Očakávanie Vianoc


Vianočné sviatky sme prežili s veľkou radosťou, na ktoré sme sa pripravovali modlitbou svätého ruženca, chodievali sme sa modliť do kostola prístrešie, kde sme sa tiež duchovne posilňovali. Prosili sme Pána Ježiša, aby nám pomáhal v každodennom živote.

Keď sme stavali vianočný stromček a spievali vianočné koledy, cítili sme vnútorný pokoj a pýtali sme sa sami seba, z čoho máme takú radosť. Bolo to z narodenia Pána Ježiša Krista. Darčeky pod stromčekom boli primerané, no nezabudli sme ani na Ježiška. Aj jemu sme venovali darček – naše modlitby, lebo on je naším požehnaním. Keby sa Ježiško nenarodil, nikdy by nebolo toľko radosti na svete. Tešia sa z toho veriaci aj neveriaci. Každý má v srdci radosť. Ale Panna Mária so svätým Jozefom si jeho narodením veľa vytrpeli, no získali tým od nebeského Otca veľkú priazeň. Stali sa Matkou a pestúnom Božieho Syna.

Vianočná atmosféra v kostole a milé, povzbudivé slová našich duchovných otcov prenikali naše srdcia. Chceme sa poďakovať pánovi kantorovi za jeho snahu a tiež spevokolu. Aj novonarodený Ježiško sa tešil, keď počúval pekný spev na jeho chválu a narodenie. Keď zaznela pieseň „Tichá noc“, mali sme slzy radosti aj smútku v očiach. V tej chvíli sme boli myšlienkami a s modlitbami pri našich najdrahších, ktorí už nie sú medzi nami.

Chceme sa poďakovať aj našim mladým, ktorí pripravili živý Betlehem v kostole a ktorí nás ním veľmi prekvapili a potešili. Pán Boh im za to zaplať! V našich domácnostiach nás navštívili aj koledníci, ktorým sme finančne prispeli na zbierku pre africké deti. Nech im táto zbierka pomôže, aby boli šťastné, lebo my sme na stoloch mali určite hojnejšie jedlá, ako majú oni. Za to sme nášmu Pánovi vďační – česť a chválu Pánu Bohu vzdávam, keď od stola nasýtený vstávam. Chváľte Pána všetky národy, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.

V novom roku si prajeme, aby Ježiško bol po celý rok v našich srdciach, aby sme si navzájom pomáhali a vážili si jeden druhého, lebo to sa nebeskému Otcovi veľmi páči a má z nás radosť. Chceme sa poďakovať Pánu Bohu, že nás tak miluje, že nám poslal duchovného otca Mareka, ktorému ďakujeme za jeho krásne a výstižné slová k svojim veriacim, ktoré nás obohacujú.

V novom roku ďakujeme aj jeho rodičom za to, že dobre vychovali svojho syna a že je dobrý kňaz v našej farnosti.

Svätá Barbora a blahoslavená sestra Zdenka, orodujte za nás u trojjediného Boha!

snímky: Eduard Jenča





Mária Tobiášová, Ovčie

Христос Рождається!


Všetkým vám ďakujem za modlitby. A tu je troška z mojich misií.

Bohu vďaka, vianočné dni som prežil v radosti a v pokoji. Aj oktávu Pánovho narodenia sa snažím prežívať s pokojom v srdci.

Na sviatok Pánovho miláčika Jána som bol v nemocnici vyspovedať jednu starú cigánku (je pravoslávna), ktorá sa dávno nespovedala. Táto baba Olena, ako jej v dedine všetci hovoríme, mi počas roka veľa pomáha. Okopuje kvety pri kostole, na fare i u sestričiek. Má 72 rokov, ale je veľmi čestná, spoľahlivá, pracovitá. Peniaze jej nedávam, ale snažíme sa jej to vynahradiť potravinami, či inšími vecami. Ona je vždy spokojná a mňa svedomie netrápi, že som ju oklamal, nezaplatil jej. Vždy odíde od nás spokojná a s radosťou vždy príde pomôcť. Momentálne je chorá, tak ju na moju prosbu lekár prijal do nemocnice.

