Očakávanie Vianoc


Keď sa blížia Vianoce, pociťujeme veľkú radosť a modlíme sa s úprimným srdcom k Pánu Ježišovi a myslíme na to, v akej chudobe prišiel na tento svet. Narodil sa v maštali pri zvieratách, lebo iné prístrešie jeho rodičia nenašli. Potešili ich svojim príchodom traja králi, ktorí im doniesli zlato, kadidlo a myrhu.

My sme z lásky chodievali do kostola na prístrešie, modlili sme sa za svoje rodiny, aby malý Ježiš bol po celý rok v našich srdciach. Doma sme spievali piesne. Dúfam, že sme Ježišovi urobili veľkú radosť. Ozdobovali sme svoje príbytky, stromčeky a taktiež snažili sme sa byť lepšími.

Na „Božie narodenie“, keď sa spievala pieseň „Tebe sa tu klaniame“ a „Tichá noc“, pozerali sme na betlehem a v srdci sme mali veľkú radosť.

Na Vianoce, keď svet stíchne, nech Vám Božie dieťa vdýchne pokoj, radosť a posilu, nielen v túto svätú chvíľu, ale taktiež v novom roku, nech Vás vedie v každom kroku.

Mária Tobiášová, Ovčie

Polnočná sv. omša v „modrom“


Prvýkrát počas mojej 22-ročnej praxe som mohol sláviť narodenie Pána polnočnou sv. omšou v službe. V tomto roku nám hasičom pribudol duchovný pastier vdp. Mgr.por. Marcel Senderák, ktorý je duchovným správcom najväčšej farnosti. Má na starosti hasičov a horských záchranárov v prešovskom a košickom kraji.

Počas služby sme sa mohli vyspovedať a pripraviť štedrovečerné menu. Bola to zvláštna atmosféra, byť v pohotovosti a zároveň myslieť na rodinu a známych. V celej zmene bolo cítiť to vzrušenie, čo ak práve počas bohoslužby budeme mať výjazd. Vďaka Bohu sme mohli sláviť jeho narodenie bez výjazdu.

Chcem poďakovať vdp. Marcelovi za krásny zážitok z jeho slov, ktorými nás povzbudil v našom poslaní pomáhať ľuďom v núdzi. V mene všetkých hasičov KR HaZZ v Prešove chcem zaželať šťastný nový rok všetkým vám, aby sme sa stretávali len v pokojných situáciách.

npor. Straka Ján, Víťaz

ROZHOVOR

Tí, ktorí máme tú milosť a môžeme sledovať slovenskú kresťanskú televíziu LUX, poznáme ho ako čašníka v relácii „Čaviareň“. Tí, ktorí ste vysokoškoláci a navštevujete UPC v Košiciach, ho poznáte ako neúnavného kňaza pri vysluhovaní sviatosti zmierenia.
Našu farnosť navštívil 7. novembra minulého roka na pozvanie nášho duchovného otca, aby nám bližšie predstavil TV LUX.

Poprosil by som vás o predstavenie sa našim čitateľom.

Volám sa Ján Knapík a som kňazom. Teraz pôsobím v Košiciach na Teologickej fakulte, prednášam pedagogiku.

Ešte vás na chvíľu zastavím, začnite, prosím, od začiatku. Teda, kde ste sa narodili…

Pochádzam z Pustého Poľa, to je dedinka v okrese Stará Ľubovňa, hore na severe. Je veľmi malá, teraz tam žije asi 240 ľudí, takže každý každého pozná. A také som mal aj detstvo. Všetko, čo sa zomlelo v dedine, každý o každom vedel a, obrazne povedané, dodnes si vidíme až do kuchyne. Na jednej strane je to trocha súdržné, ale na druhej strane je to niekedy otravné v tom zmysle, že človek nemal súkromie, ale to hovorím s odľahčením. U nás som chodil aj do základnej školy, ale len prvé 4 ročníky, lebo sme nemali 8-ročnú základnú školu, pokračoval som v Ľubotíne. A keďže som nevedel, čo by ma v živote zaujímalo, kam by som chcel ísť, čo by som chcel robiť, tak som išiel na gymnázium, pretože z gymnázia sa dá ísť všade. Tá moja nerozhodnosť pokračovala. Až vo 4. ročníku som sa vážne sám seba pýtal, čo vlastne chcem robiť, lebo bolo treba vypísať prihlášky na vysoké školy. A vtedy sa to nejako zrodilo, že by som mal byť kňazom. Ale zvláštne je to v tom, že mne to nikto nenúkal, ani rodičia, ani náš farár, ktorým bol u nás vtedy Janko Andrej a to ma tak trocha miatlo, či som vôbec vhodný na to, aby som bol kňazom. Keďže sme robili spolu všelijaké akcie na fare, tak sa mi zdalo logické, že keby som bol na to vhodný, tak by mi asi pán farár povedal, alebo by sa aspoň spýtal, či by som nechcel byť kňazom, ale on sa vôbec nič nepýtal. Takže mal som z toho „nočnú moru“, ale nakoniec som to nejako prežil a dal som si prihlášku na teológiu. Dvakrát ma nezobrali, ešte za starého režimu. Potom som išiel pracovať, robil som v ZŤS-ke v Sabinove ako robotník a odkrútil som si vojnu. Cez vojnu sa zmenil režim a v roku 1991 ma zobrali do seminára. Bol som na Spišskej Kapitule, najprv sa mi to málilo. Myslel som si, že pôjdem do Bratislavy, tam som bol dvakrát aj na skúškach, ale nezobrali ma. Keď mi prišlo rozhodnutie, že pôjdem na Spiš, tak to bolo také, že hm… Spiš sa mi veľmi nepáči, ale nakoniec som to veľmi ocenil z dvoch dôvodov: mal som blízko domov a ten druhý dôvod bol, že na Spiši je veľmi pekne, je to krásny kraj, ktorý som dovtedy nepoznal. V roku 1997 som skončil teológiu a nastúpil som do Bardejova, tam som bol rok. Po roku som išiel za kaplána do Prešova, tam som aj študoval pedagogiku na Prešovskej univerzite a tak som sa dostal k Univerzitnému pastoračnému centru (ďalej UPC) pomaly a prirodzene. Teraz som v Košiciach na Teologickej fakulte a znova pri vysokoškolákoch.

