-re-
Novinky zo života rímskokatolíckej farnosti sv. Jozefa, Víťaz. On-line verzia časopisu SPEKTRUM
-re-
Zdravím vás, naši najmenší Spektráči 🙂
Ani sme sa nenazdali a máme tu nový mesiac november. Nedávno sme sa v septembri vrátili do školských lavíc a už máme za sebou aj jesenné prázdniny. Verím, že ste si oddýchli a načerpali nových síl, no a popritom aj doma pomohli svojim rodičom s domácimi prácami. Teraz už môžete odpočítavať čas do ďalších, už vianočných prázdnin. Ale nepredbiehajme udalosti, teraz je potrebné sa snažiť o čo najlepšie výsledky v škole, aby sme mohli byť so svojím polročným vysvedčením naozaj spokojní 🙂
Dnes by som vám chcel ponúknuť pekný príbeh o namyslenom liste, ktorý sa určite dotkne vašej duše a donúti vás rozmýšľať. Možno prostredníctvom tohto príbehu zistíte, že byť namyslený naozaj nie je peknou vlastnosťou človeka. Boh nás veľmi ľúbi a preto nikdy nebuďme namyslení a pyšní.
Začalo sa to celkom obyčajne. Na konári starej jablone uprostred krásneho jarného dňa vyrástol z puku list. Bol ešte trochu pokrčený ako sa tisol z malej temnej komôrky. Avšak bol svieži, krásne zelený a jemnučký ako zamat. Slniečko až zhíklo od radosti, keď naň pozrelo! Hneď ho aj objalo zlatými lúčmi. Lístok mocnel a krásnel. Jabloň sa ním hrdila. Šepkala mu: „Si prvý. Prvý!“
Lístok sa kolísal vo vánku, hrial na slniečku, počúval nežné slová jablone, až sa mu z toho zatočila hlava a … spyšnel. Ako na svet prichádzali ďalšie lístky, kričal: „Netlačte sa tak! Čo ma zakrývate svojimi krajkami?! Som prvý a mám nárok na najteplejšie a najlepšie miesto! Uhnite! Rýchlo!“ Listy začudovane zaševelili a stiahli sa. Namyslený list zostal na halúzke sám. Darmo mu jabloň dohovárala, že nerobí dobre. Len odvrkol. Tak to išlo deň po dni. Ako náhle vykukol nový lístok, náš list sa s ním hádal, vyháňal ho a pýšil sa svojou krásou. Jabloň len mlčala. Veď lístok počúval len seba samého!
Prišla jeseň a všetko sa zmenilo. Slniečko slablo. Nemalo síl hriať. Aj vánok odišiel a vystriedal ho roztopašný, bláznivý vietor. V noci prišiel i zlomyseľný mrazík. Namyslený list sa triasol od zimy. Vietor ním lomcoval, až to bolelo. Mráz ho pálil natoľko, že strácal dych. „Pomôžte, pomôžte..,“ zašepkal na listy druhých konárikov, ktoré sa ku sebe túlili. Bolo však neskoro. Vyhnal ich tak ďaleko, že naň nedosiahli.
Jedného dňa sa listu podlomila nôžka a spadol na zem. Škaredý, opustený, nechcený. Z blata dovidel na listy stromu: žlté a pekne pospolu. Pochopil, že urobil veľkú chybu. Pozrel na jabloň: „Odpusť, prosím,“ šepol. Boli to jeho najkrajšie slová. O nejaký čas naň spadli i ostatné žlté listy. Zakryli ho, veď patril k nim.
Lúčim sa s vami, kamaráti a teším sa nabudúce!
Tajnička
Slávnostnou svätou omšou na Námestí sv. Petra vo Vatikáne otvoril vo štvrtok 11. októbra Benedikt XVI. Rok …
Deti, vyriešte malú tajničku a dozviete sa, aký nový rok sa nám v Cirkvi začal!
1. Pálime ich na hroboch.
2. Zašívame ňou dierky.
3. Ukladá sa na zimný spánok.
4. Váh je…
5. Mačka chytá…
stránku pripravil: Tomáš Magda ml.
ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.
Naučte sa prežívať a hlavne užívať si obdobie čakania. Keď sa ti zacnie po “tom pravom”, môžeš si vytvoriť romantickú náladu – snívať o prostých veciach – mať sa pre koho obliekať, kto by mi dal kvetiny, komu sa môžem zveriť so všetkým, čo mám na srdci. Vďaka takému snívaniu “za bieleho dňa” je potom čakanie zábavné.
Čakanie na nejaký zážitok tvorí veľkú časť radosti z prežitku samého. Samotné manželstvo bude niečo fantastické! Ale k tomu, aby ste sa tešili z manželstva potom, patrí i to, že o ňom teraz budete snívať a čakanie si užívajte. Čo môžete robiť teraz v čase čakania, aby ste sa pripravili na budúcnosť?
a/ Naozaj, nebojte sa snívať: Veľmi vám to pomôže. Skúste sa o tom presvedčiť.
b/ Cvičte sa v nesebeckosti: Je to veľmi dôležitá skúsenosť. Sebectvo je najväčší a najťažší problém, ktorý je potrebné prekonať a je veľkou prekážkou pre dobré manželstvo. “Žiť spolu šťastne” – k tomu patrí každodenný zápas o dobro, viac dávať ako brať, učiť sa slúžiť, ospravedlňovať sa a robiť veci, aj keď človek nemá chuť.
Výhodou je, že nesebeckosť a dávanie sa môžete nacvičovať už teraz, a to na rodinných príslušníkoch a na priateľoch. Ponúkam niekoľko praktických spôsobov, ako už teraz môžete cvičiť sa v nesebeckosti a dávaní sa:
– ako prekvapenie pre rodičov – upratať kuchyňu alebo aj celý byt;
– pohrať sa s mladšími súrodencami, aj keď sa mi momentálne nechce;
– urobiť bez vyzvania kávu pre rodičov a súrodencom teplý voňavý čaj;
– pokoste trávnik a to bez požiadania rodičmi;
– všimnite si potreby druhých ľudí a ponúknite im svoju pomoc;
– dávajte prednosť druhým a netlačte sa bezhlavo pred nimi;
– cvičte sa v udržiavaní poriadku a upratujte aj za druhých;
– učte sa pri dialógu načúvať a nehovorte stále iba svoj názor;
– a zároveň učte sa brať za svoje slová a skutky aj osobnú zodpovednosť!
c/ Budujte pevné priateľstvo: Pokiaľ čakáte na toho svojho “pravého”, či “pravú” – investujte do vzťahu s priateľmi opačného pohlavia. Nielenže vám to pomôže si uvedomiť, že nečelíte svetu sami, ale tiež sa z tohto priateľstva veľa naučíte. Verím, že už len tým, že sa priatelíte s príslušníkmi opačného pohlavia, môžete zistiť, čo u svojho budúceho manželského partnera chcete a čo nie. Keď budete sledovať, aké hodnoty a priority majú rôzni ľudia okolo vás, urobíte si obrázok o tom, čo hľadáte u človeka, ktorého si chcete vziať. O to viac pochopíte, ako jednať s druhým pohlavím a naučíte sa oceňovať odlišnosti druhých ľudí.
d/ Pracujte na vzťahoch vo svojej rodine: Ak máte skvelý vzťah so súrodencami a s rodičmi, je to niečo úžasné! Pravdepodobne je to preto, že ste venovali čas tomu, aby ste členov svojej rodiny poznali a spriatelili sa s nimi. Úprimne dúfam, že ste sa toho z umenia dávať svojej rodine naučili čo najviac, pretože je to skvelá príprava na manželstvo.
