Ruženec je najlepší mobil

Neraz počujeme, že sv. ruženec je vraj jednotvárna modlitba, ktorá je vhodná len pre jednoduchých a starých ľudí. Spomeňme si na sv. Františka Salezského či na sv. Alfonza Ligouriho, ktorí vynikali múdrosťou i vzdelanosťou a predsa sa sv. ruženec modlili každý deň.

Uvedomujú si to tí, ktorí si dosiaľ nenašli cestu k tejto modlitbe, že sv. ruženec sa skladá z apoštolského vyznania viery, Pánovej modlitby Otčenáš a z anjelského pozdravu? Azda zabudli, že Otčenáš nás naučil modliť sa sám Ježiš Kristus, anjelský pozdrav a Raduj sa sme sa naučili odriekať od archanjela Gabriela a od sv. Alžbety a apoštolské vyznanie nás naučili modliť sa sv. apoštoli?
Či azda tí, ktorí sa hanbia modliť sa sv. ruženec, považujú sa za vzdelanejších a vznešenejších ako je Boží Syn alebo akými sú sv. anjeli a sv. apoštoli? Na potrebu modlenia sa sv. ruženca nás neustále upozorňoval nebohý Sv. Otec Ján Pavol II., ktorý obohatil túto Máriinu modlitbu o ďalších päť tajomstiev, približujúcich verejné pôsobenie Ježiša Krista. My kresťania by sme mali mať stále na pamäti, že sv. ruženec nás spája aj s Pannou Máriou, ktorá je nielen Bohorodičkou, ale i našou nebeskou Matkou.
Ak sa sv. ruženec modlíme so srdcom obráteným k nebu, tak nás táto modlitba chráni od každej svetskej roztržitosti a umožňuje presvätej Bohorodičke, aby za našu spásu orodovala u svojho Syna nielen počas nášho pozemského života, ale aj pri našej ceste do večnosti. Nezabúdajme, že raz príde hodina, keď sv. ruženec ovinú okolo našich rúk a vložia nás s ním do hrobu. Ako potom pomôže sv. ruženec tým, ktorí touto modlitbou počas pozemského života pohŕdali?

Albína Magdová

„Polož svoj Zdravas k nohám Kráľovnej ruženca“

Touto prosbou privítala všetkých pútnikov preblahoslavená ružencová Panna Mária z jej milostivého obrazu v Obišovciach. Obišovce ležia v severnom výbežku Košickej kotliny v malebnom údolí nad vtokom rieky Svinky do Hornádu.