Nie ste vekovo príliš ďaleko od dnešnej mládeže. Keďže sa medzi ňou pohybujete, ako vnímate dnešnú mládež a študentov. Je dnešná mládež iná?

Myslím si, že tak, ako sa mení doba, tak sa menia aj ľudia, ktorí v nej žijú. Určite vám neodpoviem na otázku, či je lepšia, alebo horšia. Toto odo mňa nechcite. Dôvod je celkom jednoduchý: dnešní mladí sú vystavení takým tlakom, ktoré moja generácia nezažila. Myslím na také veci ako je napríklad internet. Internet je na jednej strane požehnaním, lebo urýchľuje komunikáciu, nájdete tam kopec pozitívnych informácií, môžete študovať a čerpať z neho, ale keď chcete, tak tam za 5 minút nájdete návod ako vyhodiť banku do vzduchu, alebo vylúpiť neviem čo. Takže internet je len reprezentantom toho, že dnešní mladí sú vystavení tlakom, ktorému sme my vystavení neboli a to ich formuje, alebo deformuje, s tým sa nedá nič robiť. To je jedna vec, ktorú chcem povedať a tá druhá je, že je veľkou chybou, keď my si niekedy možno trocha extravagantné správanie mladých ľudí vysvetľujeme ako odpor voči Cirkvi, alebo odpor voči autoritám. Ani si nemyslím, že dnešní mladí ľudia nechcú vieru, nechcú Cirkev, ale tým, že sú veľmi slobodní, tak veľmi jasne povedia, že my nie sme spokojní s vašimi odpoveďami, typu „preto, lebo“. Napríklad rodičia povedia vysokoškolákovi: „Treba ísť do kostola“. A vysokoškolák sa spýta: „Oco, prečo mám ísť do kostola?“ „Preto, lebo som povedal“. Dnes už takáto odpoveď nestačí. My takto môžeme hovoriť, ale oni potrebujú niečo viac. Tým, že veľa čítajú, sú zorientovaní v mnohých oblastiach, potrebujú trocha odlišnú komunikáciu. A zabúdame ešte na jednu vec: mnohí z nich prechádzajú krízou identity, krízou vlastnej viery. A to je jednoducho čas, kedy je človek veľmi kritický k mnohým veciam a potrebuje si formovať svoj názor – na rodinu, na cirkev, na partnerské vzťahy, na manželstvo. Takže neberme im tú možnosť, aby pri nás dozreli a neodsudzujme ich.


A nie je to aj o tom, že si ten hodnotový systém jednoducho zle poukladajú, pretože materiálny svet búši do mladých ľudí naozaj silno?

Nezužoval by som to iba na mladých, lebo to by mohlo znamenať, že dospelí majú dobre poukladaný hodnotový systém. Nemyslím si to. Veľmi často my sami ako dospelí ľudia, alebo ľudia v strednom veku máme ten systém otočený úplne naopak – najprv sa staráme o peniaze, o kariéru a potom, keď zvýši čas, tak niečo pre rodinu, pre vzťahy. Dnes plačeme, že máme také možnosti komunikácie a nikto nás nepočúva. Je to tým, že nepestujeme osobné vzťahy. Do vzťahu treba investovať, vzťah sa nedá pestovať tak, že sa stretnete s niekým raz za rok a potom nič. Proste je to vec, ktorú treba riešiť takýmto spôsobom. Takže podľa mňa sa dá do toho len investovať. Mnohým dospelým sa to nepáči. Dnešní mladí sú v podstate zrkadlom svojich rodičov, takže, keď rodičia majú nejaké hodnoty, tak veľmi často ich deti preberú a žijú podľa nich. Takže na deti by som to neváľal.

Čo investuje UPC do mladých, aby ten vzťah fungoval? Máte vytvorené všetky podmienky?

Keby ste v nejakej pozícii dospeli do situácie, že máte ideálne podmienky, tak to je zle. Lebo to znamená, že buď máte veľmi veľa a neviete, čo s tým robiť, alebo už nemáte víziu, čo ďalej. Takže podmienky nie sú ideálne. Ale na druhej strane mladí, ktorí chodia do UPC-čiek, aj do prešovského aj do košického, lebo v našej arcidiecéze sú tieto dve, si všimli, že peniaze, ktoré sa získavajú formou všelijakých grantov a sponzorských darov, sa investujú späť do mladých ľudí. Tá zásada je, že keď sa spolu modlíme, tak spolu aj žime. V tom duchu, že chodíme spolu na výlety, robia sa všelijaké plesy, aj si idú večer zatancovať, ale všetko sa to robí v úplne inom, v kresťanskom duchu. A celý zmysel toho je, že to všetko patrí do života. Aj večerná diskotéka patrí do života, aj ísť do kina patrí do života. Nemôžeme sa tváriť, že budeme sedieť len v kostole, ale ide o to, že tým ľuďom ukážeme, že to môže mať iného ducha. Nemusí tam byť alkohol, nemusia tam byť drogy a aj vzťahy môžu byť úplne iné. Takže UPC-čku ide predovšetkým o to, že mladým ľuďom sa ukáže: pozrite sa, všetko patrí do života, ale všetko má svoje hranice a malo by to mať nejakého ducha.

