Značka: Spektrum 2011 – 10

– 26. 11. – celodiecézne rekolekcie v Dóme sv. Alžbety v Košiciach; slávnostne prinesená relikvia sv. Ondreja z talianskeho mesta Amalfi; sv. omšu slúžil Jozef kardinál Tomko

– 29. 11. – putovali sme do Dómu sv. Alžbety v Košiciach, kde sme si uctili relikviu sv. Ondreja

– 30. 11. – Rok sv. Ondreja sme ukončili sv. omšou ku cti sv. Ondreja na Vyšnom konci, ktorú slúžil pomocný biskup Spišskej diecézy Mons. Andrej Imrich

– 4. 12. – odpust k sv. Barbore, panne a mučenice v Ovčí slúžil pomocný biskup Mons. Stanislav Stolárik, ktorý bol svedkom historickej chvíle odovzdania relikvie Zdenky Schelingovej; požehnal nový bohostánok, obraz Božieho milosrdenstva a novoupravený pevný oltár

– 11. 12. – putovanie na vysielaciu sv. omšu koledníkov Dobrej noviny do Sečoviec

-re-

5. december bol záživným pred mikulášskym dňom s Pápežskými misijnými dielami detí na základnej škole vo Víťaze. Deti medzi sebou vyzbierali 100 € a obetovali ho na PMD detí. Po prezentácii sme si vypočuli hymnu PMDD, poniektorí si ju spievali a takým to spôsobom dali najavo, že sa im misie vryli do srdiečka…

Ako Panna Mária i Cirkev ponúka svetu Ježiša, ktorého sama prijala ako dar. Aj dnes, pre ľudskú rodinu poznačenú ťažkou ekonomickou krízou, no ešte viac morálnou, Cirkev opakuje s pastiermi: „Poďme do Betlehema, tam nájdeme našu nádej a našu spásu…“

Š. Kondis, Pápežské misie

Pamätajme, že čas nenávratne letí. Preto máme čas v manželstve používať ako nástroj a nie ako pohovku (John Kennedy). Mnohí v manželstve veľmi rýchlo a hekticky žijú a na seba nemajú čas alebo ho veľmi nesprávne využívajú. Je potrebné spolu tráviť oveľa viac času! A čo je potrebné – tento spoločný čas efektívnejšie využívať.

Je dobré, keď si manželia vyhradia aspoň 30 minút denne na spoločný rozhovor a neskoršie aj na spoločnú modlitbu. Doporučuje sa, aby pri rozhovore si vzájomne dovolili hovoriť o svojich pocitoch najmenej 5 minút bez prerušenia. Tiež je dobré, aby si manželia naplánovali jeden večer v týždni, kedy si vyjdú spolu von, ako to zvykli robiť predtým, než sa zobrali. Po pár takto prežitých týždňoch zistíme, ako sa dokážu manželia zmeniť – ak prestanú byť reaktívni a stanú sa aktívni a keď sú ochotní nájsť si čas vyhradený výlučne jeden pre druhého.

Zbaviť manželstvo spoločne stráveného času je rovnaké, ako zbaviť človeka vzduchu alebo rastlinu vody. Niektoré rastliny to vydržia dlhšie než iné, ale v každom prípade uhynú.

Mnohí z nás uveria ľahko predstave, že budú mať na seba čas, ale to je iba „veľká ilúzia“. Môžeš sa v živote venovať viacerým projektom, ale nemôžeš sa každému z nich venovať 100%-ne bez toho, aby na to niekto nedoplatil. Máme tak veľa výhovoriek. Tou najhlavnejšou je to, že presviedčame samých seba, že príde pokojnejší deň. Hovoríme si: „Keď zariadime dom, keď získam diplom, keď urobím skúšku – potom budem mať viac času.“ Zakaždým skôr hovoríme: „Miláčik, teraz nie…“, nahovárame si, že je to v poriadku, pretože ten voľnejší deň sa blíži. Ale treba si uvedomiť teraz hneď, že voľný deň je iba ilúziou a nikdy sa nenastane! Nech sa nachádzame v akejkoľvek situácii všetci máme sklon zaplniť si svoj čas. To je dôvod, prečo si musíme urobiť čas na veci, ktoré považujeme za dôležité – a musíme to urobiť hneď teraz!

Spoločný čas s ľuďmi, na ktorých nám najviac záleží, sa nenájde sám od seba. Vyžaduje pevné a premyslené rozhodnutie. Pred vstupom do manželstva – používa väčšina mužov a žien všetok svoj dôvtip, aby mohli spolu stráviť každú možnú minútu. Na vrchole zamilovanosti človek prežíva euforický pocit. Sme emocionálne posadnutí jeden druhým. Zaspávame s myšlienkou na toho druhého. Keď sa prebudíme, naše prvé myšlienky patria milovanej osobe. Túžime byť spolu. Keď sa držíme za ruky, zdá sa, akoby naša krv prúdila v jednom obehu… Chybou je len to, že si myslíme, že by to malo trvať večne.

Tieto zážitky nás vedú k presvedčeniu, že keď sa skutočne milujeme, naše city sa nikdy nevytratia. Psychologické výskumy však ukazujú, že tento stav trvá v priemere iba dva roky. Po nich sa manželia nemôžu viac spoliehať výhradne na svoje city. Musia sa nakoniec rozhodnúť milovať jeden druhého.

Po vstupe do manželstva môže spoločnú čas rýchlo prestať byť prioritou. Keďže žijeme pod jednou strechou, začne sa nám ľahko zdať, že už viac nepotrebujeme zlaďovať si diáre (čas pre spoločné prežívanie). Toho druhého začíname brať ako samozrejmosť. Manželia časom pochopia, že práve manželské páry si musia naďalej plánovať osobitný čas jeden pre druhého.

To úsilie, ktoré sme vynakladali na zorganizovanie stretnutia, keď sme sa do seba zaľúbili, to očakávanie, vzrušenie, vždy iný čas a miesto – to všetko znásobovalo pôžitok. Ak si v manželstve naďalej budeme nachádzať čas jeden pre druhého, naša romantika ostane živou, budeme mať možnosť efektívne komunikovať a naše vzájomné porozumenie sa prehĺbi. Pravidelnosť a povaha tohto spoločného času vybuduje stavbu nášho vzťahu na celý život.

