Mesiac: apríl 2005

Program:

8. 4. 2005 (piatok)
17:30 ruženec
18:00 sv. omša (prednáška)

9. 4 .2005 (sobota)
9:00 – 12:00 ruženec, prednáška, prestávka, litánie k Ružencovej Panne Márii, prednáška
12:00 – 14:30 obedná prestávka
14:30 – 15:00 prednáška
15:00 – 16:30 krížová cesta, diskusia
16:30 – 18:00 prednáška, ruženec
18:00 – sv. omša

10. 4 .2005 (nedeľa)
7:30 – sv. omša (ukončenie)
10:30 – sv. omša (ukončenie)

– 26. februára sa uskutočnil Zimný farský deň v Levočskej doline. Vyše 50 lyžiarov a sánkarov strávilo krásny oddychový deň uprostred prírody na zasneženom kopci. Vďaka, Bože, za krásny deň.
– 4. marca sme sa rozlúčili a na poslednej ceste odprevadili kňaza, vdp. Viktora Gregu, rodáka z Víťaza. Sv. omšu a pohrebné obrady vysluhoval Mons. Bernard Bober za prítomnosti 34 kňazov. Odpočinutie večné daj mu, Pane a večné svetlo nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji.
– 8. marca so svojimi vlastnoručne urobenými krížmi, na ktorých boli známe a neznáme tváre ľudí, kráčali deti krížovou cestou za Pánom Ježišom.
– 11. marca sa birmovanci aktívne zúčastnili na krížovej ceste, pri ktorej rozjímali o utrpení, smrti a nádeji zmŕtvychvstania Pána Ježiša.
– 19. marca sme posvätili sochu sv. Jozefa, ženícha Panny Márie v Ovčí.
– 25. marca na Veľký piatok sa uskutočnila krížová cesta od kostola sv. Ondreja na obecný cintorín. Bola venovaná nenarodeným deťom, keďže tento deň je dňom modlitieb za nenarodené deti.
– 25. marca sme začali novénu k Božiemu milosrdenstvu, ktorá sa završí posvätením obrazu Božieho milosrdenstva.
– 2. apríla sa naši birmovanci zúčastnili na Arcidiecéznom stretnutí mládeže v Košiciach na Terase, na ktorom sa slávnostne otvoril proces blahorečenia Anky Kolesárovej.

Stojte pri svojom kňazovi, dajte mu pocítiť svoj záujem a modlite sa za neho! Modlite sa! Ako sa modliť? Ľudsky opravdivo! Hoc aj slovami nasledujúcej modlitby:

Pane, ďakujem ti, že náš kňaz žije medzi nami a s nami a že je tu pre nás všetkých. Ďakujem ti za všetky jeho dary a prednosti. Daj, aby som sa nepohoršoval pre niektoré jeho chyby. Možno to tak musí byť, že ani on nie je celkom bez nich. Ľudia dokonalí ťažko znášajú krehkých a nerozumejú dobre ľuďom slabým, ktorí potrebujú ohľaduplnosť. Prosím ťa za nášho kňaza a za všetkých kňazov, aby prekonávali svoje chyby, aby nejasali, keď sa im niečo darí a aby nestrácali odvahu pri nezdaroch. Tvoje kráľovstvo nepozostáva z úspechov ani z neúspechov – spočíva v láske!

Viem, naši kňazi by museli byť vlastne géniovia, aby na všetko stačili. Majú byť učenými teológmi i vychovávateľmi malých detí. Majú byť špecialistami v rodinných otázkach pre mladých manželov. Majú byť hlbokými psychológmi pri vedení mládeže. Musia byť vzorom taktu, múdrosti a trpezlivosti v spovednici. Pri návštevách v rodinách musia pozorne počúvať, na úrovni diskutovať a byť duchaplní, aby ich nepovažovali za obmedzencov. Pri reči s neveriacimi majú prejaviť znalosť vecí občianskych, kultúrnych i politických, majú byť zbehlými historikmi, majú poznať vedy, literatúru, majú byť … – kým ešte???
Čakáme od kňazov, že na ulici budú mať oči všade a nezabudnú odpovedať na každý
pozdrav. Čakáme, že sa budú usmievať, kedykoľvek nás stretnú i keď sú azda polomŕtvi od
únavy. Čakáme od nich, že každú nedeľu budú v dokonalej kondícii ako rečníci, speváci a mystici – a cez týždeň dobrí elektrikári či zámočníci, aby si opravovali kostoly a kaplnky alebo auto, ktoré im vypovedáva, keď sa náhlia k chorému. Pane daj, aby sme svojich kňazov, týchto „univerzálnych špecialistov“ správne posudzovali v ich vyčerpávajúcom, neľudskom dennom programe! Daj, aby sme pochopili, že je dosť, ak z dvadsiatich špecializácií rozumejú dobre polovici či štvrtine.
Daj, Pane, aby sme ti neprestávali byť vďační za to, že sa títo muži vôbec odhodlali stať našimi farármi či kaplánmi, spovedníkmi a duchovnými vodcami. Vďaka, Bože, že si im dal odvahu ku kňazskému životu! A že my, vďaka tejto ich odvahe, môžeme sa sýtiť Chlebom života, zakladať dobré rodiny, dávať do poriadku svoje duše, žiť zo sily Evanjelia a v pokoji zomierať.
Daj, nech sme nášmu kňazovi preto aj niečo viac než len ustavičnými kritikmi. Pane, daj, aby som bol nášmu kňazovi viac než ustavičným kritikom aj ja osobne! Daj, aby som mu odpúšťal jeho občasnú podráždenosť z únavy i jeho malé ľudské omyly. Nech pochopím, že ja musím znášať len jedného kňaza, ale on má na starosti všetkých farníkov – toľko pováh a toľko želaní!
Pane, daj, aby som bol voči kňazovi niekedy aj trocha pozorný, aby nevidel okolo seba len ľahostajnosť, nepočul len šomranie, neskusoval len nepriateľstvo! A napokon daj, aby som bol vytrvalý v modlitbe za kňazov a aby som im pomáhal. Vtedy budú všetci cítiť, že tvoríme jednu Božiu rodinu – Cirkev.

