Značka: Spektrum 2013 – 3

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Ako to treba brať?

„Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené, lebo smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh“ (Hebr 13,4).

Manželstvo – aký zdravý, milujúci, oddaný manželský vzťah vyzerá a akú hodnotu má manželský sľub. Manželstvo je však krásna a vážna vec, preto ju nemožno bagatelizovať.
Obvykle svetský pohľad na manželstvo je neuveriteľne mimo! Tak úplne sa míňa s tým, čo naplánoval Boh, že je potrebné, aby sme svoj pohľad na manželstvo znovu definovali. Mnohých ovplyvňujú rozvody, hnev, rozluky, cudzoložstvá a úplná neúcta k manželskej zmluve, ktoré vidíme všade okolo seba, takže niet divu, že naša predstava o pravej manželskej láske je naoko pomýlená. V 1 Kor, 13 sa v kresťanských kruhoch označuje manželstvo ako kapitola lásky. Obsahuje jeden z najlepších biblických popisov toho, ako má vyzerať pravá manželská láska. Boh nám v mnohých ďalších textoch ukazuje, aká by mala byť pravá a čistá láska medzi manželmi. „Ženy podriaďujte sa mužom, ako sa sluší v Pánovi! Muži, milujte svoje manželky a nebuďte voči nim nevrlí!” (Kol 3, 18-19)


Biblia vykresľuje pravdivý obraz manželstva na príklade Ježiša, ktorý za svoju nevestu – Cirkev položil život. Ježiš manželom ukázal najvyšší vzor lásky a ochrany. Pohľad sveta na vzťahy a na manželstvo sa točí len okolo „ja”. Pestuje v nás užívateľský postoj: „Pokiaľ ma to s ním baví, tak s ním zostanem.“ Ide tu o podmienečnú oddanosť a v konečnom dôsledku o absolútne sebectvo. Biblia nám ukazuje celkom opačný pohľad. Človek sa v manželstve vzdáva svojich práv a slúži druhému.

Vaše manželstvo nikdy nebude šťastné, pokiaľ budete hľadať len samých seba. Aj od vlastných rodičov počujeme, že ich manželstvo začalo byť skvelé až vo chvíli, keď sa naučili dávať a nerátať, milovať a slúžiť a nielen čakať, že niečo dostaneme. To je princíp, ktorý kľudne môžeme začať používať už teraz, pretože je to obecný princíp života a neplatí len v manželstve.

Vždy, keď sa rozhodneme slúžiť sami sebe, rastie naše sebectvo, nehovoriac o pocite nespokojnosti. Ale keď svoj život úplne odovzdáme Bohu, milujeme Jeho i ľudí okolo seba a slúžime Jemu i druhým – vládne v našom srdci láska. „Kto nájde svoj život, stratí ho a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho” (Mt 10, 39).

Mnohí majú o manželstve veľmi zidealizované predstavy, ale časom sa ukáže, ako je dôležité milovať bez podmienok a nemyslieť na to, čo za to dostaneme. Potom aj partner/ka zareaguje na bezpodmienečnú lásku pozitívne a potom kvalita vzťahov v manželstve výrazne stúpa. Pokiaľ je niekto vyslovený sebec, potom je pre neho manželstvo šokom! Chce to potom veľkú zmenu od egoizmu k rozdávaniu sa. Prežívať veľkú lásku stojí tiež veľa driny a veľa práce na sebe.

Ústredným tajomstvom vytrvalej lásky – je spoločné zdieľanie sa. Čo vťahuje dvoch ľudí do blízkosti a lásky? Je tu tajomstvo fyzickej príťažlivosti, ale tu presahujú veci, ktoré spolu zdieľajú. A tak môžeme vytvoriť tisíce väzieb, veľkých i malých, ktoré nás spájajú. To vzájomné prepojenie v našich každodenných vzťahoch dáva silu čakať. Nemám na mysli romantické vzťahy, ale hovorím i o vzťahoch s rodičmi, súrodencami a blízkymi priateľmi rovnakého pohlavia. Moc spočíva v zdieľaní, v prepojenosti. Verím, že keby toľko mladých ľudí nemalo v srdci pocit, že „stoja sami proti celému svetu”, bolo by okolo nás oveľa menej sexuálnej nemorálnosti.

Treba ešte milencom pripomenúť, že „vrahom lásky” je plíživá oddelenosť. Záleží na milencoch, či budú zamilovanosť hýčkať, alebo ju zničia tým, že ju budú brať ako samozrejmosť… a prestanú robiť veci spoločne. Keď si budú nachádzať každý sám pre seba svoje záujmy, keď naše „my” sa nahradí „ja”. Čo chcem robiť ja, je v mojom vlastnom záujme a v záujme budovania našich vzájomných vzťahov.

MUDr. B. Vaščák, Široké

Veľmi nás v redakcii prekvapil záujem o históriu nášho kostola na Vyšnom konci, ktorú sme uverejnili v článku „Opravená historia nášho kostola sv. Ondreja, apoštola“. Vilo Širocký zo Širokého, ktorý sa zaoberá históriou a je autorom knihy Naša farnosť (2010) nám napísal:

Na strane č. 7 je článok o kostole sv. Ondreja od autora D. Sabola. Latinský nápis na červenom mramore (o ktorom je reč v článku a ktorý som použil vo svojej knihe) je preložený profesionálnym prekladateľom dr. Ďurčom a môže sa publikovať v znení, ktoré je v mojej knihe aj na študijné a bádateľské práce. Uvádzame ho v plnom znení:

„Tu vznešený a vážený pán Ján Berthoty, syn zosnulého vznešeného pána Imricha Berthotyho, pokojne v Kristu zaspal v roku Pána 1617 dňa 23. októbra v 66 rokoch svojho života a vznešená a vážená pani Alžbeta Kalnášiová, dcéra zosnulého vznešeného a urodzeného pána Mateja Kalnášiho, ako smutná pozostalá vdova po urodzenom pánovi Jánovi Berthotym, matka urodzených pánov Františka, Alexandra, Ondreja, ako aj Ľudovíta Berthotyovcov tu spoločne v Pánu Bohu odpočívajú.

