Niečo musí ustúpiť


Môj trojročný syn si prosí piť: „Mami, čajík!“ volá z kuchyne. Práve som pri počítači a tak len letmo pozriem tým smerom: „O chvíľočku miláčik.“

Keď párkrát zopakoval svoju prosbu a nedostal uspokojivú odpoveď, docupkal ku mne a trpezlivo čaká. Prešlo asi pätnásť sekúnd. „Čajík, mami…“, zaintonoval hláskom trojročného dieťaťa. Veľmi rada by som dokončila rozpísanú prácu, preto ani neodtŕham zrak od textu, len si beriem chlapca na kolená a dávam mu pusu na vlásky. Maťko sa ale nechce láskať. „Niéé mami,…čajík!“ Zohne chrbátik a vymaní sa mi z objatia. Potom pochoduje smerom ku kuchynskej linke na ktorú sa zavesí.

„Čajjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjíííííííííííííííííííííííkkkkkkk….., ččajjjjjjjjíííííííííííkkkkkk!“

„Hneď prídem,“ vravím mu. Ponorená do čítania ani nedvíham zrak, kým čosi nepočujem. V skutočnosti to „čosi“ nie je nič, čo by sa dalo ľudským sluchom počuť. Väčšina mamičiek dvoj-trojročných detí vie o čom hovorím. Dlhšie ticho je takmer vždy dôvodom na ostražitosť. A tak som Maťka našla, ako balansuje na kraji stoličky a lyžičkou mieša čaj v šálke, odpíja si z neho, je celý mokrý a mokrá je aj stolička a dlážka pod ním. Všetko je od lepkavého čaju.

A tak nielenže som nedokončila svoju prácu, ale pribudla mi ďalšia. Teraz musím umyť dlážku v kuchyni, prezliecť malého tvrdohlavca a až potom budem môcť hádam pokračovať. A teraz sa natíska otázka: Prečo som hneď neodložila prácu a nedala mu najprv ten mizerný čaj? Nuž preto, lebo vždy je treba naliať nejaký ten čaj, pomôcť vycikať, vypočuť problém… Tým chcem povedať, že vždy sa nájde kopec drobných povinností, ktorým sa musím cez deň venovať.

Keď je reč o tom, čomu sa okrem starostlivosti o rodinu doma venujem, musím konštatovať, že je to niekedy veľmi náročné. Vtedy, keď som takmer na pokraji kolapsu a tlačia ma určité termíny, vravím si, že niečo musí ustúpiť. A väčšinou sa tak aj stane. Vzdám sa buď túžby po čistučkom domove, alebo ma mamina zastúpi pri sporáku, ale vždy sa snažím, aby moja rodina netrpela pre mnohorakú činnosť ich mamy. Myslím, že veľa mám, ktoré zostali doma na materskej, niektoré aj dlhšie ako tri roky z času na čas prepadne pocit, akoby zakopávali svoje talenty a skúsenosti. Kým som to aj ja nezažila, celkom som nechápala, že život doma je o deťoch a džavotaní, neporiadku a obetovaní sa – a tak stále dookola. Ale ono vlastne vôbec nejde o nás, všetko to je a bude o deťoch. A my ich máme všetky milovať, nech ich máme koľkokoľvek! Niekedy v ťažkých chvíľach sú všetky tie rečičky o kráse materinskej obetavej lásky a vznešenej radosti zo sebaobetovania sa pre dobro iných ako zosielanie ohňa a síry. K tomu, čo som povedala, musím dodať aj to, že úplne rozumiem túžbe matiek po „niečom inom“. Každý z nás má nejaké dary – áno aj matky! Všetci ich máme využívať a deliť sa s nimi. Môže však matka rozvíjať svoje talenty mimo rodiny a nezanedbať svoje prvoradé povinnosti? Dovolím si tvrdiť, že môže.

Napríklad ja. Za tie roky, čo sa s vami delím o svoje myšlienky o viere a materstve, sa mi podarilo uspokojiť svoju potrebu tvorivosti bez toho, aby som obetovala svoje prvoradé poslanie – manželstvo a materstvo. Práve naopak, toto uvažovanie ma núti niekedy urobiť pár krokov dozadu a pomáha mi nestrácať zo zreteľa veci, ktoré sú pre mňa najdôležitejšie. Navyše sa mi stáva, že počas domácich prác, ktoré sú inak nudné, uvažujem či hľadám správne slová, v mysli sa pohrávam s myšlienkami a pritom čistím kúpeľňu, alebo žehlím bielizeň. Nakoniec, ak mám šťastie, nielenže sa mi kúpeľňa ligoce a predo mnou je kôpka opratých ožehlených vecí, ale aj moja práca je lepšie zoštylizovaná. Existujú mnohé činnosti, ktoré môžu byť veľkým prínosom. So štipkou vynaliezavosti sa dajú mnohé talenty využiť bez toho, aby utrpela rodina. Napríklad učiteľka môže dávať súkromné hodiny, kuchárka môže experimentovať s receptami, žena s umeleckým cítením môže, keď uloží deti spať, vytvárať rôzne umelecké dielka a diela.

Zo srdca povzbudzujem všetky mamičky, ktoré cítia potrebu rozvíjať svoje talenty aj počas starostlivosti o deti, aby tak urobili. Pritom na jedno však nezábudajte: nech sú vaše dary akokoľvek veľké, zostávate jedinou matkou vašich detí a váš manžel má len jednu ženu – vás! Toto je najdôležitejšie. Pamätajte, že byť matkou a manželkou sú dve najvýznamnejšie úlohy, ktoré nám ženám Boh nadelil a toto poslanie je najväčšie.

Sväté písmo nás povzbudzuje: „Vy ste svetlo sveta, mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,14-16)
To „niečo viac“, po ktorom my mamy občas tak túžime, nikdy nebude tým „všetkým“, čím sme pre svoje rodiny. Krásne to vystihol môj synček, keď sa na mňa tými svojimi modrými očkami pozrel a povedal: „Som tak jad, ze si so mnou doma…“

Martina Gondová, Víťaz

Ak chceme ísť dopredu, musíme sa vrátiť…



Drahí bratia a sestry, chcel by som sa Vám na slávnosť Bohorodičky Panny Márie a zároveň v novom roku prihovoriť listom a pozdraviť Vás v mene nášho Pána Ježiša Krista!