Máme tu 3 nemocnice. Jedna má 15 lôžok, potom tuberkulózna, kde sa liečia na tuberu kostí, žiaľ, aj nemocnica, kde sa liečia na TBC pľúc. Tí by nemala byť v dedine, ale kdesi v lese, ale, žiaľ, som malý na to, aby ju premiestnili. To iba na okraj. Kúpil som jej lieky, ktoré jej MUDr. napísal. Išiel som včera k nej s tým, že ju vyspovedám, aby neodišla na druhý svet nevyspovedaná. Keď som k nej prišiel, začala plakať. Tak som jej povedal, aby neplakala, že ak je to Božia vôľa, tak Pán ju volá k sebe a tam máme ísť čistí. Ak má ešte žiť, tak sv. spoveď jej pomôže. Prežehnala sa a vraví, že sa nebude spovedať (nič neprezrádzam zo spovede, ešte sa nezačala spovedať). Že nechce. Tak som jej povedal, ak verí vo večný život, nemôže ísť tam s hriechmi, že ju nebudem môcť pochovať (veľmi chce, aby som ju ja pochoval, aj keď je pravoslávna). Ona mi na to, že sa nevie spovedať, že sa nevie modliť, vie iba Otčenáš a Zdravas Mária (ona nevie čítať). Tak som jej povedal, že ja jej pomôžem a to je najkrajšie, že denne hovorí s nebeským Otcom a s nebeskou Mamou. Moja baba Olena sa pekne vyspovedala, udelil som jej pomazanie chorých, odpustky, 3x sme sa pomodlili Otčenáš, 3x Zdravas Mária, 3x Sláva Otcu. Ešte som s ňou trošku posedel a išiel preč. Priznám sa, že cestou domov som spieval Magnifikat, Velebí moja duša Pána. Dnes boli pri nej sestričky, stav nezmenený, ďalej ostáva v nemocnici. Ďakoval som za ňu Bohu, veď aj ona je jedna z tých, ktorých Pán miluje, aj ona je miláčik Pána, ako sv. Ján, ako my všetci. Veľmi ma povzbudila, že sa vyspovedala.

Na sv. Neviniatka sme mali veľmi milú slávnosť. Vo farských oznamoch som viackrát prosil, aby 28. 12. prišli na sv. omšu všetky deti, ktoré boli pokrstené v našom chráme, ktoré chodia do nášho kostola. Neprišli všetci, ale predsa. Prišli tí, ktorí cítili potrebu prísť, aby obdržali požehnanie. Sv. omšu som obetoval za všetkých prítomných, za celú moju farnosť, za všetky deti našej dediny i tie, čo sú ešte v lone mamky. Bolo to veľmi pekné. Moja kázeň bola nasmerovaná k deťom, ale aj k rodičom. Povedal som, že pred niekoľkými rokmi, či mesiacmi (lebo v tomto roku som pokrstil 11 detí) boli pokrstené, rodičia prosili pre nich krst od Sv. Cirkvi. Poukázal som na to, že rodičia betlehemských detí nestihli pre nich poprosiť sv. krst, ale že aj tak sú v nebi. Poukázal som na podstatu krstu, objasnil som, že je aj krst krvi, ktorým práve boli pokrstené tieto betlehemské neviniatka. Taktiež som poukázal aj na hnev Herodesa a prosil, aby naši rodičia mu neboli podobní, aby nezabíjali deti, nerobili potrat. Nakoniec som všetky prítomné deti, ich rodičov, ale aj všetky deti v dedine požehnal. Tie, čo boli na sv. omši, som obdaril malou sladkosťou a urobili sme si spoločnú fotku, kto chcel. Poprosil som mamky, aby mi dali detičky na ruky, predstavujú malého Ježiška. Niektoré babky si aj poplakali. Nechcel som ich priviesť k slzám, ale to už patrí k životu. Viem, že to boli slzy radosti.