Tento (pamätník) na večnú pamiatku seba a svojich najdrahších rodičov dal vyhotoviť z vďačnosti už spomenutý pán František Berthoty.“

Vzhľadom na záujem, uvádzame časť histórie osidľovania našej oblasti, ktorú sme prevzali z webovej stránky obce Široké.

Osídľovanie Slovenska ako aj kraja pod Braniskom prišlo spoza Karpát, keď sa pohli slovanské kmene na západ, východ a juh zo svojej pravlasti v 5. storočí. Zaujali krajinu po predchádzajúcich národoch, opravili zanechané hradiská, vytvorili občiny, aby spoločne obrábali a spravovali zaujatú zem. Mnohé z toho, čo pomenovali vôkol seba, zostalo zachované v písmach a dodnes sa tieto názvy používajú, čo svedčí o kontinuite osídlenia.

Po vpáde starých Maďarov do Karpatskej kotliny ľudia usadení na dolných tokoch riek ustupujú v priebehu 10. storočia do podhoria. Začiatkom 11. storočia územie Slovenska až po Dunaj mocensky ovládlo poľské knieža Boleslav Chrabrý (992-1025). Po poľsko-uhorskom vyrovnaní za vlády uhorského kráľa Štefana I (1000-1038) a po dohode o spoločnej hranici na hrebeňoch Karpát nastalo postupné pričleňovanie Slovenska k uhorskému štátu v priebehu 11. až 12. storočia. Za toto obdobie sa ľud pod Karpatmi stmelil v národ, zanechal používanie spoluhlásky G a nahradil ju spoluhláskou H v slovách Žegra – Žehra, Grgov – Hrhov, grable – hrable, po maďarsky gereble. V maďarsky písaných dokumentoch zostali pôvodne prevzaté názvy nezmenené Zsegra, Gargov, čím podávajú dôkaz, že na tých miestach boli Slováci prví. Pričleňovanie sa robilo po etapách tak, že cesty a priesmyky do obsadeného územia sa zasekali a bránili. Keďže východné Slovensko pre expanziu do Haliče bolo obsadené skôr ako Spiš, boli urobené záseky a bránilo sa aj v Branisku. Do roku 1193 sa ustálili hranice Uhorska na hrebeňoch Karpát a zostali bezo zmeny až do jeho zániku v roku 1918.

Kráľ Ondrej II. (1205-1235) pre svoje časté výboje potreboval veľa oddaných bojovníkov, začal preto za zásluhy rozdávať územie Horného Uhorska. Najprv to boli veľké územia, zväčša ohraničené vodnými tokmi, len časom, dedením alebo predajom sa majetky drobili. Aby nedochádzalo k sporom, spisovali sa darovacie či dedičské listiny, ktoré sa vyhotovovali a ukladali na hodnoverných miestach, čo bolo zvyčajne v kláštoroch a kapitulách. Tieto listiny sú dnes prameňom vzácnych informácií: času osídlenia, nesú meno darcu a obdarovaného, názov územia, vodných tokov, vrchov aj názov osady, keď už v tom čase jestvovala.

Ľavé povodie Veľkej Svinky až po sútok s Malou Svinkou, čiže panstvo Svinia, si v roku 1210 vyslúžil ban Bank z rodu Bór, ale už v roku 1213 sa zaplietol do sprisahania, ktoré vyvrcholilo zavraždením kráľovej manželky Gertrúdy a tak majetok znovu pripadol kráľovi.
Krajinu však čoskoro postihla pohroma, keď v marci roku 1241 aj cez zarúbané priesmyky vtrhli Tatári, ktorých ľudia neskôr nazvali pekelníkmi. Na obranu sa zišla celá uhorská šľachta, ale utrpela zdrvujúcu porážku. Po ich odchode v lete 1242 dal kráľ Belo IV. (1235-1270) budovať osvedčené kamenné hrady, doplnil obyvateľstvo kolonistami a opustené panstvá obsadil novými šľachticmi a vernými vojakmi. Maďari zo strachu pred ďalším vpádom Tatárov hľadali ochranu pod horami Slovenska, zatláčali slovenské obyvateľstvo vyššie, čím sa osídľovanie na horných tokoch zahusťovalo.

Panstvo Svinia má od roku 1262 nového majiteľa rytiera Merše, ktorého kráľ takto odmenil za vojenské zásluhy. Bol nešľachtického pôvodu a jeho rod sa udržal až do 20. storočia.

Povodie na pravom brehu Veľkej Svinky od Obišoviec až po potoky Rakovec a Pohlodov pod Braniskom získava rod Aba a v roku 1272 zakladá osadu Vitézmezó (Víťaz). Darovacia listina zo spišskej strany Braniska však už v roku 1245 spomína potok Vicecs, čo je aj názov osady pri ňom. Hornú časť tohto územia od potoka Križovianky získava v roku 1288 rodina Merše ako dedičstvo po vdove z rodu Aba. Na tomto spojenom území okolo Veľkej Svinky vznikajú alebo už jestvujú osady: Široké, Fričovce, Hendrichovce a Bertotovce.

V tom istom čase obdarovania udeľované kráľom na Spiši prekračujú pohorie Branisko a končia na potokoch z jeho východnej strany. Najviac do Šariša zasahovala donácia udelená kráľom Ondrejom III. (1290-1301) v roku 1297, ktorý dáva spišskému kanonikovi Markovi, svojmu kaplánovi a jeho bratovi Michalovi, „zem a les Korytné“ .Toto územie prekračovalo Branisko a na terajšom chotári Širokého ho ohraničovali toky Dúbravy, Svinky a Kanného. Podľa tejto darovacej listiny dosídľovanie do horného toku Veľkej Svinky mohlo prichádzať nielen z panstva Svinia, ale aj zo Spiša.

