Duch rozjímania …

S radosťou si otvorme srdcia pre hodnoty života! Veľké osobnosti ohlasujú nové obdobie a nový začiatok.
Advent sprítomňuje nám kresťanom nový čas spásy. Vystupuje anjel Gabriel a pozdravuje veľkú Ženu – Máriu s jej ženským a materským poslaním. Jeho pozdrav stavia skromné dievča medzi významné osobnosti ľudského rodu. Máriino poslanie prevyšuje aj otca viery Abraháma i samotného kráľa Dávida: „Budeš Matkou Spasiteľa.” Mária svojím súhlasom vystupuje až na vrch Sion: „Staň sa mi podľa tvojho slova!”, stáva sa tak novým Jeruzalemom. Ona nám približuje nesmiernu Božiu prítomnosť, zároveň aj svoju pripravenosť na prijatie veľkých darov milostí, ako aj Božieho zaľúbenia: „Našla si milosť u Boha.” V našom ľudskom zrovnávaní milosť u Márie prevyšuje život. Prameňom života je Boh. Čo je naviac v Bohu, vie iba Duch Svätý – Duch Boží! Anjel pokračuje: „Sila Ducha Svätého zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. V moci svetla a tieňa Božieho Ducha počneš a porodíš Otcovo Slovo – Božieho Syna.” Vyslovené slovo Otca prúdi ako nové Svetlo a Teplo do srdca Márie. Duch Svätý preniká do hĺbky bytosti tvora – človeka. Boh sa stáva človekom, aby človeka vykúpil svojou Božskou prítomnosťou. Boží Syn nás prijíma za bratov a sestry. Keď Mária predstupuje pred tretí trón – pred Ducha Svätého – svoje telo dáva Božiemu Slovu pre našu spásu. Jej ľudské telo má zmieriť ľudstvo s nebeským Otcom. Máriin Syn – Ježiš má zmieriť už ako Bohočlovek ľudstvo s Božstvom. Nás všetkých vyslobodí z jarma i otroctva hriechu. V Márii sa stretáva božské s ľudským, duchovné s telesným. Rozdelený pozemský Jeruzalem Izraela a Jakuba sa stáva nárožným kameňom oboch. V Žene – Matke sa spája všetko v láske svojou jednotou: panenstvo s materstvom, poznanie s odovzdaním sa. Pokora Matky Márie sa otvára Svetlu Ducha. Služobnica sa stáva Matkou Syna a Nevestou Ducha Svätého …
S takouto Ženou – Matkou a Pannou sa stretáva náš svätý zakladateľ – otec Arnold. V jeho živote vystupuje Mária ako Veliteľka. On spolupracuje s jej duchovnosťou. Mária mu vyznačuje cestu do rady veľkých osobností. S jej životom zažiari otcovi Arnoldovi nové svetlo Ducha Svätého. Zároveň my všetci vstupujeme s otcom Arnoldom do Máriinej duchovnosti. Tým obohacuje svoje duchovné deti: synov a dcéry starostlivý Otec v novej veľkej rodine. Cez nás misionárov a misionárky prenáša svetlo a teplo Božieho Ducha do nesmrteľných duší. V tejto jednote ducha všetci preciťujeme milosrdenstvo a teplo Božej lásky. Tretie pondelky nám sprítomňujú tajomstvá otca Arnolda, jeho náväznosti na Božieho Ducha, na Matku Máriu, na obetu Božieho Syna a spoločenstvo nebeského Otca. Nik zo spolubratov a spolusestier sa nepozastavuje nad úctou otca Arnolda ku Najsvätejšej Trojici. V tretích pondelkoch sa zdokonaľujeme v obeti misionárskeho ducha životnej obety. V rozhraní mesiacov sa k nám dostáva bohatstvo múdrosti pre poznanie a rozoznávanie znamení doby a času. Ako zakladateľ novej duchovnej rodiny mnoho cestoval a načúval. Pri svojich únavných a dlhých cestách vypozoroval a zakusoval zmenu myslenia. Pociťoval únavu, ako aj úpadok horlivosti. Vyhľadával však nové riešenia rodiacej sa a vzmáhajúcej sa rodiny. Už ako profesor pri poznávaní nedostatkov malej školskej rodiny spoločenstva chce mať Máriu čo najbližšie pri sebe, dokonca na katedre. Po zamietnutí školského kolektívu zrieka sa katedry a odchádza. Mária mu ukáže správny smer cesty jeho života. Dostáva sa ku poznaniu Božieho slova. Rozhoduje sa pre tretí trón – pre Ducha Svätého. Tretí pondelok ho spojí s pravým šťastím Božej lásky Ducha Svätého.
Jeho príklad a poznávanie chce nás všetkých priviesť ku stolici Múdrosti a ku Matke Múdrosti. On s Máriou aj my vyhľadávame moc a silu Božieho Ducha. V znamení času a doby stretneme sa s Máriou ako eucharistickou Ženou. Ona bola prvým bohostánkom. Porodila Božieho Syna. Stála a sledovala jeho utrpenie. Vydržala pod krížom, keď zomieral a stretla sa s Ním po jeho Vzkriesení. Dnešná doba so svojím znamením času aj nás volá ku tretiemu trónu Ducha Svätého, aby sme aj my neúnavne hľadali moc a silu Božieho Ducha. Tretí decembrový pondelok na začiatku cirkevného a na konci občianskeho roka nás navádza ku skúmaniu a hodnoteniu. Hľadáme hodnoty v minulom období, ktoré nás udržiavali nad hladinou nezdaru, aby sme sa mohli zdravšie orientovať a oprieť sa o pravé hodnoty v budúcnosti. Kto nájde opravdivé hodnoty života, našiel krajinu, ktorá sa volá: “Poď a nasleduj ma!” Otec Arnold dostal v rodičovskom dome vzácny dar zdravého rodinného príkladu. Premenil ho na horlivosť apoštolátu modlitby. S modlitbou zdieľal úctu k Srdcu Ježišovmu a ku Matke Márii. Sila jeho ducha a vytrvalosti ho zachovala aj vo vlnobití života. Na svojich dlhých cestách vypozoroval, že všetko, čo dýcha, zároveň aj vzdychá.
Aj my vzdycháme vo svojich srdciach. Vzdycháme po spáse, po kráse, po pravde, dobre aj oslávení. Chceme mať istotu prítomnosti Kráľa vesmíru. A On tróni práve svojou všadeprítomnosťou. Celá zem i vesmír sú jeho dielom. Jeho je aj čas i večnosť. Boh nám ide v ústrety vždy a všade svojou Láskou. V starozákonnom čítaní počujeme, ako posiela proroka ku kráľovi Achazovi, aby si prosil znamenie, či v podsvetí alebo na nebi … Achaz vo svojej pýche odmieta, nechce pokúšať. Boh očakáva naše prosby. Sme jeho tvormi, dokonca jeho deťmi. Boh ostáva verný svojej láske. Aj my s láskou prosme a očakávajme Spasiteľa. Otvárajme si srdcia pravým Hodnotám …
Nech Vám betlehemské Dieťa požehnáva v novom roku! Prežite ho v hlbokom Pokoji a Láske.
S úctou a pozdravom

