Stalo sa

– 7. máj – účasť na 2. národnej púti Rádia Lumen v Krakove
– 7. máj – výstup na Sľubicu, kde sa na poludnie konala pobožnosť
– 13. máj – púť 40-tich detí na Mariánsku horu v Levoči
– 20. máj – 80 birmovancov prijalo sviatosť kresťanskej dospelosti z rúk Mons. Stanislava Stolárika
– 22. – 28. máj – prebehla akcia eRka „Vypni telku, zapni seba“
– 29. máj – účasť na večeradle v Gaboltove pri príležitosti 300-tého výročia založenia Bratstva Panny Márie Škapuliarskej
– 4. jún – 1. sväté prijímanie vo Víťaze prijalo 30 detí

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

VI. Žena má byť srdcom rodiny
V predchádzajúcej téme sme si povedali, že muž je a má byť hlavou rodiny. Posmešná odpoveď zo skúseností býva: a žena je krkom, ktorý tou hlavou otáča a riadi. Veď pohyblivejší krk nie je na škodu.
Napriek tomu si stanovme inú zásadu: muž nech je hlavou rodiny a žena nech je jej srdcom. Keď sme si naznačili, čo je potrebné na to, aby sa mládenec po ženbe správal ako muž a hlava, je teraz namieste povedať vám, ženy, o vašej úlohe, o tom, ako máte byť srdcom vášho domova. Nechajme sa aj tentokrát viesť múdrou autorkou Malej školy lásky.
Za čias našich babičiek si aj tá najchudobnejšia nevesta priniesla do manželstva perinu a širokú pohodlnú posteľ. Dnešné nevesty sa skôr starajú o počítač, internet, magnetofón, televízor a automatickú práčku. Ale verte, že manželská posteľ zostáva aj dnes základom dobrého spolužitia. Otázky sexuálneho života patria skôr do zdravotnej pohlavnej výchovy a serióznej prípravy snúbencov na manželstvo, ale aj tu dáva apoštol Pavol múdru radu: „Neodopierajte sa jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným súhlasom. Potom zase buďte spolu …“(1Kor 7,4-5). Dobrý a správne žitý pohlavný život je zázemím súladu nielen telesného vzťahu, ale aj duševného a duchovného rastu. Veď pohlavný život manželov aj posväcuje!
Aby žena dobre plnila funkciu srdca v manželstve, má sa o svojho muža láskyplne zaujímať – o jeho názory, o jeho prácu, o jeho záľuby a odpočinok. Má mať pre neho slová uznania, docenenia a pochvaly za všetko, čo vie a čo všetko pre rodinu robí. Muž dokáže veľké veci, keď vidí za sebou aj obdiv svojej manželky. Táto potreba uznania a pochvaly nie je chlapskou márnivosťou, je to základná potreba každého človeka, aj hlavy rodiny.
Keď sa niekedy dostanem do blízkosti žien, ktoré posudzujú a vysmievajú svojich mužov, prechádza mi mráz po chrbte. Koľko posmechu a pohŕdania sa odráža v ich klebetení. Vari sú ich manželia skutočne až takí bezohľadní, leniví a sebeckí? Ale na čo je dobré toto verejné oznamovanie, že ste svoje vzťahy nezvládli, namiesto toho, aby ste hľadali, ako ich zvládnuť?
K najzávažnejším problémom vydatej ženy patrí počet detí. Nemôžeme zatvárať oči pred faktom, že veľa rodín býva v panelových bytoch ako „králiky v kotercoch“. Bolo by absurdné žiadať, aby v týchto podmienkach privádzali ženy na svet každý druhý rok dieťa. Veď tu nejde len o splodenie dieťaťa, ale je potrebné ho najmenej 18 rokov vychovávať. Aj napriek tomu by ženy nemali byť nútené používať antikoncepciu, ktorá im ohrozuje zdravie. Tým menej by mali byť nútené k umelému prerušeniu tehotenstva (k vražde). Muž má byť rytierom svojej ženy a niesť spolu s ňou tieto starosti. Nenechávať všetko len na ženu a žiadať si ju, kedy sa mu zachce.