Od 5. do 11. 1. budem posviacať domy vo farnosti. Dva dni mám na filiálky a päť dní na to, aby som posvätil domy vo farskej obci v Dovhom. Tu sa nechodí iba k tým, čo sa zapíšu, ale z domu do domu. Takto som tu našiel, rušiť to nemôžem a ani nechcem. Navštívim zhruba 250 domov a požehnám i posvätím. Ale asi už stačí, aby to nebolo chválenie sa. Nakoniec, kto sa chce dozvedieť o našej farnosti Zoslania Ducha sv., môže nás nájsť na www.dovheparafia.at.ua

Moje primičné motto je: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje.“ Snažím sa pripomínať si ho každý deň, plniť ho.

Všetko dobre v posledných dňoch starého roka a veľa milostí do nového roka 2013.
Pozdravujem, pamätám, žehnám.

o. Adrián Kovaľ, Dovhe, Ukrajina

Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)


S nami ľuďmi je to už raz tak. Zriedka si ceníme to, čo nazývame naším majetkom, vždy chceme mať to, čo majú iní – súrodenci, priatelia, susedia či iná rodina, alebo aj niekto úplne neznámy a koho vnímame cez televíznu obrazovku ako výhercu určitého daru. Naša viera nie je pevná a tak zlý duch horlivo rozosieva túto žiadostivosť po majetku svojho blížneho do ľudských duší a tie až príliš ochotne pripravujú úrodnú pôdu pre túto zákernú sejbu.

A tak sa časom u väčšiny ľudstva stala základom všetkého konania a zhonu túžba po vlastníctve toho, čo majú druhí. Jeden z najväčších omylov spočíva v tom, keď človek robí svoje šťastie závislým od majetku, ktoré vlastní. Mnohí ľudia sa sústreďujú na hromadenie majetku preto, aby mohli mať všetko, po čom zatúžia. Túto nenásytnú chuť naplno živí mechanizmus reklamy, ktorý hýbe dnešným svetom, celou jeho ekonomikou. Premýšľali ste niekedy nad tým, na akom princípe funguje úspešná reklama? Ide o to vyvolať vo vás ilúziu, že niečo veľmi potrebujete. V skutočnosti to však nie je pravda, ale dobrá reklama vás presvedčí o opaku. Takže keď potom nakupujete, máte pocit, že naplňujete svoju vnútornú potrebu a tak presvedčíte sami seba, že by ste boli blázon, keby ste nevyužili takú skvelú ponuku. Z takýchto a iných túžob vznikali vo svete dobyvačné vojny, lúpeže a krádeže, alebo iná forma zaberania cudzieho majetku.

Desiate Božie prikázanie stojí na stráži poriadku srdca, aby nás neprevalcovali nízke city voči druhému človeku a to iba preto, lebo on niečo vlastní a ja nie. Takýto pohľad je pôvodcom hriechu, ktorý nazývame závisť, lakomstvo a od tých je už len krôčik k nenávisti. A ruku na srdce, koľkokrát si povzdychneme: „On si kúpil auto, po ktorom som odjakživa sníval…, ona dostala na výplatu viac peňazí ako ja…, on dosiahol bez námahy to, o čo sa ja usilujem celý život…,“ atď. A potom sa do toho vloží naša precitlivenosť na nespravodlivosť, že to nie je fér a my si predsa tiež zaslúžime byť šťastní.

Takýto zármutok, ktorý pociťujeme pri pohľade na majetok iného a neusporiadaná túžba prisvojiť si ho, často sprevádzaná prianím zlého, alebo inak zlorečením blížnemu, je ťažkým hriechom. Sme pokrstení a tak musíme toto zlo vybíjať zo svojich sŕdc dobroprajnosťou, poníženosťou a odovzdanosťou do vôle Božej. Že sa to nenosí, že je to naivné? Dobre! Ale šťastným predsa nie je ten, kto má veľa, ale ten, kto len málo k šťastiu potrebuje. A, spravidla, máme skoro všetci viac ako potrebujeme k obyčajnému ľudskému životu.

