Vysoko tam hore na Smrekovici…

…v nadmorskej výške 1200 metrov sa 12. septembra slávil uprostred krásnej prírody Braniska sviatok Povýšenia Svätého kríža.

Dozvedeli sme sa o tom „náhodne“ od známych zo Spiša a netušiac, čo nás čaká, sme sa vybrali na blízke neznáme miesto s úmyslom byť na svätej omši. Tento sviatok mám zapísaný hlboko vo svojom srdci, keďže je to deň narodenín môjho otca.

Smrekovica, ukrytá v Branisku, je cieľom turistických chodníkov z každej svetovej strany. Najrýchlejšia cesta z Víťaza k nej vedie z kopca Chválabohu s odbočením vpravo cez chatovú oblasť asi 5 kilometrov k lesníckej chate Simona. Tento úsek cesty sa dá prejsť aj osobným autom. Ďalej sa pokračuje turistickým chodníčkom za 45 minút (mladší a majitelia terénnych aut za menej) na vrchol. Posledný strmý úsek sa dá prejsť naozaj len pešo a musel ho zdolať aj otec biskup Štefan Sečka, ktorý slúžil slávnostnú svätú omšu. Bol to už 5. ročník tohto výstupu k drevenému krížu, ktorý postavili na česť a chválu Božiu drevorubači z Braniska.

Pán Boh daroval nádherný deň a na vrchol vyšlo vyše tristo ľudí z okolitých farností a aj hŕstka veriacich z Víťaza. Svätej omši predchádzalo spovedanie duchovných otcov z Lipoviec, Hermanoviec a Poľanoviec, ktorí potom koncelebrovali s otcom biskupom svätú omšu. Dobrý kazateľ vie zaujať aj takou ťažkou témou, ako je nesenie každodenného kríža v našich životoch a v našich rodinách. Príjemným prekvapením pre mňa bol mužský spevácky zbor z Dúbravy, mladá huslistka, elektronická hudba, výborné ozvučenie, pripravené texty a výborné organizačné zabezpečenie celej akcie až po guľáš na chate Simona pre všetkých účastníkov.

Nikto z účastníkov – turistov nezabudne na krásny výhľad na Spišský hrad, Vyšný Slavkov, ale hlavne na začiatok slávnosti, ktorú otvoril duchovný otec z Hermanoviec krížovou cestou, sprevádzanou nám známou piesňou Vysoko tam hore na Golgote, ktorá sa ozývala Braniskom. A ak si odložíte text, môže zaznieť aj počas krížových ciest v našom obnovenom chráme.

Birošová Anna

ROZHOVOR

V Ružomberku na Katolíckej univerzite sa v tomto roku konal už 12. ročník letného odborného seminára Network Slovakia. Na vysvetlenie Network Slovakia je združenie katolíckych žurnalistov.

Tohtoročným prednášajúcim pre sekciu fotografia bol pán Rudolf Lendel.


Predstavte sa nám.

Volám sa Rudolf Lendel. Pochádzam z Bratislavy, ale narodil som sa v Spišskej Sobote. Vyrastal som v Žiline.

Ako ste sa dostali k fotografovaniu, resp. kedy ste v sebe objavili umelecké cítenie?

V Žiline, kde som vyrastal, sme mali veľmi dobrú Ľudovú školu umenia, ktorá usporadúvala rôzne výstavy, napr. v San Franciscu, v Japonsku a to bolo v 50. rokoch. Z generácie, v ktorej som aj ja vyrastal, sa veľa z nás dostalo do Bratislavy. Mnohí z mojich spolužiakov učia na Vysokej škole výtvarných umení alebo sú dnes renomovanými výtvarníkmi. Záležalo od profesorov, ktorí nás vtedy učili a vštepili do nás vkus. Je to však, samozrejme, aj záležitosť talentu.

S akým fotoaparátom ste začínali, resp. mali ste doma fotoaparát?

Mali sme doma fotoaparát – Flexaretu. Boli to prvé kusy a ja som vlastne na tomto začínal. Otec bol taký veľký technik. My sme dokonca prví mali televíziu v Stredoslovenskom kraji, takže som jeden z prvých, ktorý videl televízny prijímač. Myslím, že to bolo v roku 1955.

Teraz by ste nám mohli niečo povedať o štúdiu.

Základnú školu som navštevoval v Žiline. Potom som odišiel študovať do Bratislavy na Strednú školu umeleckého priemyslu (SŠUP). Tým, že som navštevoval Ľudovú školu umenia v Žiline, kde sme veľa maľovali a zúčastňovali sme sa rôznych výstav, tak sme sa cítili už ako takí umelci. Dokonca, keď som končil Základnú školu, vyhral som celoslovenskú súťaž v maľbe. Preto som išiel na SŠUP. Tu však maľba nebola a najviac z toho, čo tam bolo možné študovať, ma oslovila fotografia. Myslím, že som dobre spravil, pretože veľa prvkov z maľby, či už kompozíciu, svetelné veci a podobné motívy som preniesol do fotky. Po skončení štúdia som šiel študovať do Prahy na Filmovú akadémiu, kde sa dalo veľmi ťažko dostať, keďže vtedy tam študovalo maximálne šesť ľudí v ročníku, z toho dvaja Slováci. Bolo treba spraviť talentové skúšky, ktoré boli veľmi prísne. Dostať sa na filmovú akadémiu bolo snom každého fotografa. Tým, že som mal výtvarné vzdelanie, tak som tam prišiel s niečím novým. Mal som šťastie, že ma prijali bez problémov.