Treba si pevne stanoviť a potom aj dodržiavať spoločný čas. Každý týždeň si naplánujte aspoň 2 hodiny, ktoré strávite spolu osamote. Majte svoj manželský čas (rande). Tento čas by mal byť odlišný od ostatných hodín strávených spolu počas zvyšku týždňa. Starostlivo naplánovaný spoločný čas oživí romantiku v manželstve. Tento čas by mal byť radostný a nezabudnuteľný. Môžeme ísť do kina alebo ísť niekam sa najesť. Je to čas držať sa za ruky, čas sa smiať, čas radostne robiť veci spolu a celý čas pritom rozprávať!!!

Je to čas zdieľania našich očakávaní a obáv, zážitkov a starostí, zápasov a úspechov. Takéto zdieľanie buduje intimitu. Je to pritom jednoduché, ale veľmi účinné. Ale zachovať si tento čas jeden pre druhého nie je vôbec ľahké. Do cesty sa nám stavajú rôzne prekážky: naša pracovná zaneprázdnenosť, rozvoz detí do školy a na krúžky alebo pocit, že „vždy je niečo iné, čo treba urobiť“. Ale mnohí padáme od vyčerpania – sadáme si pred televízor – fyzicky síce spolu, ale mysľou už ďaleko od seba. Preto tu je veľmi potrebné hľadať a nachádzať spoločný čas pre seba navzájom. I to je veľké umenie.

MUDr. B. Vaščák, Široké

Na záver nášho rozprávania o time managmente vám, milí čitatelia, ponúkame ešte niekoľko princípov, vďaka ktorým môžeme oveľa efektívnejšie zorganizovať svoj čas – viacej stíhať, menej sa unaviť.

1. Pravidlo Pareto – princíp, alebo pravidlo 80/20 bolo sformulované v 19. storočí ekonómom Vilfredom Paretom a od tých čias sa nezmenilo. Zostalo v podstate univerzálnym meradlom ľudskej efektivity v rôznych oblastiach života. Ak sa ním budeme riadiť, významne si uľahčíme život.

Podľa spomínaného pravidla 20 % úsilia dáva 80 % výsledkov a zvyšných 80 % úsilia iba 20 % výsledkov. Existujú isté výnimky, ale všeobecne pravidlo 80/20 popisuje veľmi pravdivý pomer. Pozrime si pár štatistických príkladov z každodenného života, ilustrujúcich pravidlo Pareto – princíp:

V komerčných firmách 20 % zákazníkov prináša 80 % zisku.
20 % firiem vyrába 80 % tovaru.
80 % nečistôt sa hromadí na 20 % podlahovej plochy, po ktorej sa najviac chodí.
Z 80 % prania predstavovalo 20 % pranie odevov
Z 80 % času stráveného čítaním novín čítame 20 % materiálov uverejňovaných v každom čísle novín.
Z 80 % telefonických hovorov hovoríme s 20 % našich zákazníkov.

Čo z uvedeného vyplýva? Že je potrebné zistiť, ktoré činnosti zaberajú 20 % nášho času a pritom tvoria 80 % našich výsledkov. Tieto potom uskutočňovať ako prvé, až po nich prejsť k iným prácam či záležitostiam. Alebo sa ich nadobro vzdať.

2. Schopnosť a odvaha povedať „nie“. Niektorí z vás sa môžu opýtať: „Chcete vari povedať, že sa nemám zapodievať tým, čo chcem robiť?“ Áno, práve to chceme povedať. Je potrebné naučiť sa povedať „nie“ ľuďom, ktorí nám niečo ponúkajú, alebo o niečo prosia. Je nevyhnutné naučiť sa povedať „nie“ aj sebe. Vzhľadom na pocit viny, úzkosti, toho, čo si o nás druhí myslia, či našu túžbu zaoberať sa tou či onou činnosťou, vtedy, ak nám padne zaťažko niečoho sa vzdať. Lebo výsledkom vždy, všade, vo všetkom vyhovieť (vravieť „áno“) býva preťaženie, extrémna únava a podráždenosť.

3. Prideliť práce „realizátorom“. Ak je možné, odovzdajte druhým tie práce, činnosti, ktoré sú súrne, ale nevyžadujú si vašu osobnú pozornosť. Taktiež prenechajte druhým tie práce, pri ktorých si proces uskutočňovania a aj výsledky nevyžadujú osobitné požiadavky. (Napr. otec nemôže dať svojmu maloletému či nezaškolenému synovi opraviť elektrickú zástrčku z bezpečnostných dôvodov.)

Ešte jeden pohľad na spomínané pravidlo: ide o pripravenosť a schopnosť prosiť o pomoc. Mnohí s tým majú veľký problém. Vedieť spolupracovať, byť k spolupráci disponovaný je ukazovateľom duchovnej zrelosti. Ľudia, ktorí nie sú schopní odovzdať prácu iným, uvedenú skutočnosť vysvetľujú nasledovne: „Urobím to lepšie, rýchlejšie.“ „Kým to druhému vysvetlím, rýchlejšie to spravím sám.“ „Urobia to nanič, potom to aj tak musím opravovať“ a podobne. Všetko toto hovorí o presvedčení, že iba oni danú vec vedia najlepšie urobiť, že iným sa nedá veriť… A to je pýcha. Ak sme pre spoluprácu disponovaní, rastieme v pokore, v schopnosti dôverovať a podporovať iných. Veď pokora je schopnosť pochopiť a prijať vlastné obmedzenia. Dôvera je schopnosť vidieť v druhom človeku dôstojného spolupracovníka (aj keď všetko nevie) a podpora je ochota pomôcť druhému naučiť sa niečo nové. Uvedené je dôležité uplatňovať predovšetkým v rodičovsko-detských vzťahoch. Iba ak deťom dávame také práce, ktoré vládzu urobiť, ich naučíme samostatnosti a zodpovednosti za seba i iných.

4. Rob až do konca – ťahaj do konca! Mnohí z nás odkladajú ukončenie práce či nejakej činnosti „na potom“. Napr. pozeráme si maily, listy, poštu…, ale odpoveď nechávame „na potom“. Takáto taktika je stratou času. Lebo ak budeme chcieť odpovedať, opäť si budeme musieť mail, list prečítať, aby sme si spomenuli o čom bol a čo naň odpovedať.

O niektorých iných princípoch si povieme nabudúce. Veríme, že už to, čo sme dnes vymenovali v našom článku, nám trochu pomôže uvedomiť si svoje chyby, ktorých sa v organizácii svojho času dopúšťame.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Na titulke prenosný relikviár s ostatkami blahoslavenej sestry Zdenky, ktorý sa od 4. decembra nachádza vo filiálnom kostole sv. Barbory, panny a mučenice v Ovčí. Pevný relikviár je zabudovaný do mramorovej päty obetného stola.