prevzaté z časopisu Duchovná obnova

S krádežami u detí a maličkých má problém nejeden rodič. Veľmi často vystavujeme svoje deti tomu, že im nechávame na dosah ruky rôzne príťažlivé a žiadané veci, ligotavé a lákavé predmety či chutné ovocie a sladké dobrôtky, ktoré túžia ochutnať, ohmatať alebo si ich privlastniť či nebodaj ukradnúť. Je to neraz veľká chyba nás – rodičov a vychovávateľov. Nikdy nesmieme dať príležitosť dopustiť sa nejakého priestupku. Základný cieľ výchovy spočíva v tom, že deťom pomáhame stať sa pánmi vlastného života a správania.

Rozvoj autodisciplíny je otázkou dozrievania a prechádza rozličnými štádiami. Prvý krok, ako nájsť riešenie problematického správania, spočíva v dôkladnom pozorovaní, čo sa stane, keď veci nejdú tak, ako majú.

Väčšinu situácií charakterizujú tri fázy – /tri C/:
(C 1) Contesto = súvislosť /kontext/
(C 2) Comportamento = správanie
(C 3) Consequenza = následok
C 1 = súvislosť – fáza „predtým“ – je to kontext, v ktorom sa uskutočňujú fakty; C 2 = správanie detí; C 3 = následok – je to, čo sa stane alebo to, čo deti dosiahnu ako výsledok vlastného problematického správania.

Väčšina rodičov koná vo fáze C2 a C3 veľmi inštinktívne. Napríklad vždy, keď matka prichádza so svojou dcérkou do obchodného domu, čaká ju boj. Dievčatko zoberie balíčky cukríkov vyložené pri pokladni. Matka sa tak dostáva pred alternatívu: vrátiť balíčky späť na pôvodné miesto alebo zaplatiť úlovok s nejakou karhavou výčitkou. V tomto prípade: kontext – je obchod; správanie sú vrtochy dieťaťa, následok /vždy nepríjemný/ je ustúpiť alebo hádať sa.

Preventívny systém výchovy pozýva zvážiť najmä C1: Mama sa musí rozhodnúť, čo robiť skôr, kým príde k pokladni alebo skôr, ako pôjde do obchodu. Napríklad môže sa na určitý čas rozhodnúť nebrať dievčatko do obchodu, kým sa nebude správať tak, ako si želá mama.

Najmä rodičia preadolescentov si musia všímať kontext a nakoľko je to možné, majú ho mať pod kontrolou – teda chovanie ich detí v pubertálnom veku, až kým deti nie sú schopné konať a robiť zodpovedne samy. Napokon aj dospelý človek sa má naučiť vyhýbať sa príležitostiam. Preventívne je dôležité odstrániť každý kontakt so zlom či so zlým návykom.

V oblasti výchovy sa nesmie prihodiť to, o čom hovorí bájka: Jedna ovca objavila dieru v plote a utiekla. Bola šťastná, že odišla. Vzdialila sa a stratila. Vtedy zbadala, že ju stále prenasleduje vlk. Bežala a bežala, ale vlk ju stále sledoval, kým ju pastier nezachránil. S láskou ju priniesol do ovčinca. No pastier aj napriek upozorneniam dieru v plote neopravil!

Preto obaja rodičia pri výchove majú určiť jasné pravidlá, pravidelne kontrolovať ich zachovávanie.

MUDr.Vaščák Blažej

Rozmýšľala som, ako sa vám v úvode prihovoriť. A zo srdca mi stále vytryskuje tento krásny veľkonočný pozdrav gréckokatolíkov. Vo veľkonočnom období, namiesto pozdravu Pochválený buď Ježiš Kristus!, sa pozdravia takto. Je taký krásny preto, že v sebe skrýva najväčšiu radosť kresťanov. Náš Pán, Kráľ, Spasiteľ … vstal z mŕtvych, naozaj vstal. Po tom, ako obetoval svoj život za všetkých ľudí na svete, zomrel, ale na tretí deň vstal.

Aleluja, aleluja, aleluja, aleluja! Radujme sa všetci, z tej radostnej zvesti, Kristus dnes z mŕtvych vstal a hrob prázdny zostal. Diabla premohol, nebo otvoril. Zvíťazil, zvíťazil, zvíťazil! Túto pieseň naučil moju mamu a mnohých mladých pred viacerými rokmi duchovný otec Peter Adamčák. Od nej som sa ju naučila ja, veľmi sa mi páči, preto si ju rada spievam hlavne na Veľkú noc. Duchovného otca Adamčáka poznáte aj vy, možno z rozprávania vašich rodičov alebo starých rodičov.