Boli pri prijímacích skúškach na vás aj politické požiadavky?

Nie. To bolo veľmi zaujímavé. V tom čase sa uplatňoval bodový systém, čiže kto mal otca komunistu, tak nejaké body dostal navyše. Mám taký dojem, že hlavne v Prahe to nebrali absolútne do úvahy.

Bolo toto štúdium ťažké?

My sme mali ešte tú výhodu, že sme absolvovali aj kameru, teda kamerové videnie. Ďalšou výhodou bolo to, že sme boli piati študenti a mali sme 11 profesorov, takže každý každého poznal veľmi detailne; nikto si nedovolil niečo odfláknuť, lebo by bol jednak proti sebe a jednak by to bolo trápne, čiže my sme tam museli pracovať. Témy boli naozaj o všetkom: od dokumentu, cez reklamu, sklo – fotografia skla, fotili sa zátišia, skrátka vždy to boli nejaké cvičenia, ktoré sme museli absolvovať. Výber bol prísny. Pán profesor pozrel a ak sa mu tam niečo nepáčilo, zobral fotku, roztrhol ju napoly a odhodil. Vedeli sme, koľko bije, nikto z nás neprotestoval, lebo sme si tých ľudí vážili. Študoval som tu na katedre umeleckej fotografie a túto katedru som aj ukončil.

Čo bolo po skončení školy?

Musel som ísť, samozrejme, na rok na vojnu. Mal som síce výbornú vojnu, lebo my umelci sme boli ako zdravoťáci. A druhá vec, mal som ako fotograf dovolené fotiť. Nikomu nevadilo, že som tam mal fotoaparát. Dokonca som tam urobil jeden cyklus, ktorý kúpila v minulom roku aj Národná galéria z nácviku spartakiády. Potom som nastúpil do reklamného podniku v Bratislave, lebo tých možností vtedy veľa nebolo. Po roku som zistil, že to nie je to „správne orechové“. V robote tam nebolo veľa roboty. Musel som sedieť osem hodín na zadku, síce v parádnom foteli, ale pre mňa to bolo veľmi ťažké. V Prahe som žil dosť intenzívne a naraz som sa dostal do zamestnania, kde som si myslel, že to bude pokračovať, že tam bude technika, budú tam ľudia, že sa tam bude niečo diať a naraz ticho, nikde nič, techniky málo. Vtedy som sa rozhodol, že pôjdem na „voľnú nohu“.


Umelecká fotografia pokračovala stále?

S umeleckou fotografiou je to tak. Veľa ľudí si myslí, že fotograf si povie: “Teraz idem robiť umeleckú fotografiu.“ O tom to však nie je. Robil som pre množstvo časopisov, pre vydavateľstvá kníh. Chodil som po svete, teda v tom čase viac-menej po Slovensku a vždy sa niečo naskytlo, vždy sa urobil nejaký obrázok navyše. Tým vzniká tá zbierka umenia, tým vzniká ten môj svetonázor, atď. Nedá sa to tak, že teraz idem robiť umenie a idem si hľadať vyslovene nejaké motívy. Zasa sú aj také momenty, že človek dostane nápad. Mal som, samozrejme, ateliér a napr. povedal som si, že idem si urobiť nejaké parádne zátišie. Tak som sa hral a urobil som si cyklus z toho zátišia.

Ako ste sa dostali na Network Slovakia k mladým katolíkom? Ako ste na tom s duchovným životom, resp. s kresťanstvom?

Som praktizujúci kresťan aj celá moja rodina. Minulý rok sekciu fotografia viedol Jožko Sedlák, ktorý je mojím veľmi dobrým kamarátom. Spolu učíme na Vysokej škole výtvarných umení už dlhé roky. Veľmi dobre sa poznáme a kamarátime sa. Tento rok čakali bábätko, práve včera sa mu narodila dcérka, takže kvôli tomu nemohol prísť. Požiadal ma, či by som ho nezastúpil a tak som sa tu dostal.

Na tomto seminári ste viedli skupinu pokročilých fotografov. Aký je váš názor na ich fotenie?

Myslím si, že toto spoločnstvo fotografov je úplne ideálne, bezkonfliktné a veľmi talentované. Na základe fotografií, ktoré som si prezrel, môžem povedať, že som veľmi prekvapený, že aj človek, ktorý neštudoval umenie, nemá s umením nič spoločné má obrovský talent, urobí také krásne veci, ktoré sa možno nepodaria ani na vysokej škole. Okrem vysokej školy vediem prostredníctvom Stredoeurópskeho domu fotografie aj workshopy pre fotografov amatérov. Tam som tiež prekvapený, že niekedy stačí mať nejakú vedomosť, byť vzdelaný v úplne inom odbore a to sa do tej fotky prenesie. Podľa mňa je fotka vždy obrazom toho človeka. Je to ako vyjadrovací prvok. Niekto pekne napíše, niekto niečo nakreslí a niekto to vidí cez fotoaparát, ale vždy je to to jeho ego, tá jeho osobnosť, ktorú podáva inému. Veľa amatérov robí chybu, že cvaká všetko a teší sa, že mu to expozične vyšlo. Ale po určitých „cvakaniach“ sa začne nad sebou zamýšľať, prečo to vlastne robí. No a to je presne vyjadrovací prvok toho človeka – chcieť niečo niekomu povedať.