Počúvajte, ako o tom hovorí ženáč ako vy, apoštol Peter: „Rovnako aj vy, muži, žite s nimi vo vedomí, že sú slabšou ženskou nádobou a preukazujte im úctu ako spoludedičkám milosti života …“ (1Pt 3, 7).
Teraz sa však, mladá manželka, pozri trochu do zrkadla, ktoré ti nastavím. Počula si, že tvojho muža čakala v prvej chvíli po svadbe dôležitá úloha – stať sa z hravého mládenca chlapom, mužom, hlavou rodiny. Aj teba čaká úloha: aby si si vybrúsila svoje dobré vlastnosti, aby si sa ubránila posvadobnej korózii svojho života. Pozorovala si určite na iných, čo sa po svadbe veľmi často stáva s milými a nežnými dievčencami. Začnú byť hádavé, domýšľavé, pyšné, ohováračské, závistlivé, chamtivé aj zlé.
„Zatekanie vody strechou domu a hašterivá žena vnútri domu je rovnaké trápenie,“ čítame v knihe Prísloví. Základným zlozvykom mladých paničiek je netrpezlivosť a uponáhľanosť. Chcú mať všetko a hneď: „Prečo ešte nemáme auto ako sused?!“ Skôr než sa mladá pani naučí hospodáriť s peniazmi, usúdi, že muž málo zarába a núti ho, aby si hľadal ďalšie alebo lepšie zamestnanie. Nosí svoj nos stále vyššie a tak ani nezbadá, že zatiaľ čo je k mužovi zo dňa na deň protivnejšia, mužova kolegyňa v práci mu je zo dňa na deň sympatickejšia. A potom sa čuduje, čo sa to s jej mužom stalo?!
Trúfam si povedať, že snáď každá žena, ktorá nie je bohabojná – to znamená nenechá sa viesť Duchom Svätým – sa časom stane takou hroznou a odpornou manželkou. A tak, milé manželky, počúvajte: aby vaši manželia vedľa vás dozreli na mužov a na hlavy rodín, na to je potrebná vaša spolupráca a pomoc. Svätý Pavol k tomu radí: „Ženy, podriaďujte sa svojim mužom.“ Čo to znamená podriadiť sa mužovi? Znamená to dovoliť mu, aby on rozhodoval. On to na začiatku manželstva asi veľmi dobre nevie. Od detstva za neho rozhodovali iní, stále ho niekam tlačila jeho mamička, babička, aj učiteľka. Nechával pokojne rozhodovať iných – a na to si aj zvykol – a teraz nechá teba, svoju ženu. A tebe sa to spočiatku páči. Ale časom sa z teba stane žena rozkazovačná a uštvaná: „Prečo sa mám ja stále o všetko starať?“ A vedľa uštvanej ženy si pokojne vegetuje a lebedí manžel – trúd. Totiž starosť o peniaze, deti, potreby, opravy. To je domácnosť a teda ženská starosť! A preto on si ide za svojím koníčkom, za svojou zábavou.
Žena začne takého muža – trúda – zosmiešňovať a prestane si ho vážiť. Nepochopí, že ona je pritom spoluvinníkom. Nemala kdesi na začiatku manželstva dosť trpezlivosti, aby počkala, kým mužovi dôjde, že tú prasknutú dosku na záchode má kúpiť a vymeniť on sám. Namiesto povzbudzovania vyslovením dôvery, že je šikovný a určite to zvládne, začala mu vyčítať a zosmiešňovať ho; potom išla, kúpila dosku a vymenila ju. Z milujúcej a obdivujúcej manželky sa stala zádrapčivá osoba – a to je prehra pre oboch manželov.
Ty si kresťanka, ty to tak nerob. Vychádzaj mužovi v ústrety svojou láskou a nehou. Chci byť srdcom svojho domova a pomáhaj mužovi, aby sa naučil byť jej hlavou. Potom to bude predpokladané vytvorenie domova pre vás obidvoch a pre vaše deti.

