Mesiac: máj 2006

– 18. apríla sme sa zúčastnili na sv. omši pri sv. Anne, ktorú slávil pomocný biskup spišskej diecézy Mons. Andrej Imrich

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
V. Muž má byť hlavou rodiny
„Bratia, vyznamenajte sa v diele lásky!“
Túto výzvu svätého Pavla apoštola si vezmime dnes ako výzvu všetkým mužom, aby boli ozajstnou hlavou rodiny. Už sme si povedali a uvažovali sme o manželstve z lásky alebo z rozumu. A usúdili sme, že od toho – na počudovanie – úspech manželstva tak veľmi nezávisí. Rozhodujúce je, či v čase zasnúbenia majú obaja snúbenci pevnú vôľu založiť trvalý manželský zväzok. Či sú ochotní a schopní opustiť svojich rodičov, kamarátov, partie a priľnúť k svojmu budúcemu manželskému partnerovi.
Apoštol Pavol tento vzťah manželov vedel vyjadriť obyčajným a jasným spôsobom, keď povedal, že „hlavou ženy je muž a hlavou muža je Kristus“ (1 Kor 11,3). A na inom mieste hovorí, že muži majú milovať svoje ženy, ako si Kristus zamiloval cirkev“ (Ef 5,25). Toto tvrdenie, že muž má byť hlavou ženy, znie dnešnej mladej generácii priam provokačne. „Aká hlava? Rovnosť, vo všetkom rovnoprávnosť, tak to predsa má byť!“ Takto uvažujú mnohí, ktorým sv. Písmo nič nehovorí.
Autorka príručky „Malá škola lásky“ k tomu píše: Súčasný mladík u nás nemá ani poňatia, čo znamená muž ako HLAVA. Od detstva sa totiž okolo vás, mládenci, točili samé ženy. Doma mamička, potom ženy v jasliach, v škôlke, napokon aj v škole, teda všade ženy. Snáď až na základnej vojenskej službe ste stretli pár chlapov, ale veľmi to nepomohlo, pretože vojaci sú vojaci a tam pocit „hlavy“ mladý muž nezíska. Čo tým Biblia sle­duje, keď mužom – snúbencom ukladá, aby boli HLAVOU rodiny? Toto musí teda dnešný mládenec najprv poznať a postupne v sebe objaviť. Už z biológie vieme, že všetky orgány tela sú veľmi dôležité. Veď aj malíček na nohe chýba, keď oň prídeš. Robí to problém pri stabilite, aj pri chôdzi. Ale telo má dve centrá, bez ktorých niet života. A je to – hlava a srdce. Tam sa rodia myšlienky, radosť, strach, láska, nápady, ale aj hriech. Hlava vie o všetkom, čo robí telo. Hlava súhlasí, varuje alebo niekedy privrie oči.
Ak má byť muž hlavou svojej ženy, potom sa tým nemyslí, že sa stane despotom, ktorý len rozkazuje, prikazuje a nechá sa obskakovať. Naopak, tvoja žena nech je súčasťou teba samého. Jej radosti sú tvojimi radosťami, jej starosti sú tvojimi starosťami. Ako jej hlava budeš všetky jej ťaž­kosti nielen vnímať, poznať, ale aj pracovať na ich odstránení. Vzorom tvojej starostlivosti o ženu ti má byť Kristus a jeho starostli­vosť o cirkev. Keď sa pozrieš na cirkev v priebehu stáročí, zistíš, že mu nebola vždy ideálnou „manželkou“. V rôznych dobách sa prejavovala všelijako – hádavo, apaticky, bojovne, ľúbezne, ziskuchtivo, ale aj zbabelo. Ale Pán sa nerozvádza. Vždy jej dáva dôveru, obetuje sa a znova ju posväcuje.
Aj ty v prvom roku manželstva spoznáš na svojej žene vlastnosti, chyby, ktoré si počas známosti nevidel. Vystrašení a nezrelí chlapci utekajú od ženy domov k mamičke. Ak si správny muž, budeš mať naďalej rád svoju ženu kvôli dobrým vlastnostiam, ktoré si si u nej obľúbil, keď si s ňou začal chodiť. Ak si muž, budeš jej dôverovať, že bude so svojimi chybami bojovať, že sa ich časom zbaví, keď ty budeš pri nej vždy verne stáť na verejnosti i v kruhu rodiny. Ak si muž a hlava rodiny, potom budeš stáť pri svojej žene neochvejne ako Kristus pri svojej cirkvi. Keď v tejto skúške neobstojíš a postavíš sa za svojich príbuzných – mamičku, sestry – proti svojej že­ne, prehral si u nej, pripravil si sa o jej dôveru. Ty sám by si tak zasial do srdca svojej ženy nevraživosť voči tvojim príbuzným, a to by nikdy nemalo byť. Neostýchaj sa dávať stále všetkým ľuďom a všade najavo, že tvoja žena je ti skutočnou oporou, a tou najprvšou. Uvidíš, ako v takom ovzduší dôvery bude tvoja manželka prekvitať.
Ako hlava rodiny sa má muž prejaviť aj v hospodárení s peniazmi. Hovorí sa, že peniaze hýbu svetom, mohli by rozhýbať aj tvoje manželstvo. Dohod­núť sa na hospodárení s peniazmi sa majú už snúbenci, keď spolu chodia. Ak si nevnesiete do používania peňazí poriadok, rozvráti vás to. Vo väčšine domácností drží rodinnú pokladnicu pevne v rukách žena. Mu­žom potom zostáva vykladať si trápne vtipy, ako robia po výplate stojku. To je pre kresťanských manželov nedôstojné. Manželia sa majú dohodnúť a rozdeliť si finančné starosti, aby túto nepopulárnu zodpovednosť nenies­la len sama žena. Majú si urobiť obálky: nájomné, inkaso, domácnosť, obleče­nie, daná 1 rezerva. Vládu nad tou najtučnejšou obálkou – domácnosť – má mať žena a nikto sa do jej hospodárenia nemá starať. Správu ostatných obálok má mať na starosti hlava rodiny – muž. Tak je to spravodlivé a pre obidvoch dôstojné. Veľmi sa tým uľahčí žene a muž získa na autorite v rodine.
Pre úspech manželstva chcem odporučiť dvoch výborných pomocníkov: tým prvým je spoločná chvíľka večernej modlitby. Zaveďte si ju. Keď doká­žete jeden pred druhým, obidvaja spolu, predkladať radosti a starosti dňa Pánovi, pomôže vám to vyjasniť a uniesť všetky situácie. Božia láska bude vždy s vami a nebudete na nič sami („Bezo mňa nemôžete nič urobiť!“).
Druhým pomocníkom vášho manželstva je spoločnosť, dobrá partia niekoľkých ďalších párov veriacich mladých manželov, ktorí vykročili na rovnakú cestu. Schádzajte sa, pomáhajte si skutkom, ale hlavne radou a s humorom. So smiechom si overujte svoje omyly – nie pre výsmech, ale pre radosť a po­učenie. Ale je tu jedna dôležitá vec: ty – muž – svoju ženu nikdy v spoločnosti nezosmiešňuj, nehaň a neohováraj ju, že nevie uvariť knedľu. Ukáž, že ju máš rád takú, aká je (aj bez tej knedle). A v takejto chvíli ťa žena príjme za svoju hlavu a oporu a bude mať k tebe úctu a úprimnú lásku.
A keď budete každú nedeľu sedieť vedia seba v kostole, spolu v pokore odprosovať za svoje chyby a nedostatky, spolu načúvať aj Božiemu slovu, spolu pozývať Hosťa Ježiša, aby jeho Duch bol vo vás a s vami, potom vám tento Boží duch pomôže prekonať situácie, pri ktorých sú domovy neveriacich zlobou a hriechom.