Rozmýšľala som, koľkých kňazov si pamätám, koľkí sa počas môjho života u nás vystriedali. Som za každého z nich Bohu vďačná. Z ich posvätených rúk som mohla prijať sviatosti. Na toho, ktorý ma krstil si nepamätám, nikto z nás, kto bol pokrstený ako bábätko. Len naši rodičia nám povedali jeho meno. Na prvom svätom prijímaní sme boli už trošku starší a tak si toho kňaza už dobre pamätáme. Birmovanci sa stretnú už s otcom biskupom pri slávnosti, na ktorej im udelí sviatosť birmovania alebo, inak povedané, sviatosť kresťanskej dospelosti. Mne a mnohým ľuďom z našej farnosti udelil v roku 1981 sviatosť birmovania kapitulný vikár, vtedy sme biskupa nemali.

Prečo vám o tom píšem? Štvrtá veľkonočná nedeľa je nedeľou Dobrého pastiera. Kto je Dobrý pastier? V jednom podobenstve Ježiš hovorí svojim apoštolom o dobrom pastierovi: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10, 1-11).

Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní na štyridsiaty deň vystúpil na nebesia a na päťdesiaty deň nám zoslal Ducha Svätého. Ale pretože nás má veľmi rád, nechcel, aby sme tu na zemi zostali bez Jeho milostí. Preto na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu, teda všetkých pokrstených, Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby. Tie sú zamerané na dobro celého tela, lebo my všetci tvoríme tajomné Kristovo telo. Títo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, čo patria do Božieho ľudu, … dosiahli spásu.

Pán Ježiš túži po každom z nás, aby sme raz všetci prišli do neba. Ale táto naša cesta má veľa nástrah, prekážok, ktoré stavia zlý duch – satan. Preto všetci potrebujeme Božiu milosť – takú Božiu pomoc cez sviatosti a tie môžu udeľovať iba vysvätení kňazi. Najvyšším kňazom je náš Svätý Otec Ján Pavol II. Je Kristovým zástupcom a pastierom celej Cirkvi. Najmä teraz, keď prežíva svoju chorobu a všetci sledujeme, ako sa mu darí, podporujeme ho svojimi modlitbami, aby mal potrebnú silu. Potom sú biskupi a kňazi.

Na nedeľu Dobrého pastiera si pripomíname všetky tieto povolania. Môžeme sa za nich v tento deň viac modliť, aby boli vždy kňazmi podľa srdca Ježišovho a obetovať za nich obety.

Poďme spolu urobiť darček pre nášho duchovného Otca Olivera.
Podľa predlohy si obkreslite vtáčika. Najlepšie na výkres. Zo zbytkov látky si na predlohu s pomocou lepidla prilepte kúsky látky podľa vlastnej fantázie môžete mu z látky nalepiť oči a zobáčik mu urobíme z dreveného štipca na prádlo. A vtáčik je hotový. Týmto darčekom môžete obdarovať duchovného otca v nedeľu 17. apríla keď bude nedeľa Dobrého pastiera.

Otázka na svätú omšu pre vás: O kňazstve je napísaná kniha Dar a tajomstvo. Zistite, kto ju napísal a odpoveď prineste na sv. omšu. CHRISTOS VOSKRESE! VOISTINU VOSKRESE!
KRISTUS VSTAL ZMŔTVYCH! NAOZAJ VSTAL!
Požehnané dni vám všetkým.

Eva

Náš farský časopis vydávame šiesty rok. Cítime určitý útlm našich prispievateľov. Možnože málo oslovujeme našich čitateľov. Poradíte nám niečo?
Buď dať anketu, niekedy sa „vyplaví“ veľa vecí, rozdať lístky čitateľom, čo by čakali, čo navrhujú.

Mali sme anketu a nezabralo to. Z 500 anketových lístkov sa vrátilo 7.
Skúste vypátrať, čo by ľudia chceli; tá ponuka by mala rezonovať na to, čo potrebujú. No vždy musí byť niekto, kto je tým animátorom, ktorý to ťahá. Aj na sebe vidím, že neraz aj mám nejaký nápad, no keby to zo mňa „nevydolovali“, tak to nenapíšem. Pomerne veľa článkov mi vychádza, no väčšina sa rodí krvopotne, až keď čas veľmi tlačí a vtedy človek zmobilizuje svoje sily.

Keď sa môžem vrátiť k vášmu stretnutiu v Ljubljane: ako jedna z priorít bola označená potreba osobného kontaktu a ústretovosti voči pracovníkom v tlači, rozhlase, televízii. Môžete to konkretizovať?
My už inštitucionálne do svetských médií neprenikneme, napr. žeby sa arcibiskup Sokol, ktorý má na starosti médiá v rámci biskupskej konferencie, dohodol so šéfredaktorom Markízy na tom, že zaradí jednu náboženskú rubriku. To nejde a nepôjde nikde v Európe. A tu je dôležité mať osobné kontakty, napr. v SITE alebo TASR a povedať: „Je sobota, viem, že nemáte čo dať a my tu máme zaujímavú tému“ a pustiť to do spravodajstva. Alebo brnknúť programovému riaditeľovi TA3, povedať: „Máme tu kardinála Tomka, je ochotný ísť do štúdia, beriete ho za hosťa?“ To je ten osobný kontakt. Alebo pár hodín dopredu viem, že o 12:00 h bude pápež menovať nového biskupa pre Slovensko. Na menovanie biskupa máme už pripravený celý systém – pripravíme krátky životopis, naskenujeme fotografie a 12:02 h už to je v Rádiožurnále a agentúrach. Tým, že je to trhák a mám tam známeho, tak to ide v hlavnom žurnále. Toto sa tam chcelo povedať – je nevyhnutné vytvárať si osobné kontakty, vďaka ktorým sa dá v svetských médiách cirkevná tematika ako-tak prezentovať.

