Mesiac: október 2011

– 15. októbra o 14:30 h vo Víťaze: Lucia BALOGOVÁ, dcéra +Františka a Heleny rod. Žofčinovej, bývajúca v Londýne a Anthony AUSTEN, syn Reymonda a Lindy rod. Reed, bývajúci v Londýne.

-re-

– 10. 9. – kostol sv. Ondreja navštívili veriaci zo Stropkova

– 17. 9. – modlili sme sa ruženec v rádiu Lumen, predchádzala mu svätoondrejská púť vo farnostiach Kojatice, Pečovská Nová Ves, Šemša, Valaliky, v kláštore dominikánov a Dóme sv. Alžbety v Košiciach

– 18. 9. – požehnanie obnovenej kaplnky sv. Ondreja v Ovčí, smerom na Hrabkov

– 24. 9. – kostol sv. Ondreja navštívili veriaci z Hanušoviec nad Topľou

– 25. 9. – požehnanie obnovenej kaplnky Svätej rodiny vo Víťaze pri dome Valenta Pacovského, smer Široké

– 2. 10. – posledná sv. omša v Doline k úcte sv. Huberta; slúžil poručík Hasičského a Záchranného zboru pre východné Slovensko vdp. Marcel Senderák • putovali sme na arcidiecéznu púť k Ružencovej Panne Márii do Obišoviec

-re-

Manželstvo je jedinečná príležitosť pre muža a ženu. Máme možnosť zdieľať každý aspekt nášho života s inou ľudskou bytosťou. Sľúbili sme si držať spolu v dobrom i zlom a z bezpečia tohto nášho sľubu sa odvažujeme odkrývať si o sebe navzájom všetko.

Sme spojení v našej ľudskej prirodzenosti, cítime vzájomnú bolesť a pomáhame si vo svojich slabostiach. Radujeme sa zo silných stránok toho druhého a teší nás jeho úspech. Dostali sme poradcu, spoločníka, najlepšieho priateľa, skrátka partnera pre život. A ak sme dostatočne trpezliví, dostatočne láskaví a nesebeckí, objavíme, že každý z nás v sebe skrýva nevyčerpateľné bohatstvo. Manželstvo prináša nevýslovnú radosť miliónom ľudí a počas dlhých dejín ľudstva sa oslavuje po celom svete – obradmi, poéziou, prózou aj piesňami.

Manželstvo je o dvoch ľudských bytostiach – muža a ženy spojených tak, že sa stanú jednou bytosťou. Preto je to najužší, najintímnejší vzťah, akého sú ľudské bytosti schopné. Niekto môže namietať, že vzťah rodič – dieťa je užší, keďže život dieťaťa sa začína v matke. No zdravý vzťah rodič – dieťa má byť o postupnom oddeľovaní sa a rastúcej nezávislosti, keď deti postupne opúšťajú rodičovské hniezdo a budujú si vlastný domov. Manželský vzťah sa však uberá presne opačným smerom. Dvaja milujúci sa ľudia, ktorí si kedysi boli cudzí, sa stretnú a následne uzatvoria manželstvo. Vstúpia do vzťahu, ktorý možno v najlepšom prípade charakterizovať rastúcou vzájomnou závislosťou.

Tento proces rastúceho zjednotenia sa nie je automatický. Väčšina párov vstupuje do manželstva s veľkými očakávaniami. Keď odchádzajú zo sobáša, nevedia si ani predstaviť, žeby raz nechceli byť spolu. Obaja – manžel i manželka – musia byť pripravení svoje manželstvo stále budovať. Každý stupeň tohto procesu prináša svoje vlastné výzvy a príležitosti. Na začiatku môžeme byť šokovaní vecami, ktoré o sebe navzájom zistíme a ktoré sme počas opojných dní chodenia spolu a zasnúbenia nepobadali.

Prvá lekcia z manželstva je, že treba prijať manžela alebo manželku takých, akí sú. Nemali by sme sa pokúšať prerobiť ich na niekoho, koho by sme z nich chceli mať. Toto vzájomné prijatie musí pokračovať, pretože ubiehajúce roky nevyhnutne prinesú zmenu. „Láska je maják – búrky ani hmla ho neoslepia – láska o zmene neuvažuje, za hrob pretrváva.“ (Shakespeare)

Napriek našim najlepším snahám nemôžeme zostať rovnakí. Nebude sa meniť len náš výzor, ale aj naše myslenie bude dozrievať. Náš charakter sa bude tiež rozvíjať a budú sa meniť aj naše okolnosti. Azda najväčšia zmena nastane s príchodom detí, hoci rovnako náročné sú aj stresujúce a traumatizujúce okolnosti neplodnosti. Ťažkosti s počatím môžu klásť na manželstvo väčšie nároky a budú vyžadovať veľa trpezlivosti, láskyplnej podpory a odmietnutie akéhokoľvek obviňovania.

