Božské Srdce Ježišovo, v Teba dôverujeme!



Tento mesiac slávime s láskou Božské Srdce Ježišovo. Modlíme sa deviatnik, aby nám dodal sily v našom uponáhľanom živote, aby v rodinách bolo viac lásky, lepšie medziľudské vzťahy, úprimné a pravdivé. Aby si manželia vedeli odpustiť, spomenuli si na svoj svadobný deň, aby boli šťastní. Svoju lásku potvrdili prísahou na kríži „v žiadnom protivenstve“ a tak rýchlo zabúdajú. Nevedia si odpustiť, sú si neverní, nevinné deti trpia pre sebeckosť rodičov. Ako sa na to pozerá Pán Ježiš? Je zranený a zradený. On z lásky k nám dal si prebodnúť svoje srdce kopijou za naše hriechy, aby nás vykúpil. Panna Mária prosí svojho syna o pomoc v manželstvách.

Rok sv. Pavla, apoštola. Pavol bol horlivým prenasledovateľom kresťanov. Boh si ho vyvolil na ceste do Damasku zázračným spôsobom. Z neba zaznel hlas: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Pavol sa ho spýtal: „Kto si, Pane?“ „Ja som Ježiš Kristus, …“ Zažiarilo svetlo a Pavol oslepol. Po uzdravení sa Pavol stal ešte horlivejším šíriteľom viery v Ježiša Krista. U Boha nie je nič nemožné.

Rok kňazov. Modlime sa vrúcne za kňazov, aby boli dobrými pastiermi svojich ovečiek. Akí budeme my, takí budú aj kňazi. Modlitbou ich posilnime vo vinici Pánovej. Duchovný otec Jožko Bednárik, náš rodák nás pozval do farnosti, kde pôsobí. Majú pekný kostol sv. Petra a Pavla. Sv. omšu slúžili duchovní otcovia Jožko, Oliver a Peter, Michal. Dve desaťročné dievčatká hrali a spievali doprovod sv. omše. Prežili sme pekný deň. Bola to krása, boli aj slzy radosti. Získali sme od sv. apoštola Pavla plnomocné odpustky. Vďaka Ti, Bože! Boli sme pozvaní na obed. Fara je pekná, vysadená kvetmi. Má šikovnú mamku, čo sa o to stará. Pekné to prostredie Kokava nad Rimavicou. Ďakujeme duchovnému otcovi Jožkovi za úctu k svojim rodákom. Nech ho Pán Boh žehná!

Dekan Michal, náš rodák, nás tiež pozval do Hnúšte, kde pôsobí. Majú kostol zasvätený Povýšeniu sv. Kríža. Pomodlili sme sa v ňom. Potom nás pozval na faru a pohostil nás. Tiež majú faru vysadenú kvetmi a stará sa o to jeho mamka. Ďakujeme za všetko. Nech im Pán Boh bude na pomoci v ich povolaní.

My rodáci sme hrdí, že naša dedinka má dvoch pastierov vo vinici Pánovej. Modlime sa, aby vyrástlo viac kňazov, lebo Nebeský Otec volá robotníkov, lebo je žatva veľká. Za veriacich z Ovčia

Mária Tobiášová, Ovčie

ROZHOVOR

majiteľ a sprievodca cestovnej kancelárie BCA (1. časť)



Cestujeme domov z púte do Ríma. Sedím v autobuse vedľa pána doktora Benka, ktorý je majiteľom cestovnej kancelárie BCA, s ktorou sme už boli na jednej púti v Lurdoch. Tentokrát sme navštívili Assisi, Rím, San Giovanni Rotondo a Lanciano. Keďže ako cestovná kancelária ste našej farnosti dosť blízka, poprosil by som Vás, aby ste sa nám predstavili.

V prvom rade by som chcel pozdraviť všetkých čitateľov Vášho časopisu. Som veľmi rád, že som dostal takúto ponuku od duchovných otcov Petra a Olivera, že môžeme začať cestovať. Tak ako ste spomínali, najprv to boli Lurdy – Fatima v milostivom roku. Keďže naša spolupráca bola prínosom pre pútnikov, rozhodli sme sa, že zorganizujeme v jubilejnom roku sv. Pavla ďalšiu púť do Ríma. Som teda Milan Benko. Mám cestovnú kanceláriu BCA. Skratka BCA znamená Benko cestovná zo začiatku síce agentúra, neskôr kancelária, keďže naše produkty sú vlastné, tak preto podľa zákona nesmela byť agentúra, ale kancelária. Sme na trhu 12 rokov. Začali sme sa zameriavať hlavne na pútnické miesta, keďže sme zistili, že v tom čase bolo v našej republike málo takýchto ponúk a odvtedy sme začali pracovať vyslovene len na pútnických zájazdoch. Kancelária má sídlo v Košiciach. Ja som rodák z Turzovky, tam som sa narodil. Na Kysuciach som žil asi dva roky. Potom sa rodičia presťahovali do Košíc, pretože obidvaja študovali a boli pripravovaní pre U. S. Steel v Ostrave, kde sa aj spoznali. V Košiciach žijem dodnes. Vyštudoval som medicínu, konkrétne všeobecné lekárstvo, lebo u nás sa študujú len dva odbory – všeobecné lekárstvo a stomatológia, následne si môžete robiť atestácie. Prvú atestáciu mám z chirurgie, takže som chirurg. Druhú atestáciu som si urobil z urgentnej medicíny. Je to najnovšia atestácia, ktorá má za cieľ pripravovať lekárov v mobilných intenzívnych jednotkách pre najrýchlejšiu pomoc pre človeka.