MUDr. Vaščák Blažej

Predmanželská Náuka

Myslíme si, že to boli pekné a príjemné stretnutia, na ktorých sme sa dozvedeli aj niečo nové a zároveň sme si potvrdili už aj známe fakty, ktoré sú potrebné do manželského života.
Sme radi a vďační, že sa našli takí ľudia, ktorí sa nám na úkor svojho voľného času dokázali a chceli venovať.
Ďakujeme.
Terka a Dušan

Boli to veľmi príjemné stretnutia, je to škoda, že je ich málo. Naučila som sa toho veľa, mnohé veci som poznala vďaka mojim rodičom. Oproti nim mám výhodu, že som takéto niečo mohla absolvovať. Každá náuka mala niečo do seba.
Ďakujem.
Marianna Chovančáková

Podľa nášho názoru nám náuka dala veľa. Dozvedeli sme sa o niektorých veciach, ktoré nám doposiaľ neboli známe. Vieme, že sa v istých životných situáciách môžeme na vás obrátiť. Za náuku veľmi pekne ďakujeme. Predmanželská náuka je pre nás do budúcna prínosom.
Mária Konečná, Marek Gubčík

Sme veľmi radi, že sme mali možnosť zúčastniť sa na predmanželských náukách. Veľmi sa nám páčil otvorený, úprimný a odborný prístup našich animátoriek. Bolo z nich cítiť veľkú ochotu porozprávať nám a oboznámiť nás s vecami a skutočnosťami, ktoré sú v manželskom živote dôležité a samozrejmé.
Ďakujeme za ochotu.
Peter Galan, Lucia Smolková

Tieto náuky nám dali dosť veľa. Naučili sme sa lepšie si rozumieť, lepšie sa chápať a hlavne sa už tešíme na spoločný život. Uvedomujeme si, že to nebude život ako z rozprávky, ale budeme si ho budovať tak, aby bol krásny. Náuky by mal absolvovať každý jeden pár, lebo nie sú to náuky o strachu, čo nás budú skúšať, ale sú veľmi poučné. Určite si veľakrát spomenieme, čo a ako by sme mali žiť a ako by sme mali vychovávať svoje potomstvo.
Sme veľmi radi, že sme niečo také mohli absolvovať.
Miroslava, Jozef

Poďakovanie
Tieto slová chceme venovať ako poďakovanie našim animátorkám a nášmu duchovnému otcovi za ich ochotu a chcelosť, že si v dnešnej uponáhľanej dobe našiel čas niekto, komu záleží na mladých snúbencoch, kam smerovať ich život.
Ako je dobré, keď si kúpime nový televízor, mobil alebo inú vymoženosť tejto doby a máme pri nej návod na použitie, ktorý najprv preštudujeme, keď chceme, aby nám vec správne fungovala. Tak aj my sme vďaka snúbeneckej škole dostali takýto „návod na použitie“ pred vstupom do nášho spoločného života: ako je potrebné vedieť nechať si ružové okuliare na očiach a neskladať ich, aj keď prídu v spoločnom živote ťažké a kritické chvíle.
Chceli by sme navrhnúť, aby podobné stretnutia absolvovali aj rodičia snúbencov, aby si uvedomovali, aká dôležitá je aj ich pozícia pri budovaní šťastného manželstva svojich detí.
Takže ešte raz vám ďakujeme a vyprosujeme vám veľa Božích milostí, pomoc a dary Ducha Svätého do ďalšej práce.
Erika a Ľubomír

Misijná púť detí

Sobota 13. mája lepšie ani začať nemohla. Od rána nás sprevádzalo krásne slnko a deti už o 8:15 nedočkavo čakali na zastávke pred kostolom na autobus, ktorý nás mal odviezť priamo do Levoče. Pred deviatou sme plní očakávaní vyrazili spolu aj s deťmi z Ovčia.