Viem, že hneď, ako sa začne čítať pastiersky list, prestávame počúvať a viem, že tak bude aspoň čiastočne i pri tomto liste. Napriek tomu Vás prosím o chvíľu pozornosti. Nebude dlhý. Chcel by som vám rozpovedať príbeh, ktorý už poznáme a zároveň je vždy nový.

Istý otec mal veľa synov a dcér. Najstaršia sa volala Európa. Jedného dňa povedala otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok.
O niekoľko dní si Európa všetko zobrala, odcestovala do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnila. Keď všetko premrhala, nastal v tej krajine veľký hlad a ona začala trieť núdzu. Išla teda a uchytila sa u istého obyvateľa tej krajiny. A on ju poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžila nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik jej ich nedával. Vtedy si povedala: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu Otcovi. Už-už chcela vstať a ísť, ale v tom sa zjavili „záchrancovia“ zľava a povedali jej: „Netreba nikam chodiť. Pozri, máš stádo svíň, ktoré pasieš. Znárodníme ho, odoberieme majiteľovi a vždy, keď budeme hladní, jednu sviňu zabijeme, spravíme si klobásky a budeme šťastne žiť…“ A začali hodovať…

No Európa nebola ešte úplne hlúpa a veľmi rýchlo si uvedomila, že sa dlho nedá žiť na dlh. Preto vstala a chcela sa vrátiť k Otcovi. Už-už bola na ceste, no v tom prišli iní „záchrancovia“. Tentoraz sprava. Povedali jej: „Nemusíš sa vracať a priznávať chyby. Zvládneš to aj sama, bez svojho Otca. Máš slobodu, máš stádo svíň, nebudeme ich zabíjať, ale budeme robiť biznis. Budeme ich kŕmiť a predávať, veľa zarobíme a zasa kúpime. Potom už nebudeme robiť nič, iba točiť peniaze.“

Peniaze sa síce točili, aj pribúdali, ibaže ich hodnota ubúdala. Zároveň – ako pribúdalo peňazí – každý začal myslieť sám na seba a pocit prázdnoty bol stále väčší. Na Európu, ktorá svine pásla, si nikto nespomenul. Ona nebola celkom hlúpa a povedala si: „Koľko nádenníkov v dome môjho Otca má chleba nadostač a ja tu robím na tých, ktorí ma zdierajú. Vstanem a vrátim sa domov…“ Vstala a momentálne prešľapuje na mieste… Nevieme, čo spraví a kam sa vyberie. Prijme nejakú ďalšiu ponuku od „záchrancov“, alebo sa vráti k Otcovi? No, tu už vstupujeme do hry i my.

A malo by nám byť úplne jasné, že ďaleko od Otca sa nedá žiť a návrat k nemu je otázkou života a smrti… Žiť bez perspektívy večnosti, žiť v ateizme, znamená žiť bez zajtrajška, bez nádeje, ale to je zúfalé. Na druhej strane – žiť pre tvrdý biznis, kapitalizmus, bez kúska solidarity a bez kúska srdca, znamená pozerať sa na seba i na druhých ako na stroj. No ten nevie lásku prijímať ani dávať, a nakoniec ničí všetko, čo mu stojí v ceste… Tak prichádzame k paradoxnej, ale pravdivej situácii: Ak chceme ísť dopredu, musíme sa vrátiť…

Tento novoročný čas je časom, keď si môžeme, ba musíme povedať, že inej cesty niet. Zároveň je čas povedať Vám, drahí bratia a sestry, Vám, drahí priatelia, ktorí stojíte v prvých radoch práce a ktorí sa dennodenne zdierate preto, aby ste udržali túto spoločnosť, že oprávnene máte chuť rezignovať a neveriť v zlepšenie pomerov, a nikto by sa Vám nemohol čudovať. Vy ste tí, ktorí nakoniec vždy zabezpečili, aby sa to aspoň trochu pohlo. Chcem Vám za to poďakovať. Zároveň Vás chcem poprosiť, aby ste to ešte vydržali, aby Vám neprestalo záležať na vývoji v našej krajine, aby sme spoločne mohli znovu začať u Otca.

Cirkev si v tejto chvíli tiež musí spytovať svedomie a pýtať sa, kde bola a ako stála pri Vás vo Vašich každodenných zápasoch. Preto hovoríme: Moja vina! Nezvládli sme všetko, neboli sme vždy tam, kde by sme mali byť, a takí, akí by sme mali byť. Tak hovorí i prorok Daniel: „Tebe, Pane, náleží spravodlivosť, nám však zahanbená tvár… Nám, Pane, našim kráľom, našim kniežatám a našim otcom, ktorí zhrešili proti tebe, patrí zahanbená tvár. Pánovi, nášmu Bohu, svedčí milosrdenstvo a zľutovanie…“ (porov. Dan 9, 7-9)

Vráťme sa k Otcovi, ktorý má pre nás otvorené náručie. Iba pri Ňom sa naše srdce neutopí v malomyseľnosti, keď sa nám nedarí. Ani nestvrdne od pýchy a sebectva, ak sa nám začne dariť. S Ním sa dá zvládnuť neúspech, ale s Ním sa dá ustáť i úspech. Jeho a iba Jeho potrebujeme a On potrebuje nás a volá nás k sebe… Preto prosme ďalej s prorokom Danielom: „Teraz však, Bože náš, vyslyš modlitbu svojho sluhu a jeho prosby… Nakloň, Bože, svoje ucho a počuj; otvor svoje oči a pozri na našu opustenosť… Veď nie pre svoju spravodlivosť predostierame svoje prosby pred tvoju tvár, ale pre tvoje veľké milosrdenstvo!“ (porov. Dan 9, 17-19)

Krásny príklad, ako sa vrátiť k Otcovi, nám ukazujú naše deti a naši mladí. Koľko rokov už dokážu vstať od štedrovečerného stola a ísť do tmy a zimy, aby ohlásili Dobrú novinu všetkým, ktorí ju chcú počuť. A peniaze, ktoré vyberú, si nenechávajú pre seba, ale posielajú tým, ktorí sú na tom oveľa horšie ako my. Chcem im za to poďakovať. Zároveň nám ukazujú životný štýl, ako sa to i v dnešnej dobe dá. Ako sa dá žiť pre druhých. Nehovorme, že to nejde. Naše vlastné deti a naši mladí by nás usvedčili z klamstva. A to nespomínam všetky tie ostatné nespočetné aktivity podobného rázu, o ktorých vie iba Boh a On ich aj odmení.

