Ondreja a Evku Forišovcov nám Víťazanom netreba zvlášť predstavovať. Keď sa povie folklórny súbor Pridaň, predstavia sa nám dve mená – Ondrej a Evka. Títo dvaja ľudia venovali celý svoj „mladý“ voľný čas tomuto súboru. Mnohí z vás, našich čitateľov, ste v ňom účinkovali. Pridaň bol rozdelený do generačných skupín. A z detí, ktoré v ňom tancovali, sú dnes už dospelí ľudia, spomínajúci na radosť, ktorú v tomto spoločenstve prežili. Boli aj ťažšie časy, ale na tieto sa už pomaly zabudlo. Pridaň – to bol aj lokálpatriotizmus k rodnej dedine – čo nám mnohým chýbal a aj dodnes chýba. A ja som im to všetko ako „muzikant z iného súdka“ závidel.
Lenže prišla správa do Víťaza: „Forišovci odišli do Ameriky“. Nemôžem sa zbaviť vnútorného hlasu, že emigrovali. Doteraz som nevedel, prečo! Veď Pridaň mal svoj vrchol „slávy“! Bolo ho počuť z rádia, videli sme ho v televízii. Ondrej sa venoval svojmu „biznisu“ so zeleninou a úspešne. Tak prečo?
Vždy, keď sme spolu skypovali, mal som v mysli prosbu: „Porozprávaj nám, Víťazancom, ako sa to všetko udialo.“ Ale Pán to chcel takto. Osobne.
Pri našom prvom stretnutí v kostole som im navrhol rozhovor a oni to v pokore prijali. Uvedomujem si, že je to dlhý rozhovor. Premenoval by som ho na svedectvo. Svedectvo mladej rodiny, ktorá prišla do Ameriky. Ameriky, ktorá našimi generáciami bola vysnívanou „zázračnou“ krajinou, v ktorej sa dali jednoducho zarobiť doláre a stať sa „bohatým človekom“. Prečítajte si tento príbeh dvoch ľudí, založený na Viere a Pokore. Prečítajme si ho aj my v pokore.
Nedá mi, aby som sa s vami nepodelil aj o prvú reakciu k tomuto rozhovoru. Je to reakcia našej členky redakcie Martiny Gondovej:
„Tak toto bol asi najdlhší rozhovor, čo som doteraz za štyri roky mojej práce v Spektre, prepisovala. Ale stál naozaj za to. Chvíľami som nevidela cez slzy na obrazovku. S takou veľkou a pevnou vierou som sa doposiaľ nestretla ani u kňazov, ani u iných ľudí, či už viac alebo menej vzdelaných. Myslím, že toto, čo som si mohla od nich vypočuť, mi nedá žiadna škola. Ich svedectvo ma veľmi oslovilo a posilnilo vo viere. Sú to vzácni ľudia, ktorí spoznali, že si ich vyvolil Boh, aby ľuďom sprostredkovávali jeho milosť a dobrotu. Pozdravujte ich, prosím, aj odo mňa. Ten ich životný príbeh naozaj stojí za napísanie knihy, určite by veľa ľudí priviedol na tú správnu cestu.“
Tak teda hovorte
Som veľmi prekvapený, že si nás oslovil v mene časopisu Spektrum a požiadal si nás o rozhovor. Spektrum je pre nás totiž veľký „sprítomňovač“ nášho Víťaza. A neviem, či si my zaslúžime, aby sme rozhovor poskytli.
Tak teda, poviem svoj dôvod, prečo som tu. Vnímal som ťa, Ondrej, jednak ako spolužiaka a potom ako silnú umeleckú osobnosť cez slovíčko Pridaň. Neviem však žiadne detaily okolo súboru Pridaň, tak nám ich skús priblížiť.
Pridaň vznikol viac-menej s tým, že som sa veľmi cítil Víťazancom a nebolo to také, že by som sa bol chcel sám realizovať. Vždy som rozprával, že sú u nás fantastickí ľudia. U nás majú ľudia fantastickú chcelosť, ctižiadosť. Po rokoch, tuším v roku 1994, mi jeden dobrý kamarát vraví: „Počúvaj, veď ty už dávno nie si Víťazanec, veď ty máš v občianskom preukaze napísané, že bývaš v Prešove.“ Uvedomil som si, že doma som len vo Víťaze a to, čo je v občianskom napísané, pre mňa neplatí. Čiže Pridaň bolo zúročenie víťazskeho charakteru. Vrátim sa ešte k folklórnemu súboru Pridaň. Uvedomujem si, že som urobil obrovský „podraz“ na všetkých jej členov. A to preto, lebo súbor Pridaň mal už určitú váhu a mohli po rokoch driny svoju prácu aj začať úročiť. Nastúpilo obdobie, že nás pozývali do zahraničia, atď. Ale skrz môj biznis som už na to nemal ani časovo, ani manažérsky. A ja som skutočne toto nemohol týmto ľuďom poskytnúť.