Narodenie dieťaťa prináša vrcholnú radosť, no často je spojené s fyzickou vyčerpanosťou. Neskôr môžu byť ohromnou zábavou tínedžerské roky, ktoré poskytujú možnosti utužovať s našimi deťmi priateľstvo, ale je to aj citovo vyčerpávajúca jazda na kolotoči. A keď odídu z domu, pristihneme sa, že trúchlime pre ich neprítomnosť, ako to povedala jedna matka, ktorej deti postupne opúšťali domov krátko po dovŕšení 20-tich rokov. Počas tých rokov výchovy detí, kedy treba veľa myslieť na domácnosť a prácu, je až príliš ľahké zanedbávať manželstvo. Je samozrejmé, že o deti sa treba starať, ale to isté potrebuje aj manželstvo (manželia navzájom).

Ak manželia do svojho vzťahu neustále investujú a navzájom sa podporujú pri rôznych tlakoch, ktoré prináša rodinný život, posledných 25 rokov môže naozaj stáť za to. Najťažšie sú roky okolo tridsiatky, keď sú ešte malé deti, nie je príliš veľa peňazí a neraz náročná práca v zamestnaní. Ale ako sa deti postupne osamostatňujú, nároky na výchovu sa znižujú a tak postupne nastáva čas a príležitosť sa objavovať novými spôsobmi.

Treba však vedieť, že vždy keď nám Boh (skrze Cirkev) predkladá nejaký ideál, nehovorí, že hneď v tej chvíli musíme podľa neho žiť. Boh je náš Stvoriteľ a Vykupiteľ, a preto presne pozná, kde sme zraniteľní a v čom sú naše slabosti. Keď nám ukazuje ideál, dáva nám aj cestu k nemu. Nie si dnes dokonalý? Nič to. Dôležité je, aby si bol na Božej ceste, na ceste k ideálu. Hľadajme tú svoju cestu a určite ju nájdeme.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Drahí čitatelia! Pokračujeme v našich úvahách o strese. Dnes to bude o Time managementu, ktorý pomáha znižovať stres.

Aby bolo možné efektívne využiť svoj čas a znížiť stres, ktorý vzniká v dôsledku silného preťaženia, je dôležité stanoviť si životné priority, hodnoty v živote – o tom sme už písali minule. Taktiež je dôležité stanoviť si ciele na konkrétny deň, týždeň, mesiac, rok i dlhšie časové obdobie – ciele, ktoré zodpovedajú vaším hodnotám. Keď budete vedieť, čo si ceníte a v čo veríte, aké životné výsledky sa snažíte dosiahnuť, môžete pristúpiť k plánovaniu svojho času.

Sústreďte sa na tie úlohy, ktoré je potrebné urobiť v prvom rade a ostatné odložte na neskoršiu dobu. Sústreďte sa na hlavné a druhoradému budete venovať čas neskôr. Aby ste si s tým príliš nelámali hlavu, môžete použiť metódu “Troch zoznamov”.

Urobte si tri zoznamy úloh – A, B a C. V zozname “A” budú tie úlohy ktoré musia byt vyplnené v prvom rade a ktoré realizujú vaše prvoradé ciele a hodnoty. V zozname “B” budú tie úlohy, ktoré sú potrebné a ktoré by sme chceli splniť. Ak však nebudú vykonané dnes (alebo v tomto týždni), nič sa nestane. Do zoznamu “C” vpíšte tie úlohy, ktoré by ste chceli urobiť, ak budú splnené všetky úlohy v zoznamoch “A” i “B”. Ak úlohy v tomto zozname nikdy nebudú vyplnené, kvôli tomu sa nič strašného nestane. Napríklad, ak v supermarkete bude výpredaj a vy by ste chceli naň ísť, vpíšte cestu do supermarketu do zoznamu “C”. Ak všetko naplánované z prvých dvoch zoznamov vyplníte a budete mať ešte chuť, čas a silu, tak si môžete spokojne skočiť ešte do supermarketu. Ak nie – nebude to veľkou stratou (prehrou).

Keď zoznamy úloh sú zostavené, môžete pristúpiť k plánovaniu ich vyplnenia počas dňa alebo týždňa. Kedy začnete generálne upratovanie? Vymeníte svoje letné pneumatiky za zimné? Pôjdete do banky platiť účty?

Zapamätajte si, prosím vás, že pod slovom “úlohy” mame na mysli všetky možné spôsoby činnosti – vrátane modlitby a stretnutia sa s Bohom, stretnutie s rodinou, čas venovaný deťom, oddych. T. j. “úlohy” – starostlivosť nielen o materiálne, domáce pohodlie rodiny, ale aj o duchovný, emocionálny aspekt vášho života i života vašich blízkych. Určite v zozname vašich hodnôt bude aj “rodinné šťastie”, “harmonické vzťahy” alebo niečo podobné. Pre šťastie a harmóniu v rodine nestačí postaviť len vhodný dom a zabezpečiť rodinu materiálne. Bez duchovného rozmeru, bez emocionálnej blízkosti sa šťastie zmení na “komfort” a skôr alebo neskôr sa stane príčinou vnútornej prázdnoty a odcudzenia sa. Zďaleka nie všetky finančne dobre situované rodiny sú šťastné a vzťahy vo vnútri rodiny harmonické.