Drahí bratia a sestry, tak veľa by ešte bolo treba hovoriť, ale menej je niekedy viac. Preto na začiatku tohto nového roku 2012 chcem všetkých poprosiť: Vráťme sa k Otcovi! Stratená dcéra Európa, ktorá sa desí slova kríza, nemá inú šancu, ak chce prežiť. Otec nás miluje. Poďme spolu! Cirkev vždy vyzývala ľudí, aby jej verili. Nastal čas, aby aj ona verila ľuďom. Takto pripomínal Giovanni Battista Montini – neskorší Pavol VI.

Osobitne si každý deň vyprosujme pre našu diecézu dar dobrého pastiera – nového diecézneho biskupa – ktorý nás bude vedieť správne viesť po správnych cestách. Nech miluje nášho Pána, nech má rád i nás, nech má rozumný úsudok, odvahu pravdivo pomenúvať veci i pravú, radostnú vieru. A nekonečnej Božej láske odovzdávajme v modlitbách nášho bývalého pastiera, otca biskupa Rudolfa Baláža. Všetkých uisťujem o svojich modlitbách a tiež o ne prosím!

Marián Bublinec, diecézny administrátor BB

Rozhovor

V našom vnútri ešte doznievajú tóny z nádherného novoročného koncertu kvarteta Ad Gloriam Dei v našej „katedrále“ sv. Jozefa, robotníka. Zo „zásobníka“ rozhovorov pre Spektrum vyberáme krátke interview s mladým, už dobre známym klaviristom – vo svojej vekovej kategórii najlepším na Slovensku.


Bol hosťom na otváracom skoro už vianočnom koncerte ZUŠ v Širokom.
Pôvod ma z Víťaza – Matej Stašík.

Keď som ťa už predstavil, to ďalšie môžeš prezradiť sám.

Bývam v Košiciach, študujem vo štvrtom ročníku na konzervátoriu u pani profesorky Debrovej. Študujem hru na klavír a popritom aj dirigovanie.

Bol som unesený tvojou hrou. V zákulisí som sa dozvedel, že patríš v rámci určitej kategórie k najlepším klavíristom na Slovensku. Ako si začínal alebo alebo ako si dostal ku klavíru?

Celé to vlastne vzniklo tak, že moja mamka hrala tiež na klavír, tiež chodila na konzervatórium. Teraz učí na ZUŠ-ke, ona ma k tomu priviedla. Zo začiatku to bolo také trošku viac-menej z prinútenia, veľmi ma to nebavilo. Až v dvanástich rokoch ma to začalo veľmi baviť. Začal som intenzívnejšie cvičiť.

Koľko sa tomu venuješ denne?

Skoro celý deň, takých päť, šesť hodín. To je maximum.

Chodíš na denné štúdium?

Áno, je to denné štúdium.

Hudba napĺňa aj duchovno v človeku a ty tú hudbu prežívaš, to sme mali možnosť vidieť. Posúvaš aj ďalej to duchovno, ktoré ti dáva hudba.

Áno, to už ide jedno s druhým.

Aké máš plány do budúcna?

Po konzervatóriu by som chcel ísť na vysokú školu, konkrétne ešte kde. Skôr niekam za hranice, možno do Čiech, alebo niekde inde do zahraničia.

Na záver nám povieš ešte nejaký „life“ motív pre mladých, ktorí sa zaujímajú o klasickú hudbu, alebo recept, ako sa stať najlepším klavíristom…?

V prvom rade, aby bola hudba pre nich aj záľubou. Aby to nebolo z povinnosti, že niečo musím, ale aby sa tomu chceli venovať. A potom veľa cvičiť a modliť sa.

Ďakujem za rozhovor.


Na tomto koncerte bola hosťom aj mladá a nádejná akordeonistka, ktorú som tiež poprosil o rozhovor.

Predstav sa nám.

Volám sa Veronika Pemová. Študujem na konzervatóriu v Košiciach hru na akordeóne.

Stretli sme sa tu na otváracom koncerte ZUŠ v Širokom. Vedela si už niečo o ZUŠ-ke v Širokom?

Pred týmto koncertom som o nej nevedela. Pochádzam z Medzeva, čo je opačným smerom odtiaľto, ale povedala mi o nej kamarátka a vlastne ona ma aj sem zavolala.

Povedz nám, ako to u teba začalo s muzikou, čo ťa priviedlo k hudbe?

U nás to funguje tak, že deťom v škôlke sú väčšinou predstavované určité koncerty a tak to bolo aj v mojom prípade. Keď som chodila ešte do škôlky a mali sme nejaký koncert, mňa zaujal cez tieto koncerty aj klavír aj akordeón. Tak som sa dala na tú dráhu a študujem oboje nástroje. ZUŠ-ku som navštevovala 9 rokov od prvého ročníka a teraz pokračujem na konzervatóriu.

Máte niekoho v rodine, kto sa hudbe venuje, alebo venoval?

V podstate ani nie. Otec hral istý čas v „dychovke“ a babka vie hrať na husliach, lebo študovala na pedagogickej škole.

Špecifikácia pre akordeón sa zrodila náhodne?

U mňa to v podstate bol najprv klavír, ale rodičia ma potom dali na akordeón, ale ani klavír mi neodopreli. Študovala som aj hru na klavíri.

K akordeónu je potrebná aj väčšiu fyzická sila…

Trošku áno, ale nie je to len o sile.

Každý interpret cez hru na hudobný nástroj čosi vyjadruje. Čo chceš svojou hrou vyjadriť? Dá sa aj cez akordeón vyjadriť krása hudby?

Myslím, že áno. Každý nástroj má svoje pre aj proti a myslím si, že sa dá aj s týmto nástrojom veľa vyjadriť. Máme rôzne možnosti, čo si týka artikulácie, sú tu všetky možné spôsoby, môžeme si meniť zvuk, farbu hudby, registre. Meniť farbu tónu nemá možnosť meniť každý nástroj, napríklad husle sú naladené na jeden tón, klavír je tiež naladený na jeden tón.

Prináša tvoja hudba aj duchovné zameranie, zaoberáš sa tým? Myslím si, že muzikanti sú vo všeobecnosti ľudia viac vnímaví na duchovnú oblasť.