Názvy okolitých sídlisk Víťaz, Fričovce, Hendrichovce nesú mená ich majiteľov – zakladateľov, ale názov Široké (Široká) nepochádza ani od zemepána, ani od šoltýsa, ako je to v prípade Šindliara (Nicolaus Schindler), z čoho sa dá vytušiť, že osada vznikla skôr, ako jej mohli dať svoje meno zemepán alebo šoltýs. Je evidentné, že názov zachytil zemepisný ráz doliny a až následne sa stal aj názvom jestvujúceho sídliska. Jazyková príslušnosť názvu dosvedčuje, že osada vznikla v slovenskom jazykovom prostredí, o čom môžu svedčiť aj sídliská v blízkom okolí Maliník, Budzin, Okol, Vtáčia hora, ktoré však zanikajú v čase, keď je Široké už uznávanou dedinou v priebehu 14. storočia.

Široké sa do prvého písomného záznamu dostalo 21. februára 1320, keď sa pred konventom v Spišskej Kapitule konalo dedičské delenie panstva Svinia s 22 dedinami aj samotami a hradom. Majetok zemepána Meršeho sa priamo prepisoval na vnukov Mikuláša, Petra, Merše mladšieho a Dominika. Štyria bratia, synovia Benedikta, si delia medzi sebou celé dedičstvo tak, že každý dostal štvrtinu dediny Svinia a niekoľko okolitých dedín. V dokumente sa hovorí: „…ďalej Dominik prijíma štvrtú časť dediny Svinia, ktorá leží oproti súhvezdiu Veľkého voza a štvrtú časť pevnosti Šariš (Lipovce). Z vonkajších dedín dedinu Pank, dedinu Syroka, dedinu Laz (Šarišské Lužianky) a dediny Víťaz, Starý aj Nový“. Názov dediny sa bez podstatnej zmeny používa aj v neskorších listinách: Syroka 1320, Siroke 1773, Siroka 1785, Schiroka 1786 a Široké od roku 1920.

pripravil: M. Magda

– 11. 2. – Pri príležitosti 21. Svetového dňa chorých bola v pondelok 11. februára pri večerných svätých omšiach vo Víťaze a v Ovčí udelená sviatosť pomazania chorých

– 13. 2. – Popolcová streda sme začali tohtoročný pôst a prípravu na veľkonočné sviatky

– 17. 2. – bola jarná zbierka na charitu, v ktorej sa v našej farnosti vyzbieralo spolu 717,90 eur; táto čiastka bola odoslaná na účet charity

– 10. 3. – v nedeľu popoludní začíname deviatnik k sv. Jozefovi, patrónovi našej farnosti

-re-

Pre slzy je vyhradená samota. Smiech však patrí do spoločenstva a v manželstve asi najviac. Ani hádka nie je možná osamote. No tam, kde sa ľudia spolu smejú, nebudú sa hádam hádať. Humor naozaj oslobodzuje. „Buď veselý/veselá. Je to lepšie než všetko to hútanie. Boh pomôže ďalej. Všetko sa zmení na rebrík do neba.” (Theodor Fontane)

Humor je pečaťou zrelej osobnosti. Preto nezrelý človek, akéhokoľvek veku, nepozná humor. Človek môže byť veselý, roztopašný až rozpustilý… Je povzbudzujúce, že už na začiatku života sa malý človiečik dokáže prejaviť úsmevom. Psychológovia zistili, že kojenec sa už od ôsmeho dňa po pôrode dokáže usmievať a že úsmev mu umožňuje prvý kontakt s okolím. Kde sa tento prvý úsmev nedostaví, tam je životu vopred dané mínusové znamienko.

V úsmeve malého dieťaťa začína zhoda medzi jeho životom a svetom, ktorý ho obklopuje, ona dozrieva v skúškach času do nevzdávajúceho sa prijatia svojich vlastných síl a hraníc, teda do prijatia seba samého. Potom sa stane ľahším aj súlad s druhými, aj so svetom. Prijať vlastný osud – práve v tom je zrelosť ľudského života!

Radostný človek je inakší: zmieril sa s tým, že skutočnosť už je raz taká, aká je, vrátane jeho samého i blízkeho okolia. Nediví sa, že je človek jednoducho ľudský. Ba ani to priveľmi ľudské ho nevyvedie z miery. Iba neľudské je pre neho neznesiteľné. Človek s humorom je realistický.

Veselý človek je inakší: aj on vidí tiene, ale vidí aj svetlo, ktoré vrhá tiene. Zaiste pozná bremená, ale aj trpezlivosť znášania. Dôveruje „réžii”, ktorá riadi hviezdy, necháva kvitnúť kvety a dozrievať plody. Človek s humorom je presvedčený o zmysle celku. Veselý človek nepozná škodoradosť. Napätie medzi ja a ty rozpustí v spájajúcom my. Neútočí: „TY”, ale povie „MY”. Lebo vie, že sme už raz takí, aj dobrí aj zlí, aj silní aj slabí, aj chorí aj zdraví. Človek s humorom má rád ľudí. Preto sa dá zmysel pre humor získať. Lebo dobrotu si možno osvojiť. Smiech srdečný, oslobodzujúci smiech, to je výsada človeka, takže práve podľa neho by sa dalo spoznať: tak si predsa len človek, lebo sa vieš smiať.

