Cirkev univerzálna a partikulárna



V liste Efezanom čítame: „Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (1,22-23). Telo Kristovo sa skladá zo všetkých veriacich od Zoslania Ducha Svätého. Rozprávanie o Turícach v knihe Skutkov apoštolov, (porov. Sk 2,1-11) prezentuje „novú éru“ Božieho diela, zahájeného zmŕtvychvstaním Krista, diela, ktoré za sebou strháva človeka, dejiny i kozmos. Z Božieho Syna usmrteného, vzkrieseného a vracajúceho sa k Otcovi teraz na ľudstvo s nevýslovnou energiou zostupuje božský dych, Duch Svätý.

Čo spôsobuje toto nové a mocné sebazdieľanie Boha? Tam, kde sú roztržky a odcudzenia, vytvára jednotu a porozumenie. Začína sa proces opätovného zjednotenia častí rozdelenej a rozptýlenej ľudskej rodiny; osoby, často redukované len na indivíduá, ktoré medzi sebou súťažia alebo vytvárajú konflikty, dosiahnutím Ducha Kristovho sa otvárajú skúsenosti spoločenstva, ktoré ich môže spojiť až do tej miery, že z nich utvára nový organizmus, nový subjekt: Cirkev. Toto je účinok Božieho diela: jednota. Jednota je preto poznávacím znamením, „vizitkou“ Cirkvi v priebehu jej univerzálnych dejín.

Už od počiatku dňa Turíc hovorí všetkými jazykmi. Univerzálna Cirkev predchádza miestnym cirkvám, ktoré sa jej musia vždycky prispôsobovať podľa kritérií jednoty a univerzality. Cirkev nikdy nezostáva väzenkyňou politických, rasových a kultúrnych hraníc; nemožno ju zamieňať so štátom a ani s federáciami štátov, pretože jej jednota je iného druhu; usiluje sa o prekročenie všetkých ľudských hraníc.

Odtiaľto vychádza pre kresťanský život praktické kritérium rozlišovania: pokiaľ sa jedna osoba či spoločenstvo uzavrie vo vlastnom spôsobe myslenia a jednania, je to príznak toho, že sa vzdialila od Ducha Svätého.

Cesta kresťanov a miestnych cirkví sa musí neustále konfrontovať s jedinou a Katolíckou cirkvou a harmonizovať s ňou. A tak každý diecézny biskup je povinný predložiť stav svojej diecézy najvyššiemu veľkňazovi, čiže vykonať návštevu Ríma zvanú ad limina apostolorum, spojenú s návštevou pri hroboch apoštolov. Návštevy ad limina apostolorum majú svoje biblické a teologické zdôvodnenie. Už sv. Pavol si pokladal za povinnosť navštíviť sv. Petra, prvého pápeža, aby vo svojom apoštolskom účinkovaní konal v jednote so zástupcom Ježiša Krista.

V Liste Galaťanom píše: „Po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní… Potom po štrnástich rokoch som znova šiel do Jeruzalema a predložil som evanjelium, ktoré hlásam medzi pohanmi; či nebežím alebo či som nebežal nadarmo!“ (1, 18; 2, 1-2). Rozprávanie Skutkov apoštolov nám podáva tiež iný, veľmi konkrétny bod. Univerzalita Cirkvi je vyjadrená zoznamom národov podľa starobylej tradície: „My, Parti, Médi, Elamčania,…“ Tu možno pozorovať, že svätý Lukáš prekračuje číslo 12, ktoré už vyjadruje univerzalitu. Pozerá za horizont Ázie a severozápadnej Afriky a doplňuje ďalšie tri prvky: „Rimania“ to znamená západný svet, „Židia a prozeliti“, čím nanovo chápe jednotu medzi Izraelom a svetom a nakoniec „Kréťania a Arabi“, ktorí predstavovali západ a východ, ostrovy a pevninu. Toto otvorenie horizontov potvrdzuje naďalej novosť Krista v dimenzii ľudského priestoru v dejinách národov: Duch svätý priťahuje ľudí a národy a ich prostredníctvom prekonáva múry a bariéry.

Na Turíce sa Duch Svätý ukazuje ako oheň. Jeho plameň zostúpil na zhromaždených učeníkov, zapálil sa v nich a daroval im novú zanietenosť Božiu. Tak sa uskutočňuje to, čo predpovedal Pán Ježiš: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem a čo iné chcem, len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49) Apoštoli spolu s veriacimi rôznych spoločenstiev niesli tento božský plameň až na „koniec zeme“. Otvorili tak ľudstvu cestu, žiarivú cestu. Spolupracovali tak s Bohom, ktorý svojím ohňom chce obnoviť tvár zeme. Tento oheň je celkom odlišný od tých, ktoré sú spôsobené vojnami a bombami! Ako je odlišné Kristovo vzplanutie šírené Cirkvou v porovnaní s požiarmi, ktoré spôsobili diktátori všetkých čias, vrátane minulého storočia, ktoré za sebou nechávajú spálenú zem! Plameň Boží, plameň Ducha Svätého je rovnaký ako oheň kríka, ktorý vzplanul ale nezhorel (porov. Ex 3,2). Je to plameň, ktorý horí, ale neničí.
Telo Kristovo zahrňuje dva aspekty:

1. Univerzálna Cirkev je cirkev, ktorú tvoria všetci, ktorí majú osobný vzťah s Ježišom Kristom a sú pokrstení v Katolíckej cirkvi. V 1. Liste Korinťanom čítame: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov“ (12, 13-14). A tak môžeme povedať, že všetci tí, čo veria v Krista, sú časťou tela Kristovho. Katolícka cirkev uznáva za svoju hlavu rímskeho pápeža. Slovo katolícka v jej názve znamená všeobecná (v zmysle celá, úplná). Často sa nedopatrením alebo z nevedomosti vzájomne zamieňajú pojmy katolícka cirkev a rímskokatolícka cirkev. Pre správne pochopenie týchto pojmov si treba uvedomiť, že termíny katolícka cirkev a rímskokatolícka (latinská) cirkev nie sú synonymá. Katolícka cirkev nie je iba cirkvou latinskou, ale patria do nej aj východné katolícke cirkvi, ktorých je spolu 21 (napr. na Slovensku máme gréckokatolícku cirkev).

2. Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s rímskou cirkvou, ktorá „predsedá v láske“ (KKC 834). „Len jeden je váš učiteľ (Kristus) a vy všetci ste bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš otec, ten nebeský.“ Tieto dve vety z evanjelia podľa Matúša (23,8-9) obsahujú už samy o sebe štrukturálnu reformu – program pre cirkev, v ktorej jestvuje „Svätý Otec“, chápaný ako zástupca Krista a Boha samého, ktorý má vo všetkých otázkach posledné slovo, ktorý rozhoduje, či už sám alebo kolegiálne s biskupmi celej Cirkvi.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

Dp. Michal Jenča, čestný kanonik

Cirkev univerzálna a partikulárna

Autorom tohto príspevku je ICLic. Michal Jenča, čestný kanonik, pôsobiaci vo farnosti Polomka. Samotná Polomka je územím i počtom obyvateľov najväčšou na Horehroní.

Cieľom tohto príspevku je priblížiť si tajomstvo Cirkvi univerzálnej a partikulárnej. Autor ho rozdelil do troch častí. Prvá časť popisuje Cirkev univerzálnu a rozoberá Vyznanie viery, v druhej časti sa budeme zaoberať tajomným Kristovým telom a v tretej časti si rozoberieme Cirkev partikulárnu.


Vo vyznaní viery Verím v Boha spoločne o Cirkvi vyznávame, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Sú to štyri podstatné znaky Cirkvi, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené. Tak ako pri osobe známeho spoznávame jeho vlastnosti, tak aj Cirkev má svoje špecifické znaky, ktoré ju charakterizujú a pre veriacich sú pevnou orientáciou, ako spoznať pravú Cirkev založenú Kristom.

Definovať Cirkev je ťažké. Vo Svätom písme máme mnoho obrazov, ktoré nám pomáhajú pochopiť toto tajomstvo. Lumen gentium spomína mnohé obrazy Cirkvi, napr. v bode 6: „Ako už v Starom zákone sa zjavenie o Božom kráľovstve často podáva v predobrazoch, tak i teraz poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov, naznačených už v knihách prorokov a prevzatých z pastierskeho či roľníckeho života, prípadne z budovania stavieb, alebo aj z rodiny a svadby.“

Cirkev je vskutku ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus (porov. Jn 10, 1-10). Je aj stádom, o ktorom sám Boh zvestoval, že bude jeho pastierom (porov. Iz 40, 11; Ez 34, 11 a nasl.); a hoci sú ovce tohto stáda pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov (porov. Jn 10, 11; 1 Pt 5, 4), ktorý položil svoj život za ovce (porov. Jn 10, 11-15).

Cirkev je pole, Božia roľa (porov. 1 Kor 3, 9). Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a v ktorej došlo a dôjde k zmiereniu Židov a pohanov (porov. Rim 11, 13-26). Cirkev vysadil nebeský Hospodár ako ušľachtilú vinicu (porov. Mt 21, 33-43 a paral.; porov. Iz 5, 1 a nasl.). Pravý vinič je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi ostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15, 1-5).

Cirkev sa častejšie nazýva aj Božou stavbou (porov. 1 Kor 3, 9). Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným (porov. Mt 21, 42 a paral.; porov. Sk 4, 11; 1 Pt 2, 7; Ž 117, 22). Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev (porov. 1 Kor 3, 11), ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom (porov. Tim 3, 15), v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu (porov. Ef 2, 19-22), „Boží stánok medzi ľuďmi“ (Zjv 21, 3), a najmä svätý chrám, znázornený svätyňami z kameňa, ktorý ospevujú svätí otcovia a ktorý liturgia právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu. Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene (porov. 1 Pt 2, 5). Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje z neba od Boha, „vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 1 a nasl.).

Cirkev sa volá aj „Jeruzalem, ktorý je hore“ a „našou matkou“ (Gal 4, 26; porov. Zjv 12, 17). Opisuje sa ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19, 7; 21, 2 a 9; 22, 17), ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 26), ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju živí a opatruje (porov. Ef 5, 29). Keď ju očistil, chcel, aby s ním bola spojená a jemu poddaná v láske a vo vernosti (porov. Ef 5, 24); a napokon ju ustavične zahŕňa nebeskými darmi, aby sme pochopili Božiu lásku a Kristovu k nám, ktorá prevyšuje všetko poznanie (porov. Ef 3, 19). Kým však Cirkev putuje na tejto zemi ďaleko od Pána (porov. 2 Kor 5, 6), cíti sa ako vo vyhnanstve a má hľadať a poznávať to, čo je hore, kde Kristus sedí po Božej pravici, kde je život Cirkvi skrytý s Kristom v Bohu, až kým sa so svojím Ženíchom nezjaví v sláve (porov. Kol 3, 1-4)“.

Dp. Michal Jenča, čestný kanonik

EXERCÍCIE (XXVI. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.



Poznáme odstrašujúce príklady, ako si ľudia vedia znehodnotiť život, a bojíme sa, aby sme aj my neznehodnotili svoj život. Náboženstvo považujeme za hlavnú oporu, pretože cez vzťah k Bohu si chceme nadobudnúť správny vzťah k sebe, k ľuďom, k svetu a k celému životu. Čo sa však stane, ak si pokrivíme ešte aj svoj vzťah k Bohu? Čo nám potom zostane?