V novembri minulého roka v Košiciach vyhlásil otec arcibiskup Tkáč diecéznu synodu Košickej arcidiecézy. V Banskej Bystrici už beží a podľa jedných záverov bolo aj v KN uvedené, že sa pracuje na pastorácii prostredia: je potrebné ísť na miesto, kde človek žije, ktoré ho ovplyvňuje, kde zažíva úspech a sklamanie. Máte aj vy také skúsenosti?
Osobne áno. Málo sa pohybujem v klasických cirkevných štruktúrach, v škole, v spovednici … Som stále medzi ľuďmi. Na vládnej recepcii vo vládnom hoteli Bôrik jeden človek potreboval spoveď, nuž som ho vyspovedal rovno tam, vonku na terase. Taktiež som spovedal v rýchliku, kde ma jeden človek spoznal a poprosil o spoveď počas jazdy. Nemám s tým problém. Verím, že aj synoda tomu pomôže – dostať sa viac medzi ľudí. V košickej je viac než polovica synodálnej komisie laikov, nielen kňazi. To prinúti zaoberať sa témami, ktoré rezonujú v  každodennom živote, že tam donesú niečo zo života. Je to experiment, my nemáme so synodami dlhé skúsenosti. Košickí sa poradia s bystrickými, nastúpia na ich skúsenosť a posunie sa to ďalej. Je to niečo, čo sa momentálne „varí.“ Výsledky ešte nevieme.

Prišli ste k nám v prvú adventnú nedeľu. Ako vy prežívate nedeľu?
Nedeľu sa vždy snažím prežiť pastoračne, väčšinou v nejakej farnosti medzi veriacimi. Páči sa mi v Petržalke, kde je kostol uprostred blokov; z tých domov sa ako riečky stekajú ľudia na omšu a podobne sa zase rozídu. Cez advent si vždy dám nejaké predsavzatie z 3 oblastí: vzťah k Bohu, k sebe, k druhým. Vianoce trávim väčšinou v službe. Komentoval som v televízii polnočné, dvakrát som bol na vianočnú noc v rozhlase, v nočnej pyramíde s tými, čo sú v službách, v nemocnici, opustení … Urobili sme takú „éterickú rodinu“, kde sme sa rozprávali cez rozhlas; navodilo to úžasnú atmosféru. Veď moja mediálna farnosť sú práve poslucháči.

Čo vás v poslednej dobe potešilo, povzbudilo?
Hovorí sa, že pesimista – to je len dobre informovaný optimista. Napriek tomu, že mne sa tie informácie sypú z každej strany, cítim sa skôr optimista. Veľmi často vidím, že Boh si poslúži zlým na dobré, napr. niekto ma ako hovorcu „zhodí“, ale nechtiac mi spraví veľkú reklamu. Nie mne, ale Cirkvi alebo tej myšlienke. To sú víťazstvá Prozreteľnosti obyčajne tam, kde by to človek najmenej čakal. „Veľký režisér“ dokáže aj to, čo sa zdá ako prehra premeniť na dobré.

Vaše záverečné slovo pre našich čitateľov?
Ste vo farnosti Víťaz, tak vám všetkým prajem, aby ste víťazili nad zlým v sebe a pri konaní dobra, aby ste robili rekordy. Aby víťazil aj Váš časopis a nachádzal si čoraz viac čitateľov vo farnosti Víťaz.

za rozhovor ďakuje A. Blizmanová

Tak ako som rozjímal o viere, tak rozjímam i o krížovej ceste, lebo jedno s druhým súvisí, jedno bez druhého nemôže byť. Keby nebolo kríža a krížovej cesty, nebolo by ani viery, ani spásy. Veľkým prameňom sily by pre nás mala byť krížová cesta. Ona nám zobrazuje 14 zastavení, posledné hodiny nášho Pána Ježiša Krista krátko pred smrťou.

Len sa vžime do tejto cesty kríža, ako Ježiš trpí, klesá pod ťarchou kríža, napomína plačúce ženy, stretáva sa so svojou Matkou alebo už celkom vysilenému pomáha Šimon z Cyrény niesť kríž. Koľko matiek by aj v dnešnej dobe zaplakalo nad svojimi deťmi. Ale Ježišova Matka nenarieka, všetko si uchováva vo svojom srdci a doprevádza svojho Syna až na popravisko na Kalváriu. Rozjímajme aj nad jeho slovami v Getsemani, keď sa obrátil k svojmu Otcovi: „…, ale nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane“. Tieto slová by sme si mali opakovať stále. Mali by sme sa zamyslieť nad jeho zmŕtvychvstaním, že jedného dňa aj my vstaneme, že raz prestane aj to svetské hašterenie, nenávisť, klamstvo, pýcha či závisť. Ako sa budeme červenať pred Pánovou tvárou, či nie viac ako spolu ukrižovaní lotri na Golgote? Spomeňme si na ich krátky rozhovor, ako vyznel dopad ich tragédie. Prvý: „Čo si ty za Mesiáš? Zostúp z kríža! Zachráň seba i nás … !“ Druhý ho zahriakuje: „Ani ty sa nebojíš Boha? My spravodlivo trpíme, lebo sme si to zaslúžili. Tento nič zlého neurobil.“ A tak víťazí svojím srdcom vedľa Pravdy, ktorá trpí nevinne a modlí sa za mučiteľov. V ňom sa ozve aj víťazstvo srdca: „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“ „Ešte dnes budeš so mnou v raji“, tak zaznievajú Ježišove slová v celých dejinách. Len my ľudia sme veľmi citliví na slobodu rozhodovania. Nanovo privolávame: „Zostúp z kríža …!“ Nestaviame sa proti Pravde? Nie sme horší ako lotor po ľavej strane? Neustále sa mu vysmievame, dokonca ani v kostole si nevieme udržať svoj jazyk na uzde; nečudujme sa deťom. Bez prestania ho pribíjame na kríž. Koľko urážok dnešného skazeného sveta musí Ježiš znášať tak, ako nikdy predtým. Máme ešte odvahu povedať: „Pane, spomeň si na nás, keď prídeš do svojho kráľovstva?!“ Zamyslime sa každý sám nad sebou a porovnajme, ku ktorému lotrovi patríme alebo ktorému sa podobáme.