Treba odlíšiť pôžitok od radosti. Pôžitok nepreniká hlbšie, nedotýka sa srdca. Srdce sa pôžitkom nenasýti. A srdce predsa túži potom, čo ho obšťastňuje, nadchýna, obdarúva, čo ho obohacuje. Nenarodili sme sa pre pôžitok, ale pre radosť. Pôžitok je slasť pre nervy, a rozkoš pre zmysly. Radosť však je vecou srdca, svetlom duše. Pôžitky môže svet dávať a odopierať. Radosť sa však môže prijať a zachovať. Sv. Augustín hovorí: “ Duša sa živí tým, z čoho má radosť” Podľa smiechu spoznáme veselého človeka a podľa úsmevu človeka múdreho.

Rozdiely medzi manželom a manželkou spôsobujú buď konflikt alebo pestrosť vo vzťahu. Ak oceňujeme naše rozdiely a o nich vieme, znamená to, že sa aj naďalej radujeme z jedinečnosti toho druhého. Pre väčšinu párov, keď začnú spolu chodiť, je smiech súčasťou často veľmi dôležitou v ich vzťahu. Bavia sa na tých stránkach osobnosti a správania toho druhého, ktoré sa odlišujú od ich vlastných a postupne ako sa vzťah rozvíja, často v nich tieto osobitné črty vyvolávajú smiech. Toto „doberanie sa” jeden druhého zvyšuje ich radosť a vzájomné ocenenie.

Je to opak krutého „uťahovania si”, ktoré hľadá ako druhého zosmiešniť a pokoriť. V manželstve má ísť o nežné a láskavé doberanie sa, ktoré vyjadruje prehlbujúca sa intimitu v manželstve: náš spoločný smiech je znakom výlučnosti priestoru nášho vzťahu – je to miesto súkromných vtipov, spoločných veselých spomienok a celoživotného obojstranného humoru. Toto všetko nám bráni brať sa príliš vážne a chráni náš vzťah predtým, aby sa stal príliš odmeraným a fádnym.

Mnohé páry žijúce v šťastných manželstvách vyjadrujú, že smiech je jednou z najdôležitejších väzieb medzi nimi. Mnohí používajú na popísanie partnera slovíčka: ôveselá kopa”, alebo „smejúca sa gulička”. Ale pod humorom a „veselou kopou” majú na mysli čosi iné než rozprávanie najnovších vtipov. Skôr sa tu hovorí o tom intímnom spôsobe ako pristupujú jeden k druhému – o skrytom kľúči, o tom spontánnom doberaní sa, ktoré ich spája.

Ak sa stále budeme tešiť z našich rozdielov a láskavo a nežne si doberať jeden druhého, bude to udržovať v našom manželstve smiech a humor. Je to opak toho, keď považujeme jeden druhého za samozrejmosť a pomáha nám to vidieť drobné nepríjemnosti, či nedostatky s nadhľadom.

U mnohých manželov, ktorí žijú veselšie pri trvalom vzťahu a pri prehlbovaní vzájomnej lásky napomáha práve zmysel pre humor. Bez humoru čo by vám zostalo? Nemusím ani hádať, možno slzy pre plač. Humor drží všetko na svojom mieste a slzy radosti povznášajú vzájomný vzťah.

Ak stagnujúce a bezradné manželstvo prijme zmysel pre humor, objaví nový a lákavý obzor. Vzťah nebude fungovať, ak sa budete pokúšať prispôsobiť toho druhého svojmu spôsobu myslenia. A aby manželstvo fungovalo, nestačí odlišnosti vášho partnera iba tolerovať, ale je potrebné ich aj oceňovať a zamilovať si tú „humornú kôpku”.

MUDr. B. Vaščák, Široké

Slnečné lúče
vkradli sa do izby.

Chcú pokaziť môj smútok.

Ten vzácny priateľ citov.

Čo pomáha vážiť si šťastie.

Zastieram závesy.

Prídeš si po zime
bez pozvania.

Čo sa to deje?

Umreli kvety vo váze.

Nemám už viac sĺz.

Odložím ich na zajtra.

Dnes nie je na to čas.

Povolený je úsmev.
Aj falošný môže byť.

Obnažím okno.

Vybehnem na lúku.

A vrátim do vázy život.

+ Katarína Kovaľová

Deň svätého Valentína sa rozhodlo osláviť 520 mladých pre mnohých netradičným spôsobom vo Vysokej nad Uhom na 56. Púti radosti. V rámci Roka viery ústrednou myšlienkou púte bolo „Ja a Otec sme jedno“. Mladí si vypočuli prednášku pátra Johnyho Georga Ambattu, SVD, pochádzajúceho z Indie, ktorý okrem iného povedal: „Jednota s naším nebeským Otcom v reálnom živote znamená, že je potrebné budovať s Ním vzťah, aby sme mali s Ním jednotu.“ Medzi mladých zavítal otec biskup Stanislav Stolárik, ktorý mladým adresoval tieto slová: „Plniť Otcovu vôľu nie je o ováciách, ale o vernosti a len s radosťou prichádza nádej.“ Rehoľné sestry obohatili stretnutie službou ucha – rozhovory s mladými.

Po celý čas kňazi spovedali a tradične v sobotu večer boli svedectvá dobrovoľníkov o službe, moderovaná adorácia a celonočná tichá adorácia. V závere stretnutia Mário Bosý z trnavského Diecézneho centra mládeže Archa v Bojničkách sa chcel podeliť sa s touto myšlienkou: „Kto vidí Syna, vidí Otca“ sa dajú niekedy preniesť aj do rodiny. Kto vidí syna alebo dcéru, vidí otca, alebo mamu, ktorí ich vychovali, alebo ktorými raz môžu byť. Aby si vedel byť dobrým otcom, nauč sa byť dobrým synom…” Vo Vysokej nad Uhom bolo mnoho radostných mladých ľudí, ktorí odchádzali posilnení vo viere s nádejou a túžbou, že chcú budovať svoju jednotu s Otcom.