Je možné pokriviť aj svoj vzťah k Bohu? Je to možné? Nevideli sme ešte ľudí, ktorí si hovorili veriaci a pritom odstrašovali každého, ktorý sa s nimi stretol? Ježiš hovorí o takýchto pokrivených ľuďoch a o takomto pokrivenom vzťahu k Bohu v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Ježiš útočil na farizejov zo všetkých ľudí najviac. Vo farizejoch videl najväčšie nebezpečenstvo náboženského života. Slovo farizej má aj v našom slovníku dodnes hanlivý význam.

Čo hovorí Ježiš v tomto podobenstve? Nie každý postoj voči Bohu je správny. Nie každá nábožnosť je správna a prijateľná u Boha. Nie každá modlitba je naozaj modlitbou. Sú modlitby, ktoré nás nepribližujú ani k Bohu, ani k ľuďom, ani nám samým. Sú modlitby, ktoré nie sú nijakým duchovným činom a nijakou duchovnou udalosťou v živote. Sú modlitby, pri ktorých sa v skutočnosti nič nedeje a ktoré Boh neprijíma. Jestvuje modlitba naskrz neúčinná.

Neužitočná a márna, bezcenná a takmer ničomná. Jestvuje modlitba, ktorá vôbec nie je modlitbou.

Toto je prvá vec, o ktorej nám hovorí Ježiš v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Takzvaná modlitba farizeja nie je rozhovorom s Bohom, nie je vôbec určená pre Boha. V tejto modlitbe farizej uisťuje sám seba, presadzuje sa vo svojich vlastných očiach a chváli sám seba. Táto modlitba nie je nijakým prejavom úcty voči Bohu: „Ďakujem Ti, Bože, že nie som ako ostatní!“ To nie je ozajstná vďaka. Tu je Boh zapletený len formálne do samochvály: „postievam sa, dávam desiatky,…“ Tu sa farizej utvrdzuje v pýche najhoršieho druhu a vyvyšuje sa nad ostatných ľudí. Tým sa stáva rovno neznesiteľným. Takéto vyvyšovanie a vyratúvanie vlastných zásluh si vôbec nezaslúži názov modlitby.

Ozajstná modlitba je predovšetkým úctivý a vďačný postoj pred Bohom, je to rozhovor s ním. Farizejova reč je rozhovor so sebou samým: ja, ja, ja. Farizej hovorí viac sebe a sám pre seba, než pred Bohom k Bohu.

Modlitba nás má sústreďovať, prehlbovať, má nás robiť vnútornejšími, citlivejšími pre tajomstvo, pokornými a vďačnými pred Bohom a dobrotivejšími voči ľuďom. Pri každej modlitbe sa máme trochu meniť k lepšiemu, pred Božou tvárou sa máme stávať viac ľuďmi. Keď sa človek pri modlitbe vôbec nemení k lepšiemu, keď necíti väčšiu zodpovednosť za svoj život, keď sa nebojí svojich nedostatkov a slabostí, keď nič nepotrebuje – vtedy ani Boh ho nemôže meniť a nemá mu čo dať. Takáto modlitba je nedbanlivý rozhovor. Je to buď bezmyšlienkovité opakovanie slov, alebo rovno chvastanie sa. Nepreniká k Bohu.

Z obrazu farizeja vidno, že Ježiš nepovažoval modlitbu a nábožnosť za čosi samozrejmé. Naša nábožnosť a jej prejavy nemusia byť vždy v poriadku. Nábožnosť je úloha, a veriaci človek sa má skúmať, či ju dobre plní. Aký zmysel by malo opakovať modlitby, ktoré Boh neprijíma, alebo ktoré sa mu rovno protivia?

Na základe Ježišových slov by sme sa mali obávať, aby sa Boh pre zlú modlitbu od nás skôr neodvrátil. Je takmer otrasné myslieť na to, že človek môže ešte i modlitbou urážať Boha a byť ešte prázdnejší ako predtým.

Možno sa nám po tomto všetkom zdá, že už nevieme nič. Máme sa všetkého len báť? Máme sa báť ešte aj modliť sa? Je modlitba niečo také zložité, že nám môže naháňať len strach? Vôbec nie! Ježiš zahŕňa dobrú modlitbu akoby do jedného slova: úprimnosť! A to je čosi v podstate veľmi jednoduché. Podobenstvo nám naznačuje na postave mýtnika, že z úprimnosti pred Bohom vyrastá jednoduchá a hlboká modlitba, pre ktorú nás Boh má rád, ide nám v ústrety a obohacuje nás svojimi darmi.

Aké znaky má mať takáto úprimná modlitba? To nám hovorí Ježiš jednoduchými slovami o mýtnikovi. Ak sa chceme dobre modliť, buďme úprimní. Nestavajme sa pred Boha do umelej pózy. Zaoberajme sa svojimi potrebami, nevyvyšujeme sa nad druhých a nevyratúvajme ich chyby. Nevnucujme sa Bohu vyratávaním svojich zásluh. Neďakujme Bohu len preto, aby sme sa pred ním vynášali, lež aby sme uznávali jeho dobrotivosť voči nám. Môžeme ďakovať zo to, čo sa nám podarilo, môžeme ďakovať za svoje dobré vlastnosti, ale nie pokrytecky, že nie sme ako iní… Modlitba má byť realistická, ale pokorná. Aké úbohé sú však niekedy naše modlitby, aké malicherné sú niekedy naše prejavy nábožnosti. V modlitbe rečníme. O koľko úprimnejšie by bolo niekedy len sklopiť zrak pred Bohom.