Ale ak cítite, že na vzťahoch v rodine musíte ešte veľa popracovať, tak je možné aj potrebné začať niečo meniť.
Venujte čas každému jednotlivému členovi svojej rodiny a so skutočným záujmom sa pýtajte na to, čo sa v jeho živote deje. To, ako sa teraz chováte k členom svojej rodiny, dosť spoľahlivo ukazuje, ako sa budete raz chovať k svojmu partnerovi a k deťom. Je to skvelá príležitosť, ako už teraz „vychytať muchy“ a bojovať so zlozvykmi!
Máme si obliecť „milosrdný súcit, dobrotu, skromnosť, pokoru a trpezlivosť. Znášajme sa navzájom a odpúšťajme si! Predovšetkým majme lásku, ktorá všetko spojuje k dokonalosti“ (Kol 3,12-14).
MUDr. Blažej Vaščák, Široké
Všetci chceme žiť v spravodlivej a prosperujúcej spoločnosti, v ktorej budeme môcť viesť zmysluplný život a vzájomne si pomáhať v priateľskej zhode a rešpekte. Takáto spoločnosť však nevzniká náhodne, ale sa formuje cez dobré zákony, politiku, aktívny občiansky život, cirkvi a náboženstvo, školy, ale najmä výchovou v rodinách. Rodina založená manželstvom je inštitúciou, bez ktorej by spoločnosť nebola: v nej sa z generácie na generáciu odovzdáva život, v nej sa rodičia starajú o svoje deti: o ich potreby, ukazujú im hodnoty nevyhnutné pre zdravé medziľudské vzťahy a vychovávajú ich.
Výnimočnosť manželstva muža a ženy tkvie v tom, že iba ono je vo svojej podstate nasmerované k odovzdávaniu života a preto je ideálnym prostredím pre starostlivosť a výchovu detí.
Vďaka tejto výnimočnej úlohe si rodina založená manželstvom ako základné ľudské dobro zaslúži výnimočné postavenie a ochranu od spoločnosti. Výnimočnosť manželstva muža a ženy tkvie v tom, že iba ono je vo svojej podstate nasmerované k odovzdávaniu života a preto je ideálnym prostredím pre starostlivosť a výchovu detí. Všetci uznáme, že deti najlepšie prospievajú, ak cítia a zažívajú láskyplnú starostlivosť a bezpečie od svojich rodičov, od mamy a otca.
A rovnako si tiež musíme priznať, že pre svoje pracovné povinnosti a iné záujmy, ostávame svojim deťom často veľa dlžní. Sami potrebujeme podporu z vonka, od priateľov, od spoločnosti, aby sme vedeli byť dobrými rodičmi. Tým viac dnes, keď význam a dôležitosť manželstva si mnohí z mladších generácií, ktorí nevyrastali vo funkčných rodinách, prestávajú uvedomovať.
Politické zákony majú v spoločnosti okrem iných aj symbolický a formačný význam. Ukazujú, kde spoločnosť stojí a zároveň formujú jej členov tým, že im predkladajú legitímne vzorce správania. Podopierajú naše individuálne rozhodnutia. Týmto všetkým spoluvytvárajú kultúru danej spoločnosti. Preto veľmi záleží na tom, ako zákony pristupujú k rodine založenej manželstvom muža a ženy. Či ju chápu ako ideál výchovy, alebo iba ako jednu z mnohých rovnako dobrých možností.
Keďže manželstvo muža a ženy je ideálnym prostredím pre prijatie nového života a výchovu detí, iné zväzky (priateľstvá, partnerstvá, rehoľné spoločenstvá, občianskej združenia atď.), hoci tiež prispievajú k dobru spoločnosti výchovou mladých generácii, ale nedosahujú kvalitu manželstva, by preto nemali byť postavené na jeho úroveň. Zavedenie „manželstiev“ homosexuálov a registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia by však spoločnosti vyslalo signál, že manželstvo muža a ženy nie je svojím postavením výnimočné a zároveň by zahmlilo jeho skutočnú podstatu.
Na záver ešte raz, v čom teda spočíva výnimočnosť manželstva?
V tom, že je prirodzeným a ideálnym prostredím pre budovanie naozajstných spoločenstiev: priateľská láska medzi manželmi je prirodzeným vzorom lásky, priateľstva, obetavosti a spravodlivosti pre ich deti a okolie. To sú hodnoty, bez ktorých spravodlivá a prosperujúca spoločnosť nemôže existovať. A to je dôvod, prečo treba odmietnuť vytváranie nových rodinných inštitútov, ktoré chcú byť alternatívou manželstvu muža a ženy. A naopak, je veľmi dôležité, aby zákony komunikovali jasne a jednoznačne, že rodina založená manželstvom muža a ženy je pre spoločnosť podstatná a nenahraditeľná.
Juraj Šúst je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Prejav bol prednesený na zhromaždení na podporu manželstva a rodiny v Bratislave, 11. septembra 2012.
J. Šust
Nie tak dávno sme v našom farskom časopise uviedli časť z knihy Jozefa Marettu „Odpoveď Cirkvi na fenomén Zlého vo svete“. Avšak čoraz častejšie sa stretávam s ľuďmi, ktorí praktizujú „mágiu“ vo svojom živote. Vychýrené časopisy ponúkajú napr. červené šnúrky, ktoré ich majú „ochrániť“ pre akýmikoľvek problémami – zdravotnými, finančnými, problémami v láske, atď. A naši „kresťania“ to nosia na zápästiach rúk, alebo rafinovanejšie, na nohách okolo členku, aby sa nemuseli hanbiť. Ďalšia „kultúra“ varenia uhlíkov sa v našej farnosti praktizuje ako keby nič! Je to hriech! A veľký! Nehovoriac o nebezpečenstve sebaprekliatia!
