Gabriel García Márquez

Laureát Nobelovej ceny z roku 1982, dnes už sedemdesiatštyriročný kolumbijský spisovateľ … má rakovinu lymfatického systému. … v súčasnosti sa stiahol z verejného života a prednedávnom rozposlal otvorený list so želaním, aby sa šíril ďalej …
Hovor, čo cítiš …
Pokiaľ by Boh na chvíľu zabudol, že som len bábkou a daroval mi ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem. Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem. Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu. Spal by som málo a sníval viac, pretože viem, že každou minútou so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla. Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia. Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj svoju dušu. Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia, že je nevhodné zamilovať sa, keď si starý. Nevedia totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou.
Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím či opustenosťou. Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia … Naučil som sa, že všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme. Naučil som sa, že keď novorodenec po prvý raz chytí svojou dlaňou palec svojho otca, drží ho už navždy. Naučil som sa, že človek môže pozerať na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zodvihol … Je ešte mnoho vecí, ktoré som sa od vás mohol naučiť, ale v skutočnosti sa mi neveľmi zídu, pretože vo chvíli, keď ma vložia do truhly, nebudem už nažive.
Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš. Keby som vedel, že ťa dnes posledný raz uvidím spať, silne by som ťa objal a modlil by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť tvojim anjelom strážnym. Keby som vedel, že toto sú posledné minúty, v ktorých ťa vidím, povedal by som: „Milujem ťa!“ A nepredpokladal by som hlúpo, že o tom predsa vieš. Vždy je nejaké ráno a život nám vždy dáva možnosť urobiť dobrý skutok, ale pokiaľ sa mýlim a dnešok je všetkým, čo mi ostáva, chcel by som ti povedať, ako veľmi ťa milujem a že na teba nikdy nezabudnem.
Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému ani starému. Možnože sa dnes posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev, na jeden bozk, budeš ľutovať, že si bol príliš zaujatý na to, aby si im splnil posledné želanie.
Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý a nájdi si čas, aby si im povedal: „Je mi ťažko.“ „Prepáč.“ „Prosím.“ „Ďakujem“ … a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto si ťa nebude pamätať za tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať. Dokáž svojim priateľom a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.
Tieto slová adresuj, komu len chceš. Pokiaľ to neurobíš dnes, ráno bude také, ako to včerajšie.

Z e-mailovej pošty

Naša vďačnosť – naša nedeľa

V meditáciách od kňaza Jána Magu k tretiemu Božiemu prikázaniu som našiel myšlienky, o ktoré sa chcem podeliť s čitateľmi nášho Spektra.
Budeš svätiť nedeľu. Máš možnosť odpočinúť si a zhromaždiť sily. Máš šancu pripomenúť si cieľ svojho života a neutekať pred sebou. Máš príležitosť spomenúť si na deň, keď Kristus vstal z mŕtvych a stať sa tak schopnejším života.
Pred pár dňami sa začal nový rok 2005. V závere minulého náš duchovný otec Oliver veľmi adresnými slovami „šíriaca sa rakovina“ označil postávanie pred kostolom počas nedeľných sv. omší. Každý neduh sa dá liečiť. Predovšetkým všímavosťou rodičov, lebo najviac postávajúcich je mladých ľudí od 13 do 20 rokov. Všetci rodičia by si mali uvedomiť, že sú pred Bohom zodpovední za svoje deti, pokiaľ sú s nimi pod jednou strechou. (Natíska sa mi otázka: V ktorej časti nášho veľkého chrámu by chceli mladí byť?)
Verím, že všetci rodičia chcú pre deti len to najlepšie. V nedeľu ideme do chrámu vyprosiť si od Pána posilu do ďalšieho týždňa aj pre svoje deti, ktoré to možno ešte tak necítia, ale učme ich to. Každý máme povinnosť zachovať dedičstvo otcov a odovzdať ten najväčší poklad, ktorý máme: vieru v Ježiša Krista našim deťom a vnukom. Vysvetlime im význam sv. omše pre náš večný život, v ktorý skrze Ježišovu obetu veríme. A ako píše blahoslavená sestra Faustína: „Jedna nábožne slúžená sv. omša za života má u Boha väčšiu cenu ako desiatky slúžených za nás po smrti.“ Opýtajme sa na našich detí, keď prídu z kostola (a hneď je jasné, či boli dnu alebo vonku), aká pieseň sa spievala, aké evanjelium bolo a pár viet z homílie.
Vaši otcovia a dedovia (aj my deti) sme sa tlačili v malom studenom kostolíku sv. Ondreja a určite bolo ich túžbou, aby ich deti a vnuci mohli dôstojne prežívať Kristovu obetu. Tento chrám postavili za cenu obrovských obetí. Keď sme hladní, ideme do obchodu kúpiť si pokrm pre telo. Naša duša túži po pokrme večného života, po Eucharistii. A ten pokrm, zázrak, Telo nášho Pána je iba v kostole. Nie v jeho areále. Kostolný areál je len posvätné miesto, nie je to miesto na dôstojne prežívanie sv. omše. Veď Pán nás volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ja vás posilním.“ A mnohí z nás by iste povedali so žalmistom: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“
Prídu teplejšie dni. Naši „skalní“, ktorí vydržali zimu vonku, budú mať ďalších nasledovníkov. Mladé páry, mladých manželov s deťmi v kočíkoch. Alebo sa mýlim? Nebolo by lepšie, mladí rodičia aby ste sa vystriedali? Určite by ste mohli prežívať sústredene sv. omšu bez vyrušovania iných. Vy, čo máte väčšie deti, ktoré idú samé do kostola, všímate si ich správanie? Vštepujete im úctu k posvätnému miestu? Veď to je vizitka vašej výchovy. Vy, čo stojíte vonku a celú sv. omšu „prekecáte“, myslíte si, že je pre Vás svätá omša platná? Odpovedzte si sami vo svojom svedomí! Vy, ktorí nestojíte vonku, ale ostávate pri vchodových dverách, čím blokujete vchod, je tak ťažké posunúť sa trošku dopredu? Mladší, ak sedíte, viete ponúknuť miesto staršiemu alebo hosťom? Nik v kostole (okrem kantora a kňaza) nemá miestenku a je vrcholom nelásky niekoho vyhnať z miesta, lebo to je „moje miesto.“ Stalo sa vám to v Ovčí? Veď je to dom nášho spoločného Otca. Pouvažujte a napíšte do nášho Spektra.
Nechcel som súdiť, iba vyjadriť svoj názor na to, čo by v peknej farskej rodine nemalo byť. Urobme každý niečo, aby mal z nás radosť aj náš duchovný otec.