Dr. Vaščák Blažej, Široké

„Sme Ježišove kvietky, ktoré sa navzájom milujú a tvoria záhradu Jeho nekonečnej lásky.“

Milé deti, máj je mesiac lásky. Láska je veľké slovo, ktoré obsahuje veľa pravdy a dobra. Každý z nás túži milovať a byť milovaný. Existuje niekoľko druhov lásky, napr. láska rodičovská, súrodenecká, príbuzenská, citová, priateľská, ľudská a hlavne láska Božia. Láska je povolanie človeka.
„Modlitba je naša láska, len cez ňu môžeme cítiť, ako veľmi sme zaľúbení do Ježiša.“

Mamička
Tak ako tmavú noc
rozjasní hviezdička,
rozjasní u nás deň
úsmevom mamička.

Tak ako od rosy
nad ránom skrásnie kvet,
v maminom objatí
zjasnie mi celý svet.
E. Čepčeková

Počas dvoch marcových víkendov 17. – 19. 3 a 24. – 26. 3. 2006 sme sa s deťmi a animátorkami z Víťaza zúčastnili výletu v Bijacovciach. Tam nás milo prijali a ubytovali v seminári sv. Vincenta. Pretože v tomto čase v okolí Víťaza zúrila silná epidémia chrípky (našťastie nie vtáčej), asi polovica tých, ktorí tam chceli ísť, možno aj so slzami v očiach ostali doma. Ale zdravé rybky šťastne „doplávali“ – docestovali do Bijacoviec a prežili tam krásne tri dni. Prvý víkend menšie rybky a ten druhý skužobne staršie rybyčky.
Jednej z nich som sa opýtala:
Tak ako si sa mala v Bijacovciach, Julka?
Dobre.
Čo bolo zo všetkého najlepšie?
MISS (pozn. súťaž o najkrajšiu a najkrajšieho z nás, podotýkam, že všetci superstaristi sa na našich súťažiacich zďaleka nechytali).
Ktoré jedlo ti najviac chutilo?
Africké placky.
Koľko hodín alebo minút si spala počas noci na výlete?
Veľa.
(To je obdivuhodné, lebo zaspať počas takého kriku je umenie.)
Čo by si chcela Julka všetkým deťom odkázať?
Aby sa nabudúce prihlásili aj ostatné deti.
A čo na to všetko naša anonymná animátorka – smieško výletu?
Keď sme prišli po druhýkrát do Bijacoviec, veľmi sme sa tešili. Najprv sme si rozdelili izby a šli sme sa zoznámiť s pátrami. Jeden sa volal páter Kristián a druhý páter Pavol. S pátrom Kristiánom sme sa dobre zabávali. Napríklad hneď v piatok sme mali omšu, ale len v kaplnke. Mali sme tam aj miništrantov. Jeden z nich, ktorý mal prezývku Moskva, sa cez omšu pretvaroval, že má kolaps srdca. Všetci sme sa z neho smiali. V noci sme mali krížovú cestu za nenarodené deti. Každé dievča malo prečítať jedno zastavenie. Michaela bola práve na rade a mala prečítať slovo interrupcia, ale ona namiesto toho prečítala „interpunkcia“. Páter Kristián nám ukázal svoje krásne veľké ryby.
Na ďalší deň v sobotu sme mali taktiež veľkú zábavu. Každý deň sme mali sv. omšu. Večer sme piekli koláč, ktorý sa nám všetkým vydaril. Sobotu sme mali za sebou a nasledovala nedeľa. Ráno o deviatej sme išli do kostola. Sv. omša sa skončila o desiatej a my sme sa museli rýchle naobedovať a utekať na zastávku. Ale tento raz sa to zmenilo preto, lebo jeden mladý chalan nás zviezol až do Víťaza, ale šli sme aj s Jankou. Vo Víťaze sme sa rozišli a odkráčali sme domov. A to je asi všetko z môjho rozprávania.
Ostatné zážitky z výletu, spoločnej modlitby, sv. omší, spoločných hier a aktivít zostali v našich mysliach a srdciach. Ďakujem aj tým, ktorí sa s nami o svoje prežívanie výletu aj napriek tréme ochotne podelili. Chcem sa poďakovať nebeskému Otcovi za všetky Jeho dary, aj Panne Márii za pomoc a ochranu. Ďakujem tým, ktorí nás sprevádzali svojimi modlitbami a obetami. Vďaka deťom a animátorkam, s ktorými sme vytvorili spoločenstvo radostnej viery. Ďakujem Obecnému úradu vo Víťaze za finančnú podporu pre náš výlet a ochotným rodičom, ktorí nám pomohli so svojimi autami.
Prajem vám všetkým pokoj a radosť v srdci od zmŕtvychvstalého Pána.

Za všetkých napísala Eva Balogová.