V edícií Viera do vrecka nedávno vyšla o tom praktická príručka pre každého kresťana s názvom:
Mágia, horoskopy, veštenie, povery, čo na to Boh?
PREJAVY POVERY
Ľudia bežne pod poverou rozumejú neopodstatnené obavy z nejakých náhodných udalostí (napríklad keď prebehne čierna mačka cez cestu, alebo keď padne dátum 13. na piatok), alebo nejaké naivné úkony, ktorými sa človek chráni pred nešťastím či zlými silami. Neveriaci zase nerozlišujú veľmi medzi vierou a poverou, lebo pre nich viera v nadprirodzené sily alebo bytosti je niečo naivné a nerozumné a veria iba tomu, čo môžu zmyslami vnímať a čo je podložené prírodnými vednými odbormi. Pre nás kresťanov je však podstatné rozlíšenie medzi vierou v nadprirodzené osobné bytosti, nad ktorými stojí Boh (ktorý všetko nielen nekonečne prevyšuje, ale najmä nekonečne miluje), a vierou v akési neosobné nadprirodzené sily či energie.
Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi je povera „vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery“ (KKC 2111).
Povera je falošná, prevrátená viera (pa-viera), ale aj nepravý postoj viery. Predpokladá magický obraz sveta a prijatie nevysvetliteľných síl v snahe nakloniť si ich magickými úkonmi. Povera je teda širší pojem ako mágia. Pozrime sa teda na jej rôzne prejavy.
Neusporiadaný kult pravému Bohu
S neusporiadaným alebo neadekvátnym kultom pravému Bohu sa môžeme stretnúť aj v kostoloch pri liturgii. Má dve formy – prehnaný konzervativizmus a prehnaný progresivizmus. Odtiaľ pramení aj napätie medzi zástancami tradičnej liturgie (najmä latinskej, zvanej aj tridentskej) a zástancami obnovenej, reformovanej liturgie. Nesprávne sú krajnosti. Jedni lipnú prehnane na vonkajších formách, gestách a tradičných rúchach, no vnútro, ktoré sa má prejaviť najmä láskou k človeku, akoby chýbalo. Namiesto neho je len povýšenosť, odmeranosť, chlad a predpisy. Druhí zase pristupujú k liturgii tak, akoby všetko vonkajšie (gestá, rúcha, sakrálny priestor) bolo nepodstatné. Liturgia je skôr „odbavená“ než slávená, často veľmi rýchlo. Na kritiku zvyknú odpovedať, že podstatný je vnútorný postoj, nie vonkajší prejav, a najdôležitejšie je to, aby bol vzťah k Bohu prejavený vzťahom k človeku.
Treba však opäť zdôrazniť, že kritika smeruje ku krajnostiam, lebo pravá liturgia dokáže čerpať duchovné bohatstvo a krásu zo svojej dvetisícročnej tradície. Nestráca zmysel pre posvätno, ale ho prehlbuje, rešpektuje smernice cirkevnej autority, nestavia na jej miesto svoj úsudok a svoje záľuby a vie osloviť aj moderného človeka.
Falošný kult pravému Bohu
Ide o niektoré formy ľudovej nábožnosti, ktoré dávajú väčší priestor napríklad modlitbám pred sochami svätých než pred Eucharistiou alebo krížom, propagujú viac rôzne posolstvá než Sväté písmo, uprednostňujú súkromné postoje a prejavy duchovného života pred oficiálnym usmernením Cirkvi, k nepotvrdeným zjaveniam Panny Márie pristupujú nekriticky, šíria rôzne neschválené modlitby a pobožnosti. Veľkou absurdnosťou je rozširovanie takzvaných reťazových modlitieb, ktoré prinesú milosti a vypočutie prosieb, ak sa prepíšu do stanoveného termínu, alebo spôsobia nešťastie, ak ich človek bude ignorovať. Boh sa tu nejaví ako spravodlivý, ale ako svojvoľný a náladový. Preto treba vždy skúmať, či neznáma modlitba alebo pobožnosť je cirkevne schválená alebo nie.
Falošný kult falošnému bohu
Modloslužba sa týka v prvom rade mnohobožstva a uctievania modiel zo striebra a zo zlata (prípadne aj iného materiálu), ktoré sú dielom ľudských rúk. Modloslužba je však aj každé zbožšťovanie toho, čo nie je Boh. Je trvalým pokušením pre vieru. Môžu to byť peniaze, moc, kariéra, sláva, popularita, rozkoš, rasa, predkovia, štát, národ, príroda, jednoducho všetko to, čomu človek venuje vo svojom živote najviac pozornosti, záujmu, času, možno i peňazí. Čokoľvek, čo vytláča Boha z prvého miesta, je modloslužbou.
Satanizmus je uctievanie zlého ducha. Keďže ide o stvorenú bytosť, padlého anjela, Satan nikdy nie je rovnocenným protivníkom Boha, ani vtedy, keď sa mu vzdáva úcta spôsobmi, ktoré napodobňujú a prevracajú kult pravému Bohu.
Satanizmus má viacero podôb a foriem, tie by si však vyžadovali samostatné spracovanie. Verejnosť pod satanizmom najčastejšie rozumie používanie satanistických symbolov, nosenie čierneho (koženého) odevu, počúvanie blackmetalovej alebo deathmetalovej hudby, vandalizmus. Často ide len o radikálnu formu protestu proti Cirkvi, kresťanskej teológii, spoločnosti a inštitucionálnym autoritám (mládežnícky alebo protestný satanizmus). Títo mladí ľudia majú zvyčajne problémy v rodine i škole a často sú pod vplyvom alkoholu alebo drog. O satanizme majú len slabé vedomosti. V skutočnom satanizme ide o rituálne uctievanie Satana alebo organizovanú formu satanských kultov, ktoré pôsobia skôr tajne. V každom prípade však ide o veľmi nebezpečnú formu povery ako pomýlenej viery.
Priznávanie nezaslúženej dôležitosti
stvoreným veciam
Tu už máme do činenia s celým spektrom prejavov a foriem, smiešnych aj vážnych, naivných i pseudovedeckých, ale aj takých, ktoré sa pokúšajú preniknúť medzi oficiálne uznané vedné odbory.
Veštenie je snaha dozvedieť sa tajomné veci (minulé, prítomné, budúce) – používanie horoskopov, astrológia, numerológia, chiromantia (čítanie z ruky), jasnovidectvo, uchyľovanie sa k médiám, vykladanie z kariet, používanie snárov (kníh na odhaľovanie tajomných vecí pomocou výkladu snov).
Katechizmus Katolíckej cirkvi na snahu dozvedať sa tajomné veci hovorí: „Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti“ (KKC 2115).
