z 13. mája 1981, je vyjadrením jeho životného kréda: „Totus Tuus!“, „Celý Tvoj, Mária!”

Tak ako Mária statočne pretrpela a niesla bolesti svojho Syna až na smrť pod krížom, vediac, že to utrpenie malo zmysel, tak náš milovaný Sv. Otec Ján Pavol II. jej bol podobný. Aj on trpel za bolesti tohto sveta. Jeho fyzické utrpenie však bolo preňho oproti duševnému utrpeniu vedľajšie. Jeho úrad nebol len v Ríme, ale na celom svete, kde vkročila jeho noha. Vidiac toľkú nespravodlivosť, utrpenie, vojny prosil, vyzýval a burcoval svedomie k spravodlivejšiemu rozdeľovaniu dobier tohto sveta. Bol proti akémukoľvek násiliu a vždy hovoril, že všetky problémy sa dajú riešiť komunikáciou, slovom, ak žijeme večné Slovo – Krista.
Slovensko malo to šťastie, že ho navštívil trikrát. Naposledy v roku 2003. Spolu s manželom sme sa zúčastnili na jeho návšteve v Banskej Bystrici. Napriek chladnému a daždivému počasiu sme boli na námestí už o 6:00 h ráno. Mali sme to šťastie, že sme mali lístky v koridore tesne pred Sv. Otcom. Keď okolo jedenástej hodiny prichádzal Sv. Otec na námestie, moje oči plné sĺz preplakali celú sv. omšu. Slzy mi tiekli samé. Boli to slzy radosti, ale aj lúčenia, pretože všetci sme v podvedomí cítili, že to bola návšteva rozlúčky so Slovenskom. Miloval slovenský národ osobitným spôsobom. Vkladal doňho veľké nadeje pre zjednocujúcu sa Európu. Kiežby jeho slová k slovenskému národu padli na úrodnú pôdu.
Ján Pavol II., oroduj za náš slovenský národ u Boha! Aby sa konečne zjednotil a pod ochranou Matky Sedembolestnej, ktorú si zvolil za patrónku, zachoval vieru aj v zjednotenej Európe. Lebo bez viery je život prázdny a nezmyselný.
Na sviatok sv. Karola Boromejského v roku 1981 básnik Gorazd Zvonický napísal prekrásnu báseň “Svätý Otče!” Autora za túto báseň pápež objal. To hovorí za všetko. To objatie nebolo len pre Gorazda Zvonického, ale pre celý slovenský národ. Sv. Otče, Ján Pavol II., oroduj za nás! Vieme, že si nás miloval. A aj v mojom srdci si brázdu vyoral. Ďakujem ti, sv. Otče!

Anna and Jozef Biros

„Ja budem tiež kardinálom!“

To, že raz bude kardinálom, vedel Jozef Ratzinger už v materskej škôlke. Jeho starší brat Georg sa zaručuje, že chlapček Jozef po návšteve kardinála Michaela Faulhabera v materskej škôlke, v jeho vtedajšej bavorskej domovine Tittmoningu, spontánne vyhlásil: „Ja budem tiež raz kardinálom!“ Na chlapčeka urobil dojem najmä nádherný ornát kardinála. Trvalo potom však 45 rokov, kým sa to naozaj splnilo.

Benedikt XVI.

Nový pápež Benedikt XVI. je inšpirovaný pontifikátom Benedikta XV. a úlohou, ktorú mal patrón Európy, svätý Benedikt z Nursie (meno Benedikt z lat. benedictus – „požehnaný, blahoslavený“).
Posledným z pápežov, ktorý si zvolil toto meno, bol Talian Giacomo della Chiesa – Benedikt XV. (1914-1922). Za pápeža Leva XIII. bol štátnym podsekretárom, neskôr sa stal boloňským arcibiskupom; kardinálom sa stal iba krátko pred svojím zvolením za pápeža. Vďaka svojej pápežskej neutralite v čase I. svetovej vojny si získal politickú vážnosť. 1. augusta roku 1917 poslal všetkým vedúcim mocnostiam diplomatickú nótu, v ktorej žiadal o mierové riešenie konfliktu. Po tomto neúspešnom pokuse sústredil všetko svoje úsilie na to, aby zmiernil utrpenie a biedu zapríčinené vojnou.
Benedikt XV. bol šľachetného a vyrovnaného charakteru, muž veľmi inteligentný a zároveň skromný.