Lenka Hrehová, dobrovoľníčka

Písať fiktívne príbehy nie je ľahké, pretože čitatelia môžu niekedy prehliadnuť myšlienku, ktorá sa za fikciou skrýva. Ale nemusí to byť vždy tak. Možno má autor len chuť trochu zmeniť zaužívanú klasiku niečím, čo zaujme. A možno chce cielene upriamiť pozornosť na niečo, čo je čitateľom známe, a preto to ľahko prijmú a ešte ľahšie si to zapamätajú. V každom prípade, čokoľvek, čo sa vymyká z tradície, pre nás znamená niečo nové. Alebo aspoň niečo, čo sa zmenilo na celkom iné.

No nech je to ako chce, zmena, či pozitívna alebo negatívna, dokáže už sama osebe tak otočiť život človeka, že sa ani nenazdá a ocitne sa v kolotoči, z ktorého niekto odmontoval všetky tlačidlá na zastavenie. A prečo? Jednoducho preto, že život nikdy nie je fádny. Aj keď sa nám niekedy zdá, že ho žijeme jednotvárne a dostávame sa do akéhosi stereotypu, vždy ho dokáže niečo „okoreniť“, pridať mu chuť a urobiť ho zaujímavejším. Aj keď je to len maličkosť.

Skúšali ste už niekedy pozorovať malé dieťa v čakárni u lekára? V jednej chvíli plače a bojí sa, ale v ďalšej mu jeho mamička podá obľúbenú plyšovú hračku a ono vyčarí na svojej tváričke ten najširokánskejší úsmev, akého sú schopné len deti. A vy máte v tej chvíli pocit, že deň je hneď krajší a dokonca sa pristihnete, že sa tiež usmievate. Nie je to takisto zmena? 🙂

Náš každodenný program môže vyzerať asi takto: Ráno vstávame na zvuk vibrujúceho mobilu na nočnom stolíku, nestíhame raňajkovať, cestujeme do školy alebo do práce, vydáme tam zo seba maximum a vyšťavení cestujeme späť domov, aby sme sa aspoň náznakom vyspali a tento rituál zopakovali na ďalší deň.

Ale čo sa stane, ak nám do zabehnutého spôsobu života „vtrhne“ niečo, čo nám rozhádže celý denný harmonogram a úplne nás vykoľají? Čo ak ráno, napríklad, zaspíme? Iste, poviete si : „Mne sa to stať určite nemôže. Môj budík ma ešte nikdy nesklamal.“ Ale verte či nie, o pár dní, keď to budete najmenej očakávať, sa to stane. A nie vo všedný pracovný deň. Ale v deň, keď budete musieť dobehnúť na dôležitú skúšku alebo stihnúť nejaký termín. Nie, toto nie je psychológia, len vlastná skúsenosť.

S nečakanou zmenou prichádza aj zodpovednosť. Možno si teraz kladiete otázku, ako tieto dve slová spolu môžu súvisieť. No, jednoducho, tým, že zaspíte, beriete na seba zodpovednosť za to, ako sa následne dostanete do školy či práce a ako svoj neskorý príchod odôvodníte. Ste zodpovedný sám za seba a každý navôkol vás akceptuje ako osobnosť, ktorá chodí stále načas. No zrazu sa stalo niečo neočakávané a vy ste zaspali. A verte mi, keď sa vám to stane úplne po prvýkrát, je to naozaj stresujúca situácia, pretože neviete, ako zareagovať na to, že zrazu sa všetky pohľady otočia k vám a čakajú od vás dôvod. Ale ranné zaspávanie je len banálny a jednoduchý príklad. V živote prichádzajú oveľa väčšie prekvapenia a oveľa väčšie zmeny.

Často sa stáva, že človek, ktorý pracuje v nejakej oblasti a naozaj sa v nej vyzná, neverí svojim schopnostiam natoľko, aby na seba zobral zodpovednosť za jej riadenie. Na otázku šéfa: „Prečo nie? Bojíte sa zodpovednosti?“ odpovedá rozpačito a všemožne ho skúša presvedčiť, že má toho veľa a nezvládal by to súčasne s ostatnými povinnosťami. Lenže je niekedy naozaj problém len v tom, že máme veľa povinností? Čo ak to všetko pramení z nášho postoja k samotnej zodpovednosti? Čo ak si málo dôverujeme a máme strach, že urobíme nejakú chybu?

Hovorí sa, že človek má žiť v prítomnosti pre budúcnosť. Ale kde zostala minulosť? Veď práve minulosť, aj keď je už dávno za nami, sformovala našu prítomnosť a vďaka nej sme teraz takí, akí sme a nachádzame sa tam, kde máme. Keby niektorí ľudia v detstve netúžili byť učiteľmi či lekármi, ich sny by sa nikdy nestali skutočnosťou. Detstvo je akýmsi odrazovým mostíkom, na ktorom je celkom ľahké balansovať, pretože je povolené všetko. Snívať, idealizovať, vymýšľať, aj vystrájať. Lenže moment odrazu bude len taký silný, ako je naša osobnosť. Dostalo sa nám v detstve málo lásky a porozumenia? Je možné, že to budeme prenášať ďalej, aj keď sa staneme dospelými. A už nikdy si tú chýbajúcu dávku lásky nedoplníme, pretože detstvo je za nami a rodičia si svoje povahy takisto len formovali, presne ako my. Každý človek, odbitím osemnásteho roku života preberá zodpovednosť za to, akým smerom sa jeho život bude ďalej uberať. Založí si ho na skutočných hodnotách, alebo dá prednosť akýmsi „pseudohodnotám“, ktoré diktujú terajšie moderné spoločenské diktáty?