Prežívame veľkonočné obdobie. Mnohí sme si splnili pred Veľkou nocou povinnosť sv. spovede, ale v mnohom to nestačí, ak nebudeme žiť skutočný život kresťanov katolíkov. Vrátim sa ešte na začiatok pôstu k Popolcovej strede: „… prach si a na prach sa obrátiš!“ Zamyslime sa niekedy nad tým, že sme len obyčajný prach, z toho prachu sme boli stvorení a naše hriešne telo sa raz vráti do prachu zeme? Priznáme si, akí sme slabí a malicherní, že sme len z toho prachu, ten prach niekto vymodeloval a stvoril človeka? Musela to byť nadprirodzená sila, ktorej hovoríme Boh. Preto má Boh človeka veľmi rád takého, aký je. Práve On poslal svojho Syna z lásky k nám, aby za nás trpel a aby človeka aj spasil.

Lenže človek už od počiatku stvorenia sa dal zlákať inému Bohu – predstaviteľovi tmy a otroctva hriechu. Aj v dnešnej takej vychválenej dobe, akoby sa človek nevedel nájsť, stále čosi hľadá. Nestačí mu len veriť v jedného Boha, ale vyhľadáva to, čo mu najviac vyhovuje, len aby sa vyhol desiatim Božím prikázaniam. Uverí všelijakým bludom, reklamám, televízii, ba aj pomýleným politikom. Zabudli sme na štyridsiate roky, ako sa za druhej svetovej vojny zdravilo Zig Heil? Dnes zvlášť mladí ľudia aj z Víťaza, vychádzajúci z baru okolo tretej hodiny nadránom, takéto pozdravy vykrikujú, obzvlášť na našej ulici; počul som to, nie je to hanba? Alebo „od rozkošu sa psy besnia“? Neprajem našim mladým tie roky, neprajem tých politikov, ktorí po druhej svetovej vojne takisto sľubovali a ľudia naleteli. A čo bolo potom, to neprajem nikomu. Aké prenasledovanie začalo, veľa ľudí pre vieru stratili aj svoje vlastné životy.

Chceme to aj teraz? Nepoučili sme sa? Potom už bude neskoro nariekať. Aj dnešní pohrobkovia ľavice či liberáli sú im podobní. Veď im záleží iba na jednom, ako ľudí nalákať aj cez supermarkety a odviesť ich od Boha, od viery. Alebo sme už takí slepí a hluchí? Alebo tak sa máme dobre, že nám už Boha netreba, že si vystačíme aj bez Neho? Načo je nám potom pôst, načo očakávame Veľkú noc a jeho slávne zmrtvýchvstanie, len tak pre parádu, zo zvyku? Napadli ma znova Ježišove slová z Getsemany: Ó, Bože, nie naša vôľa, ale Tvoja nech sa stane.“ Urob s nami, čo chceš, lebo si to zaslúžime ako lotor napravo či naľavo. Lenže Ježiš plnil Otcovu vôľu, šiel na smrť, aby zahubil diabla. A aká je naša vôľa? Či chceme znova volať: „Ukrižuj?“

Salanci Adolf

Chcem sa s Vami podeliť o jednu príhodu, na ktorú rada spomínam.
Zastupovala som kolegyňu na obvodnej ženskej ambulancii. Mali sme veľa pacientok, pretože naša pani lekárka pomerne úspešne liečila sterilitu – neplodnosť. Moja práca ma veľmi bavila, avšak bola tu aj háklivá téma – interrupcia – umelé prerušenie tehotenstva. Našťastie, bolo ich na našej ambulancii málo.

Raz k nám prišla asi 35-ročná pani. Bola tehotná. S manželom sa dohodli, že ďalšie bábätko už nechcú, že pôjde na zákrok. Doma mali dvoch chlapcov. Snažili sme sa ju od toho odhovoriť. Veď to môže byť aj dievčatko, ktoré ešte nemajú. Avšak presvedčiť sa nedala. Doktorka ju objednala na odbery. Mojou úlohou bolo vypísať žiadosť. Mali sme starý písací stroj, ktorý často robil preklepy. Aj pri písaní tejto žiadosti urobil preklep a tlačivo pokazil. Pani si prišla pre výsledky a žiadosť s tým, že ráno odchádza do nemocnice. Keďže žiadosť nebola dopísaná, dohodla som sa s ňou, že príde pre ňu ráno. Pýtali sme sa jej, či si to nerozmyslela. Odpoveď bola záporná. Ráno si prišla pre žiadosť a na naše veľké prekvapenie nám oznámila, že predsa si to dieťatko nechá. Boli sme šťastné a objednali ju do poradne pre tehotné. Zaiste, na jej rozhodnutí mal zásluhu aj náš písací stroj, ktorý jej ešte poskytol čas na premýšľanie.