Stalo sa to na jednej škole ešte za totality. Na prednášku prišiel profesor, ktorý mal prednášať na tému „Matka dnes a v budúcnosti“. Okrem iného položil študentom aj takúto otázku: „Ktorej matke by ste vzdali hold? Tej, ktorá svojmu dieťaťu nedovolí uzrieť svetlo sveta alebo tej, ktorá ide za svojím synom aj na Golgotu, znášajúc spoločne jeho útrapy a trápenia?“ Tu sa jeden zo študentov nebojácne prihlási: „Veď žena, ktorá nasleduje svojho syna až po hrob je Panna Mária.“ „Áno,“ odvetí profesor. „Pred touto ženou sa hlboko klaniam a vzdávam jej hold.“

Len v krátkosti som vám, vážení čitatelia, predložil myšlienku, aké sú niektoré matky. V tomto duchu by sa mala uberať naša úvaha o žene, ktorá neuveriteľne veľa prežila. Pootvorme preto knihu života našej rodáčky Marinky Blizmanovej. Meno Marinka nie je žiadne lichotenie. Veď neviem, aby túto ženu niekto oslovil inak a neprihovoril sa jej pekným slovom, ktoré veľmi rada s úsmevom opätuje.
Pochádza z troch detí – ona ako prostredná dcéra, starší a mladší brat. Ako desaťročná stratila svojho otca – bremeno výchovy a aj mužskej práce ostalo na matke, ktorá sa starala o svoje ratolesti a zároveň aj o gazdovstvo; veď ľudia v tej dobe museli ťažko pracovať na poli, aby sa uživili. V tejto dobe dievčatá odchádzali do služby k zámožnejším rodinám, aj naša Marinka začala ako 18 ročná pracovať v Košiciach. Práca ju bavila a domáca pani ju mala pre jej skromnosť a žiarivý úsmev veľmi rada. Tu prišiel druhý úder v jej živote, keď tragicky zahynulajej milovaná matka. Mala práve dvadsaťjeden rokov. Mnohí sa na túto tragédiu dobre pamätajú dodnes. Stalo sa to na rázcestí v Širokom, kde stála požiarna zbrojnica a práve pri tomto objekte našla jej matka smrť. Auto, ktoré išlo od Prešova, narazilo do objektu vo chvíli, keď tam stála so svojím synom. On sa zachránil, ona, žiaľ, nie. Všetka práca v domácnosti ostala iba na Marinke, ženská ruka v domácnosti bola potrebná. Dni sa míňali ako voda. A predsa sa šťastie usmialo aj na ňu – hlavnou oporou v jej živote sa stal manžel Andrej, s ktorým spolu prežila plných 51 rokov.
Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale pomedzi ľudí, nebola to cesta ružovým sadom. Rodinka bola obdarená dvomi synmi a dvoma dcérami. Rodičia boli šťastní, deti boli zdravé a veľmi šantivé. Prišla však aj veľmi tŕnistá cesta – vo veku jedenástich rokov im zahynul syn Paľko. Bola to tragédia. No zďaleka to nebol posledný úder pre rodičov. Osud sa s nimi znova kruto zahral a vo veku pätnástich rokov v náručí otca zomrel syn Jožko. Čo môže byť pre rodičov bolestnejšie, ako keď svoje deti vyprevádzajú na poslednej ceste. Len ten, kto to prežil, to vie aj pochopiť. Tak ako naši rodičia dnes hovoria: „Proti Božej vôli sa nemôžeme stavať do protikladu.“ Aj napriek tomu to nebol posledný úder. Zachorela matka a manželka, veď to, čo všetko prežila, sa odrážalo na jej zdraví. Plných šesť týždňov ležala po ťažkej operácii na ARE v Košiciach, aj sa lúčila s týmto svetom. Avšak veriaci v našej obci sa zachovali veľmi solidárne a obetovali za ňu svoje modlitby. Pán ich vyslyšal. To, čo lekári už nepredpokladali, sa stalo skutkom. Stav sa postupne zlepšoval. A ako obsluhujúci personál hovoril: „Tu zasiahla iná moc.“ Dobre pamätá, keď jej primár načrtol, že „musí byť veľmi veriaca aj občania, ktorí ju poznajú“. Preto pani Marinka sa im všetkým chce z hĺbky srdca aj touto cestou vrúcne poďakovať.
Iba v krátkosti sme nahliadli a pootvorili knihu života našej rodáčky. Pevne veríme, že každý z nás knihu, v ktorej sú zapísané naše klady, aj naše nedostatky, má.
A čo na záver ti, Marinka, máme popriať? Nuž hlavne pevné zdravie, ktoré tak potrebuješ, veď to, čo si prežila, sa bude zdať mladej generácii nemysliteľné, i to, čo všetko môže človek mať zapísané v svojej knihe. Ďalej Ti prajeme dobrú domácu pohodu a radosť z vnúčat, dcér, zaťa i Tebou milovaného manžela. Nech zápisky v knihe Tvojho života budú veselšie pre potechu Teba a celej rodiny.