Teraz, keď premýšľam o desiatom Božom prikázaní, priznám sa, že mi vždy pripadalo také nedocenené, akoby som ho už prehliadala v tieni šiesteho, alebo siedmeho prikázania. Ale keby nebolo pre ľudstvo také dôležité, Boh by ho nebol sformuloval oddelene. Boh vyzval v Starom zákone: „Nepožiadaš majetku blížneho svojho!“ A tým sa stalo toto prikázanie akoby srdcom všetkých predošlých prikázaní, Boh nás v ňom vyzval k harmónii v starostlivosti o svoju dušu. Ukazuje, že cieľom celého Desatora nie je len nejaká povrchná zmena nášho konania, ale očakáva od nás zdravý postoj našich sŕdc. Máme mať jediného Boha nielen v ústach, ale predovšetkým v srdciach. Práve preto sa Ježiš často dostával do konfliktov s farizejmi. Oni síce plnili všetky prikázania zákona navonok svojim viditeľným chovaním, ale ich srdcia boli od podstaty zákona ďaleko vzdialené. Preto ich Ježiš nazýval „obielenými hrobmi“. Možno zdanlivo dodržiavali všetkých deväť prikázaní, ale bežne prekračovali desiate prikázanie a tým ako keby boli porušovali aj všetky predošlé.

Z pohľadu Nového zákona bolo Kristom práve toto prikázanie zvlášť zdokonalené, keď vyzýva k evanjeliovej chudobe, tak ako je napísané hore v titulku, keď bohatému mladíkovi, ktorý ideálne zachovával všetky prikázania radí, aby predal a následne rozdal všetko, čo má, chudobným a nasledoval ho. Vtedy mladík odišiel smutný. Zdalo sa mu, že k tomu, aby bol šťastný, musí mať veľa. Neobjavil pravdu, že šťastie spočíva v tom, keď robíme iných šťastnými. Ten, kto vie dávať, určite nebude žiadať cudzie. Dokiaľ niekto nevie dávať, dovtedy bude v jeho srdci žiadostivosť po cudzích veciach. Apoštol Pavol v liste Filipanom píše: „Nehovorím to preto, že by som mal nedostatok. Naučil som sa vystačiť s tým, čo mám. Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť“ (Flp 4, 11-12).

Skúsme v svojich životoch objaviť pravdu, že šťastie spočíva v tom, keď robíme iných šťastnými a že materiálne hodnoty sa až vtedy stávajú nástrojom dobra, keď sa možno s nimi deliť, keď ich darujeme núdznym. Nebuďme preto závislí na bohatstve a netúžme po bohatstve druhých.

Svätý Filip Neri mal priateľa, ktorý bol veľmi bohatý. Raz, keď ho svätý Filip navštívil, všimol si, že boháč má na vysokej stene zavesený veľký kríž, napadla mu takáto myšlienka: Žartovne povedal bohatému priateľovi: „Skús, či dosiahneš rukou na kríž a či sa ho dokážeš dotknúť.“ Domáci pán sa postavil na špičky nôh a natiahol ruku, ako len vládal, ale kríž nedočiahol. Svätec mu povedal: „To treba urobiť takto: a pritiahol pod kríž skrinku, v ktorej mal boháč uložené peniaze. „Vystúp na túto pokladnicu a dočiahneš kríž a dotkneš sa ukrižovaného Krista.“ Boháč sa spýtal: „A čo to znamená?“ Svätec mu vraví: „Nerozumieš tomu? Kto chce Krista dosiahnuť a dotknúť sa ho, ten musí svoje bohatstvo a pôžitky podložiť pod svoje nohy. Radikálne si podrobuj pod nohy všetko, čo ťa robí bohatým a požívačným a potom sa dostaneš blízko k Ježišovi a budeš naozaj šťastný.“

Bohatstvo, pôžitky a túžby po bohatstve si aj my musíme podrobiť pod nohy, aby sme boli úplne slobodní a voľní pre Ježiša. Svoj život teda privádzajte k spokojnosti, neprijímajte negatívne podnety, ktoré sú nám podsúvané zo všetkých strán a ktoré vyvolávajú žiadostivosť. Nesťažujte sa, nereptajte, neporovnávajte sa. Buďte spokojní s tým, čo máte, pracujte s tým, čo vám dal Boh ako talenty. Každý hriech sa totiž začína pri nespokojnosti, veď aj Judáš bol nespokojný s činmi Pána Ježiša a preto ho zradil.