Medicína a vlastne celé lekárstvo je orientované na pomoc ľuďom. Aj zrod myšlienky mať cestovnú kanceláriu bola pomáhať ľuďom?

Určite. Bolo to prepojenie, pretože častokrát vidím v mojej práci, že veľa ľudí potrebuje pomoc Boha jednak pri liečení a jednak, keďže som spomínal, že som aj pri urgentných stavoch, častokrát bezprostredne pred úmrtím človeka, odchodom z tejto zeme. Povedal som si, že je určite potrebné hovoriť o Bohu viac. Tak sme zvolili túto formu – poskytnúť účasť na týchto veľkých miestach, aby veriaci získali potrebné milosti, prípadne aby sa viacerým ľuďom otvorili oči a prehĺbili sa vo viere.

Spomínate si konkrétne, kedy sa zrodila myšlienka cestovania?

Začal som cestovať už počas štúdia na vysokej škole. Najprv by som upresnil to, že pred medicínou som ukončil elektrotechnickú fakultu. To znamená, že mám skončenú Technickú univerzitu v Košiciach, odbor elektrotechnická fakulta so zameraním na silnoprúd. Študoval som na tejto škole, pretože počas minulého režimu bolo ťažké dostať sa na medicínu. Túžba stať sa lekárom však vo mne stále pretrvávala a tak som sa rozhodol po absolvovaní tejto univerzity ísť na medicínu. Keďže boli potrebné peniaze a tiež odbremeniť rodičov od povinnej školskej dochádzky, musel som si hľadať viac-menej prácu alebo samofinancovanie. Chcel som využiť prázdniny a tiež som chcel vycestovať vonku, aby som si na toto náročné štúdium zarobil, tak som začal robiť sprievodcu. Zo začiatku to boli fakultatívne výlety k moru a neskôr sa pridávali rôzne mestá pre iné cestovné kancelárie, až som zistil, že najlepšie bude, ak budem môcť ponúknuť svoj program a svoje služby. To bol asi taký zrod a vývoj pred založením cestovnej kancelárie.

Koľko miest a koľko kontinentov ste už prešli?

Najďalej som bol na Sibíri, kde sa z Moskvy letelo ešte dvanásť hodín úplne na východ bývalého Sovietskeho zväzu. Opačným, západným smerom mám prejdené Spojené štáty, Mexiko. Nebol som v Južnej Amerike, v Afrike a v Japonsku. Myslím, že ostatné mám schodené a viem sa aj zaradiť, keď ide nejaká reportáž alebo nejaká informácia z iných miest, tak mi to veľa hovorí, pretože som tieto miesta prešiel. V oveľa veľkom počte som zabsolvoval pútnické miesta, tie najväčšie, ktoré možno aj mnohí čitatelia navštívili.

Ako sa vyberá trasa? Je pred každou púťou nejaký duchovný zámer?

Určite. Dávam pozor na to, aby každá púť mala myšlienku. Takto aj vyberám jednotlivé destinácie. Keďže je Rok sv. Pavla a sme v Ríme, snažím sa do programu dať všetky pamiatky, ktorých sa dotkol alebo sa dotkla stopa sv. Pavla. K tomuto miestu sa potom pridelia aj mestá, ktoré dýchajú tým Božím životom. Preto sme k tejto púti pridali Assisi, pretože sme chceli ukázať život množstva svätých, keďže aj sv. Pavol bol svätý a chceli sme to ukončiť tým najdôležitejším, kvôli čomu sme tu a to je vlastne eucharistický Ježiš a život pre tohto Ježiša. Aby skutočne tento celok bol jednoliaty a človek, ktorý to absolvuje, pochopil, že všetko je pre Boha a dať Bohu vďaku za všetko.

Keď vidíte to duchovné prežívanie jednotlivých pútnikov… Obohacuje to duchovne aj Vás?

Veľmi ma teší, keď ľudia sa vracajú na tieto pútnické miesta. Mám veľkú radosť z toho, keď počujem, že niekto ide napr. do Ríma alebo do Lúrd prvýkrát. Na týchto ľuďoch vidno, že ten prvý kontakt s týmto svätým miestom je najväčší. Aj tí, ktorí sa vracajú, nájdu si to svoje, prečo prišli, odpadne u nich už akýsi strach z nového miesta. Radi sa vracajú a, samozrejme, núti ma, aby som sa snažil výkladom ukázať a povedať čo najviac, ukázať im nové miesta. Tým, že chodíte často na tieto miesta, vidíte obrovské množstvo osudov, obrovské množstvo ľudí, ktorí vám povedia svoje kríže a vlastne, ako to povedal aj Ján Pavol II., aj ja by som mohol povedať: „Bože, toľko miest si mi dal ukázať, toľko miest som mohol vidieť a s toľkými ľuďmi som sa mohol stretnúť, za to Ti patrí veľká vďaka“.