František Š

Vyznanie

Mám veľkú radosť z toho, že Svätý Otec vyhlásil tento rok za Rok Eucharistie. Tento veľký dar mi veľmi pomáha na mojej životnej púti. Ježiš robí skrze túto sviatosť veľké zázraky. Ak verím, že ma môže zmeniť, naozaj to urobí. Tiež som veľmi vďačná za ruženec svetla, ktorý do môjho života prináša naozajstné svetlo. Akoby môj duchovný zrak menej vnímal moje problémy a viac život Ježiša a Márie.
Prosím Pána, aby som s milosťami, ktoré mi pripravil, dokázala spolupracovať. Všetkým želám veľa síl v tomto ťažkom boji a odvahu odpovedať na Božiu lásku drobnými skutkami lásky.

A.M.

Je po Vianociach – žijeme v roku Eucharistie

Keď sme veriacimi, mali by sme spoznávať, čo je pre nás eucharistický Kristus. Mám prekrásny zážitok z celoslovenského kongresu v Bratislave z 23. – 24. septembra 2000. Nedá sa ani slovami vyjadriť, ako to na mňa zapôsobilo.

Do Bratislavy som sa dostala osobným autom so zaťom a dcérou. Cesta bola veľmi dobrá a v modlitbách nám rýchlo uplynula. Keď sme prišli k Dómu sv. Martina, bolo vidieť, že sa tu bude diať niečo zvláštne. Začalo sa to sv. omšou, keď pán biskup Dominik Tóth vyhlásil program na celé dva dni. Nasledovala adorácia pred sviatostným Kristom, sv. ruženec s rozjímaním, večeradlo a korunovanie Panny Márie. Potom sa začal sprievod s obrazom Panny Márie, so spevom a s rozžatými sviečkami po uliciach Bratislavy. Títo ľudia to od totality ešte nezažili – všetko, čo bolo na nohách s údivom pozeralo, čo sa deje. Keď sa sprievod vrátil do kostola sv. Matina, zaznela pieseň Velebí duša moja Pána. To bol prvý deň. Ďakujem Pánu Bohu za pohodlnú noc.
Ráno, keď sme vstali, každá diecéza mala oznámené, kde sa má zísť. My sme boli zaradení s naším otcom arcibiskupom Alojzom Tkáčom do kostolíka kapucínov. Zrána sme sa pomodlili večeradlo. Z každého kostola začali vychádzať veriaci so svojimi biskupmi a kňazmi a zapájali sa do sprievodu; nedá sa ani vyjadriť, ako to na človeka zapôsobí, až „zimomriavky idú po tele“. Zaradili sme sa do sprievodu cez mesto až na námestie Slovenského národného povstania, kde už bolo všetko pripravené na oslavu eucharistického Krista, na sv. omšu. Prišlo veľa biskupov a kňazov z iných štátov.
Sv. omšu celebroval poľský otec biskup Nowacki za účasti mnohých kňazov, diakonov, bohoslovcov, rehoľných sestričiek a veľkého množstva veriacich. Vtedy som bola mimo: Pane Bože, oslavujeme Ťa tu na zemi a čo je pripravené pre tých, ktorí majú nádej sa dostať ku Tebe vo večnosti? Počasie nám prialo. Keď sa skončila sv. omša a sprievod sa začal hýbať, bolo to niečo nádherné, čo Bratislava ešte nezažila. Prvá išla armáda, dychovka, hudba, zvony sa rozozvučali vo všetkých kostoloch. Pred Oltárnou sviatosťou prvoprijímajúce deti sypali kvety, biskupi, kňazi, dievčatá v krojoch a za nimi naši predstavitelia. Keď som to všetko videla, od radosti som si poplakala; neveriaci pozerali, čo sa to deje. Došli sme do kostola sv. Martina, kde bolo poďakovanie a požehnanie s Eucharistiou, zakončilo Te Deum.
Ó, Bože, aká som Ti vďačná za tento veľký dar. Bože daj, aby v Tebe, prítomnom v Oltárnej sviatosti, sme objavili prameň nového a večného života. Ochraňuj svoju Cirkev na Slovensku pri stole Tvojho slova a Tvojho chleba, aby sme v sile tohto pokrmu verne kráčali za Tebou. Chvála Ti a sláva, Najsvätejšia Trojica, jediný a vznešený Boh! H.H.

Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!
Tieto evanjeliové slová prídu bez pochyby človeku na rozum, keď vojde do nádherne vyzdobeného chrámu – všade vládne vianočná atmosféra, vianočná výzdoba či krásny betlehem a v ňom Sv. Panna Mária s dieťatkom, sv. Jozef a všetko to okolo. Alebo keď padne pohľad na oltár – pred ním malý Ježiško v jasliach, nie je to nádhera?
Zamyslime sa niekedy nad tým, prečo je to tak a nie inak? Prečo neprišiel Ježiš ako dospelý kráľ so všetkou svojou slávou? On to mal v pláne tak, ako to bolo, prišiel ako malé dieťa a chce, aby sme aj my boli ako to malé dieťa. Raz nám to povedal aj sám: „Ak nebudete ako tieto malé deti, nevojdete do nebeského Kráľovstva.” Berieme tieto jeho slová vážne alebo mávneme nad nimi rukou? V tomto modernom svete, plnom všelijakých zábav a besov zaoberať sa nejakým Ježišom z Nazareta? A ešte o deťoch; načo nám len boli, nebola by to len príťaž pre nás moderných ľudí v dvadsiatomprvom storočí? Zamýšľame sa nad tým, že aj pred dvetisíc rokmi, keď Ježiš prišiel na túto zem, žil národ v hriechu a nečistote, medziľudské vzťahy neboli najlepšie? Prednedávnom tu ktosi povedal, že svet ešte nikdy nebol taký skazený ako je teraz. Každý sa vyhovára na dobu; kto ju tvorí – nie my ľudia? Ako to žijeme? Celý svet akoby bol chorý, niet žiadneho lieku na jeho vyliečenie. Žijeme v chaose, v strachu o budúcnosť, o prežitie. Klaniame sa mamone a nie Bohu. Pán Boh nám ukazuje svoju silu, nabáda nás kajať sa cez rôzne znamenia; spomeniem november minulého roku – naše Tatry, december – silné zemetrasenie v Bengálskom zálive, kde behom pár minút našlo smrť mnoho ľudí či mnohé prírodné živly vo svete.
Vianoce už ako-tak pominuli, sú za nami a sú tu fašiangy – obdobie plesov a kadejakých zábav. No myslím si, že až vtedy budú nádherné fašiangy, keď dáme svoje áno najprv Bohu. Vtedy bude naša duša plesať a jasať, že sme našli v tomto malom dieťati svojho Spasiteľa a Vykupiteľa, že nás vyslobodí z tejto zemskej skazy, ktorú nám pripravil jeho protivník diabol. Potom sa zabávajme a plesujme, koľko sa nám zapáči, ale nech bude vždy na prvom mieste Boh. Potom to budú fašiangy, na ktoré budeme dlho spomínať. Bude to liek na vyliečenie veľmi ťažkej choroby tohto sveta – ak sa ľudia spamätajú a zoberú si toto malé dieťa Vianoc za svoj vzor. Nie nejakých bludárov, ktorí sú veľkými napomáhačmi diabla, či na Slovensku alebo inde vo svete. Hlásime sa síce k Cirkvi, ale našim chovaním akoby sme sa od nej odvracali a prikláňali sa viac k zlu. Keď tak všetko sledujem, pýtam sa sám seba: čo sa to vo svete deje pričinením človeka, obzvlášť u nás kresťanov katolíkov; akoby sa to dobro niekam vytratilo. Deti neposlúchajú svojich rodičov, koľko už bolo útokov na nášho pápeža, dokonca aj od biskupov či kňazov západnej Cirkvi, aby odstúpil? Nie je to chaos? Ak by chcelo kresťanské Taliansko pozmeniť desatoro Božích prikázaní? V kresťanskom Španielsku zvolili ľavicovú vládu; ľudia sú z toho sklamaní, ako sa tam pomaly vymazáva Boh, povoľuje sa homosexualita či interupcia, ktorá zasiahla celú Európu. Nechceme Boha ani do euroústavy. Kam sme to vlastne došli? Alebo čo všetko je v Holandsku dovolené, ak idú človeka zabiť injekčnou striekačkou?
Ani naše krásne Slovensko nie je výnimkou. Aj u nás sa nájdu ľudia, čo by chceli zmeniť Otče náš, ktorý nás naučil sám Pán Ježiš. Nie je v našich srdciach chaos? Nie je to ono „Quo vadis Slovensko alebo Cirkev na Slovensku“? Kam to vlastne kráčame – po ceste, ktorú nám ukázal Pán Ježiš alebo jeho protivník? Spamätajme sa! Neprinášajme do našej Cirkvi bludy z iných cirkví, siekt. My máme svoje Sv. písmo, nie Korán alebo niečo iné. Možno pre mnohých kresťanov je viac islam či dalajláma. Nehnevajte sa, musel som to napísať. My máme svojho Boha a v ňom aj žime, v tom malom dieťati ,Vianoc, lebo Ono je Láska.