Boh Otec nám hovorí, že chce byť našim živiteľom, on dal dobré a láskyplné prikázania. Ak sa ich naučíme dodržiavať, náš život bude spokojný.

Martina Gondová

ROZHOVOR

Ondreja a Evku Forišovcov nám Víťazanom netreba zvlášť predstavovať. Keď sa povie folklórny súbor Pridaň, predstavia sa nám dve mená – Ondrej a Evka. Títo dvaja ľudia venovali celý svoj „mladý“ voľný čas tomuto súboru. Mnohí z vás, našich čitateľov, ste v ňom účinkovali. Pridaň bol rozdelený do generačných skupín. A z detí, ktoré v ňom tancovali, sú dnes už dospelí ľudia, spomínajúci na radosť, ktorú v tomto spoločenstve prežili. Boli aj ťažšie časy, ale na tieto sa už pomaly zabudlo. Pridaň – to bol aj lokálpatriotizmus k rodnej dedine – čo nám mnohým chýbal a aj dodnes chýba. A ja som im to všetko ako „muzikant z iného súdka“ závidel.

Lenže prišla správa do Víťaza: „Forišovci odišli do Ameriky“. Nemôžem sa zbaviť vnútorného hlasu, že emigrovali. Doteraz som nevedel, prečo! Veď Pridaň mal svoj vrchol „slávy“! Bolo ho počuť z rádia, videli sme ho v televízii. Ondrej sa venoval svojmu „biznisu“ so zeleninou a úspešne. Tak prečo?

Vždy, keď sme spolu skypovali, mal som v mysli prosbu: „Porozprávaj nám, Víťazancom, ako sa to všetko udialo.“ Ale Pán to chcel takto. Osobne.
Pri našom prvom stretnutí v kostole som im navrhol rozhovor a oni to v pokore prijali. Uvedomujem si, že je to dlhý rozhovor. Premenoval by som ho na svedectvo. Svedectvo mladej rodiny, ktorá prišla do Ameriky. Ameriky, ktorá našimi generáciami bola vysnívanou „zázračnou“ krajinou, v ktorej sa dali jednoducho zarobiť doláre a stať sa „bohatým človekom“. Prečítajte si tento príbeh dvoch ľudí, založený na Viere a Pokore. Prečítajme si ho aj my v pokore.

Nedá mi, aby som sa s vami nepodelil aj o prvú reakciu k tomuto rozhovoru. Je to reakcia našej členky redakcie Martiny Gondovej:

„Tak toto bol asi najdlhší rozhovor, čo som doteraz za štyri roky mojej práce v Spektre, prepisovala. Ale stál naozaj za to. Chvíľami som nevidela cez slzy na obrazovku. S takou veľkou a pevnou vierou som sa doposiaľ nestretla ani u kňazov, ani u iných ľudí, či už viac alebo menej vzdelaných. Myslím, že toto, čo som si mohla od nich vypočuť, mi nedá žiadna škola. Ich svedectvo ma veľmi oslovilo a posilnilo vo viere. Sú to vzácni ľudia, ktorí spoznali, že si ich vyvolil Boh, aby ľuďom sprostredkovávali jeho milosť a dobrotu. Pozdravujte ich, prosím, aj odo mňa. Ten ich životný príbeh naozaj stojí za napísanie knihy, určite by veľa ľudí priviedol na tú správnu cestu.“


Tak teda hovorte

Som veľmi prekvapený, že si nás oslovil v mene časopisu Spektrum a požiadal si nás o rozhovor. Spektrum je pre nás totiž veľký „sprítomňovač“ nášho Víťaza. A neviem, či si my zaslúžime, aby sme rozhovor poskytli.

Tak teda, poviem svoj dôvod, prečo som tu. Vnímal som ťa, Ondrej, jednak ako spolužiaka a potom ako silnú umeleckú osobnosť cez slovíčko Pridaň. Neviem však žiadne detaily okolo súboru Pridaň, tak nám ich skús priblížiť.