-re-

Prečo si pápeži menia meno?

Pápež si po svojom zvolení mení svoje meno. Je to jedna z prvých otázok, ktorú nový pápež po zvolení dostane: „Aké meno si volíš?“ Odkiaľ sa vzala táto tradícia?

Zmena mena je starým zvykom, ktorý nachádzame už v Starom zákone. Ak Boh niekoho vyvolil na mimoriadnu úlohu, zároveň mu zmenil i meno. Znamenalo to úplné odovzdanie sa na novú úlohu, ktorú pre neho Boh pripravil. Spomeňme si len na Abrama a jeho ženu Sarai, ktorí dostali nové mená – Abrahám a Sára. Nový pápež si teda mení meno, lebo dostal od Boha nové poslanie.
Aby sme však pochopili i praktický zmysel zmeny mena, musíme zájsť do roku 533, keď bol za pápeža zvolený Mercurius. Jeho meno bolo pohanské a tak si ho rozhodol zmeniť. Vybral si meno Ján. Okolo roku 1000 bola zmena mena niečím prirodzeným. V roku 1009, keď bol za pápeža zvolený Pietro Buccaporca, zmenil si svoje meno, lebo sa cítil nehodným nosiť meno prvého pápeža – sv. Petra.
Nové meno si každý z pápežov volí sám podľa vlastných kritérií. Väčšinou však ide o želanie nasledovať v diele niektorého z predošlých pápežov. Kardinál Wojtyla si v roku 1978 zvolil meno Ján Pavol II., nakoľko sa rozhodol pokračovať v započatom diele uskutočňovania II. vatikánskeho koncilu. Zvolil si teda meno po Jánovi XXIII. a Pavlovi VI.. Keďže podobné želanie mal pred ním i Ján Pavol I., ktorý bol pápežom len 33 dní, za menom pribudlo číslo II.
Najčastejšie mená pápežov: Ján – 23x, Gregor – 16x, Benedikt – 15x, Klement – 14x, Inocent – 13x, Lev – 13x a Pius – 12x.

-re-

Kto je nový pápež Benedikt XVI.?

Po veľkom pápežovi – filozofovi prichádza nový pápež – veľký teológ. Jozef Ratzinger, jeden z najvplyvnejších mužov Cirkvi, sa veľmi často vyslovoval k základným otázkam budúcnosti Cirkvi, pápežstva a medzináboženského dialógu. V zjednocujúcej sa Európe jednoznačne vyhlasoval, že Európu nemožno budovať bez Boha. Nevyhýbal sa ani pálčivým otázkam súčasného sveta ako je antikoncepcia, svätenie žien, celibát, ale rovnako aj otázke sociálnej, ako sú dane alebo západný hospodársky systém.
Narodil sa v Marktlu na Inne v Hornom Bavorsku na Bielu sobotu 16. apríla 1927.
Otec Jozef bol žandár v hodnosti komisára, skôr platom chudobný, matka Mária sa venovala výchove troch detí. Otec bol spravodlivý, ale veľmi prísny a zároveň srdečný. Obaja rodičia boli veľmi nábožní. Po nástupe Hitlera k moci bol jeho život veľmi rozmanitý. Nikdy netajil, že ako mladý študent mal problém s Hitlerjugendom. Nakoľko to bola organizácia od roku 1941 povinná, jeho brat musel byť členom tejto organizácie. Jozef Ratzinger sám hovorí, že on mal akési šťastie, že ho od problému ochránil jeho učiteľ, ktorý sám bol síce nacistom, ale poctivým mužom, ktorý túto nepríjemnú otázku vyriešil za neho.
Ako 16-ročný musel zanechať seminár v Traunsteine, narukovať v Mníchove k protilietadlovej jednotke. Po vojne vstúpil do freisinského seminára. Za kňaza bol vysvätený v roku 1951. Stal sa jedným z najmladších profesorov v Nemecku. Ako profesor pôsobil v Bonne, Münsteri, Tübingene a Rezne. Neskôr sa stal poradcom kardinála Fringsa v Kolíne, s ktorým sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile (1962-65).
V roku 1977 sa stal mníchovským biskupom a o tri mesiace neskôr ho pápež Pavol VI. povýšil na kardinála. Pápež Ján Pavol II. ho povolal v roku 1981 za prefekta Kongregácie pre náuku viery a neskôr ho vymenoval za dekana kardinálskeho kolégia.
19. apríla bol zvolený za pápeža a vybral si meno Benedikt XVI.