Takže viete podľa fotografie odhaliť aj dušu nás fotografov?

Nieže dušu, ale osobnosť toho človeka. Tak by som to skôr povedal.

Aký je váš umelecký záber?

Robím veľa a vlastne celý život som veľa robil. Väčšinou prednášam na Vysokej škole výtvarných umení, tiež na súkromnej Strednej škole umeleckého dizajnu. Mám svoj program, čo sa týka voľných fotografií a na tom stále pracujem. Tiež sa venujem grafickým úpravám, robím katalógy, prijímam rôzne ponuky na ilustrácie. Naposledy som robil ilustračné snímky pre pedagogické nakladateľstvo. Stále ma niekto osloví, zavolá. Dlhé roky som robil pre časopis Nové línie a vlastne celý život som robil veci, týkajúcich sa architektúry pre rôzne časopisy, takisto knihy a pod. Takže to bola tiež jedna moja parketa.

V dnešnej dobe každý fotografuje či už nejakým kompaktom, fotí sa aj mobilmi. Nechceli by ste sa podieľať na tom, aby sa ten umelecký smer dostal do škôl?

Práve toho som zástancom. Preto som hovoril o našej Ľudovej škole umenia aj o tom ročníku, ktorý bol silný, lebo tam boli ľudia vedení. Sú to takí veľkí ľudia ako napr. Dušan Kállay, Rudo Sikora, Laco Čarný a pod. A to je len jedna generácia, ktorá v tom čase bola nejakým spôsobom vychovávaná. To podľa mňa dnes chýba.

Na záver vás poprosím o odkaz pre všetkých fotografujúcich…

Navrhoval by som fotiť svojím spôsobom. Každý sme iní a každý chceme niečo iné povedať. Nebáť sa a ísť za svojím videním, za svojou myšlienkou a tým sa vyjadriť.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

EXERCÍCIE (XIV. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Chyby a previnenia vychovávateľa
Láska a rešpekt k slobode:

• neočisťovať v sebe stále lásku k dieťaťu

• nerešpektovať legitímnu slobodu a hlbokú osobnosť dieťaťa

• zachádzať s dieťaťom ako s miniatúrnym dospelým, a nie ako svojráznou bytosťou

• myslieť, že dieťa je prirodzene dobré a dovoliť mu všetko

• myslieť, že dieťa je prirodzene zlé a tyranizovať ho

• nanucovať sa dieťaťu namiesto spolupracovať s ním na formovaní

• uplatňovať násilne svoju vôľu

• ustupovať vo všetkom vôli dieťaťa

• nanucovať a nevzbudzovať pochopenie a túžbu dieťaťa

• nebyť pozorný k dobrému jadru a sklonom dieťaťa a nerozvíjať ich

• nepomáhať dieťaťu, aby si uvedomilo svoje poslanie – duchovné, ľudské i sociálne

• nepomáhať dieťaťu, aby si nadobudlo autonómiu svojej osobnosti

• drezúrovať namiesto vychovávať

• hľadieť predovšetkým na vonkajší poriadok – a nie i vnútro!

Viem, akú pomoc poskytovať pri formovaní charakteru?

• privykať dieťa, aby si formovalo a cvičilo vôľu pozitívnymi činmi

• žiadať od neho primerané hrdinstvo a primeranosť v sebaovládaní

• nepreháňať prejavy náklonnosti voči dieťaťu

• nebyť príliš zdržanlivý v prejavoch lásky voči dieťaťu

• naučiť dieťa a mladého človeka organizovať svoj život, pracovať rozvážne, plánovito a účinne

• kontrolovať prácu dieťaťa, žiadať dokončenie práce, neuspokojiť sa s priemernosťou

• vnukať deťom lásku a chuť pre poriadok a pre dobre vykonané povinnosti

• nechcieť len dobrý úspech skúšok, lež formovanie človeka

• rátať s krízou mladosti

• pomáhať mladým rozpoznať originalitu a osobnosť

• nepreháňať prispôsobovanie kolektívu až po stratu vôle, ale nepreháňať ani škodlivosť konformizmu

• nepodceňovať význam a bohatstvo disciplinovanej obrazotvornosti u mladých

Poznávanie dieťaťa:

• sústavne pohŕdať aktívnymi metódami – len trest

• nepoučovať sa pre lepšiu výchovu detí

• zanedbávať súčasné poznatky a skúsenosti iných

• držať sa absolútne zásad, ktoré nerešpektujú psychológiu dieťaťa

• nerobiť nič, aby sme vnikli do sveta dieťaťa

• neodkrývať dieťaťu jeho možnosti

• podceňovať schopnosti dieťaťa hodnotiť sa

• neukazovať mu jeho hranice i možnosti prekračovať ich, ukazujúc mu obsahujúcu hodnotu úsilia a námahy

• nezverovať dieťaťu úlohy

Výchovný systém:

• súdiť prv, než sme pochopili

• tolerovať klebety a žalovanie

• skrývať svoju neschopnosť za trest

• používať duchovné argumenty, ktoré vzbudzujú falošnú predstavu o Božej spravodlivosti (pôjdeš do pekla)