Áno, človeka to napĺňa radosťou, keď to robí s láskou a vybral si to sám. Je to pekné, ak môže svoju záľubu preniesť do práce. Pretože toto bude v budúcnosti naša práca a je to pekné, keď to môžeme robiť s tým, že nás to baví a teší.

Si mladý človek. Vedela by si odporučiť alebo dať nejaký návod, ako sa stať takým dobrým muzikantom ako si ty?

Určite je aj to cvičením, ale musí to vychádzať z človeka. Nedá sa to nanútiť, nedá sa to tak naučiť ako sa napríklad dokážete naučiť nejaké príklady na matematiku. A ten človek sám chcieť a sám po tom túžiť. Iste, niektorí to majú naučené, ale neverím, že je to presne také isté, ako keď to niekto robí s láskou a s radosťou fakt ho to baví.

Robíš aj nejaké dobročinné koncerty či vianočné koncerty?

Počas celého roka chodievam k nám na ZUŠ-ku pomáhať do súboru. No nie sú to dobročinné akcie, ale väčšinou, keď ma potrebujú, tak idem.

Na záver ti želám, aby si aj naďalej rozdávala to duchovno z tvojej hudby, pretože som to cítil z tvojej hudby. Prajem ti úspešné dokončenie školy.

Ďakujem.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Gondová a M. Magda

Vianocne pozdravy


Srdečne pozdravujem z Karagandy a požehnaný čas Božieho Narodenia.

sr. Alma Džamová


b>Redakcia Spektrum vospolok! Aby moje želanie nezostalo len pri slovách, prajem Vám skutočné prežitie sviatkov zrodenia malého dieťatka Ježiša vo Vašich srdciach, aby nám Boh dal silu a múdrosť zhora otvoriť mu ich a prijať ho do srdca tak, ako je jeho najsvätejšia vôľa. K tomu Vám želám a vyprosujem v modlitbe veľa radosti, pokoja, nádeje, milosrdenstva, ohľaduplnosti, odpustenia a vlastne všetko, čo patrí do Desatora. Jednoducho radujte sa v Pánovi, lebo On je Víťaz!
Tiež veľa lásky, žiadne vrásky a keď vrásky, tak len z Lásky.
Boh Vám žehnaj!

Vaša mamka Anka Galová.



Čochvíľa budú Vianoce
a nieto veľa snehu.
Na stromček ľudia vešajú
tradičnú svoju nehu.


Vianoce 2011
Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.
Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.
Jn 3,16-17

Počas sviatkov Narodenia Pána
a v novom roku
Boh nádeje nech vás naplní
všetkou radosťou a pokojom vo viere,
aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou. (Rim 15,13)
Vladimír Stahovec, Rím, 2011


Pán Magda Martin, mám v ruke vaše Spektrum z decembra, ktoré došlo p. M. Magdovi ešte pred Vianocami a tam je táto adresa, tak to využívam, aby som Vás pozdravila a poďakovala za Váš vianočný pozdrav i prianie pre p. M. Magdu i pre mňa. My Vám žičíme podobne šťastie, zdravie, Božiu pomoc a požehnanie pre Vás i pre Vašich blízkych do celého nastavajúceho nového roku. Dúfame, že ste sviatky Božieho narodenia prežili v pokoji a radosti. My tiež, ale nie bez ťažkostí. Medzi sviatkami sa ohlásil pátrovi pruh (hernia), tak sme boli na pohotovosti, vrátilo sa mu to na miesto. Cestou v sanitke asi prechladol, mal zvýšenú teplotu, ale len krátko, ani antibiotiká nebolo treba dať. Ale stále myslí na koniec. V mysli je v nejakom inom svete, cestuje, účinkuje vo farnosti, nejakej tete do Ameriky sa berie na pohreb a tak je z toho unavený, že dnes od rána ešte sa poriadne nezobudil, tak nevieme ako to bude ďalej. V decembri ho bola navštíviť jeho sestra s mužom, i pošty dostal veľa, len mu prečítame, lebo on leží po zlomenine bedrovej kosti v minulom roku. Trochu schádzal s pomocou na vozíček, ale s námahou, pomaly dozrieva. Nemôže už nič robiť, len sa modlí. Aj Vy sa modlite. S pozdravom aj od neho ostáva sr. Magdaléna.

Aj v tomto roku budem ďakovať Bohu, oplátky jesť, orechy hádzať do rohu,
slovenské jablko jesť v ďalekej krajine i vianočnú rybu, pri talianskom víne, ovocie rôzneho druhu i eucharistie;
pri Ježiškovi cítiť, ako mu srdce bije, ako mu krv nemluvniatka v žilách pulzuje…
Z duchovného prameňa sa pri ňom napijem…

Už 10. Vianoce rodičia moji večne odpočívajú po ťažkom boji…
Už 10. rok tíško počúvam Tichú noc, či melódie rozprávok, nádherných Vianoc, aj spev nášho dolnoohajského Spevokolu…
A všetkým želám, nech plnia Božiu svätú vôľu!
Aj 10. tieto sviatky sú pre mňa nevšedné, no spomienka ani na ne nikdy nevybledne!

Ústredným bodom je Ježiško znovuzrodený,
nami všetkými – rodinou, známymi – uctený.
Priatelia, buďte zdraví, šťastní, láskaví a ani na nový rok nemajte obavy!
Budem myslieť na vás na vianočnej ceste:
v slávnom Ríme – vo večnom a svätom meste i v Marano Equo – u pátra Šebastiána…
S Božou pomocou chcem priniesť veľa požehnania.

G. Veak

-re-

Prežívaj svätú omšu


Tento článok vychádza z knihy od súčasnej stigmatizovanej mystičky z Bolívie, ktorej Pán Ježiš a Panna Mária z väčšej časti nadiktovali zbierku kníh Slová Pána Ježiša a Panny Mária, ktorá má 12 zväzkov a sprostredkováva duchovnosť Apoštolátu novej evanjelizácie, založenej na Svätom písme a Katechizme katolíckej cirkvi. Toto súkromné zjavenie má pomáhať v plnšom žití Kristovho definitívneho Zjavenia v istom dejinnom období ako jeho autentická výzva Krista alebo jeho svätých pre Cirkev. V tomto svedectve nás Boh a jeho svätá Matka učia, že správne sa spovedať spočíva v poznaní toho, čo sa odohráva v (očiam neviditeľnom) priebehu svätej omše a ako ju prežívať srdcom. Je to svedectvo aj pre kňazov a mnohé zasvätené duše, aby pomohli zapáliť oheň lásky k Bohu a priviesť Krista na zem, aby bol našim pokrmom, a aby sme my ostatní prestali vnímať svätú omšu a sväté prijímanie ako rutinný zvyk, nech znova prežívame radosť zo stretnutia s Láskou pri najväčšom zázraku zo zázrakov – slávenie Eucharistie.