p. Martin Magda, SVD

ROZHOVOR Šefredaktor Katolíckych novín a hovorca KBS Mons. Marián Gavenda

Vitajte u nás vo Víťaze i na stránkach nášho farského časopisu Spektrum. Aj keď vás niektorí poznáme z Katolíckych novín, mohli by ste sa predstaviť a povedať niečo o sebe?
Som chlapec z dediny a som na to stále hrdý. Taký život prinášal potrebu starať sa, lebo otec robil stále na týždňovky a som starší od brata a sestry. Rástol som, keď naši stavali dom. Potom sme ho postupne dorábali, takže všetko mi je blízke, počnúc záhradou, keď ju bolo potrebné v jeseni porýľovať a potom sa od jari starať o všetko. Mojou výhodou boli starší kamaráti, od ktorých som sa veľa naučil, pochytil. Aj moje detské hry boli robenie rádia, krištálky, určitý čas ma fascinovali pokusy z chémie. Strýko bol kníhviazač, mal svoju dielňu, aj od neho som sa všeličo naučil. Svoje poznámkové notesy som si už ako tretiak, štvrták vyrábal sám, samozrejme pod jeho dozorom. Kúpil som si hračkárske „písmenkové tlačiarničky“ a tlačil na malé lístky a rozdával úmysly modlitby ruženca. Od mala ma fascinoval apoštolát Maximiliána Kolbeho.
No mali sme aj veľký vzťah k prírode, chodili sme stanovať či s otcom alebo s veľkou partiou miništrantov. Tam som začal aj fotiť, čo som pochytil od ďalšieho môjho kamaráta; to ma drží dodnes, teda už 32 rokov. Robil som aj biologickú olympiádu, kde sa spojilo fotenie, naučil som sa písať, lebo popritom otec kúpil písací stroj a ešte aj pozorovanie prírody. Vyhral som ju trikrát v celoslovenskom kole. Robil som to vtedy zámerne, pretože nás dosť „preháňali“ kvôli náboženstvu a tvrdili, že nás nepustia na strednú školu. Vtedy existoval zákon, že kto vyhral v olympiáde minimálne okresné kolo a mal priemer známok do 1,5, musel byť automaticky prijatý na strednú školu. Tak som si povedal, že keď chcem ísť za kňaza, potrebujem gymnázium a naň sa asi inak nedostanem, nuž som sa pustil do olympiády. Samozrejme ma to aj bavilo, žil som preto a vždy som prešiel až do celoslovenského kola – najprv som bol tretí, druhý, nakoniec aj prvý a napokon som sa dostal aj na gymnázium.
Po skončení gymnázia mi práve môj spovedník poradil, aby som šiel na hotelovú školu. Piešťanská „hotelka“ bola v tom čase „hotový babylon“ a ja, čo som aktívne miništroval, stretávali sme sa, premietali sme diafilmy, som si to nevedel predstaviť. Keď sa to dozvedeli ľudia, boli zhrození, lebo dúfali, že pôjdem do seminára. Bol to však dôležitý krok. Predtým som bol dosť uzavretý a môj spovedník zdôrazňoval, že kňazstvo je sviatosť, ktorá sa prijíma pre druhých a ja sa musím naučiť otvoriť pre ľudí. Počas hotelovej školy som už tajne študoval teológiu. Keďže som vyrastal na základnej a na strednej škole medzi saleziánmi, chcel som pokračovať touto formou štúdia a neskôr aj pastorácie a tak som sa nehlásil do bratislavského seminára. Hotelová škola mi dala naozaj veľa. Okrem dnes už tak nevyhnutných cudzích jazykov som sa naučil organizovať, vybavovať veci, pracovať dynamicky a zvládať stres. Po skončení som robil v cestovnej kancelárii Čedok. Ako sprievodca som sprevádzal ruské skupiny, bol to úžasný apoštolát. Cez turistov sme prepašovali do Sovietskeho zväzu náboženské obrázky i biblie.