Čarovanie, poverčivé úkony predstavujú nosenie talizmanov (predmety, ktoré majú priniesť šťastie), amuletov (predmety na ochranu pred chorobami, nešťastím, zlými silami), maskoty a masky pri poverčivých rituáloch (založené na presvedčení, že masky odstrašia zlé sily), používanie „liečivých“ kameňov.
Špiritizmus (nekromantia) je vyvolávanie duchov zomrelých a komunikácia s nimi cez médium (prostredníka). Často k tomu ľudí privádza ten istý dôvod ako pri veštení – dozvedieť sa tajomné veci. Takzvané automatické písmo, ktorým zosnulý údajne komunikuje so živými, je podľa psychológov aj exorcistov najčastejšie len aktivita podvedomia. Jediný prípad skutočného vyvolania ducha, o ktorom hovorí Biblia a ktorý sa udial s Božím dovolením, je vyvolanie ducha zosnulého proroka Samuela prostredníctvom média (pórov. 1 Sam 28, 6 – 11), za čo bol kráľ Saul prísne napomenutý a bolo mu oznámené tvrdé proroctvo o jeho vlastnej smrti.
Mágia sa tradične delí na bielu a čiernu mágiu. Biela mágia má človeku pomôcť. Ide najmä o riešenie ekonomických, citových, psychologických či zdravotných problémov. Používa však na to zázračné nápoje, prášky, amulety, talizmany vyrobené podľa znamení zverokruhu. Čierna mágia má zlé a zhubné ciele – chce spôsobiť chorobu, skomplikovať jej priebeh, priviesť do finančných ťažkostí, vyvolať konflikty, rozdelenie v rodine a podobne. Obracia sa na démonické sily a používa na to zvláštne rituály.
Okrem bielej a čiernej mágie sa hovorí niekedy aj o červenej (prípadne ružovej) a zelenej (alebo prírodnej) mágii. Červenou mágiou chce človek dosiahnuť lásku zo strany druhej osoby alebo podnietiť jej sexuálnu túžbu, získať ju pre sexuálny vzťah. V tomto druhu mágie sa často používa krv. Zelená mágia chce získať duchovnú silu z prírody, stromov a rastlín. Ľudia objímajú stromy, aby z nich získali pozitívnu energiu, alebo ju čerpajú v pomyselnom trojuholníku vytvorenom blízkymi prameňmi a podobne.
Vúdú (voodoo) a animizmus sú náboženské kulty, ktoré majú korene u domorodých kmeňov v Afrike a Amerike, spočívajúcich v uctievaní predkov a nebeských božstiev. Vúdú, rozšírené dnes na území Haiti a Dominikánskej republiky, je známe prepichovaním bábik, ktoré majú predstavovať osobu, ktorej sa chce uškodiť. Šamanizmus je súbor extatických metód, ktorými sa má dosiahnuť spojenie so svetom duchov. Šaman bol vnímaný ako prostredník medzi svetom ľudí a svetom duchov, liečiteľ a veštec.
Veľkou absurdnosťou je rozširovanie reťazových modlitieb, ktoré treba prepísať do stanoveného termínu.
Šamanizmus sa vyskytuje prakticky na všetkých svetadieloch, no najrozšírenejší je v strednej a severnej Ázii. Po rozpade Sovietskeho zväzu preniká vplyv šamanizmu z Ruska, najmä Sibíri, aj k nám. Druidizmus je zase kult nadväzujúci na keltský pôvod, spojený s rituálnymi obradmi. Novopohanstvo predstavuje návrat k predkresťanským náboženským tradíciám starých Keltov, Slovanov alebo Germánov. Wicca je novo-pohanské náboženstvo rozšírené v anglosaských krajinách, momentálne veľmi populárne aj v USA.
Liečiteľstvo (pránoterapia) je presvedčenie o liečení prostredníctvom prikladania rúk, cez ktoré prúdi životná energia (prána). Často vedie k závislosti od liečiteľa (senzibila).
Má negatívny dopad na duchovný život, spôsobuje neraz aj iné ochorenia a narušenie vzťahov. Nejde tu o charizmu uzdravovania. O dare možno hovoriť u bylinkárov, ktorí poznajú účinky liečivých rastlín a pomáhajú nezištne. Aj pri liečení bylinkami však treba opatrnosť, lebo účinné látky môžu mať i nepriaznivé vedľajšie účinky, ak sú používané dlhodobo alebo nie sú používané správnym spôsobom.
Alternatívna medicína pôsobí na základe energie, ktorou chce uviesť do rovnováhy a tak človeka uzdraviť (napríklad homeopatia, akupunktúra, iridológia, makrobiotika).
New age je súhrnný pojem pre duchovný smer alebo prúd, ktorý chce zjednotiť všetky cesty, synkretizmus náboženských, ezoterických a sekulárnych prvkov v mene tolerancie a nenásilia, fascinácia mimoriadnymi úkazmi, najmä paranormálnymi javmi, kombinácia medicíny, vedy, umenia a náboženstva.
Popísať new age nie je jednoduché, lebo nie je ani náboženstvom v presnom zmysle slova (hoci robí religiozitu príťažlivou), ani organizovanou sektou (hoci v rámci tohto fenoménu jestvuje aj mnoho náboženských siekt). Je to skôr duchovný a kultúrny fenomén, ktorý mení myslenie ľudí a ich vnímanie sveta, čím vytvára novú mentalitu. Ponúka očarujúce mimozmyslové zážitky (paranormálne javy ako napríklad telekinéza – presúvanie predmetov pomocou myšlienky alebo telepatia – údajný prenos myšlienok), ďalej harmóniu s prírodou a vesmírom {feng šui -odstraňovanie negatívnych či patogénnych zón, naladenie sa na prírodnú alebo vesmírnu energiu – tzv. channetling, kanálovanie alebo kontaktácia). Samotný názov new age vznikol na základe astrologickej interpretácie dejín – po veku Rýb (v ktorom vládlo kresťanstvo) nastáva tretím tisícročím nový vek Vodnára (New Age of Aquarius).
(pokračovanie v budúcom čísle)
ThLic. Ján Viglaš
Martin, posielam Vám fotky z nášho farského života. Čakal som, že bude viac ľudí i detí chodiť na ruženec, ale aj za tých ďakujem. Niektoré deti sa učia do 17:30 h, nakoľko sa učia na dve smeny. Pán ma skúša a pýta sa ma, či Ho milujem aj vtedy, keď ich príde menej. Nie vždy je tak, ako by malo byť. Momentálne chodím na vyhrievanie kolien (asi je to z bicyklovania) a na inhaláciu. Zajtra mame 13. výročie konsekrácie nášho farského chrámu. Vo štvrtok idem s jedným pánom za hlavným okresným architektom, ak tam neuspejeme, tak pôjdeme za krajským.