-re-

KONKLÁVE 2005 – Voľba nového pápeža

Pondelok 18. 4. 2005 – Prvý deň konkláve
– 10:00 Bazilika sv. Petra – sv. omša za vyvolenie nového pápeža. Kardinál Ratzinger, dekan kardinálskeho kolégia predsedá sláveniu Eucharistie za vyvolenie pápeža na úvod konkláve. Vo svojej homílii adresoval kardinálom o. i. aj tieto slová: „V tomto momente veľkej zodpovednosti kardináli zídení na konkláve majú zvoliť pastiera, ktorý nás povedie k poznaniu Krista, v dobe poznačenej diktatúrou relativizmu.“
– 16:30 Procesia zo sály Požehnania do Sixtínskej kaplnky. Za spevu Litánií k všetkým svätým sa 115 kardinálov – voličov v procesii presunulo do Sixtínskej kaplnky. V kaplnke zaznel hymnus k Duchu Svätému – Veni Creator Spiritus. Dekan kardinálskeho kolégia kardinál Ratzinger spolu so zhromaždenými kardinálmi prednáša predpísanú prísahu a každý z účastníkov konkláve ju potvrdzuje položením ruky na otvorený Evanjeliár, umiestnený v centre Sixtínskej kaplnky.
– 17:25 Extra omnes. Pápežský ceremonár P. Marini vyhlásil „Extra omnes“ a vzápätí sa dvere Sixtínskej kaplnky zatvorili.
– 20:04 Čierny dym. Znak toho, že v prvom kole nikto z kardinálov nezískal potrebné kvórum 2/3 hlasov.
Utorok 19. 4. 2005 – Druhý deň konkláve
– 11:52 Svetlý, neskôr čierny dym. Z komína vychádza dym svetlej farby, čo spôsobuje senzáciu na Nám. sv. Petra. Dym bol na prvý pohľad bielej farby, po chvíli stmavol, až nakoniec celkom sčernel. Zvony na Bazilike sv. Petra nebijú, čo je jasným znakom, že pápež ešte nebol zvolený.
– 17:50 Biely dym a hlahol zvonov na Bazilike sv. Petra je neklamným znakom toho, že voľba kardinálov bola úspešná. Cirkev našla nástupcu Ján Pavla II. a svojho nového duchovného vodcu.
– 18:33 Svätopeterské námestie sa zapĺňa do posledného miesta. Pohľady zhromaždených sa upierajú na hlavný balkón Baziliky Sv. Petra.
– 18:48 Kardinál, protodiakon svätej rímskej Cirkvi Estevez tradičnou latinskou formulou Annuntio vobis gaudiam magnum, habemus Papam (Zvestujem Vám veľkú radosť, máme pápeža) oznámil, že na pápežský stolec svätej rímskej Cirkvi bol zvolený kardinál Joseph Ratzinger a vybral si meno Benedikt XVI.
– 18:50 Prvé slová pápeža Ratzingera z balkóna požehnaní Baziliky sv. Petra: „Po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. ctihodní kardináli zvolili mňa, jednoduchého a pokorného robotníka v Pánovej vinici.“
– 18:52 Prvé Urbi et Orbi Benedikta XVI. „Benedetto! Benedetto!“, desaťtisíce veriacich zhromaždených na námestí sv. Petra skanduje novému pápežovi. Po chvíli pápež Benedikt XVI. udeľuje svoje prvé požehnanie Urbi et Orbi.
Streda 20. 4. 2005 – Ukončenie konklávy
– 9:00 Novozvolený pápež predsedal sláveniu Eucharistie v Sixtínskej kaplnke. Vo svojom prvom posolstve sa obrátil ku všetkým ľuďom dobrej vôle a naznačil hlavné ciele svojho pontifikátu:
• chce pokračovať v úsilí svojich predchodcov – aktualizovať II. vatikánsky koncil, ktorý Ján Pavol II. nazval „buzolou“ pre orientáciu v treťom tisícročí
• pracovať na poli ekumenizmu, na obnovení plnej a viditeľnej jednoty všetkých, čo nasledujú Krista
• chce prinášať ľuďom dneška nie svoje svetlo, ale svetlo Kristovo
• pokračovať v dialógu s predstaviteľmi svetskej moci pre lepšiu budúcnosť všetkých ľudí.
V závere svojho posolstva sa obrátil k mladým, ktorí sú budúcnosťou a nádejou Cirkvi a s ktorými sa rád stretne v lete tohto roku na Svetových dňoch mládeže v Kolíne nad Rýnom.
Nedeľa 24. 4. 2005
Slávnostná inauguračná svätá omša na začiatok pontifikátu Benedikta XVI. na Námestí sv. Petra v Ríme o 10:00 hod.