V súčasnosti je to druhé najvýznamnejšie pútnické miesto v Košickej arcidiecéze, kde pútnici každoročne prichádzajú k milostivému obrazu ružencovej Panny Márie. Traduje sa historka o obraze, v ktorej sa hovorí, že sa dostal do Obišoviec zvláštnym spôsobom z poľského Tarnova. Jedného dňa tam zmizol a zjavoval sa na lipe, ktorá rástla na kopci menom Putnok. Z lipy údajne vyžarovalo prenikavé svetlo, ktoré bolo viditeľné zo širokého okolia. Keď sa to obyvatelia Tarnova dozvedeli, rozhodli sa obraz vziať si späť. Uložili ho na voz a chceli odísť, ale voz sa z miesta nepohol. Preto do voza zapriahli tri páry koní. Keďže ani to nepomohlo, pohonič v snahe popohnať kone šľahol bičom a zasiahol obraz Panny Márie po tvári. Na obraze sa objavili krvavé slzy a jazva na líci. Ľudia pochopili, že Panna Mária si svoje miesto vyvolila práve v Obišovciach. Na tomto mieste bol postavený gotický pútnický kostol, kde umiestnili milostivý obraz Panny Márie a ľudia si začali to miesto uctievať každoročne púťou.
Aj my veriaci z farnosti Víťaz a filiálky Ovčie sme sa v tomto roku vybrali na púť k ružencovej Panne Márii. Môžeme smelo povedať, že bola pre nás požehnaním. Privítalo nás pekné slnečné počasie a cestou ku kostolíku sme si mohli zakúpiť misionárske ružence, ktoré nám po sv. omši diakon požehnal. Niektorí pristúpili k sviatosti zmierenia a ostatní sa pripojili k modlitbe slávnostného ruženca. Po ruženci nasledovala sv. omša za živých členov ružencového bratstva, ktorú celebroval nám dobre známy kňaz, vdp. Jozef Leščinský, rodák z Chmiňan. V homílii vyzdvihol tajomstvá Máriinho radostného ruženca, prijatie Božej vôle svojím Fiat a jej spoločný život s Ježišom až na Golgotu a očakávanie Ducha Svätého vo večeradle s apoštolmi.
Slávnostnú sv. omšu celebroval arcibiskup Alojz Tkáč s viacerými kňazmi. V homílii nám priblížil Kristovu cirkev na Slovensku. S ľútosťou musíme konštatovať, že v minulosti sme jej nevenovali veľkú pozornosť, no iní jej venovali až príliš veľa pozornosti, ako boli komunisti, ktorí likvidovali v Cirkvi, čo len mohli, počnúc biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi až po rodiny, ktoré šikanovali pri prihlasovaní detí na náboženstvo. Ďalej zdôrazňoval, že celá naša spoločnosť ma zúžený, obmedzený a nesprávny pohľad na Cirkev. Vnímajú ju ako nejakú inštitúciu, ktorá túži iba po moci a bohatstve a snažia sa zbaviť Cirkev vplyvu vo verejnom živote: treba ju zastrčiť do sakristie. Ďalej hovoril, že Cirkev je ktosi, má svoje meno „Božia rodina“ a tvoria ju malé deti už v lone matky až po najstarších. Sú to ľudia, ktorí pracujú na rôznych pracoviskách, postoch a čestne odvádzajú dane do štátnej pokladnice. A preto nedovoľme špiniť meno Cirkev, majme zdravé sebavedomie, pestujme si ho sami, nebojme sa a majme odvahu.
Chcem tým povedať, že to boli slova nášho drahého arcibiskupa Alojza Tkáča a dotýkali sa nás na tele aj na duši. Za túto prekrásnu mariánsku slávnosť sa nakoniec poďakoval správca farnosti slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka, lebo moje oči uvideli veľký zástup mariánskych ctiteľov, lebo toľko pútnikov ešte na púti v Obišovciach nebolo.“ Zaiste to bolo vďaka Roku eucharistie a vďaka našej nebeskej eucharistickej Matke.

pútnička Milka, Víťaz

Klaniam sa Ti a milujem Ťa

„ … budeme odpovedať: Klaniam sa ti a milujem ťa. „ … milujem ťa,“ zahučalo v zaplnenom Kostole Svätej rodiny v Bratislave. „Čo ste to povedali?“ prerušil atmosféru čísi hlas. Nebol to narušiteľ verejného poriadku, iba moderátor zo saleziánskeho strediska na Miletičovej ulici. Na mládežníckej vigílii si nezvyčajné pokračovanie spoločnej modlitby mohol dovoliť. „Pre koho si šetríme takéto slová?“
Tretí celoslovenský eucharistický kongres postavil za nacvičené vyznania príkaz zastavenia. Komu? Prečo? „V bočnej kaplnke kolínskeho Dómu som si azda prvýkrát pokľakol pred Sviatosťou nie preto, lebo sa to patrí … A pre tento silný zážitok som musel cestovať až kamsi do Nemecka. Ako keď hľadáte okuliare, a pritom ich máte na hlave …“, povedal o svojej púti na Svetové dni mládeže Dominik. Duch z mesta na Rýne sa vznášal nad vodami máčajúcimi otužilcov na petržalskom priestranstve. Nakoniec dážď prestal riediť teplý guláš, ostal iba nočný chlad.
„Ste pre mňa ohníkom,“ natiahol ruky k zhromaždeniu kardinál Tomko. „Myslel som si, že mi je zima, ale vaše posolstvo ma zohrialo,“ pochválil list Benediktovi XVI. Povzbudená mlaď sa vyhrnula na pódium, aby po legátovi poslala do Vatikánu svoje dary. Jedna škatuľa, druhá … „Ja mám staré kolená,“ zavzdychal muž s červeným solideom. A tak priložili ešte čosi iba pre neho: kolínske cédečko a modré tričko. „Bude mi malé …“, zahralo voľačo v kardinálových očiach. Niečo vlastné mladým. Alebo svätým?
„Keby ste videli tie očká, radosť rozprávať sa s takou osôbkou!“ zaspomínal Jozef Tomko na stretnutia s bielomodrou ženou. Matka Tereza ho navštívila vždy, keď prišla do Ríma. „Nikdy neobišla troch ľudí. Ja som bol posledný,“ načrtol cestičky tej, ktorú nasledujú mnohé. Aj mnohí, napríklad redaktor BBC, pozorujúc drobučké misionárky dotýkajúce sa chrčiacich žobrákov ako niečoho vznešeného. Čo im dáva silu? „Eucharistia“, povedali mu a obrátil sa,“ zakončil kardinál. „Ony naozaj nemôžu žiť bez Eucharistie – ako severoafrickí mučeníci, ktorí Diokleciánovým vojakom hovorili: „Sine Dominica non posumus vivere.“