-re-

Sme na fare v Obišovciach. Sedím tu s duchovným otcom Mariánom Kuffom, farárom zo Žakoviec, ktorý kázal na odpustovej slávnosti k úcte Ružencovej Panny Márie.

Otec Marián, je o vás všeobecne známe, že ste sa pred mnohými rokmi začali venovať ľuďom, ktorí sú, takpovediac, na okraji spoločnosti a ktorých častokrát odvrhli aj vlastné rodiny. Čo máte nové v Inštitúte Krista Veľkňaza? Koľko ľudí u vás momentálne býva?

To je vždy niečo nové. Obýva ho okolo 250 ľudí plus, mínus, lebo niečo zomrie, niečo odíde, niečo sa mi narodí, niečo zoberú na „služobku“ do basy, niečo zo „služobky“ príde. Proste je tam teraz okolo 250 ľudí.

Keby sme sa vrátili ešte na začiatok vášho pôsobenia v Žakovciach, čo bolo vlastne pre vás takým prvotným impulzom pre založenie takejto inštitúcie?

Keď som bol mladý, chcel som mať manželku, ako som to spomínal, deti a chcel som robiť v Horskej službe. Rátali sa mi pušky, kone, karate, horolezectvo. A potom som mal úraz – spadol som v Tatrách z Gerlachu. Po tom sa môj život otočil. Keď ma dávali šiesti horolezci dolu do popradskej nemocnice 13 hodín, vtedy som si uvedomil, že som mohol zomrieť a že žijem. Vtedy som Ježišovi ponúkol svoj život. Povedal som: „Bože, dal si mi život, tak ti ho vrátim naspäť a posvätím. Budem sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú.“ Nevedel som, čo budem robiť, len som podpísal ako keby čistý bianko šek: „Pane Bože, ty dopíš miesto a čas.“ Neveril som, že Pán Boh to vezme vážne, povedal: „Hej, tak ty dávaš, tak poď sem.“ No a po revolúcii sa ukázalo, lebo revolúcia nie že vytvorila, ale len stiahla plachtu z tých ľudí, ktorých sme predtým akosi menej videli. Bezdomovci, alkoholici, narkomani, prostitútky boli predtým skrytí a teraz boli odhalení. Tým som sa začal venovať. Toto robím a robím to rád. Aj keď už tak nevládzem, lebo keď poviem, že po 50.-ke hrám rád futbal, tak to môže byť pravda, ale po 50.-ke sa vám skracuje dych, ale aj krok. A tak isto je to aj tu.


V podstate vy ste tiež človek, ktorý potrebuje vypnúť, oddýchnuť si, načerpať nové sily. Možno ste niekedy aj znechutený, strápený. Ako si, povediac rečou mladých, resetovať hlavu? Kam chodíte čerpať energiu a silu do ďalšieho života, alebo kde by mal každý človek čerpať silu?

Pre mňa je prirodzeným relaxom je kôň. Keď môžem, sadnem na koňa a idem. Spájam to vždy s tým duchovným relaxom, čiže smerujem koňa k Panne Márii do Levoče. Najčastejšie chodím do Levoče, či už peši, na koni, so psom, dakedy na motorke, na aute ku Panne Márii. Brat mi kúpil aj kompas, takú buzolu, čo si myslím, že je dobré, lebo furt som niekde zablúdil. Takže som sa naučil aj s mapou robiť. Keď je fujavica, tak vždy poviem: „Príďte pre mňa.“ „A kde si?“ „Niekde pri poľských hraniciach.“ A oni prídu pre mňa. Najradšej som v lese, keď som sám, keď prší, keď je zlé počasie, lebo niet nikoho v lese. A pri Panne Márii.

Máte nenapodobiteľný rétorický prejav – jednoduchý, ale chytí ľudí za dušu. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre svoje kázne?

Je to talent od Boha. Vždy hovorím, že čítam z knižky, ktorá sa volá život. Len keď otvoríme oči naširoko a vidíme, čo Boh pre nás robí. Len naozaj zlomyseľný, alebo tupý človek môže povedať, že Boh sa o nás nestará. Stará sa, dokonca do maličkostí, do obyčajných maličkostí. Minule som zavolal do kancelárie jedno dievča aj s chlapcom, o niečom sme sa chceli poradiť. Bola tam drevená podlaha a pred nami začala horieť zástrčka. Keby sme prišli kúštik neskôr, tak už to horí, keby sme odišli skôr, tak zhoríme. Čiže to bolo na sekundy. Pozreli sme, že horíme a naraz vyšľahol otvorený oheň. Elektrikár mi neskôr povedal, že z prenosky sa urobí studený spoj, keď do toho stále kope a práve pred nami. Čiže Pán Boh mi tu povedal: „Neboj sa, myslím na teba aj v podrobnostiach. Presne na milimeter s tebou rátam, počítam, ale môžeš počítať aj ty so mnou.“

Otec Marián, venujete sa aj mladým, chodíte prednášať aj do UPC v Trnave. Ako vnímate dnešných mladých, čo najviac potrebujú?

Už Aristoteles povedal: „Ach tá dnešná mládež!“ My sa furt sťažujeme na mladých, to je to najmenej, čo môžeme urobiť. Pomôcť im treba. Keď sme boli mladší, tak sme mali menšie pokušenia, ale aj menšie možnosti. Tá naša sínusoida bola do plus a do mínus menšia, teraz tu máme väčšiu sínusoidu do plus, ale aj do mínus. My sme nemohli ísť dvakrát cez deň na sväté prijímanie, ani na spoveď, kedy sme chceli. Nemali sme ani toľko sprostých filmov, erotických časopisov, drogy a tak ďalej. Čiže aj do plusu aj do mínusu.

Myslím si, že tesne pred koncom sveta bude ešte väčšia sínusoida, pretože tam už nebude očistec. Bude len peklo, alebo nebo. Týmto spôsobom treba pomáhať mladým ľuďom, nielen odsudzovať, ale pomáhať. Mnoho mladých ľudí žije teraz konzumným spôsobom. My sme odchovanci starého komunistického systému, nám v úvodzovkách všetko zakazovali. Mladí sú odchovancami druhého systému liberalizmu, ktorý, opačný extrém, všetko dovolil. Komunisti zakazovali aj to dobré, preto skrachovali a liberáli dovoľujú aj to zlé, tiež skrachujú. Čnosť miernosti je uprostred.