A teraz trošku odbočím cez to všetko, čo sa začalo diať. Zrazu sme sa presťahovali do Ameriky. Ale nerozumiem celkom tomu dodnes, prečo sme sa vlastne celá rodina odsťahovali. Lebo tu sme boli šťastní. Keď skončila u nás éra socializmu a ľudia chodili do Rakúska, do Talianska a nosili si videá, stále som hovoril: Ja to nepotrebujem, ja som tu šťastný. My sme to vždy hovorili.
Eva: Vždy sme hovorili: My nepotrebujeme mať poznanie, že sme takí úbohí.
Ondrej: Rodina sme boli spolu, nič nás nerozbíjalo. Zrazu sa stalo v rodine niečo, týkalo sa to zdravia. Lieky, ktoré sme potrebovali, nemohla poisťovňa preplatiť, kupovali sme ich zo Švédska. A manželka mi hovorila, že tie peniaze chce vrátiť do rodiny, že ich pôjde zarobiť do zahraničia. Ale ja som hovoril, nie! My sa máme aj napriek tomu stále dobre, vyliečila si sa. Nebolo to z nejakej nutnosti, ale bolo to skôr zo zvedavosti. Dobre, tak nie ty, ale pôjdem ja na pol roka.
Chcem nasmerovať teraz moje slová na to, ako nás nasmeroval Boh, ako on rozhodol.
Bol som tam aj s dcérou, lebo mala od troch rokov veľké zdravotné problémy. Lekári nám hovorili, že musíme zmeniť klímu. Po našom príchode na Floridu jej zdravotný stav išiel okamžite k lepšiemu. A prečo ona dostala víza, to sa mi tiež javí ako Boží zásah. Lebo v tom čase dávali víza zo sto ľudí jednému a bolo treba preukázať veľa dokladov.
Eva: Bolo to v roku 1997. Na základe toho, že Lucka odišla, a keďže nerobím nikdy rozdiely medzi deťmi, tak som povedala, že aj Maťko môže vidieť Floridu, tak som išla na neplatené voľno na dva mesiace. Prišla som na ambasádu a pani mi tam hovorí: „Prosím vás pekne, pani Forišová, nemáte nejaké potvrdenie, doklad, že robíte v nemocnici?“ Hovorím: „Nie.“ „Šmátrala som“ v peňaženke a našla som tam jedálny kupón, na ktorom bola pečiatka „Nemocnica Prešov, Hollého 14“. Na základe tohto lístočka mi dali víza a nemala som žiadne potvrdenie. A tak som sa dostala do Ameriky. Takže takto sme sa dostali celá rodina.
Ja som totiž Ondrejovi najprv neverila, že to prostredie naozaj Lucke pomáha, že nepoužíva žiadne spreje, žiadne masky na dýchanie. Myslela som, že ma len utešoval. Ale keď som tam prišla, tie náhle zmeny som videla. Ešte pred príchodom do Ameriky mi moja vtedajšia šéfka, pani primárka Kováčová hovorila, že mám počítať s tým, že keď sa sem Lucka vráti, môže nastať reakcia a môže to byť horšie. Čiže ona celú pubertu musí zostať v tom prostredí, v ktorom je. Bola aj v Tatrách na liečení, ale tatranský vzduch jej nerobil dobre. A tak to bolo z roka na rok, snáď keď deti ukončia základnú školu, keď deti ukončia strednú školu. Stále sa to posúvalo a odkladal sa odchod domov.