Imrich Jenča, Víťaz

Vilo bol pekný chlapec, možno trochu vý­stredný v obliekaní, ja som mala osemnásť. Zaľúbili sme sa do seba na prvý pohľad. Na naše stretnutia si aj dnes, po vyše desiatich rokoch, spomínam ako na krásne prežitý čas: príroda, výlety, pár hodín vždy sami. Bola som neveriaca, ale to, že Vilo chodí do kostola, mi v láske k nemu nijako neprekážalo. Jednoducho, bola som do neho „zbláznená“ a on ma ľúbil rovnako „bláz­nivo“. Obojstranná príťažlivosť začínala byť viac a viac intímna.

To som už chodila do Bratislavy na vysokú školu. Po čase som zbadala, že sa so mnou čosi deje. Akosi inštinktívne som vycítila, že som tehot­ná. Počať dieťa – s tým som nerátala. Prvou reakciou bol strach: Slobodná mamička! Čo po­vedia rodičia? Ako to príjme moje okolie? Neviem prečo, ale akosi mimovoľne som z hry vynechala Vila a aj prípadné manželstvo s ním. Mne sa to stalo, ja som za to zodpovedná. Nik iný sa mi do toho miešať nebude! Ale ako budem žiť? A z čoho? Bude sa treba vzdať vysokoškolských štúdií … Postupne sa ten nový človiečik vo mne stával nechceným. Áno, pôjdem na potrat!
Vilo bol v tom čase na dlhšej služobnej ceste. O ničom ešte nevedel. Ani som nemala v úmysle mu to povedať. Pripadalo mi to zbytočné. Veď rozhodnutie som už urobila. Naviac som sa bála, že ak si dieťatko nechám, Vilo ma opustí. Koľko už bolo takých prípadov, že počatie znamenalo rozchod. Zdôverila som sa iba svojej mame. Na jej veľké prehováranie, aby som všetko povedala Vilovi, som sa k tomu odhodlala. Keď som mu oznámila, že sa na svet hlási naše dieťa, ale že ja si ho nechcem nechať, dlho mlčal. Nepovedal mi na to nič, iba ma poprosil, aby som mu predtým, než pôjdem na zákrok, splnila ešte jedno želanie. Súhlasila som.
Na moje veľké prekvapenie ma Vilo vzal do kostola. Vnútri nebol nikto. Sadli sme si do lavice takmer pred oltár. Chvíľu sme boli úplne ticho. Potom sa na mňa pozrel a povedal; „Nikdy som Ti nehovoril o svojom Bohu, ale dnes by som sa chcel v tvojej prítomnosti s ním porozprávať. “Vilko sa postavil a tichým, ale vyrovnaným hlasom začal hovoriť: „Pane, prišiel som Ti predstaviť naše dieťa. Neviem, ako dlho bude ešte žiť. Pane, vždy som Ťa prosil o to, aby som so svojím dievčaťom mohol mať krásne a zdravé dieťa. A teraz, keď ho mám, chceš mi ho vziať? Odpusť, že sa nepočalo v Tebou požehnanom manželstve, ale ver mi, že ho ľúbim rovnako ako jeho matku. Prosím Ťa, Pane, neber mi ho!“
To som už nevydržala a rozplakala som sa. Nikdy som necítila takú potrebu vyplakať sa ako vtedy. Čelom som sa oprela o Vilkovo rameno a nahlas som plakala. Moju myseľ ovládla pred­stava, aký by bol z Vilka dobrý otec, ako by sme všetci traja chodili na prechádzky … Uprostred týchto krásnych myšlienok som začula Vilkov tichý šepot: „Ďakujem Ti, Pane! Za oboch Ti ďakujem.“
O mesiac som prijala prvé sväté prijímanie (pokrstená som už bola). O dva mesiace sme sa vzali. Narodil sa nám Vladko – krásny, zdravý, svetlovlasý chlapček, ktorý ma spojil navždy s mojím manželom a ktorý ma priviedol k môjmu a nášmu Bohu.
Dnes mám už tri deti a manžela si neviem vynachváliť. Taký veľký je náš Boh, ktorý sa zmilúva. Také veľké je Božie požehnanie.

