Môj trojročný syn si prosí piť: „Mami, čajík!“ volá z kuchyne. Práve som pri počítači a tak len letmo pozriem tým smerom: „O chvíľočku miláčik.“
Keď párkrát zopakoval svoju prosbu a nedostal uspokojivú odpoveď, docupkal ku mne a trpezlivo čaká. Prešlo asi pätnásť sekúnd. „Čajík, mami…“, zaintonoval hláskom trojročného dieťaťa. Veľmi rada by som dokončila rozpísanú prácu, preto ani neodtŕham zrak od textu, len si beriem chlapca na kolená a dávam mu pusu na vlásky. Maťko sa ale nechce láskať. „Niéé mami,…čajík!“ Zohne chrbátik a vymaní sa mi z objatia. Potom pochoduje smerom ku kuchynskej linke na ktorú sa zavesí.
„Čajjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjíííííííííííííííííííííííkkkkkkk….., ččajjjjjjjjíííííííííííkkkkkk!“
„Hneď prídem,“ vravím mu. Ponorená do čítania ani nedvíham zrak, kým čosi nepočujem. V skutočnosti to „čosi“ nie je nič, čo by sa dalo ľudským sluchom počuť. Väčšina mamičiek dvoj-trojročných detí vie o čom hovorím. Dlhšie ticho je takmer vždy dôvodom na ostražitosť. A tak som Maťka našla, ako balansuje na kraji stoličky a lyžičkou mieša čaj v šálke, odpíja si z neho, je celý mokrý a mokrá je aj stolička a dlážka pod ním. Všetko je od lepkavého čaju.
A tak nielenže som nedokončila svoju prácu, ale pribudla mi ďalšia. Teraz musím umyť dlážku v kuchyni, prezliecť malého tvrdohlavca a až potom budem môcť hádam pokračovať. A teraz sa natíska otázka: Prečo som hneď neodložila prácu a nedala mu najprv ten mizerný čaj? Nuž preto, lebo vždy je treba naliať nejaký ten čaj, pomôcť vycikať, vypočuť problém… Tým chcem povedať, že vždy sa nájde kopec drobných povinností, ktorým sa musím cez deň venovať.
Keď je reč o tom, čomu sa okrem starostlivosti o rodinu doma venujem, musím konštatovať, že je to niekedy veľmi náročné. Vtedy, keď som takmer na pokraji kolapsu a tlačia ma určité termíny, vravím si, že niečo musí ustúpiť. A väčšinou sa tak aj stane. Vzdám sa buď túžby po čistučkom domove, alebo ma mamina zastúpi pri sporáku, ale vždy sa snažím, aby moja rodina netrpela pre mnohorakú činnosť ich mamy. Myslím, že veľa mám, ktoré zostali doma na materskej, niektoré aj dlhšie ako tri roky z času na čas prepadne pocit, akoby zakopávali svoje talenty a skúsenosti. Kým som to aj ja nezažila, celkom som nechápala, že život doma je o deťoch a džavotaní, neporiadku a obetovaní sa – a tak stále dookola. Ale ono vlastne vôbec nejde o nás, všetko to je a bude o deťoch. A my ich máme všetky milovať, nech ich máme koľkokoľvek! Niekedy v ťažkých chvíľach sú všetky tie rečičky o kráse materinskej obetavej lásky a vznešenej radosti zo sebaobetovania sa pre dobro iných ako zosielanie ohňa a síry. K tomu, čo som povedala, musím dodať aj to, že úplne rozumiem túžbe matiek po „niečom inom“. Každý z nás má nejaké dary – áno aj matky! Všetci ich máme využívať a deliť sa s nimi. Môže však matka rozvíjať svoje talenty mimo rodiny a nezanedbať svoje prvoradé povinnosti? Dovolím si tvrdiť, že môže.
Napríklad ja. Za tie roky, čo sa s vami delím o svoje myšlienky o viere a materstve, sa mi podarilo uspokojiť svoju potrebu tvorivosti bez toho, aby som obetovala svoje prvoradé poslanie – manželstvo a materstvo. Práve naopak, toto uvažovanie ma núti niekedy urobiť pár krokov dozadu a pomáha mi nestrácať zo zreteľa veci, ktoré sú pre mňa najdôležitejšie. Navyše sa mi stáva, že počas domácich prác, ktoré sú inak nudné, uvažujem či hľadám správne slová, v mysli sa pohrávam s myšlienkami a pritom čistím kúpeľňu, alebo žehlím bielizeň. Nakoniec, ak mám šťastie, nielenže sa mi kúpeľňa ligoce a predo mnou je kôpka opratých ožehlených vecí, ale aj moja práca je lepšie zoštylizovaná. Existujú mnohé činnosti, ktoré môžu byť veľkým prínosom. So štipkou vynaliezavosti sa dajú mnohé talenty využiť bez toho, aby utrpela rodina. Napríklad učiteľka môže dávať súkromné hodiny, kuchárka môže experimentovať s receptami, žena s umeleckým cítením môže, keď uloží deti spať, vytvárať rôzne umelecké dielka a diela.
Zo srdca povzbudzujem všetky mamičky, ktoré cítia potrebu rozvíjať svoje talenty aj počas starostlivosti o deti, aby tak urobili. Pritom na jedno však nezábudajte: nech sú vaše dary akokoľvek veľké, zostávate jedinou matkou vašich detí a váš manžel má len jednu ženu – vás! Toto je najdôležitejšie. Pamätajte, že byť matkou a manželkou sú dve najvýznamnejšie úlohy, ktoré nám ženám Boh nadelil a toto poslanie je najväčšie.
Sväté písmo nás povzbudzuje: „Vy ste svetlo sveta, mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,14-16)
To „niečo viac“, po ktorom my mamy občas tak túžime, nikdy nebude tým „všetkým“, čím sme pre svoje rodiny. Krásne to vystihol môj synček, keď sa na mňa tými svojimi modrými očkami pozrel a povedal: „Som tak jad, ze si so mnou doma…“
Martina Gondová, Víťaz