Je úžasné, ako spájate svoju odbornosť aj s tým duchovným. Veľmi ma zaujal Váš popis umučenia Ježiša Krista, keď sme boli na púti v Lurdoch. Pri vstupe do areálu je kríž a mňa veľmi oslovil Váš lekársky pohľad na umučenie.

Je to veľká myšlienka, keď vstupujeme do areálu Lúrd. Keďže prechádzame archanjelskou bránou, kde sa už začína ten svätý pokoj, narazíme v Lurdoch na kríž. Symbol je v tom, že všetko, čo tu je, je pre Boha a mňa veľmi teší, že môžem tieto najnovšie poznatky, ktoré sa získali z výskumu turínskeho plátna, trvajúce desať rokov, aplikovať na umučenie nášho Pána.

Na záver našej púte by som chcel poďakovať všetkým, ktorí boli so mnou, s ktorými som mohol stráviť týchto sedem spoločných dní. Som veľmi rád, že sme sa opakovane mohli stretnúť, pretože môžem skutočne odborne povedať, keďže sa stretávam s rôznymi farnosťami a s rôznymi pútnikmi, tak ako som si všimol prvýkrát, keď som prišiel na prvé stretnutie, ktoré začalo sv. omšou vo vašom kostole, že jednak kostol bol plný a tie spevy boli veľmi silné. Veľmi na mňa zapôsobili v dobrom a hneď som zistil, že sa jedná o silnú farnosť, o silnú rodinu, s ktorou bude určite dobre. Srdcia týchto ľudí, ako som si mohol všimnúť aj v Lurdoch, vo Fatime, či tuto v Ríme sú ozaj veľké. V týchto zájazdoch som nezistil veľký problém či už medzi sebou v rodinách alebo medzi pútnikmi navzájom, čo svedčí o určitom duchovnom charaktere a určitej duchovnej výške. Verím, že s duchovným otcom aj s pútnikmi sa ešte stretneme na ďalších pútiach.

Všetkým by som chcel zaželať: pracujúcim úspechy v práci, veľa síl, zdravia v osobnom živote, študentom šťastnú ruku pri skúškach, tým skôr narodeným peknú jeseň života. Všetkým pútnikom zo srdca želám veľa zdravia, aby svoj život prežili tak, že keď sa raz stretnú tvárou v tvár s Pánom života a smrti, mohli by povedať to, čo povedal sv. apoštol Ján, miláčik Pána: „Pane, v živote som nemal veľa, ale ľúbil som.“

pripravili: M. Magda a G. Magdová

Som šťastný, že som kňazom

Toto vyznanie zaznelo 11. júla 2009 pri slávnostnej sv. omši v Dubovici na východnom Slovensku z príležitosti 70. narodenín Mgr. Jána Biroša, bratranca môjho manžela Jozefa.



Na slávnostnej sv. omši za prítomnosti ďalších 12-tich kňazov mal homíliu pomocný biskup Spišskej diecézy Andrej Imrich, v ktorej zdôraznil hlavne v pokore hľadať najväčší poklad – Boha Stvoriteľa. On nám dal svojho Syna Ježiša Krista ako cestu k nemu, aby ľudstvo nezblúdilo. To je to Svetlo, ktoré svieti na ceste životom a ukazuje nám smer, ale najmä istotu nášho cieľa – večného života. Márna je snaha človeka po bohatstve na tomto svete, keď nemá a nežije podľa Evanjelia. Človek sa musí stíšiť v tomto svete, ktorý zvádza viac k Zlému. Lebo len v tichu môže človek rozpoznať Zlo od Dobra. Prosiť Ducha Svätého o Jeho dary, aby svedomie nebolo znečisťované nánosom špiny, nešvárov, neláskou, honbou za mamonou a ďalšími nástrahami Zlého. Áno, nie je to ľahká cesta, ale je to proces každého z nás, len nestratiť cieľ – Boha v Jeho Trojjedinosti.

Otec biskup je aj blízkym priateľom otca Jána Biroša zo školských lavíc seminára. „Tento pokorný človek zasial dobré semeno do svedomia prítomných“, ako zdôraznil neskôr vo svojom príhovore starosta obce Bystrík Hudák.

Sv. omšu celebroval jubilant a koncelebrovali Mgsr. ThDr. Bartolomej Urbanec z Košíc a dekan Thlic. Tomáš Čap z Torysy. Vo svojom príhovore jubilant opäť vyznal, aký je šťastný, že je kňazom a môže slúžiť svojim veriacim, hoci cesta ku kňazstvu po štvornásobnom odmietnutí štátnych organov nebola ľahká. Ale jeho túžba bola Bohom vyslyšaná – slúži veriacim už plných 38 rokov. Aj to je dôkaz o tom, že keď sa človek nevzdá svojho cieľa a je to Bohu milé, tak to dosiahne. Aj so samotnou vysviackou boli problémy, zvlášť po jeho vystúpení na Devíne s básňou Márie Rázusovej-Martákovej “Nepoznanému”. Aj tam zasiahli „pazúry“ komunistickej moci, ale aj neskôr už ako kňazovi, plniac si len a len svoje poslanie.