Dôležité je nielen plánovať úlohy, zostavovať zoznamy, ale aj analyzovať vykonávanie týchto plánov. Ak z nejakého dôvodu naplánovaná úloha v zozname “A” nebola splnená, porozmýšľajte prečo. Prekazili to náhodné okolnosti (napríklad, po ceste domov ste plánovali zájsť do banky zaplatiť účty, ale zostali ste v zápche, stratili ste kopec času a banku zatvorili)? Bol tento zoznam reálny? Uvažovali ste o reálnych obmedzeniach vášho času a síl? Neboli ste pri zostavovaní svojich plánov a zoznamov snílkom alebo perfekcionistom (perfekcionista – človek, ktorý stavia pred sebou úlohu byť vo všetkom “super”, robiť všetko “maximalisticky” aj čo do kvality, aj čo do kvantity; perfekcionizmus – jeden z prejavov pýchy, snaha nebrať ohľad na reálne existujúce ohraničenia)?

Úlohy, ktoré zostali nevyplnené, preneste do plánu (zoznamu) na budúci týždeň (alebo deň – podľa toho, aký plán zostavíte).

No ak musíte prenášať nevyplnenú úlohu zo zoznamu ”A” päťkrát po sebe – znamená to, že táto úloha nepatrí do zoznamu prvoradej dôležitosti, nemá miesto v zozname “A”. Preložte ho do zoznamu “B”. Poviete si: ”Ako to, že nepatrí do zoznamu úloh prvoradej dôležitosti?! Ja ju považujem za dôležitú!” Takáto situácia rozchodu medzi slovami a činmi môže byť príznakom problému nedostatočného uvedomenia si toho. Ak hovoríme jedno a robíme druhé – skôr to znamená, že sa nepoznáme veľmi dobre, žijeme v ilúziách. Toto môže priviesť k serióznym i k “nečakaným” problémom.

Analyzujte a všímajte si, ako sa vám darí uskutočňovať v živote to, čo ste si naplánovali. Čo vám pomáha? Čo vám prekáža? Čas od času sa vracajte k preskúmaniu i revízii svojho systému hodnôt, priorít a životných cieľov. Veľmi dôležité je byť pravdivým pred sebou samým.

Podobne postupujte aj s úlohami zo zoznamu “B”. Ak z nejakého dôvodu jednu a tú istú úlohu odkladáte alebo prenášate na neskôr – premiestnite ju do zoznamu “C”. Skôr alebo neskôr zoznam “C” bude dlhý, dlhý. My by sme chceli veľmi veľa urobiť, stihnúť, keby by bolo času, sily, peňazí a dovoľovali to okolnosti. Keď zoznam “C” sa zväčší dva až trikrát, vyhoďte ho a urobte nový, odrážajúc sa od reálnej a konkrétnej situácie, v ktorej sa nachádzate.

Niekto (a možno aj väčšina) z nás, drahí čitatelia, si povedia: “Nemám kedy sa týmto všetkým zaoberať – robiť nejaké zoznamy, plánovať, potom analyzovať. Na to stratím veľa času, ktorého je aj tak málo!” Podstata Time managementu spočíva v tom, že najprv my musíme “vložiť”, “investovať” čas, aby sme neskôr mohli ťažiť z jeho správneho používania a týmto znižovali stres. Práve tí, ktorí tak hovoria a rozmýšľajú, tí aj najviac potrebujú plánovať si svoj čas. Ak ste takí zaneprázdnení, že nemáte čas zostaviť si zoznam a grafiku svojich úloh pre stanovenie priorít – znamená to, že vám určite chýbajú schopnosti samoorganizácie. Čas, ktorý stratíte pre seba, na usporiadanie svojich záležitostí, prinesie svoje ovocie a pomôže dosiahnuť oveľa viac v tom, čo je pre vás skutočne dôležité. Investujte do seba. Stanete sa lepšími. Týmto pomôžete aj svojim blízkym.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

10-16.10.2011

23.10.2011

-re-

Nie, nerobím reklamu žiadnemu kníhkupectvu, aj keď sa to možno zdá. Panta Rhei (Panta Rei) znamená v gréckom jazyku: „Všetko plynie“.

Tento výrok použil grécky filozof Herakleitos, ktorý sa okrem všetkého zaoberal aj teóriou bytia a ktorý prirovnával veci k prúdu rieky. Týmto slovným spojením chcel vyjadriť zmeny a ustavičné dianie vo svete.