Adolf Salanci

Rakovina v našej farnosti

Nemôžem obísť fakt postávania ľudí pred kostolom. Na túto vec som zareagoval párkrát a s pokojným hlasom. Veľakrát som sa presvedčil, koľko vás stojí vonku. Pri peknom počasí je to až 100 ľudí.

Často mi na svadbe spievate „A náš farár dobrý človek, všetko dovolí …“. Snažím sa byť dobrým človekom a chcem byť dobrým, svätým kňazom. Ale dobrý kňaz je ako dobrý otec, ktorý pohladí, ale aj udrie, ktorý sa usmeje, ale je aj vážny, keď treba, ktorý však napomína svoje deti, ak niečo zlé robia. A ja vám môžem povedať, čo sa tu zlé robí. Šíri sa tu rakovina! A rakovina je hrozná choroba. Každý sa jej bojí. A preto bojte sa jej aj vy. Myslím tu na rakovinu postávania pred kostolom.
Kostol je veľký, mnohí z vás ho budovali, ba postavili ho ešte väčší ako bol naprojektovaný, ale pre koho, keď vaše už dospelé deti ako otcovia a mamy stoja pred kostolom a tak dávajú zlý príklad ostatným? Nie je to náznak nevery, pohŕdania Cirkvou, mystickým telom Kristovým, vysmievania sa Bohu? Aká je vaša viera? Ako a čím ju živíte? Postávaním pred kostolom? Nezakrpatie vám? Chcete mi povedať, že keď sa nemodlite na sv. omši, tak sa modlite doma? To vám neverím? Nemyslíte si, že stačí prísť do kostola na Vianoce, na Veľkú noc, na pohrebnú sv. omšu, na svadbu a na konci roka. Vaše postávanie pred kostolom je pohoršením aj pre biskupa Bobera, ktorý sa na ceste do Ovčia tu zastavil a videl mladých, ale aj otcov a mamy pred kostolom. Tak sa nechovajú zrelí kresťania.
Mnohých, ktorých vidím stáť vonku, poznám a na rôznych príležitostiach sa ku mne hlásite a prihovárate, ale tak kamarátmi nebudeme. S Bohom sa nedá kupčiť, pravá viera sa nedá zľahčovať, prikázanie „Spomni, aby si deň sviatočný svätil“ platí vždy. Ak si prispôsobujete vieru podľa svojho gusta, idete dole vodou a latku náročnosti si znižujete až po zem. A to je naša lenivosť, pohodlnosť, ľahkovážnosť, drzosť k Bohu a pohoršenie všetkých úprimných veriacich.
Okrem nepozornosti pri státí pred kostolom sa tam fajčí, odhadzujú sa ohorky a kto to uprace? Nie je to neslušnosť k verejnému priestranstvu a tobôž k posvätnému miestu? Aká je vaša viera, veď Mojžiš si musel vyzuť sandále, keď sa stretol s Pánom a vy pohŕdate Bohom, ktorý chce byť s vami a svoju drzosť prejavujete hrubým, vulgárnym správaním – nedôstojným postavaním pred kostolom? Potom sa vôbec nečudujem, že nepoznáte kostol zvnútra, bojíte sa prísť dopredu, neviete, ako vyzerajú jasličky. Prejdú Vianoce a vy ste nevideli 6,5 metrový vianočným strom, vôbec nemáte pravý vzťah ku kostolu a teda ani k Cirkvi a ku kňazovi.
Tu apelujem, vyzývam rodičov – porozprávajte sa so svojimi deťmi. Nemajte ružové okuliare, že nie vaše dieťa stojí pred kostolom a povedzte mu, že dobre urobí, ak zostane doma. A taktiež ženatí muži a mladé mamičky, buďte radšej doma a neučte stáť ostatných ľudí, nebuďte zatvrdliví a ťarbaví srdcom. Kedy chcete chodiť do kostola? Keď budete starí? Len aby ste pre svoje postávanie pred kostolom nestratili ani tú malú vieru.

Budujte pravú identitu kresťana a nebuďte schizofrenikmi – rozdvojení v správaní, chovaní, a to ani pred sebou samým a ani pred svojimi blízkymi.