Po polroku som sa vrátila späť na pôrodnícke oddelenie. Mala som odpoludňajšiu službu aj s pani lekárkou z ambulancie. Pamätám sa, bola streda a dotyčná pani, o ktorej som písala, prišla na pôrod. Porodila krásne zdravé dievčatko. Boli sme dojaté. Po lícach nám stekali slzy šťastia. Zaiste to bola Božia vôľa, aby sme boli pri tom pôrode. Veď koľko dní a služieb je v mesiaci a práve na našej službe porodila svoje dieťatko.

Nedávno som ich stretla. Mama povedala svojej dnes už skoro dospelej dcére: „To je tá sestrička!“ Je to krásne tmavovlasé dievča a ja sa teším, že je medzi nami.

Helena Terpaková

Ježiš zomieral, jazyk mal úplne vyschnutý. „Žíznim!“, slabo zneli slová. „Dajte mi trochu vody.“ Zarmútený Ján odvetil: „Odpusť, Pane, zabudli sme na vodu.“ Najbližší a priatelia ponúkli vojakom peniaze, aby sa mu dali napiť. Jeden z vojakov namočil špongiu do zoctovatelého vína, primiešal žlč a chcel mu dať piť. Stotník Abenadar mu to nedovolil. Vytrhol vojakovi špongiu, vyžmýkal ju a namočil do čistého octu. Napichol ju na hrot kopije, priložil Ježišovi k ústam. Ježiš otočil hlavu a šepol: „Keď už nebudem mať hlas, prehovoria ústa mŕtvych“, hovorí Emmerichová. Nastala posledná hodina, hodina utrpenia Pána. Telo mu zalial studený pot Ježiš, zveruje svoju matku apoštolovi Jánovi. „Dokonané je!“ Zdvihol hlavu a mocný hlas prenikol nebo i zem. Zvolal: „Do tvojich rúk, Otče, porúčam svojho ducha!“ posledným výkrikom, zem sa zachvela. Mnoho domov sa zrútilo a skala Kalvárie pukla.
Keď Abenadar podal Pánovi ocot, zamyslel sa. Stále upieral zrak na Ježišovu tvár. Aj nemá tvár koňa zosmutnela a hlava sa mu sklonila pred potupenou tvárou Božieho syna. Pyšného stotníka osvietila Božia milosť, odhodil kopiju a zvolal: „Pochválený buď, Bože všemohúci, Boh Abraháma a Jakuba! Toto je skutočne Boží syn!“ Abenadar odovzdal koňa Kassiovi a zveril mu velenie. Pilát si zavolal Abenadara, ktorý mu bez obáv vyrozprával podrobnosti o Ježišovej smrti a o vlastnom obrátení. Piláta veľmi zarazili posledné Ježišove slová na kríži, o ktorých ho informoval stotník. Preto sa rozhodol vydať Ježišove telo Jozefovi z Arimatey. Pilát poslal Abenadara, aby dohliadol na odovzdanie Ježišovho tela.
Kassius behal na koni z jednej strany na druhú. Tento dvadsaťpäťročný mladík bol postihnutý škuľavosťou; nemal pochybnosti, že Ježiš je už mŕtvy. Zahnal koňa ku krížu a kopijou prebodol Kristovi pravý bok tak, že kopija prešla srdcom a hrot kópie vyšiel na ľavej strane hrudníka. Hneď vyšla krv a voda, ktorá ostriekala Kassiovu tvár. Ten zoskočil z koňa a začal vyznávať Božieho Syna. Oči sa mu uzdravili. Aj vojakov sa tento čin veľmi dotkol a chválili Boha. Po Ježišovej smrti sa Abenadar dal pokrstiť a prijal meno Ktezifón. Aj poddôstojník Kassius sa stal kresťanom a dostal meno Longinus. Medzitým kati prišli k lotrom, aby im polámali kosti. Dizmas a Gezmas patrili vlastne k lúpežným bandám v egyptskom pohraničí. V ich tábore prenocovala kedysi Svätá rodina pri úteku do Egypta. Ako dieťa bol Dizmas malomocný, ale keď ho matka vykúpala vo vode, v ktorej vykúpala sv. Matka Ježiška, vyzdravel; Gezmas sa ani tu neukázal; vojaci im polámali kosti a zahrabali ich do spoločného hrobu. Jozef z Arimatey, Nikodém, Kassius a Abenadar zložili ukrižovaného z kríža, „obrátení“ vojaci boli pripravení pomôcť. Mŕtve telo dostalo modrastú farbu, lebo stratilo veľa krvi. Poumývali ho a ponatierali, celé obložili vonnými bylinami, zabalili do plachty. Pochovali Pána pri svetle fakieľ. Potom už úzkostlivo očakávali Pánove zmŕtvychvstanie, lebo verili, že sa jeho slová naplnia.
V sobotu večer, keď sa Mária vrúcne modlila, pristúpil k nej anjel a povedal jej, aby šla k Jozefovej záhrade, lebo sa s ňou chce stretnúť Pán. „Bolo 21:00 h“, hovorí Emmerichová, „keď z neba k nej zostupovala Spasiteľova duša, sprevádzaná množstvom duší praotcov. V očiach Márie boli všetky bolestné zastavenia. Hrob strážili traja strážcovia, ostatní sa vrátili do Jeruzalema. Bola takmer polnoc, keď Pánov sprievod prešiel krížovou cestou; Ježiš ukázal spaseným dušiam utrpenie, ktoré znášal. Anjeli pozbierali každú čiastočku Pánovho tela vytrhnutú pri bičovaní“, opisuje mystička.