V nedeľu sme na farskej úrovni otvorili Rok viery, bola to silná skúška pre moju vieru. Prídem do filiálky na tretiu sv. omšu (nie v Lysyčove) a prišli iba dva babky, jedna katolíčka a jedna pravoslávna, cestoval som k nim 50 km tam a 50 km späť. Teraz som pocítil, že som na misiách, ale život ide ďalej.
Večer som skypoval s mojím bývalým farárom zo Sniny. Povedal mi, že Pán dobre pozná moju filiálku a že mám i tak ich milovať – „zničiť ich láskou“, tak to mi dalo silu, posilnilo moju vieru. To iba tak na okraj, nechcem, aby to vyzeralo, že sa sťažujem.
Naďalej sa modlím a prosím Pána, aby mi pomáhal plniť jeho vôľu.
Ďakujem za modlitby.
Vďačný o. Adrián
snímky: autor
Adrián Kovaľ, duchovný otec
Som.
Kto vlastne som?
Ozvena vo mne vracia
každú
nezodpovedanú otázku.
Prestaň sa pýtať
byť? či nebyť?
Je ťažké existovať.
Kedy je slušné odísť?
Zdvihnúť kotvy?
Byť? či nebyť?
Rébus večných dejín.
Existovať? či nežiť?
Boh má kormidlo v rukách!
Bez logiky zanecháva odkaz
človek = existencie na zemi
pozbavený.
Katarína Kovaľová, utorok 14. apríla 2009 08:53
Vytiahnem v kuchyni žalúzie a pozerám sa, ako sa teplé lúče ranného letného slniečka predierajú cez osamelý biely oblak. Je to krásne ráno, sú prázdniny, ale najkrajšie na ňom je to, že som sama – aspoň zatiaľ – celkom sama. Pozriem vonku a dokonca aj náš pes ešte spí. Chladnička zavrčala, čosi zatikalo. Hladká dlažba mi chladí chodidlá. Kde začať? Som takmer v pomykove. Každá mama hlavne pri malých deťoch pozná túto chvíľku, je to vzácny okamih, ktorý ponúka ticho a samotu. Pohľadom prechádzam po miestnosti. Opravím pokrčené deky na sedačke? Nie, príliš prízemné. Začnem zhromažďovať prádlo a pustím práčku? Ani nápad! Vtom mi zrak padne na rýchlovarnú kanvicu. Je to jasné! Rozhodla som sa, urobím si šálku mojej raňajkovej kávy. V tichu a len sama.
Kým sa mi zohrieva voda, starostlivo si vyberám šálku. Voľba padla na porcelánový hrnček. Je na ňom vyobrazená slnečnica. Tento hrnček mi darovala svokra na meniny, vedela, ako sa mi páčia slnečnice, ako zbožňujem tieto kvety. Pri myšlienke na ňu som si naplno uvedomila, že už nie je medzi nami a podvedome odriekam: „Odpočinutie večné daj jej, Pane…“
Nalievam si kávu a s hrnčekom zamierim ku kreslu v obývačke. Odrazu sa ozve akýsi zvuk. Zastanem iba zopár krokov od kresla a zadržiavam dych. Začujem plač, ktorý po niekoľkých sekundách naberá na intenzite. Pozriem na hodinky. Ešte nemôže vstávať, nezvykne takto skoro vstať. Hrnček kladiem na stôl a bežím po dva schody hore do spálne, prv ako sa syn úplne prebudí. Opatrne ho pohladkám po tvári a pokojným hlasom hovorím, že to bol iba zlý sníček. Našťastie sa upokojil a ešte zaspal, tak sa rýchlo vytratím späť do kuchyne. Zdá sa, že mi zostane ešte chvíľka času a preto sa pokojne vraciam ku šálke kávy. Zamierim ku kreslu a pohodlne sa v ňom usadím. Dva-tri razy si uchlipnem z pariaceho sa nápoja a opäť zvláštny zvuk. Tento raz sú to detské nôžky, skákajúce po drevenej dlážke. O chvíľu stojím zoči-voči Maťkovi, má na sebe pyžamko s čiernou vranou na motorke, naťahuje ku mne rúčky a driape sa mi do lona. „Poď, ešte si ľahneme, je ešte skoro!“ „Nieéééééé, chcem vstávať!“ Nepresvedčila som ho, cítim, že som porazená a tak to vzdávam.
Vyťahujem v izbe žalúzie a oblečiem svoje dieťa. Ideme spolu dolu, robím raňajky, umývam riad, naplním práčku, utekám do obchodu. Na svoju šálku kávy si spomeniem až neskôr pri vysávaní v obývacej izbe. Vtedy mi padne zrak na hrnček ešte takmer plný kávy. Stojí vedľa kresla na komode, kam som ho položila. Slnečnica na ňom akoby sa mi vyškierala. Povedala som si, že len čo dovysávam, hneď si ju prihrejem. Počujem pípnutie, čo je signál, že práčka doprala a je treba vyvesiť prádlo. Keď idem po dvore, zrazu môj syn hrajúci sa na piesku spustí ohromný plač, lebo náš pes mu zobral nejakú hračku. Keď idem k nemu, aby som mu ju vytrhla, skloní hlavu a dá sa do behu. Obe moje deti nadšene výskajú, keď vidia, ako mama naháňa zviera, ktoré je v behu očividne zdatnejšie. O niekoľko hodín neskôr, keď sa mi podarilo navariť a upratať kuchyňu a sadám si k svojej práci, mi moja staršia dcéra prinesie šálku kávy, ktorú som vraj nechala stáť v obývačke na okne.
Slnečnica na mňa pôsobí nafúkaným dojmom. Premeriam si ju chladným pohľadom a hrnček posuniem ďalej po stole. Rozhodla som sa, že si ju nebudem všímať. Neskôr, keď deti olovrantujú a ja sa chystám ísť žehliť čerstvo vysušené prádlo, vložím hrnček do mikrovlnky, aby sa ohrial. Za chrbtom zrazu počujem tupý úder a po ňom povzdych „ó, ó, ó“. Martinovi vypadla z ruky veľká jeden a pol litrová fľaša vody a mláka sa na kuchynskej dlažbe každou sekundou zväčšuje. Keď utierkou dávam všetko do poriadku, je mi tak trochu do plaču. V tom si pomyslím na svoju šálku kávy a so zatrpknutosťou a závisťou myslím na ženy, ktoré nik pri kávičke nevyrušuje, ktoré majú čas vysedávať s kamarátkami. Stále v sebe živím tú zatrpknutosť, keď sa pri mne zrazu zjaví Maťko a podáva mi nejaký papier. Je na ňom nakreslené veľké modré srdce a okolo mu jeho sestrička pomohla napísať: „Mamičke z lásky“. Potom ma objíme a odíde preč. Má ma rád a chcel mi urobiť radosť. A ja si vďaka jeho gestu uvedomujem, že hoci si niekedy nemám čas ani vypiť kávu, svoj čas asi využívam správne.