Podobenstvo hovorí aj o vonkajšom postoji pri modlitbe. Celý človek sa má modliť – dušou i telom. Nie je ľahostajné, čo robíme pri modlitbe s rukami, ako stojíme, čo robíme s očami. Kto sa modlí s vypnutou hruďou a sebavedome, kto sa modlí v nedbanlivom postoji, už prezrádza, aká je jeho modlitba. Nik nám nepredpisuje, ako máme mať pri modlitbe ruky a ako máme držať telo. Úprimnosť a pokora nám to majú spontánne vnuknúť.

Ježiš hovorí v podobenstve čosi aj o tejto vonkajšej stránke dobrej modlitby. Farizej a mýtnik šli do chrámu. Ísť do chrámu malo a má svoj význam, a to aj mimo bohoslužby. Obaja v chráme stáli. Modlitba v úctivom postoji je dôstojná. Nemusíme si vždy kľakať, ani sa skláňať k zemi. Dnešná liturgia svätej omše nás to znova učí. Stáť pri modlitbe je čosi dôstojné. Nesmie to však byť netrpezlivé a bezduché postavenie, alebo postoj tých, ktorí si za svet nekľaknú, pretože sa hanbia. Kto sa hanbí pokľaknúť pred oltárom, ten asi nebude vedieť ani úctivo stáť pred ním.

Mýtnik stál „zďaleka“. To bolo dobré, lebo to bolo úprimné a pokorné. Zato by si ho však neprávom brali za patróna tí, ktorí znášajú len mierne dávkovanú nábožnosť a držia sa ďaleko od oltára z iných pohnútok, než je pokora. Tak ako môže byť neúprimné tlačiť sa vždy na prvé miesto, tak môže byť neúprimné stáť vždy obozretne zďaleka. Všetko závisí od zmýšľania srdca. Mýtnik bol milý Bohu svojou úprimnosťou, ktorú vyjadroval svojím osobným spôsobom.

Mýtnik odišiel z chrámu ospravedlnený, farizej nie. To je Ježišov rozsudok nad nimi. Kto je spravodlivý? Podľa Svätého písma ten, kto žije správne pred Bohom vo vďačnosti a pokore, kto prijíma Božiu vôľu, kto s Bohom v živote ráta, pretože ho má rád.

Farizej mal rád predovšetkým seba. Chýbala mu ozajstná vďačnosť a pokora. Nežil správne pred Bohom. A keďže jeho modlitba bola sebecká, neodišiel ospravedlnený. Neobstál pred pohľadom Božím ani v modlitbe. Mýtnik obstál.

Ježiš požaduje od svojich učeníkov väčšiu spravodlivosť, než je spravodlivosť farizejov. Žiada nielen vonkajšie plnenie povinností, lež plnenie v láske a pokore pred Bohom. Ježiš žiadal vďačnosť, pokoru, zmierlivosť, odpúšťanie, lásku k biednym, opravdivosť srdca. Je to nad ľudské sily? Áno, ale nie je to nad možnosti Božie. Nie sme sami – „všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje“.

Mýtnik sa vrátil ospravedlnený takmer bez svojej zásluhy. Bol však pokorný a úprimný. Tým dal najavo, že je v núdzi. Že potrebuje a prosí o pomoc a že mu môže pomôcť len Boh. V Božích očiach sa nestaneme spravodlivými nijakými výkonmi a samochválami, ani charitatívnou činnosťou, ani apoštolátom, ak nám bude chýbať pokora a úprimnosť. Byť ospravedlnený predpokladá uznávať svoju núdzu, prosiť o pomoc a otvoriť sa Bohu v úprimnej pokore, aby nás naplnil svojou svätosťou a aby prebýval v nás.

+ Ladislav Franc

Modlitba za pokoj Matky Božej v Medžugorí



Bože náš, Otče náš, veríme, že nás zachrániš pred zatratením. Prosíme, zachráň Zem, na ktorú si poslal svojho jediného Syna, nášho Pána Ježiša Krista. Si naša nádej! Bože Otče všemohúci, pohliadni na hriešnikov ako na zblúdilých synov a dcéry. Si naša nádej, večná Láska. Zmiluj sa prosíme vrúcne, lebo nevidíme žiadne iné východisko zo zmätku nášho času, z nebezpečenstva, ktoré ohrozuje našu planétu a celé ľudstvo. Pomôž láskavou všemohúcnosťou. Otvor svoju milujúcu náruč a zažeň tieň Satanov. Amen.

Bože, buď milosrdný k neveriacim tohto storočia. Bože, zmiluj sa nad vodcami tohto storočia. Osvieť svojím Duchom ich myslenie. Bože, zmiluj sa nad maličkými, ktorí za nič nemôžu a ktorí prišli do sveta lži a klamu. Svojou pravdou im zasvieť do duše. Amen.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému…

-re-

Sviatok v sobotu


Bratia a sestry, máme za sebou tri týždne pôstu, ktoré nás priblížili k sláveniu Veľkej noci. Pre cirkevné spoločenstvo je to obdobie očakávaného stretnutia so svojím Ženíchom vo večnej Veľkej noci. V tomto čase pôstu a prípravy na Veľkú Noc nás navštívil náš arcibiskup Bernard Bober. Bola to pastoračná návšteva z príležitosti Roka sv. Ondreja v našej košickej arcidiecéze, ktorý bol vyhlásený 30. novembra minulého roku. Prítomnosť nášho arcibiskupa v kostole sv. Ondreja na „Vyšnom konci“ urobila z obyčajnej soboty sviatok.

Bol to veľký sviatok, lebo v tomto roku si pripomíname 10. výročie konsekrácie oltára, čiže dokončenia generálnej opravy kostola, ktorá sa začala v jubilejnom roku 2000. Táto oprava sa uskutočnila v čase účinkovania môjho predchodcu Juraja Riška. Sami dobre viete, ako tento kostol vyzeral a v akom bol stave. Bol to zanedbaný chrám, neobývaný, pustý. A teraz? Je to ozdoba celej našej dediny, aj farnosti. Doslova je to klenot, perla. Všetkým Vám sa chcem poďakovať za obetu a námahu, ktorú ste vyložili pri oprave kostola sv. Ondreja. Myslím aj na tých, ktorí už nie sú medzi nami.