správca farnosti

Nedeľa bez výnimiek

Desatoro na odstránenie výhovoriek, prečo sa nezúčastniť nedeľnej bohoslužby. Aby sme umožnili každému prísť nasledujúcu nedeľu do kostola, plánujeme pripraviť zvláštnu „Nedeľu bez výhovoriek“:
1. Na chóre budú pripravené skladacie postele pre tých, ktorí hovorievajú: Nedeľa je jediný deň, kedy sa môžem poriadne vyspať.
2. Pripravíme aj očné kvapky pre tých, ktorí majú unavené oči od pozerania televízie dlho do sobotnej noci.
3. Chystáme aj ochranné prilby pre tých, ktorí si myslia, že ak prídu do kostola, iste na nich spadne strecha.
4. Deky pripravíme pre tých, ktorí sa sťažujú, že je v kostole príliš zima. Ventilátory tu budú pre tých, ktorí hovorievajú, že je v kostole príliš horúco.
5. Budeme mať slúchadlá pre tých, ktorí vravia, že kazateľ hovorí príliš ticho. K dispozícii bude aj vata pre tých, ktorí sa sťažujú, že kazateľ má prisilný hlas.
6. Rozdáme zoznamy pre tých, ktorí si chcú spočítať a zaznačiť všetkých pokrytcov na bohoslužbách.
7. Zabezpečíme, aby pre tých, ktorí v nedeľu dopoludnia musia chodiť po návštevách, boli ich príbuzní rovnako prítomní na nedeľnej bohoslužbe.
8. Pripravujeme jedlo pre tých, ktorí hovoria: Nemôžem chodiť do kostola, pretože musím chystať obed. Vhodné je dopredu nahlásiť požadované menu, po skončení bohoslužby si ho budete môcť vyzdvihnúť.
9. V jednom kúte kostola nájdete stromy a trávu pre tých, ktorí hľadajú Boha v prírode, zvlášť na golfovom ihrisku (v našich podmienkach skôr v horách a na futbale).
10. Oltárny priestor bude vyzdobený vianočnými hviezdami aj veľkonočnými kvetmi, aby sme pripravili obvyklé prostredie pre tých, ktorí chodia do kostola len na Vianoce a Veľkú noc.
Do videnia v kostole!

Spracované podľa anonymu z Tchajwanu

Duch rozjímania …

S radosťou si otvorme srdcia pre hodnoty života! Veľké osobnosti ohlasujú nové obdobie a nový začiatok.
Advent sprítomňuje nám kresťanom nový čas spásy. Vystupuje anjel Gabriel a pozdravuje veľkú Ženu – Máriu s jej ženským a materským poslaním. Jeho pozdrav stavia skromné dievča medzi významné osobnosti ľudského rodu. Máriino poslanie prevyšuje aj otca viery Abraháma i samotného kráľa Dávida: „Budeš Matkou Spasiteľa.” Mária svojím súhlasom vystupuje až na vrch Sion: „Staň sa mi podľa tvojho slova!”, stáva sa tak novým Jeruzalemom. Ona nám približuje nesmiernu Božiu prítomnosť, zároveň aj svoju pripravenosť na prijatie veľkých darov milostí, ako aj Božieho zaľúbenia: „Našla si milosť u Boha.” V našom ľudskom zrovnávaní milosť u Márie prevyšuje život. Prameňom života je Boh. Čo je naviac v Bohu, vie iba Duch Svätý – Duch Boží! Anjel pokračuje: „Sila Ducha Svätého zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. V moci svetla a tieňa Božieho Ducha počneš a porodíš Otcovo Slovo – Božieho Syna.” Vyslovené slovo Otca prúdi ako nové Svetlo a Teplo do srdca Márie. Duch Svätý preniká do hĺbky bytosti tvora – človeka. Boh sa stáva človekom, aby človeka vykúpil svojou Božskou prítomnosťou. Boží Syn nás prijíma za bratov a sestry. Keď Mária predstupuje pred tretí trón – pred Ducha Svätého – svoje telo dáva Božiemu Slovu pre našu spásu. Jej ľudské telo má zmieriť ľudstvo s nebeským Otcom. Máriin Syn – Ježiš má zmieriť už ako Bohočlovek ľudstvo s Božstvom. Nás všetkých vyslobodí z jarma i otroctva hriechu. V Márii sa stretáva božské s ľudským, duchovné s telesným. Rozdelený pozemský Jeruzalem Izraela a Jakuba sa stáva nárožným kameňom oboch. V Žene – Matke sa spája všetko v láske svojou jednotou: panenstvo s materstvom, poznanie s odovzdaním sa. Pokora Matky Márie sa otvára Svetlu Ducha. Služobnica sa stáva Matkou Syna a Nevestou Ducha Svätého …