-re-

HABEMUS PAPAM Benedikt XVI.

Dňa 19. apríla 2005 krátko pred 18. hodinou vyšiel z komína Sixtínskej kaplnky biely dym, čo je podľa tradície signálom, že bol zvolený nový pápež.
Približne o hodinu neskôr bol na balkóne Baziliky sv. Petra predstavený svetu nový pápež. Stal sa ním doterajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, nemecký kardinál Jozef Ratzinger. Pre pontifikát si zvolil meno Benedikt XVI.
Pápež Benedikt XVI. je 265. pápežom v histórii katolíckej Cirkvi.

Učme deti vedieť rozhodovať sa

Medzi vlastnosťami, ktoré si rodičia neraz želajú pre svoje deti, pravidelne figuruje schopnosť rozhodnúť sa, chápaná ako obratnosť voliť si medzi rozličnými vhodnými príležitosťami, ale aj ako pohotovosť, rýchlosť a vhodnosť rozhodnutia. Kto neustále všetko odkladá, kto sa neisto kolíše, kto vždy mešká a je nerozhodný alebo stále váha a predovšetkým, kto na seba nikdy neberie zodpovednosť, rozdúchava v rodine napäté rozvratné ovzdušie. Pre mnohých rodičov to často býva hlbokým sklamaním: také dieťa nedodržiava sľuby, marí sny a plány. Frustrácia v nich môže vzbudiť pocit bezmocnosti a rozhodnutie stiahnuť sa: „Rob si, čo chceš. Už mi na tom vôbec nezáleží.“ V skutočnosti ten, kto stále odkladá a nevie sa rozhodnúť, poukazuje svojím správaním na problémy. Keď sa jedná o deti a mladých, prvá vec je zistiť, o aké problémy ide.
Problémy dnes najčastejšie vyvoláva chaos a neistá budúcnosť; nedostatočná schopnosť vytýčiť si konkrétne ciele v hmlistých perspektívach; neschopnosť určiť hierarchiu vecí, ktoré treba robiť. Zdá sa, že mnohí mladí ľudia nie sú informovaní, nemajú zdôvodnenú istotu, čo a prečo je dôležité a čo nie.
Iné problémy im vznikajú zo strachu, zo strachu pred rizikom. A k tomu ešte úzkosť, depresia, preto odmietajú zodpovednosť. Študenti sa usilujú predĺžiť si štúdium na univerzite, aby nemuseli hľadať prácu a zamestnať sa. Je tu na mieste spomenúť, že aj mnohé mladé dvojice snúbencov si predlžujú čas zasnúbenia, aby unikli zodpovednosti, ktorá vyplýva z uzatvoreného manželstva. To je typický strach z autonómie.
Z pozorovania možno sledovať ďalšie problémy, ktoré vyvoláva nedostatočná osobná zrelosť. Týka sa to mladých, ktorí sú príliš závislí od druhých a preto sa dajú ľahko zmanipulovať, podliehajú vonkajším nátlakom, ktoré v ich vývoji spôsobujú určité, zdanlivo nedosiahnuteľné obdobia nedokonalosti. Strach pred skrachovaním mnohých z nich znehybňuje a predčasne vyradzuje z aktívneho života. Predčasne strácajú vieru v svoje vlastné schopnosti.
Pravda, vyskytnúť sa môžu aj iné dosť vážne dôvody: jednotvárnosť úlohy, nechuť, zabudlivosť, nuda, fyzická a psychická námaha. Avšak často je to iba strach z toho, že sklamú rodičov, veštba, ktorá sa zvyčajne aj splní.