Hm, možno by už aj bolo dosť učebnicových výkladov, nechcem sa hrať na encyklopédiu, len som vám chcela vysvetliť názov svojho článku v tomto čísle. Teraz, keď už viete názov, môžem vás oboznámiť aj s obsahom 🙂

Nič na svete netrvá večne. Situácie začínajú a končia, ľudia prichádzajú a odchádzajú, stretávame sa a lúčime, padáme a vstávame, zažívame radosti aj sklamania… Dynamika našich životov sa každým dňom zrýchľuje a my rýchlosťou svetla uháňame dňami, mesiacmi a rokmi.

Určite mi dáte za pravdu, že čas v tomto tisícročí plynie oveľa rýchlejšie ako v tom minulom. Len čo ráno vstaneme, už sme v škole či práci, ani sa nenazdáme, ideme domov a zrazu sa musíme obliecť do pyžama a ísť konečne spať, lebo ráno budeme mať zase problémy so vstávaním. A len čo zatvoríme oči, už sa budíme na ten najnepríjemnejší zvuk na svete – zvuk budíka. A takto to ide v jednom kuse.

…Ľudia už zabudli, čo znamená spomaliť, zastaviť sa. Čas ich naháňa tak, ako sa naháňajú malé deti v materskej škole.

Všetko. Rýchlo. Teraz. Nemám čas. S časom sa ruka v ruke nesie stres, ktorý sa takmer každý deň stáva nepriateľom nielen pracujúcich ľudí, ale už aj študentov či detí. Nikto na nič nemá čas, každý sa ponáhľa, nevedno kam.

Ale jedno je isté. Tempo života nemôžeme dávať za vinu ľuďom. Tí len chcú stihnúť a splniť všetky svoje povinnosti a plány a vedia, že na to nemajú veľa času. Sme len bábkami v rukách času. A čas je bábkou v rukách Boha.

Určite aj Vám niekedy napadla myšlienka „Keby sa tak čas dal zastaviť…“ Hlavne vtedy, keď zažívate niečo pekné a predsa viete, že sa to raz tak či tak skončí. Napríklad, keď ste s niekým, koho máte radi a musíte sa rozlúčiť. Alebo keď sa pozeráte na spiace bezbranné bábätko a pomyslíte si, čo všetko ho v živote čaká.

V takýchto chvíľach by bolo asi najideálnejšie stlačiť tlačidlo PAUSE a všetko nechať tak, ako to je. Nič nemeniť a užívať si dlhšie chvíle, ktoré by sme nevymenili za nič na svete…

Ale, žiaľ, nie sme ani čarodejníci, ani nemáme žiadne nadprirodzené schopnosti. Čas nezastavíme ani keby sme sa o to pokúšali všetkými spôsobmi na svete. Nad časom totiž vládne Niekto tam hore nad nami a On presne vie, čo má ako dlho trvať.

Boh vie, že keby sme to pomyselné tlačidlo PAUSE predsa mohli stlačiť a mali moc zastaviť čas, napríklad pri tom spiacom bábätku, nedovolili by sme mu uskutočniť s ním Jeho veľký Boží plán.

A preto, nebuďme smutní, veď ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, aj tie končiace sa chvíle môžu byť začiatkom niečoho nového, niečoho, čo nám prinesie ďalšie pekné okamihy.

A aj keď čas plynie, nedovoľme mu vziať so sebou pekné chvíle, ktoré nám Boh posiela do cesty. Lebo aj keď tak či tak skončia, spomienky nám zostanú. A keď nám bude niekedy nanič, môžeme sa k tým pekným spomienkam vrátiť a vybaviť si opäť situácie, v ktorých sme sa cítili šťastne.

Jeden múdry človek raz povedal: „Keby nebolo spomienok, človek by neveril, že raz bol šťastný…“ A myslím, že týmto to vystihol úplne najlepšie. No a keďže som svoj októbrový článok zaplnila filozofiou, do tretice sa s Vami podelím ešte s jedným citátom, ktorý sa mi veľmi páči: „Spomienka je jediný raj, z ktorého nemôžeme byť vyhnaní.“ (J. Paul)

Ale… ešte nám zostala jedna nezodpovedaná otázka. Vieme, že čas plynie a prečo sa ľudia náhlia. Ale zabudli sme na tú najdôležitejšiu: „Kam sa náhlia?“
Ako som už vyššie napísala, sme bábkami v rukách času a čas je bábkou v Božích rukách. Boh čas posúva dopredu možno preto, lebo vie, že zlo sa stále viac a viac snaží prevziať žezlo spoločnosti a preto si nás posúva bližšie k sebe. A my sa snažíme stihnúť všetko podľa našich plánov, veď čo ak zajtra už bude neskoro…? Čo ak zabudneme podpísať dôležitý dokument alebo čo ak… zabudneme povedať tomu človeku, ako veľmi nám na ňom záleží?…

…Asi si teraz zaťukáte na čelo a poviete si, čo za rozprávky vymýšľam a prečo som morbídna, veď nikto nevie, aké s ním má Boh plány. Nie, neviem (ako iste ani vy), prečo a kam sa to všetko uberá… Ale myslím si, že každý si dnešnú dobu vysvetľuje inak a má o nej vlastné predstavy.