• nechať obranné reakcie dieťaťa zoči-voči trestu a zvyšovať ich novými trestami

• trestať so spiatočnou platnosťou – zratúvať priestupky

• trestať dieťa viac pre materiálnu škodu než podľa jeho zodpovednosti

• trestať unášaný hnevom, alebo ako uponíženie

• karhať tvrdo, keď by bolo namieste poučenie

• používať nespravodlivo trest kolektívne

• uložiť trest bez výchovnej hodnoty

• predstavovať nejakú chybu ako nenapraviteľnú – vyvolať komplex trvalej viny

• nepripustiť, že sme sa niekedy mýlili a potrestali príliš ľahko

Osobná askéza vychovávateľa:

• neovládať sa a ustavične mentorovať

• mať obľúbeného a dať to vidieť

• nezaoberať sa menej nadanými a neprispôsobivými

• byť násilný

• byť pesimistický alebo úzkostlivý

• nepoznať sa, nepoznať vlastné motívy správania pre lepší výchovný účinok

• neprehlbovať si pedagogiku a uspokojiť sa receptami

• držať sa zásad len jedinej pedagogickej školy

• nepripustiť, aby žiaci hodnotili
nevyvodzovať závery z ich úsudkov

• nemať rád svoje povolanie

• pripútať dieťa k sebe, namiesto orientovať ho k otvorenosti voči druhým

• nemierne sa báť každej skúšky a kríža pre dieťa

• znechucovať sa

• zabúdať, že výchova, najmä výchova svedomia, je i dielo Božie

Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát

Modlitba k Márii


Svätá Mária, Matka Božia,
ty si dala svetu pravé svetlo,
Ježiša, svojho Syna i Božieho Syna.
Plne si sa odovzdala Božiemu volaniu
a tak si sa stala prameňom dobroty,
ktorá z neho prúdi.
Ukáž nám Ježiša.
Veď nás k nemu.
Nauč nás poznať ho a milovať,
aby sme sa aj my mohli stať
schopní pravej lásky
a byť prameňmi živej vody
uprostred smädného sveta.

Benedikt XVI.

Mária


Vstúpili sme do októbra, mesiaca modlitby posvätného ruženca, úcty k Panne Márii. Tento mesiac blahoslavenej Panny Márie Ružencovej akoby nás každoročne vyzýval na nové objavenie tejto krásnej, jednoduchej a hlbokej modlitby. Pri modlitbe rozmýšľame aj o tom, kto to bola Panna Mária? Aká bola? Mala to v živote ľahké, alebo ťažké?

Dáte mi za pravdu, že ak začujeme Máriino meno a počúvame o jej viere, je to akoby povzbudenie a posilnenie pre náš život.

Mária je živý Boží stánok. Je miestom stretnutia s Bohom, je bodom, v ktorom sa pretína čas a večnosť. Mária je živé puto medzi Bohom a človekom.

Meno Márie je plné nádeje. A lásky. Tej lásky, ktorá sa úplne pohrúži do činov, ktorá nielen chráni, ale naopak, riskuje, bezbranne a predsa s veľkou mocou.

V Márii sa stretáva nekonečnosť s nepatrnosťou. Ona nás v každodenných udalostiach, v užasnutých pohľadoch na svet, v láske skrytej do mlčania, v nádeji obklopenej strachom, v tom všetkom nás chce naučiť životnému štýlu, v ktorom je Boh uznaný za stred skutočnosti. Mária nás chce naučiť tomu, aby sme nežili bez tajomstva. Veď kto nájde Boha, nájde život v plnosti.

Mária je vážnym a spoľahlivým svedkom toho, že Boh vstupuje do života a premieňa ho. V nej, jej tele, sa pretína viditeľné a neviditeľné, dve dôležité krivky, ktoré utvárajú dejiny spásy.

Mária je vo svojom tele križovatkou, miestom, kde sa materiálny ráz života stretáva s Bohom. Mária vo svojom tele a vo svojej viere neúnavne odkazuje na stred viery: Ježiša Krista.

Mária je žiarivým svedkom toho, že Boh prichádza a premieňa telo a život, že to, čo je božské, prišlo, aby ľudské mohlo rozkvitnúť a celkom sa rozvinúť.

Všetkých vás povzbudzujem k modlitbe presvätého ruženca, k priateľstvu s Pannou Máriou. Využite túto možnosť kráčať s Máriou.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 15. 8. – prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie

– 5. 9. – ukončenie úpravy interiéru kostola sv. Jozefa, robotníka

-re-

Manželské ohlášky:

Ondrej ULIČNÝ, syn Jána a Márie rod. Pendrákovej, bývajúci vo Víťaze 391 a Alena HOJSTRIČOVÁ, dcéra Jozefa a Aleny rod. Karovej, bývajúca v Richnave 60.
Sobáš 19. septembra v Richnave.

Peter BARAN, syn Vojtecha a Marty rod. Sajdákovej, bývajúci v Ovčí 139 a Anna BEDNÁRIKOVÁ, dcéra Františka a Anny rod. Galdunovej, bývajúci v Ovčí 64.
Sobáš 12. septembra v Ovčí o 14:30 h.

Igor LOBÔTKA, syn Stanislava a Oľgy rod. Šprtkovej, bývajúci v Svinnej, okres Trenčín a Miroslava JENČOVÁ, dcéra Miroslava a Marcely rod. Forišovej, bývajúca v Ovčí 118.
Sobáš 12. septembra v Ovčí o 16:00 h.