„V prvý deň po sobote som videla vo veľkej žiare Ježišovu dušu medzi dvoma bojovnými anjelmi, medzi množstvom žiarivých postáv. Ježišova duša zostúpila do hrobky a splynula s jeho telom, ktoré sa hneď začalo hýbať. Žiarivé Pánovo telo vyšlo akoby z obalu, boku Kristovej rany. „Videla som pod podstavcom netvora s chvostom hada. Zlostne obracal hlavu k Pánovi. Vzkriesený Spasiteľ držal v ruke tyč, na ktorej bola víťazná zástava. Ježiš pošliapal dračiu hlavu a tyčou tri razy bodol draka do chvosta. Drak sa stiahol a spadol do priepasti“, hovorí mystička. „Podobného draka som videla aj pri počatí.“ Obraz draka s rozšliapanou hlavou nám ukazuje víťazstvo Krista nad smrťou. Keď Ježiš porazil draka, vzniesol sa v žiare cez skalu. Zem sa zatriasla a z neba zletel anjel, odvalil kameň a posadil sa naň. Vystrašení vojaci popadali na zem ako mŕtvi, aj Kassius, ale rýchlo sa spamätal. Podišiel k hrobu a vidiac prázdny hrob bežal Pilátovi podať správu. V tej chvíli sa ukázal Spasiteľ svojej matke. Medzitým si ženy nevšimli dianie, ktoré tomu predchádzalo.

Vo videniach videla mystička Ježiša vedľa mnohých, ale nie všetci ho videli. Farizeji, saduceji a herodiáni dali vyhlásiť, že slávenie Veľkej noci prerušilo zemetrasenie a prítomnosť nečistých osôb. Vysvetlenie doplnili o Ezechielovo videnie o oživení mŕtvych. Chceli potrestať tých, ktorí budú rozširovať reči, ktoré nie sú v súlade s ich vyhlásením. Nedalo sa zabrániť pravde. Už za pôsobenia diakona Štefana (32-36) bola veľká časť územia kresťanská. Annáš zúril a bol ako posadnutý diablom. Keď ho zavreli, viac sa už von nedostal. Zlosť zožierala Kajfášovo telo. Márne hľadal Pilát svoju ženu, ktorá sa ukrývala v Lazarovom dome. Tento dom v Jeruzaleme nebol podozrivý, ženy doň nesmeli vstupovať. Štefan bol Pavlov bratanec a tak bol málo známy. Nosil jej jedlo a vysvetľoval jej Kristovo evanjelium.

„Panna Mária žila ešte po Nanebovstúpení Pána tri roky na Sione, tri roky v Betánii a deväť rokov v Efeze. Odviedol ju tam Ján, lebo Židia začali veľmi prenasledovať Lazára a jeho sestry“, hovorí Emmerichová. V posledných týždňoch života sa zdalo, akoby na tomto svete bolo už iba telo. Jej čistá duša akoby už bola pri jej Synovi v nebesiach. Keď svätá Panna usnula, jeden zbor anjelov prišiel pre jej dušu, druhý po jej telo. Ani mystička vo svojich výpovediach nespomína, aby Matka Božieho Syna bola po smrti niekde pochovávaná.

Poďakovanie patrí Tebe, Spasiteľu, že si nás miloval láskou večnou. Ďakujeme Ti, Pane Ježišu, že si nás tak miloval! Ďakujeme Ti, Pane Ježišu, že si nás vykúpil! Prosíme Ťa, Pane Ježišu, pre Tvoju preliatu krv, doveď nás do večnej blaženosti svojho nebeského Otca! Amen.

Nech prápor Kristov veje výš,
a skvie sa spásny svätý kríž,
svoj život na ňom skončil Pán,
smrťou za nás, On život dal.

Ó, strom prekrásny, vznešený,
božskou krvou si zdobený,
Tebe je daná neba česť,
že´s mohol sväté telo niesť.

Sláva buď, krížu, nádej tých,
čo v smrti chvíľach majú vzdych,
rozmnožuj milosť veriacim,
daj spásu dušiam kajúcim.

Ján Jenča

Ako a kedy vznikol ruženec?
Nikto presne nevie, ale píše sa, že keď bolo vo Francúzsku bolo okolo roku 1206 veľké prenasledovanie kresťanov a rozšírilo sa albínske kacírstvo, vtedy sv. Dominik v meste Tulus veľmi napomínal a káral ľud a ešte horlivejšie sa modlil k Panne Márii. Tri dni a tri noci vytrval v modlitbe na kolenách, až sa mu zjavila Matka Božia Kráľovná. Dala mu do rúk sv. ruženec s tým, že je to zbraň proti všetkým útokom a bludom a učila modliť sa ho. Sv. Dominik sa tomu veľmi potešil, začal sa ho modliť aj šíriť modlitbu sv. ruženca a zvíťazil.

Ako vzniklo ružencové bratstvo?
Tradícia hovorí, že istá zbožná žena chcela duchovne pomôcť misionárom. Tak začala vymieňať tajomstvá ruženca medzi 15 ľuďmi, ktorí uverili, že v spoločenstve je sila modlitby v Božích očiach účinnejšia. Toto sa začalo šíriť, až vzniklo ružencové spoločenstvo, ktoré dostalo názov ružencové bratstvo. Jeho šíriteľom z poverenia pápežov od čias sv. Pia V. je rehoľa dominikánov.