Mne však zostáva Vám už len popriať krásny október a zaželať v živote veľa pekných chvíľ, ktoré by ste najradšej zastavili. No nebojte sa ich pustiť znovu ďalej. Možno sú začiatkom niečoho nového, niečoho, čo Vám zmení život…

Lenka Novotná, Víťaz

Už ste sa udomácnili v školských laviciach? Ja myslím, že áno, veď mesiac školy už máme za sebou. Ani sa mi to nechce veriť, veď len nedávno som vám želala šťastný štart do nového školského roka 🙂 A vy už asi máte aj prvé známky. Tak dúfam, že sú len tie najlepšie a že sa v škole cítite fajn.

Október je mesiacom ruženca, mesiacom úcty k starším, ale aj mesiacom veľmi významným pre našu farnosť, pretože slávime 50.výročie posviacky kostola sv. Jozefa, robotníka.

Keď boli niektorí z vás na Detskom letnom tábore, tak mi určite dajú za pravdu, že najväčším adrenalínovým zážitkom bol určite výstup na vežu nášho kostola. Až v tej výške sme si totiž uvedomili, aký obrovský je náš kostol a koľko práce a námahy to určite stálo ľudí, ktorí sa na jeho stavbe podieľali.

Želám Vám krásny október, vychutnajte si posledné slnečné dni a hlavne, nezabudnite ani na svojich starých rodičov a aspoň počas tohto mesiaca im venujte o trošku viac pozornosti 🙂

Príď Duchu Svätý

V tomto prepodobnom čase,
v čase slávnom
pre slávny DEŇ,
ktorý očakávame.

Deň ztuženia,
odvahy deň,
jasu umu,
sily ohňa…
Deň ten
päťdesiaty
od vzkriesenia …

Zdravím Vás
a dary Jeho prosím …
Spolu s ním (POH),
lebo on vie
čo videl …

Lebo je tma a …
Lebo je tma!!!

Príď Duchu Svätý!!!

Paľo Ondrík, farár z Kluknavy

stránku pripravila: Lenka Novotná, Víťaz

Zžieraný mrakom hriechov, vín
som púšťou šiel
jak bedár pravý,
keď vtom šesťkrídly Serafín
na ceste sa mi náhle zjavil.
Dlane si vzdušné obnažil,
na moje oči priložil:
Roztiahli sa mi zrenice
jak u splašenej orlice.
To isté spravil s ušami:
A čul som zvuky nad nami,
vnímal som nebies
zachvievanie,
šum krídel zborov anjelských,
pohyb stých
tvorov podmorských,
aj tráv rašenie v jarnom ráne.
Potom sa k ústam priblížil,
schmatol a von mi vydrapil
môj britký jazyk
s hriechu penou.
A nato žihadlo mi hada
miesto jazyka do úst vkladá
tou rukou strašne skrvavenou.
A hruď mi mečom rozťal v pol,
chvejúce srdce vyrval z drene,
z pahreby uhoľ vychmatol,
vsadil do rany otvorenej.
Ostal som mŕtvy tam, bez síl.
A Boh ma z nebies oslovil:
„Buď prorokom,
tvoj spánok ruším.
Dar Slova tvoje znamenie.
Kde budeš: v mori, či na súši,
rozpaľuj srdcia v plamene.“

preklad: J. Rybák

Taku mam pasiju
pacerki na šiju.
Perscienek na paľec
/:a s milim na taňec.:/
Takú mám záľubu, ruženec na šiju (al. krk, to je teraz jedno, u nás pacerky = fyzický ruženec)… Slová z jednej piesne od nás (v Hrabkove som ju počul spievať), asi je to posledný verš, vytrhnuté z kontextu… Nevadí.

Poslednú dobu si všímam, hoci nie som typ, čo by šiel v móde s dobou, čo sa teraz nosí medzi mladými. Sprvu ma to potešilo, u môjho kamaráta som to videl po prvýkrát: niesol si na krku ruženec. Reku, viem, že je katolík, či nie je v bratstve, alebo či ho niečo silné oslovilo a začal sa modliť ruženec. OK. Ale po čase mi nedalo nespýtať sa ho:

Ja: „Ty sa modlíš ruženec?“
On: „Prečo sa pýtaš?“
Ja: „Len tak, videl som ťa, že nosíš ruženček na krku…“
On: „Ale, to len tak, veľmi sa mi to páči.“