Pridaň vznikol viac-menej s tým, že som sa veľmi cítil Víťazancom a nebolo to také, že by som sa bol chcel sám realizovať. Vždy som rozprával, že sú u nás fantastickí ľudia. U nás majú ľudia fantastickú chcelosť, ctižiadosť. Po rokoch, tuším v roku 1994, mi jeden dobrý kamarát vraví: „Počúvaj, veď ty už dávno nie si Víťazanec, veď ty máš v občianskom preukaze napísané, že bývaš v Prešove.“ Uvedomil som si, že doma som len vo Víťaze a to, čo je v občianskom napísané, pre mňa neplatí. Čiže Pridaň bolo zúročenie víťazskeho charakteru. Vrátim sa ešte k folklórnemu súboru Pridaň. Uvedomujem si, že som urobil obrovský „podraz“ na všetkých jej členov. A to preto, lebo súbor Pridaň mal už určitú váhu a mohli po rokoch driny svoju prácu aj začať úročiť. Nastúpilo obdobie, že nás pozývali do zahraničia, atď. Ale skrz môj biznis som už na to nemal ani časovo, ani manažérsky. A ja som skutočne toto nemohol týmto ľuďom poskytnúť.

A teraz trošku odbočím cez to všetko, čo sa začalo diať. Zrazu sme sa presťahovali do Ameriky. Ale nerozumiem celkom tomu dodnes, prečo sme sa vlastne celá rodina odsťahovali. Lebo tu sme boli šťastní. Keď skončila u nás éra socializmu a ľudia chodili do Rakúska, do Talianska a nosili si videá, stále som hovoril: Ja to nepotrebujem, ja som tu šťastný. My sme to vždy hovorili.

Eva: Vždy sme hovorili: My nepotrebujeme mať poznanie, že sme takí úbohí.

Ondrej: Rodina sme boli spolu, nič nás nerozbíjalo. Zrazu sa stalo v rodine niečo, týkalo sa to zdravia. Lieky, ktoré sme potrebovali, nemohla poisťovňa preplatiť, kupovali sme ich zo Švédska. A manželka mi hovorila, že tie peniaze chce vrátiť do rodiny, že ich pôjde zarobiť do zahraničia. Ale ja som hovoril, nie! My sa máme aj napriek tomu stále dobre, vyliečila si sa. Nebolo to z nejakej nutnosti, ale bolo to skôr zo zvedavosti. Dobre, tak nie ty, ale pôjdem ja na pol roka.
Chcem nasmerovať teraz moje slová na to, ako nás nasmeroval Boh, ako on rozhodol.

Bol som tam aj s dcérou, lebo mala od troch rokov veľké zdravotné problémy. Lekári nám hovorili, že musíme zmeniť klímu. Po našom príchode na Floridu jej zdravotný stav išiel okamžite k lepšiemu. A prečo ona dostala víza, to sa mi tiež javí ako Boží zásah. Lebo v tom čase dávali víza zo sto ľudí jednému a bolo treba preukázať veľa dokladov.

Eva: Bolo to v roku 1997. Na základe toho, že Lucka odišla, a keďže nerobím nikdy rozdiely medzi deťmi, tak som povedala, že aj Maťko môže vidieť Floridu, tak som išla na neplatené voľno na dva mesiace. Prišla som na ambasádu a pani mi tam hovorí: „Prosím vás pekne, pani Forišová, nemáte nejaké potvrdenie, doklad, že robíte v nemocnici?“ Hovorím: „Nie.“ „Šmátrala som“ v peňaženke a našla som tam jedálny kupón, na ktorom bola pečiatka „Nemocnica Prešov, Hollého 14“. Na základe tohto lístočka mi dali víza a nemala som žiadne potvrdenie. A tak som sa dostala do Ameriky. Takže takto sme sa dostali celá rodina.