Za obdobie tých 5 rokov štúdia ste postrehli, alebo videli ste zmenu u niekoho, myslím konkrétne na nejaké obrátenie?

Vysoká škola je veľmi bohatá na takéto veci. Celé je to trocha širšie, lebo keď prídu mladí zo strednej školy na vysokú, tak prídu do úplne nového prostredia, stretnú nových ľudí a ten zlom riešia rôznym spôsobom. Niekto tam napríklad vieru akoby stratil a niekto si tam, paradoxne, vieru vybuduje. Každý rok sme pripravovali jedného, dvoch, troch, štyroch vysokoškolákov na krst a to sú veľmi vďačné situácie. Najradšej krstím dospelých ľudí. Je to sviatosť, ktorú vysluhujem najradšej, lebo sú to ľudia, ktorí majú 20 – 22 rokov, prídu a povedia: „Chcem krst.“ Vždy sa pýtame: „Prečo chcete krst?“ „Nejako som sa k tomu dopracoval, ale neviem to vysvetliť.“ Dva roky chodí na prípravu a potom je pokrstený. Takže na vysokých školách je toho veľa. Veľmi často prichádzajú žiadať o krst aj ľudia, ktorí majú rodičov ateistov, nikdy v kostole neboli. Na vysokej škole sa dostali do spoločenstva, ktoré sa modlilo aj za nich a zrazu sa niečo uvoľnilo. Takže hovorím to aj o vysokoškolských študentoch, aj o učiteľoch. Často ich považujeme za tých, ktorí nemajú vieru, v ktorých už nič nie je, ale to je vonkajšia maska, sú to ľudia na hrane strechy. Tu máte smer od Boha a tu je smer k Bohu, od Cirkvi a od tých, ktorí sú veriaci. Záleží na nás, či ich drgneme: „Nepotrebujeme vás, choďte preč“ a spadnú do sféry mimo Boha. Alebo či ich pritiahneme k sebe a ukážeme im, že „aj vy máte miesto v Cirkvi“. Toto je veľká vec a na vysokej škole to môžete robiť. Komunikujete s kýmkoľvek a na prvý pohľad sa zdá, že je odmeraný, že nemá rád Cirkev. Zrazu zistíte, že rodičia sú silno veriaci, on sám je pokrstený, prijal všetky sviatosti, len má zopár nevyriešených vecí, ktoré mu nikto ani nevysvetľoval a dokonca ani nikto mu neukázal, že aj pre teba je miesto v Cirkvi, aj ty si človek povolaný k spáse. A to je možno naša chyba, že sa v spoločenstve dobre cítime, ale nepozeráme na ľudí, ktorí sú mimo.

Vrátim sa ešte k vašim študentským časom. Duchovný otec Oliver spomínal, že ste boli duktorom. Čo to znamená? Aká je to funkcia?

Seminár, kde sa formujú kňazi je inštitúciou, ktorá je stará a v priebehu celých stáročí sa vybudoval určitý systém. A duktor je bohoslovec, ktorý je starší, obyčajne tretiak, alebo štvrták, nikdy nie najstarší ročník, lebo to sú diakoni, ktorí musia aj kázať, krstiť a tak ďalej. Takže je to už starší študent, jeho úlohou je byť na izbe s mladšími a doslova ich zasväcovať do života, ktorý je v seminári. To znamená, spoločne sa s nimi modliť, riešiť drobné veci, ktoré tam sú, aby vedeli, aký je program, zodpovedá za ten program. A duktor aj trocha komunikuje s predstavenými seminára. Duktorov vždy vyberajú rektor a vicerektor a je to služba, ktorá trvá celý rok. To znamená, že duktor nie je so svojimi rovesníkmi, ale je vždy s mladšími o dva, alebo o tri roky.

Duktor sa vyberá? Je duktorom každý z vyššieho ročníka?

Záleží to od toho, koľko ľudí je v ročníku, ale nie je to každý, napríklad jeden duktor bol so siedmymi prvákmi. Takže duktorov nebolo treba, ale obyčajne predstavení vždy vyberú toho, kto by mohol byť duktorom.

Takže asi tam sa začal u vás prejavovať výchovný a pedagogický smer, lebo aj tá vaša pedagogika mi na to sedí…

Asi áno. Predstavení si všímajú bohoslovcov, kto aký je, kto má o čo záujem, ako sa javia a podľa toho sa potom vyberajú na rôzne služby. Máte pravdu v tom, že čo sa týka pedagogiky, dostal som sa k tomu už na Spiši cez vtedajšieho vicerektora, teraz pomocného biskupa Mons. Sečku, lebo tento predmet učil. Mne to celkom inklinovalo a myslím si, že som sa v tom aj našiel, lebo je to predmet, ktorý v sebe snúbi veľký záber aj profánnej aj svetskej vedy, ale aj duchovna. Niekedy hovoríme o kresťanskej a nekresťanskej pedagogike. Mne sa takéto delenie nepáči, lebo keď to má byť dobrá pedagogika, tak obsahuje niečo aj o Bohu a naopak, že sa to prelína. A my si nemôžeme nahovárať, že nepotrebujeme napríklad vedu, lebo pedagogika je veda, robia sa všelijaké výskumy, prieskumy, vznikajú nové metódy vo výchove. A my sa zbytočne budeme tváriť, že to nepotrebujeme.

Určite využívate v UPC aj teraz váš smer. Akú najťažšiu otázku ste dostali trebárs od študenta, ktorý mal nejaký problém a potreboval ho vyriešiť?