ČO MAJÚ S TÝM ROBIŤ RODIČIA? Nikdy nemáme hovoriť: „Vieš čo, choď a rob, čo chceš!“ To je najhoršia rada, akú možno dať. Väčšina detí tzv. „odložených na reparát“ počula tisíckrát túto vetu. Jej stále používanie vyvoláva nevrlosť, frustráciu a nepokoj. Aj stále opakovanie tých istých vecí je negatívne: dieťa to cíti len ako obťažovanie a kontrolovanie. Keď nerozhodný cíti, že ho nútia niečo robiť, čo sám nechce a tiež nevie, prežíva určitý odpor, ktorý ho núti ísť stále pomalšie a nerozhodnejšie. Netreba dieťa stále kritizovať, vysmievať sa a vyhrážať sa; to ho ešte viac pokoruje a znevažuje. Vyhrážanie môže vyvolať reakciu – deti sa potom od nás pravdepodobne odpútajú a stratia v nás dôveru a úprimný vzťah.
Druhá rada je – nikdy neurobiť to, čo má urobiť nerozhodné dieťa. Ak sa rodičia stanú pre dieťa zázračným riešením, zvečnia jeho problém a v budúcnosti bude pravdepodobne pokračovať jeho odkladanie v domnení, že rodičia alebo niekto iný zázračne zasiahne, aby ho vysekal z nejakých problémov a dostatočne ho zachránil.
AKO VYLIEČIŤ DETI, KTORÉ MAJÚ TENDENCIU ODKLADAŤ VECI NA NESKÔR?
Hneď od začiatku je treba povzbudzovať nerozhodné deti, aby objavovali a prekonávali prípadné problémy. Musia sa tiež učiť sami osobne pykať za prípadné dôsledky. No najčastejšie im môžeme pomôcť prekonávať strach tým, že ho rozoberáme pokojne a pritom s citom. Deti potrebujú radcu, ktorý vie povzbudzovať a chápať, nie kritizovať a odsudzovať.
Nerozhodnému dieťaťu treba pomáhať pri plánovaní programu práce, určiť jasné hranice, etapy a ciele. Je ďalej potrebné diskutovať o práci, ako a dokedy ju treba urobiť; aj o následkoch, ak sa práca neskončí v predpokladaných termínoch. Spoločne určovať poradie a dôležitosť výkonu.
Nerozhodnému dieťaťu treba pomáhať klásť si dosiahnuteľné, konkrétne a reálne ciele. Ono samo o sebe nevie odhadnúť, koľko je schopné urobiť, keď na seba berie nejaký záväzok. Keď hovorí o čase, je ešte málo realistické.
Kým deti pracujú na dosiahnutí cieľa, treba ich odmeňovať. Nerozhodní nikdy nemyslia na to, že už niečo urobili, kým prácu nedokončia. Vidia iba to, čo ešte treba robiť a nie to, čo už urobili. Treba ich zavše odmeniť, i keď spravili menej. To im pomáha uvedomovať si svoje schopnosti.
Treba vždy vysvetliť dôvod, prečo sme sa aj nahnevali. Dôležité je jasne sa o tom porozprávať bez toho, aby sme deti trestali a boli voči ním krutí. Deťom sa nemá dať pocítiť hnev, vyjadrovať sa o nich posmešne. Všetko, čo prežívame, treba deťom jasne vysvetliť. Nie sú jasnovidcami, aby vedeli, čo si práve v tejto chvíli myslíme alebo čo prežívame.
Deťom treba povedať, že si ich vážime kvôli dôležitejším vlastnostiam, ako sú vlastnosti „ziskové“. I keď nedosiahnu nápadné výsledky, milujeme ich a zároveň si ich vážime. Rodičia majú zdôrazňovať pozitívne stránky ich charakteru: veľkodušnosť, dobrú náladu, citlivosť, vyrovnanosť, zručnosť a láskavé srdce. Žiaľ, už aj dnes deti oceňujú samé seba iba za to, čo sa im podarí spraviť s úspechom a s ekonomickým ziskom. Je skôr potrebné učiť deti, že dôležitejšie je nadobúdať si veľké a silné osobné vlastnosti, naučiť sa viac „byť“ ako „robiť“ a „vlastniť“ – to je posolstvo, ktoré si vyžaduje čas na pochopenie.
A preto, drahí kresťanskí rodičia, skúsme tieto atribúty vpísať a vložiť pri výchove do našich detí, lebo to je to najdôležitejšie, čo im môžeme my v tejto chvíli a v tomto čase dať. Nech nám v tom pomáha náš dobrý priateľ Ježiš.

MUDr. Blažej Vaščák