S takouto Ženou – Matkou a Pannou sa stretáva náš svätý zakladateľ – otec Arnold. V jeho živote vystupuje Mária ako Veliteľka. On spolupracuje s jej duchovnosťou. Mária mu vyznačuje cestu do rady veľkých osobností. S jej životom zažiari otcovi Arnoldovi nové svetlo Ducha Svätého. Zároveň my všetci vstupujeme s otcom Arnoldom do Máriinej duchovnosti. Tým obohacuje svoje duchovné deti: synov a dcéry starostlivý Otec v novej veľkej rodine. Cez nás misionárov a misionárky prenáša svetlo a teplo Božieho Ducha do nesmrteľných duší. V tejto jednote ducha všetci preciťujeme milosrdenstvo a teplo Božej lásky. Tretie pondelky nám sprítomňujú tajomstvá otca Arnolda, jeho náväznosti na Božieho Ducha, na Matku Máriu, na obetu Božieho Syna a spoločenstvo nebeského Otca. Nik zo spolubratov a spolusestier sa nepozastavuje nad úctou otca Arnolda ku Najsvätejšej Trojici. V tretích pondelkoch sa zdokonaľujeme v obeti misionárskeho ducha životnej obety. V rozhraní mesiacov sa k nám dostáva bohatstvo múdrosti pre poznanie a rozoznávanie znamení doby a času. Ako zakladateľ novej duchovnej rodiny mnoho cestoval a načúval. Pri svojich únavných a dlhých cestách vypozoroval a zakusoval zmenu myslenia. Pociťoval únavu, ako aj úpadok horlivosti. Vyhľadával však nové riešenia rodiacej sa a vzmáhajúcej sa rodiny. Už ako profesor pri poznávaní nedostatkov malej školskej rodiny spoločenstva chce mať Máriu čo najbližšie pri sebe, dokonca na katedre. Po zamietnutí školského kolektívu zrieka sa katedry a odchádza. Mária mu ukáže správny smer cesty jeho života. Dostáva sa ku poznaniu Božieho slova. Rozhoduje sa pre tretí trón – pre Ducha Svätého. Tretí pondelok ho spojí s pravým šťastím Božej lásky Ducha Svätého.
Jeho príklad a poznávanie chce nás všetkých priviesť ku stolici Múdrosti a ku Matke Múdrosti. On s Máriou aj my vyhľadávame moc a silu Božieho Ducha. V znamení času a doby stretneme sa s Máriou ako eucharistickou Ženou. Ona bola prvým bohostánkom. Porodila Božieho Syna. Stála a sledovala jeho utrpenie. Vydržala pod krížom, keď zomieral a stretla sa s Ním po jeho Vzkriesení. Dnešná doba so svojím znamením času aj nás volá ku tretiemu trónu Ducha Svätého, aby sme aj my neúnavne hľadali moc a silu Božieho Ducha. Tretí decembrový pondelok na začiatku cirkevného a na konci občianskeho roka nás navádza ku skúmaniu a hodnoteniu. Hľadáme hodnoty v minulom období, ktoré nás udržiavali nad hladinou nezdaru, aby sme sa mohli zdravšie orientovať a oprieť sa o pravé hodnoty v budúcnosti. Kto nájde opravdivé hodnoty života, našiel krajinu, ktorá sa volá: “Poď a nasleduj ma!” Otec Arnold dostal v rodičovskom dome vzácny dar zdravého rodinného príkladu. Premenil ho na horlivosť apoštolátu modlitby. S modlitbou zdieľal úctu k Srdcu Ježišovmu a ku Matke Márii. Sila jeho ducha a vytrvalosti ho zachovala aj vo vlnobití života. Na svojich dlhých cestách vypozoroval, že všetko, čo dýcha, zároveň aj vzdychá.
Aj my vzdycháme vo svojich srdciach. Vzdycháme po spáse, po kráse, po pravde, dobre aj oslávení. Chceme mať istotu prítomnosti Kráľa vesmíru. A On tróni práve svojou všadeprítomnosťou. Celá zem i vesmír sú jeho dielom. Jeho je aj čas i večnosť. Boh nám ide v ústrety vždy a všade svojou Láskou. V starozákonnom čítaní počujeme, ako posiela proroka ku kráľovi Achazovi, aby si prosil znamenie, či v podsvetí alebo na nebi … Achaz vo svojej pýche odmieta, nechce pokúšať. Boh očakáva naše prosby. Sme jeho tvormi, dokonca jeho deťmi. Boh ostáva verný svojej láske. Aj my s láskou prosme a očakávajme Spasiteľa. Otvárajme si srdcia pravým Hodnotám …
Nech Vám betlehemské Dieťa požehnáva v novom roku! Prežite ho v hlbokom Pokoji a Láske.
S úctou a pozdravom