Ondrej: Prišli životné situácie. Keď som volal na Slovensko a informoval sa, že moje deti ukončili v Amerike strednú školu, či môžu na Slovensku pokračovať na vysokej škole, bolo mi povedané, lebo tu ešte neboli také anglické školy, že samozrejme áno, môžu pokračovať, ale dcéra musí najprv urobiť testy (rozdielové skúšky) zo základnej školy, potom ešte rozdielové skúšky zo strednej školy a môže ísť na vysokú školu. Vedeli sme, že to bude ťažké. V devätnástich rokoch by mala ísť na základnú školu. Tak sme si povedali, že sa pokúsime, aby študovali ďalej v Amerike. Čo je ešte dôležité, boli to osobné dôvody, nám sa vtedy obrátil život naruby. Povedali sme si, že deti nesmú pocítiť, že my rodičia tu trpíme. Prácu sme mali veľmi ťažkú a zarobili sme málo. Ale toto je na knihu.
Boli ste teda v Amerike. Ondrej, ty si odišiel v roku 1996 a Evka v roku 1997. Koľko rokov mali vtedy deti?
Ondrej: Lucia mala trinásť a Matúš pätnásť.
Keď ste sa rozhodli, že ostávate, mohli ste sa teda aj vrátiť?
Ondrej: Keď sme sa rozhodli, že ostávame, tak sme museli požiadať o status. Až v tomto čase sme to začali riešiť, lebo sme neplánovali ostať, my sme nechceli green karty. V tom čase to bolo jednoduché aj bez dokladov. Ale keď sme už požiadali, domov sme sa tým pádom v žiadnom prípade nemohli vrátiť, lebo by sme sa neboli mohli vrátiť naspäť k deťom. A tento status išiel s nami veľmi komplikovane. Až na tretíkrát sa to podarilo.
Čiže domov ste sa nemohli vrátiť. Museli ste tam začať nejako usporiadať si život a zlegalizovať sa. Kde ste bývali, keď ste prišli?
Ondrej: Ber to tak, že my teraz na to skôr pozeráme tak, ako sme vôbec toto mohli dokázať, lebo to bolo hrozné. Prvý apartmán sme mali taký, že sme bývali s jedným pánom a striedali sme sa s deťmi o posteľ. Oni spali cez noc a my cez deň, lebo sme v noci pracovali. Bol to taký rozkladací gauč. A nemali sme tam chladenie, lebo tam nepotrebuješ kúrenie, tam potrebuješ chladenie.
Eva: Ja som každý mesiac balila kufre, že idem domov, ale domov sa nedalo odísť.
Ondrej: A boli tu naše deti. Lucia bola fantastická študentka, Maťo tiež rýchlo zapadol. Lucia v prvom roku štúdia, alebo po roku a pol, bola vyznamená Billom Clintonom ako najlepšia študentka – cudzinka za Floridu. My sme vnímali tu snahu detí. Boli to pre nás také motivácie, že sme otázky, že nemáme peniažky na vianočné darčeky, alebo na kúpu filé, neriešili.
A ako ste prišli k práci?
Ondrej: Zo začiatku som robil u Slováka – pratali sme obchody. Rýchlo som sa prepracoval na funkciu supervízora, neupratoval som, ale dával som novú podlahu – lakoval som a manželka mi chodila pomáhať. Ale to bolo krátko. Slovák bol voči nám hrozný, neplatil nás. Potom som robil u Poliaka, ktorý mal robotu už len pre mňa, pre manželku nie. Tak sme to chceli tak riešiť, že pôjdeme za známymi do West Palm Beach, že sa tam presťahujeme, lebo je tam viac možností. Ale deti povedali, že tu už majú spolužiakov, už si tu zvykli, aby sme zostali.