Dúfam, že všetci, ktorí do tohto chrámu vstupujete, cítite sa v ňom veľmi dobre. Dúfam, že sa vo farnosti nenájde nikto, okrem malých detí, kto v ňom ešte nebol. Bolo by to neuveriteľné. Je to dedičstvo našich otcov nielen materiálne, ale aj duchovné. Je to svedectvo viery našich predkov, ukázanie na Ježiša: „Hľa, Baránok Boží.“ A vieme, čo urobil sv. Ondrej, keď to počul z úst Jána Krstiteľa. Jednoducho išiel za ním a chcel vedieť, kde Ježiš býva. Dokonca v ten deň zostal u neho.

Nezabudnite svojim deťom ukázať, kde Ježiš býva. Doslova priveďte svoje deti, priateľov do tohto chrámu a vychutnajte si tie hrubé premodlené múry a atmosféru v tomto kostole. Tam môžete počuť nielen z úst sv. Ondreja, ale aj z úst našich predchodcov otázku: „Pane, kde bývaš?“ Chceme to vidieť. Chceme byť s Tebou. S Tebou je nám dobre, alebo s „Tebou nás baví svet.“ Verím, že naši predchodcovia už „bývajú s ním,“ a je im dobre.

Nám, ktorí ešte len nasledujeme kroky nášho Pána, je tento chrám miestom, kde môžeme počuť Božie slovo, ktoré neustále hovorí k nášmu srdcu, sýti našu vieru na ceste, na ktorú sme sa vydali v deň krstu. Je to miesto, kde nachádzame čas pre Boha, aby sme poznali jeho slová, ktoré nepominú. Miesto, kde môžeme s ním vstúpiť do intímneho spoločenstva a počuť slová, ktoré nás otvárajú nádeji na večný život.

Sv. Ondrej, nadšený apoštol pre Ježiša, ktorý si s veľkou láskou prijal kríž, oroduj za nás a vypros nám všetkým vytrvalosť v súženiach, ťažkostiach, aby sme raz vstúpili do domu a videli, kde býva tvoj aj náš Pán Ježiš Kristus.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:

– 9. 1. – 9. 3. – fašiangový čas radosti, masiek a plesov skončil

– 11. 2. – 19. Svetový deň chorých, udeľovanie sviatosti pomazania chorých

– 13. 2. – siedma púť k sv. Valentínovi do Krížovian, prihovoril sa nám jasovský opát Martin Štrbák, O. Praem

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Boh ustanovil manželstvo a rodinu už pri samom stvorení. Boží plán s manželstvom a rodinou sa dotýka konkrétne muža i ženy v ich každodennej existencii. Žena má rovnakú dôstojnosť a zodpovednosť ako muž. Táto rovnocennosť sa jedinečne vyjadruje pri vzájomnom sebaodovzdávaní sa oboch partnerov a pri ich spoločnom odovzdávaní sa deťom, pri prijímaní detí a potom pri ich výchove.

Boh zjavil najvyššiu formu dôstojnosti ženy, keď sám prijal ľudské telo z Panny Márie, ktorú Cirkev uctieva ako Matku Božiu – novú Evu. Ježiš ukázal vysokú úctu voči ženám – nielen, že ho nasledovali, ale doniesli aj radostnú zvesť o jeho zmŕtvychvstaní ostatným apoštolom.

U žien treba doceniť ich manželské, materské a rodinné úlohy, ako aj verejné a ostatné povolania; zvlášť ich nenahraditeľný význam pri domácich prácach a výchove detí. To si vyžaduje, aby sme my muži mali v úcte ich osobnú dôstojnosť, aby sme si ich opravdivo vážili a milovali ich bez pretvárky a s úprimným srdcom, nielen pre svoje sebecké ciele a plnenie manželských povinností.

V manželskom a rodinnom spoločenstve je muž povolaný k tomu, aby prežíval svoj dar a úlohu manžela a otca. Muž má v manželstve vidieť Boží plán. Pravá manželská láska vyžaduje, aby muž mal hlbokú úctu k rovnakej dôstojnosti ženy. Svätý Ambróz hovorí: „Nie si jej pánom, ale jej mužom. Nebola ti daná za otrokyňu, ale za manželku. Opätuj jej pozornosť k tebe a buď jej vďačný za jej lásku.“

Láska k žene, ktorá sa stala matkou a láska k deťom sú pre muža prirodzenou cestou, aby pochopil a uskutočnil svoje otcovstvo. Treba stále zdôrazniť, že miesto a úloha otca v rodine a pre rodinu majú jedinečný a nenahraditeľný význam. Zo skúseností poznáme, že neprítomnosť otca v rodine vyvoláva duševné a mravné poruchy a značné obtiaže v rodinných vzťahoch. To isté sa deje v opačnom prípade, keď prítomnosť otca je ťaživá a násilná, zvlášť tam, kde si muž osvojuje mužské prednostné práva, ktoré ponižujú ženu a bránia rozvoju dobrých rodinných vzťahov.

Keď muž ukazuje a napodobňuje na zemi otcovstvo Božie, je povolaný, aby zaručoval rovnomerný vývoj všetkých členov rodiny. Zvlášť má veľkú zodpovednosť za život, počatý pod srdcom matky; ako aj starostlivejšiu spoluúčasť na výchove detí. Mal by vykonávať prácu, ktorá neohrozuje a nepoškodzuje pevnú súdržnosť rodiny, ale ju podporuje! Ďalej by mal vydávať živé svedectvo zrelého kresťanského života, v ktorom by uvádzal deti do živej skúsenosti s Kristom a s Cirkvou.