Možno to ani nebola otázka, lebo s otázkami je to tak, že keď sa vás na niečo pýtajú a neviete to, tak treba chlapsky povedať: „Momentálne vám neviem odpovedať“, lebo zbytočne sa pred nimi budete hrať na múdreho, odhalia to za pár minút. Takže čo sa týka vedomostných vecí, buď to viem povedať, alebo sa o to pokúsim, alebo na rovinu poviem, že „to jednoducho neviem. Môžem si to pozrieť, alebo to zistím“. Ale sú iné veci, ktoré sú pre mňa ťažké. Sú to pozície, keď napríklad vidíte, že ten človek ide zlým smerom a napriek tomu, že mu niečo hovoríte, chcete mu pomôcť, tak mu nepomôžete, lebo povie: „Momentálne to pre mňa nehrá úlohu, teraz to nechcem.“ V poslednej dobe dosť silno žijem jednu vec, a to sú ľudia, ktorí sú rozvedení a majú iných partnerov, nemôžu pristupovať k sviatostiam, ale sú to veriaci ľudia, žijú v Cirkvi. Títo ľudia sa veľmi často cítia odmietnutí Cirkvou a trocha na periférii. Ako s tými ľuďmi komunikovať, aby ste im ukázali, že napriek tomu, že nechodia ku sviatostiam, môžu sa modliť, môžu každý deň ľutovať svoje hriechy, môžu vo viere vychovávať svoje deti, privádzať ich ku Kristovi. Takže toto je momentálne pre mňa veľmi ťažká vec, aj keď to s vysokoškolákmi nesúvisí. Ale aj Cirkev to chápe ako problém, ktorému sa dosť nevenovala a teraz sa mu bude musieť venovať.

pripravili: M. Gondová a M. Magda

Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


Táto reč bola akoby olej na oheň pre znesvätiteľov nedele, a keď sa potom za farárom zatvorili dvere, ešte zúrivejšie nadávali a ostali v krčme dlhšie ako obyčajne.

V takých dňoch však aj úbohý duchovný otec Arsu stratil všetku odvahu… Potom už len prosil pred bohostánkom o silu a útechu. Unavený po dlhom čase vstal spred oltára a šiel so zvesenou hlavou domov. Potom stál pri otvorenom obloku svojej pracovne a meravo hľadel do tmy. Z krčiem sa ešte stále ozývalo vyčíňanie opilcov. Mládenci sa vracali s hulákaním z tancovačky s výskajúcimi dievčatami v náručí. Občas niektorý z nich zbadal farára v okne a zahučal mu dajaké škaredé posmešné slovo.

Len pomaly umĺkal zhýralý hurhaj. Hodovníci sa tackali domov, poslední opilci sa potácali z krčiem. Lampy v domoch sa zhášali jedna po druhej. Strážca Arsu tam stál sám, celkom sám na svojom opustenom mieste a meravo hľadel do noci. Tma bola nepreniknuteľná. Na nebi nesvietila ani jediná hviezda.

Odrazu sa však zamyslenému kňazovi zdalo, ako keby nebol sám. Hlboká tma akoby sa dvíhala proti nemu, hustla a sformovala sa takmer do telesne citeľnej bytosti. Ovanul ho jej dych. Vzrastala v obrovské, príšerné, číhajúce zviera, ktoré sa krčilo, akoby chcelo naň skočiť. Ó, Vianney poznal toho protivníka, ktorý sa v temnotách prikrádal ako nejaký vyhladovaný lev, hľadajúci, koho by zožral!

Zdvihol sa vietor, trámy kostolnej veže zaškrípali, rozzvučal sa malý zvon, ako keď fňuká dieťa, keď ho niekto vyruší zo spánku. Akýsi hlas hučal do ucha osamoteného kňaza: «Nič nedosiahneš, Ján Vianney! Nie si súci na duchovnú správu! Choď preč z Arsu prv, než ťa vyženú kameňmi. Choď do kláštora a staň sa kartuziánom!“ Nocou k nemu z diaľky doliehal príšerný rehot. Bol to ešte dajaký oneskorený návštevník krčmy? Alebo to bol azda sám Zlý, čo sa vysmieval svojmu bezmocnému súperovi? Cítil sa veľmi opustený a trápil sa nad tým, čo sa stane s dedinou, ktorá nepočúva hlas svojho pastiera. A čo sa stane s ním, posmievaným, osočovaným kňazom?

Vianney kŕčovite spínal ruky, pokúšal sa modliť, ale slová mu umierali na perách. «Bože, nemáš pre mňa nijakú útechu v takejto noci?» Unavený chcel Vianney zatvoriť okno, keď zbadal svetielko, ktoré prenikalo z chórového okna do tmy. «Pane, nenechaj ma samotného v hodine temnoty!» úpenlivo prosil kňaz. «Nenechaj ma celkom sa ponoriť do priepasti tmy!»

A svetlo, ktoré prichádzalo z kostola, malo hlas a pošepkalo mu: «Neboj sa, ja som s tebou!»

Vtedy si arský farár dodal odvahy a ťažko si vzdychol. Bol rozhodnutý znova sa pustiť do boja proti pekelnému násilníkovi a vytrvať v boji až do konca.
O niečo neskôr sa Ján Vianney nemilosrdne šľahal bičom tak, že tmavá klenba pivnice sa ozývala údermi, kým sa konečne takmer v bezvedomí zrútil na svoje biedne lôžko. V noci sa vyľakal z nepokojného spánku, lebo sa mu zdalo, akoby mu sám Lucifer reval do uší. Všetko dunelo rehotom.