prevzaté – Beáta

Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ (Ž 118, 1)
Slová tohto žalmu sa rozliehali v našich chrámoch na druhú veľkonočnú nedeľu – nedeľu Božieho Milosrdenstva.
„Túžim, aby bol ustanovený sviatok Milosrdenstva. Chcem, aby obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený na prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je sviatkom Milosrdenstva“, povedal Pán Ježiš sestre Faustíne.
Slávenie tohto sviatku vyvolalo v mnohých nás túžbu zúčastniť sa na odpustovej slávnosti v kostole Božieho Milosrdenstva v Spišskej Novej Vsi vo farnosti Smižany. A tak sme sa spojili s veriacimi z filiálky Ovčie, ktorí túto púť organizovali a v nedeľu ráno o 7:30 h sme sa spred kostola sv. Jozefa vydali na púť na Spiš. Ako pri každej púti ani teraz nechýbalo vyprevadenie a požehnanie od nášho duchovného otca Olivera. S modlitbou ruženca na perách sme sa vydali na cestu plní nádeje v získanie mnohých milostí a v dôveru v Božie Milosrdenstvo. Cesta nám rýchlo ubehla. Veď Smižany od Víťaza nie sú až tak vzdialené ako si poniektorí ľudia mysleli. Kostolík bolo vidieť už zďaleka. Jeho dve vežičky sa hrdo týčili vo svojom novom lesklom medenom šate a pozývali už z diaľky na modlitbu a slávenie tohto jedinečného sviatku. Vnútrajšok kostola pôsobí moderne a zároveň jednoducho. Je vidno, že je potrebné ešte zrealizovať a dokončiť mnohé úpravy, hlavne podlahy, lavice na sedenie. Ale ani toto nebolo prekážkou, aby sa tu zhromaždilo množstvo veriacich z blízkeho i ďalekého okolia. Prišli sem ľudia, ktorí túžia upevniť svoju vieru, načerpať z Prameňa milosti, vyslúžiť si sviatosti a spoločnou modlitbou oslavovať nekonečne milosrdného Boha. Do kostola sme prišli pred 9:00 h. Práve sa začínala sv. omša, ktorá bola akoby predprípravou na slávnostnú sv. omšu. Duchovný otec, ktorý ju viedol, nás zaujal príkladom zo života chlapcov, ktorí si vykonávali povinnú vojenskú službu. Vojaci dostali balíky od rodičov; jedlo, koláče, samé dobroty. Jeden vojak rozbalil svoj balík a začal sa sám hostiť. Neponúkol nikoho. Druhý tiež rozbalil svoj balík a začal ponúkať ostatných kamarátov. Neobišiel ani toho, ktorý sa v kúte hostil sám. S úsmevom a veľkou láskou ho ponúkol, hoci všetci kamaráti boli proti. Vtedy sa ten „súkromník“ spamätal a uvedomil si, že koná zle voči ostatným. Týmto príbehom nám chcel duchovný otec poukázať na to, že máme byť milosrdní voči svojim blížnym. Len naša láska, trpezlivosť a pokoj v srdci dokážu vyvolať aj u iných lásku, pokoj, milosrdenstvo.
Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: „Žiadam skutky milosrdenstva, ktoré sa majú konať z lásky ku mne. Teda milosrdenstvo máme preukazovať vždy a všade a to trojakým spôsobom: 1. skutkom, 2. slovom, 3. modlitbou. Milosrdenstvo určuje náš postoj vo vzťahu ku každému človeku. V týchto troch stupňoch je obsiahnutá plnosť milosrdenstva a je viditeľným dôkazom lásky ku mne. Takto duša oslavuje moje milosrdenstvo a vzdáva mu česť“. Postoj aktívnej lásky k blížnemu je zároveň podmienkou získania milostí. „Ak duša nekoná skutky milosrdenstva akýmkoľvek spôsobom“ – pripomína Ježiš evanjeliom myšlienku – „nedosiahne moje milosrdenstvo v deň súdu“. Preto Pán Ježiš túži, aby sme vykonali každý deň aspoň jeden skutok milosrdenstva voči svojim blížnym.
„Pamätaj dcéra moja, že moje srdce je milosrdenstvo samo. Z neho sa vylievajú milosti na celý svet. Túžim, aby tvoje srdce bolo príbytkom môjho milosrdenstva. Túžim, aby sa toto milosrdenstvo vylialo na celý svet skrze tvoje srdce“, povedal Pán Ježiš sestre Faustíne. A toto by malo byť pre nás výzvou a poslaním v našom kresťanskom živote. Pamätajme na to a žime podľa tohto odkazu.
Slávnostnú sv. omšu koncelebroval spišský pomocný biskup Mons. Štefan Sečka. V úvode sv. omše všetkých privítal domáci správca farnosti P. Arkadiusz Grzeszczyk SAC.
Otec biskup vyjadril názor, že mi ľudia sme slabí, biedni a každý na niečom závislí. V dnešnej dobe sú to mnohé závislosti – na alkohole, drogách, nemravnom živote. Ale naša hojná účasť na tejto sv. omši svedčí o tom, že sme závislí na Bohu. A to je dobré svedectvo. Toho sa máme držať vo všetkých situáciách nášho života.
Tento sviatok je prvá a najdôležitejšia z foriem pobožnosti. Jeho veľkosť a prvenstvo vyplývajú z ohromnej veľkosti prisľúbení, ktoré odporučil sám Pán Ježiš cez sestru Faustínu, keď povedal, že … Kto v ten deň pristúpi k prameňu života, dosiahne úplné odpustenie hriechov a trestov… (Den. 300). Je to možné, aby sme bez žiadnych podmienok dosiahli úplné odpustenie nielen všetkých našich vín, ale tiež trestov za ne? Pán Ježiš hovorí: „Moje milosrdenstvo je také veľké, že za celú večnosť ho nepochopí žiaden rozum, ani ľudský, ani anjelský“ (Den. 699). Odpustenie všetkých našich hriechov a trestov – to je skutočnosť odvolávajúca sa na samotnú sviatosť krstu. Krst je silná Božia moc, ktorá nielenže zotiera prvotný hriech a tiež všetky všedné hriechy, ale okrem toho dáva človeku Dar stať sa Božím dieťaťom. A tak splnenie Ježišovho prísľubu na sviatok Božieho Milosrdenstva je novým, akoby druhým krstom v našom živote. Ježiš nás v tento deň obdarováva takým veľkým milosrdenstvom, že sa stávame nanovo Božími deťmi, slobodnými od každého hriechu. Nepochopiteľné je toto Božie milosrdenstvo tak, ako sa nedá pochopiť Božia láska k človeku. Práve toto by nás malo nabádať, aby sme žili sviatostne každý deň. Náš postoj voči Bohu určuje naša dôvera a tá tvorí podstatu pobožnosti k Božiemu Milosrdenstvu. Pán Ježiš sľúbil: „Túžim udeliť nepochopiteľné milosti dušiam, ktoré dúfajú v moje milosrdenstvo. Nech sa priblížia k moru môjho milosrdenstva s veľkou dôverou: hriešnici dosiahnu ospravedlnenia a spravodliví sa upevnia v dobrom. Kto vkladá nádej v moje milosrdenstvo, tomu v hodine smrti naplním dušu Božím pokojom“. To znamená, že čím viac duša dôveruje, tým viac milostí dostane. Preto sa zverme Božiemu Milosrdenstvu, pretože sám Pán Ježiš sa o nás postará.
Čo dodať na záver? Nuž slová Sv. Otca Jána Pavla II. „Ako veľa ľudí nikdy nepoznalo lásku, pokoj, radosť. Oni zakúsili len prázdnotu a vykročili na chodníky zúfalstva. Oni sedia v tme a v tôni smrti (Lk1, 79). Nemusíme ich hľadať na ďalekých miestach, koncoch zeme. Žijú v našom susedstve, kráčajú po tých istých uliciach ako my, sú slabí, biedni, chorí a dokonca sú členmi aj našich rodín. Žijú bez skutočnej lásky, radosti, pretože nemajú nádej“. Preto staňme sa apoštolmi Božieho Milosrdenstva vo svojom okolí. Dôverujme Bohu a pomôžme iným byť šťastnými Božími deťmi.
Buďme otvorení, vnímaví k potrebám našich blížnych, vcíťme sa do ich problémov, utrpení, nepokojov. Vyjdime v ústrety bezradným, chorým, chudobným, opusteným, ustarosteným, blúdiacim. Podeľme sa o radosti, starosti, veď delená starosť = polovičná starosť, delená radosť = dvojnásobná radosť. Buďme k sebe ľuďmi milosrdnými a vzor si berme od vzoru všetkého milosrdenstva – Ježiša Krista.
Domov sme sa vrátili naozaj povzbudení na duši a upevnení vo viere v nekonečnú lásku a dobrotu Boha k nám ľuďom.

Ľudmila Ondrová st., Víťaz

Bez viery v Boha niet nádeje, niet trvalej skutočnej nádeje. Prestať veriť v Boha znamená vydať sa chodníkom vedúcim do prázdnoty a bez nádeje.

Veľkonočné sviatky sú pre všetkých ľudí, ktorí sú veriaci, najväčším sviatkom toho, čo pre nás urobil Pán Boh, že svojho jednorodeného syna obetoval, aby nás všetkých vykúpil, aby aj my sme mohli spievať slávnostné Aleluja. Preto aj my sme sa pripravovali na slávenie zmŕtvychvstalého Pána Ježiša. Neviem si predstaviť veriaceho človeka, ktorý by si nedal svoju dušu do poriadku a nepristúpil k sviatosti zmierenia – k svätej spovedi, aby mohol oslavovať zmŕtvychvstalého Pána Ježiša. Nie sme asi tí, ktorí pochybujú o jeho zmŕtvychvstaní. Vieme veľmi dobre aj to, keď sa modlíme, že tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia a ktorý nás bude súdiť.
V tomto období prežívame aj veľké udalosti. Bol tomu rok, čo nás opustil náš drahý Sv. Otec Ján Pavol II.. Bol to údel pre celý svet, lebo sme ho mali všetci radi. Bol to človek s veľkým srdcom. Naše očakávania sú, aby Pán Boh dal, aby bol čoskoro zaradený medzi svätých. Lenže Pán Boh nás neopúšťa. O dva týždne neskôr nám posiela veľmi dobrého pastiera, na ktorého čakal celý svet. Benedikt XVI. kráča po tej istej ceste ako Ján Pavol II.. Keď som sledovala sv. omšu vo veľkonočnú nedeľu, tak som si aj poplakala, že človek, ktorý je už v dosť vysokom veku s usmiatou tvárou a s láskou pozdravoval celý kresťanský svet a každému prial pokoj a lásku. Preto sa zaňho modlíme, aby dlho viedol Petrovu loďku, lebo dnešný svet je rozbitý a satan číha na každom kroku.
Zmŕtvychvstalý Pane Ježišu, zhliadni na nás a nedopusť, aby sa šírila zloba, nevera, ale daj, aby sme boli tvoje stádo, aby bol jeden ovčinec a jeden pastier. Nech nám k tomu pomáha tvoja presvätá Matka, ktorá prežívala všetky tvoje bolesti.

Helena Hudáková, Ovčie

Pane Ježišu, chceme ti vyjadriť, čo sme precítili počas tvojho umučenia na kríži, v modlitbe sv. ruženca a na krížovej ceste.

Na sv. omši sme sa s Tebou spojili v Eucharistii, v pokore a s ľútosťou nad Tvojou smrťou, ktorú si podstúpil za celý svet z lásky k nám a za naše hriechy, aby si nás vykúpil. My veriaci sme z lásky k Tebe vykonali vo Veľký piatok krížovú cestu v prírode, chodievali sme na poklonu k Sviatosti oltárnej k Božiemu hrobu. Odprosovali sme ťa za naše hriechy a ďakovali za dobrodenia, ktoré nám dávaš a prosili o silu do každodenného života, za naše rodiny, zdravie a Božie požehnanie.
Na Bielu sobotu bolo príjemné pozerať sa, ako každý s radosťou išiel požehnať pokrmy, zvlášť deti. Keď sme sa zúčastnili na veľkonočnom zmŕtvychvstaní – boli to slzy radosti, keď zaznela pieseň Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, aleluja. Náš smútok sa zmenil na veľkú radosť. Duchovný otec Pira s dôstojnosťou a s úprimným srdcom nás povzbudil svojimi slovami. Ďakujeme mu, že prišiel medzi nás. Ďakujeme kantorovi za námahu, ktorú obetoval pri skúške spevu. Bolo to veľmi krásne. Nebeský otec a Panna Mária mali veľkú radosť, že ich Syn bol s takou úctou oslávený.
Vo Veľkonočný pondelok nás duchovný dobre pooblieval, nezabudol na tradíciu. Ženy sa tešili z oblievačky.
Simeon predpovedal Panne Márii, keď obetovala malého Ježiška v jeruzalemskom chráme, že toto dieťa je prisľúbený Mesiáš a jej dušu prenikne meč bolesti. Myslel na umučenie a ukrižovanie nášho Pána Ježiša Krista. Proroctvo sa naplnilo na Veľkú noc. Tak ako Pán Ježiš vstal z mŕtvych, máme aj my v ňom nádej, že raz vstaneme z mŕtvych.
Hojnosť milostí od zmŕtvychvstalého Krista, pokoj a radosť z veľkonočného tajomstva si prajeme a vyprosujeme po celý rok.

Mária Tobiašová, Ovčie

Už viac než dvetisíc rokov sa ľudstvo stretáva s Máriou – matkou Syna najvyššieho Boha. Nenápadná žena, ktorej Boh zveril veľkú úlohu. „Staneš sa Matkou Božieho Syna“ (porov. Lk 1,3-33). Čo asi v tej chvíli preblesklo Márii v jej mysli? To, žiaľ, nevieme.

Sv. Ambróz a sv. Hieronym vo svojich listoch píšu: hanblivá Panna sa nezľakla, keď uvidela pred sebou muža. Veď čisté duše nevnímajú hriech tam, kde ho niet. Sv. Gregor Divotvorca a sv. Bernard tvrdili, že sa Mária bála diablovho podvodu, ktorý sa vie premeniť na anjela svetla. Sväté evanjelium hovorí jasne: „Panna Mária sa zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav“ (porov. Lk 1,29). Máriino poslanie, narodiť sa na tento svet pre Krista, splnila do bodky. Každému z nás ukázala smer cesty. Celé dlhé roky Boh zjavuje Márii svoju vôľu skrze Ježišov život. Božiu vôľu plnila a žila s Kristom.
Božie zjavenie je do istej miery závislé na rozhodnutí ľudí, ktorým dal slobodnú vôľu. Koniec koncov máme veriť, nie vidieť. Zjavenie je teda Božím darom. Iniciatíva vychádza od Boha a smeruje ku človekovi. Tento dar Boh nevnucuje, musí byť dobrovoľne prijatý. Doba plynula a ľud Boží začal vnímať a oboznamovať sa so zjaveniami samotnej Panny Márie, matky Božieho Syna. Kedy a kde bolo prvé zjavenie, nevieme. Vieme len, že ich bolo veľa a mnohé z nich Cirkev dodnes nepotvrdila pre ich nevierohodnosť alebo pre nedostatok dôkazov, či už formou zázrakov, uzdravení, varovaní a podobne.
Čo však určite vieme, ľudstvo sa k tejto nositeľke pokoja a pomoci utieka už od nepamäti. Najviac v dobách vojen, katastróf, prenasledovaní. Je asi namieste domnievať sa, že sa táto „Veľká“ žena starala o svoj ľud a teda sa mu „zjavovala“, aby mu radila, napomínala, varovala, posilňovala.
Boh si vždy nájde prostriedok, aby svoje stvorenie varoval prostredníctvom ním poslaného posla. Už v Starom zákone sa stretávame s prorokmi, ktorých si Boh vyvolil k určenému plánu. Použil ich namiesto seba ako prostriedok jeho vôle pre ľudstvo. Či to už boli anjeli, proroci alebo iní posli Božej zvesti. V každej dobe boli ľudia, ktorí nechceli prijať Božie prikázania a páchali hriechy, ktoré sú v Božích očiach ohavnosťou a priečia sa svojmu Stvoriteľovi.
Boh však nás ani po mnohých udalostiach neopustil a posiela nám na pomoc Pannu Máriu, o ktorej v dnešnej dobe počúvame čoraz viac ako varuje, napomína a smeruje svoj milovaný ľud.
Okrem Fatimy, Lúrd a iných pútnických miest aj Medžugorie rezonuje v srdciach veriacich, ale aj tých, ktorí neveria, či tápu vo svojej viere. Keď sa nebohého pápeža Jána Pavla II. pýtali, čo hovorí na Medžugorie, odpovedal diplomaticky: „Keď by som mal možnosť, šiel by som tam navštíviť Pannu Máriu.“ Zjavenia Panny Márie v Medžugorí, ktoré sa vraj začali v roku 1981, majú ohlas nielen u veriacich, ale aj neveriacich.
Ivan, Marija, Ivanka, Miriana, Jakov a Vicka – vizionári, ktorí vraj nielen vidia a počujú Pannu Máriu, ale sa s ňou aj rozprávali. Všetko to začalo 24. júna 1981 na deň sv. Jána. Pri jednej z prechádzok Ivanka a Miriana zbadali na vrchu Podbrdo mladú ženu ožiarenú veľkým jasom. Deti nesmelo kráčali k miestu zjavenia. Spočiatku to bola veľká zvedavosť, ale potom presvedčenie a nakoniec silná viera. Opakovalo sa to častejšie a do Medžugoria sa začali zhromažďovať davy ľudí z celého sveta.
Niekoľko posolstiev z Medžugoria: O posmrtnom živote: „Do raja sa kráča pri terajšom vedomí. Zomierajúci si uvedomuje, že sa telo oddeľuje od duše. Názor, že ľudia sa viackrát rodia a slúžia im rôzne telá, je falošný. Telo, ktoré vzniklo z pozemských prvkov, sa po smrti rozkladá. Už viac neožije. Dostáva duchovné telo, s ktorým odchádza do raja. Dokonca aj ten, kto v živote veľa hrešil, keď sa pred smrťou ešte vyspovedá, oľutuje svoje hriechy a prijme sväté prijímanie.“
O chorých: „Za uzdravenie sa treba modliť: Verím v Boha, 7 Otčenášov, Zdravas Mária, Sláva Otcu a postiť sa o chlebe a vode. Je treba držať ruky nad chorými a modliť sa za nich. Dobre je ich pomazať svätým olejom. No nie všetci kňazi majú dar uzdravovania. Aby sa dar v nich prebudil, musia sa vytrvalo modliť a pevne veriť. Zasväťte sa môjmu Nepoškvrnenému srdcu. Chcem vás mať vždy pod svojou osobnou ochranou.“
O pokoji: „Pozývajte ľudí, aby sa raz mesačne spovedali. Nech sv. spoveď nie je pre ľudí ani pre spovedajúceho príťažou, lebo každomesačná spoveď zachráni cirkev na Západe. Usilujte sa, aby sa celý západ dozvedel o tomto mojom posolstve.“
Aj z našej farnosti sa chystá púť do Medžugoria. Nech každého návštevníka tohto pútnického miesta osvieti Boh, aby pocítil prítomnosť nielen Matky Božej, ale samého Boha, ktorý nám dal túto čistú Pannu, aby nás sprevádzala strasťami a nástrahami tohto sveta k Večnému cieľu.

spracoval Ján Jenča