Úlohou predávania života je začlenenie sa do celkového poslania kresťanského života, ktorý nemôže dospieť ku vzkrieseniu bez kríža. V tejto súvislosti chápeme, prečo sa nedá z rodinného života vylúčiť obeta, ale naopak, treba ju prijať s ochotným srdcom, ak sa má manželská láska prehĺbiť a byť zdrojom vnútornej radosti.
„Bratia, vyznamenajte sa v diele lásky!“

Túto výzvu sv. Pavla apoštola vezmime si dnes ako výzvu všetkým mužom, aby boli ozajstnými hlavami rodín. Hovorí sa, že manželstvá vznikajú buď z lásky alebo z rozumu. Ale usudzujeme, že úspech manželstva od toho nezávisí. Rozhodujúce je, či v čase zasnúbenia majú obaja snúbenci pevnú vôľu založiť si trvalý manželský zväzok. Či sú ochotní a schopní opustiť svojich rodičov, kamarátov, partie a priľnúť k svojmu budúcemu manželskému partnerovi a zároveň vytvoriť jedno manželské telo.

Sv. Pavol apoštol (aj keď nebol ženatý) tento vzťah manželov vedel vyjadriť obyčajným a jasným spôsobom, keď povedal, „že hlavou ženy je muž a hlavou muža je Kristus“ (1 Kor 11,3). A na inom mieste (v liste Efezanom 5,25) hovorí, „že muži majú milovať svoje ženy, ako si Kristus zamiloval svoju Cirkev.“ Toto tvrdenie, že muž má byť hlavou ženy znie dnešnej mladej generácii priam provokačne. „Aká hlava? Rovnosť, vo všetkom rovnoprávnosť, tak to predsa má byť.“ Takto uvažujú mnohí, ktorým Sväté písmo nič nehovorí.

Autorka príručky „Malá škola lásky“ k tomu píše: „Súčasný mladík u nás nemá ani poňatia, čo znamená muž ako hlava. Od detstva sa totiž okolo vás, mládenci, točili samé ženy. Doma mamička, potom ženy v jasliach, škôlke, napokon aj v škole, teda všade samé ženy. Snáď až na základnej vojenskej službe ste stretli pár chlapov, ale veľmi vám to nepomohlo, pretože vojaci sú len vojaci a tam pocit ‚hlavy‘ mladý muž nezíska. Čo tým biblia sleduje, keď mužom – snúbencom ukladá, aby boli hlavou rodiny? Toto musí dnešný mládenec najprv poznať a postupne v sebe objaviť.“

Už z biológie vieme, že všetky orgány tela sú veľmi dôležité. Veď len keď chýba na nohe malíček, robí to problém pri stabilite, aj pri chôdzi. Ale telo má dve centrá, bez ktorých niet života. A je to hlava + srdce. Tam sa rodia myšlienky, radosť, strach, láska, nápady, ale aj hriech. Hlava vie o všetkom, čo robí telo. Hlava súhlasí, varuje, alebo niekedy „privrie“ oči. Ak má byť muž hlavou svojej ženy, potom sa tým nemyslí, že sa stane despotom, ktorý len rozkazuje, prikazuje a nechá sa obsluhovať. Naopak, tvoja žena má byť súčasťou teba samého. Jej radosti sú tvojimi radosťami, jej starosti sú tvojimi starosťami. Ako jej hlava budeš všetky jej ťažkosti nielen vnímať, poznávať, ale pracovať na ich odstránení.

Vzorom tvojej starostlivosti o ženu ti má byť Kristus a jeho starostlivosť o Cirkev. Keď sa pozrieš na Cirkev v priebehu stáročí, zistíš, že mu nebola vždy ideálnou „manželkou“. V rôznych dobách sa prejavovala všelijako – hádavo, apaticky, bojovne, ľúbezne, ziskuchtivo, ale aj zbabelo. Ale Pán sa nerozvádza. Vždy jej dáva dôveru, obetuje sa a znova ju posväcuje.

Aj ty v prvom roku manželstva spoznáš na svojej žene vlastnosti, chyby, ktoré si počas známosti nevidel, či prehliadol. Mnohí nezrelí a vystrašení mladí muži utekajú od ženy domov k mamičke. Ale ak si správny muž, budeš mať naďalej rád svoju ženu kvôli dobrým vlastnostiam, ktoré si si u nej obľúbil, keď si s ňou začal chodiť.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Duchovnosť a psychológia (Časť XVII.)

Drahí naši čitatelia!

V krátkosti vám chceme pripomenúť, o čom sme hovorili v predchádzajúcom článku: stres je v prvom rade stav organizmu; spätná reakcia na silný vplyv okolitého sveta, než je tomu obyčajne; stres môžu spôsobiť radostné, ale i nepríjemné udalosti. Náš cieľ – naučiť sa zvládať stres a nie ho úplne vylúčiť zo svojho života.


Aby sme mohli systematizovať zdroje a metódy ovládania stresom, musíme si najprv uvedomiť, aký priebeh má stresová reakcia. Použijeme na to stresový model, ktorý je zobrazený na obrázku č. 1.


1. Životná situácia. Niečo sa udeje v našom živote, niečo neobvyklé, nepredvídané alebo silno vplývajúce na udalosť. Vyvedie nás to z rovnováhy a žiada, aby sme sa k tomu prispôsobili.

2. Prijatie situácie ako stresovej. Rôzni ľudia rôzne pozerajú na jednu a tu istú situáciu. Stresová reakcia sa spúšťa, ak prijímame danú situáciu ako stresovú.

3. Emocionálna reakcia. Ak hodnotíme to, čo sa s nami udialo ako niečo stresové, vtedy to vyvolá celý rad negatívnych emócií: hnev, strach, pocit nebezpečenstva, bezmocnosti, atď.