Ďakujúc Bohu aj za pomoc v prekonávaní týchto prekážok ďakoval za všetko predovšetkým svojim rodičom a príbuzným, ktorí ho na životnej ceste sprevádzali. Zvlášť 82-ročnému bratovi Valentovi, ktorý sa zúčastnil na tejto slávnostnej sv. omši so svojou rodinou. Ale aj miestnemu zboru, ktorý krásnymi hlasmi obohatil a prekvapil všetkých, ktorí sme ho nepoznali. Bolo to úžasné! Obklopený aj ďalšími príbuznými a veriacimi žiaril ako kvety, ktorými bol obdarovaný.

Drahý náš Janko, nech Ti Pán časov dopraje do ďalších rokov ešte veľa energie v rozsievaní Božieho slova všade, kde vstúpi tvoja noha.

vďační príbuzní Anna a Jozef Biros

Buďte čistí a pokorní!


16. marca t.r. počas audiencie členov Kongregácie pre klérus, ktorí sa zišli na plenárnom zasadnutí, Svätý Otec Benedikt XVI. s radosťou oznámil svoj úmysel „napomôcť úsilie kňazov o duchovnú dokonalosť, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť ich služby“ tým, že vyhlásil mimoriadny Rok kňazov. Začal sa 19. júna t.r. na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a bude trvať do 19. júna 2010. V tomto roku si pripomíname aj 150. výročie smrti svätého farára z Arsu – Jána Máriu Vianneya, ktorý bol opravdivým príkladom pastiera v službe Kristovmu stádu (porov. príhovor Svätého Otca).


Pri tejto príležitosti nám duch. otec Franc do redakcie Spektra priniesol a dovolil uverejniť veľmi vzácny artefakt – rukopis dnes už blahoslaveného o. biskupa Vasiľa Hopku. Táto „prorocká vízia“ je aktuálnym odkazom v tomto Roku kňazov:
Osek, 23. VI. 1966


Kňazom byť je to byť duchovným otcom, duchovným učiteľom, liturgistom, spovedateľom, rozdávateľom Sv. prijímania a všetkých sviatostí, duchovným lekárom, poslancom Božím u Sv. ľudu, príklad davajúcim, voditeľom duší do neba. Ak to všetko splníte podľa vôle Božej, čaká Vás také miesto vo večnosti, aké oko nevidelo, ucho nepočulo a srdce ľudské nemôže pochopiť. Nože do práce s veľkou chuťou. Žehná + Basilius

-re- (upravené)

EXERCÍCIE (XII. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Telesá sa držia na zemi pôsobením príťažlivosti. Raketa krúži okolo Zeme, ak zostáva na rozhraní tejto príťažlivosti. Ak prekročí hranicu príťažlivosti nekontrolovane, rúti sa do vesmíru a viac sa nemôže vrátiť na Zem. Ak sa človek vzďaľuje od Boha a vo chvíli smrti prekročí hranicu príťažlivosti Boha tým, že ním pohrdne a zostáva v hriechu, rúti sa ďaleko od Boha a viac sa k Nemu už nemôže priblížiť. Z vlastného rozhodnutia. To preto, lebo ak telesá podliehajú nevyhnutnosti, človek slobode.

Ak mám mať slobodu voliť si svoju večnosť, nesmiem byť nútený. Existencia večného zatratenia je dôsledok slobody, i keď strašnej slobody. Boh nikoho nenúti k láske. Peklo je odmietnutie vďačnosti, pravdy i lásky. Bude obývané? To závisí od nás. Hrôza i neurčitosti správ o večnom zatratení – to je výzva pre našu slobodu. Nevera v zatratenie rodí hriech a hriešnikov. Viera v zatratenie vychováva záchrancov a zachránených.

Ježiš poznal zatratenie. Nie peklo obrazotvornosti Vergília či Danteho, lež peklo zúfalstva, rozpadu a zožierania, smútku, odumierania bez konca. Pred týmto zatratením nás chcel zachrániť. Vzal si telo, učil, modlil sa a trpel a dal sa pribiť na kríž. Cirkev sa deň čo deň modlí „pro totius mundi salute“ na záchranu celého sveta. Predmet jej modlitby je i predmetom nádeje. Kým sa má kto modliť, ostáva tu nádej v šťastie sveta.

Nie všetci ľudia sa modlia. Niektorí sa zo zatratenia aj vysmievajú. Na jednom z parížskych cintorínov je vraj náhrobný kameň s nápisom: „Neostýchal sa hrešiť“. Keď som to čítal, zhrozil som sa. Ako ďaleko vie zájsť človek. Mnohí vidia hrdinstvo, dokonca v tom, keď bez hanby „rajtujú“ do Božích príkazov ako kravy po kvetoch na paši. Lenže dobytok je dobytok a človek je človek. A príkazy sú niečo iné než kvety na lúke. Môžu sa potom čudovať, že evanjelium hovorí aj o zlyhaní celého života, že hovorí o zatratení?