p. Martin Magda, SVD

ROZHOVOR Šefredaktor Katolíckych novín a hovorca KBS Mons. Marián Gavenda

Vitajte u nás vo Víťaze i na stránkach nášho farského časopisu Spektrum. Aj keď vás niektorí poznáme z Katolíckych novín, mohli by ste sa predstaviť a povedať niečo o sebe?
Som chlapec z dediny a som na to stále hrdý. Taký život prinášal potrebu starať sa, lebo otec robil stále na týždňovky a som starší od brata a sestry. Rástol som, keď naši stavali dom. Potom sme ho postupne dorábali, takže všetko mi je blízke, počnúc záhradou, keď ju bolo potrebné v jeseni porýľovať a potom sa od jari starať o všetko. Mojou výhodou boli starší kamaráti, od ktorých som sa veľa naučil, pochytil. Aj moje detské hry boli robenie rádia, krištálky, určitý čas ma fascinovali pokusy z chémie. Strýko bol kníhviazač, mal svoju dielňu, aj od neho som sa všeličo naučil. Svoje poznámkové notesy som si už ako tretiak, štvrták vyrábal sám, samozrejme pod jeho dozorom. Kúpil som si hračkárske „písmenkové tlačiarničky“ a tlačil na malé lístky a rozdával úmysly modlitby ruženca. Od mala ma fascinoval apoštolát Maximiliána Kolbeho.
No mali sme aj veľký vzťah k prírode, chodili sme stanovať či s otcom alebo s veľkou partiou miništrantov. Tam som začal aj fotiť, čo som pochytil od ďalšieho môjho kamaráta; to ma drží dodnes, teda už 32 rokov. Robil som aj biologickú olympiádu, kde sa spojilo fotenie, naučil som sa písať, lebo popritom otec kúpil písací stroj a ešte aj pozorovanie prírody. Vyhral som ju trikrát v celoslovenskom kole. Robil som to vtedy zámerne, pretože nás dosť „preháňali“ kvôli náboženstvu a tvrdili, že nás nepustia na strednú školu. Vtedy existoval zákon, že kto vyhral v olympiáde minimálne okresné kolo a mal priemer známok do 1,5, musel byť automaticky prijatý na strednú školu. Tak som si povedal, že keď chcem ísť za kňaza, potrebujem gymnázium a naň sa asi inak nedostanem, nuž som sa pustil do olympiády. Samozrejme ma to aj bavilo, žil som preto a vždy som prešiel až do celoslovenského kola – najprv som bol tretí, druhý, nakoniec aj prvý a napokon som sa dostal aj na gymnázium.
Po skončení gymnázia mi práve môj spovedník poradil, aby som šiel na hotelovú školu. Piešťanská „hotelka“ bola v tom čase „hotový babylon“ a ja, čo som aktívne miništroval, stretávali sme sa, premietali sme diafilmy, som si to nevedel predstaviť. Keď sa to dozvedeli ľudia, boli zhrození, lebo dúfali, že pôjdem do seminára. Bol to však dôležitý krok. Predtým som bol dosť uzavretý a môj spovedník zdôrazňoval, že kňazstvo je sviatosť, ktorá sa prijíma pre druhých a ja sa musím naučiť otvoriť pre ľudí. Počas hotelovej školy som už tajne študoval teológiu. Keďže som vyrastal na základnej a na strednej škole medzi saleziánmi, chcel som pokračovať touto formou štúdia a neskôr aj pastorácie a tak som sa nehlásil do bratislavského seminára. Hotelová škola mi dala naozaj veľa. Okrem dnes už tak nevyhnutných cudzích jazykov som sa naučil organizovať, vybavovať veci, pracovať dynamicky a zvládať stres. Po skončení som robil v cestovnej kancelárii Čedok. Ako sprievodca som sprevádzal ruské skupiny, bol to úžasný apoštolát. Cez turistov sme prepašovali do Sovietskeho zväzu náboženské obrázky i biblie.
Dva roky som bol na vojne v Dobřanech pri Plzni. Boli tam dosť ostré podmienky a úplne iná skúsenosť. Skoro celé dva roky som chodil do stráže. To znamenalo množstvo času, vo dne i v noci, času na syntézu toho, čo som dovtedy čítal a prežil. Po vojne som ďalej pracoval v Čedoku, tajne študoval a postupne vyzrievalo rozhodnutie kvôli povolaniu emigrovať do Talianska. Ešte pred maturitou som sa totiž stretol s donom Paulínym, saleziánom, ktorému po rokoch dovolili prísť na Slovensko. Ukázal som mu svoje jednoduché nápady, ako rôznymi hrami zaujať deti a pritom ich nenútene privádzať k poznaniu viery. Asi mu zaimponovalo moje nadšenie a navrhol mi prísť do Ríma, tam oficiálne doštudovať a zapojiť sa do aktivít Slovenského ústavu, slúžiac pre Slovensko zvonku. Emigroval som na jeseň v roku 1988. Popri štúdiu najskôr filozófie a potom teológie som začal spolupracovať so slovenskou redakciou Vatikánskeho rozhlasu i s vydavateľstvom sv. Cyrila a Metoda. To boli vlastne moje krôčiky v masmédiách. Silno nás motivovalo vedomie, že pomáhame našim na Slovensku. Po otvorení hraníc nastala v roku 1990 priam invázia pútnikov do Ríma. Využívajúc niekdajšie skúsenosti, niekoľko rokov som sa intenzívne venoval ich sprievodcovaniu. Pre nich to bola cenná služba, pre nás kontakt s domovom, s novými problémami a príležitosť na získanie cenných pastoračných skúseností. Keď sa ukázalo, že sa po skončení štúdií vrátime pôsobiť na Slovensko, zameral som sa na štúdium spirituality, z ktorej mám aj licenciát. Keď som v lete 1995 prišiel na Slovensko, stal som sa kaplánom vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Bratislave. No prvý list, ktorý som dostal, bolo menovanie od arcibiskupa Sokola za cenzora pre knihy a noviny SSV a tak som znovu prišiel do styku s médiami. Nato som sa náhodou ocitol v nejakej diskusnej relácie Slovenskej televízie, keďže kňaz, namieste ktorého som bol, ochorel. Neskôr zomrela Matka Tereza, bolo potrebné komentovať pohreb, tak som sa toho ujal. No a potom sa to už viezlo: prišli na rad scenáre, komentovanie prenosov z Vatikánu a z ciest Svätého Otca, krížovej cesty z Kolosea, vianočného a veľkonočného požehnania Urbi et Orbi.
Medzitým som začal trošku písať pre noviny. Po „medzipristátí“ v Leviciach som sa naspäť ocitol v Bratislave, kde som býval vedľa Katolíckych novín, tam som pre ne štyri a pol roka robil teologického poradcu. Medzitým som bol zástupcom šéfredaktora Duchovného pastiera. Pribudli príspevky do rozhlasu. Popritom som vypomáhal apoštolskému nunciovi Luigimu Dossenovi, a to v dosť ťažkom období, keď sa stavala nová nunciatúra. Mal som na starosti celú stavbu a tu sa mi znova zišli skúsenosti z detstva. Medzitým sa pracovalo na zmluve so Svätou Stolicou. Vďaka tomu som sa dostal do rôznych vysokých kruhov a musel som sa „naučiť v nich chodiť.“
Všetko toto spomínam, aby vyznela hlavná pointa: že za tak rozmanitými okolnosťami jasne vidieť určitú „červenú niť“ – „Najvyšší Režisér“ už dopredu vedel, čo sa raz zíde a čím ide život ďalej, čoraz jasnejšie vidím, že tie veci neboli náhodou a že majú svoj význam.