Ja som totiž Ondrejovi najprv neverila, že to prostredie naozaj Lucke pomáha, že nepoužíva žiadne spreje, žiadne masky na dýchanie. Myslela som, že ma len utešoval. Ale keď som tam prišla, tie náhle zmeny som videla. Ešte pred príchodom do Ameriky mi moja vtedajšia šéfka, pani primárka Kováčová hovorila, že mám počítať s tým, že keď sa sem Lucka vráti, môže nastať reakcia a môže to byť horšie. Čiže ona celú pubertu musí zostať v tom prostredí, v ktorom je. Bola aj v Tatrách na liečení, ale tatranský vzduch jej nerobil dobre. A tak to bolo z roka na rok, snáď keď deti ukončia základnú školu, keď deti ukončia strednú školu. Stále sa to posúvalo a odkladal sa odchod domov.

Ondrej: Prišli životné situácie. Keď som volal na Slovensko a informoval sa, že moje deti ukončili v Amerike strednú školu, či môžu na Slovensku pokračovať na vysokej škole, bolo mi povedané, lebo tu ešte neboli také anglické školy, že samozrejme áno, môžu pokračovať, ale dcéra musí najprv urobiť testy (rozdielové skúšky) zo základnej školy, potom ešte rozdielové skúšky zo strednej školy a môže ísť na vysokú školu. Vedeli sme, že to bude ťažké. V devätnástich rokoch by mala ísť na základnú školu. Tak sme si povedali, že sa pokúsime, aby študovali ďalej v Amerike. Čo je ešte dôležité, boli to osobné dôvody, nám sa vtedy obrátil život naruby. Povedali sme si, že deti nesmú pocítiť, že my rodičia tu trpíme. Prácu sme mali veľmi ťažkú a zarobili sme málo. Ale toto je na knihu.

Boli ste teda v Amerike. Ondrej, ty si odišiel v roku 1996 a Evka v roku 1997. Koľko rokov mali vtedy deti?

Ondrej: Lucia mala trinásť a Matúš pätnásť.

Keď ste sa rozhodli, že ostávate, mohli ste sa teda aj vrátiť?

Ondrej: Keď sme sa rozhodli, že ostávame, tak sme museli požiadať o status. Až v tomto čase sme to začali riešiť, lebo sme neplánovali ostať, my sme nechceli green karty. V tom čase to bolo jednoduché aj bez dokladov. Ale keď sme už požiadali, domov sme sa tým pádom v žiadnom prípade nemohli vrátiť, lebo by sme sa neboli mohli vrátiť naspäť k deťom. A tento status išiel s nami veľmi komplikovane. Až na tretíkrát sa to podarilo.

Čiže domov ste sa nemohli vrátiť. Museli ste tam začať nejako usporiadať si život a zlegalizovať sa. Kde ste bývali, keď ste prišli?

Ondrej: Ber to tak, že my teraz na to skôr pozeráme tak, ako sme vôbec toto mohli dokázať, lebo to bolo hrozné. Prvý apartmán sme mali taký, že sme bývali s jedným pánom a striedali sme sa s deťmi o posteľ. Oni spali cez noc a my cez deň, lebo sme v noci pracovali. Bol to taký rozkladací gauč. A nemali sme tam chladenie, lebo tam nepotrebuješ kúrenie, tam potrebuješ chladenie.

Eva: Ja som každý mesiac balila kufre, že idem domov, ale domov sa nedalo odísť.

Ondrej: A boli tu naše deti. Lucia bola fantastická študentka, Maťo tiež rýchlo zapadol. Lucia v prvom roku štúdia, alebo po roku a pol, bola vyznamená Billom Clintonom ako najlepšia študentka – cudzinka za Floridu. My sme vnímali tu snahu detí. Boli to pre nás také motivácie, že sme otázky, že nemáme peniažky na vianočné darčeky, alebo na kúpu filé, neriešili.

A ako ste prišli k práci?