Zatratenie … Háklivá skutočnosť. Ak bolo kedysi počuť na túto tému zahrmenie a blesky, príliš podobné líčenie o trestoch, dnes pozorovať skôr zdržanlivosť až mlčanie. Prečo? Myšlienka zatratenia prešla ohňom kritiky. Zo strany ateistov i zo strany veriacich. Jedni sa vysmievali, druhí niekedy predstierali, akoby poznali počet obetí. Niektorí chceli cez Božiu dobrotivosť, chápanú ako Božiu bezmocnosť, presadiť akýsi humanitenizmus za každú cenu. Hovorili, že všetko sa nakoniec urovná a každý bude spasený. Každý, teda aj ten, kto zásadne nechcel. Ak by to bola pravda, potom môžeme spokojne poprieť slobodu človeka ako čosi bezvýznamné. Naše činy a naša voľba by boli len neškodná hra. Ani dobrom ani hriechom by sme nemohli nič ohroziť ani ovplyvniť. Záver by bol ten, že je to len zdanlivé, sme len dômyselnejšie bábky, každý bude nakoniec donútený do Božieho kráľovstva večnosti. Evanjelium hovorí čosi úplne iné. Kristove slová nepominú.

Neveriaci popierajú zatratenie obraňovaním človeka. Ale robia to povrchne, keď tvrdia, že všetko sú len fantázie. Odkiaľ to vedia? Príliš dobrácki veriaci chceli niekedy skôr obraňovať Boha a chceli ho presvedčiť, že peklo škodí jeho dobrému menu, jeho dobrotivosti, ba i jeho nekonečnej moci. Hovorili, že nemožno predsa pripustiť, že peklo bude existovať, že paralelne s Božou večnosťou bude existovať večnosť zla. Ďalej hovorili, že Boh si nemôže protirečiť – nám zakazuje pomstiť sa, ale on by si nárokoval pomstu. Sú to naoko duchaplné úvahy. Lenže o týchto veciach nerozhodujeme my. Našli sa i ľudia, ktorí vynášali peklo ako nezlomný dôkaz slobody človeka proti Bohu. Nadrapovali sa, že majú možnosť odmietnuť pohŕdavo Božiu ponuku spásy. Tak napríklad hodila postava na scénu slová: „…A ak sa mi zapáči, aby som bol zavrhnutý?!“

Vo všetkých týchto postojoch sa všetko zvrtne na tom, že nám nie je dané rozhodovať o podstatných veciach sveta a života. Evanjelium o večnom živote hovorí: večné zatratenie nie je pomsta a väzenie, do ktorého by hriešnika hádzal Boh. Žalm vyjadruje Božím slovom túto pravdu naozaj pravdivo: „Interficiet peccatorem malitia.“ „Hriešnika zahubí vlastná zloba“ (Ž 33,22).

Z evanjelia vieme o večnom zatratení pomerne málo, ale vieme, že jestvuje. To, že hriech nás môže takto hlboko zatiahnuť, ukazuje, že hriech nie je maličkosť. Skutočnosť, že hriechom sa môžeme vystaviť takému riziku, robí nás neistými v tom, čo nakoniec zo seba urobíme. Jedno je isté – sme v stave urobiť niečo, čoho následky sú trvalé a už nezávisia od nás. Ak to premeditujeme a prežijeme, prežívame to, čo Písmo nazýva bázňou. Jedno je nepochybné: Každý z nás nakoniec rozhoduje sám o sebe. Naháňa nám to strach? Ježiš svojimi slovami o zatratení nechcel vzbudzovať v prvom rade strach. Chcel prebúdzať. Chcel, aby sme brali život vážne. A chcel nás povzbudzovať. A ak sme boli niekedy slabí? Žalm nám je odpoveďou: „Boh je nablízku tým, čo majú srdce zranené a zachraňuje zlomených na duchu“ (Ž 33,19).

Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát

Modlitba k sv. Krištofovi


Drahý svätý,
si dedičom prekrásneho mena
– nositeľ Krista –
ako dôsledok nádhernej legendy,
že si prenášal ľudí
cez silný prúd vody
a tiež si niesol dieťa menom Ježiš.
Uč nás byť
pravdivými nositeľmi Krista tým,
ktorí ho nepoznajú.
Chráň všetkých vodičov,
ktorí často prepravujú ľudí
nosiacich Krista vo svojom vnútri.

Amen.

-re-

Putovanie k Cieľu


Bratia a sestry, opäť sú tu prázdniny, dovolenkový letný čas. V týchto dňoch si pôjdeme oddýchnuť k moru, do hôr, do malebných slovenských dediniek, k riekam, k starým rodičom alebo budeme oddychovať doma so zníženými pracovnými „otáčkami“ a budeme robiť to, čo chceme a nie to, čo musíme.