Ďakujem za podrobné predstavenie sa. Prišli ste k nám ako šéfredaktor Katolíckych novín. Čo vás priviedlo do našej farnosti?
Moje pôsobenie v Katolíckych novinách sa snažím brať ako formu prežívania kňazstva, nielen ako rutinnú činnosť. Keďže nemám fixnú farnosť, tak sa snažím, kedykoľvek mám voľno, chodiť po Slovensku a navštevovať farnosti. Obyčajne prídem už v piatok večer alebo v sobotu, posedíme si a porozprávame sa s kňazom, občas zavolá aj kňazov z okolia. Spoznávam problémy ľudí, kňazi to zažívajú na vlastnej koži. Neraz sa prejdeme po lazoch alebo sa zastavíme v nejakom dome. Ľuďom to dobre padne a bezprostredný kontakt s ľuďmi je pre nás v novinách veľmi dôležitý. Redaktor vidí kus papiera a píše naň, ja za tým papierom vidím tváre ľudí, ktoré som postretával chodiac po farnostiach. Je to moja služba pre nich ako kňaza a zároveň je to pre mňa cenná služba.

U nás je to historická návšteva. Odkedy sú vydávané Katolícke noviny, je to prvýkrát, čo je ich šéfredaktor priamo v našej farnosti.
Hlavným cieľom tejto cesty bolo Fórum mladých v Košiciach, kde som mal prednášku. Na našom distribučnom oddelení mi povedali, že vo Víťaze začali odoberať do kostola Katolícke noviny, že je to živá, silná farnosť a tak som vás chcel osobne spoznať.

rozhovor pripravila A. Blizmanová

Mária a Eucharistia

Raduj sa, duša, raduj, bo v nebi matku máš.
Keď ťarcha kríža tlačí, tak skloň sa pod jej plášť.
Ona ťa miluje, s láskou sa k tebe skláňa.
Matka tiež vyprosí dar sĺz a pokánia.

Slzy už stekajú, odplavia každý bôľ,
zo srdca odchádza hnev, závisť, nepokoj.
Cez ruky Márie, to Ježišova láska zázraky robí v nás
a puto hriechu praská.

Za každý dotyk milosti ti patrí vďaka, Mária,
za cestu k láske jedinej, ktorou je Eucharistia.
Vyprosuj Matka pokoru, Ježiša s láskou prijímať,
na seba začať zabúdať a všetku lásku blížnym dať.

A.M.

Eucharistia – jasle a kríž

Jasle a kríž – dva znaky Kristovej lásky k nám ľuďom na zemi. V jasliach Pán Ježiš začal dielo našej spásy a na kríži ho dokončil. Nemôžeme ich od seba oddeľovať, vždy patria spolu. Jasle sú vlastne krížom k Ježišovmu vzrastu. Znamená všetku ľudskú biedu, do ktorej Kristus vstúpil svojím narodením. Kríž je znázornenie všetkého ľudského utrpenia, ktoré Ježiš prijal na seba. Stal sa mužom bolesti, aby sme sa my mohli stáť ľuďmi radosti. Sú znameniami našej spásy.

Eucharistia je opravdivý pokrm pre nás slabých a biednych. Kto ho požíva, prekonáva biedu a stáva sa bohatým, prekonáva smrť a stáva sa nesmrteľným. Keď nám to Božské dieťatko dáva takú veľkú milosť a lásku, že sa k nám tak veľmi uponížilo, narodilo sa v biednej a opustenej maštali, o čo viac aj my si musíme s pokorou uznať našu nehodnosť k nemu. Prejavom lásky nech je naša túžba spojiť sa so sviatostným Spasiteľom, aby sme získali pomoc a silu do nášho každodenného života, nepodľahli utrpeniam a nadobudli väčšiu trpezlivosť. Za jeho lásku sa mu najkrajšie odvďačíme, keď ho budeme prijímať v Eucharistii s čistým a pokorným srdcom. Neodmysliteľné miesto patrí Panne Márii, veď Ona je „eucharistickou ženou celým svojím životom“ – ako ju nazval Svätý Otec Ján Pavol II. Boží Syn potreboval byť človekom, aby mohol byť prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Toto telo mu poskytla Mária, keď sa v jej lone „Slovo stalo telom“. Mária je prítomná ako Matka Cirkvi pri každom z našich eucharistických slávení. Na sviatok Bohorodičky ma oslovil žalm: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás“. Keď je náš Pán Boh k nám taký dobrotivý, tak aj my ľudia mu máme byť povďační za Jeho veľkú lásku k nám.

Pane Ježišu, chcem byť Tvojou úplne, aby som pocítila Tvoju blízkosť. Už teraz otváram svoje srdce. Srdce radostné i ranené. Daruj mi, Ježiš, Tvoju lásku a uzdrav moje srdce. Amen. Všetkým čitateľom Spektra prajem hojnosť Božích milostí, pokoj a lásku.

M. Bednáriková