V Levoči sme sa pripojili k ostatným deťom a hor‘ sa na horu po stopách jednotlivých stanovíšť, na ktorých sme deťom priblížili deň, kedy sa Panna Mária zjavila trom pastierikom vo Fatime. Potrápili sme sa aj so zaujímavými hádankami a vymýšľaním básničky pre Pannu Máriu. Jednej zo skupiniek sa podarila takáto:

Dnes fatimská Panna zjavila sa, je to nevídaná krása. Dnes deti putujú na horu, aby vzdali vďaku Bohu.
Fatimská Panna Mária, Ty naša biela ľalia. Dnes je sviatok Tvoj, všetkým deťom rany hoj.
Nech Tvoje srdce vždy k nám láskou hreje a nikdy nebude bez nádeje.
Prišli sme sa ti pokloniť a svoje prosby predložiť. Nech tvoja láska planie. Na veky vekov. Amen.

Ani nevieme ako a už sme sa ocitli na vrchole pri bazilike, kde nás už čakalo kopec detí. My sme ešte nemali splnené posledné stanovište, ktorým bolo odovzdať čo najväčší zemiak, aký sme doma našli. Aby sme si mohli oddýchnuť po namáhavej ceste, rýchlo sme odovzdali všetky zemiaky, ktoré deti so sebou priniesli. Po dobrom oddychu a malých nákupoch nás čakal spoločný ruženec vo vnútri baziliky; bola taká preplnená deťmi, že sme sa tam už nedostali a tak sme počúvali a modlili sa vonku.
Zavŕšením celej akcie bola sv. omša s otcom biskupom Andrejom Imrichom, v ktorej s uznaním rozprával o práci, ktorú robíme počas Dobrej noviny pre deti v Afrike a vyzval nás k ešte väčšej odvahe a radosti slúžiť tým chudobnejším.
Po skončení nás na parkovisku čakal autobus, ktorý nám ešte zastavil na Sivej brade, kde sa deti mohli ešte vyšantiť na kolotoči, hojdačkách, nakúpiť zmrzliny, praclíky a iné dobroty. Nechýbala ani jazda na voze s dvoma peknými koníkmi. Aby však zážitkov nebolo málo, chceli sme obohatiť aj svoje vedomosti o nové poznatky a tak sme neváhali a zastavili sme sa ešte v Žehre, ktorej kostol patrí do dedičstva UNESCO. Napriek tomu, že je kostol zvnútra v rekonštrukcii, mohli sme sa pokochať na nádherných freskách, ktoré boli po celých stenách. A to bola už posledná zastávka nášho celodenného výletu.
Vyčerpaní duchovne aj telesne sme s radosťou vítali našu dedinku a tešili sa na dobrý kúpeľ a mäkkú posteľ, v ktorej sme už mysleli na nové akcie a výlety.

Janka Iskrová

Vypni telku, zapni seba

„Ako sme na týždeň skúsili vypnúť telku“ – očami našich detí, niektorých z tých viac ako osemdesiatich, ktorí sa ho zúčastnili.

Na vypni telke sme hrali rôzne hry. Chodili sme po farebných stužkách. Potom sme hrali kvíz a dnes ideme opekať.
Lukáš Lipták

Vo vypni telku sme spievali. Chlapci hrali futbal. Na vypni telku sme sa zabávali a hrali dobré hry.
Dominik Čech

Prežila som ten týždeň veľmi krásne. Bolo mi tu veľmi výborne. Zahrala som si výborné hry. Toto bola moja najlepšia hra, akú som kedy hrala.
Paťa Balogová

Hrali sme futbal, naháňačky. Bicyklovali a vymýšľali hry. Je tu veľká zábava.
Dominik Ondria