Eva: Tu sa stala jedna vec. Ja som odišla do West Palm Beach. Obaja sme chodili do školy, lebo povedala som si, že keď mám tu zostať, musím sa naučiť angličtinu. A tak vstúpil ešte viac do našich životov Boh. Začala som vynechávať školu. Všimla si to naša učiteľka a opýtala sa Ondreja, kde som? Vysvetlil jej, že tu nemám prácu a odišla som za prácou do West Palm Beach a že asi všetci tam za ňou pôjdeme. Na druhý deň mu učiteľka povedala, aby mi zavolal, lebo má pre mňa prácu. Jedna jej známa, ktorej zomrela mamka, potrebovala niekoho ku trom deťom. Boli to dvaja chlapci, dvojičky, ktorí mali dva a pol roka a dievčatko pol roka. Po hodine som ostala s kamarátkami ešte dlhšie. Tá pani vošla do triedy. Keď ma zbadala, povedala mi: „To si ty? Tak ja ťa chcem!“
Náš prvý rozhovor bol pred Veľkou nocou. Hneď mi povedala, že je veľmi veriaca a dala mi najavo, že je veriaci človek. Ja som mala na krku krížik, povedala som jej, že som tiež veriaca. Takže sme boli radi, že si budeme mať o čom rozprávať. Povedala mi: „Moja mamka zomrela. Poslala ma za tebou, aby som si ťa vybrala, že ty si ten správny človek, ktorý sa postará o moje deti.“ Ja som vtedy ešte ani poriadne nevedela anglicky. Keď sme boli prvýkrát v rodine a ona mi vysvetľovala veci okolo detí, na všetko som hovorila O.K. Bola tam aj naša Lucka a tá mi hovorí: „Mami, ty všetkému tak rozumieš?“ A ja som jej povedala: „Nie Lucka, ale keď vyjdeme von, ty mi všetko povieš, čo mi tá pani hovorila.“ V podstate ma prijala bez toho, aby som vedela anglicky. Proste bol to úžasný človek, ktorý je našim anjelom strážnym dodnes. Boh nám poslal takýchto ľudí do cesty – výnimočných, inteligentných, ktorí prijímajú nášho Pána, vďaka ktorým sme prežili aj ťažké chvíle v Amerike. Povzbudzovali nás, dávali nám pocítiť, že sme ich rodina. A to už začínala tá milosť, ktorú sme dostali od Pána.
A čo váš duchovný život v Amerike?
Ondrej: Sme veľmi vďační za to, že máme vieru!
Eva: Ja to vnímam takto. Keď som bola tu na Slovensku, brali sme kostol ako každý iný. Do kostola ideš, svätíš sviatky, lebo vieru nám odovzdali naši rodičia. Ale keď prídeš do cudziny, to všetko, čo ti dali rodičia ako dar, vnímaš úplne inak. Vnímaš, že ti rodičia veľmi chýbajú a vnímaš prítomnosť Božiu NAOZAJ! Nemáš sa s kým rozprávať, tak sa s Pánom Bohom naozaj rozprávaš, prosíš ho, ďakuješ mu, pociťuješ každý tvoj moment. Vstávaš s ním, ješ s ním a ideš opäť spať s ním. Ten Pán sa vtelí do teba, je tvojou súčasťou a to je úžasné. A toto ti dáva radosť. Vďaka tomu sme prišli k ľuďom, ktorých sme predtým nepoznali, ale ktorí sa nám stali rodinou. Čiže radosť, ktorú sme získali od Pána, sme rozdávali ďalším ľuďom a snažili sme sa pomôcť.
Ondrej: Mohol by som povedať veľmi veľa príkladov, kedy som Božiu prítomnosť pocítil. Raz som išiel z roboty autom a deň predtým mi vymieňali kolesá na aute. Bolo to vtedy, keď som bol v Amerike ešte sám. Na veľkej križovatke už pred apartmánom, kde som býval s dvanástimi chlapmi, alkoholikmi a stroskotancami (oni ma volali „pleban“, lebo som sa ich trošku snažil priviesť na inú cestu), mi zrazu odletelo koleso. V tej rýchlosti nabúralo do pätníka, skákalo pomedzi ľudí, ľudia len tak uskakovali pred ním. Smerovalo rovno na jedny dvere na apartmáne pri ceste. A vtedy mi prebehli myšlienky, aké budem mať problémy, môže rozbiť ten dom, lebo tam sú domy „papierikové“. Koleso v poslednom momente odskočilo a skončilo medzi apartmánmi. V tej chvíli som si vydýchol, ako to bolo vôbec možné, že sa nič vážne nestalo a nikoho som nezranil. Vnímal som to ako ochranu od Boha.
Ako si Evka povedala, až odlúčením od domova si človek uvedomí, akú oporu a aký veľký dar má vo viere. Prečo to v našom prostredí nedokážeme takto vnímať?
Evka: Vieš, prečo? Lebo to berieme ako zvyk, ako samozrejmosť. Ale keď si ďaleko, tak to preciťuješ, dostane sa to do tvojho vnútra a neodíde to. Vďaka tomu som prežila veľmi ťažké obdobie. Poviem ti jednu vec. Som najbohatším človekom na svete. Nie materiálne, ale duchovne.