-re-

Ježišu, ktorý si živý v Eucharistii, buď stále s nami

Práve sa skončil Eucharistický kongres v Bratislave-Petržalke, kde bol pred dvoma rokmi ešte náš drahý Svätý Otec Ján Pavol II., aj keď bolo vidieť, že bol vyčerpaný. Aj preto sa na tomto mieste konal Eucharistický kongres.

Bolo to pekne vidieť aj v našej televízii. Je to nevýslovná radosť byť na takomto podujatí, ale naše roky a zdravie nám starším už nedovoľujú. Preto ďakujeme Pánu Bohu, že sme ho videli aspoň v televízii.
Je už jeseň, všetko sa pomaly uberá do zimného spánku, všetko sa berie z polí, zo záhrad a odkladá sa na zimu. A čo už my v pokročilom veku? Odkladáme si, čo nám už ostáva v jeseni života? Ale keď sme ešte živí, máme veľkú nádej, a to nádej eucharistického Krista, ktorý nám pripravuje budúci život a preto sa nemáme čoho obávať, keď sa ho neopustíme. Veď On je náš Boh, všetko odpúšťa a my sa máme snažiť, aby sme sa s ním čo najviac spájali a prosili, aby nás priviedol do večnej slávy skrz Eucharistiu. Veď On je nás pokrm pre večný život. Nebohý Svätý Otec povedal: „Nebojte sa! Pán Boh má už miesto pre vás pripravené.“ My v pokročilom veku sme už zažili veľa vecí, ale najviac zlých a trápení, všelijakých premien – vojnu, totalitu a všelijaké prenasledovania. Teraz zdravia ubúda a na koho sa máme obrátiť? Ježišu, len Ty si jediný, ktorý nám môžeš pomôcť aj s Tvojou presvätou Matkou Máriou; Ty si si vzal telo z Tvojej Matky Márie, preto aj my starší si ju vrúcne uctievame, najmä v najsvätejšom ruženci. Ona je Kráľovnou presvätého ruženca a vyprosuje nám milosti u svojho Syna Ježiša Krista.
Je veľmi veľa mladých ľudí, ktorí svoje životy zasvätia Pánu Bohu. Mala som možnosť 11. septembra tohto roku zúčastniť sa na večných sľuboch v kostole Kráľovnej pokoja v Prešove, kde osem mladých chlapcov saleziánov dalo svoj sľub „áno“ a zasvätilo sa Pánu Bohu. Či títo mladí nechceli byť voľní a užívať si život po svojom? Práve tam zasiahla obrovská sila, práve tam ich Ježiš povolal. Ich predstavený im to pripomenul: „Nebojte sa! Chcem mať z vás dobrých pastierov pre všetky duše.“
„Ježišu, Ty vieš, čo na našu mládež číha. Ochraňuj ju, aby nepodľahla nákaze dnešného sveta.