Ježiš niečo zakazuje, niečo prikazuje. Aj ja na svojej fare zakazujem. Keď zakazujem, chránim ti život. Nepi, nedroguj, nefajči! A keď prikazujem, tak ti zdokonaľujem život. Vstávaj hore, umy sa, choď k lekárovi! Človek musí, keď dáva príkazy, zákazy, vyjadriť, prečítať lásku. Ak ju tam neprečíta, strieľal zbytočne na mladých, na starých, stredný vek, to je jedno. Aj mladým treba hovoriť s láskou, mať pochopenie aj pre ich „vývrtky“, pre všetko. Mladí sú mladí. Som rád, keď prichádzajú mladí ľudia, lebo je to potom také čerstvé, taká búrlivá krv. Treba zobrať niečo od starých, niečo od mladých. Starí ľudia by možno všetko najradšej premenili na múzeum, to je blbosť a mladí zase všetko na hypermoderné, to je tiež blbosť. Niektorá stará pesnička je vynikajúca a niektorá nová je vynikajúca. Nie všetky staré sú zlé a nie všetky nové sú dobré. Tak ako Pán Ježiš hovorí, „zo starého pokladu nové veci“.

Vaša dnešná katechéza bola venovaná, okrem iného, aj rodinám. Žijeme v dobe, v ktorej sa veľa rodín rozpadáva, manželia sú si navzájom neverní, deti tým trpia, dokonca už aj na slovenskom vidieku. Čo je podľa vás príčinou, prečo to tak je?

Vrátiť sa naspäť tak, ako Pán Boh urobil poriadok. A to nechcú dnes muži, nechcú ženy. Ten prvý Boží príkaz: Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Nechceš sa pokloniť pravému Bohu? Dobre, budeš otročiť bôžiku. Tretí Boží príkaz: Spomeň si aby si deň sviatočný svätil. Nie svietil, lebo Rómovia hovoria svietil, ale svätil. Alebo sa robíme rovní Bohu, hybáj dolu – je prikázaný sviatok, alebo ideme na úroveň psa, žiadostivosť – hybaj hore. Hybaj dolu, hybaj hore! Tu je problém. Veľké kultúry zmizli z povrchu zeme – Mayovia, Inkovia, Aztékovia zmizli. Prečo? Lebo nevedeli zastať ten jeden deň. Ten jeden deň treba nám zastať, aby som dal kúštik skorigovať. Som príliš pyšný, idem dole. Robím sa rovný Bohu, to ako keby som išiel s hlavou oproti betónu. Alebo idem potom príliš dole na úroveň psa. Utopíš sa. Len zarobiť, zarobiť, zarobiť… Dobre a potom to prechlastáš, premárniš so ženami. Čiže to ťa utopí, alebo buchneš do steny s hlavou, alebo sa utopíš v bahne. Hybaj hore, lebo ideš na úroveň psa, hybaj dolu, lebo ideš na úroveň Boha. A treba si uvedomiť, že sme na druhom mieste. Idem do kostola, lebo som menej ako Boh, nepracujem preto, lebo som viac ako pes.

Keď rodina podvihne autoritu Bohu, Boh podvihne autoritu jej. Jednoznačne hlavou rodiny má byť muž. Ženy dnes chcú vládnuť a to je chyba. Muži sa toho vzdávajú, nemajú čas, lebo dávaju prednosť žiadostivosti. Vzdávajú sa byť hlavou rodiny a ženy to preberajú. Feministky na to čakajú, chceli by ovládať muža a to je zlé. Muž má byť hlavou a žena má byť srdcom. Nemôžem si zmyslieť a vytrhnúť hlavu, vymeniť za srdce, tak zabijem celý organizmus. Tak sa zabíjajú celé rodiny, lebo muž nechce byť hlavou a žena nechce byť srdcom. Byť hlavou znamená byť sluhom všetkým, keď prikazujem, zakazujem, nariaďujem – vždy slúžim. Každý môj príkaz, zákaz, nariadenie je služba mojej milovanej manželke, deťom. Je to služba a keď buchnem po stole, najprv si vždy prečítam v tom jadre lásku. Vtedy je muž mužom a žena je srdcom. Teplo domácnosti vytvára žena. Keď ho žena nevytvorí, tak muži hneď utekajú do krčmy a deti na ulicu. Ženy dali prednosť funkciám, školám. Školy sú dnes prefeminizované a to len tak chrlí – magisterka, magisterka, magisterka…. Muž nejde do školy, lebo ide zarobiť, ide do roboty do Nemecka, do Írska, ale má peniaze, naučí sa piť, má frajerky. Vráti sa naspäť, manželka má už tiež priateľa, má už vysokú školu a myslí si, že keď je magisterka, tak je už koniec sveta. Tam je chyba. Nie je prekážkou to, že je žena magisterka, ale prekážkou je to, že titul matky vymení za magisterku. To je obrovská chyba. Nech je matka dobrá a popri tom, keď bude aj magisterka, inžinierka, tak to nevadí. Ale veľmi vadí, keď bude magisterka, inžinierka, doktorka, profesorka, ale nebude matka. Najvyššia hodnosť ženy predsa je hodnosť matky. To je najvyššia hodnosť ženy!!!

Tak, tak, ženy, aby chceli byť ženami a muži nech sú mužmi. Vtedy bude poriadok, vtedy dvíhame Božiu autoritu. Prečo? Lebo prijímame jeho plány. A v Božom pláne je to, aby muž bol mužom a žena ženou, Boh Bohom a zviera zvieraťom. Čiže nechoďme na úroveň Boha, lebo to nie sme, nechoďme pod úroveň psa. To je recept.

Na záver vás poprosím o duchovný odkaz pre našich čitateľov. Čo by ste odkázali ľuďom v našej farnosti?

Nech sa naučia modliť ruženec. To je druhá najsilnejšia zbraň po svätej omši. Ruženec je veľmi jednoduchý, dáš si ho hocikde. Ľudia, ktorí sa modlia ruženec, sú v poriadku.

Ďakujem za rozhovor.

rozhovor pripravila: M. Gondová

Kde bolo tam bolo, za doposiaľ nespočítaným množstvom hôr a dolín, v krajine, kde z dôvodu slabého vedeckého pokroku ešte nedokázali potvrdiť tekutosť piesku a sypanie vody, ležalo malé, nevýrazné mestečko Betlehem. Keďže v mestečku bola v tých časoch dosť výrazná finančná kríza a košík fíg spolu s dvoma metrami látky sa rovnal už len polovici ťavy, ľudia boli nútení žiť vo veľmi skromných podmienkach.
V jednom zo slamených domčekov bývalo malé vrkočaté dievčatko, ktoré sa volalo Lucka. Meno Lucia znamená svetlo a rodičia jej toto meno dali preto, lebo v deň, keď sa narodila, konečne zasvietilo slnko. Totiž, pred jej narodením boli v krajine veľké záplavy a jednostaj pršalo.