Dva roky som bol na vojne v Dobřanech pri Plzni. Boli tam dosť ostré podmienky a úplne iná skúsenosť. Skoro celé dva roky som chodil do stráže. To znamenalo množstvo času, vo dne i v noci, času na syntézu toho, čo som dovtedy čítal a prežil. Po vojne som ďalej pracoval v Čedoku, tajne študoval a postupne vyzrievalo rozhodnutie kvôli povolaniu emigrovať do Talianska. Ešte pred maturitou som sa totiž stretol s donom Paulínym, saleziánom, ktorému po rokoch dovolili prísť na Slovensko. Ukázal som mu svoje jednoduché nápady, ako rôznymi hrami zaujať deti a pritom ich nenútene privádzať k poznaniu viery. Asi mu zaimponovalo moje nadšenie a navrhol mi prísť do Ríma, tam oficiálne doštudovať a zapojiť sa do aktivít Slovenského ústavu, slúžiac pre Slovensko zvonku. Emigroval som na jeseň v roku 1988. Popri štúdiu najskôr filozófie a potom teológie som začal spolupracovať so slovenskou redakciou Vatikánskeho rozhlasu i s vydavateľstvom sv. Cyrila a Metoda. To boli vlastne moje krôčiky v masmédiách. Silno nás motivovalo vedomie, že pomáhame našim na Slovensku. Po otvorení hraníc nastala v roku 1990 priam invázia pútnikov do Ríma. Využívajúc niekdajšie skúsenosti, niekoľko rokov som sa intenzívne venoval ich sprievodcovaniu. Pre nich to bola cenná služba, pre nás kontakt s domovom, s novými problémami a príležitosť na získanie cenných pastoračných skúseností. Keď sa ukázalo, že sa po skončení štúdií vrátime pôsobiť na Slovensko, zameral som sa na štúdium spirituality, z ktorej mám aj licenciát. Keď som v lete 1995 prišiel na Slovensko, stal som sa kaplánom vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Bratislave. No prvý list, ktorý som dostal, bolo menovanie od arcibiskupa Sokola za cenzora pre knihy a noviny SSV a tak som znovu prišiel do styku s médiami. Nato som sa náhodou ocitol v nejakej diskusnej relácie Slovenskej televízie, keďže kňaz, namieste ktorého som bol, ochorel. Neskôr zomrela Matka Tereza, bolo potrebné komentovať pohreb, tak som sa toho ujal. No a potom sa to už viezlo: prišli na rad scenáre, komentovanie prenosov z Vatikánu a z ciest Svätého Otca, krížovej cesty z Kolosea, vianočného a veľkonočného požehnania Urbi et Orbi.
Medzitým som začal trošku písať pre noviny. Po „medzipristátí“ v Leviciach som sa naspäť ocitol v Bratislave, kde som býval vedľa Katolíckych novín, tam som pre ne štyri a pol roka robil teologického poradcu. Medzitým som bol zástupcom šéfredaktora Duchovného pastiera. Pribudli príspevky do rozhlasu. Popritom som vypomáhal apoštolskému nunciovi Luigimu Dossenovi, a to v dosť ťažkom období, keď sa stavala nová nunciatúra. Mal som na starosti celú stavbu a tu sa mi znova zišli skúsenosti z detstva. Medzitým sa pracovalo na zmluve so Svätou Stolicou. Vďaka tomu som sa dostal do rôznych vysokých kruhov a musel som sa „naučiť v nich chodiť.“
Všetko toto spomínam, aby vyznela hlavná pointa: že za tak rozmanitými okolnosťami jasne vidieť určitú „červenú niť“ – „Najvyšší Režisér“ už dopredu vedel, čo sa raz zíde a čím ide život ďalej, čoraz jasnejšie vidím, že tie veci neboli náhodou a že majú svoj význam.