Vo vypni telku a zapni seba sme hrali dobré hry. Napríklad futbal, potom sme ešte hrali takú hru, že sme mali stavať vrch, na ktorom zastal koráb Noema. A ešte sme mali nakresliť ako Boh stvoril svet. Boli sme rozdelení na štyri skupinky. Boli tam Simpsonovci, žraloci, bojovníci a depešáci.
Peter Čech

Vypni telku, zapni seba som prežil dobre. Je to najlepší krúžok na svete.
Jozef Ondria

Na vypnúť telku sme sa hrali na schovávačky, naháňačky, futbal, kostru a chodili sme do kostola. Chodil som na horolezeckú stenu.
Marek Jenča

Vypni telku, zapni seba.
Bolo tu veľmi pekne. Chlapci hrali futbal a dievčatá naháňačky. Boli tu aj veľmi pekné súťaže. Hrali sme aj stolový futbal. Chodili sme na horolezeckú stenu.
Matej Fabini

Nedeľa Dobrého pastiera

My miništranti z Kokavy nad Rimavicou sme sa po omšiach v našom kostole, ktoré mal náš duchovný otec Jožko Bednárik, výnimočne skôr vydali na cestu do kňazského seminára v Spišskej Kapitule na deň otvorených dverí.

Cesta bola zaujímavá a hlavne veselá. Viedla poväčšine iba cez les, raz sme stúpali, raz klesali, až nám z toho bolo všelijako. Po hodine a štvrť aj so zastavením pri prameni Hrona sme dorazili na Kapitulu. Hneď sme išli do seminára – navštívili sme študentov, ktorí sa učia za kňazov a ktorých poznal náš duchovný otec, ktorý tu tiež študoval. Ukázal nám kaplnky, učebne, telocvičňu, vlastne všetko, čo sa dalo vidieť, bolo to nádherné, hlavne posilňovňa. Dali sme si chutný guláš, ktorý pripravili sestričky. Potom sme boli po protekcii na biskupskom úrade, kde nás sprevádzala rehoľná sestrička Dávida, spolurodáčka nášho duchovného otca. Bolo tam ešte krajšie ako v seminári. Boli sme aj v kláštore pri sestričkách a tie nám každému dali balíček cukríkov. Odtiaľ sme išli do kostola sv. Martina na modlitby. Stali sme na chóre, odkiaľ spievali budúci kňazi. Po modlitbách sme boli ešte pri starších kňazoch v Zelenom dome. Nakoniec sme išli ešte na Spišský hrad, hoci sme už boli unavení. Večer okolo 20. hodiny sme dorazili do dediny, odkiaľ pochádza náš duchovný otec a spali sme v jeho dome. Samozrejme, že sa nám spať nechcelo, veď na výlete sa nespí a tak sme sa dlho do noci rozprávali.
Ráno o siedmej nás zobudil duchovný otec, pomodlili sme sa s ním, naraňajkovali sa a išli na svätú omšu kostola. Je to pekný, moderný kostol, iný ako máme my v Kokave. Potom sme boli pri pánovi Martinovi vo Víťaze, ktorý robí váš farský časopis, sfotografoval nás a povedal nám, že máme napísať článok. Potom sme si zbalili veci, naobedovali sa a vyrazili na spiatočnú cestu do Kokavy. Cestou sme prechádzali aj cez Gelnicu, kde pôsobil nás duchovný otec. Ukázal nám faru, kostol, mesto a pokračovali sme ďalej v ceste cez Krásnu Hôrku a Rožňavu. Domov sme dorazili šťastne a veríme, že sa ešte do Ovčieho vrátime, lebo je tam pekne.
Pozdravujeme všetkých čitateľov časopisu Spektrum.