Potom som zistil, že vlastne sa ani neviem modliť ruženec. Dobre…, ale aspoň ho nosí, myslím si. No o nejakú dobu neskôr som to videl u iného človeka a, aj keď nedávam na prvý dojem (asi je to niekedy pre mňa na škodu), z výzoru ktorého som hneď vedel, že asi do kostola nechodí. Potom znova u nejakých mladíkov na nete fotky s ružencom na krku. Bol som vo Východnej na festivale a s jedným tanečníkom, kamarátom som sa o tom rozprával: „Héééj,“, vraví, „aj u nás v dedine chodia takí dvaja…, čo nosia na krku ružence.“

Začal som nad tým rozmýšľať. Hmm. Prečo možno zhliadnuť len chlapcov s ružencom na krku a nie aj dievčatá? Všetci ich nosia „len tak“? Je to dobré alebo zlé? Panna Mária by isto chcela, aby sa táto „ľudová zbožná úcta“, alebo skôr modlitba srdca rozšírila. A fyzický ruženec je pomôckou k tejto modlitbe, alebo dokonca aj jej znakom. Ale nie je nosenie ruženca, hoci aj neposväteného „len tak“ namiesto korálikov skôr na škodu? Netreba súdiť podľa vonkajšku…, ale mne zase babka stále hovorila, že „netreba ani podrývať do ľudí okolo seba“.

Ruženec je svätá vec…, ale teraz mám na mysli modlitbu, „pacerki“ sú len jej symbolom, pomôckou k jej modleniu. Korán je tiež len symbolom, miestom, kde sú napísané pre moslimov sväté výroky Mohameda. A keď ho chceli v Amerike páliť, čo sa začalo diať? Aké boli na to ohlasy? Hmm? Pre mňa je to isté: Božie slovo nerovná sa biblia. V biblii sú len napísané Božie slová, je to len knižka a predsa je to pre mňa ako kresťana niečo veľmi vzácne. Detto „pacerki“. Babka sa ho modlí aj viackrát do dňa a nenosí ho na krku. Ja sa ho, priznám sa, tiež pomodlím, ale menej. A tiež ho nenosím na krku. Asi s tým musím začať, aby som bol IN. Zaujímalo by ma, kde všade sa už tento trend rozšíril. Pre obchodníkov je to dobré, čím viacej ruženčekov sa predá, tým lepšie. A verím, že to príde rovnako rýchlo do módy ešte viacej ako veľa vecí predtým, a potom to postupne upadne. Spolok sv. Vojtecha asi pravdepodobne predá viacej ružencov v tom boome, ako ich je doteraz vo všetkých ružencových bratstvách u nás. Bude ale týmto Slovensko viacej pobožné (katolícke, nábožné, veriace, ani neviem čo tu dať)?

Jeden môj VŠ učiteľ mi stále vravel: „Nefrflite, príde Vám to do zvyku.“ Asi som sa nenechal poučiť, teraz vlastne frflem…

Toho môjho kamaráta som sa spýtal, či sa nechce niekedy pomodliť, naučiť sa modliť sa ruženec: „To len staré baby v kostoloch sa toto modlia.“ Veru, myslím si, len oni, veď ani ja v tom veľa vody nenamútim. Ale čo, keď staré baby v kostoloch pomrú? Kto sa ho bude modliť potom? Keby aspoň polovica z tých mladých, čo ho nosia na krku, tak tá kúpa nových korálikov nebola zbytočná… Len či.

Milí mladí čitatelia, hlavne moji rovesníci! Dajme si záväzok, skúsme sa aspoň sem-tam a postupne častejšie aspoň jednu dva desiatky tejto modlitby pomodliť. Len tak. Ja sa budem snažiť, a keď mi Pán Boh dá tú milosť, že ma to „chytí“ a že sa budem chcieť aj takouto formou s ním spájať. Možno sa nebudem ruženec modliť na protest toho, že sa mi nepáči, keď ho niekto má len za bižutériu, ale časom preto, že budem chcieť a bude mi to robiť dobre, usporadúvať mi myšlienky, upokojovať dušu… Nech mi nikto nehovorí, že tie staré babky v kostoloch sa ruženec modlili najprv preto, že sa chceli spájať s Bohom. Alebo preto, že „chceli“.

Nehanbím sa priznať, že veriacim som začal byť preto, že to chceli moji rodičia. Ale postupne, postupne… sa asi niečo deje, asi sa mením. Viera je veľký dar, nie každému sa ho dostáva. Sprvu asi začína zväčša ako tradícia, ale keď neostane len pritom, prinesie veľký osoh. A o čo viacej mladým mužom, keďže som videl hore popísaný fenomén len u mužského pohlavia. Som o tom presvedčený.