Helena Hudáková, Ovčie

Don Kočík, SVD

V týchto dňoch si pripomíname smutné 5. výročie tragickej nehody, pri ktorej zahynul kňaz, misionár Jozef Kočík. Zomrel nečakane. Prešiel skoro celý svet a nikto si nemyslel, že takto tragicky odíde z tohto sveta. Tu sú namieste slová: „Vaše myšlienky nie sú mojimi myšlienkami. Vaše cesty nie sú mojimi cestami.“

Na príklade nášho rodáka a myslím si, že aj takto žil, platí: „Žime tak, akoby tento deň bol naším posledným.“ Nikto nevie, ktorý deň je naším posledným. Môže to byť v ďalekom svete alebo na vedľajšej ceste, ktorá je vysypaná kameňmi. Dôležité je, či som oddaný do Božej vôle a chcem, aby nie moja, ale tvoja vôľa sa stala. Tak žil aj náš Pán Ježiš. Zomrel nečakane mladý, plný sily a ako najhorší človek, ale odovzdaný do Otcovej vôle, aby splnil čo mal.
Ďakujeme Pánu Bohu za dar života dona Kočíka, za všetko, čo urobil pre ľudí a Cirkev. Prosíme milosrdenstvo Otca, aby mu udelil večnú radosť v nebeskom kráľovstve. Každý, kto ho poznal, nech si spomenie v modlitbe pri sv. omši.

Púť na Tretí celoslovenský eucharisticky kongres

Dňa 17. septembra 2005 po celodennom upršanom počasí večer o 17. hodine sa 44 pútnikov z našej obce vybralo na púť do Bratislavy. Keď sme nastúpili do autobusu, prestalo i pršať; pred cestou nás duchovný otec oboznámil s programom, dal nám požehnanie na cestu a púť sa začala.

Prvou zastávkou boli Košice, kde sme navštívili dominikánsky kostol. Kňaz, ktorý pôsobí v tomto kostole, nás oboznámil s históriou a pamiatkami kostola. Nasledovala modlitba sv. ruženca, zaspievali sme pár piesní a s Božou pomocou sme cestovali do neďalekej Šace, kde pôsobí náš rodák, duchovný otec Vlado Balucha. Milo nás privítal na farskom úrade; trochu sme sa zdržali. Otvoril nám kostol, kde nás tiež oboznámil s históriou a pamiatkami kostola. Nakoniec sme zaspievali niekoľko piesní a s požehnaním, ktoré nám udelil, sme nastúpili do autobusu a vydali sa na cestu do Bratislavy.
Ráno o 4. hodine sme boli medzi prvými na parkovisku blízko kostola Sv. rodiny. Hneď v autobuse nás pozdravil náš rodák pán Kollár. Tak sme sa vybrali do kostola, kde bola vyložená Sviatosť Oltárna a adorovalo sa celú noc. Nadránom za účasti rehoľných sestier sme sa pomodlili ruženec svetla. Po modlitbe sv. ruženca bola Sviatosť odložená. Po menších úpravách oltára a príprave gréckokatolícki biskupi a kňazi začali slúžiť sv. omšu. Pred sv. prijímaním nás kňaz oboznámil s podávaním sv. prijímania, ktoré podali lyžičkou pod obidvoma spôsobmi vína a chleba. Po skončení obradov sme takto posilnení vyšli z kostola, kde sme s úžasom sledovali ďalšie dianie. Ľudia v zástupoch prichádzali, aby sa naživo mohli stretnúť a počuť hlavného celebranta kardinála Jozefa Tomka, pápežského legáta, ktorý bol poverený pápežom Benediktom XVI. Privítal a predstavil ho Mons. Ján Sokol, ktorí okrem iného povedal: „Ježiš tajomne prebýva medzi nami ako živý Boh.“ Čo všetko nasledovalo, mal každý možnosť vidieť na obrazovkách televízie.
Som veľmi rada, že som mohla byť tam účastná a mohla som vidieť a cítiť blízkosť Eucharistie, ktorá nás upevňuje v jednote s Bohom, že Boh je v strede diania a chce vstúpiť do našich sŕdc. Vidieť zástupy biskupov, nespočetné množstvo kňazov, ľudí, ktorí kráčali, aby vzdali úctu Najsvätejšej Oltárnej sviatosti bol obrovský zážitok, ktorý ostane navždy zapísaný v našich srdciach.
Po skončení sv. omše a eucharistickej procesii sme ohromení tou nádherou nastúpili do autobusu. Občerstvili sme sa a pokračovali sme ďalej, aby sme navštívili pútnické miesto Marianku, ktorá sa nachádza v najkrajšom tálenskom údolí. Aj na tomto mieste je čo obdivovať. Pekný kostol zasvätený úcte Panny Márie, po údolí rozostavané kaplnky krížovej cesty, studnička, kde sme si nabrali vody, ktorou sme sa občerstvili a doniesli si aj domov. Cestou z Marianky nás čakal náš rodák pán Kollár, ktorý nás ešte previedol po novom moste Apollo.
Nasledovala cesta domov. V autobuse bolo vidieť, že nikto z nás nie je unavený – s veľkým elánom sme sa pustili do spevu a modlitieb až do cieľa cesty – Víťaza.
Vďaka, Bože, za tú nádheru a radosť!