V spoločnosti je fajn zostať sám sebou, aj keď je to niekedy veľmi ťažké, pretože každý, kto sa chce vymykať istej zaužívanej norme výzoru, alebo názoru, stretáva sa s nepochopením a vylúčením z kolektívu. Ale položme si otázku: Je naozaj nutné kopírovať mylné názory iných a skrývať tie svoje za cenu toho, že budeme uznávaní? Akým smerom sa bude spoločnosť uberať, keď budú všetci ľudia len akýmisi bábkami na špagátikoch a stratia vlastnú identitu? Nebojme sa stáť za svojím presvedčením a prejavme čaro vlastnej osobnosti. Aj keď nás to bude stáť naozaj veľkú obetu, skôr či neskôr bude pre nás táto zmena znamenať čnosť.

Vzorom zodpovednosti nech je pre nás všetkých Ten, ktorý zostal sám sebou a nenechal sa zastrašiť ani smrťou. Svojím pôsobením vniesol ľuďom do sŕdc zmenu pýchy na skromnosť, hnevu na miernosť a zloby na lásku. Bol zodpovedný za svoje konanie a názory a stál si za nimi. A priniesol za ne tú najväčšiu obetu.
Svoj vlastný život…

Lenka Novotná, Víťaz

Môžem skryť
svoju zahanbenú tvár,
keď sa zjaví
Jeho drahý kríž.
Roztop
moje srdce vďakou
a rozpusť moje oči
na slzy.

Ale kvapky smútku
nikdy nemôžu splatiť
dlh lásky,
ktorý mám.
Drahý Pane,
dávam seba Tebe,
to je všetko,
čo môžem urobiť.

I. Watts

Zdravím vás, naši najmenší Spektráči 🙂

Tak deti, a máme tu marec a spolu s ním aj naše najväčšie sviatky roka – sviatky Veľkej noci. Je to čas, keď si pripomíname chvíle, kedy za nás Pán Ježiš položil život na kríži. Dal sám seba, aby zachránil nás – teba aj mňa.

Dnes vám chcem ponúknuť krátky príbeh na zamyslenie o chlapcovi, ktorý nevedel ovládať svoj hnev a tým často ranil aj iných ľudí okolo seba…

Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť, ako zatĺkať klince do plota. Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a otec mu navrhol, aby teraz chlapec vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal: „Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka svoje urážky a nepekné slová. Nezáleží na tom, koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako ako fyzický úder. Preto si najprv dobre premysli, čo môžeš komu povedať a aké následky to môže mať.

Popremýšľal si už trochu nad týmto príbehom chlapca? Ak áno, tak to skúsme spolu.
Je to vymyslený príbeh, ktorý je avšak veľmi často podobný nášmu správaniu. Veď koľkokrát sa nám stane, že raníme druhých ľudí tým, že ich ohovárame, možno si niekedy až vymýšľame. To všetko s cieľom očierniť ich. Niekedy to možno robíme nevedomky v škole, doma, keď si ani neuvedomíme,., ako sme slovom niekoho zranili. Musíme si však naše chyby uvedomiť, oľutovať ich a ospravedlniť sa, aby ich nám mohol aj Boh odpustiť.

Má to veľa spoločného aj s Veľkou nocou. Nepripomínajú ti klince v plote aj tie klince, ktorými bol Pán Ježiš pribitý na kríž? Vidíš to? Pán Ježiš zomrel kvôli nám. My sme pribili tie klince do jeho rúk. On sa však na nás nehnevá, odpúšťa nám. On na tretí deň vstal z mŕtvych, ale stopy po klincoch ostali, tak ako chlapcove diery v plote. Boh nás veľmi ľúbi, preto nám odpúšťa a jeho náručie je tu stále pre nás. Ježiš zomrel za naše hriechy, no vstal z mŕtvych, lebo sme ich oľutovali.

Verím, že sa vám príbeh aj naše spoločné zamyslenie páčilo. Na záver vám aj sebe želám, aby sme si užili a oddýchli cez veľkonočné prázdniny. Tak teda, načerpajte nových síl a, mimochodom:), dievčatám prajem veľa vody a chlapcom veľa čokoládových vajíčok;). Majte sa, kamaráti!

stránku pripravil: Tomáš Magda ml., Víťaz

Techniky zvládania úzkostlivosti

Bohužiaľ, príliš veľa ľudí nevie ako zvládať svoju úzkostlivosť a pri nesprávnom vyrovnávaní sa s ňou iba ďalej zhoršujú svoju situáciu. Niektorí napríklad hľadajú uspokojenie v alkohole, iní užívajú antidepresíva a lieky na uspokojenie, alebo sa iným spôsobom snažia zameniť myšlienky a zapudiť svoje strachy, obavy a napätie. Je však zrejmé, že všetko sú to len dočasné riešenia, ktorých následky vážne ohrozujú a poškodzujú zdravie. Človek sa nielenže nevymaní zo svojej úzkostlivosti a obáv, no stáva sa závislým od prostriedkov, ktoré ho tejto úzkostlivosti mali zbaviť. Je ešte jeden spôsob, pomocou ktorého sa ľudia často snažia zbaviť svojej úzkostlivosti – vyhýbanie sa situáciám, ktoré úzkosť vyvolávajú. Napríklad keď chlapec prežíva strach a úzkosť pri rozhovore s dievčatami, tak preto, aby sa zbavil týchto nepríjemných pocitov, sa jednoducho môže prestať s nimi stretávať. Niekto zasa odmieta pokračovať v štúdiu kvôli veľkému strachu zo skúšok a testov.

Je teda pre nás dôležité naučiť sa efektívne zvládať svoju úzkostlivosť a strachy. Spôsob zvládania úzkostlivosti môže zahŕňať nasledujúce techniky.