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Cirkev nie je proti umelej kontrole počatia preto, že je umelá, ako panuje všeobecne rozšírený názor. Je proti nej preto, že je antikoncepčná. Antikoncepcia je voľba ľubovoľnej metódy, ktorou rušíme prokreatívny potenciál daného pohlavného styku. Inak povedané – pár používajúci antikoncepciu sa rozhodol mať styk, a pretože predpokladá možnosť otehotnenia, cielene a vedome potláča svoju plodnosť. To sa dá dosiahnuť veľkým množstvom umelých mechanických prostriedkov, hormónov a tiež chirurgickou sterilizáciou. Dá sa to však dosiahnuť aj bez použitia čohokoľvek umelého, napr. pri prerušovanej súloži (coitus interruptus).

Cirkev schvaľuje PPR (prirodzené plánovanie rodičovstva) – v prípade oprávneného dôvodu neotehotnieť – nie preto, že je „prirodzené“, ale preto, že v nijakom prípade nie je antikoncepčné. Manželský pár praktizujúci PPR nikdy neruší prokreatívny potenciál daného pohlavného styku. PPR nie je „prirodzenou antikoncepciou“. Nie je to vôbec žiadna antikoncepcia.

Pápež Pavol VI. v encyklike Humanae vitae povedal: „Cirkev je zo všetkých prvá, ktorá chváli a odporúča používanie ľudského rozumu v diele, ktoré človeka, obdareného rozumom, tak úzko spája so svojím Stvoriteľom.“ Tvrdí však, že sa to má diať pri zachovaní poriadku, ktorý stanovil Boh.

Boh nám dal múdrosť a schopnosť regulovať našu plodnosť a mali by sme ju používať. Ale použitie týchto schopností na konanie proti tomu, ako Boh stvoril našu plodnosť, nie je vôbec múdre. Ak je niekto plodný, znamená to, že jeho telo funguje tak, ako má fungovať. Lieky užívame vtedy, keď sme chorí. Chirurgický zákrok podstupujeme na odstránenie neduhov a chorôb. Nikdy to nerobíme z rozmaru a len tak. Plodnosť však nie je choroba. Naopak neplodnosť je choroba, ktorá si vyžaduje liečbu.

Keď máme oprávnený dôvod regulovať plodnosť, jedinou múdrou vecou, ktorú môžeme urobiť, je snažiť sa pochopiť, ako ju Boh stvoril a využívať toto poznanie. To je celá podstata PPR. Je veľmi veľa ľudí, ktorí stále nevidia a nechcú vidieť zásadný rozdiel medzi antikoncepciou a PPR. Je to tak. Veľa ľudí nechce, lebo nejako intuitívne tušia, že by to vyžadovalo nielen zmenu ich zmýšľania a správania sa v spálni, ale aj zmenu celého ich pohľadu na svet. Ak to tušíte aj vy, máte pravdu!
Vychádzajme z poznania: buď je pre mňa Boh Bohom a dôverujem jeho usporiadaniu vesmíru, alebo sa snažím veci kontrolovať sám, teda chcem byť akoby bohom. Moja rada znie: nechajme Boha byť Bohom. Nemáme sa čoho báť. Dôverovať mu by bolo riskantné len v prípade, keby bol tyran. Ale my vieme, že je dokonalá láska. Dôverujme mu, dovoľme mu vstúpiť do našich životov. Prijmime ho.

Manželia sú Bohom pozvaní a volaní, aby boli prokreatívni. Ak majú pádny a dobrý dôvod neotehotnieť, majú slobodu byť neprokreatívnymi. Bolo by však popieraním najhlbšej „esencie“ sviatosti manželstva, ak by boli antiprokreatívni. Pre lepšie pochopenie rozdielu medzi antikoncepciou a PPR vezmime si analógiu: snúbenci pri plánovaní svadby si uvedomia, že síce existujú ľudia, ktorých obaja poznajú, ale majú dobrý dôvod ich na svadbu nepozvať. Správnou vecou by bolo neposlať im pozvánku. Viete si však predstaviť, žeby im poslali anti-pozvánku? „Berieme sa 17. júla ale vás tam nechceme, prosíme vás, nepríďte!“ Bolo by to jednoznačným rozbitím vzťahu a urážkou až po hrob.

To isté robia Bohu manželské páry, keď používajú antikoncepciu. Pohlavným stykom posielajú Bohu pozvánku, aby sa s nimi spojil a priniesol svoj najtvorivejší akt. Keď však Boh pozvánku otvorí, vidí napísané tučným písmom: „Nechoď sem! Nechceme ťa tu!“

Na druhej strane manželské páry, ktoré sexuálne abstinujú, aby sa vyhli počatiu, jednoducho, Bohu pozvánku neposielajú. Ak má manželský pár dobrý dôvod neotehotnieť, Boh ako milujúci otec to pochopí. Nie je to rozbitím vzťahu s Bohom. Musíme veľmi presne rozlišovať medzi prítomným a budúcim úmyslom (spôsobom a cieľom). Oba páry (používajúce PPR a tie, ktoré používajú antikoncepciu), môžu mať z nejakého oprávneného dôvodu ten istý budúci úmysel vyhnúť sa počatiu. Avšak ich prítomný úmysel (spôsob, akým plánujú dosiahnuť spoločný cieľ) je veľmi odlišný. Pár oužívajúci PPR má v úmysle zdržať sa plodného pohlavného styku. Pár používajúci antikoncepciu má v úmysle sterilizovať svoj plodný styk. To sú dva úplne odlišné úmysly.