Lucka bola veľmi zvedavé a neposedné dievčatko. Na všetko sa vypytovala a vždy musela dostať odpoveď na každú svoju položenú otázku. Poviete si – ako každé dieťa. Lucka bola síce obyčajné päťročné dieťa, ale predsa nie tak celkom. Čakalo ju totiž neobyčajné poslanie.

Raz dopoludnia, keď bola so svojou mamkou nakupovať na trhu ovocie, uvidela zvláštneho muža. Vyzeral ako všetci muži na trhu, ibaže tento ju zaujal väčšmi ako ostatní. Vyžaroval z neho akýsi zvláštny pokoj a mal veľmi milý pohľad. Chvíľku ho pozorovala. Muž kúpil len malý bochník chleba, ktorý zavinul do kúska látky, ktorý mal so sebou. Zaplatil a kráčal preč.

Keď prechádzal popri nich, Lucka potiahla mamku za sukňu: „Mami, kto je ten ujo?“ Žena sa obzrela, no vtom sa otočil aj muž a ich pohľady sa stretli. Premerala si ho od hlavy po päty a potichu skonštatovala: „Neviem, miláčik, asi je to cudzinec. Nikdy predtým som ho tu nevidela.“ A to už bolo čo povedať, lebo Luckina mamka poznala každého obyvateľa mesta. Niet sa čo čudovať, Lucka zdedila zvedavosť určite po nej. A tak sa za ním dívala, až pokým sa nestratil medzi nakupujúcimi.

Vtom sa strhla a rozbehla sa za ním. Vrážajúc do ľudí si razila cestu, aby neznámeho náhodou nestratila. Zapamätala si, čo mal obuté, lebo vedela, že kvôli svojmu nízkemu vzrastu ho inak nenájde.

Keď ho konečne dobehla, prudko ho potiahla za tuniku. Muž sa otočil, ako keby ju čakal. Vôbec nevyzeral prekvapene.
„Ahoj,“ pozdravila ho Lucka.
„Ahoj. Kde máš mamičku? To ťa nechala samu túlať sa po trhovisku?“
„Nie, len som nachvíľku odbehla. Chcem len vedieť, kto ste.“
Muž sa zasmial. „Si veľmi smelé dievčatko, Lucka.“

Lucka prekvapene zažmurkala hnedými očkami. „Ako to? Odkiaľ ma poznáte?“
Muž sa pousmial a vzal ju za ruku. „Poď so mnou, niekoho ti ukážem.“
„Ale, moja mamička sa bude hnevať, lebo som jej nepovedala kam idem.“
„Neboj sa, tvoja mamička je presvedčená, že si s ňou. Pozri, práve sa rozpráva so susedkou“, vyložil si ju na plecia a prstom ukázal smerom k jej mamke.
Lucka nebola neplánovaným výletom priveľmi nadšená, ale ťahala ju zvedavosť. Kam ju to berie? Kto to je? Ale najmä… Odkiaľ ju pozná?

Keď sa pomaly blížili na koniec mesta, Lucka sa začínala báť. Napokon ju muž zložil z pliec a podišiel k malej chatrči.
„Tak, a sme tu.“
„Hm, čo je to? Vyzerá to ako domček pre zvieratká.“
„Možno, preto, lebo je to maštaľka“, pobavene sa na ňu zadíval.
„Ale veď mi už konečne povedzte, kto ste!“ netrpezlivo podupkávala Lucka nôžkami v sandálkach.
„Som anjel Gabriel.“
„Čože? A kde máš krídla? Také tie s pierkami, veď vieš. A ako vlastne vieš ako sa volám?“

Anjel Gabriel sa veľmi zabával na Luckiných otázkach, ale ochotne jej na každú odpovedal, lebo vedel, že ona sa tak ľahko nevzdá.
„Lucka, my anjeli na seba môžeme vziať akúkoľvek podobu. Je to preto, aby sa nás ľudia nebáli a aby sme s nimi dokázali lepšie komunikovať. A pokiaľ ide o tvoju druhú otázku, tvoje meno mi povedal On,“ anjel potichu otvoril dvere na maštaľke a naznačil Lucke, aby vstúpila dnu.

V strede maštaľky, v jasličkách na vrstve slamy a pár kúskoch látky ležalo malé bábätko, ktoré radostne trepotalo nožičkami a ručičkami zovretými do pästičiek si šúchalo ospalé viečka. Nad bábätkom sa skláňala jeho mamka a láskavo ho svojou dlaňou hladila po líčku. V tom do maštaľky vošiel akýsi muž, pravdepodobne ocko dieťatka, vzal od anjela kúsok chleba a podal ho svojej manželke.

„Dobrý deň“, pozdravila Lucka. Žena sa otočila smerom k Lucke a prívetivo sa usmiala.
„Kto sú tí ľudia?“ zašepkala Lucka Gabrielovi do ucha.
„To je malý Ježiško so svojou mamkou Máriou a svojím pestúnom Jozefom“, odpovedal anjel.
„Pestúnom? Nie je to jeho ocko?“
„Nie, jeho ockom je Boh.“

„Už som celá dopletená. Ako ti teda povedal, kto som, keď je to ešte len malé bábätko? Veď ono ešte nevie rozprávať“, potriasla hlavou Lucka už trochu nahnevane.
„Povedal mi to Boh. Jeho Otec, ktorý je zároveň aj tvojím Otcom. Poslal ma sem, aby som ti odovzdal odkaz. Máš preňho splniť jednu úlohu.“
„Och, nemám rada, keď niekto rozpráva v takýchto hádankách. Čo môžem ja pre Boha urobiť? Veď som ešte maličká.“
„Poď so mnou“, chytil ju Gabriel za ruku.

„Kam zase?“ odvrkla namrzená Lucka, no predsa sa nechala anjelom viesť. Niečo ju k nemu priťahovalo akousi zvláštnou silou a nedokázala sa ho pustiť…
V jednej chvíli všetko okolo nich zhaslo a oni kráčali akoby tmavým tunelom. Zrazu sa pred Luckinými očami mihol záblesk svetla a ju oslepilo ostré slnečné svetlo.
Keď vyšli z tunela, Lucka si musela zakryť uši dlaňami. Všade bol hluk, ulicami sa hmýrili ponáhľajúci sa ľudia so slnečnými okuliarmi na očiach a s plnými nákupnými taškami, krajinu lemovali obrovské budovy a cesty brázdili akési podivné škatule na štyroch kolesách. Lucka zakričala na Gabriela: „Čo je to? Kde to sme? Vezmi ma odtiaľto preč!“

„Lucka, toto je obraz sveta o dve tisícky rokov. Tu musíš splniť svoju úlohu“, odpovedal jej Gabriel, ktorý, zdá sa, bol na takýto ruch zvyknutý.
„To nemyslíš vážne! Chcem ísť domov k mamičke! Hneď teraz!“ dupala nôžkami Lucka.
„Hej, nepaprč sa už toľko. Poď, idem ti kúpiť niečo na jedenie“, vzal ju opäť za ruku.