Ďakujem za podrobné predstavenie sa. Prišli ste k nám ako šéfredaktor Katolíckych novín. Čo vás priviedlo do našej farnosti?
Moje pôsobenie v Katolíckych novinách sa snažím brať ako formu prežívania kňazstva, nielen ako rutinnú činnosť. Keďže nemám fixnú farnosť, tak sa snažím, kedykoľvek mám voľno, chodiť po Slovensku a navštevovať farnosti. Obyčajne prídem už v piatok večer alebo v sobotu, posedíme si a porozprávame sa s kňazom, občas zavolá aj kňazov z okolia. Spoznávam problémy ľudí, kňazi to zažívajú na vlastnej koži. Neraz sa prejdeme po lazoch alebo sa zastavíme v nejakom dome. Ľuďom to dobre padne a bezprostredný kontakt s ľuďmi je pre nás v novinách veľmi dôležitý. Redaktor vidí kus papiera a píše naň, ja za tým papierom vidím tváre ľudí, ktoré som postretával chodiac po farnostiach. Je to moja služba pre nich ako kňaza a zároveň je to pre mňa cenná služba.

U nás je to historická návšteva. Odkedy sú vydávané Katolícke noviny, je to prvýkrát, čo je ich šéfredaktor priamo v našej farnosti.
Hlavným cieľom tejto cesty bolo Fórum mladých v Košiciach, kde som mal prednášku. Na našom distribučnom oddelení mi povedali, že vo Víťaze začali odoberať do kostola Katolícke noviny, že je to živá, silná farnosť a tak som vás chcel osobne spoznať.

rozhovor pripravila A. Blizmanová

Eucharistia – jasle a kríž

Jasle a kríž – dva znaky Kristovej lásky k nám ľuďom na zemi. V jasliach Pán Ježiš začal dielo našej spásy a na kríži ho dokončil. Nemôžeme ich od seba oddeľovať, vždy patria spolu. Jasle sú vlastne krížom k Ježišovmu vzrastu. Znamená všetku ľudskú biedu, do ktorej Kristus vstúpil svojím narodením. Kríž je znázornenie všetkého ľudského utrpenia, ktoré Ježiš prijal na seba. Stal sa mužom bolesti, aby sme sa my mohli stáť ľuďmi radosti. Sú znameniami našej spásy.

Eucharistia je opravdivý pokrm pre nás slabých a biednych. Kto ho požíva, prekonáva biedu a stáva sa bohatým, prekonáva smrť a stáva sa nesmrteľným. Keď nám to Božské dieťatko dáva takú veľkú milosť a lásku, že sa k nám tak veľmi uponížilo, narodilo sa v biednej a opustenej maštali, o čo viac aj my si musíme s pokorou uznať našu nehodnosť k nemu. Prejavom lásky nech je naša túžba spojiť sa so sviatostným Spasiteľom, aby sme získali pomoc a silu do nášho každodenného života, nepodľahli utrpeniam a nadobudli väčšiu trpezlivosť. Za jeho lásku sa mu najkrajšie odvďačíme, keď ho budeme prijímať v Eucharistii s čistým a pokorným srdcom. Neodmysliteľné miesto patrí Panne Márii, veď Ona je „eucharistickou ženou celým svojím životom“ – ako ju nazval Svätý Otec Ján Pavol II. Boží Syn potreboval byť človekom, aby mohol byť prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Toto telo mu poskytla Mária, keď sa v jej lone „Slovo stalo telom“. Mária je prítomná ako Matka Cirkvi pri každom z našich eucharistických slávení. Na sviatok Bohorodičky ma oslovil žalm: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás“. Keď je náš Pán Boh k nám taký dobrotivý, tak aj my ľudia mu máme byť povďační za Jeho veľkú lásku k nám.

Pane Ježišu, chcem byť Tvojou úplne, aby som pocítila Tvoju blízkosť. Už teraz otváram svoje srdce. Srdce radostné i ranené. Daruj mi, Ježiš, Tvoju lásku a uzdrav moje srdce. Amen. Všetkým čitateľom Spektra prajem hojnosť Božích milostí, pokoj a lásku.

M. Bednáriková

Mária a Eucharistia

Raduj sa, duša, raduj, bo v nebi matku máš.
Keď ťarcha kríža tlačí, tak skloň sa pod jej plášť.
Ona ťa miluje, s láskou sa k tebe skláňa.
Matka tiež vyprosí dar sĺz a pokánia.