miništranti z Kokavy nad Rimavicou

Poučenie od motýľa

Jedného dňa sa v zámotku objavil malý otvorček. Človek sedel a niekoľko hodín pozoroval motýľa, ako sa usilovne snaží pretlačiť telo tou malou dierkou von. Zdalo sa, akoby bol stále na jednom mieste, že už urobil, čo mohol a že už viac urobiť nevládze. Človek sa teda rozhodol motýľovi pomôcť. Vzal nožničky a zámotok rozstrihol. Motýľ sa tak z neho ľahko dostal von. Mal však scvrknuté telo, bol drobný a mal pokrčené krídla. Človek pokračoval v pozorovaní, pretože čakal, že sa krídla každú chvíľu roztvoria, zväčšia a rozšíria, aby boli schopné niesť telo motýľa a aby človek uvidel krásu motýlích krídel. Nič z toho sa však nestalo! Motýľ strávil zvyšok svojho života lezením so scvrknutým telom a pokrčenými krídlami. Nikdy nebol schopný lietať. Človek vo svojej láskavosti a dobrom úmysle nepochopil, že obmedzujúci zámotok a zápas nutný k tomu, aby sa motýľ dostal cez malý otvor, je preto taký ťažký, aby sa vytlačila tekutina z tela motýľa do jeho krídel, aby bol schopný lietať, až sa zo zámotku oslobodí.
Niekedy sú zápasy presne tým, čo v živote potrebujeme. Pokiaľ by bol náš život bez akýchkoľvek prekážok, tak by nám to mohlo uškodiť. Neboli by sme takí silní, aby sme vládali vzlietnuť nad prekážky.
Chcel som silu … a dostal som ťažkosti, aby ma posilnili.
Chcel som múdrosť … a dostal som problémy, aby som ich riešil.
Chcel som blahobyt … a dostal som rozum a silu, aby som mohol pracovať.
Chcel som odvahu … a dostal som prekážky, aby som ich prekonával.
Chcel som lásku … a dostal som utrápených ľudí, aby som im pomáhal.
Chcel som výhody a dostal som príležitosti.
Nedostal som nič z toho, čo som chcel, … ale dostal som všetko, čo som potreboval.
Ži život bez strachu, postav sa všetkým prekážkam a ver, že si schopný ich prekonať.

spracovala Mária H.

ŽIJÚ MEDZI NAMI – 19 rokov v službe kostola

Pane Bože, ako ten čas letí, sme rok čo rok starší, zdravia už ubúda, akoby sa už zvečerievalo.

Pred rokom 1987 bol v našom kostolíku kostolníkom nebohý pán Valent Jenča. Bol ním dlhé roky. Keď ho Pán Boh povolal, mal 78 rokov; tejto služby sa ujal jeho najstarší syn Michal, ktorý slúži Pánu Bohu, kostolu aj ľuďom doteraz. Má 73 rokov, je človekom pracovitým a obozretným ako v rodine, tak aj v kostole. Žije so svojou rodinou usporiadaným kresťanským životom. Nie je človekom, ktorý siaha po alkohole alebo po veciach, ktoré by ho odrádzali od kostola. Vie si sám poradiť vo všetkom, čo patrí do kostola i ku kostolu. Presvedčila som sa, lebo sama som upratovala kostol 14 rokov: všetko muselo byť uložené tak, aby dobre vedel, kde každú vec dal, kde ju nájde. Rozumie si s každým kňazom a každý kňaz si ho váži. Vždy je pripravený, či je svätá omša ráno alebo večer, je stále v pohotovosti k dispozícii ako vojak v službe Božej. Preto prosme: Pane Bože, daj mu zdravia a Božích milostí, aby ešte dlho slúžil Bohu, kostolu i všetkým veriacim.

Helena Hudáková, Ovčie

Gaboltov

Každý z nás, keď zažije niečo pekné a hodnotné, chce sa o to podeliť, obohatiť ostatných. Preto chcem vám všetkým povedať o púti do Gaboltova, ktorá bola 29. mája.