V týchto letných mesiacoch si azda aj uvedomíme, že sme iba hosťami na tejto zemi a putujeme s mnohými ťažkosťami k večnej vlasti. Každý výlet aj dovolenka je spojená s námahou, únavou a niekedy s nepredvídateľnými ťažkosťami. Je spojená aj s rizikom: „Veď sa aj niečo môže aj prihodiť.“

Mnohí šoféri, cestujúci, pútnici, oddychujúci vzývajú sv. Krištofa, anjela Rafaela alebo anjela strážcu, patrónov putujúcich, aby šťastlivo prišli nielen na miesto oddychu, ale vrátili sa aj bez nehody domov. Je to správne. Je to prejav našej viery, lebo nie je možné predvídať všetko, čo sa nám môže stať. Jedno však vieme: Boh nie je od nás vzdialený. Je vždy našou budúcnosťou a súčasne naším sprievodcom. Toto vedomie nám vo viere dáva nepredstaviteľnú istotu na všetkých našich cestách. Dokonca aj vtedy, keď si myslíme, že môžeme byť na vlastných cestách nezávislými od Božej vôle. Preto by sme sa mali na začiatku každej cesty celkom odovzdať do Božích rúk úprimnou modlitbou. Lebo on naplánoval naše životné cesty, on určuje smer nášho cestovania, on stanovil pravidlá nášho života a on sám určil cieľ a koniec nášho putovania. A tak sme v cieli, keď si myslíme, že sme ešte stále na cestách a sme ešte stále na cestách, keď si myslíme, že sme v cieli.

Cesta, ktorú prejdeme, nás nevedie iba do miestneho cieľa cesty, ale vedie nás vždy o kus ďalej na našich vlastných životných cestách, vedie nás k ďalším úlohám, povinnostiam, známym, k novým ľuďom alebo k novým nepredvídateľným životným situáciám. Ale každým úsekom prej(e)denej cesty sa nám začína kus budúcnosti nášho života.

Nech sú naše letné dovolenkové cesty, či už prejdeme veľa alebo málo, bezpečné a nech nás obohatia svojou múdrosťou.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 10. – 16. 5. – šťastlivo sme sa vrátili z farskej púte, na ktorej sme navštívili hroby sv. Petra a Pavla v Ríme, Assisi – mesto sv. Františka a Kláry, San Giovanni Rotondo, kde sme videli telo pátra Pia a Lanciano – mestečko eucharistického zázraku

– 31. 5. – na sviatok Zoslania Ducha Svätého pristúpilo v Ovčí 10 detí k 1. sv. prijímaniu

– 7. 6. – vo Víťaze na sviatok Najsvätejšej Trojice 25 detí prvýkrát prijalo Pána Ježiša do svojho srdca

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Učenie Cirkvi odmietajúce antikoncepciu je miestom, kde sa teória uvádza do praxe. V tejto otázke stojíme zoči-voči dramatickému, hoci často nepoznanému boju medzi silami dobra a zla, zoči-voči najzákladnejšiemu ľudskému rozhodnutiu milovať alebo nemilovať, zvoliť si život alebo život odmietať.

A naozaj, celá kresťanská sexuálna etika, všetko, o čom sa postupne delíme, stojí a padá na tomto jednom bode. Tu sa manželia rozhodujú, či budú navzájom a so svetom zdieľať Boží život a lásku alebo budú zdieľať niečo celkom iné. Toto je tiež miesto, kde sa rozchádza katolicizmus a súčasná kultúra. Zatiaľ, čo naša kultúra učí, že antikoncepcia je zodpovedná vec, že prispieva k lepším manželstvám a lepšej spoločnosti, katolícka Cirkev ako osamelý hlas hovorí, že antikoncepcia je vždy zlá a že silne poškodzuje manželstvo a spoločnosť. Buď teda „stratila rozum“ súčasná kultúra alebo Cirkev.

Ak je to Cirkev, ktorej „haraší“, kto by potom chcel byť katolíkom? Na druhej strane, ak má Cirkev pravdu, tak propagátori antikoncepcie 20. stor. pravdepodobne natlačili ľuďom do hlavy najväčšiu hlúposť v dejinách. Opäť si pripomeňme: sex je sexom iba do takej miery, do akej participuje na „ÁNO“ manželských sľubov. Môže manželský pár niekedy porušiť svoje manželské sľuby? Môžeme plakať a kričať, môžeme sa búriť koľko chceme, ale integrálnou súčasťou tohto „ÁNO“ ostáva otvorenosť pre deti. Niekto môže namietať, že pár manželov môže byť otvorený pre deti počas trvania ich manželstva, ale nie vždy pri každom jednom pohlavnom styku. Ak viete rozoznať nezmyselnosť tvrdenia o sľube vernosti…, ale nie vždy; mali by sme byť schopní rozoznať tiež nezmyselnosť tvrdenia o sľube otvorenosti pre deti…, ale nie vždy. Teraz rozmýšľajme ako sa vymotať z dilemy, ktorú spôsobuje táto logika.

Sľub otvorenosti pre deti je súčasťou manželských sľubov. Manželstvo je všetko alebo nič. Sex ako vyjadrenie manželských sľubov je tiež všetko alebo nič. Nemožno sa vyhnúť faktu, že úmyselné sterilizovanie pohlavného aktu mení „ÁNO“ manželských sľubov na „NIE“. To „NIE“ sa však netýka iba sľubu otvorenosti pre deti. Ono ovplyvňuje aj slobodu, úplnosť a vernosť. Pozrime sa na každú jednu z týchto vlastností cez optiku pohlavného styku s antikoncepciou.