Vo sviatok Zvestovania Panny Márie, v okamih, keď arcibiskup a kňazi vychádzali zo sakristie, vtedy Matka Božia prehovorila nežným hlasom ,,Dnes je deň, kedy dostaneš poznanie a chcem, aby si dávala dobrý pozor, pretože to, čoho budeš dnes svedkom, všetko, čo dnes zažiješ, musíš oznámiť ľudstvu.“ Najprv som započula prekrásny spev prichádzajúci z diaľky a arcibiskup začal slúžiť svätú omšu.

Pri úkone kajúcnosti mi Najsvätejšia Panna povedala: „Z hĺbky duše pros (proste) Pána, aby ti (vám) odpustil hriechy, ktorými si ho urazila. Tak sa budeš môcť dôstojne zúčastniť tohto privilégia, akým je účasť na svätej omši.“
Na zlomok sekundy som si pomyslela, že som po včerajšej spovedi a teda som v stave posväcujúcej milosti, no Matka Božia na mnohé prehrešky, nevšímavosť, nepekné a neslušné odvrknutia a nadávku či na neskorý príchod do kostola bez (duchovnej) prípravy na svätú omšu…

„Prečo prichádzate na svätú omšu na poslednú chvíľu? Mali by ste prísť skôr, modliť sa a prosiť Pána, aby vám zoslal Ducha Svätého, ktorý by vás obdaril pokojom, očistil od ducha tohto sveta, zbavil trápení, problémov a roztržitosti. Len tak môžete dôstojne prežiť tento posvätný okamih. Ale vy chodíte, až keď začína svätá omša a zúčastňujete sa na nej ako na bežnej všednej udalosti, bez duchovnej prípravy. Prečo? Je to predsa ten najväčší Zázrak. Prišli ste prežiť tento okamih, kedy vám Najvyšší Boh dáva svoj najväčší dar a vy si ho neviete vážiť…“

Mnohí z nás totiž svätú omšu prežijú bez vnútornej prípravy (napríklad rozhovor s Bohom o prežitom dni či týždni, poďakovanie, odprosenie, prosby, modlitba pred sv. omšou alebo za milosť dobrého života od sv. Tomáša Akvinského a podobne), sústredenia sa, s dušou plnou vážnych hriechov a bez snahy zapamätať si a zamyslieť sa nad slovom Božím, s nervozitou a túžbou rýchleho konca kázne…

Pri modlitbe Sláva Bohu na výsostiach, Matka Božia povedala: ,,Chváľ a oslavuj z celej svojej lásky Najsvätejšiu Trojicu a uznaj, že si jednou z jej stvorení.“
Zrazu som sa ocitla na vzdialenom mieste žiariacom svetlom pred žiarivým vznešeným Božím trónom. S takou láskou som mu ďakovala a opakovala „Sláva Bohu na výsostiach… A Ježiš stál predo mnou s tvárou plnou nehy a milosrdenstva. (Táto chvála odráža reálnu oslavu Boha v nebi jeho anjelmi a svätými aj podľa svedectiev ľudí, ktorí prežili stav blízkej smrti a bolo im dovolené sa vrátiť a vydať o tom svedectvo).

Bohoslužba slova (kázeň) – Mária mi prikázala, aby som opakovala po nej (modlitba pred kázňou): „Pane, dnes chcem počúvať tvoje slovo a prinášať veľa ovocia. Daj, nech tvoj duch očistí moje srdce, aby tvoje slovo v ňom rástlo a rozvíjalo sa.“ Potom Mária povedala: ,,Chcem, aby si dávala dobrý pozor pri čítaniach a celej homílii (platí pre každého z nás). Pamätaj, že Božie slovo sa nevracia späť, pokiaľ neprinesie ovocie. Ak budeš pozorne počúvať, časť z toho, čo počuješ, zostane v tebe. Snaž sa pripomínať si celý deň tie slová, ktoré na teba zapôsobili. Niekedy sú to dva verše, inokedy celé evanjelium alebo možno iba jedno slovo. Rozjímaj nad ním celý deň a ono sa stane tvojou súčasťou. Lebo svoj život zmeníš, iba ak dovolíš, aby Božie slovo premieňalo teba.“

„A teraz povedz Pánovi, že si sem prišla vypočuť si slová, ktoré chceš, aby On dnes povedal tvojmu srdcu…“

Môžeme poprosiť o trpezlivosť a pozornosť pri kázni, alebo o odpustenie za hriechy či za zmenu zmýšľania a nášho srdca. Napríklad ho môžete odprosiť za to, že svoje deti posielate do kostola len zo zvyku, zo slušnosti a pre dobrú mienku okolia a nie z lásky a potreby napĺňať si dušu Bohom. Ak s láskou, oddane a pozorne neprežívame svätú omšu, premárnime ju. Je to veľká nevedomosť a povrchnosť voči Cirkvi a sviatostiam, lebo všetko naše svetské vzdelávanie je ničotné a zbytočné a nezostane nám z neho na konci života nič a nedá nám to ani kúsok neba a zatiaľ o tom, čo nám zaručí nebo už tu na zemi nevieme vôbec nič. A pritom si hovoríme vzdelaní ľudia!
Pri obetovaní mi Matka Božia povedala: ,,Modli sa takto (ja som po nej opakovala, aj vy sa modlite): ,,Pane, obetujem sa ti celá, taká, aká som, všetko, čo mám a všetko, čo môžem, vkladám do Tvojich rúk. Buduj Pane z toho mála, čo som. Všemohúci Bože, pre zásluhy tvojho Syna, premeň ma! Prosím ťa za svoju rodinu, za svojich dobrodincov, za každého člena nášho Apoštolátu (farnosti), za všetkých, ktorí bojujú proti nám i za tých, ktorí sa zverujú do mojich modlitieb… Nauč ma zložiť moje srdce pred nich na zem, aby nekráčali po tvrdom. Takto sa modlili svätí a takto chcem, aby ste sa všetci modlili.“