1. „Premenovanie”

Už sme spolu rozmýšľali o tom, aké dôležité je vidieť v každej situácii jej pozitívne a negatívne stránky. Pamätajúc na to môžeme hľadať v situáciách, ktoré u nás vyvolávajú úzkosť, ich pozitívny aspekt. Jediné, čo potom potrebujeme, je všímať si pozitívne a nie negatívne stránky danej situácie. Ak trpíte strachom zo skúšky, je lepšie vidieť ju nie ako ďalšiu hrozbu neúspechu, ale ako šancu dozvedieť sa počas prípravy niečo nové, alebo sa predviesť a pochváliť svojimi vedomosťami. Namiesto toho, aby sme sa pozerali na let lietadlom ako na hazard so životom, môžeme túto situáciu „premenovať“ na možnosť zalietať si v mori oblakov, alebo na príležitosť uvidieť svoju krajinu z úplne inej perspektívy.

Môžeme „premenovať“ verejné vystúpenie na príležitosť podeliť sa so svojimi myšlienkami a pomôcť tak iným obohatiť si nimi svoj život a nehľadieť na ňu ako na miesto, kde som všetkým na posmech.

2. Rozhovor so sebou samým

Pre túto techniku je potrebný objektívny prístup. Musíte si pred sebou položiť otázku, aká hrozba sa naozaj ukrýva v situácii, z ktorej máte obavy a úzkosti. Zvyčajne je skutočné nebezpečenstvo podstatne menšie, než si myslíme. I keby sa stalo to najhoršie, tak pravdepodobnosť absolútne neúspešného výsledku je zanedbateľná. Ak sa študent skutočne svedomito pripravuje, tak pravdepodobnosť zlyhania na skúške je veľmi nízka. Ak by aj predsa skúšku nezložil, vždy sa dá zopakovať.
Ak si objektívne a čestne zhodnotíme situáciu verejného vystúpenia, tak musíme pripustiť, že veľká väčšina ľudí sa správa zdvorilo. Nevypískajú nás, ani nezahádžu hnilými paradajkami. Keď sa im bude zdať, že vystupujúci hovorí nudne, jednoducho ho prestanú počúvať a budú premýšľať o iných veciach.

Strach z lietania je vo svojej podstate iracionálny, pretože pravdepodobnosť, že zomriete pri leteckom nešťastí je štatisticky omnoho nižšia, než pravdepodobnosť zomrieť pri automobilovej nehode. A pri tom si drvivá väčšina ľudí každodenne sadá za volant, alebo jazdí verejnou dopravou.

Keď si objektívne a reálne prehodnotíme možné negatívne dôsledky tých situácií, ktoré nás znepokojujú, prirodzene musíme najprv pripustiť, že sú pre nás nepríjemné. Áno, tieto situácie vám vytvárajú v živote ťažkosti, no celkom isto nepredstavujú životný neúspech alebo katastrofu.

3. Sebauvedomovanie sa

Je to zameriavanie sa na prítomný okamih, bytie tu a teraz. Namiesto premýšľania o tom, „čo bude keď …“, je užitočnejšie zamerať sa na to „čo je“. Zamerajte sa na to, čo vás obklopuje, na ľudí, stromy, okolie, všímajte si detaily. Pamätajte si, že to, kto sme, je omnoho dôležitejšie než to, čo robíme. Rutinný pohľad nám bráni uvedomovať si svoj život a to dobré, čo v ňom je. Ak zažívame jedno a to isté dookola, začneme si na to zvykať. Stávame sa necitlivými a reagujeme na okolie zo zvyku, automaticky, bez toho aby sme sa zamysleli, čo robíme. Konáme automaticky a myšlienkami žijeme v budúcnosti, ktorá nás už dnes znepokojuje. Potrebujeme vynaložiť úsilie, aby sme sa zo sveta týchto znepokojujúcich myšlienok vrátili späť do reality.

Jedným zo spôsobov sebauvedomovania sa je upriamenie pozornosti na dýchanie, tzv. vedomé dýchanie. Keď začíname vnímať svoje dýchanie, vedomie sa uspokojuje a pozornosť sa presúva na súčasný okamih, na stav v ktorom som „tu a teraz“. Táto technika je zvlášť účinná pri problémoch s nespavosťou, spôsobenou úzkostlivými myšlienkami.

V nasledujúcom článku budeme pokračovať predstavovaním niekoľkých ďalších techník. Samozrejme, že hlavným prostriedkom ostáva modlitba a duchovné vedenie, ale nesmieme zabúdať ani na naše telo s jeho duchovným – psychickým rozmerom, ktoré nám je dané ako nesmierny dar, bez ktorého by sme nemohli existovať. A preto je potrebné venovať mu pozornosť a čas, aby sme tak napĺňali prikázanie lásky k sebe.

Miroslav a Lilia, Sankt Petersburg

Aj naše ružencové bratstvo sa modlí pred každou sv. omšou Posvätný ruženec. Často sa pre modlením pýtame aké tajomstvo sa máme modliť? Našli sme na internete podobnú otázku aj s odpoveďou. Prinášame ju v plnom znení.

Aký ruženec sa modliť v pôste a na Veľkú noc?

K tomu, aký ruženec je vhodné modliť sa v jednotlivých dňoch týždňa, už vyšlo mnoho poučných publikácií. Len zopakujem, že v pondelok to má byť radostný, v utorok bolestný, v stredu slávnostný, vo štvrtok ruženec svetla, v piatok bolestný ruženec, v sobotu radostný a v nedeľu slávnostný. Tiež sme však boli naučení, že od adventného času až do skončenia vianočného obdobia je vhodné modliť sa len radostný ruženec, ktorého tajomstvá zvýrazňujú spomínané liturgické obdobia. V pôstnom sa modlieva bolestný ruženec a vo veľkonočnom (až do Zoslania Ducha Svätého) len slávnostný. V cezročnom období sa zase modlievajú všetky ružence tak, ako som to už spomenul v úvode listu. Ruženec sa aj s manželkou, ktorá je horliteľkou ružencového bratstva, modlievame denne s rádiom Lumen. A práve tam sa v adventnom období modlia aj naďalej postupne všetky ružence. Ostávam z toho trochu zaskočený. Možno už vyšli nejaké nové odporúčania, o ktorých som nepočul. Mám už 70 rokov a veľmi ma táto otázka zaujíma. Prosím o jej vysvetlenie. (Štefan K.)