SLOBODA Táto pravda sa vám môže zdať na prvý pohľad zvláštna, ale doprajte jej určitý čas, aby do vás vsiakla – antikoncepcia nebola vymyslená na zabránenie počatiu. Už od začiatku existovala dokonale bezpečná a bezpochybne spoľahlivá metóda, ako to dosiahnuť – a volá sa abstinencia. Pri hlbšom zamyslení sa bude jasné, že antikoncepcia bola vymyslená na uspokojenie sexuálneho pudu. Tak ako hovorí jedno príslovie: „želanie je matkou myšlienky“. Želanie, ktoré viedlo k antikoncepcii je v tomto prípade naša potreba sexu.

Sexuálna sloboda v modernom zmysle slova znamená povolenie mať pohlavný styk bez toho, aby sme niekedy museli povedať nie (a toto je presne to, čo antikoncepcia umožňuje). Ale iba tí, ktorí vedia povedať nie (tí, ktorí dokážu abstinovať), jasne dokazujú, že keď hovoria „áno“, hovoria ho slobodne. Antikoncepcia propagovaná v mene sexuálnej slobody prináša v skutočnosti otroctvo, ktoré si na seba uvaľujeme sami. Vytvára kultúru ľudí, ktorí nie sú schopní povedať „nie“ svojim hormónom.

ÚPLNOSŤ Ako už bolo poznamenané – do akej miery pri milovaní vedome a úmyselne skrývame pred manželom, manželkou nejakú časť seba, do takej miery nemôžeme hovoriť o úplnom sebadarovaní sa. To zahŕňa aj našu plodnosť. Styk s antikoncepciou protirečí jazyku lásky tým, že hovorí: „Dávam sa ti celý, (-á), okrem svojej plodnosti. Prijímam ťa celú, celého okrem tvojej plodnosti.“ Rozhodnutie nedarovať počas styku plodnosť či odmietnuť ju prijať ako manželský dar je popieraním najhlbšej esencie manželskej lásky presne v momente, keď by jej vyjadrenie malo byť najúprimnejšie. Práve v manželskom momente pravdy sa pravda zamieňa za lož.

VERNOSŤ Byť verný jeden druhému neznamená iba nescudzoložiť (fyzicky či v predstavách). Znamená žiť to, čo ste si sľúbili pri oltári – v dobrom aj v zlom, bez ohľadu na to, aké to je ťažké; bez ohľadu na to, aké požiadavky z toho plynú a bez ohľadu na to, akú obetu treba priniesť. Manželské páry, ktoré začali sterilizovať svoje pohlavné styky, sa vedome alebo nevedome rozhodli, že dodržať vernosť svojim sľubom je príliš ťažké. Vedome alebo nevedome sa rozhodli byť neverní svojim sľubom, ktoré zložili pri oltári.

Manželské sľuby sú vyjadrením Božej lásky na zemi. Keď páry prostredníctvom reči svojich tiel popierajú svoje sľuby – popierajú základný zmysel života – povolanie byť Božím obrazom tým, že milujeme tak, ako miluje Boh.

Mnohí si predsa kladú otázku: „Čo už len môže byť zlé na antikoncepcii?“

Práve v Bohu, v jeho prirodzenosti životodárneho spoločenstva osôb (Najsvätejšia Trojica) nachádzame najhlbšiu odpoveď. Duch Svätý ako láska medzi Otcom a Synom v istom zmysle poukazuje na plodnosť manželského milovania. Niektorá žena môže povedať: „Čo ak sa chcem milovať so svojím manželom, ale nechcem tam Ducha Svätého?!“ Toto je totiž presne ten dôvod, prečo Cirkev učí, že antikoncepcia je zlo; toto je presne to, čo hovorí pár, keď používa antikoncepciu: „Nechceme tu Ducha Svätého!“

Kto je Duch Svätý? Duch Svätý je Pán a Oživovateľ, ktorý vychádza z Otca i Syna. On je Láskou a Životom Boha. Keď pochopíme prorocký a sviatostný význam sexuálneho spojenia, potom nám bude jasné aj závažné protirečenie anti(proti)koncepcie.
Sex má svetu hlásať, že Boh je životodárna láska. Úmyselne sterilizovaný pohlavný styk hlása presný opak – Boh nie je životodárna láska. A tým antikoncepcia mení sexuálne spojenie z prorockého skutku na rúhanie.

Ak má byť manžel pravým symbolom Krista v jednote jedného tela, musí aj hovoriť Kristovým jazykom: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“ (Lk 22, 19) Antikoncepčný pohlavný akt ale hlása: „Toto je moje telo, ktoré sa nedáva za vás.“ V tomto zmysle manžel používajúci antikoncepciu nekoná ako Kristus, ale ako antikrist. A rovnako, ak má byť manželka pravým symbolom Cirkvi v jednote jedného tela, musí aj hovoriť jazykom Cirkvi (podľa vzoru Márie): „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38) Pri antikoncepčnom styku však hlása: „Nech sa mi nestane podľa tvojho slova.“ V tomto zmysle manželka používajúca antikoncepciu nekoná ako Cirkev, ale ako anticirkev. Teda antikoncepcia mení sexuálnu jednotu zo sviatosti na rúhanie. V stávke je toto všetko, o nič menej. Toto je dôvod, prečo je antikoncepcia zlá a to nie iba zlá, ale hrozivo zlá.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Milí naši!