Vezmime si ako príklad dvoch študentov. Obaja majú budúci úmysel získať dobré vysvedčenie. Vedomí si tohto cieľa sa jeden rozhodne tvrdo študovať, zatiaľ čo druhý sa rozhodne podvádzať pri každom teste. Účel nikdy nesvätí prostriedky.

Biblia nikde nepíše: „Nepoužiješ antikoncepciu!“, ale zato hovorí, že sme boli stvorení na Boží obraz ako muž a žena (Gn 1, 27). Hovorí: „Ploďte a množte sa!“ (Gn 1, 28). Biblia hovorí, že Boh usmrtil Onana, lebo „vylieval semeno na zem“ (Gn 39, 9-10). Sám Kristus určil vo vzťahu k dvom, ktorí sa stávajú „jedným telom“, že nikdy nesmieme rozlúčiť, čo spojil Boh (Mt 19,6). A ten, kto spojil sex a deti je Boh, či nie? Piata kapitola listu Efezanom veľmi jasne vyzýva manželov, aby milovali svoje manželky tak ako Kristus miluje Cirkev. Sterilizoval by Kristus úmyselne svoju lásku?
Písmo nás od začiatku až do konca vyzýva k prijímaniu Božej lásky, k tomu, aby sme milovali tak, ako miluje Boh, aby sme si zvolili život.

Pohlavné spojenie je pravdepodobne najjasnejšou príležitosťou toto volanie prijať alebo odmietnuť. Práve prostredníctvom pohlavného spojenia preniká nestvorená Božia láska do stvoreného sveta, aby splynula s láskou manželov a priniesla najúžasnejšiu udalosť vo vesmíre – stvorenie novej ľudskej bytosti.

Sex s antikoncepciou hovorí: „Nechceme prijať Božiu lásku. Nechceme milovať tak, ako miluje Boh. Nechceme si zvoliť život.“

Čo myslíte, je toto biblické? Veríme, že po prečítaní daného textu naozaj dokážeme vidieť zásadný rozdiel medzi PPR a antikoncepciou. Je už len na nás, čo si zvolíme.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Duchovnosť a psychológia (časť IX.)

Milí čitatelia! Po krátkej pauze sa znova vraciame k nášmu spoločnému dialógu o komunikácii s cieľom, aby naše vzťahy s inými ľuďmi boli menej napäté a viac radostné. V predošlých dvoch článkoch sme sa zoznámili s konkrétnymi pravidlami, ktoré nám pomáhajú zmenšiť napätie v obyčajnej každodennej komunikácii. Dnes pohovoríme o situáciách, ktoré sú vždy zdrojom napätia. Takými celkom isto situácie, kedy kritizujeme jeden druhého, sú.



Každý z nás sa už zaiste stal terčom kritiky, či sám sa kriticky vyjadril na adresu iného človeka – manžela, manželky, dieťaťa, spolupracovníka… Áno, rozum nám dáva za pravdu, že neexistuje ideálny človek, ktorý vždy, všetko, za každých okolností robí správne. Avšak, ak ktosi poukáže na naše chyby – urazíme sa, znepokojíme, hneváme a na kritiku odpovedáme taktiež kritikou. Kritika sa tak napokon môže stať príčinou vážnych škriepok, konfliktov. Muži sa žalujú na ženy, ktoré im „pília uši“, podriadení na vedúceho, ktorý je večne nespokojný, deti na rodičov, ktorým sa stále niečo nepáči….

Možno si niekedy hovoríme: „Pre pokoj a pohodlie by bolo vari najlepšie nikoho nikdy nekritizovať.“ Máme teda prestať vyjadrovať svoju nespokojnosť? Ak sa nám niečo nepáči v našich osobných vzťahoch, je teda lepšie „ticho“ trpieť? Lenže, pomôžu spomínané postoje vybudovať harmonické vzťahy? Sotva. Ak chceme, aby v našom živote boli hlboké a pravdivé vzťahy s inými ľuďmi, nemôžeme mlčať, ale je potrebné naučiť sa vhodne kritizovať, t.j. vyjadriť svoju nespokojnosť so situáciou, správaním, skutkom niekoho…, bez urážky a bez zničenia vzťahu.

Teda: aké chyby robíme pri kritike iných, kedy vôbec máme právo kritizovať a akým spôsobom vhodne kritizovať?

Slovo „kritika” si väčšina ľudí spája s rozhovormi o chybách a nedostatkoch. Vo výkladových slovníkoch sa však vysvetľuje ako „pohľad na niečo, pohľad z viacerých strán (uhlov), rozbor, vyhodnotenie, uvažovanie o kvalitách a nedostatkoch“. Zvláštne, v literatúre a umení slovné spojenie “pozitívne kritické vyjadrenie, reakcia” berieme úplne normálne, vhodne, ale vo vzájomných vzťahoch berieme slovo „kritika“ ako niečo negatívne.