Táto púť bola výnimočná tým, že sme sa v autobuse stretli farníci bývalej farnosti z Ovčieho, Víťaza a zo Širokého. Niektorí sa poznali, niektorí sa zoznámili, Prišlo mi trocha ľúto, že už nevieme, kedy je vo Víťaze sv. omša, že to napríklad u nás nehlásia pri oznamoch, ale život prináša zmeny a taká je Božia vôľa. Cestou nás najviac zblížila modlitba sv. ruženca.
Po príchode do Gaboltova, kde sa tejto púte zúčastnili pútnici z farností sabinovského dekanátu, nás privítal rehoľný kňaz, ktorý nám povedal program modlitieb sv. omše a poklony eucharistickému Kristovi.
Rozhodla som sa napísať tento článok, aby som sa s vami podelila o duchovný zážitok z tejto púte, o milosti Božej, o pocitoch, ktoré sme tam prežívali. Teraz však viem, aké je ťažké opísať to duchovné, to, čo človek cíti, čo prežíva v srdci. Stačí zabudnúť na seba, otvoriť srdce, do ktorého môže prúdom tiecť Božia milosť a Jeho láska. Tam nie sú potrebné slová, tam som sa dívala na Krista, On na mňa a veľmi sme si rozumeli.
Chcela by som teraz stáť pred Vami s mikrofónom a svedčiť o mojom duchovnom zážitku, bolo by to ľahšie ako písať. Videli by ste moju rozžiarenú tvár, gestá, ktoré by viac povedali o zážitku s Kristom, o osobnom stretnutí s ním, ktoré zažil, verím, každý, kto tam bol.
Keďže mám len papier a pero, tak Vám píšem. Znášajme svoje ťažkosti všedného dňa s pohľadom na Lásku a choďme čerpať silu aj na takéto stretnutia. Pán nám oplatí každú námahu a obetu zážitkom, z ktorého sa dá čerpať sila v našich životných ťažkostiach a krížoch.
Z hory premenenia treba zostúpiť a priniesť ovocie tohto zážitku do všedného dňa, medzi svojich, do rodín, do farností. Prajem všetkým, aby sme dokázali obohatiť naše farské spoločenstvá.
Vďaka Bohu aj ľuďom, ktorí sa pričinili o tento duchovný zážitok.
Jedna veta na záver: ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí prišli do Gaboltova.

Hanka Čechová, Široké

„Si vinič dávajúci silu, len v tebe ratolesti žijú“

Tento krásny refrén spevu na prípravu obetných darov sa niesol 6. mája Sanktuáriom Božieho Milosrdenstva v Krakove na druhej púti rádia Lumen.