Takto to od nás žiada Ježiš, aby sme zložili svoje srdcia na zem, nech pre nich (naši blízki i neprajníci) nie je tvrdá a nech zmiernime ich bolesť, keď po nej kráčajú. Zrazu začali z lavíc vstávať postavy, ktoré som nikdy predtým nevidela. Boli oblečení v bielych tunikách a cez hlavnú loď prichádzali k oltáru.
Matka Božia povedala: ,,Pozeraj. Sú to strážni anjeli, každej z týchto osôb, ktoré sú v kostole. Toto je chvíľa, kedy ich strážni anjeli prinášajú ich dary a prosby pred Pánov oltár.“

Táto kniha je vydaná v súlade
s Apoštolátom Novej Evanjelizácie (ANE)

spracovala Lucia Galdunová

EXERCÍCIE (XXXIV. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.



Ježiš je vypočúvaný pred Kajfášom a Pilátom. Zaobchádzajú s ním ako s hriešnikom, bijú ho ako hriešnika. Odsúdia ho ako hriešnika. Ukrižujú ho ako hriešnika, ako zločinca medzi zločincami.

Zlo nebude nikdy väčšie, ako bolo na Veľký piatok. Hriech nebol a nebude nikdy otrasnejší, než bol pri vražde Boha. Zdalo sa, že zlo triumfuje, že hriech víťazí. Ani ručenie miest a vraždenie ľudí vo vojne nie je vnútorne horšie ako zavraždenie Boha. Keď sa človek hriechom vrhol na Božieho Syna, koho by sa ešte bál a pred akým zločinom by sa ešte zastavil?

Ako premyslene a zámerne chystali vládnuce kruhy Ježišovu smrť! Ako zákerne pripravovali jeho proces, zbierali jeho údajné výpovede a previnenia. Umelec vo svojej knihe opisuje udalosti umučenia a rozvíja, ako zákerne farizeji a veľkňazi sliedili za Ježišom, ako ho dali sledovať cez špehov bez svedomia a bez cti, ktorí zhromaždili materiál pre budúci súd. Tak Bulgakov opisuje scénu vo vládnej budove, kam židia doviedli Ježiša. Pilát hovorí obvinenému: „Nie je toho v protokole veľa, ale stačí to, aby ťa popravili.“ Väzeň Ježiš mu odpovedá: „Nie je hegemón. Never tým hláseniam. Ako ich zbierali! Chodí si človek s kozľacím pergamenom a ustavične píše. Ale ja som raz nazrel do toho pergamenu a stŕpol som. Nepovedal som ani slovo z toho, čo tam mal napísané. Prosil som ho: Spáľ, prosím Ťa, ten svoj pergamen. Ale vytrhol mi ho z rúk a ušiel.“

Proti zlosti nepriateľov nepomáhali ani Ježišove láskavé slová, ani jeho zázraky. Veď po najväčšom zázraku – vzkriesení Lazára – padlo najzlostnejšie rozhodnutie, že Ježiša zničia. Uvádza to svätý Ján: „Vtedy im povedal jeden z nich, menom Kajfáš, ktorý bol toho roku veľkňazom: „Vy neviete nič a neuvažujete, že je výhodnejšie, keď zahynie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“ To však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roku predpovedal, že Ježiš zomrie za národ a nielen že židovský národ, ale aby zhromaždil vospolok roztratené dietky Božie. A od toho dňa sa rozhodli, že ho zabijú“ (Ján 11, 49-53).
Vyčkali svoju chvíľu a nakoniec sa ho zmocnili. Jeho vlastný učeník ho zradil. Nepriatelia triumfovali. Začalo sa to v Getsemanskej záhrade. Básnik to vyjadril svojím spôsobom:

A potom sa už hriech nezastavil a zloba nepoľavila. Vliekli Ježiša od sudcu k sudcovi a volali: „Hoden je smrti!“ A „Ukrižuj ho!“, až kým im ho Pilát nevydal. Na Golgote ho pribili na kríž a kríž vztýčili. Ježiš zomieral tak sväto ako sväto žil: „Odpusť im, Otče…“ Stotník a niektorí s ním sa bijú v prsia.

Básnik nakoniec povie:
„A videním sa vydesia. Poriadok zemský chveje sa – pochovávajú Boha.“
(P. Pestarnak)

A iný básnik pokúša vystihnúť, čo sa dialo vo chvíľach ukrižovania na Golgote: Tma prišla od Stredozemného mora a zahalila mesto…, ktoré miestodržiteľ tak nenávidel, zmizli visuté mosty, vedúce do hrozivej Antoninovej veže, z neba sa spustil príval a zaplavil sochy i Hasmónsky palác so strelnicami, tržnice, zájazdné hostince, uličky a rybníky… Zmizol Jeruzalem – velikánske mesto… Všetko pohltila tma a zdesenie sa zmocnilo všetkých živých tvorov v meste i okolí. Čudný mrak sa prihnal od mora podvečer 14. dňa jarného mesiaca nisanu… Mrak už privalil Lebečný vrch, kde kati náhlivo dorážali ukrižovaných, navalil sa na jeruzalemský chrám a klesol z jeho výšky… na Dolné mesto… Len čo dymovú čiernu kašu rozpáral blesk, z tmy vyletel do výšky opacha chrámu s jagavou strechou. Ale blesk zhasol a chrám sa znova pohrúžil do čiernej priepasti. Niekoľkokrát sa z nej vynoril a znova sa prepadol v hromovom burácaní, ktoré zvestovalo katastrofu. Lejak sa spustil nečakane a vtedy sa búrka zmenila na uragán…“

Ježiš na kríži dodýcha a vložil svojho ducha do rúk Otcových.