4. Fyziologická reakcia. Tieto pocity privádzajú k fyziologickým zmenám vo všetkých systémoch nášho organizmu. O tom sme hovorili už v predchádzajúcom článku.
5. Následky. A následne – fyziologické zmeny, opakujúce sa niekoľkokrát, privádzajú k negatívnym následkom – chorobám.

Ovládanie stresu znamená, že vstupujeme do procesu vývoja stresu ešte vtedy, než sa začnú prejavovať jeho negatívne následky. Tento zásah spočíva v tom, že staviame bariéry v rôznych etapách vývoja stresu. Bariéra môže zastaviť stresovú reakciu, ale vo väčšine prípadoch ju iba oslabuje. Na obrázku č. 2 môžete vidieť, že stresová reakcia ma päť etáp, následne na to môžeme vybudovať päť bariér.


Väčšina metodík boja so stresom ponúkajú jeden alebo niekoľko spôsobov, ktoré umenšujú jeho negatívny vplyv, t.j. oni ustanovujú bariéry v jednom bode, na jednej etape vývoja stresu. A práve v tomto je nedostatok jednotlivých metodík. Komplexne ovládanie stresu predpokladá zásah vo všetkých fázach vývoja stresu.

Ešte jeden nedostatok v boji so stresom s pomocou jednej určitej metodiky spočíva v tom, že nemôže byť univerzálnou – t.j. byť pre všetkých ľudí rovnako. Preto je veľmi dôležité získať informáciu podľa možnosti o väčšom počte spôsobov (metód) zvládnutia stresu a zorientovať sa v nich. A taktiež, vybrať osobne pre seba z ponúknutých spôsobov čo najefektívnejší (vypracovať individuálny program zvládnutia stresu).

V našich ďalších článkoch plánujeme podrobne opísať spôsoby prekonania stresu v rôznych etapách jeho vývoja. Efektívnosť predložených spôsobov závisí od toho, v akom rozsahu ich uplatnite v svojom živote. Zvládnutie a prekonanie stresu záleží od tých úsilí, ktoré na to vynaložíme.

Chceli by sme upozorniť na niektoré momenty: Nevyrábajte v boji so stresom nový stres! Nečakajte, že všetko sa rýchlo úpraví a zmení! Nalaďte sa na pokojnú, pravidelnú a dlhotrvajúcu prácu. Postarajte sa získať uspokojenie, potešenie od cvičení, ktoré budete vypĺňať, aby ste mali pod kontrolou stres, a pristupujte k nim formálne ako k rutine.



Trochu štatistiky na ilustráciu o aktuálnosti problematiky stresu v dnešnom svete:
– V USA 60 % obyvateľov prežíva stres 1 – 2 x v týždni, 30 % – skoro každý deň.
– Podľa údajov americkych vedcov 2/3 všetkých návštev u lekára sú spôsobené symptómami, príčinou ktorých je stres.

– V Rusku k dnešnému dňu niet presnej štatistiky, ale približne 70 % ruských občanov sa stále nachádza v stave stresu a 1/3 všetkého obyvateľstva prežíva silný stres.
– V dôsledku stálych stresov asi 90 % všetkého obyvateľstva trpí chorobou, ktorá sa nazýva syndróm chronickej únavy. Symptómy: rýchla unavenosť, rannáslabosť, „piesok” v očiach, časté bolesti hlavy, nespavosť, konfliktnosť, sklon k samotárstvu, atď.

– 40 miliónov zo 147 miliónov pracujúcich v krajinách Európskej únie trpia stresom.
– Mnohí obyvatelia krajín „veľkej Európy” trpia stresom alebo inými následkami stresových situácií, napríklad 13 % sa žalujú na ustavičnú bolesť hlavy, 17 % – bolesť svalov, ešte 30 % prežívajú nepríjemné pocity a bolesti v oblasti chrbtice.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Sviatosti a sväteniny


Počas svojho života prijímame sviatosti, ale aj sväteniny. Pozrime sa všeobecne na rozdiel sviatostí a svätenín.

Na sviatok Troch kráľov svätíme vodu. V deň Obetovania Pána v chráme, na Hromnice, pri zvláštnom obrade svätíme hromničné sviečky. Potom sa udeľuje svätoblažejské požehnanie. Na začiatku pôstu sú naše čelá poznačené posväteným popolom. Každý z nás by mal začať i skončiť deň prežehnaním a modlitbou. Mnohí z nás nosia okolo krku krížik alebo medailónik. Doma máme na stenách kríž, niekto aj svätenú vodu. Aké sú to obrady, aké sú to úkony a veci, ktoré spestrujú naše bohoslužby, ktoré ovplyvňujú aj náš civilný život? Hovoríme im sväteniny. Je rozdiel medzi sviatosťami a sväteninami? Áno a veľký!

Sviatosti sú posvätné úkony, ktoré ustanovil Pán Ježiš na posvätenie našej duše. Je ich sedem: krst, birmovanie, Sviatosť Oltárna, sviatosť pokánia, pomazanie chorých, posvätenie kňazstva, manželstvo. Niektoré je možné prijať len raz v živote (krst, birmovanie, posvätenie kňazstva).

Sväteniny sú posvätné úkony a veci, ktorými nás Cirkev zveruje do Božej ochrany.

Rozdiel je v tom, že:

– sviatosti ustanovil Kristus – sväteniny Cirkev;
– sviatosti je sedem – svätenín mnoho;
– sviatosti pôsobia svojim úkonom – sväteniny len podľa dispozície prijímajúceho.

Cieľom sviatosti je vždy posvätenie ľudskej duše. Sväteniny majú rôzne určenie. Niektoré slúžia pri bohoslužbe, napr. kostol, zvon na veži, liturgické rúcho, sv. oleje… Iné sú určené výhradne pre veriacich, napr. krížiky, posvätené prstene, hromničky, svätená voda, atď. Vysluhovateľom svätenín nie je len kňaz, ale má ním byť každý kresťan. Sväteniny vykonávajú otec a matka, keď dávajú požehnanie svojim deťom, keď žehnáme iných, keď sa prežehnávame, keď sa ukloníme pred krížom na ceste.