Vošli do supermarketu na rohu ulice. Lucke sa z toľkých regálov, ľudí a vecí zatočila hlava. Ešteže tam bol Gabriel, ktorý ju v sekunde zachytil, aby nespadla. Všade štrngotali mince, šuchotali bankovky a hlasy ľudí prehlušovala hudba z reproduktorov.

Lucka s Gabrielom nakúpili pečivo, mlieko, ovocie a rozkošné dupačky pre Ježiška a vybrali sa smerom k pokladni. „Gabriel? Odkiaľ budeme mať peniaze na zaplatenie?“ spýtala sa ho Lucka, ktorá pokojne sedela v nákupnom vozíku a s chuťou chrumkala čerstvý rožok. Gabriel sa len usmial. „Neboj sa Lucka. Boh sa o to postará.“
Pri pokladni práve jedna stará žena vyberala igelitovú tašku na uloženie nákupu. Pokladníčka jej vyčítala, že neužíva „ekologické“ nákupné tašky: „Vaša generácia jednoducho nepozná ekologické hnutie. My mladí ľudia budeme platiť za staršiu generáciu, ktorá plytvá prostriedkami!“

Lucka sa zachmúrila a pohotovo pokladníčke odvetila: „Teta, vy neviete, že k starším sa treba správať úctivo?“ Pokladníčku zarazila odvaha čudne oblečeného dievčatka. „Teba sa nikto na názor nepýtal, mladá dáma“, odvetila so sklonenou hlavou, vydávajúc panej peniaze. Stará žena sa ospravedlnila pokladníčke a odpovedala: „Je mi ľúto, my sme v našej dobe nemali environmentálne hnutie.“

Keď odchádzala z obchodu, pokladníčka dodala: „To sú ľudia ako vy, ktorí zničili všetky prírodné zdroje na náš účet. Áno, vaša generácia vôbec nič neurobila včas na ochranu životného prostredia, a preto teraz deti nemajú sneh!“ Stará dáma sa otočila a odpovedala: „Za mojich čias, keď sa vrátili fľaše mlieka a pivné fľaše do obchodu, obchod ich poslal späť do továrne, aby sa umyli, sterilizovali a znovu naplnili a použila sa každá fľaša niekoľkokrát. V tej dobe boli fľaše naozaj recyklované, ale nepoznali sme environmentálne hnutie. Za mojich čias sme chodili pešo po schodoch hore. Nemali sme žiadne pohyblivé schody vo všetkých obchodoch či kanceláriách. Išli sme pešo do obchodu za rohom a nebrali sme auto, kedykoľvek sme sa chceli dostať niekde o dve ulice z domu. Ale áno, nepoznali sme environmentálne hnutie. V tej dobe sme prali plienky, nepoznali sme jednorazové papierové plienky. Vypratú bielizeň sme sušili na šnúre a nepoužívali sme elektrickú sušičku, ktorá spotrebuje 3000 wattov za hodinu.

V tej dobe bola jedna televízia alebo rádio v dome, nie ako teraz, keď je TV v každej miestnosti. A televízia mala malú obrazovku vo veľkosti škatule na pizzu, nie obrazovku vo veľkosti štátu Texas. V kuchyni každý pripravoval ručne potraviny, nemali sme všetky špeciálne elektrické prístroje na prípravu bez námahy, ktoré spotrebujú veľké množstvo elektriny. V tej dobe sme použili ručnú energiu na kosenie trávnika, nemali sme žiadne elektrické alebo benzínové kosačky. V tej dobe sme pracovali fyzicky a nebolo treba chodiť do posilňovne na bežiace pásy, ktoré bežia na elektrinu. Ale máte pravdu: my sme nevedeli nič o environmentálnom hnutí. V tej dobe sme pili vodu z fontány, keď sme mali smäd a nepoužívali sme plastikové tégliky alebo plastové fľaše, ktoré sa zahadzujú po jednom použití. V tej dobe deti mali rovnaké aktovky na niekoľko rokov, pastelky, gumy, strúhadlá a ďalšie príslušenstvo trvalo tak dlho, ako bolo možné a nie nové ceruzky a gumy s novým sloganom každý rok. Ale áno, nepoznali sme environmentálne hnutie. Tak čo, ešte stále máte chuť nás obviňovať?“ spýtala sa pani a odišla.
Nahnevaná pokladníčka zmĺkla a začala blokovať tovar Lucke a Gabrielovi. Lucka ju chvíľku pozorovala a začala sa pýtať.

„Teta? Prečo ste taká nahnevaná?“ Predavačka si vzdychla a pozrela sa na ňu. „Prečo som nahnevaná? Koho to dnes zaujíma? Zajtra je Štedrý deň a ja mám službu! Za mizerný slovenský plat! Kedy mám byť s deťmi a kedy im mám vytvoriť pravé rodinné Vianoce?! Odkiaľ im mám vyčarovať darčeky, po ktorých túžia, keď ešte nemám kúpené ani filé?! Kvôli hlúpemu globálnemu otepľovaniu nemáme dokonca ani žiadny sneh a to sme chceli ísť na lyžovačku! Ešte sa pýtaš, prečo som nahnevaná?!“ rozčúlene rozhadzovala rukami.