Kedy sa začal u nás sv. ruženec modliť?
Z ústneho podania našich prarodičov asi okolo roku 1890 – 1892. Najprv sa ho učili modliť v kostole s kňazom spoločne bez výmeny. Až keď sa do modlitby zapojilo viac ľudí, zakúpili sa tajomstvá, utvorili sa skupinky – každá mala aj svojho horliteľa, ktorý sa staral o svoju skupinu, o výmenu tajomstiev, ktorá v tom čase bola po domoch. Hlavný horliteľ nebol určený. Až v roku 1958, teraz už nebohý kňaz Peter Adamčák, to zmenil tak, že sa začala výmena tajomstiev v kostole oferou okolo oltára. Zvolil sa hlavný horliteľ – pani Helena Iskrová a nebohý Daniel Baloga ako dozorca. V roku 1996 pozvala hlavná horliteľka do našej farnosti rehoľníkov z rehole dominikánov z Košíc, ktorí prišli s pani Martou Uchalovou a upravili výmenu tajomstiev tak, ako je to teraz. Pani Helena Iskrová to viedla až do roku 2003, kedy odovzdala vedenie ružencového bratstva pani Kataríne Pacovskej. V decembri sa v kostole za prítomnosti dekanátneho horliteľa pána Petra Hatalu, duchovného otca O. Székelyho a horliteľov ružencových bratstiev konali voľby hlavného horliteľa. Stala sa ním pani Emília Uličná. Každý horliteľ dostal stanovy Ružencového bratstva, ktoré boli podrobne popísané aj v Spektre č. 9/2004 duchovným otcom Oliverom Székelym.
Naše ružencové bratstvo patrí do Sabinovského dekanátu, v ktorom je 31 ružencových bratstiev, z toho jedno rómske v Jarovniciach. Počet všetkých členov ružencového bratstva v sabinovskom dekanáte je 4 400. Od roku 1997 sú zaevidované v Dominikánskom mariánskom centre Salve v Košiciach. Raz v roku sa horlitelia ružencových bratstiev stretávajú na spoločnom stretnutí, aby si navzájom vymieňali skúsenosti a riešili problémy v jednotlivých bratstvách.

V našom ružencovom bratstve máme 47 ruží. Patríme medzi najväčšie ružencové bratstvá na Slovensku. Členmi sú deti od 7 rokov až po najstarších. Ruženec je u nás veľmi obľúbenou modlitbou azda preto, že je jednoduchý, má hlbokú a múdru jednoduchosť, po ktorej hladujeme a v ktorej nachádzame pokoj. Naši predkovia nám zanechali tradíciu hlbokých modlitieb rozlúčky so zosnulým členom ružencového bratstva a s prekrásnou ľudovou duchovnou piesňou „RUŽENCOVÉ BRATERSTVO VYSLALO K NÁM POSOLSTVO …“, v ktorej skrze ružencovú Pannu Máriu veriaci ľud prosí o záchranu duše zomrelého. Všetci, čo sa radi a úprimne modlia sv. ruženec alebo aspoň jeden desiatok, mohli by svedčiť o vyslyšaní prosieb. Modlíme sa ho denne s láskou. Veď to nevyžaduje veľa času, jeden desiatok trvá asi 5 minút a môžeme ho vsunúť do rannej alebo večernej modlitby. Máme pár ruží neúplných a preto, kto by cítil v duši a chcel sa stať členom ružencového bratstva, prijať záväzok denne pomodliť sa jeden desiatok ruženca, nech sa k nám pripojí a obetuje to za spásu svojej duše a duší celého sveta.

My starší vyzývame vás mladých ako aj našich birmovancov, ktorí počas krížovej cesty pri trinástom zastavení meditovali o bolestnej Božej Matke, ktorá ich vyzývala modliť sa sv. ruženec. Nevzdávajte sa toho jedného desiatku z ruženca. Hovoríte, že nemáte čas, že sa ho zabúdate modliť. To je len výhovorka. Tak ako je vašou povinnosťou učiť sa, aby ste boli užitoční pre spoločnosť, tak je aj našou kresťanskou povinnosťou milovať Pannu Máriu a pomáhať jej v duchovnom boji s ružencom v ruke za obrátenie hriešnikov a zachraňovať duše. Ona vám to v živote stonásobne vynahradí. Veď ruženec je bezpečným sprievodcom na cestách, len skúste si zaspievať pieseň „PO MATKE ZDEDENÝ RUŽENEC VZÁCNY MÁM“ a pochopíte jeho silu a pomoc.

4. apríla na sviatok Zvestovania Pána bude hodinu pred sv. omšou sv. ruženec formou večeradla s Pannou Máriou. Budeme sa ho modliť spolu so spoločenstvom z Inštitútu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie z Košíc. 8., 9. a 10. apríla 2005 bude sa u nás konať duchovná obnova vedená pátrom Šimonom Tyrolom, promótorom pre ružencové bratstvá na Slovensku. Ctitelia Panny Márie a sv. ruženca, využime tento milostivý čas na svoju vnútornú duchovnú obnovu.

„S ružencom v ruke prichádzame k Tebe Mária ako k bráne neba: „Kráľovná posvätného ruženca, oroduj za nás! V požehnanom čase Veľkej noci prajem všetkým členom Ružencového bratstva hojnosť Božích milostí od zmŕtvychvstalého Krista, trvalý pokoj a plnosť radosti veľkonočného tajomstva.“ Týmto veľkonočným pozdravom sa nám prihovoril náš dekanátny horliteľ Peter Hatala a zároveň udelil pamätné poďakovanie horliteľke ružencového bratstva Helene Iskrovej za dlhodobú prácu v bratstve. K tomuto poďakovaniu sa pripája aj duchovný otec spolu s členmi ružencového bratstva vo Víťaze.
Náš e-mail: ruza@rimkat.sk

spracovala Emília Uličná a Helena Iskrová