Slzy už stekajú, odplavia každý bôľ,
zo srdca odchádza hnev, závisť, nepokoj.
Cez ruky Márie, to Ježišova láska zázraky robí v nás
a puto hriechu praská.

Za každý dotyk milosti ti patrí vďaka, Mária,
za cestu k láske jedinej, ktorou je Eucharistia.
Vyprosuj Matka pokoru, Ježiša s láskou prijímať,
na seba začať zabúdať a všetku lásku blížnym dať.

A.M.

Ecclesia de Eucharistia III.

Cirkev putujúca na tejto zemi je povolaná udržiavať a napomáhať tak spoločenstvo s Bohom, ako aj spoločenstvo medzi veriacimi. Na tento cieľ jej slúži Božie slovo a sviatosti, predovšetkým Eucharistia, z ktorej Cirkev „stále žije a rastie“ a v ktorej zároveň vyjadruje samu seba. Nie náhodou sa výraz communio stal jedným z pomenovaní tejto vznešenej sviatosti (communio znamená prijímanie, ako aj spoločenstvo).
V Eucharistii viac než vo všetkých ostatných sviatostiach je tajomstvo spoločenstva také dokonalé, že vedie k vrcholu všetkých dobier: tu je vrcholný bod všetkých ľudských túžob, lebo tu dosahujeme Boha a Boh sa spája s nami v najdokonalejšej jednote. Cirkevné spoločenstvo eucharistického zhromaždenia je spoločenstvom s vlastným biskupom a s rímskym pápežom. Biskup je totiž viditeľným princípom a základom jednoty vo svojej partikulárnej cirkvi.
Eucharistia tvorí spoločenstvo a vychováva k spoločenstvu. Svätý Pavol napísal korintským veriacim, ako veľmi sú ich roztržky, ktoré sa objavujú pri eucharistických zhromaždeniach, v protiklade s tým, čo slávia – s Pánovou večerou. V dôsledku toho ich vyzval, aby sa zamysleli nad pravou podstatou Eucharistie a tak sa vrátili k bratskému duchu. Sv. Augustín píše: „Kristus Pán posvätil na obetnom stole tajomstvo nášho pokoja a našej jednoty. Kto prijíma tajomstvo jednoty, ale nezachováva zväzky pokoja, neprijíma sviatosť vo svoj prospech, ale ako dôkaz proti sebe samému.“
Ak chceme objaviť intímny vzťah medzi Cirkvou a Eucharistiou v celom jeho bohatstve, nemôžeme zabudnúť na Máriu, Matku a vzor Cirkvi. Mária nás naozaj môže viesť k tejto Najsvätejšej sviatosti. Ona je „eucharistická“ žena celým svojím životom. Ak je Eucharistia tajomstvom viery, že nás núti plne sa odovzdať Božiemu slovu, nikto nám nemôže byť v podobnom postoji takou pevnou oporou a vodkyňou ako Mária.
Mária uskutočňovala svoju eucharistickú vieru ešte skôr, ako bola Eucharistia ustanovená, a to pre samotnú skutočnosť, že ponúkla svoje panenské lono na vtelenie Božieho Slova. Od Márie sa žiadalo, aby uverila, že ten, ktorý sa v nej počal pôsobením Ducha Svätého, bol Božím Synom. V kontinuite s vierou Panny Márie sa od nás žiada, aby sme uverili, že ten istý Ježiš, Boží Syn a Syn Márie, sa stáva s celým svojím božsko – ľudským bytím prítomný pod znakmi chleba a vína. Mária v tajomstve vtelenia anticipovala (predišla) aj eucharistickú vieru Cirkvi. Keď pri navštívení nesie v svojom lone Slovo, ktoré sa stalo telom, istým spôsobom sa stáva svätostánkom – prvým svätostánkom v dejinách – kde Boží Syn, ešte neviditeľný ľudským očiam, umožňuje Alžbete adorovať ho cez Máriine oči a hlas.
Mária si celým svojím životom v Kristovej blízkosti, a nielen na Kalvárii, osvojila obetným rozmer Eucharistie. V Eucharistii sa Cirkev plne spája s Kristom a s jeho obetou, osvojujúc si Máriinho ducha. To je skutočnosť, ktorú si môžeme prehĺbiť čítaním Magnifikatu v eucharistickej perspektíve. Eucharistia totiž, tak ako Máriin chválospev, je predovšetkým chválou a vzdávaním vďaky. Eucharistia je nám daná, aby náš život, tak ako Máriin, celý sa stal magnifikatom!
V pokornom znamení chleba a vína, prepodstatnených na jeho telo a krv, Kristus kráča s nami ako naša sila a robí nás svedkami nádeje pre všetkých. Ak si pred týmto tajomstvom myseľ uvedomuje svoje limity, srdce ožiarené svetlom Ducha Svätého tuší, ako sa správať, ponoriac sa v adorácii do lásky bez hraníc.