Vďaka za vašu otázku, ktorá je pomerne častá, ale zároveň je stále pre mnohých nejasná. Vždy platí rozdelenie, ktoré nám po zavedení tajomstiev svetla objasnil sám Ján Pavol II. v liste o ruženci. Toto rozdelenie platí počas celého roka – v pondelok a sobotu radostný, v utorok a piatok bolestný, v stredu a nedeľu slávnostný, vo štvrtok ruženec svetla. Je to stanovené pápežom a platí to aj na Slovensku, čo potvrdila KBS.

Ruženec ako príprava na Eucharistiu

Ján Pavol II. nás však vyzval aj k tomu, aby sme modlitbu ruženca rozvíjali, nie „omieľali“. Aby naše modlitby neboli len opakovaním formúl, stále rýchlejším tempom a zvyšujúcim sa počtom slov a Zdravasov. A preto ak chceme rozvíjať modlitbu ruženca – zvlášť, ak sa ho modlíme pred svätou omšou v kostole – je potrebné, aby nás ruženec pred svätou omšou pripravil na dôstojné slávenie Eucharistie. Zároveň je potrebné, aby bol ruženec pred svätou omšou v súlade s liturgickým obdobím. Svätá omša – Eucharistia – je vrcholom všetkých modlitieb, ona je tou modlitbou, z ktorej majú vychádzať a ku ktorej majú smerovať všetky ostatné modlitby, pobožnosti a iné duchovné aktivity.

Všetci poznáme kalendárny rok, ktorý má dvanásť mesiacov a v nich sa opakujú obdobia – jar, leto, jeseň, zima. Prežívanie našej viery počas roka je tiež rozdelené na jednotlivé liturgické obdobia, ktoré tvoria liturgický rok. Jednotlivé liturgické obdobia pripomína aj farba kňazského rúcha (biela, fialová, prípadne ružová, zelená a červená). Nový liturgický rok začína adventným obdobím, ktoré je prípravou na narodenie Ježiša Krista, teda na slávenie Kristovho vtelenia – na obdobie vianočné. Vrcholom a centrom liturgického roka je Veľká noc – utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ktoré je najdôležitejším obdobím a preto aj najdlhšie trvá. Ako vieme, na všetko dôležité a veľké je potrebné dobre sa pripraviť. Preto veľkonočnému obdobiu predchádza pôstne obdobie, štyridsaťdňová príprava na slávenie Veľkej noci. A potom ako aj v živote, aj v liturgii sú dni všedné. Nazývame ich feriálne – cezročné.

V jednotlivých obdobiach liturgického roka sa zdôrazňuje niektoré tajomstvo našej viery. V pôstnom období si intenzívnejšie ako inokedy pripomíname Ježišovo utrpenie a vykupiteľskú smrť. Liturgické texty pôstneho obdobia majú charakter pokánia, obety, pripomínajú, čo je skutočne dôležité. Aby nám tieto dôležité skutočnosti neunikli počas svätej omše a aby naša modlitba ruženca bola v súlade so slávením liturgie pôstneho obdobia, je vhodné pred svätou omšou v pôstnom období modliť sa a rozjímať nad tajomstvami bolestného ruženca. Samozrejme, okrem nedele, ktorá je v každom období, celý rok slávením Veľkej noci, Kristovho víťazstva nad smrťou. Teda v nedeľu je vždy vhodné modliť sa slávnostný ruženec. Tohto roku nastane situácia, že slávnosť Zvestovania Pána sa bude sláviť počas veľkonočného obdobia, a preto, aby v tento deň bola modlitba ruženca pred svätou omšou v súlade s liturgiou, je vhodné modliť sa radostný ruženec napriek tomu, že bude prebiehať veľkonočné obdobie. V období cez rok mimo adventného, vianočného, pôstneho a veľkonočného obdobia platí rozdelenie stanovené pápežom Jánom Pavlom II.
Dovolím si zdôrazniť, že každú prípadnú zmenu, týkajúcu sa modlitby ruženca v kostole je potrebné zaviesť vždy so súhlasom správcu farnosti.

Čo hovorí direktórium o ľudovej zbožnosti?

Podobne nám rozvíjanie modlitby ruženca pripomína direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii: „Toto rozdelenie, dôsledne zachovávané, môže dakedy spôsobiť kontrast medzi obsahom tajomstiev a liturgickým obsahom dňa: napríklad ak by sa brali bolestné tajomstvá na Vianoce, ktoré pripadnú na piatok. V takýchto prípadoch sa môže vychádzať zo zásady, že liturgický charakter určitého dňa má prednosť pred jeho umiestením v týždni; ako aj, že nie je v nesúlade so zameraním ruženca urobiť v určitých dňoch liturgického roka patričné nahradenie bežných tajomstiev tajomstvami, ktoré umožnia ďalšie zladenie nábožného cvičenia s liturgiou dňa. Napríklad robia správne veriaci, ktorí sa 6. januára na slávnosť Zjavenia Pána modlia radostné tajomstvá a pri piatom desiatku rozjímajú o poklade mudrcov namiesto znovunájdenia dvanásťročného Ježiša v jeruzalemskom chráme. Prirodzene, tieto náhrady treba robiť uvážlivo a brať pritom ohľad na Sväté písmo a liturgickú povahu dňa“ (z knihy Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii, Zásady a usmernenia, SSV Trnava 2005, s. 168-171).

fr. Šimon Tyrol, OP provinčný promótor pre ruženec