Je dôležité vedieť, že kritika môže byť dvojaká: konštruktívna a nekonštruktívna. Jedna od druhej sa líši svojím zámerom, svojím cieľom. Kým zámerom a cieľom nekonštruktívnej kritiky je potrestať vinníka, povýšiť sa nad neho, ukázať mu, že som od neho v niečom lepší a celkove je vyjadrením môjho hnevu a vyventilovania vnútorného napätia, tak konštruktívna kritika má jediný cieľ: zmeniť situáciu k lepšiemu, teda má v sebe tvorivý prvok.

Nekonštruktívna kritika je väčšinou negatívnym ohodnotením osobnosti druhého človeka. Navyše aj maskuje moje osobné pocity. Pri tejto kritike má chyba, konkrétny problém – jeho opis – všeobecný charakter, ale neposkytuje konkrétne riešenie ako niečo zmeniť k lepšiemu.

Najčastejšie používané formy nekonštruktívnej kritiky sú:

1. Rečnícke otázky: „Prečo stále meškáš?“ „Koľko ráz ťa mám ešte prosiť, aby si si upratal izbu?“ V jednom z predchádzajúcich článkov sme už písali, že otázky začínajúce slovkom „prečo“, „načo“ nesú v sebe veľmi často skrytú výčitku, nútia človeka ospravedlňovať sa, t.j. cíti sa vinným a z toho potom pramenia jeho negatívne pocity a napätie. Rečnícke otázky v kritickej forme kladie zväčša človek povýšenecký s cieľom potvrdiť si výnimočnosť seba samého, teda s potrebou vystatovať sa.

2. Príkazy a zákazy. „Nekrič!”, „Netreba sa tak znepokojovať! Pokojne!”, „Musíte mať viac trpezlivosti.“

3. Rúhanie a preklínanie – v podstate ide o zamaskované vyjadrovanie hnevu. Rúhajúci sa človek skrýva svoje skutočné pocity voči druhým i voči sebe samému. Rúhanie a preklínanie sú vyjadrením verbálnej (slovnej) agresie.

4. Napomínania a výčitky. „Ty sa o mňa vôbec nezaujímaš.“, „Vôbec si nevážiš starších.“

5. Irónia a sarkazmus. „Ale jasné, ty si tu najmúdrejší!“, „Veľmi vtipné…“, „Aký si len múdry!“

Čo s tým teda? Čo vlastne potrebujeme a chceme?

Na jednej strane zachovať si dobré vzájomné vzťahy, ale na druhej strane potrebujeme aj zmenu správania sa človeka, ktorý nám spôsobuje nepríjemnosti. Ako spomínané dosiahnuť? Zmenou nekonštruktívnej kritiky na konštruktívnu, pretože táto je tvorivá, prináša pozitívny účinok a chráni naše vzťahy pred nebezpečenstvom rozpadu.

Kedy teda máme právo, ba povinnosť kritizovať, avšak konštruktívne?

Po prvé: v situáciách ochrany seba samého (sebaochrany), v ktorých jeden človek druhému svojím správaním spôsobuje morálnu alebo materiálnu škodu. Kritizujeme, aby sme seba, či iných, bránili, aby sme dosiahli vynahradenie škody, predišli opakovaniu danej situácie. Napr. zajtra mám skúšku. Sedím a učím sa, ale môj brat zapne prehrávač na najvyššiu hlasitosť. Či niekto si od vás požičal knihu a nie a nie ju vrátiť späť.

Po druhé: v situáciách, v ktorých prejavujeme starostlivosť. Terčom našej kritiky je správanie sa, ktorým človek spôsobuje škodu sebe samému. Napr. ak ktosi jedáva veľmi veľa sladkostí každý deň a hrozí mu cukrovka, alebo ak niekto priveľa fajčí a hrozí mu rakovina pľúc.

Po tretie: ak ide o osobný rast, teda v situáciách, v ktorých existujú objektívne kritériá na hodnotenie, ale konkrétne správanie tomu nezodpovedá. Napr. ak dá učiteľ žiakovi za diktát, v ktorom bolo veľa chýb, zlú známku – oznamuje mu tým, že nepíše podľa pravidiel slovenského pravopisu. Učiteľ teda poukazuje na chyby žiaka s cieľom, aby sa zlepšila jeho gramatická spôsobilosť.

Po štvrté: v situáciách, v ktorých správanie sa človeka nie je škodlivé, ale vyvoláva napätie, rozčúlenie, nepohodu. Vtedy kritikou ukazujeme partnerovi svoje negatívne pocity spojené s jeho správaním. Na rozdiel od predchádzajúcich troch situácií však nemáme právo žiadať o zmenu jeho správania. Môžeme len vyjadriť svoje pocity a poprosiť ho o zmenu jeho správania. Vtedy, ak je pre neho dôležitý náš vzájomný vzťah, ak si nás váži, o danom určite pouvažuje a zmení svoje správanie. Napr. niekto nám hneď pri prvom stretnutí začne tykať a my nie sme na to zvyknutí (týka sa to starších), nuž sa nás to dotkne. Alebo mama má rada, ak sú vchodové dvere zatvorené a niekto z domácich ich necháva stále otvorené.

Konštruktívna kritika vždy počíta so zdravým rozumom a dobrou vôľou oponenta. Zároveň sa vyznačuje pozitívnym vzťahom k osobnosti a verí, že kritizovaný v sebe nájde silu pre zmenu správania.