No Lucka sa ňou nenechala zastrašiť.
„My doma máme na Vianoce bochník chleba, ktorý pečie moja mamička a zapíjame ho mliečkom. Niekedy, keď sa mamičke podarí na trhu predať viac bochníkov, máme na stole aj oriešky, figy a ovocie. Darčeky si nedávame. Pre nás je najväčším darom, keď sme všetci spolu pri stole a aspoň raz do roka sa najeme dosýta. Mamička nemá peniaze nazvyš, lebo ocko nám zomrel, keď som sa narodila a musí sa postarať o mňa a mojich dvoch bratov. Potrebovala by som síce nové sandálky, ale viem, že by som svojím prianím mamičku veľmi zarmútila, pretože ona vie, že mi moje želanie nemôže splniť“, smutne sa zadívala pred seba. Pokladníčka sa zadívala na chudučké dievčatko s vrkočmi, opakom ruky si zotrela slanú slzu, ktorá sa jej neposlušne skotúľala po líci a usmiala sa. „Odkiaľ si, ty malý anjelik?“ „Z Betlehema.“ Predavačka sa na ňu začudovane pozrela, premerala si ju od hlavy po päty a potom pohľadom zhodnotila aj Gabriela oblečeného v zlatistej tunike. Chvíľku si myslela, že sa zbláznila. Rukami sa oprela o pokladničný pult: „Asi som prepracovaná,“ no po chvíli pokračovala: „Choďte. Váš nákup je na môj účet.“

„Ďakujeme Vám, nech Vám to Boh odplatí,“ odpovedal Gabriel a potlačil pred sebou vozík s Luckou, hompáľajúcou nožičkami. „Dovidenia, teta! A už nebuďte nahnevaná!“ zakývala jej Lucka na rozlúčku.

S plnou taškou vyšli von z obchodu. Odrazu sa pred nimi opäť otvoril tajomný tunel a všetko zmizlo. Lucka sa ocitla v Betleheme na konci trhoviska. „Gabriel? Kde to všetko zmizlo? A čo bude s tou úlohou, ktorú musím splniť?“
„Lucka, už si doma, nemusíš sa báť. Úlohu si splnila. Tej predavačke si dala najkrajší darček. Prebudila si v nej Lásku, ktorá sa zrodila v jasličkách. To od teba Boh chcel. Chcel, aby ho prostredníctvom teba spoznala. Boh má z teba veľkú radosť.“

Lucka začala skákať od radosti. „Jéééj, som veľmi rada, že som Bohu urobila radosť!“
Gabriel ju vzal za ruku a vybral sa s ňou späť k mamičke, ktorá si ani nevšimla jej neprítomnosť.

Cestou si ale Lucka neodpustila ešte jednu otázku: „Gabriel?“ „Áno?“ „Čo je to lyžovačka?“

Gabriel sa rozosmial, vzal ju na ruky a zatočil sa s ňou priamo v strede trhoviska.

Lenka Novotná, Víťaz

Tak čo, tešíte sa? O pár dní sú tu Vianoce a s nimi aj tak dlho očakávané vianočné prázdniny! Celý rok nám ubehol ako voda, ani sme sa nenazdali a je tu koniec. Ale žiaden strach, s každým koncom prichádza ruka v ruke aj nový začiatok 🙂
Určite ste celý rok poctivo strúhali dobrotu, keďže Mikuláš aj Ježiško nosia prekvapenia len dobrým deťom. Či nie?

No, dobre, buďme k sebe úprimní. Koľkokrát ste odvrávali rodičom, nadávali kamarátom či klamali? Jasné, veľakrát. Veď nikto z nás nie je úplný anjelik.

Ale prichádza čas to všetko odčiniť a napraviť všetky vilomeniny, ktoré sme v uplynulom roku vyparatili. Veď nechceme predsa, aby nás čert, ktorý chodí spolu s Mikulášom, vzal so sebou do pekla „na grilovačku“ 🙂

Želám Vám krásne Vianoce plné lásky, snehu, radosti a darčekov a skvelé prázdniny plné oddychu a zábavy.

stránku pripravila: Lenka Novotná, Víťaz

Naše putovanie po liturgických sviatkoch v jednotlivých mesiacoch roka sa chýli ku koncu. Máme tu december a s ním aj adventné obdobie a očakávanie Narodenia Božieho Syna – Ježiša Krista a najkrajšie sviatky roka. Keďže Vianoce sú špecifickými sviatkami, ktoré každá rodina oslavuje v duchu tých svojich rodinných tradícií a ktoré si viac menej každá rodina snaží udržiavať. Vašu pozornosť v tomto mesiaci chcem preto upriamiť na nemej známy a obľúbený sviatok najmä u detí, a to sviatok svätého Mikuláša.

Starý dobrý svätý Mikuláš predstavuje jedinečný protipól k reklamným trikom, ktorým sú mnohé deti vystavené počas celého adventného obdobia. Jedným z nich je aj postava akéhosi Santa Clausa,(čo je skomolenina latinského mena Sanctus Nicolaus), parodujúceho svätého Mikuláša. Nezmyselný americký gýčový výmysel, ktorý sa intenzívne už niekoľko rokov s úspechom udomácňuje, žiaľ, aj v našich slovenských rodinách. Pre neúnavné vianočné reklamy nadnárodných korporácií, ktoré do nich pumpujú milióny dolárov, sa táto vymyslená postavička stala vďačným lákadlom pre deti, symbolom konzumizmu a čohosi bezduchého.

Preto apelujem na vás, milí rodičia, ignorujte tieto nezmysly!! Nenechajte svojim deťom zobrať Vianoce s ich skutočným významom! Nevešajte a nedávajte si prosím nikde do domu lezúcich či hrajúcich sa Santa Clausov, toto nie je symbolom Vianoc pre nás, veriacich kresťanov. Nebojme sa deťom (ak sú už väčšie) povedať, ako to vlastne je, čo je a nie je pravda a čo výmysel rozprávkárov. Videli ste už rozprávku o svätom Mikulášovi (možno výnimku tvorí televízia LUX)? Ale rozprávky so Santa Clausami sú v televízii na každom programe celé Vianoce.

Svätý Mikuláš je veľmi obľúbený svätec a deťom by sme ho mali predstaviť ako historickú postavu biskupa. Pôsobil v meste Myra (dnešné Turecko). Bol známy najmä svojím záujmom o chudobných, láskavým prístupom k deťom a svojimi skutkami veľkodušnej lásky. Jeho povesť divotvorcu spôsobila, že sa stal viacnásobným patrónom, či už námorníkov, obchodníkov, rybárov, lekárnikov či voňavkárov, vôd a mostov a šťastného manželstva. Pomáha rodičkám a ochraňuje žiakov a deti v chorobách. Slobodné dievčatá si ho vybrali za svojho orodovníka, na základe najznámejšieho príbehu z jeho života. Zachránil tri sestry pred údelom prostitútok. Ich rodina totiž upadla do veľkej biedy a bez vena stratili dievčatá nádej na vydaj. Mikuláš vtedy pod rúškom noci trikrát tajne vhodil do okna ich domu mešec ako veno pre všetky tri dievčatá. Už v stredoveku tak vznikla tradícia obdarúvania sa na sviatok tohto svätca drobnými darčekmi. K nám tento kult prenikol pravdepodobne okolo 12. a 13. storočia počas nemeckej kolonizácie. Jeho známu štedrosť podporovali podľa legiend aj nebesia. Známy je príbeh o veľkom suchu, po ktorom nastal v meste hlad. Keď tam zakotvila loď s obilím, námorníci nechceli predať ani vrece obilia, pretože sa báli trestu, keď náklad nedovezú na miesto určenia celý. Biskup Mikuláš im však sľúbil, že množstvo obilia sa na lodi nezmenší. A naozaj – po vyložení tovaru nechýbalo ani vrece.