Celý jeho príchod bol nesený duchom obety a zmierenia. Celý jeho život bol obeta. Už nad jasľami pri narodení mohol stáť nápis: Incipit Passic Domini nostri Jesu Christi – Začína umučenie nášho Pána Ježiša Krista. Zavŕšila sa odveká láska Božia voči ľuďom… Láska Otcova i Synova v Duchu Svätom. „Tak Bok miloval svet…, že svojho vlastného Syna vydal…“ Áno, aj Otec miloval! Ktosi napísal: Pochopil som to raz na Veľký piatok. Šiel som navštíviť choré dieťa. Prišiel som s lekárom, ktorý rozhodol, že na ňom ešte vykoná malý chirurgický zákrok – operáciu. Dieťa posadili na stoličku. Matka pri ňom, plece na pleci, líce takmer pri líci. Pozoroval som. Keď lekár urobil bolestný rez, dieťa tlmene vykríklo a matka tak isto. Celá bola schúlená a plná strachu sledovala každý pohyb lekára, každý pohyb dieťaťa. Pochopil som razom: Keď máte niekoho rád, ak trpí, trpíte s ním… Vykúpenie je dielo Syna. Ale je to aj dielo Otcovej lásky. V Duchu Svätom…

Kristovo utrpenie nie je pre nás len zbožná spomienka. Krížová cesta nie je duchovný úkon, skláňajúci sa nad Kristovou minulosťou. Pravá krížová cesta nie je dokončená. Pred dvetisíc rokmi ju Kristus začal a prešiel úsek po jeruzalemských uliciach. Cirkev začala kráčať dejinami od Jeruzalema do ulíc celého sveta. Dnes kráčame privtelení ku Kristovi – po ďalšom úseku krížovej cesty, po všetkých smrtných uliciach.

Najhlbšia vina pohanstva a židovstva spočíva v tom, že nechcú uznať svoj hriech, že sa necítia a neuznávajú za hriešnikov. Ak áno, chcú dosiahnuť záchranu vlastnými spôsobmi – sebaočisťovaním, zdržiavaním sa od vína a mäsa, kúzelnými formulami v mystériách, alebo na základe akéhosi právnického zmluvného pomeru s Bohom. Toto je najhlbší základ hriechu: pýcha, náboženská a mravná autonómia – ako to bolo pri prvom hriechu.

V Tebe a v Tvojej zmierujúcej sa smrti, Ježišu, bol vypovedaný rozsudok nad všetkými ľudskými pokusmi samospasenia. Tvoj kríž a Tvoje mŕtve telo ukazujú, čo sa muselo vykonať, aby mohlo dôjsť k odpusteniu a k spáse. Akého činu, akej obete a akej lásky? Všetko veľké a krásne v prirodzenom živote sa musí zaslúžiť vlastným ľudským výkonom a vždy nanovo sa musí získať – diela pokoja, veda, umenie, kultúra. V živote nadprirodzenom naproti tomu niet autonómneho ľudského výkonu. Pravý vzťah k Bohu, synovstvo Božie, sme mohli dostať len ako milosrdný dar. Dar, ktorý je taký drahý! Nie, Ty Ježišu, si sa nestal obeťou náhodných okolností, ani obeťou z vlastnej vôle, obeťou z vedomej lásky bez hraníc. Tvojím bezpríkladným činom lásky zasiahol Boh do dejín nášho ľudstva, aby nás pozdvihol k svätosti. Cez kríž.

Teraz veriaci hľadia na kríž ako na najsvätejší znak záchrany sveta a svojej vlastnej spásy, Ježiš, keď bol vyvýšený od zeme, naozaj začal priťahovať všetko k sebe… A jeho nepriatelia? Farizeji, zákonníci, veľkňazi! Niektorí z nich sa spamätali, o nich nevieme nič. Iba intuícia básnikov sa kde-tu pokúšala vystihnúť čin Judášov, Pilátov a ostatných. Tak Bulgakov vo svojej knihe píše, ako diabol ukazuje spisovateľovi pustú krajinu, uprostred ktorej sedí na skale Pilát: „Zachcelo sa mi ukázať vám vášho hrdinu. Okolo dvetisíc rokov sedí na tejto planine a spí. Ale keď nastane mesačný spln, vtedy, ako vidíte, ho trápi nespavosť… Vždy hovorí jedno a to isté – že sní pri mesiaci, nemá pokoja a že má nevďačnú úlohu… Chce sa zhovárať s väzňom Ježišom, lebo tvrdí, že mu niečo nepovedal vtedy dávno, 14. dňa jarného mesiaca nisanu. Ale, žiaľ, na tú cestu sa mu nijakým činom nedarí dostať a k nemu tiež nik neprichádza. Čo si má počať…“

A iný spisovateľ sa pokúša formou rozhovoru zachytiť hrôzu Judášovej zrady. Judáš: „A mojím menom bude kliatba.“ Ježiš: „Vedel som…, aj to, že sa ma Peter zriekne. On, najporiadnejší zo všetkých. A vedel som aj to, že Rimania budú hrať kocky pod mojím krížom. A že môj odev odnesú na dražbu.“ Judáš: „Ty vieš všetko! Ale mňa toto všetko nezaujíma…“ Ježiš: „A čo zaujíma teba?“ Judáš: „Ja.“ Ježiš: „Nie, hovor. Koniec-koncov, to je i tak naše posledné stretnutie.“ Judáš: „Nie, bude ešte jedno.“ Ježiš: „To však už nie je stretnutie. To je koniec.“ Judáš: „Moje meno je desivé – ľudia spolu s ním vyslovia všetky kliatby, keď povedia: Judáš!“

Ku Golgote sa približujeme zo všetkých strán. Veriaci, neveriaci, priatelia, nepriatelia, ale v udalostiach Veľkého piatku nie je a nezostal v strede ani Judáš, ani Pilát, ani veľkňaz, ani kati. V strede Veľkého piatku je kríž a na ňom náš Pán. Znamenie lásky a odpustenia a prebodnuté Srdce Kristovo.

Na konci cesty záhrada sa tiahla
s murovaním hrdým,
kde poprial učeníkom pokoja.
Však riekol im:
„Smutná duša moja je na smrť,
pobuďte tu a bdite ako ja.“

Bez prieku, ako požičanej veci
zriekol sa moci činiť zázraky,
podstúpil údel, aký majú všetci
a bol smrteľníkom
jak človek hocaký.

Teraz sa nočné šíravina zdala
byť krajšou, kde nebytie
a skaza prechodia,
pobudnúť v nej sa živé bytosť bála,
len záhrada sa stala miestom života.

A zahľadiac sa do tých
temrav stálych
pustoty bez konca a prostej úľavy –
„Odním odo mňa tento trpký kalich,“
skrúšene obracal sa
k svojmu Otcovi.