Keď som neskôr večer opäť umývala riad, v mikrovlnke som objavila svoju šálku rannej kávy. Tmavú studenú tekutinu vylejem do drezu, umyjem hrnček, utriem a dám späť do poličky. Slnečnica ani len nežmurkla. Niekedy sa zdá, že nespočetné povinnosti, ktorými sú moje dni, ale aj vaše dni, milé mamičky, (a mnohé máte viacej detí ako ja) vyplnené, sú bezvýznamné. Ale verte mi, že starostlivosť o moje a vaše drahé deti má nesmierny význam. Venujeme im všetok čas a energiu. Ony nás neustále povzbudzujú byť lepšími, trpezlivejšími a veľkodušnými, odplácajú sa nám modrými srdiečkami a spontánnou láskou.
Toto je teda moja a vaša šálka kávy a vravím to s víťazoslávnym úsmevom.
Martina Gondová, Víťaz
Pred dvomi rokmi sme sa na tomto mieste stretli s pátrom Jozefom Humeňanským, rogacionistom, našim rodákom z Ovčia. Pán Boh to opäť tak zariadil, že je tu pri mikrofóne. Preto by som ho chcel poprosiť, aby s odstupom času zhodnotil situáciu na jeho misijnom poli a v reholi.
Najprv pozdrav a poďakovanie za možnosť znovu niečo povedať, podeliť sa so skúsenosťami z mojej misijnej krajiny. Vlastne teraz už začína 13. rok môjho pôsobenia v tejto krajine. Tak najprv niečo o náboženskej situácii. Naša kongregácia rogacionisti sú už v Rwande od roku 1978 a doteraz máme 11 kňazov z Rwandy a máme jedného kňaza z Konga. Máme rogacionistické semináre v Rwande, aj v Kamerune. V seminároch máme viac ako 60 mladých ľudí zo štyroch afrických krajín. Teší nás tá nádej, že nielen kongregácia sa dá rozvíjať, ale celá cirkev, lebo vlastne my všetci chceme slúžiť v cirkvi a zveľaďovať ju. V Rwande máme teraz tri misijné stanice: v Nyanzi, ktoré bolo mojím prvým misijným pôsobiskom v bývalom kráľovskom hlavnom meste, potom je Cyangugu, ako je hranica s Kongom a teraz už tretí rok sme na jednej periférii hlavného mesta Kigali. V každom z týchto našich domov je prvou našou úlohou ohlasovanie radostnej zvesti. Misionár musí byť ohlasovateľom evanjelií. Spolupracujeme s farnosťami s domorodými kňazmi, robíme prácu tam, kde je to potrebné, na všetkých poliach evanjelizácie ako sú katechéza, vysluhovanie sviatostí, slúženie svätých omší, návšteva chorých.
Takže to funguje ako diecézna cirkev.
V Rwande je deväť diecéz a cirkev je zorganizovaná. Funguje tam aj Rwandská biskupská konferencia, hoci sú ťažkosti. Napríklad teraz po šiestich rokoch bol vysvätený biskup v jednej diecéze v Ruhengeri. Boli tam problémy. Vatikán navrhol svojich kandidátov a vláda ich neschválila. Aby mohol byť biskup vysvätený, musí mať aj schválenie vlády. Vláda v Rwande veľmi zasahuje do týchto cirkevných vecí, najradšej by videli svojich kňazov, svojich kandidátov z kmeňa Tutsi. Ale nakoniec sa predsa len dohodli a po šiestich rokoch bol vysvätený biskup, okrem iného môj osobný priateľ a priateľ našej kongregácie.
Keď som cestoval na Slovensko, mal som šťastie. Stretol som ho na letisku v Ríme, išiel do Viedne. V Ríme bol na duchovných cvičeniach pre tohoročných novozvolených biskupov vo Vatikáne. Má 48 rokov, je bývalým rektorom malého seminára v Rwande. Skoro každá diecéza má tam svoj takzvaný malý seminár, kde vychováva mladých ľudí od 12 rokov – šesť rokov študujú v malom seminári a kto chce pokračovať, môže ísť do veľkého seminára. Dve diecézy sú ešte stále neobsadené, čo je dosť veľký problém. Jedna diecéza je už štyri roky bez biskupa, je tam tiež problém so schválením.
Takže cirkev je štruktúrovaná. Sú diecézy, farnosti, aj keď je ich veľmi málo. Farnosti sú rozdelené na centrály, potom sukursály a nakoniec to základné spoločenstvo. Centrály sú ako u nás filiálky. My rehoľníci, nielen z našej kongregácie, pomáhame týmto spôsobom. Diecézni kňazi pôsobia tam, kde sú kostoly, ako farské kostoly, aby rehoľníci na tých filiálkach, sukursálach pracujem s Božím ľudom.
Koľko máte misionárov vo vašej reholi?
Teraz v Rwande sme len dvaja misionári, ja a ešte jeden spolubrat z Talianska. V Kamerune máme tiež dve misijné stanice, to je druhá krajina nášho pôsobenia. Mali sme misie aj v Kongu, predtým sa volala táto krajina Zair. Ale pre rôzne nepokoje a vojny boli zatvorené. Ale už máme aj kňaza z Konga, máme aj seminaristu, takže v najbližšej budúcnosti počítame, že znovu tam otvoríme naše misie, v tejto ťažko skúšanej krajine.
Takže vy ste taká výpomocná misia aj pre týchto kňazov.
Ako som povedal, naším prvoradým cieľom je ohlasovanie evanjelia, vysluhovanie sviatostí a katechéza, vierouka. Druhou našou náplňou je formácia nových rehoľníkov a kňazov. Vlastne na všetkých našich misijných staniciach máme nejakú formáciu. Formácie u nás začínajú probibliotický rok, potom sú tri roky filozofie, nasleduje noviciát, rok praktickej skúšky a potom štyri roky teológie a ešte dva, tri roky špecializácie. Takže tá formácia je veľmi dlhá, všetky tie fázy sa vykonávajú v odlišných dobách.
Ako si vyberáte adeptov na kňazstvo?