Krátko po polnoci rýchlo vstal, vzal lampáš a šiel do svojho kostola. Vrhol sa na kolená pred bohostánkom a volal k Bohu o potechu a silu.

spracoval: M. Magda

EXERCÍCIE (XXIV. časť)

Aj keď si Pán už autora týchto exercícií povolal k sebe chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Ide o uzdravenie malomocných. Ježiš kráča z Galiley cez Samáriu do Jeruzalema, Samaritáni boli od babylonského zajatia v sporoch so židmi, odpadli od židovstva a zmiešali sa s pohanmi. Správali sa ako nepriatelia voči pútnikom z Galiley do Jeruzalema, ktorí radšej obchádzali Samáriu cez dolinu Jordána. Aj Ježiša raz takto odmietli (Lk 9,53). Malomocní, ktorí prichádzajú k Ježišovi, sú z rozličných strán. Bieda stiera nacionálne rozdiely.

Malomocní smeli vstupovať do dedín, nesmeli však do miest a už vonkoncom do svätého Jeruzalema. Nesmeli sa asi priblížiť k ľuďom. To bola obrana spoločnosti pred nezvládnuteľnou chorobou, aby sa nešírila, určitý druh karantény. Malomocní zostali teda stáť opodiaľ. Volajú na Ježiša a oslovujú ho nie výrazom Učiteľ, lež Pane, Majster. Tak ho doteraz volali apoštoli, plní obdivu nad jeho mocou, veľkosťou a zvrchovanosťou v každej situácii. Malomocní prosia o milosrdenstvo: „Zmiluj sa nad nami!“ Ježiš im káže ukázať sa kňazovi. Kňaz mal podľa predpisov (Lk 14,2) zistiť, či je niekto naozaj uzdravený a teda čistý. Majú poslúchnuť zákon. A malomocný Samaritán? Aj ten má poslúchnuť a tak nájsť uzdravenie. Spása prichádza od Izraela cez Ježiša aj k Samaritánom. K uzdraveniu došlo asi na ceste ku kňazovi. Jeden z uzdravených sa ihneď vracia k Ježišovi. Oslavuje Boha. Cez Ježiša pôsobí Boh! Uzdravený sa skláňa až na zem a vyslovuje pred Ježišom vďaku za tento Boží čin. Boh ho cez Ježiša uzdravil! Zjavila sa sila a Božia milosť. Ako neďakovať! Božia blízkosť, s akou sa ľudia stretávali v Ježišovi, pohýnala k výkrikom prekvapenia – tak volal otec zomierajúceho dievčaťa a mnohí iní. V Ježišovi sa stáva viditeľnou Božia sila i dobrotivosť! Ľudia ju priamo vidia, počujú, cítia a prežívajú.

Muž, ktorý sa vrátil k Ježišovi, nebol žid, bol to Samaritán. Ako na inom mieste milosrdný Samaritán svojou dobrotivosťou, tak tento šťastný muž svojou vďačnosťou je už na ceste k evanjeliu. Úprimná a ušľachtilá ľudskosť, spojená s vierou v Ježišovo slovo, je už cestou k evanjeliu a spáse. Takto sa dostáva evanjelium pomaly k pohanom.

Ježiš dáva najavo prekvapenie. Neočistilo sa ich desať? Dalo sa čakať že sa vrátia všetci a že cez Ježiša budú všetci ďakovať Bohu. Cez neho dostali dar a milosť, cez neho im bolo treba ďakovať. Ježiš je hlavnou osobou. V nijakom inom mene niet spásy. Uzdravení sa uzdravili cez Ježiša. Patrilo sa poďakovať cez neho. Bohu. Neprišli. Prišiel len Samaritán, cudzinec a takmer nepriateľ.

Židia neďakovali. Prijali dobrodenie ako samozrejmosť? Ako čosi, čo im Boh mal a musel dať? Rozhodne im v ich neschopnosti chýba čosi podstatné pre spásu: pokora a vďačnosť. Samaritán prijal uzdravenie ako ohromujúci dar: žeby hriešnici a pohania boli vnímavejší pre Božie dary a viac si ich vážili?…

† Ladislav Franc, Víťaz

EXERCÍCIE (XXIII. časť)

Aj keď si Pán už autora týchto exercícií povolal k sebe chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Veľmi trápne bolo pre väzňov, keď ich prestali oslovovať ich vlastným menom a vyvolávali ich len ako číslo. Číslo 345751. Za číslom ako by sa celkom stratil človek, živá osoba. Z človeka sa stala vec, položka v inventári, otrok bez mena, bezprávna bytosť. Pracovalo číslo, v cele bolo číslo, manipulovalo sa s číslom.
V modernom živote sa aj mimo väzenia ujalo isté odľudštenie. Na úrade nezaváži, že ste tam osobne, to úradníka skoro ani nezaujíma. Zaujímajú ho vaše papiere. Bez nich sa s vami nebude ani rozprávať. Vaša legitimácia je dôležitejšia ako vy. Neuveria vám, ani že ste sa narodili, ak nemáte o tom papier. Všetko zverujeme papieru. A v sociálnom a hospodárskom živote? Hovoríme o človekovi ako o sile. Podnik potrebuje pracovné sily, robia sa nábory pracovných síl, hovorí sa o trhu práce, o pracovnom trhu. Vo verejnom živote sa zas hovorí o mase. Na námestí neboli vlastne ani ľudia, jednotlivci – bola tam masa. Spracúvame masy, už sme si na to zvykli.

Človek živý sa stráca v anonymite ako číslo, ako pracovná sila, stráca sa v mase. Takmer nik ho už nepozná po mene. Meno sa stalo menej dôležitým, a predsa, meno človeka je čosi podstatné. Podľa prastarého chápania meno nie je len označenie, ktoré niekto nosí, podľa ktorého ho možno poznať a odlíšiť od iných. Meno patrí akosi podstatne k osobnosti človeka. To, čo nie je pomenované, akoby neexistovalo. Kto nemá meno, akoby nemal ani tvár. Muž bez mena je bezvýznamný muž.