Ak svojim deťom s láskou porozprávate o živote tohto svätca a povzbudíte ich nasledovať ho, vezmete tým materializmu a konzumizmu tejto doby „vietor z plachiet“. Ukážte deťom, aké dôležité je v období adventu po vzore svätého Mikuláša všímať si iných a učiť sa dávať. Na pultoch kníhkupectiev s náboženskou literatúrou dnes už nájdete veľa krásnych knižiek o živote svätého Mikuláša. Keď sa oboznámite s jeho životom, môžete si doma zahrať trebárs jednu z tradičných scénok o tomto svätcovi, alebo si v ten deň upečte voňavé mikulášske perníčky. Ak máte šikovné a zručné deti, môžete si urobiť mikulášsku mitru, šaty a berlu. Je to už len na vašej fantázii. Hlavne buďte so svojimi deťmi a nenechajte ich len nasávať všetky hlúposti o Santa Clausovi z televízie.

Dobrý Bože, my rodičia v tejto neľahkej dobe sme zodpovední za odovzdanie našej katolíckej viery svojim deťom. Táto zodpovednosť je pre nás na jednej strane cťou, ale napĺňa nás aj obavami. Potrebujeme Tvoju pomoc, Pane! Ukáž nám, čo robiť, aby sa viera stala neoddeliteľnou súčasťou nášho života, aby sme sa za ňu nehanbili. Pomôž nám naučiť naše deti, že nie sme katolíkmi iba v nedeľu, ale každý deň. Stále. Požehnaj naše domovy, keď v nich spoločne slávime sviatočné dni. Vzbuď v našich srdciach túžbu, aby sme si vzájomne pomáhali na ceste k svätosti podľa príkladu tvojich svätých priblížili sa k tebe, najvyššej a večnej Láske, spolu s našimi deťmi. Pomáhaj domácim cirkvám v našej farnosti rásť vo viere, láske a svätosti. Amen.

Martina Gondová, Víťaz

Časy, ktoré prežívame sú zložité. Vyvolávajú pocit neistoty, strachu, či zúfalstva. Mnohí sa boja o svoju budúcnosť, najme tú biologickú, materiálnu! Tá duchovná ich až tak netrápi, svedomie zhrýza málokoho. Je dobre ukryté, dá sa vynikajúco zamaskovať a pretvárka mnohé zahalí…

A predsa len – väčšinu z nás predsa len niečo deptá. Volá sa to morálna kríza, či kríza ducha a nesprávne poukladaných priorít. Na najvyššom piedestále nie je Pán Boh, viera, zbožnosť, funkčná rodina, ale božstvo nazývané peniaze, majetky! Akosi prestalo záležať, ako kto k nim prišiel. Nepochybne, mnohí čestne, poctivo, tvorivou prácou, múdrosťou… Iná je kategória tých, ktorí sú dobre zabezpečení na mnohé generácie dopredu: oni, ich deti, ba dokonca i ich ešte nenarodené vnúčatá, či pravnúčatá… Na stenách novodobých haciend, palácov – napokon tak, ako to poznáme aj z histórie – budú v parádnych rámoch podobizne starých otcov – mecenášov, súčasných zbohatlíkov…

Ibaže…! Raz príde koniec svetskému životu. Všetka tá nádhera zhorí v plameňoch Božieho súdu. Ej, či si každý spomenie na veršíky piesne nášho, duchom prebohatého Sládkoviča: „…na ten svet som prišiel nahý a nahý sa navrátim?!“

Nie je to tak dávno, čo som prechádzal úžasnou vilovou štvrťou: nie je podstatné, kde sa nachádza, lebo takých je v našej krajine veľa. Žasol som nad tými rozložitými gigantmi. (Ba, ako to všetko tí „neboráci“ vykúria, „uživia“?!) Domov som sa vracal šťastný! Viete prečo? Lebo som si spomenul na môj vyše sedemdesiatročný rodičovský dom a na to, že si zakúrim v starom sporáku, aby mi z toho voňavého bukového dreva nebolo len teplo na tele, ale najmä na duši. Tam sa cítim slobodný, šťastný. Bez obáv zo súčasnosti, či budúcnosti. Prečo som si taký sebaistý?! Odpoveď je jednoduchá: mám, máme svojho Pána Boha, ktorý nás vedie životom. Každý večer sa s Ním rozprávame, ďakujeme Mu, prosíme o odpustenie…

Advent je, totiž, jedinečný čas na duchovnú inventúru. Treba si dobre zrátať, čo sme od Pána Boha dostali. Nebolo toho málo! Ale čo sme Mu dali my?!

To najlepšie príde onedlho. Do našich životov sa opäť narodí Boží syn, príde náš Spasiteľ. On je symbolom aj tohtoročných Vianoc. Nie dary, nie sláva, nie neprimerané očakávania. Tých svetských darov máme dosť a dosť; hádam ich treba posunúť preč, na vedľajšiu koľaj, žeby nám nepriťažili na Božom súde.

Vážení, prestaňme sa trápiť o budúcnosť. Modlime sa: za seba, za nás, za svojich najdrahších…, ale aj za tých, ktorí očividne kradnú, zbíjajú… Bez hanby a cti. Pán o nich veľmi dobre vie a buďte si istí, že s nimi poriadok urobí. Spoľahnime sa na Neho.

A my?! Tešme sa! Ježiš prichádza do rodín, do miest, do dedín. Pripravme sa na Jeho príchod. Otvorme nielen dvere, ale najmä srdcia. Poupratujme si, usporiadajme – najmä rodinné vzťahy, aby sa mu u nás páčilo, aby medzi nami dlho pobudol…, žeby sa cítil ako u svojich dobrých, vďačných detí.

A kde ho budem čakať ja? V našom krásnom malom kostolíku, v ktorom je síce poriadne chladno (asi ako v tej betlehemskej kaplnke), vyčkám Ho práve tam! S otvoreným srdcom, obklopený tými, ktorí ho rovnako ako ja, milujú a potrebujú.

Ondrej Hronec, vysokoškolský profesor, Prešov