Z mladých, ktorí túžia zasvätiť sa Bohu, samozrejme musí prísť niečo od nich. My to nemôžeme niekomu nadiktovať. Kontaktujú nás. Prv, ako ich prijmeme do toho probibliotického ako prípravného ročníka, aspoň dva roky sa musia zúčastňovať na takýchto stretnutiach, ktoré sú týždenné, kde si vyberajú, volia povolanie. Po tých dvoch rokoch môžu byť vybratí na formáciu. Kandidátov na zasvätený a kňazský život je veľmi veľa, takže musí byť užší výber. Samozrejme, aj my sme len ľudia a môžeme sa niekedy pomýliť. Je to nádej pre budúcnosť. A tretia činnosť je charitatívna. Misionári sa niekedy spomínajú v prvom rade s touto činnosťou, ale pre nás kňazov je prvoradé ohlasovanie evanjelia. Bez princípov evanjelia by ani charitatívna činnosť nemala základ a zmysel. Bola by to len nejaká filantropická činnosť. Ale to, čo robí charitatívnu činnosť zdravou, je evanjelium, čo vyplýva z Ježišovej náuky, z Ježišovho príkladu. Tieto tri činnosti sú v každom našom misijnom centre.
Cítite podporu z okolia, respektíve zo Slovenska, z Európy?
Najprv je to podpora duchovná. Veľa ľudí sa za nás modlí, veľa detí obetuje svoje prvé sväté prijímanie, birmovku. Častokrát nám zasielajú listy s ich duchovnou podporou, s obetami. A je to aj podpora materiálna, bez ktorej by sme nemohli ani fungovať. Pre nás kňazov, našich seminaristov by charitatívne dielo nemohlo pokračovať, keby nebolo dobrosrdečných ľudí, naozaj štedrých, zo Slovenska, z Talianska aj z iných krajín, ktorí sa cítia byť solidárni so sestrami a bratmi na čiernom kontinente.
Aj u nás odznela pomoc pápežských misií, konkrétne na podporu Rwande. Aká je tam politická situácia?
Veľké zmeny v politickej situácii spred dvoch rokov, keď sme spolu hovorili, nie sú. Pri moci je tam ten istý režim. Rwandský prezident bol znova zvolený na obdobie sedem rokov. Mal by vládnuť od roku 2010 do roku 2017, hoci sľubuje, že potom odstúpi. To, čo je bolestné je, že stále nie je odvaha otvoriť a povedať celú pravdu, tak o občianskej vojne, ako aj o genocíde a masakroch. Stále sa žije v polopravde. Hovorí sa o obetiach, ale jediné obete podľa režimu sú len Tutsi, pritom v Rwande trpeli všetci. Aj Hutu, ktorí majú tiež obrovské straty na životoch svojich najbližších, nemôžu spraviť nič, nijakú spomienku, spomienkový akt. Vždy sa robia veľké „oslavy“, keď spomínajú na genocídu Hutu proti Tutsi, pritom genocídu Tutsi voči Hutu nikto ani nespomenie. Žiť v takýchto polopravdách je veľmi nebezpečné. Polopravda je niekedy horšia ako čistá lož, je to ako v začarovanom kruhu, ťažko sa z toho vychádza.
Rwanda teraz, keď sa spopularizuje cez zájazdy, dokonca aj v Katolíckych novinách je teraz ponuka zájazdu do Rwandy, Burundi. Zdá sa, že je to jedna z najbezpečnejších afrických krajín, pretože je to malá krajina, pod neustálou kontrolou. Turisti sú roztržití a nevšimnú si, čo sa tam deje. Treba tam žiť, kráčať s tým ľudom, s Božím ľudom a potom človek môže pochopiť niečo viac o tej situácii. Akokoľvek, stále aj teraz sme plní optimizmu, nádeje, ktorá vyviera z Božieho slova a veríme, že situácia sa zlepší. Že nakoniec predsa len ten zdravý rozum, láska zvíťazí. A v tom je celá pravda.
Môžete v porovnaní situácie či už politickej, náboženskej a celkovej na Slovensku a v Rwande povedať na záver našim čitateľom nejaký odkaz?
Najprv, aby mali odvahu, aby sa popasovali so svojím životom, s krízami, pretože krízy sú preto, aby sme ich riešili, aby sme sa postavili zoči-voči problémom bez toho, aby sa ľutovali, aby sme sa znechucovali. A vydávať svedectvo, aby náš život bol povzbudením pre iných a iných bol povzbudením pre nás, aby takto vzájomne sme sa k problémom postavili ako kresťania. Aby sme pokračovali v hľadaní nových ideálov evanjelia.
Ďakujem za rozhovor.
pripravili: M. Magda a M. Gondová
Túto homíliu uverejňujeme aj v rámci katechézy v Roku viery. Táto homília je veľmi aktuálna do dnešnej materiálnej doby.
Slovo Božie, drahí bratia a sestry, je naozaj ostrejšie ako dvojsečný meč. Chce zasiahnuť i nás neľútostne, na najcitlivejšom mieste a preniknúť hlboko do nášho vnútra. Ono odhaľuje to, čo by sme radi ukryli hoci i domnelou spravodlivosťou, zbožnosťou a horlivosťou. Pred ním stojíme takí, akí skutočne sme. Bez ozdôb a bez predstierania. Neprepočujme teda tento apel zameraný predovšetkým do nášho svedomia.
Drahí bratia a sestry, snáď žiadna časť evanjelia nedokáže tak vyprovokovať, ako tá dnešná časť o bohatom mládencovi. S akým elánom a zápalom pribehol k Ježišovi. Sympatický typ nádejného učeníka. Ježiš na neho s láskou pozrel a zamiloval si ho. Mladík sa vrhá na kolená pred Kristom a jedným dychom prosí: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som mal podiel na večnom živote?“ Už sa videl celý v nebi, ale Pán ho vrátil neľútostne naspäť na túto zem, ochladzuje žiar jeho nadšenia. Ba využíva tento prípad, aby vyniesol zničujúci rozsudok nad bohatstvom. Začne mládenca skúšať z Desatora prikázaní. Ten však na všetky otázky môže povedať svoje čestné „áno“: „toto všetko som dodržiaval od svojej mladosti.“
A čo naše víťazské deti? Vedia duchovného otca a starších aspoň kresťansky pozdraviť, ovládajú vymenovať prikázania z Desatora? Ale namiesto pochvaly príde Kristus s neslýchanou požiadavkou: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ Mladík sa veľmi zarazil a bez slova smutný odišiel. Toto nečakal. Bol veľmi bohatý. Predstavme si tie vydesené oči a tváre apoštolov. Ako môže Pán vyžadovať také nadzemské veci? Nechať odísť tak bohatého človeka, chcel sa pripojiť k nám, ako sa mohla zlepšiť naša i tak nezávidenia hodná situácia! To by sme už netrhali od hladu klasy v sobotu! Ale Kristus bohatého mladíka nezavolal naspäť. Ani slovíčko nevzal späť. Celý prípad vysvetlil slovami: „Ako ťažko vojdú do kráľovstva Božieho tí, ktorí majú bohatstvo!“ Aby mu lepšie nechápaví apoštoli rozumeli, formuluje toto vysvetlenie znova a niečo vľúdnejšie: „Dietky, ako ťažko je vojsť do Božieho kráľovstva.“ Zaujímavé, ako inak ťažkopádni apoštoli rýchlo pochopili konsekvenciu tejto poslednej vety. Pýtajú sa zdesene: „Kto teda môže byť spasený?“
Pre dnešné evanjelium nebola nikdy priaznivá doba. Nebolo by lepšie ho vôbec nečítať, preskočiť ho, vynechať? „Predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným.“ Nie je táto výzva až príliš revolučná a utopistická, o ktorej je zbytočné diskutovať? Tak môže hovoriť len blázon, alebo pán z „Nemanič“, ktorý nemá, čo stratiť. Kristus nebol ani to, ani ono. Hoci bol bohatý, stal sa chudobným pre nás. Hoci všetky vlády a kráľovstvá mu boli podložené k nohám, nemal, kam by hlavu sklonil – preto mohol a môže vyžadovať takéto veci. Predovšetkým Kristus vystupuje v dnešnom evanjeliu ako triezvy realista. Pozná súvislosť, tragiku, nebezpečenstvo a prekážky bohatstva. Nikto na svete, nie je tak ohrozený ako boháč.