V dňoch 26. – 30. apríla sa konala v Allentown, Pa., konvencia Slovenského katolíckeho združenia, ktorá sa koná každé štyri roky v USA. Konvencia sa začala slávnostnou sv. omšou v kostole sv. Jána Krstiteľa, v ktorom pôsobí slovenský kňaz reverend Msgr. Robert Kozel.

Sv. omšu celebroval otec kardinál Jozef Tomko a koncelebrantmi boli dvaja otcovia biskupi – vdp. Jozef Adamec, pôsobiaci v diecéze Altoona – Johnstown a vdp. Edward Cullen z Allentown.

O. kardinál Tomko bol slávnostne privítaný chlebom a soľou manželmi Birošovcami v slovenských krojoch. Zakladateľom tohto Združenia bol náš slávny slovenský kňaz Jozef Murgaš, ktorý pôsobil vo Wilkes-Barre, Pa.. Ako vieme, práve z tohto mesta zaznel prvý počutý hlas z bezdrôtovej telegrafie, ktorej bol vynálezcom. Bol vlastníkom 12tich patentov a všetky prostriedky venoval na výstavbu kostola a katolíckej školy vo Wilkes-Barre, Pa.. Bol to vzácny človek kňaz, maliar a rodoľub, milovaný Slovákmi v celej USA.

Vrátim sa však ku konvencii, na ktorej sa zúčastnil aj náš vzácny hosť. Mimoriadne bolo cenené, že ste nám poskytli viac výtlačkov Spektra zo slávenia svätej omše v Košiciach pri príležitosti 85. narodenín o. kardinála Jozefa Tomku a 60 rokov kňazstva spolu s o. biskupom Tkáčom, ktorý slávil 75 rokov života. Chceme sa podeliť s vami, milá redakcia a čitatelia Spektra so žiarivým úsmevom a vďakou, ktorú vyjadril kardinál Jozef Tomko vám všetkým. Bolo to prekvapenie. Rozdal niektoré výtlačky dvom americkým biskupom a ďalším kňazom, ktorí ovládajú slovenčinu. Veľmi sa im páčilo, že farnosť vo Víťaze vydáva taký pekný časopis zo života farnosti. Pán kardinál osobitne poďakoval Martinovi Magdovi a všetkých pozdravil.

Vďaka vám, redakcia, a hlavne tebe, Martin, za včasné poslanie výtlačkov, aby sme mohli urobiť radosť, lebo aj my na konvencii sme oslávili jeho dve jubileá. Bola to pre nás všetkých vzácna chvíľa, keď za prítomnosti asi 300 ľudí zaznelo „Happy Birthday a Živio“ pre nás veľmi vzácneho hosťa, ktorý vzorne reprezentuje Slovákov v zahraničí.

S láskou
Birošovci.

Jozef Murgaš sa narodil 17. februára 1864 v Tajove. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, ale zaujímalo ho predovšetkým maliarstvo. V r. 1880–1882 študoval v bratislavskom seminári a neskôr do roku 1884 v ostrihomskom. Od r. 1889–1890 študoval maliarstvo v Budapešti, potom štyri roky v Mníchove. Vo všetkých kostoloch, v ktorých ako kňaz pôsobil, namaľoval oltárny obraz. V roku 1896 odchádza do USA do novozaloženej baníckej obce Wilkes Barre, kde žilo 300 slovenských rodiniek, medzi nimi aj rodina Štefana Biroša z Víťaza. Tu vybudoval kostol Božského Srdca Ježišovho zriadil školu, knižnicu, telocvičňu, ihriská, kúpele a začal sa hlbšie zaujímať o elektrotechniku. Roku 1903 podal Jozef Murgaš vo Washingtone svoju prvú prihlášku na uznanie patentu a 10. mája 1904 pridelil federálny patentový úrad vo Washingtone Murgašovi dva patenty. Prvý známy ako Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu a druhý ako Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou. Na základe týchto dvoch patentov sa vo Philadelphii vytvorila na využívanie Murgašovho vynálezu účastinná spoločnosť Universal Aether Telegraph Co.

Jeho najvýznamnejsí objav ale zostáva dosiahnutie bezdrôtového prenosu hovoreného slova pred svedkami a tým sa zapísal do histórie ako vynáleza rádia. Vôbec prvý raz sa mu to podarilo už 27. apríla 1905, keď jeho pokusné volanie zachytil báadateľ Stenger. 23. novembera 1905 zorganizoval rádiové spojenie ktoré sa uskutočnilo medzi obcami Scranton a Wilkes-Barre, vzdialenými od seba 30 km. Počas prvej svetovej vojny sa angažoval pri vytvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov v Československej republike. Pomocou svojich kontaktov pripravil pôdu pre rokovania na podporu vzniku ČSR, ktorá mala vzniknúť na základe dohody z 30. mája 1918 v Pittsburghu. Murgaš bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody.
Zorganizoval medzi americkými Slovákmi zbierku s výťažkom 1 milión dolárov na základný valutový fond ČSR.

Na Slovensko sa vrátil v roku 1920. Chcel sa tu usadiť natrvalo, vyučovať elektrotechniku na niektorej škole, čo mu ale úrady neumožnili, preto sa vracia naspäť do USA. Zomrel 11. mája 1929 vo Wilkes Barre.

čerpané z Wikipédie

Anna a Josef Birošovci, Middletown, USA