Aj vy, čo ruženec nosíte „len tak“, skúste zájsť za svojimi babkami, nech vás naučia modliť sa ho, nie je to ťažké, a skúste sa ho aspoň sem-tam pomodliť. Keď otvoríte svoje srdce, isto sa niečo s vami stane. A len keď trochu budete chcieť, neostane ani toto nosenie ruženca na krku len pri móde, ale pomôže vám to posunúť sa zase aspoň o krôčik bližšie k Bohu. Ruženec je veľký dar (nielen pre staré babky, ale aj pre mladých mužov, budúcich otcov). Vážme si ho a nerobme z neho len módu.

Perscienek na paľec a s milim na taňec a s milim na taňec… Alebo radšej už nespievam, čo ak zasa niečo v ľudových pesničkách nájdem, čo ma podnieti znovu toľko písať :).

Joži

V septembri pri príležitosti duchovnej obnovy mladých zo Sniny našu farnosť navštívil diecézny kňaz, spolužiak nášho duchovného otca Olivera.

Začnime tým, že sa nám predstavíte.

Volám sa Kamill Ragan, pochádzam zo Sniny. V Snine som sa aj narodil, detstvo som tiež strávil v tomto meste. Mám staršieho brata a mladšiu sestru. Starší brat učí filozofiu v seminári v Košiciach a mladšia sestra je pediatričkou, detskou lekárkou.

Ste kresťanská rodina?

Áno, sme kresťanská rodina.
Pýtam sa to preto, lebo priezvisko Ragan je nám známe tu z nášho blízkeho okolia.
Môj strýko Gabriel Ragan pôsobil ako farár tu v neďalekých Fričovciach.
Začnime teda od detstva, od čias, keď ste ako chlapec miništrovali.
Miništroval som, to bolo ešte cez totalitu. Zo začiatku to bolo trošku, menej naplno som to robil vlastne až vtedy, keď som vedel, že pôjdem do seminára.

Kedy ste pocítil túžbu po tomto povolaní?

No, bolo to určite medzi mladými. Mali sme veľa veľmi šikovných kaplánov, ktorí sa starali o mládež, boli to také lokomotívy, ktoré ťahali, mali sme plno kadejakých aktivít, tábory, výlety a svojho času aj takzvané akadémie. Vždy, keď bol nejaký sviatok, tak sa pripravovala akadémia, potom sa to vyvinulo až do takého akoby divadla. Veľkými projektami boli spracovanie Narodenia Ježiša Krista a Umučenie Ježiša Krista. Bolo to v roku 1991, mali sme okolo 20 predstavení po celom Slovensku. Bolo nás okolo 35 až 40 ľudí, ktorí sme tam vystupovali a bolo to na veľmi vysokej úrovni. Režírovala to Evka Dická, veľmi šikovné dievča, ktoré už je detskou doktorkou v Bratislave. Potom sestry Hurajové, ktoré vyberali scénografiu, hudbu a všetky tie veci, ktoré k tomu išli. Bolo to veľmi pekné, pretože mládež sa dala dokopy a mala cieľ, veľmi konštruktívny, takže svojím spôsobom sa vytvorila komunita mladých, ktorí potom ďalej robili aj iné veci. Vytvorili sa „stretká“ pri Svätom písme každý týždeň a to nás veľmi spojilo. Spoznali sme sa veľmi dobre, hlavne sme spoznali Boha a snažili sme sa pohrúžiť do Svätého písma. Boli to také meditácie.

Takže to bolo to špecifické, od čoho ste sa odrazili a rozhodli pre duchovný život?

Určite kontakt s kaplánmi a kňazmi, moja rodina, pretože rodičia sú hlboko veriaci. A potom už seminár, do ktorého som vstúpil v roku 1992.

Čiže bolo to v tom porevolučnom čase.

Áno, v tom takom vrení. Končil som v roku 1998, tak ako aj váš farár, otec Oliver.

Kde ste potom pôsobili?

Bol som ako kaplán v Taliansku. Išiel som tam v roku 1995 ešte ako študent po troch rokoch v seminári na Spišskej Kapitule. Potom som bol 3 roky v Assisi.

Mali ste nejaké špecifické zameranie?

Neskôr, pretože v Taliansku je iba 5-ročné štúdium, mal som 6. rok licenciát so špecifickým zameraním na ekumenizmus.

A tomu sa aj venujete?

Som zodpovedný za ekumenizmus, ale my v Taliansku nemáme s kým viesť dialóg, pretože tam sú všetci kresťania. Teraz však vznikol problém, lebo do Talianska prichádza veľa ľudí z Ukrajiny a z Rumunska a to už nie sú kresťania – sú pravoslávni, alebo protestanti. Takže určitý vzťah s inými náboženstvami máme.

Po ukončení štúdia ste išli do farnosti?

Po ukončení štúdia som bol kaplánom asi 6 mesiacov a potom som išiel do farnosti.

A kam?

Momentálne som v Turite de Monte Falco. Bol som v Monteleone di Spoleto, bolo to v horách. Je to zhruba stredné Taliansko, asi 130 km od Ríma. Norcia – rodisko svätého Benedikta, patróna Norcie. Je tam stredisko pre pútnikov, ešte jedno väčšie je v Cascii – je to rodisko svätej Rity.