Vo Svätom písme sa predpokladá, že meno nejakej veci vyjadruje jej vnútro, jej podstatu, že to nie je čosi náhodné. Meno človeka má zodpovedať jeho vlastnostiam, jeho podstate, vyjadruje ho vnútro. Človek je to, čo vyjadruje jeho meno, V Písme sa na jednom mieste hovorí: „Nech sa môj pán netrápi pre toho naničhodného človeka, pre Nábala – veď je taký, ako jeho meno!“ (1 Sam 25,25) (pozn. Nábal – blázon).

Meno človeka je ako dvojník osoby. Kde je meno, tam je aj osoba, písmeno môže zastupovať osobu, „…počítajte všetkých mužov podľa počtu mien“ (Num 1,2). Meno je osoba. Tak sa v zjavení svätého Jána hovorí: „Jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám ho pred svojím Otcom“ (Zjv 3,5).

Ak si v tomto svetle všímame Ježišovu osobnosť, mnohé jeho slová a činy pochopíme oveľa hlbšie. V rozprave o dobrom pastierovi hovorí Ježiš o tom, aký je jeho vzťah k učeníkom a k ostatným ľuďom. Je to vzťah osoby k osobe. Dobrý pastier volá svoje ovce po mene. „Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa“ (Jn 10, 14). Tento zdanlivý detail odkrýva celé Ježišove vnútro!

„Pane, ty poznáš svojich po mene! V tomto je celá tvoja mentalita, v tom je vyjadrená celá atmosféra života s tebou!“ Pre náhodného chodca alebo turistu, pre cudzieho človeka je stádo stádom, anonymná masa, všetky tváre sa zlievajú, všetky ovce sú rovnaké, ovca ako ovca. Pre pastiera? Každé je iné, každá sa odlišuje od všetkých, každá má vlastnú podobu a každá ma svoje vlastné meno. Dobrý pastier pozná presne každú svoju ovcu, pretože ich má všetky rád a ku každej má svoj osobitný a osobný vzťah. Ani jedna sa nestráca bezvýznamne v mase ako číslo, ako položka.

Pane, takýto osobný je tvoj postoj k učeníkom, k poslucháčom, ku každému, kto sa k tebe priblížil a uveril v teba! Každého poznáš po mene! Nielen ako živú bytosť, ani nielen ako človeka, nielen ako belocha alebo černocha, Európana alebo Ázijca, nielen ako Francúza, Rusa alebo Slováka, Ty poznáš každého ešte konkrétnejšie. Poznáš ho po mene a akú lásku vkladáš od samého začiatku do mena, ktorým oslovuješ človeka! Prvý raz stretáš Petra a hovoríš mu: „Ty si Šimon, syn Jánov!“ (Jn 1,42). Poznáš ho teda dôverne, aj s jeho otcovským menom! Hneď prvým oslovením si získaval; človeka, meno Šimon, vyslovené tebou, bude mať toľko odtienkov dôvernosti, bude vyjadrovať toľko jemných odtienkov priateľstva a láskavých vzťahov! Čo sa ti zdá, Šimon? Od koho berú poplatok alebo dary pozemskí králi – od svojich synov, a či od cudzích? Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru a hoď udicu!“ (Mt 17, 25). A to srdečné blahoželanie: „Blažený si, Šimon, syn Jonáša, lebo telo a krv ti to nezjavili…!“ (Mt 16,17)
Pane, ako dôverne a pritom slávnostne pred všetkými uisťuješ Petra, že budeš pri ňom aj v tvrdých skúškach! „Šimon, Šimon, hľa vyžiadal si vás Satan, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba…!“ (Lk 22,31). Ako z týchto slov, z toho dvojnásobného oslovenia cítiť, že chceš Petra natrvalo pripútať k sebe a povzbudiť ho, aby sa nedal znechutiť ani svojou slabosťou, ani svojim zaprením!


A akú lásku, i keď trocha zarmútenú, vkladáš do oslovenia v Getsemanskej záhrade: „Šimon, spíš? Ani jednu hodinu si nemohol bedliť?“ A tá nepochopiteľná výzva, ktorou ho chceš prebudiť, pripútať k sebe natrvalo, čakať od neho viac, než od iných, zveriť mu väčšiu zodpovednosť: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“
Pane, v tomto oslovení Petra, v tomto mene Šimon, si ako dobrý pastier prezradil svoje vnútro, kus svojho srdca! Istotne nie náhodou si tak často vyslovil meno svojho najväčšieho učeníka! A taký istý vzťah si mal aj k ostatným a máš ho k nám všetkým. Aj iných si oslovoval po mene. V predvečer svojej smrti si dal cítiť Filipovi, aká hlboká je tvoja jednota s Otcom! V tvojom oslovení bolo toľko blízkosti: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznali ste ma, Filip?“ (Jn 14,9). Ako by si bol chcel vložiť do týchto slov celú svoju ustarostenú lásku! A posledná výzva, posledné zaprisahanie zradcu, mocné a dôrazné, je zároveň aj výrazným blízkosti, cez ktorú sa má spamätať: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ (Lk 12,32).

A čo tie ostatné dôverné oslovenia ľudí ich vlastnými menami! Čo to muselo byť za zážitok, keď si ich ty sám oslovil ich vlastným menom? „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci“ (Lk 10,41). Opakuješ jej meno tak dobrotivo, ako by si jej položil ruku na plece a ako by si ju chcel priviesť k tomu, aby uvažovala spolu s tebou. Ešte aj mŕtvych oslovuješ po mene a počujú ťa!: „Lazár, poď von!“ (Jn 11,4). Obraciaš so na svojho starého priateľa, akoby bol v druhej izbe, tak ako si ho volal za života, keď si bol v jeho dome! A táto tvoja výzva mu vracia Život, tvoje slovo ho prebúdza k životu! Slovo dobrého pastiera preniká až za hrob!