pútnička Regina

Poďte ku mne všetci!

Tretí celoslovenský eucharistický kongres vyvrcholil pontifikálnou sv. omšou v nedeľu 18. septembra v Bratislave-Petržalke, ktorú celebroval osobitný legát pápeža Benedikta XVI. J. Em. kardinál Jozef Tomko za veľkej účasti veriacich Slovenska, medzi ktorými sme boli aj my, veriaci z Víťaza. Prinášam vám pár myšlienok z homílie, ktorá v ten deň odznela.

Prišli sme z celého Slovenska sláviť Eucharistiu. Čo však znamená pre nás Eucharistia? Pri každej omši po premenení kňaz zvolá: „Hľa, veľké je tajomstvo viery!“ Ozajstné, veľké tajomstvo viery! Iba viera nám pomáha poznať ho. Škoda namáhať iné poznávacie cesty: „Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí veľkú vieru mať.“ Ide tu o tajomný Boží dar.
Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Eucharistia je sám Ježiš Kristus! Preto by sme sa nemali pýtať, čo je Eucharistia, ale skôr, kto je Eucharistia?
V Kafarnaume Ježiš povedal ľuďom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta … Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 51-54).
Jeho poslucháči chápali tento prísľub veľmi prízemne, materiálne. Dokonca aj mnohí učeníci povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60). Ale Ježiš nezmenil ani slovko na svojej „tvrdej“, ťažko pochopiteľnej reči, nechal mnohých učeníkov odísť a obrátil sa na svojich najvernejších dvanástich apoštolov s otázkou: „Aj vy chcete odísť?“ Tu však zasiahol Peter a vyznal svoju vieru: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 67-68).
S Petrom a s Dvanástimi, ako aj s celou katolíckou cirkvou dvoch tisícročí i my dnes veríme a vyznávame, že Eucharistia je osoba, ktorá zostúpila z neba. Eucharistia nie je nejaká vec, predmet alebo relikvia. Eucharistia je duchovný pokrm, ktorý nasycuje a živí dušu. Eucharistia je Ježišovo „telo za život sveta.“
Sme naskutku pred tajomstvom viery, ale aj pred jasným prejavom lásky, ktorú nám preukazuje náš Pán v Eucharistii. Náš úžas sa ešte vystupňuje, keď si uvedomíme, prečo sa nám on dáva pod spôsobom chleba a vína. Stáva sa tak naším duchovným pokrmom, chce sa s nami čo najužšie spojiť, tak ako hmotný pokrm vstupuje do nášho životného obehu a stáva sa našou obživou a energiou. Ježiš nám dáva životnú energiu, aby sme dosiahli večný život.
Eucharistia je vynález Ježišovho srdca a jeho milosrdenstva. Eucharistia je zároveň živá pamiatka, obeta, ale predovšetkým on sám, Ježiš Kristus. Eucharistia je prameňom a vrcholom kresťanského života. Cirkev žije z Eucharistie.
Niekoľko predsavzatí do našich všedných dní vo vzťahu k Eucharistii
• Nedeľná a sviatočná Eucharistia nech je sviatkom nášho stretnutia so živým Pánom i s bratmi a sestrami vo viere. Nech je dňom vzkrieseného Pána, dňom pokoja a odpočinku. Nedajme si ho premeniť na jarmok ani na iné vyčerpávajúce podnikania.
• Časté sväté prijímanie je zdrojom mimoriadnej sily. Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Aj zvyk prvých piatkov alebo prvých nedieľ je veľmi užitočný.
• Adorácia pred svätostánkom a osobný, priamy rozhovor s eucharistickým Kristom prinášajú hlboký pokoj duši a pomáhajú riešiť aj veľké ťažkosti. Tam rokujeme na najvyššom mieste. On nám vidí do duše a pozná nás lepšie ako my sami.