Ondrej: Je veľmi veľa príkladov a svedectiev, ktoré by som ti mohol dlho hovoriť. Jeden z prvých bol, keď som pracoval v noci a manželka ešte bola doma, na Slovensku. V Amerike sú veľké diaľky, keď musíš ísť za prácou. Raz som zaspal za volantom a zišiel som z cesty. Ale zišiel som z cesty za veľkou priepasťou. Keby som bol z nej zišiel dva metre skôr, tak by som sa bol asi zabil. Prebudil som sa, keď auto samo zastavilo a ja som počul vo svojom vnútri: „To máš od svojej ženy, ktorá sa práve za teba modlí.“ Ja som naozaj takúto vetu počul vo svojom vnútri.
Raz, keď sme už boli spolu v Amerike, som bol v kostole hrozne deprimovaný. V duchu som sa rozprával s Pánom Bohom, bol som plný sebaľútosti a strachu, lebo bolo nám ťažko, mali sme ťažké obdobie v našom živote. Tak som spytoval Pána Boha, prečo mi nepomôže, bol som plný pochybností. Slzy mi tiekli, až tak som prosil Pána. Keď bol úkon pokoja a všetci sme si podávali ruky, otočil som sa dozadu. Za mnou stálo nádherné mladé dievča, možno mala dvadsať rokov, možno menej a podalo mi drevenú ruku s hákom. A ja som okamžite povedal: „Pane, pochopil som, ja nemám žiadne starosti.“ Toto bola okamžitá odpoveď Pána: „Ty máš nejaké starosti?“ Rozumieš! Tá sila sa stala zrazu veľká. Povedal som si: veď ja sa mám fantasticky a ďakujem za veľmi rýchlu odpoveď.
A ešte z toho istého kostola. Keď chodíš dlho do jedného kostola, v podstate poznáš tých ľudí. Raz sme prišli do kostola a bol tam taký mladý pár, veľmi mladí ľudia. Dlhšie sme ich nevideli. Raz prišli opäť spolu do kostola, možno boli aj manželia. Na ňom bolo vidno, že je veľmi vážne chorý, bledý, skrivený, vlasy, strhaný. Nerozprávali sme sa, lebo sme boli v kostole. Len sme na seba pozreli, kľakli sme si, už sme sa za neho modlili. Po čase prídeme opäť do kostola a on usmiaty, veselý, dieťa na rukách, zdravý chlap. A zase sme pozreli na seba.
Eva: Ale musíš Ondrej dodať ešte to, že vtedy, keď sme pozreli na seba, mali sme jednu myšlienku. Vyšli sme z kostola a hovorím mu: „Pozrela som na toho chlapa a v tom momente som sa modlila a obetovala som omšu za neho.“ A on mi hovorí: „Evi, máme rovnaké myšlienky, lebo to isté som urobil aj ja.“ A stále sa v tom kostole stretávame, ale ešte sme ho ani neoslovili a nezoznámili sa.
Ondrej: Tej pani, ktorú spomínala Evka a ktorá nás vytiahla z problémov, tak som jej po čase hovoril žartom: „Ty si normálna? Ty si ku svojim malým deťom len tak zobrala „z Ruska babu“? Lebo oni nás považujú za Rusov. „Ty si si zobrala úplne neznámeho človeka?“ Ale ako už Evka povedala, ona to brala tak, že ju jej poslala naša nebeská Mamka. Potom začala riešiť aj mňa. Lebo som bol v takej situácii, že začali sme stavať tu dom, tak nastúpila slovenská mentalita chlapa. Robil som v noci a ona mi našla robotu aj cez deň. Ale stále sa ma pýtala, či som už skončil s tou robotou v noci. Ja, že nie, lebo bolo treba viac peňazí. Až pokiaľ nevidela, že som absolútne vyčerpaný, že som od únavy nemohol spať. Zavolala tomu Poliakovi, môjmu bossovi, že už do roboty neprídem, lebo tu už končím. Už som naozaj nevládal. Obvolala svojich kamarátov, ďalší zavolali ďalších kamarátov, atď.
Eva: Američania totiž uprednostňujú odporúčania od niekoho skôr, ako cez inzerát.
Ondrej: Keby som prišiel k tebe, pýtal by som sa, či nemáš nejakú robotu, tak len buchneš s dverami a je vybavené. Tam nehrá vizáž žiadnu rolu. Stalo sa, že môj otec vážne ochorel. Na diaľku to veľmi prežívaš, lebo nemôžeš mu ani len pohár vody podať. Otec zomrel a ja som prosil Boha: „Pane Bože, chcem to odčiniť, že som nemohol nijako otcovi pomôcť. Daj mi tú možnosť, aby som mohol pomáhať viac iným.“ Hoci som si uvedomoval, že nemám také možnosti, nie som tam legálne, nemám nejaký svoj biznis. Napriek tomu som o to prosil.