Na samom konci sa deje zas čosi opačné. Hoci ty sám si už na druhej strane smrti, hoci si už dodýchal na kríži a plný slávy žiješ novým životom vzkriesenia, zachováš si zvyk oslovovať svojich priateľov ich menom. Začal si najprv neosobne. „Žena, prečo plačeš?“ Potom sa hneď obraciaš na ňu priamo a oslovuješ ju po mene: „Mária“ (Jn 20,15). To je čosi iné. Toto slovo je čosi strašne živé, oživuje a prebúdza, toto slovo obnovuje v Márii Magdaléne vrúcnosť vzťahu, tragicky pretrhnutú na kríži. Mária nebude môcť nikdy zabudnúť na prízvuk, s akým si vyslovil naposledy na tejto zemi jej meno! V tomto prízvuku spoznala nielen teba, Pane, lež celú tvoju dobrotivosť!

A potom neskôr? Ten istý hlas zaznie v Šavlových ušiach na ceste do Damasku – tvoj hlas, oslovujúci po mene: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (9,4). Aj jeho, hoci je nepriateľ, oslovuješ starostlivo po mene. Keď si ho ožiaril svetlom, keď si ho nechal spadnúť prekvapeného z koňa na zem, priťahuješ svojho nepriateľa dôverným oslovením po mene „Šavol“! Toto zdvojené Šavol, Šavol prenikne veľmi hlboko do jeho vedomia, vryje sa mu do pamäti i do duše a zostane v ňom navždy ako najpresvedčivejší dôkaz pre apoštola Pavla, ktorý bude stokrát pokorne opakovať veriacim v Efeze či Korinte živým slovom i vo svojich listoch: „Zamiloval si ma!“

Pane, zo všetkých týchto príkladov cítim, akú silu lásky dobrého pastiera si vkladal do slova, ktorým si po mene oslovoval svojich priateľov a nepriateľov! Teraz chápem, prečo si to vôbec zdôraznil, keď si vykresľoval pred apoštolmi obraz dobrého pastiera: „Pozná svoje ovce, volá ich po mene…“

To nebola maličkosť. Ty si to chcel zdôrazniť, to, že poznáš a oslovuješ svojich po mene, to je nielen znak priateľstva, to je aj znak sily, ktorú vlievaš do každého, koho takto dôverne oslovuješ. Akú premenu to spôsobilo, keď si ty niekoho oslovil po mene! U Lazára premenu zo smrti do života, u Márie Magdalény premenu srdca a duchovné znovuzrodenie u Pavla apoštola. Ty si si to všetko uvedomoval! Ty, Pane, si vedel, čo značí meno Človeka a čo značí osloviť Človeka menom! V tvojich očiach nebol človek číslo, ani pracovná sila, ani zrnko v mase. Pre teba bol človek živá osoba, živý Boží obraz, potenciálny boží syn, tvoj brat a sestra, tvoj možný spolupracovník, Člen tvojej veľkej rodiny, tvorca a budovateľ sveta a Čakateľ večnosti! Pre toto všetko si oslovoval ľudí po mene.

A aby si vyjadril, ako veľmi si vážiš naše mená, čo všetko majú vyjadrovať naše mená, ktorými nás oslovuješ, niekedy si slávnostne dal svojim priateľom ty sám nové meno, ktoré im zostalo potom natrvalo a ktoré s nimi prechádza až do tvojej večnosti. Svojim najmilším učeníkom si dal takéto nové mená, ktoré mali vyjadrovať ich premenu v novú osobnosť po stretnutí s tebou, ich nové poslanie: „Ty si Šimon, syn Jánov, budeš sa však volať Kéfas, čo znamená Peter“ (Jn 1,42).

Aj mne si dal takéto meno, nové meno, meno nového človeka, Človeka s novou vzkriesenou dušou. Dal si mi ho pri krste! Odvtedy ma ním oslovuješ. Pane, ty aj mňa voláš po mene! „Moje meno, to som ja sám, moje meno, to, ktoré som dostal pri krste, zostáva so mnou navždy, preto si nám aj povedal: „Radujte sa, že vaše mená sú zapísané v nebesiach“ (Lk 10,20), Pane, ty ma oslovuješ po mene každý deň. Ustavične ma voláš, aby si ma premenil zo smútku do radosti, obrátil, oživil a kriesil.

Oslovíš ma po mene aj na samom konci, keď budeš hovoriť: „Dobre, sluha verný…, vojdi do radosti! Oslovíš ma po mene, keď budeš hovoriť: „Poďte, požehnaní od môjho Otca?“ Pane, dodrž aj nad každým z nás uistenie, ktoré si dal každému svojmu priateľovi, keď si povedal: „Jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám ho pred svojím Otcom“ (Zjv 3,5). A nech ani to nebude posledný raz, čo nás oslovíš ako dobrý pastier po mene!

† Ladislav Franc, Víťaz

Chrystos narodyvsja!


Drahí moji,
pozdravujem Vás v tomto novom roku. Denne sa modlím za Vás a ďakujem vám za Vaše modlitby za mňa a na moje úmysly.

Sviatky Narodenia Pána som prežil v radosti so svojimi farníkmi. Kostol bol každý deň nabitý. Spovedal som každý deň do Vianoc, počas Vianoc i po Novom roku. Denne sadám do spovednice, aby veriaci mali možnosť zmieriť sa s Pánom, a vždy prídu. Na sviatky som mal po tri sv. omše. Počas vianočnej oktávy som mal aj na filiálkach. Na Silvestra som išiel na filiálku a cesta bola taká, že som musel namontovať na kolesá snehové reťaze, lebo ináč by sme nevyšli. Pravda, 15 min. sme zmeškali na sv. omšu, ale moji veriaci ma čakali a koledovali, až sa ozývalo. Pred Vianocami nám na filiálke pustili plyn do kostola, hrejú dve gamatky. Na 4. adventnú bolo v kostole na sv. omši -5 stupňov, teraz, odkedy máme plyn, je +2. Kostol je vysoký a bude ťažko ho vytopiť, no aspoň nebude teplota pod nulou.