Keď pozbierali sa
z vyčerpanej modlitby,
vykročili z ohradu. Všade na zemi
pri ceste dookola učeníci sami
ležali v tráve spánkom zmučení.

S ľuďmi pochybnými
húf pobehajov stúpal,
až z nich išiel strach,
svetlá a meče, Judáš medzi nimi –
s pocelovaním zradným na perách.

Vytasil Peter meč a proti hnilorezom,
jednému z nich aj ucho uťal priam.
Či by mi okrídlené legiony neposlal Otec vyrvať ma z ich poroby?

Ale tá Živá kniha došla až po stranu,
ktorá je drahšia nad sviatosti samé.
Teraz už skutok splní vetu napísanú.
Tak nech ju splní. Amen.

+ Ladislav Franc, duchovný otec

Vinšovačka


„A aj mi vam vinčujeme na totu trojkraľovu viľiju,
žeby sce maľi vše zo života pasiju.
A veľo preveľo takej tuhej viri,
žeby vam ešči ňeraz zakvitli šľivi.
A ňeľem šľivi, ale aj orechy,
žeby sce buľi vše dobrej dzeki.
A ešči vam vinčujeme na tote šviatki,
žebi še pri vas trimaľi i inše statki,
kravki rožkate, zajačky uškate, kurki džubkate,
maslo jak hlava, žolte jak pupava.
A ešči vam vinčujeme, keľo ľudzi na odpusce,
keľo ľistkoch na kapusce, keľo bača ovcoch ma,
naj vas tak Pan Boh požehna.

Pochvaľeni budz Ježiš Kristus!“


Tento vinš predniesla Júlia Urdová, členka Ad Gloriam Dei ako súčasť koncertu Malá vianočná hudba.

Júlia Urdová

Na titulke


Na titulke spevácky zbor učiteľov Chorus Via Musica z Prešova, ktorý sa u nás v kostole predstavil novoročným koncertom.

-re-

S dôverou v novom roku 2012


Bratia a sestry, boli to náročné, ale neopakovateľné dva týždne nádhernej a radostnej oslavy narodenia Pána Ježiša. Stretávali sme sa vo väčšom počte v našich kostoloch, kde sme ako ľudia dobrej vôle spievali Bohu na slávu. Túto radosť z tajomstva narodenia Božieho Syna sme slávili aj v našich rodinách a vzájomnými návštevami, kde sme si vinšovali požehnané a radostné sviatky.

Šťastlivo sme vstúpili aj do nového roka 2012. Posledné minúty starého roka a prvé minúty nového roka boli naplnené odprosovaním Pána času za všetky nedostatky, zanedbania dobrého a vykonané zlo a zároveň plné prosieb, aby sme boli lepší, vykonali viac dobra a viac šírili spravodlivosť a pokoj okolo seba vo svojom prostredí.

Vianoce sú už naozaj za nami. Deň krstu Pána bol posledným vianočným dňom a do dní fašiangov sme vstúpili s ozvenou, ktorá rezonuje v našich ušiach a srdciach: „Toto je môj milovaný syn, v ňom mám zaľúbenie“. Neustále vedomie, že som milovaný, spôsobuje predĺženie Vianoc, aj keď čas nezastaviteľne letí. Postavenie Ježiša do radu ľudí čakajúcich na krst od Jána Krstiteľa je uvedomenie si, že pokoj, šťastie, spravodlivosť, ktorú priniesol Boží Syn, mám budovať od seba. Tak ako Ježiš.
Všetkým vám, ktorí chcete začať od seba a tak dať príklad ostatným, ktorí ste sa postavili do radu za Ježišom Kristom, ktorí máte chuť budovať pokoj a spravodlivosť vo svete, ktorí vo svojom srdci chránite plamienok z betlehemskej jaskyne, venujem slová Svätého Otca Benedikta XVI.:

• Nenechajte sa znechutiť ťažkosťami a neprepadnite falošným riešeniam, ktoré sa často predstavujú ako najľahšia cesta na prekonanie problémov.

• Nemajte strach usilovať sa, namáhať sa a obetovať sa, zvoliť si cestu, ktorá si vyžaduje vernosť a stálosť, pokoru a oddanosť.

• Prežívajte s dôverou svoju mladosť i tie hlboké túžby po šťastí, pravde, kráse a pravej láske, ktoré zakúšate.

• Buďte si vedomí svojich možností a neuzatvárajte sa do seba, ale naučte sa pracovať pre budúcnosť, ktorá bude svetlejšia pre všetkých.

• Nikdy nie ste sami. Cirkev vám dôveruje, sprevádza vás, povzbudzuje vás a chce vám ponúknuť to, čo má najcennejšie: možnosť zodvihnúť oči k Bohu a stretnúť sa s Ježišom Kristom, s tým, ktorý je spravodlivosťou a pokojom.

• Hľaďme s väčšou dôverou do budúcnosti, povzbudzujme sa navzájom na našej ceste, pracujme na tom, aby sme nášmu svetu dali ľudskejšiu a bratskejšiu tvár.
Požehnané dni, týždne, mesiace aj celý rok 2012 v úsilí o budovanie pokoja a spravodlivosti v našom prostredí vám vyprosuje pri oltári nášho Pána

duchovný otec Oliver.

Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 26. 11. – celodiecézne rekolekcie v Dóme sv. Alžbety v Košiciach; slávnostne prinesená relikvia sv. Ondreja z talianskeho mesta Amalfi; sv. omšu slúžil Jozef kardinál Tomko

– 29. 11. – putovali sme do Dómu sv. Alžbety v Košiciach, kde sme si uctili relikviu sv. Ondreja

– 30. 11. – Rok sv. Ondreja sme ukončili sv. omšou ku cti sv. Ondreja na Vyšnom konci, ktorú slúžil pomocný biskup Spišskej diecézy Mons. Andrej Imrich

– 4. 12. – odpust k sv. Barbore, panne a mučenice v Ovčí slúžil pomocný biskup Mons. Stanislav Stolárik, ktorý bol svedkom historickej chvíle odovzdania relikvie Zdenky Schelingovej; požehnal nový bohostánok, obraz Božieho milosrdenstva a novoupravený pevný oltár

– 11. 12. – putovanie na vysielaciu sv. omšu koledníkov Dobrej noviny do Sečoviec

-re-