Áno, peniaze vládnu svetom a boháčovi sú všetky dvere otvorené. Bohatstvo však zaslepuje človeka, začne si panovačne trúfať, nevidí, že všetko má svoje hranice, zabudne, že ešte existuje Boh. A či nás nepoučujú dejiny? Koľkokrát prišli boháči razom o všetko? Prevratom, vojnou, machináciami, infláciou peňazí, krachom banky, krádežou a pod.? Kristus však vidí ešte ďalej. Nič, čo človek vlastní, nemá význam. Raz to musí všetko opustiť. V podobenstve o boháčovi, ktorý zhromažďoval majetok na majetok, sa hovorí: „Blázon, ešte tejto noci požiadajú o tvoju dušu a čo si si nahromadil, čie bude?“ Kto je vlastne boháčom v Ježišovom ponímaní? Snáď ten, kto má mesačne príjem 1 až 2 tisíc Eur? Alebo ten, kto má na vkladnej knižke 10 až 20 tisíc Eur? Dajme pozor: Ježiš nehovoril o tých, ktorí majú peniaze v moci, ale o tých, ktorí sú v moci peňazí. Rozumieme tomu?
Peniaze sú mojim sluhom a nie ja som sluhom peňazí! Pán Ježiš nehovoril ani tak o tých, ktorí majú mnoho peňazí, ale skôr o tých, ktorí svoju nádej, dôveru a lásku vkladajú do peňazí, bez ohľadu, aká je ich veľká kopa. Nepatríme tajne my všetci k takým ľuďom? Nedávame prednosť mamone pred Bohom? Nevynakladáme väčšiu starosť na zháňanie peňazí, než na duchovné a duševné bohatstvo? Dajme si pozor, aby sme sa nezháňali po zárobku aj v nedeľu, namiesto účasti na svätej omši. Nezabudnime na Božie prikázanie: „Pamätaj človeče, aby si deň sviatočný svätil.“ Nedostali sme sa do mašinérie kolobehu peňazí a len peňazí? Rôzne tipovacie hry a lotérie, áno veľké sumy sa náhodne vyhrávajú, ale súčasne aj milióny prehrávajú! Tipuje sa však ďalej, týždeň čo týždeň.
Istý človek chodil do práce, aby sa mu nestávalo, že mu autobus utečie, kúpil si auto a nie hocijaké, rýchle auto. Až prišla správa – dvaja mŕtvi, ostatní zmrzačení. Bolo to rozumné takto sa plahočiť? A čo z toho mal pre večnosť? Dá sa vôbec povedať, že ten, kto má auto a stále na ňom jazdí, má pohodlný život?
Tak je to aj vo všetkom ostatnom. Keď sa človek zháňa len a len pre pohodlie a majetok, uštve sa, nič neužije a naviac ešte uškodí svojej duši. Nikto nevezme dnešné evanjelium doslovne a nerozdá všetko, čo má. Takto ani nie je potrebné dnešnému evanjeliu rozumieť. Je však potrebné občas zadržať krok, upraviť svoj vzťah k peniazom a k svojmu majetku. Vkladná knižka nie je preukaz do neba! Peniaze vládnu svetom a nie nebom! Stačilo by, aby sme prestali nad obrazom evanjelia posmešne pokyvovať hlavou, oponovať a hľadať protiargumenty a výhovorky. Obdivujme radšej genialitu tých, ktorí dnešné evanjelium vzali doslovne a ktorí sa dokázali zriecť všetkého materiálneho, v úžasnej dôvere, že v Kristovi získajú všetko, čo potrebujú.
Je evanjelium takou utópiou – neskutočnosťou, ako sa na prvý pohľad zdá? „Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a nasleduj ma.“ A predsa existujú i v súčasnej dobe ľudia, o ktorých noviny píšu palcovými titulkami: Katolícki kňazi vo Francúzsku, ktorí žijú z almužien v bohatom štáte. Kňazi na strednom východe, ktorí stoja na uliciach a žobrú pre seba a pre svojich farníkov. Biskup z Jalapy v juhovýchodnej Guatemale, ktorý namiesto berly drží v rukách zmeták.
Dôchodkyňa, ktorá dlhé roky sporila na cestu do zahraničia a keď už všetky peniaze ťažko nasporila, niekoľko tisíc – pre ňu veľký majetok, celú čiastku venovala na juhoamerické misie. Celé Taliansko bolo na nohách, keď multimilionár Filiberto Guala, veľkokapitalista z Turína, rozdal svoj majetok chudobným a vo svojich 52 rokoch vstúpil do najprísnejšieho rádu trapistov, kde sa celý život nehovorí. To sú blázni, povie si človek z ulice. Biele vrany na svete, povieme my. Ľudia, ktorým tento svet nerozumie ako nerozumel Kristovi. Znie najpravdivejšia veta. Nikdy v dejinách to neboli boháči, ktorí obrátili svet k dobrému, ale žobráci, ako napríklad svätý František z Asissi, svätý Filip z Neri, svätý Ján z Boha, svätý Benedikt Labre, matka Tereza z Kalkaty a iní chudobní i žobráci.
Milí veriaci, osvojme si postoj veriaceho k bohatstvu, k hmote a prosme dnes milého Pána Ježiša, ktorý sa pre nás stal chudobným, aby my jeho chudobou stali sme sa bohatými pre večnosť. Aby sme tu v tomto krátkom prebývaní na tejto zemi neboli otrokmi hmoty, peňazí, bohatstva, ale aby sme používali časné veci tak, aby sme nestratili večné. Amen.
Mgr. Ján Biroš