Keďže na prvej púti som nebola, nevedela som, aký scenár nás čaká, ale tešila som sa. Vyrážali sme z Víťaza ráno o druhej za hlbokej tmy, ale s novou vlajkou víťazskej farnosti, s úsmevom na tvári a s modlitbou na perách. Prvý autobus obsadili veriaci z Víťaza a druhý doplnili veriaci z filiálky Ovčie, z farnosti Hrabkov a Chminianska Nová Ves.
V našom autobuse sedela pani Jurčišinová a v druhom Gitka Balogová, ktoré viedli spoločne modlitby i spevy, popretkávané osobnými modlitbami, rozhovormi i počúvaním úryvkov z Denníčka sv. sestry Faustíny Kowalskej. Každý z nás cestoval so svojím krížom, bolesťou či úmyslom.
Pre mňa bol najväčším prekvapením impozantný chrám zasvätený Božiemu milosrdenstvu, ktorý tam ešte pred 22 rokmi, keď som bola v Krakove naposledy, nestál. Vtedy za socializmu som sa na vysokoškolskej brigáde v Berlíne zoznámila s Poliakmi z Čenstochovej, ktorí ma pozvali na púť k Čiernej Madone. Cestovali sme s kamarátkami zo spoločenstva vlakom v preplnenej chodbičke. Sedeli sme na ruksakoch a spievali sme mládežnícke pesničky, ktorými ešte nedávno skrášľoval mládežnícke sv. omše náš spevácky zbor Jubilate Deo. Počas cesty sa k nám pridal mladý Poliak s gitarou a ruksakom na chrbte. Pieseň Jána Pavla II. „Pán zastavil sa na brehu …“ nás spojila.
Po chvíli nám daroval primičné obrázky s obrazom Božieho milosrdenstva. Bol to novokňaz. Porozprával nám o obraze i kláštore, v ktorom ho nájdeme a vystúpil z vlaku. Veľmi nám kládol na srdce, aby sme sa tam na spiatočnej ceste zastavili, čo sa i stalo. A teraz po 22 rokoch som mohla vidieť, ako sa rozšírila úcta k Božiemu milosrdenstvu, čo bolo želaním Pána Ježiša cez sv. Faustínu. Kľačiac v kláštore pred jej obrazom, relikviami i milosrdným Ježišom ďakovala som i prosila o požehnanie pre seba, manžela, deti, celú rodinu i celú Cirkev. Viem, že som nebola sama, kto celý tento deň najviac prosil o zdravie kamarátky Evky Balogovej, ktorá v tých chvíľach bojovala s ťažkou chorobou. V nedeľné ráno po jej prehratom boji sme sa so slzami v očiach mohli len pýtať: Málo sme sa modlili? Dúfam, že nie. Verím, že je v náručí milosrdného Ježiša a že Božie milosrdenstvo bude každodennou posilou jej manželovi i deťom.
Púť to teda bola naozaj hlboká a prekrásna, program zaujímavý a bohatý. Po pracovníkoch rádia Lumen a predstavenej Kongregácie sestier Božieho milosrdenstva nás privítal človek blízky Jánovi Pavlovi II., jeho osobný sekretár, teraz už krakovský prímas Stanislav Dziwisz. Neskrýval svoju radosť nad tým, že Slováci radi a často putujú na toto požehnané miesto prosiť o Božie milosrdenstvo. Pozýval nás tiež na stretnutie so Sv. Otcom Benediktom XVI., ktorý navštívi Krakov a tento chrám 27. mája.
Po modlitbe sv. ruženca nasledovala slávnostná sv. omša za účasti banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža, prešovského eparchu Jána Babjaka, množstva kňazov, rehoľníkov a vyše pätnásťtisíc veriacich. Otec biskup vo svojom príhovore rozprával o sile plynúcej z Božieho milosrdenstva, ktorú by sme mali načerpať do svojich sŕdc a dobrotou svojho srdca meniť vzťahy vo svojich rodinách, na pracoviskách, na každom kroku … Sv. omšu ozdobila svojimi spevmi Schola cantorum zo spišského seminára.
Po obednej prestávke sa všetkým v chráme predstavili pracovníci rádia Lumen od generálneho riaditeľa Juraja Spuchľáka, cez šéfredaktora Petra Holbičku, ktorý s Katkou moderoval celú púť, sestru Jaroslavu až po technických pracovníkov, ktorí zabezpečovali priamy prenos pre poslucháčov rádia Lumen v prenosových vozoch. Dojímavé boli svedectvá o tom, ako Božie milosrdenstvo očistilo zrak tápajúcej mladej ženy či zachránilo kňaza, ktorého ničil alkoholizmus.
Čakali sme 15. hodinu, aby sme sa spolu so sestrami a rozopätými rukami v rozličných jazykoch pomodlili korunku Božieho milosrdenstva. Tajomná chvíľa, keď sa lúče Božieho milosrdenstva dotýkali našich sŕdc, keď sa tisli do očí slzy vďaky i obdiv k našim tetkám i babkám z Víťaza, ktoré so zopätými rukami previazanými ružencom celé hodiny sústredene prosili a ďakovali za všetkých i za všetko. Záverečné požehnanie pomocného krakovského biskupa Jána Zajonca i chvíľa rozjímania v kaplnke ustavičnej poklony pred sviatostným Ježišom ukončili druhú púť rádia Lumen.
Všetci sa tešíme na tú budúcoročnú. Poďte s nami prosiť … „Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom.“

Ing. Anna Birošová, Víťaz