Keď boli naši veriaci raz v Taliansku, tak spali v Norcii, všetci si to veľmi dobre pamätajú.

Áno, ja som v tejto diecéze. Tam som bol prepožičaný na 10 rokov a zostal som trošku viac.

Predstavte nám farnosť, v ktorej teraz pôsobíte.

Od októbra som bol preložený do novej farnosti. Tam mám oratórium a animátorov, ktorí sa starajú o aktivity celý rok, najmä o tábory podľa vekových kategórií. Je to taký malý zázrak, pretože v predchádzajúcej farnosti som nemal žiadnych animátorov a tých pár akcií, čo som robil, som musel urobiť sám. Takže je to veľmi pekné.

Koľko detí máte vo farnosti?

Koľko detí? Sú tam dve základné školy, je to okolo 6 000 ľudí v celej farnosti a do 300 detí, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie.

Ste na to sám? Sám pre 6 000 ľudí?

Nie, nie. Pre mladých som sám, ale sú tam aj z iných farností, lebo sú tam aj iné farnosti. Mám len jednu časť – 3 000 ľudí a potom ešte dvoch kňazov, ktorí sú v dôchodku, sú v mojom teritóriu a tí mi pomáhajú.

Takže je to v princípe ako u nás, sú to takzvané filiálne obce, dobre to chápem?

Áno. Farnosť tvorí päť dedín, ktoré sa, okrem iného, medzi sebou intenzívne hádajú. Takže je to niekedy problém dať ich dokopy ako farnosť. Je to typické talianske. Máme aj veľmi peknú realitu – je to San Luca. Je to jedna z mojich menších dedín, má 130 ľudí. Dva týždne v roku robia odpust, je to pre nich taká slávnosť a každý jeden z tých 130 ľudí niečo robí, je za niečo zodpovedný. Každý večer tam príde okolo 1000 ľudí, pretože sú také ako keby stánky alebo časti v tej dedinke, kde sa robí pohostenie, napr. je stánok, kde sú ich typické lokše, plnené všetkým možným. Všetko je to pripravené a vyzdobené pod holým nebom. Je tam velikánske pódium, kde sa môže tancovať. Každý večer tam vystupujú hudobné skupiny a na konci je ohňostroj. Je to veľmi pekné, ľudia to robia dobrovoľne a to, čo sa získa, je pre celú dedinu. Z toho sme opravili kostol, strechu a okrem toho, že sa investuje do celej tej akcie, do samotnej kuchyne a iných príprav, sú to veci, ktoré sa tam investujú a tam aj zostanú. Je to pekné, pretože od najstaršieho, ktorý to riadi a ukladá príbor do takých sáčkov po najmladšieho, ktorý tiež niečo robí… V tej chvíli sa celá dedina spojí a zabudnú na všetky tie hádky a starosti. Toto sa, samozrejme, vráti, ale tie dva týždne sú všetci zajedno. Keď sa povie, že sa robí toto, tak sa robí toto a zbytočne sa nediskutuje.

A čo dnešná talianska mládež?

Myslím si, že je na vysokej úrovni a to nie je veľmi dobre. Chýba im rozmer obety, toho, že si treba vysúkať rukávy. Keby mali všetko položené na mise, je to vidieť aj na tých táboroch, čo sme robili s animátormi. Aj keď sa ich snažíte pripraviť kvalitne, aby tam boli aj hry aj omša, alebo meditácie a liturgia hodín. Keď ich k tomu nútim, tak „zasa sa musíme modliť..“. Napríklad, keď máme zhodnotenie dňa, tak tam zaspia a potom, keď skončíme, tak sa zobudia a idú debatiť ďalšie dve hodiny. Povedal by som, že modlitba im veľmi nechutí. Je to viac nútené a ako-kedy. Daňou za to, že idú na tábor je, že sa musia modliť, ale radšej sa budú hrať.

Keď porovnáte našu a taliansku mládež?

Už to prichádza aj sem. Robím také víkendovky a duchovné obnovy ešte od čias totality a vidím, ako to zlé sa rýchlo šíri a na to dobré sa rýchlo zabúda. Boli časy, kedy sme chodili na chatu, kde bolo treba všetko upratať, aby sme tam vôbec mohli ísť bývať. Nebol s tým problém, pretože sa vysúkali rukávy a robilo sa. A teraz, aj keď prídu do nového, aj tak niečím opovrhnú. Je to ťažšie. Niekedy nebol problém, kto bude variť, pretože každý niečo vedel navariť aj pre 10 ľudí. Teraz nevedia ani stôl pripraviť, tak je to ťažšie.

Pokračovanie v budúcom čísle.

rozhovor pripravili: M. Gondová a M. Magda