spracoval OS

Duchovná obnova Ružencového bratstva vo Víťaze

Program:

8. 4. 2005 (piatok)
17:30 ruženec
18:00 sv. omša (prednáška)

9. 4 .2005 (sobota)
9:00 – 12:00 ruženec, prednáška, prestávka, litánie k Ružencovej Panne Márii, prednáška
12:00 – 14:30 obedná prestávka
14:30 – 15:00 prednáška
15:00 – 16:30 krížová cesta, diskusia
16:30 – 18:00 prednáška, ruženec
18:00 – sv. omša

10. 4 .2005 (nedeľa)
7:30 – sv. omša (ukončenie)
10:30 – sv. omša (ukončenie)

Stalo sa

– 26. februára sa uskutočnil Zimný farský deň v Levočskej doline. Vyše 50 lyžiarov a sánkarov strávilo krásny oddychový deň uprostred prírody na zasneženom kopci. Vďaka, Bože, za krásny deň.
– 4. marca sme sa rozlúčili a na poslednej ceste odprevadili kňaza, vdp. Viktora Gregu, rodáka z Víťaza. Sv. omšu a pohrebné obrady vysluhoval Mons. Bernard Bober za prítomnosti 34 kňazov. Odpočinutie večné daj mu, Pane a večné svetlo nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji.
– 8. marca so svojimi vlastnoručne urobenými krížmi, na ktorých boli známe a neznáme tváre ľudí, kráčali deti krížovou cestou za Pánom Ježišom.
– 11. marca sa birmovanci aktívne zúčastnili na krížovej ceste, pri ktorej rozjímali o utrpení, smrti a nádeji zmŕtvychvstania Pána Ježiša.
– 19. marca sme posvätili sochu sv. Jozefa, ženícha Panny Márie v Ovčí.
– 25. marca na Veľký piatok sa uskutočnila krížová cesta od kostola sv. Ondreja na obecný cintorín. Bola venovaná nenarodeným deťom, keďže tento deň je dňom modlitieb za nenarodené deti.
– 25. marca sme začali novénu k Božiemu milosrdenstvu, ktorá sa završí posvätením obrazu Božieho milosrdenstva.
– 2. apríla sa naši birmovanci zúčastnili na Arcidiecéznom stretnutí mládeže v Košiciach na Terase, na ktorom sa slávnostne otvoril proces blahorečenia Anky Kolesárovej.

Ján Chryzostom Korec: O poslaní kňaza

Stojte pri svojom kňazovi, dajte mu pocítiť svoj záujem a modlite sa za neho! Modlite sa! Ako sa modliť? Ľudsky opravdivo! Hoc aj slovami nasledujúcej modlitby:

Pane, ďakujem ti, že náš kňaz žije medzi nami a s nami a že je tu pre nás všetkých. Ďakujem ti za všetky jeho dary a prednosti. Daj, aby som sa nepohoršoval pre niektoré jeho chyby. Možno to tak musí byť, že ani on nie je celkom bez nich. Ľudia dokonalí ťažko znášajú krehkých a nerozumejú dobre ľuďom slabým, ktorí potrebujú ohľaduplnosť. Prosím ťa za nášho kňaza a za všetkých kňazov, aby prekonávali svoje chyby, aby nejasali, keď sa im niečo darí a aby nestrácali odvahu pri nezdaroch. Tvoje kráľovstvo nepozostáva z úspechov ani z neúspechov – spočíva v láske!