spracoval duchovný otec

Na svete je veľa dobra

Bratia a sestry, už pri sv. omši som vám vravel o zážitku pri konsekrácii kostola v Jabloni. Ale nedá mi, aby som to nenapísal aj do úvodníka v Spektre. Sú to slová, ktoré odzneli z úst apoštolského nuncia na Slovensku, Henryka Jozefa Nowackého pri spomínanej konsekrácii.
Konsekrácia kostola je udalosťou nielen farnosti, ale aj diecézy. V ten deň sú prítomní viacerí kňazi a skoro všetci veriaci z farnosti a aj z okolia. Bolo to cítiť aj tam. Isto aj vy si pamätáte na posviacku alebo konsekráciu vášho kostola, na zástup ľudí a tú neopísateľnú radosť. Tento veľký deň kostola sa pripomína každý rok.
Kostol je chrámom božím. V ňom sa vysluhujú sviatosti od krstu až po pomazanie chorých a pohrebné obrady. V kostole sa vysluhuje sviatosť par excellence – Eucharistia. Eucharistia je Kristus, skutočne prítomný so svojím telom, dušou a božstvom pod spôsobom chleba a vína. V kostole sa schádzame každý týždeň v deň Pána, aby sme sa posväcovali počúvaním Božieho slova a sýtili chlebom z neba. Do kostola prichádzame raz smutní, inokedy veselí, raz bezstarostní, druhý raz ustarostení. „A ku komu by sme išli Pane? Ty máš slová večného života“ (porov. Jn 6, 68). Toto je veľmi dôležité, keď pravidelne kráčame vychodenou cestičkou do chrámu. Komu chceme povedať, čo nás vnútri zožiera? Kto nás najlepšie pochopí s našimi úspechmi alebo nezdrmi? Kto lepšie pozná naše hriechy, ale aj túžbu po svätosti? Nie je to náš Pán Ježiš Kristus, tajomne, ale skutočne prítomný v našom chráme!?
Chráňme si tento dar viery! Chráňme si a starajme sa o svoj kostol. Prispievajme naňho. Je to obeta, ktorá je prejavom našej viery. Do božieho chrámu privádzajte svoje deti, vnúčatá svojím osobným príkladom. Neochudobňujte svoje deti o prítomnosť s Ježišom. Deti a mladí túžia po Bohu, ukážte im ho! V kostole s radosťou spievajme. Každý úkon nech hovorí o tom, že viem, ku komu som prišiel. Vstupujte do chrámu s túžbou zjednotiť sa s Ježišom prijatím jeho skutočného tela. Žite sviatostným životom a zakúste jeho veľkú lásku až do krajnosti.
Kristus prebývajúci v chráme je veľkým dobrodením, milosťou pre celú dedinu, pre nás všetkých. To je to veľké Dobro, ktorého je veľmi veľa vo svete, len my naňho zabúdame a nechceme vnímať.
Skôr ako večer zaspíte, poďakujte sa: Pane, ďakujem ti, že prebývaš medzi nami a bdieš nad nami, aj keď my spíme. Si pre nás veľkým Dobrom.

duchovný otec