Chcel by som sa napriek tvojmu pútavému rozprávaniu vrátiť k tvojej záľube v tancovaní a v ľudových piesňach. Dá sa tam v cudzine venovať nejakej záľube vo voľnom čase?
Znova tam nastúpil ten fenomén, čo so sebou. Nielen ísť do roboty a pokosiť trávnik… Takže hľadal som. Potreboval som niečo vymyslieť, niečo robiť, byť sám sebe prospešný. Ale čo? Náš folklór sa tam neudrží. Ale sú tam veľmi rozvinuté tanečné prípravy detí, doslova je z toho biznis. Lenže ja som doma iba v slovenskom folklóre, zvlášť v našom regióne. Tam sú viac-menej Španieli, južná Amerika a spoločenské tance. Vedel som, že neuspejem. Sú tam veľké komunity Poliakov, je ich tam všade veľa. Majú tam svoj klub. Ale našiel som sa v takýchto „krabičkách“ (rozumej kamery, fotoaparáty), robím videá a takéto veci, tak sa realizujem.
Eva: U nás na Floride sa vo folklóre nedá byť činný. Je tam totiž málo Slovákov a deti, ktoré sú už odrastené. My, Slováci sme, žiaľ, takí, že sa vieme skôr prispôsobiť tam, kde sme a preto sa skôr prispôsobujeme Američanom, a to nielen v pozitívnych, ale aj v tých negatívnych. Poliaci si držia svoj charakter, Íri si držia svoj charakter a my Slováci sme v tomto slabí. Náš folklór by Američania neprijali. Snažila som sa s jednou Češkou, ona ma tak inšpirovala, že skúsime spojiť Čechov a Slovákov. Mala reštauráciu, chceli sme sa tam stretávať raz za mesiac, že si niečo povieme o domove, niečo s deťmi, ale nebol o to záujem.
Chodíte v Amerike pravidelne do kostola?
Ondrej: My veľmi radi chodíme do kostolíka.
Eva: Keď sa pamätáš na nebohého duchovného otca Adamčáka, tento náš kňaz v Amerike je presne tento typ. Volá nás „svätí Jozefko s panenkou Máriou“ prišli. To je proste náš človek, pri ňom sme pocítili absolútnu rodinnú pohodu.
Ondrej: Vravel som mu, že my sme tak isto ľudia, ktorí majú aj dobré, aj zlé stránky. Ale jeho nepresvedčíte. „Nie, nie, ja viem, o čom hovorím.“
Eva: Zoznámili sme sa s ďalším mladým duchovným otcom. Prijal nás tak, že sme si, vďaka nemu, mnohé veci zase uvedomili. Častokrát nás aj tvrdšie napomenul. Hovoril, že nestačí sa len modliť, málo ďakujeme Pánu Bohu. Obaja, aj duchovný otec Jozef, aj duchovný otec Pavol, sú Poliaci. Vybudoval fantastickú krížovú cestu, chodili mu pomáhať naši Slováci, ale jemu nevadilo zobrať do ruky, kladivo, „keľňu“ a maltu. A tento náš duchovný otec Pavol raz povedal tieto slová: „Keď sa človek nachádza v núdzi, tak stále len prosí: „Pane Bože pomôž mi, lebo ešte toto mi treba, tamto mi treba.“ Ale Pán Boh je stále s tebou, stále ti pomáha, ale ty mu málo ďakuješ za to, čo ti on dáva. On ťa stále vyslyší, ale ty mu tú vďaku neodovzdáš. Zabúdaš sa poďakovať Pánu Bohu. Pri svätej spovedi ti nedá pokutu Otčenáš, Zdravas. On ti dá pokutu – trikrát do týždňa choď na svätú omšu, alebo sa pomodlíš celý ruženec, alebo všetky štyri ružence. Alebo ti dá prečítať Sväté písmo a tak sa hlbšie zamyslieť nad svojimi hriechmi, nad samým sebou a hlbšie vniknúť do života Pána Ježiša. Prinúti ťa to zastaviť sa a povieš si, aký si bol povrchný.
(pokračovanie v budúcom čísle )
snímky: archív rod. Forišovej a M. Magda
pripravili: M. Magda a M. Gondová