Viem, naši kňazi by museli byť vlastne géniovia, aby na všetko stačili. Majú byť učenými teológmi i vychovávateľmi malých detí. Majú byť špecialistami v rodinných otázkach pre mladých manželov. Majú byť hlbokými psychológmi pri vedení mládeže. Musia byť vzorom taktu, múdrosti a trpezlivosti v spovednici. Pri návštevách v rodinách musia pozorne počúvať, na úrovni diskutovať a byť duchaplní, aby ich nepovažovali za obmedzencov. Pri reči s neveriacimi majú prejaviť znalosť vecí občianskych, kultúrnych i politických, majú byť zbehlými historikmi, majú poznať vedy, literatúru, majú byť … – kým ešte???
Čakáme od kňazov, že na ulici budú mať oči všade a nezabudnú odpovedať na každý
pozdrav. Čakáme, že sa budú usmievať, kedykoľvek nás stretnú i keď sú azda polomŕtvi od
únavy. Čakáme od nich, že každú nedeľu budú v dokonalej kondícii ako rečníci, speváci a mystici – a cez týždeň dobrí elektrikári či zámočníci, aby si opravovali kostoly a kaplnky alebo auto, ktoré im vypovedáva, keď sa náhlia k chorému. Pane daj, aby sme svojich kňazov, týchto „univerzálnych špecialistov“ správne posudzovali v ich vyčerpávajúcom, neľudskom dennom programe! Daj, aby sme pochopili, že je dosť, ak z dvadsiatich špecializácií rozumejú dobre polovici či štvrtine.
Daj, Pane, aby sme ti neprestávali byť vďační za to, že sa títo muži vôbec odhodlali stať našimi farármi či kaplánmi, spovedníkmi a duchovnými vodcami. Vďaka, Bože, že si im dal odvahu ku kňazskému životu! A že my, vďaka tejto ich odvahe, môžeme sa sýtiť Chlebom života, zakladať dobré rodiny, dávať do poriadku svoje duše, žiť zo sily Evanjelia a v pokoji zomierať.
Daj, nech sme nášmu kňazovi preto aj niečo viac než len ustavičnými kritikmi. Pane, daj, aby som bol nášmu kňazovi viac než ustavičným kritikom aj ja osobne! Daj, aby som mu odpúšťal jeho občasnú podráždenosť z únavy i jeho malé ľudské omyly. Nech pochopím, že ja musím znášať len jedného kňaza, ale on má na starosti všetkých farníkov – toľko pováh a toľko želaní!
Pane, daj, aby som bol voči kňazovi niekedy aj trocha pozorný, aby nevidel okolo seba len ľahostajnosť, nepočul len šomranie, neskusoval len nepriateľstvo! A napokon daj, aby som bol vytrvalý v modlitbe za kňazov a aby som im pomáhal. Vtedy budú všetci cítiť, že tvoríme jednu Božiu rodinu – Cirkev.

prevzaté z časopisu Duchovná obnova

Výchova – prevencia krádeží u detí

S krádežami u detí a maličkých má problém nejeden rodič. Veľmi často vystavujeme svoje deti tomu, že im nechávame na dosah ruky rôzne príťažlivé a žiadané veci, ligotavé a lákavé predmety či chutné ovocie a sladké dobrôtky, ktoré túžia ochutnať, ohmatať alebo si ich privlastniť či nebodaj ukradnúť. Je to neraz veľká chyba nás – rodičov a vychovávateľov. Nikdy nesmieme dať príležitosť dopustiť sa nejakého priestupku. Základný cieľ výchovy spočíva v tom, že deťom pomáhame stať sa pánmi vlastného života a správania.

Rozvoj autodisciplíny je otázkou dozrievania a prechádza rozličnými štádiami. Prvý krok, ako nájsť riešenie problematického správania, spočíva v dôkladnom pozorovaní, čo sa stane, keď veci nejdú tak, ako majú.

Väčšinu situácií charakterizujú tri fázy – /tri C/:
(C 1) Contesto = súvislosť /kontext/
(C 2) Comportamento = správanie
(C 3) Consequenza = následok
C 1 = súvislosť – fáza „predtým“ – je to kontext, v ktorom sa uskutočňujú fakty; C 2 = správanie detí; C 3 = následok – je to, čo sa stane alebo to, čo deti dosiahnu ako výsledok vlastného problematického správania.

Väčšina rodičov koná vo fáze C2 a C3 veľmi inštinktívne. Napríklad vždy, keď matka prichádza so svojou dcérkou do obchodného domu, čaká ju boj. Dievčatko zoberie balíčky cukríkov vyložené pri pokladni. Matka sa tak dostáva pred alternatívu: vrátiť balíčky späť na pôvodné miesto alebo zaplatiť úlovok s nejakou karhavou výčitkou. V tomto prípade: kontext – je obchod; správanie sú vrtochy dieťaťa, následok /vždy nepríjemný/ je ustúpiť alebo hádať sa.

Preventívny systém výchovy pozýva zvážiť najmä C1: Mama sa musí rozhodnúť, čo robiť skôr, kým príde k pokladni alebo skôr, ako pôjde do obchodu. Napríklad môže sa na určitý čas rozhodnúť nebrať dievčatko do obchodu, kým sa nebude správať tak, ako si želá mama.

Najmä rodičia preadolescentov si musia všímať kontext a nakoľko je to možné, majú ho mať pod kontrolou – teda chovanie ich detí v pubertálnom veku, až kým deti nie sú schopné konať a robiť zodpovedne samy. Napokon aj dospelý človek sa má naučiť vyhýbať sa príležitostiam. Preventívne je dôležité odstrániť každý kontakt so zlom či so zlým návykom.

V oblasti výchovy sa nesmie prihodiť to, o čom hovorí bájka: Jedna ovca objavila dieru v plote a utiekla. Bola šťastná, že odišla. Vzdialila sa a stratila. Vtedy zbadala, že ju stále prenasleduje vlk. Bežala a bežala, ale vlk ju stále sledoval, kým ju pastier nezachránil. S láskou ju priniesol do ovčinca. No pastier aj napriek upozorneniam dieru v plote neopravil!

Preto obaja rodičia pri výchove majú určiť jasné pravidlá, pravidelne kontrolovať ich zachovávanie.