Prínos konštruktívnej kritiky spočíva aj v tom, že obsahuje podrobný a konkrétny opis toho, čo je nevyhnutné a možné zmeniť, varianty na zlepšenie situácie a tomu, koho kritizujeme, pomáha pochopiť, čo sa od neho žiada.

Taktiež tvorivá kritika otvorene poukazuje na city, ktoré kritizujúci prežíva, demonštruje otvorenosť a pripravenosť pre dialóg.

Napokon si ešte povedzme postup, ako správne konštruktívne kritizovať:

Krok 1. Maximálne objektívne opíšte konkrétnu situáciu.
Krok 2. Opíšte následky a svoje pocity, ktoré sú spojené s touto situáciou.
Krok 3. Predložte a opíšte svoj variant riešenia problému (východisko).
Krok 4. Argumentujte – opíšte výhody vami ponúknutého variantu riešenia problému.

Ak daný model kritiky, ktorý sme práve opísali, budete využívať v tých situáciách, ktoré sme vyššie spomínali a váš postoj k adresátovi kritiky bude pozitívny, ako aj váš výraz tváre, výška tónu hlasu… potom máte všetky šance zachovať a zlepšiť si svoje vzťahy s okolitými ľuďmi.

V budúcom čísle uvedieme konkrétne praktické príklady konštruktívnej kritiky. Nakoniec ešte malá prosba: skúste porozmýšľať a skontrolovať svoj spôsob vyjadrovania kritiky voči iným, ale i svoju reakciu na kritiku voči vám. Veríme, že vám v tom vaši blízki napomôžu, ako aj sila a požehnanie nášho Pána Ježiša Krista.

Miroslav a Lilia, Sant Petersburg

Ahoj deti!

Už ste počuli tento príbeh o Jakubovej ťažkej otázke? Keď nie, prečítajte si ho:


Jakub sa každý deň ráno i večer modlil Otčenáš. Keď hovoril slová „príď kráľovstvo tvoje“, na chvíľu sa zastavil. Zdalo sa, že si nevie spomenúť na pokračovanie modlitby. Raz po modlitbe, keď už mal ísť spať, prišiel k mame a vážnym hlasom sa jej opýtal: „Mama, ty vieš, kedy príde Božie kráľovstvo?“ Mamu trocha zaskočila jeho otázka. Chvíľu rozmýšľala, potom si sadla na posteľ vedľa Jakubka a povedala: „To je veľmi ťažká otázka. Vieš, že to isté sa ľudia kedysi pýtali Pána Ježiša?“

„A čo im Pán Ježiš odpovedal?“ vyzvedal sa chlapec. Mama vybrala z poličky veľkú knižku v peknom obale. Jakub ju poznal, lebo jeho rodičia ju často čítali. Vedel, že je to Sväté písmo. Mama otvorila knihu a nahlas prečítala Ježišove slová: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“

„Tak tomu nerozumiem! Ak je Božie kráľovstvo medzi nami, prečo sa ešte modlíme, aby prišlo?“ prerušil ju zadivený Jakub. „Pokúsim sa ti to vysvetliť tak, ako to učil Pán Ježiš vo svojom podobenstve.“ Mama našla potrebný text a znova začala čítať: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí, alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

„Pán Ježiš vysvetľuje, že s Božím kráľovstvom je to tak ako so zrnom. Vidíš, synček,“ povedala mama, „na to, aby z malého semienka, ktoré hodia do zeme, vyrástla rastlina, treba čas. Hneď po sejbe na poli ešte nič nevidno. No osivo po niekoľkých dňoch začne klíčiť a objaví sa prvý lístok, potom steblo a napokon klas. A nakoniec sa v klase objaví a dozreje zrno. Až keď je zrno zrelé, môže sa obilie kosiť. Poľnohospodári vtedy začínajú žatvu a zbierajú úrodu. Od siatia po žatvu prejde niekoľko mesiacov. Podobne je to s Božím kráľovstvom. Každé, aj to najmenšie dobro je znakom tohto kráľovstva. Ono rastie a stále pribúda. Ako je v malom zrnku ukrytá veľká sila, ktorá spôsobuje, že zrno rastie a prináša úrodu, tak aj v každom dobre je ukrytá veľká sila, vďaka ktorej sa dobro rozmnožuje. Božie kráľovstvo má v sebe podobne ako semená rastlín silu žiť. A hoci sa rozvíja pomaly, postupne, už teraz ho môžeme čiastočne vidieť. A raz sa zjaví v celej kráse, také, aké naozaj je. Určite príde.“

Jakub tuho rozmýšľal nad maminými slovami, a ani si nevšimol, že už prestala hovoriť. „Sila kráľovstva, ktoré samo rastie, je zázračná, však?“ „Áno,“ odpovedal po chvíli chlapec. „Je celkom iné ako kráľovstvá, ktoré sú opísané v rozprávkových knihách. Chcel by som, aby sa Božie kráľovstvo rozšírilo na celú zem a aby ho všetci videli. Rozhodol som sa, že každý deň sa budem za to modliť.“

PANE BOŽE, NECH PRÍDE TVOJE KRÁĽOVSTVO!


Úloha:
Nájdi v labyrinte cestu k Božiemu kráľovstvu a vymaľuj obrázok.

stranu pripravila: Miriam Čakurdová