Sväteniny nemajú posvätiť len dušu človeka, ale majú preniknúť do nášho života, aby prostredie, v ktorom žije kresťan bolo pokresťančené, posvätené. Práve preto sa stavali pri cestách a v poli kríže a malé kaplnky. Nezabudnime však, že sviatosti sú oveľa dôležitejšie než sväteniny. Napriek tomu mali by sme si lepšie všímať kríž pri ceste, či kaplnku v poli, či stvorené veci, aby sme lepšie pochopili, že slnko nad nami je Boží dar, že z čistej vody, z vône kvetov hovorí Boh. Vo všetkom možno vidieť Stvoriteľovu moc. Všetko je posvätené jeho rukou a všetko má slúžiť nášmu šťastiu. Prijímajme tieto dary a sväteninami otvorme svoje duše pre jeho požehnanie.

duch. otec Michal Jenča

Sv. Františka Rímska


Svätá Františka Rímska sa narodila roku 1384 v Ríme. Pochádzala zo šľachtickej rodiny. Zdá sa, že už od skorej mladosti mala túžbu po rehoľnom živote, ale na žiadosť rodičov sa vydala za mladého šľachtica Lorenza di Ponziani. Mala vtedy asi 15 rokov. Mladým manželom sa v rokoch 1400 – 1404 narodili tri deti: dvaja chlapci a jedno dievča. Dve z nich zomreli ešte v detskom veku: dievča malo šesť rokov a chlapec sedem. Ako vidieť, Františka nemala ľahký život. Pochádzala z bohatej rodiny a do bohatej rodiny sa vydala, ale rozličné okolnosti ju vystavovali ustavičným skúškam a utrpeniu.

Už celé vtedajšie historické obdobie bolo veľmi nepokojné. Cirkev sa zmietala vo veľkej pápežskej schizme (1378-1417). V zlom stave bolo i mesto Rím. V rokoch 1404 – 1410 ho tri razy okupoval a vyplienil neapolský kráľ Ladislav z Durazza. Františkin manžel vtedy bojoval medzi obrancami Ríma a bol tak ťažko ranený, že už nikdy celkom nevyzdravel. Najstaršieho chlapca odvliekli ako rukojemníka, kým dve mladšie deti umreli za epidémie moru, ktorý spolu s hladom vypukol ako dôsledok vojnového zabíjania a ničenia.

Pre Františku nastali veľmi ťažké časy, ale ona sa nedala zlomiť. Jej hlboká nábožnosť ju zachránila od zúfalstva a jej dobročinnosť, ktorú pestovala od malička, obracala jej pohľad a záujem na tých, ktorí boli ešte v horšej situácii ako ona. Rozdala chudobným domáce zásoby obilia a vína a sama išla pomáhať chorým v troch rímskych nemocniciach. Pomáhala a ošetrovala ako vedela, privádzala chorých k pokániu, modlila sa s nimi a za nich.

Františkin príklad hlbokej modlitby spojenej s obetavou dobročinnosťou pôsobil i na iné rímske ženy, ktoré sa roku 1425 spojili s Františkou do náboženského združenia „benediktínskych oblátok“. Duchovne boli spojené s rímskym benediktínskym kláštorom „Olivovej hory“, ale inakšie bývali vo svojich rodinách.

Až roku 1433 sa zhromaždili do jednej komunity v dome nazvanom kláštor Oblátok Tor de‘Specchi. Františka sa hneď nepripojila k ostatným rehoľníčkam, ale najprv doopatrovala chorého muža. Po jeho smrti sa v marci 1436 i ona presťahovala k benediktínskym oblátkam. No vtedy jej už ostávali iba štyri roky života. Zomrela 9. marca 1440 vo veku 56 rokov.

Rimania si ctili svätú spolurodáčku už za jej života. Obdivovali jej hlboký duchovný život spojený s mystickými darmi. Františka neraz i uprostred denných prác a starostí prišla do extázy, v ktorej nevnímala okolie, ale celkom patrila Bohu. Zvlášť si uctievala svätých anjelov, u ktorých hľadala ochranu proti nástrahám zlého ducha.

No azda ešte väčšmi si ju ľudia vážili pre obetavú dobročinnosť. Poznali ju, ako rozdávala svoje rodinné imanie, ako opatrovala chorých a ako chodila po Ríme so somárikom, na ktorom bolo naložené drevo a potraviny pre tých najbiednejších. Ona sa pritom živila iba zeleninou.

Preto je pochopiteľné, že ju Rimania všetkých spoločenských vrstiev hneď po smrti začali uctievať ako sväticu. Pekné svedectvo o nej vydali i vtedajší významní mužovia Cirkvi: sv. Bernardín Sienský, sv. Ján Kapistrán a neskôr i sv. Róbert Belarmín, ktorý v nej videl vzor pre všetky vekové kategórie a pre všetky druhy kresťanského života. Úradný cirkevný proces jej svätorečenia sa začal hneď po jej smrti, ale pre rozličné príčiny bol niekoľko ráz prerušený. Dokončili ho až roku 1604, keď jej Cirkev úradne uznala titul a úctu svätých.

Svätá Františka Rímska vedela vo svojom živote spojiť vnútorný život modlitby s tou najživšou vonkajšou činnosťou. Od nej pochádzajú slová: „Je nanajvýš chvályhodné, keď je vydatá žena nábožná; ale nikdy nesmie pritom zabudnúť, že je gazdiná. Preto musí niekedy opustiť Boha pri oltári, aby ho našla pri domácich prácach.“

spracovala: Františka Pacovská