Nový rok, tak ako vždy, sme čakali v kostole. O 23:30 h v noci som vystavil Oltárnu sviatosť na tichú adoráciu. O polnoci začali zvoniť zvony, pomodlili sme sa novoročnú modlitbu, udelil som eucharistické požehnanie a poprial každému, kto bol prítomný, požehnaný nový rok. V noci bolo asi 60 ľudí v kostole, aj keď v centre dediny bol „bašavel“. Mam veľkú radosť, že moji veriaci (aspoň toľkí) takto privítali Nový rok. Ten zvyk, že v noci idú do kostola, som nezrušil. Toľko, ako tu, som sa ešte nikdy nenakoledoval, ani keď som bol na Slovensku. Po sv. omši i vo farskom kostole i na filiálkach všetci ostanú v kostole, ja sa prezlečiem z ornátu a spievame, až sa široko-ďaleko hlas ozýva. Spievame slovenské aj ukrajinské koledy.

Včera, v nedeľu som odmenil miništrantov. Udelil som im diplom za účasť a na sv. omšiach počas roka 2010. Mám 41 miništrantov vo farskom kostole, 33 je vždy pri oltári. Po jednom prichádzali ku mne, ja som prečítal meno a koľkokrát bol na sv. omši. Ľudia každému zatlieskali. Na ich tvárach som videl veľkú radosť, veď pri oltári majú svojich synov, vnukov i pravnukov. Dnes ráno (3.1.) som mal sv. omšu za všetkých, čo mi pomáhajú, (sestričky, miništranti, kantori, kurátori, zvonár, za každého, čo počas roka pomáhal pri kostole a na fare). Poobede idem na filiálku posvätiť domy. V stredu na druhej filiálke a od 6. do 9. 1. posviacam vo farskej obci.

Denne prosím o zdravie a silu. Tiež ďakujem, že Pán mi pomáha, že vládzem, lebo aj tu už prišla chrípka. (Ja som chrípke povedal, aby mi dala pokoj, že ja som celibátnik 🙂

Drahí moji, nech Vás Pán žehná v novom roku. Modlím sa za Vás a ďakujem Vám za všetko.


Pozn.: Duchovný otec Adrián bol vysvätený za kňaza spolu s našim duchovným otcom Oliverom v roku 1998, t. č. pôsobí na Ukrajine ako farár.

vďačný o. Adrián, Ukrajina

Rok 2011 pred nami


Bratia a sestry, vianočný čas je už skutočne za nami. Od Štedrého dňa sme postupne prežívali deň za dňom až po nedeľu Krstu Pána, ktorým sa vianočný čas uzavrel. Niekde ešte môžeme zazrieť vianočnú výzdobu, stromčeky, ale čas narodenia Pána je už minulosťou. Chcem sa Vám všetkým poďakovať za krásne prežitie vianočných sviatkov opäť ako farská rodina. Bolo to už siedmykrát. Taktiež všetkým najbližším spolupracovníkom, všetkým, ktorí pomáhajú, aby farnosť „fungovala“ po všetkých stránkach sa chcem úprimne poďakovať a zaželať v novom roku hojnosť darov Ducha Svätého.

Cez nedeľu Krstu Pána sme vstúpili do obdobia „cez rok“. Dieťa vyrástlo, stalo sa zrelým mužom. Dáva sa na cestu. Na tej ceste nie je sám, vníma hlas z neba, hlas svojho Otca: „Ty si moje milované dieťa, v tebe mám zaľúbenie.“ To mu bude posilou cez celý čas verejného účinkovania až po dokonanie na kríži za spásu všetkých ľudí.
V tom krste Pána Ježiša sa môžeme nájsť. Každý jeden. Krst znamená „ponáranie.“ My ako pokrstení sme ponorení do Božieho príbehu s ľuďmi. Nežijeme sami pre seba. Krst znamená živé spojenie so všetkými pokrstenými, solidarita a spoločenstvo s tými, ktorí idú tou istou cestou ako my. Sme jedno telo. Sme bratia a sestry.

Ako bratia a sestry budeme kráčať spolu ďalší rok, ktorý nám Pán Boh doprial. Je na nás, aby sme spolu v tejto farnosti medzi sebou nažívali v pokoji, v láske. Dokážme si odpustiť dlhoročné spory, zažeňme hnev medzi sebou a problémy vyriešme k vzájomnej spokojnosti. V láske k Bohu neustále vzrastajme cez každodenné skutky lásky k blížnemu a vytrvalú modlitbu. Krstné povedomie vo vašich srdciach nech sa upevní. Buďte hrdí, že ste kresťania – katolíci. Milujte Kristovu Cirkev aj s jej chybami. Radi prichádzajte aj naďalej so svojimi deťmi do kostola, ktorý 15. októbra v tomto roku slávi zlaté 50. výročie svojho požehnania.

Všetkým Vám, bratom a sestrám v Kristovi, v prvých dňoch nového roka prajem:

– aby ste pociťovali túžbu po pravých hodnotách,

– aby ste objavovali blízkosť Boha, dali mu miesto
vo svojich srdciach, dôverovali jeho posolstvu a cítili
jeho pomoc a útechu každý deň,

– aby ste prijali dary Ducha Svätého, ktoré Boh daruje
každému rôzne a dali týmto hodnotám priestor rásť
a pôsobiť pre seba a druhých,

– aby ste prispeli k rastu Cirkvi plnej Ducha a zostali
v solidarite s ňou, napriek nepriazni tohto sveta.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec