Mesiac: január 2010

Opäť sa spolu stretávame na stránkach víťazského Spektra. Začal sa rok 2010 a tak by som Vám všetkým pri tejto príležitosti úprimne zaželal veľa spokojnosti, lásky, sily a Božieho požehnania.

Dejiny i náš každodenný život sú plné konfliktov. Snáď preto čoraz častejšie používame v tejto dobe slovo tolerancia (znášanlivosť). Jedno je isté: maličkú históriu svojho života si píše každý z nás. Tiež je plná protirečení. Postojmi k ľuďom, svetu, viere, činmi, vzťahmi, schopnosťou rozumieť iným a darom odpúšťať, veľkodušnosťou. Toho, čo robí človeka dobrým, prajným a láskyplným. Každý sa usiluje „dobrý boj bojovať“. Kto nie, dostáva sa na okraj spoločnosti. Aj my bojujeme za dobro, za výchovu v duchu kresťanských hodnôt, ale narážame na prekážky (neprajnosť, pohodlnosť, klamstvo). Je jednoduché niekoho, alebo niečo odsúdiť, zaujať negatívny postoj bez poznania podstaty veci. Je ťažké prijať pravdu, skutočnosť. Skutočnosť spoznáte len tak, že prídete a presvedčíte sa.

Teraz je čas masiek, plesov a bálov. Je to určitý druh zábavy, ktorý v sebe skrýva prvky tajomstva a prekvapenia. Mnohí si totiž nasadia masky a oblečú všakovaké kostýmy. Toto maskovanie dovolí človeku stať sa na niekoľko okamihov anonymným a preto si možno dovolí pod rúškom masky to, čo by sa inak neodvážil urobiť.

Toto všetko sa na fašiangových zábavách samozrejme očakáva. Pretože je to len „zábava“. Ale čo vo všednom živote? Je to zaujímavá otázka. Vstupujeme do verejného života takí, akí sme, alebo tiež potrebujeme „zabaliť“ určité veci? Sme vždy tými, čím sme? Myslím, že odpoveď nie je taká jednoduchá…

Pretože vždy chceme byť (alebo sa aspoň robiť) lepšími než sme, alebo ešte inak, akých nás chcú mať iní: spoločnosť, zamestnávateľ, priatelia, príbuzní. Preto nasadzujeme masky. Veľmi často sa stáva, že človek ukrýva súcit, dobrotu, zbožnosť, lebo vie, že okolie by sa smialo, tak radšej vytiahneme masku „tvrďasa“.

Chceme zahladiť svoje viny a nedostatky, tak si dáme masku „zbožnosti“. Zbožnosť je často maškarná komédia. Je to jedna z tých najtolerovanejších a pritom najodpornejších masiek. A mohli by sme pokračovať. Zamaskovať sa a ísť na maškarný bál môže byť spôsobom, ako sa fantasticky zabavíme a odreagujeme. Ale nie je to správny životný postoj. Boh nás stvoril na svoj obraz, do každého z nás vložil niečo jedinečné a my to maskami ničíme. Máme byť Božím obrazom bez masky a maškarného kostýmu! Pozrime sa do zrkadla, poznávame sa? Možno sme tak dokonale zamaskovaní, že neveríme očiam svojho svedomia a nepoznávame sa. Rokmi sme nazbierali mnoho masiek. Strhnime ich dole! Lebo je čas masiek…

Ján Velčok

24. 1. – putovali sme do Chminianskej Novej Vsi na celodekanátne stretnutie mladých z príležitosti jubilejného roka sv. Pavla; sv. omšu mal arcibiskup Mons. A. Tkáč, prednášku Dr. J. Leščinský, po ktorej bolo agapé – guľáš za hrania skupiny Kerygma • v ten deň v našej farnosti bola celodenná adorácia
•
15. 2. – piata valentínska púť do Krížovan k sv. Valentínovi; sprevádzala nás Koinónia Jána Krstiteľa
•
23. – 25. 3. – osadzovali sme štyri nové dvere v kostole sv. Jozefa, robotníka
•
19. 4. – na sv. omši sa prihovoril kňaz Henry Zegara, pôsobiaci v Argentíne
•
26. 4. – navštívil nás Štefan Novotný, kaplán z Univerzitného pastoračného centra v Košiciach; toto dielo sme finančne podporili
•
1. 5. – odpustová slávnosť sv. Jozefa, robotníka vo Víťaze; celebrantom bol vdp. Jozef Dugas, farár- dekan v Prešove na Sídlisku III. • zúčastnili sme sa na piatej rozhlasovej púti rádia Lumen do svätyne Božieho milosrdenstva v Krakove
•
10. – 16. 5. – farská púť pri príležitosti jubilejného roka sv. Pavla, apoštola: navštívili sme Assisi, Rím, San Giovanni Rotondo a Lanciano
•
31. 5. – 1. sv. prijímanie v Ovčí 10 detí
•
3. 6. – pribudli nám nové kované dvere, mreže pri vstupe do kostola
•
7. 6. – 1. sv. prijímanie vo Víťaze 25 detí
•
8. 6. – navštívili sme kostol sv. Petra a Pavla v Kokave nad Rimavicou a taktiež kňaza, rodáka z Ovčia, Jozefa Bednárika, ktorý nás pozval na návštevu
•
12. 6. – navštívilo nás spevácke duo M. Podhradská a R. Čanaky
•
13. 6. – privítali sme sochu sv. Pavla, pri ktorej sme prečítali posledný Pavlov list a tak sme ukončili jubilejný rok sv. Pavla v našej farnosti
•
19. 6. – putovali sme na odpust v Krížovanoch Božské srdce • začal Rok kňazov, 150 rokov od smrti patróna kňazov, arského farára, Jána Mária Vianneya
•
21. 6. – pomohli sme zbierkou rodákovi Mikulášovi Uličnému v Budyně nad Ohří
•
30. 6. – začali sme väčšiu úpravu interiéru kostola sv. Jozefa robotníka
•
2. – 5. 7. – pešia púť k Levočskej Panne Márii
•
9. 7. – púť Kresťanských seniorov na Levočskú horu
•
18. 7. – sv. omša v pohorí Branisko na kopci Sľubica
•
24. – 26. 7. – púť k sv. Anne v Kluknave
•
6. 9. – ukončenie prác na interiéry kostola sv. Jozefa, robotníka
•
8. 10. – prvé výročie kresťanského materského centra Mamulienka
•
28. 11. – slávili sme 8. a 17. výročie konsekrácie kostolov sv. Ondreja a sv. Jozefa vo Víťaze
•
29. 11. – oslávili sme 17. výročie posvätenia kostola sv. Barbory v Ovčí
•
30. 11. – na Vyšnom konci odpust k úcte sv. Ondreja, apoštola, mučeníka; Sv. omšu slúžil kaplán v Kluknave, vdp. Peter Lešňovský
•
6. 12. – odpustovú sv. omšu k úcte sv. Barbory, patrónky kostola na filiálnej obci v Ovčí slúžil rodák vdp. Jozef Bednárik, administrátor v Kokave nad Rimavicou
•
13. 12. – 80 detí sa zúčastnilo na sv. omši v Prešove, v konkatedrále sv. Mikuláša, pri ktorej boli vyslaní koledníci Dobrej noviny biskupom Mons. Stanislavom Stolárikom
•
31. 12. – Te Deum – poďakovanie za rok 2009

-re-

– zabudni 60 sekúnd na svoju nenávisť – zajtra to už budú 2 minúty,

– nemysli 60 sekúnd na peniaze – 2 minúty bez nenávisti, bez sebectva,

– nechaj 60 sekúnd hovoriť svoje svedomie – 2 minúty zápasu,

– postav sa 60 sekúnd proti vojne,

– bojuj 60 sekúnd proti svojej zbabelosti, pamätaj, že po druhej minúte nasleduje 3., 4., 5.,

– ďakuj 60 sekúnd za zdravie, denný chlieb – 2 minúty vďačnosti,

– maj 60 sekúnd niekoho rád, nehovor, že je to príliš ťažké – 2 minúty lásky,

– začni pomalým krokom a skús to, nie zajtra, nie potom, ale hneď!

-re-

– 24. – 27. 12. – oslavovali sme Narodenie Pána Ježiša Krista
• Dobrá novina koledovala už 13-krát v našej farnosti

– 1. 1. 2010 – vstúpili sme do Nového roka 2010
• Deň Bohorodičky Panny Márie

– 6. 1. – požehnávali sme nové príbytky

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Prejavy nežnosti u manželov sú veľkým darom pre oboch. Tak ako žena, aj muž očakáva prejavy nežnosti od svojej partnerky. Mnohé z princípov, ktoré by mali riadiť prejavovanie nežnosti manželov v čase abstinencie počas plodného obdobia, sme už v jednotlivých témach predostreli. Napríklad manželský pár by sa nemal snažiť o rozkoš orgazmu mimo samotného pohlavného styku. To ale neznamená, že by mal zvoliť prístup „ruky preč“. Aj tu je priestor a čas na prejav lásky, oddanosti a obety. Niekedy je to veľmi požehnaný čas a priestor na odskúšanie charakteru a osobnosti.

Praktizovanie a užívanie metód PPR (prirodzeného plánovania rodičovstva) je nádherným spôsobom, ako sa manželia môžu naučiť, že intímne prejavy náklonnosti nemusia viesť bezpodmienečne k pohlavnému styku. Úprimný a citlivý bozk, nežné objatie, či nedoceniteľné pohladenie a pritúlenie sa – takéto prejavy nežnosti a náklonnosti sú dobré sami v sebe a nemali by sme sa ich vzdať ani v čase abstinencie, keď manželský pár nemá v úmysle milovať sa. Ako Božie deti sme povolaní k slobode.

Ak manželský pár nemôže vyjadriť úprimnú náklonnosť jeden druhému bez pokušenia masturbácie, niečo nie je v poriadku. Na druhej strane však manželský pár potrebuje poznať svoje hranice (a tie sa výrazne líšia v prípade každého manželského páru) a otvorene a úprimne ich prediskutovať, aby sa vyhlo ich prekročeniu smerom k spontánnemu orgazmu.

V niektorých manželstvách je problém, keď je manželka rozhodnutá pre PPR a manžel trvá na používaní antikoncepcie. Čo má potom manželka robiť? Svojím životom a osobným príkladom Kristovej lásky treba postupne viesť manžela k významu vášho manželstva. Predovšetkým sa treba za neho modliť a odovzdať ho Pánu Ježišovi. Nech každá žena je si istá, že Boh vidí jej utrpenie v tejto situácii a že jej obeta nebude zbytočná. Boh má moc zmeniť srdce vášho manžela. Bohu nič nie je nemožné. Skúste očakávať aj zázrak. A medzitým sa nepodieľajte na manželovom hriechu tým, že mu pri antikoncepcii budete priamo asistovať. Nepoužívajte napríklad hormonálnu antikoncepciu, vnútromaternicové teliesko, či pesar. Ak pozná váš postoj a aj tak bude praktizovať prerušovanú súlož alebo si vynúti použitie prezervatívu, potom je len on sám zodpovedný za svoje antikoncepčné správanie sa.

Ďalšou možnosťou je zdržať sa styku, kým manžel trvá na antikoncepcii. Treba zvážiť rôzne dôsledky takého rozhodnutia, ale nútiť manželku spolupracovať na objektívne hriešnom správaní je zneužívaním a za žiadnych okolností nemáte povinnosť podriadiť sa. Kvôli sebe aj kvôli nemu samému môžete mu dať poznať, že nie ste mu k dispozícii ako vec, ktorú môže použiť na svoje sexuálne uvoľnenie sa, kedy chce a pritom ho neprestať milovať a pomáhať mu prežiť premenu srdca.


Inú situáciu môže prežívať žena, ktorá si nechala podviazať vajíčkovody a po čase a po poznaní toho, že je to nielen hriešne, ale že je to aj neprirodzený zásah do jej tela a má negatívny odraz aj na duši, to teraz ľutuje. Čo by mala robiť? Ak ešte doposiaľ neprijala sviatosť zmierenia, nech si nájde kňaza, ktorý chápe a zastáva učenie Cirkvi v tejto veci, určite ju prijme. V sviatosti zmierenia Boh odpúšťa a aj uzdravuje. Dôverujte Pánovej milosti a jeho milosrdnej odpúšťajúcej láske. Okrem toho by ste sa mali s manželom pokúsiť o nový začiatok a požiadať jeden druhého o odpustenie nevery svojim sľubom, ktoré ste zložili pri oltári. Na tej istej lodi je spolu s vami aj mnoho iných žien a tiež mužov, ktorí podstúpili vazektómiu – podviazanie semenovodov. Niektorí z nich nemôžu po poznaní pravdy a podstaty umelej sterilizácie nájsť pokoj v duši, pokiaľ nie je ich sterilizácia odstránená. Žena, ak má na to finančné prostriedky a nie je po zdravotnej stránke vysoko rizikovou pacientkou, je to niečo, o čo by ste sa mali tiež pokúsiť. Ak však finančné prostriedky nemáte, alebo ste pre lekárov vysoko rizikovou pacientkou, táto spätná operácia (spriechodnenie vajíčkovodov, u mužov semenovodov) nie je morálne nevyhnutná. Avšak ľútosť a pokánie morálne nevyhnutné sú.

Jedným zo spôsobov ako pokánie vyjadriť je zdržať sa pohlavného styku určitý počet dní v mesiaci, v priebehu menštruačného cyklu, ako by ste praktizovali PPR. Mnoho opravdivo veriacich ľudí v podobnej situácii, ako je prípadne vaša, snažia sa rásť viac a viac v pravom pochopení opravdivého významu manželskej lásky a považujú tento prístup za veľmi prospešný.

Ako určité zadosťučinenie mohli by ste tiež obetovať nejaký čas šíreniu učenia Cirkvi o tejto otázke a pomôcť tak iným, aby nespravili vo svojom manželskom živote tú istú chybu. Ale predovšetkým dôverujte Božej milosrdnej láske. Pamätajme, že Boh je láska a milujúci Otec a preto nič, čoho sme sa vo svojom živote z ľudskej slabosti dopustili, nie je mimo dosahu spásy, ktorú pre nás vydobyl Kristus.

Môže sa tiež stať, že sa nájdu aj takí veriaci manželia, ktorí časom zistia a povedia: „My sme roky používali antikoncepciu. Nikdy sme o týchto veciach nepočuli a ani sme sa o týchto intímnostiach s nikým nerozprávali, ani sa neradili. Čo máme teraz robiť?“

Tí tiež, ak ešte neprijali sviatosť zmierenia, nech si takisto nájdu kňaza, ktorý chápe a zastáva učenie Cirkvi v tejto veci a problémom rozumie, nech prijmú sviatosť zmierenia. Dôverujme Pánovej milosti. On uzdravuje a odpúšťa. Odpustite si navzájom aj vy. A potom sa zapíšte na kurz PPR!

Mnoho párov, ktoré zažili zhubný vplyv antikoncepcie na svoje manželstvá, môže hovoriť o uzdravujúcom účinku zvládnutia, pôsobenia a praktizovania PPR.

MUDr. Blažej Vaščák, snímka M. Magda

Milí čitatelia, pokračujeme v rozprave o nepríjemných situáciách v medziľudských vzťahoch. Iste sú nimi hlavne konflikty. Nik ich nemá rád, lebo v nás vyvolávajú pocity rozpadu, rozbitia, nenávisti, zloby… Ale musí byť konflikt vždy iba niečo negatívne?

Každý konflikt má v sebe dva prvky: konfliktnú situáciu a konfliktné správanie.
Konfliktná situácia – je to protirečenie, rozporuplnosť, alebo zrážka záujmov, kde každý sleduje iba svoj záujem; rôznosť chápania a videnia danej situácie, boj o zachovanie si svojich zdrojov… Teda zovšeobecnene v konfliktnej situácii ide o spojenie ľudských potrieb a záujmov, ktoré vytvoria pôdu pre reálne súperenie medzi ľuďmi, skupinami, či organizáciami.

Konfliktná situácia môže vznikať objektívne, t.j. nezávisle od vôle a želania oboch zúčastnených strán. Napr. v pracovnom kolektíve prepúšťajú ľudí, znižujú stavy. Každý chce zostať pracovať, nik nechce byť prepustený. Chcem pracovať ja, nech prepustia kolegu. Bojujem teda za seba.

Na prvý pohľad môže byť konfliktná situácia hodnotená len negatívne, lebo sa spája so skutočnosťami ako súperenie, hádky, chaos, utrpenie, straty. No ak sa na vec prizrieme bližšie, z iného uhla, tak uvidíme, že v konfliktnej situácii je aj niečo pozitívne.

Konfliktnú situáciu môžeme totiž chápať ako stav narušenej rovnováhy, z ktorej sú dve východiská:

1. do toho, čo bolo
2. do niečoho nového

Stabilita – nie je to zlé. V tomto postoji však nejestvuje postup vpred, rozvoj. Ak sa však konfliktnou situáciou rieši prechod k niečomu lepšiemu, potom ide o pozitívnu skutočnosť. Vtedy môžeme hovoriť o tzv. konštruktívnom konflikte. Rozvoj, rast sa vždy uskutočňuje spôsobom, že staré a nové stoja v opozícii a prejsť k protipólu vyžaduje isté ťažkosti, bolesť, utrpenie. Avšak len tak dochádza k zmene. Podobne, ako až zo zrna, ktoré odumrie v zemi, vyrastá rastlinka.

Ak však konfliktná situácia prechádza do niečoho horšieho, vzťahy sa narúšajú, či rozbijú, potom ide o deštruktívny konflikt. Práve tie máme na mysli, ak počujeme slovo „konflikt“. Či ale bude prechod do niečoho nového kladný alebo záporný , záleží od správania sa oboch strán vtiahnutých do konfliktu.

V konfliktnej situácii možu byť rôzne formy správania. Aké môžu byť? Kedy sú konštruktívne? Skôr, než odpovieme, treba myslieť na jednu skutočnosť, a to na hodnotu vzťahov existujúcich medzi stranami zúčastnenými v konflikte. Ak pre jedného zo súperiacich vzájomné vzťahy nič neznamenajú, jeho správanie, následne aj konflikt bude deštruktívny. Naopak, hodnota vzájomných vzťahov môže byť príčinou konštruktívneho správania sa v konflikte a jeho nasmerovaním na kladné vyriešenie konfliktnej situácie.

Zoznámme sa teraz so stratégiami správania sa v konfliktnej situácii. Možno nám spomínané, milí čitatelia, pomôže viac si uvedomovať reakciu na vznikajúce rozdiely medzi nami.

Jednou zo stratégií je prinútenie (súťaženie, boj). Človek, ktorý si vyberá spôsob boja, súťaženia, prinútenie si vysoko cení svoje záujmy a záujmy druhej strany ignoruje. Ide mu jednoducho o výhru za každú cenu. Nepozerá na obety, na škody, ktoré spôsobuje oponentovi. Taktika prinútenia je skoro vždy deštruktívna. Aktívne využíva moc, závislosť, fyzickú silu, postavenie, autoritu, atď. Napokon však človek, ktorý siaha po tejto taktike, zostáva sám. Pre svoje víťazstvo obetoval vzťah.

Ďalšia zo stratégií je ústupok. Človek pridŕžajúci sa tejto stratégie sa vzdáva svojich osobných záujmov v prospech súperiaceho, aby zachránil vzťahy. Spomínaná stratégia môže byť konštruktívna, ale aj deštruktívna. Ak človek vidí, že predmet konfliktu nie je pre neho veľmi dôležitý, môže túto taktiku využiť a nemusí sa báť negatívnych následkov. Často však ale ustupujeme preto, lebo nevieme stáť za svojimi záujmami. Bojíme sa, že sa k nám potom druhí prestanú dobre správať. Extrémne vyjadrenie danej stratégie je akási falošná pokora závislého človeka.

Obe predošlé stratégie sa často vyskytujú v dvojiciach. Jeden trvá na svojom, druhý ustupuje. Jeden pre osobný cieľ ide „cez mŕtvoly“ a druhý trpí, spĺňa jeho požiadavky. Ten, kto ustupuje, cíti sa zneužitý, v jeho srdci sa hromadí hnev, pocit, že ho urazili, zloba. Aj keď vďaka ústupčivosti jedného z účastníkov konfliktu sa vzťahy zachovajú, ťažko ich možno nazvať harmonickými.

Útek môže byť tiež príčinou neprimeraného hodnotenia predmetu konfliktu – podcenenie, nedocenenie jeho hodnoty sebou samým. Daná stratégia sa potom javí ako sebaklam. Nielenže nevedie k rozriešeniu konfliktu medzi ľuďmi, ale spôsobuje aj konflikt vo vnútri človeka. Tak sa deje vždy, ak nie sú uspokojené základné životné potreby človeka.

Treťou stratégiou je útek, odchod. Je typická ignorovaním konfliktu. Jednoducho tvárim sa, že konflikt nejestvuje. Pri analýze tejto stratégie je veľmi dôležité mať na mysli dve varianty jej prejavu:

1. keď predmet konfliktu nemá podstatný význam ani pre jednu zo strán, tak potom nerobiť z „muchy slona“ – vtedy ide o konštruktívne riešenie,

2. keď predmet sporu je dôležitý pre jednu či obe strany, ale jeho význam sa zľahčuje – vtedy ide o deštruktívne riešenie, tzv. pštrosia politika – “hlava do piesku“. Konflikt sa nerieši a predmet napätia i napätie medzi stranami zostáva, hoci sa tvária, že všetko je v poriadku. Tento postoj vzniká z rôznych príčin, napr. človek si neverí, nevie stáť za svojím, snaha, aby bolo všetko v poriadku, v pokoji, ako sa patrí na slušnú rodinu, slušných ľudí. Taktiež môže ísť o strach, lenivosť vynaložiť pre niečo isté úsilie a podobne. Len otvorený konflikt vedie k pozitívnej premene. Otvorený konflikt, ako keď praskne vred, prináša úľavu. Rana sa začína hojiť. Skrytý konflikt, podobne ako otrava krvi, môže viesť k smrti celého organizmu.

Štvrtou stratégiou je kompromis. Ide o ústupok z oboch strán. Pre zachovanie vzťahu som ochotný sa čiastočne vzdať svojich plánov, záujmov a chcem, aby protistrana urobila to isté. Hľadá sa akási stredná cesta, súbor výhod a strát pre obe strany. V skutočnosti ide o istú etapu prijateľného riešenia problému, pretože daná taktika v určitom stupni uspokojuje záujmy oboch strán a nenarúša vzájomné vzťahy, takže ju považujeme za konštruktívnu.

Piata stratégia je spolupráca. Zameraná je na osobné záujmy i na vzájomné vzťahy. Človek chce dosiahnuť svoje, ale bez toho, aby druhému spôsobil škodu. Preto je silno motivovaný riešiť situáciu tak, aby bola výhodná pre obe zúčastnené strany. Spolupráca sa môže realizovať so súhlasom všetkých účastníkov konfliktu. Silná motivácia, hodnota druhého človeka, pripravenosť, úsilie – toto všetko mení súperiacich na ľudí jednej mysle, prebúdza kreativitu (tvorivosť), umožňuje zjednotiť úsilie voči vzniknutému problému a nájsť unikátne riešenie. Ide o najefektívnejšiu, ale aj najzložitejšiu stratégiu riešenia konfliktu.

Ak nejestvujú konflikty v medziľudských vzťahoch, potom – ako vravia odborníci – ide o čosi podozrivé, nie normálne. Náš život sa predsa mení. Zmeny sú nevyhnutnou podmienkou našej existencie. Vznikajúce konflikty môžu byť zdrojom i motorom nášho duchovného, osobného a profesionálneho rastu. Konflikt je teda vyšším stupňom rozvoja protirečení v systéme vzťahov medzi ľuďmi, sociálnymi skupinami a spoločenstvami. Ide o boj, cieľom ktorého je odstrániť spomínané protirečenia. A pred čím je potrebné utekať? Pred deštruktívnym správaním sa v konfliktnej situácii, ale nie od konfliktnej situácie ako takej.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg, snímka: autor

C ako CESTA
Ježiš mu riekol: “Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6).

Čo znamená cesta?
Náš život sa prirovnáva k ceste, po ktorej kráčame od narodenia. Nie je dôležité ako dlho táto cesta trvá, ale to, čím je cesta naplnená. Ježiš hovorí o sebe, že je cestou, cestou slobody. Bez tejto cesty, teda bez Krista by sme navždy zostali v hriechu. Jediná cesta, ktorou je On sám, nás privedie k cieľu – k spaseniu a k večnému životu.

Čo znamená pravda?
Ježišova obeť na kríži bola dokonalá a postačujúca. Každý, kto Ho vo viere prijíma, dosahuje skrze túto absolútnu pravdu ospravedlnenie pred Bohom. O tejto pravde Božej nám nestačí iba vedieť. Pre nás je potrebné túto Božiu pravdu s vierou prijať, podľa nej sa v živote správať a konať, vidieť samých seba takých, akí sme, byť otvorení, stať sa lepšími.

Čo znamená život?
Ježiš nás uisťuje slovami: „Ja žijem, aj vy budete žiť. Aj keď zomriete.“

Úloha 1: Doplň text z biblie Jn 14, 1-7

Nech sa vám ____________ nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho ______________. Keby to tak nebolo, bol by som vám __________, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, ___________________. A cestu, kam idem, _____________. Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som _______________________. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho _____________. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“

Úloha 2: Nájdi v bludisku správnu cestu k Ježišovi.

Miriam Čakurdová, Víťaz

Telo je nástrojom duše a jej prejavom. No je potrebné si povedať, že duša nie je v tele ako v nejakej búdke, ale je prítomná celá v celom tele a je prítomná celá vo všetkých jej jednotlivých častiach. Duša je primárne nedeliteľná, to znamená, že ak si niekto odsekol prst, neodsekol si ani kúštik duše.
Žiadna časť tela neprejavuje činnosť duše tak ako ruka. Krásna a veľkolepá je reč ruky. Cirkev o nej hovorí, že nám ju Boh dal, aby sme „v nej nosili dušu“.
Vezmi ju teda vážne, túto svätú zmluvu. Načúva jej Boh, hovorí o vnútri duše. Môže tiež hovoriť o lenivosti srdca, o roztržitosti a iných neduhoch. „Drž ruky poriadne a dbaj na to, aby tvoje vnútro bolo s týmto vonkajškom v skutočnom súlade“, hovorí Romano Guardini.

Gestom ruky môžeme hlavne v liturgii povedať veľmi veľa. Tak ako držíme ruky, tak sa aj sústredíme na liturgiu. Nimi vyjadrujeme našu roztržitosť (ak si ich stále nervózne mädlíme), nezúčastnenosť (ak ich máme vo vrecku), svoju nadradenosť, ak ich máme za chrbtom, svoju nepripravenosť, ak naše gestá rúk sú nevýrazné, nie sú zreteľné, svoju plytkosť, ak si na nich sedíme, nevieme, čo s nimi, ale aj svoju sústredenosť, ak sú zopäté, nemädlíme si ich, nemelieme palcami… Boh nám dal ruky na to, aby sme ich používali na dobro, chránili nimi život, veď to boli práve ruky, ktoré nás vybrali z matkinho lona a udržali nás. Netresli nás o zem…, tým vzdali česť životu. Načo všetko používame ruky? Ak ich pri liturgii nenaučíme úcte k Bohu, potom nebudeme vzdávať ani česť životu a bude stále viac takých rúk, ktoré zabíjajú dieťa v lone matky a nevyberajú dieťa preto, aby vzdali česť životu, ktorý sa narodil.

Kľačanie

Je to postoj poníženosti. Pyšný človek stojí s hlavou v oblakoch a s pohŕdavým pohľadom na druhých, ale ponížený si uvedomuje svoju malosť v porovnaní s Bohom, ktorý je nekonečný. Kľačí ten, čo prosí o odpustenie, alebo si chce niečo vyprosiť. Nekľačí namyslenec, ale človek uvedomujúci si svoju hriešnosť.

Pokľaknutím smerom k Bohostánku vzdávame pri príchode do kostola úctu Ježišovi. Toto gesto by malo byť dôstojné a isté.

Podľa pokľaknutia si môžeme tiež urobiť taký malý test viery. Niektorí si ani nevedia kľaknúť a pritom v teoretickej časti je to také jednoduché (ak som zdravý). (Ak stojím na mieste, zdvihnem pravú nohu a tam, kde som mal pätu pravej nohy položím koleno pravej nohy). V praktickej časti je to prejav našej úcty, alebo povrchnosti.

Existuje niekoľko „typov“ pokľaknutí: Dôstojný: opísaný vyššie. Nerozhodný: urobí nedokončený podrep, ale v skutočnosti to vyzerá, akoby sa uhýnal pred nejakým predmetom, ktorý mu letí smerom do tváre.

Lúčny koník: ten príde asi tri metre pred miesto, kde chce stráviť čas určený na liturgiu a urobí ľavou nohou malý krôčik vpred. Obe nohy má na zemi a zrazu prudko pokrčí kolená, ktoré vzápätí vyrovná. Jeho telo sa dráhou neidentifikovateľnej sínusoidy vymrští a dostane na miesto, kde chce stráviť čas určený Bohu. Ostaní ani nevedia, či urobil kroky, alebo skok. V tej rýchlosti stihne urobiť pár chaotických pohybov pravou rukou, ktoré keby mal zopakovať druhýkrát, tak nenapodobní, ani keby chcel. Toto má byť akože prežehnanie.

Hokejista: ten sa celou váhou hodí na obe kolená. V kostole to len tak zaduní. Prítomní sa obzerajú, či padol pilier, alebo zhodili z chóru toho, ktorý tam chcel opekať, alebo robiť nejakú nedovolenú činnosť. Náš hokejista sa postaví práve tak rýchlo ako sa hodil na zem. Ak to bude robiť pár mesiacov, určite mu raz budú meniť kĺby na kolenách a ostatní sa budú čudovať, že po operácii kolien jedného z nich sa v kostole prestalo búchať. Každopádne Boh nechce, aby sme trieskali kolenami o dlážku kostola akoby tie kolená neboli ani naše.

Boh povedal: Nezabiješ! A poškodzovanie si zdravia takýmto spôsobom je previnením proti tomto prikázaniu.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

„Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 11).

V tomto milostivom čase prežívame hlboké tajomstvo Svätej noci – Boh sa v Ježišovi Kristovi stáva človekom, aby ho už nikdy nenechal samotného na tejto zemi. Má silu napĺňať ľudskú túžbu, aby chvíľa, v ktorej sa nebo dotýka zeme, trvala čo najdlhšie, ba vždy.

Mať stále Vianoce, mať nebo na zemi je však podmienené spoluprácou človeka s Bohom. Nebo, a to aj v určitej blízkej podobe na zemi, je pre všetkých! A čím sa budujú vzťahy s väčším zameraním na dobro iného, tým je i nebo na zemi reálnejšie a krajšie. Tí, ktorí konajú skutky milosrdenstva; ktorí konajú dobro nehľadiac na prichádzajúce údery; ktorí sa obetujú v službe iným a nehľadia na osobný profit; ktorí neúnavne pracujú na spáse duší…, tí všetci znova a znova zachytávajú výzvu Vianoc a to až do takej miery, že aj nestranný pozorovateľ vyriekne: „Tu je naozaj nebo na zemi“.

Prajem Vám v čase vianočných sviatkov i na celý rok 2010 silu byť tými, ktorí chcú nasledovať príklady dobrosrdečných ľudí, v ktorých prítomnosti prežívame blízkosť neba na zemi. Buďme tvorcami prostredia, v ktorom sa vytvára šanca mať Vianoce stále vo svojom srdci i vo svojom okolí.

Žehná Vám +S. Stolárik

„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Ján 1, 14).
Prítomnosť Spasiteľa medzi nami nech je Vašou radosťou a istotou počas vianočných sviatkov i celého budúceho roka. S láskou vyprosuje P. Martin Magda, SVD

Vzácny menovec, priateľ a rodák!

Už mi prišiel tretí pozdrav od Teba. Pán Ti zaplať, požehnaj a odmeň! Predstavení sa ma pýtali, čo som urobil, keď nás rozohnali? A tak teraz som im ukázal kostol sv. Jozefa. Boli prekvapení. Pekný je každý záber, len škoda, že po predĺžení 6 m nezvýšili kostol o 2 m, ako som im kázal a prosil. A tak kostol sa teraz potí, premenil sa na tunel. Potvrdili to sami, keď sa vrátili z levočskej púte.
Pre nás a pre našu dedinu zostáva vzácnosťou. Bohu vďaka! Prosím celej Tvojej rodine požehnané Vianoce a v novom roku vždy len úspech.

Ja sa už len modlím a premáham, lebo už nemôžem šoférovať, robiť nevládzem pre vek a veľké bolesti v kostiach, kĺboch… Aj v nemocnici som už zastúpený mladšími. Ale keby si mal päť chlapcov, všetkých prijmeme za misionárov. Aj za sestričky, misionárky!

Žehnaj Vám všemohúci Boh!

S úctou a pozdravom P. Martin.

Milí naši,
vianočné sviatky sú vždy spojené s darmi pod stromčekom. Deťom rozžiaria očká a dospelým steplia srdcia. Objatí a bozkov je asi na Vianoce najviac. Po čase sa dary pokazia, zapadnú prachom, alebo putujú ďalej, ak sa znepáčia. Trvalú radosť však nikdy neurobia. Tú môže dať jedine Boh. A vo svojej láske k nám, dal nám Ježiša Krista, ktorého narodenie slávi ľudstvo už viac ako dvetisíc rokov. Je to nezaslúžený, ale trvalý dar. Čo to urobilo a robí v našich srdciach? Radosť, nádej, ale aj strach. Všetko dohromady!

Začína sa pomaly ale iste udomácňovať zlo v rôznych podobách, ktoré plodí strach.
Znamenie časov sa napĺňa ako nám to píše Evanjelium. Nás veriacich, ktorí túžia po pokoji a láske, by to nemalo až tak znepokojovať, len by sme mali byť obozretní a mali by sme sa viac zbližovať a upevňovať sa v dobrom. Aby sme boli pripravení, keď to príde a zachovali pokoj.

Áno. „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Až do jeho druhého príchodu.

Želáme vám zo srdca, aby sme teda s radosťou, plní nádeje aj tieto Vianoce oslavovali Boha a ďakovali za ten najväčší a trvalý dar Ježiša – Krista a po celý ďalší NOVÝ ROK 2010 boli aj navzájom darom jeden pre druhého.

S láskou a úctou Anka a Jozef Biroš.

„Pravé Svetlo prišlo na svet. Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (porov. Jn 1, 9.12).

„Tam pod podlahou sveta sa narodil ten, ktorý nemal otca na zemi ani matku v nebi. Ten, ktorý o sebe povedal, že je, živým chlebom, bol uložený do jasiel‘, do ktorých sa dáva pokrm. Pred stáročiami sa Židia klaňali zlatému teľaťu a Gréci oslovi. Teraz je tu prítomný aj vôl, aj osol a skláňajú sa pred svojím Bohom, aby za ľudí vykonali poctivú nápravu. Nikomu by nenapadlo, že ten, ktorý zaodel zem trávou, bude nahý; že ten, z ktorého rúk vyšli planéty a svety, raz svojimi malými rúčkami nedosiahne na mohutné hlavy dobytka; že večné Slovo onemie; že Všemohúcnosť sa zaodeje do plienok, že Spása bude odpočívať v jasliach… Nikto by si nikdy nebol pomyslel, že Boh, prichádzajúci na svet, bude taký bezmocný.

A práve preto ho mnohí prehliadajú. Boh je vždy tam, kde ho človek najmenej očakáva.“
Fulton J. Sheen, Život Krista

Nech sa nám podarí v betlehemskom Dieťati a všetkých jeho nenápadných podobách objaviť Emanuela – Boha, ktorý prichádza a je s nami. Sila a dobro jeho tichej prítomnosti nech sprevádza aj všetky kroky nastávajúceho roka.

Mons. Gavenda

-re-

Napadlo niekedy aj teba, že vidíš smietky v oku iných a vo svojom máš poriadny kusisko dreva? Myslím, že toto je niekedy veľkým problémom v našich srdciach.

Vidieť nedostatky iných je veľmi ľahké, pretože na tejto zemi nikto nieje bez chýb a hriechov. Svätý Pavol to všetkým poriadne natrel, keď povedal: „Niet totiž rozdielu, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 3,23). A to nás dáva v tomto pohľade na jednu rovinu. Teba, mňa, tvojho suseda a dokonca aj tých, ktorí ťa veľmi nemusia. Problémom v tom je to, že skôr vidíme Chyby okolo nás a potom sa môže stať, že nás to robí lepšími, svätejšími, dokonalejšími od ostatých. A toto je nebezpečné. Veľmi. Ak sa v pravde pozrieš do svojho srdca, nie sú tam tiež momenty, kedy sa zrazu prichytíš pri tom, ako „zvrchu“ pozeráš na iných? Ako zrazu dokážeš vo svojom srdci ponížiť človeka? Ako sa vytiahneš do nejakej svojej „dokonalosti“ a ostatní sa musia ešte veľa učiť, aby dosiahli tvoju úroveň?

Nie, nechcem teraz povedať, že si „prach a na prach sa obrátiš“, ale chcem zvýrazniť potrebu sebakontroly. Urobiť hĺbkovú sondáž ako myslíme, ako ľahko vynášame súdy. Apoštol Pavol v liste Rimanom 12, 16 napísal: „…a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym. Nebuďte múdri sami pre seba!‘ Naša múdrosť, naše schopnosti, nie sú len pre nás samých. Sme pre seba navzájom darom. A každý jeden okolo nás, aj ten s tou smietkou, aj ten s brvnom, je darom pre teba aj pre mňa. Nechcem byť ten, ktorý vynáša súdy. Chcem byť ten, kto hovorí: „Potrebujem ťa.“ Chcem ti povedať, milý čitateľ tohto časopisu, že si ťa vážim a cením si to, že práve toto čítaš. Bolí ma, keď vidím ako sa mnohokrát porovnávame a rozdeľujeme, ako chceme byť lepší ako niekto iný. My sme rodina, potrebujeme vedľa seba stáť v láske a v ochote pomôcť si navzájom.

Ale – a to ale je dosť vážne – niekedy môžeme vidieť smietku, brvno a niekedy môžeme vidieť to, že nášho blízkeho niečo úplne silné opantáva, robí úplne zlé veci… A my sa môžeme tváriť, že nič nevidíme, pretože máme aj my brvno. Hej, môžem mať brvno, ale nesmiem byť farizejom a keď sa rúti môj blížny do priepasti, tváriť sa, že nič nevidím. Láska, je v tom, že nebudem súdiť, ale v láske, s úmyslom pomôcť, poviem pravdu, aby budovala, očisťovala, upozorňovala, uvádzala do svetla… Nemám to hovoriť s úmyslom ukázať svoju dokonalosť, nemám to robiť s úmyslom toho dotyčného ponížiť. Mám to povedať s úmyslom pomôcť. To je láska. Aj keď riskujem, že sa to niekoho môže dotknúť, že ma prestane brať, že si ma prestane všímať… Áno, láska ide aj cez túto hranicu. Láska potrebuje odvahu. Nemám byť falošným pochlebovačom. Mám milovať… naozaj milovať. Potrebujeme sa navzájom, aby sme spoločne kráčali, vyťahovali si smietky aj brvná… To je spoločná cesta. A my po nej kráčame.

Ján Buc