MUDr.Vaščák Blažej

CHRISTOS VOSKRESE! VOISTINU VOSKRESE! KRISTUS VSTAL Z MŔTVYCH! NAOZAJ VSTAL!

Rozmýšľala som, ako sa vám v úvode prihovoriť. A zo srdca mi stále vytryskuje tento krásny veľkonočný pozdrav gréckokatolíkov. Vo veľkonočnom období, namiesto pozdravu Pochválený buď Ježiš Kristus!, sa pozdravia takto. Je taký krásny preto, že v sebe skrýva najväčšiu radosť kresťanov. Náš Pán, Kráľ, Spasiteľ … vstal z mŕtvych, naozaj vstal. Po tom, ako obetoval svoj život za všetkých ľudí na svete, zomrel, ale na tretí deň vstal.

Aleluja, aleluja, aleluja, aleluja! Radujme sa všetci, z tej radostnej zvesti, Kristus dnes z mŕtvych vstal a hrob prázdny zostal. Diabla premohol, nebo otvoril. Zvíťazil, zvíťazil, zvíťazil! Túto pieseň naučil moju mamu a mnohých mladých pred viacerými rokmi duchovný otec Peter Adamčák. Od nej som sa ju naučila ja, veľmi sa mi páči, preto si ju rada spievam hlavne na Veľkú noc. Duchovného otca Adamčáka poznáte aj vy, možno z rozprávania vašich rodičov alebo starých rodičov.

Rozmýšľala som, koľkých kňazov si pamätám, koľkí sa počas môjho života u nás vystriedali. Som za každého z nich Bohu vďačná. Z ich posvätených rúk som mohla prijať sviatosti. Na toho, ktorý ma krstil si nepamätám, nikto z nás, kto bol pokrstený ako bábätko. Len naši rodičia nám povedali jeho meno. Na prvom svätom prijímaní sme boli už trošku starší a tak si toho kňaza už dobre pamätáme. Birmovanci sa stretnú už s otcom biskupom pri slávnosti, na ktorej im udelí sviatosť birmovania alebo, inak povedané, sviatosť kresťanskej dospelosti. Mne a mnohým ľuďom z našej farnosti udelil v roku 1981 sviatosť birmovania kapitulný vikár, vtedy sme biskupa nemali.

Prečo vám o tom píšem? Štvrtá veľkonočná nedeľa je nedeľou Dobrého pastiera. Kto je Dobrý pastier? V jednom podobenstve Ježiš hovorí svojim apoštolom o dobrom pastierovi: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10, 1-11).

Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní na štyridsiaty deň vystúpil na nebesia a na päťdesiaty deň nám zoslal Ducha Svätého. Ale pretože nás má veľmi rád, nechcel, aby sme tu na zemi zostali bez Jeho milostí. Preto na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu, teda všetkých pokrstených, Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby. Tie sú zamerané na dobro celého tela, lebo my všetci tvoríme tajomné Kristovo telo. Títo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, čo patria do Božieho ľudu, … dosiahli spásu.

Pán Ježiš túži po každom z nás, aby sme raz všetci prišli do neba. Ale táto naša cesta má veľa nástrah, prekážok, ktoré stavia zlý duch – satan. Preto všetci potrebujeme Božiu milosť – takú Božiu pomoc cez sviatosti a tie môžu udeľovať iba vysvätení kňazi. Najvyšším kňazom je náš Svätý Otec Ján Pavol II. Je Kristovým zástupcom a pastierom celej Cirkvi. Najmä teraz, keď prežíva svoju chorobu a všetci sledujeme, ako sa mu darí, podporujeme ho svojimi modlitbami, aby mal potrebnú silu. Potom sú biskupi a kňazi.

Na nedeľu Dobrého pastiera si pripomíname všetky tieto povolania. Môžeme sa za nich v tento deň viac modliť, aby boli vždy kňazmi podľa srdca Ježišovho a obetovať za nich obety.

Poďme spolu urobiť darček pre nášho duchovného Otca Olivera.
Podľa predlohy si obkreslite vtáčika. Najlepšie na výkres. Zo zbytkov látky si na predlohu s pomocou lepidla prilepte kúsky látky podľa vlastnej fantázie môžete mu z látky nalepiť oči a zobáčik mu urobíme z dreveného štipca na prádlo. A vtáčik je hotový. Týmto darčekom môžete obdarovať duchovného otca v nedeľu 17. apríla keď bude nedeľa Dobrého pastiera.

Otázka na svätú omšu pre vás: O kňazstve je napísaná kniha Dar a tajomstvo. Zistite, kto ju napísal a odpoveď prineste na sv. omšu. CHRISTOS VOSKRESE! VOISTINU VOSKRESE!
KRISTUS VSTAL ZMŔTVYCH! NAOZAJ VSTAL!
Požehnané dni vám všetkým.

Eva