Ondrej: Zo začiatku som robil u Slováka – pratali sme obchody. Rýchlo som sa prepracoval na funkciu supervízora, neupratoval som, ale dával som novú podlahu – lakoval som a manželka mi chodila pomáhať. Ale to bolo krátko. Slovák bol voči nám hrozný, neplatil nás. Potom som robil u Poliaka, ktorý mal robotu už len pre mňa, pre manželku nie. Tak sme to chceli tak riešiť, že pôjdeme za známymi do West Palm Beach, že sa tam presťahujeme, lebo je tam viac možností. Ale deti povedali, že tu už majú spolužiakov, už si tu zvykli, aby sme zostali.

Eva: Tu sa stala jedna vec. Ja som odišla do West Palm Beach. Obaja sme chodili do školy, lebo povedala som si, že keď mám tu zostať, musím sa naučiť angličtinu. A tak vstúpil ešte viac do našich životov Boh. Začala som vynechávať školu. Všimla si to naša učiteľka a opýtala sa Ondreja, kde som? Vysvetlil jej, že tu nemám prácu a odišla som za prácou do West Palm Beach a že asi všetci tam za ňou pôjdeme. Na druhý deň mu učiteľka povedala, aby mi zavolal, lebo má pre mňa prácu. Jedna jej známa, ktorej zomrela mamka, potrebovala niekoho ku trom deťom. Boli to dvaja chlapci, dvojičky, ktorí mali dva a pol roka a dievčatko pol roka. Po hodine som ostala s kamarátkami ešte dlhšie. Tá pani vošla do triedy. Keď ma zbadala, povedala mi: „To si ty? Tak ja ťa chcem!“

Náš prvý rozhovor bol pred Veľkou nocou. Hneď mi povedala, že je veľmi veriaca a dala mi najavo, že je veriaci človek. Ja som mala na krku krížik, povedala som jej, že som tiež veriaca. Takže sme boli radi, že si budeme mať o čom rozprávať. Povedala mi: „Moja mamka zomrela. Poslala ma za tebou, aby som si ťa vybrala, že ty si ten správny človek, ktorý sa postará o moje deti.“ Ja som vtedy ešte ani poriadne nevedela anglicky. Keď sme boli prvýkrát v rodine a ona mi vysvetľovala veci okolo detí, na všetko som hovorila O.K. Bola tam aj naša Lucka a tá mi hovorí: „Mami, ty všetkému tak rozumieš?“ A ja som jej povedala: „Nie Lucka, ale keď vyjdeme von, ty mi všetko povieš, čo mi tá pani hovorila.“ V podstate ma prijala bez toho, aby som vedela anglicky. Proste bol to úžasný človek, ktorý je našim anjelom strážnym dodnes. Boh nám poslal takýchto ľudí do cesty – výnimočných, inteligentných, ktorí prijímajú nášho Pána, vďaka ktorým sme prežili aj ťažké chvíle v Amerike. Povzbudzovali nás, dávali nám pocítiť, že sme ich rodina. A to už začínala tá milosť, ktorú sme dostali od Pána.

A čo váš duchovný život v Amerike?

Ondrej: Sme veľmi vďační za to, že máme vieru!

Eva: Ja to vnímam takto. Keď som bola tu na Slovensku, brali sme kostol ako každý iný. Do kostola ideš, svätíš sviatky, lebo vieru nám odovzdali naši rodičia. Ale keď prídeš do cudziny, to všetko, čo ti dali rodičia ako dar, vnímaš úplne inak. Vnímaš, že ti rodičia veľmi chýbajú a vnímaš prítomnosť Božiu NAOZAJ! Nemáš sa s kým rozprávať, tak sa s Pánom Bohom naozaj rozprávaš, prosíš ho, ďakuješ mu, pociťuješ každý tvoj moment. Vstávaš s ním, ješ s ním a ideš opäť spať s ním. Ten Pán sa vtelí do teba, je tvojou súčasťou a to je úžasné. A toto ti dáva radosť. Vďaka tomu sme prišli k ľuďom, ktorých sme predtým nepoznali, ale ktorí sa nám stali rodinou. Čiže radosť, ktorú sme získali od Pána, sme rozdávali ďalším ľuďom a snažili sme sa pomôcť.

Ondrej: Mohol by som povedať veľmi veľa príkladov, kedy som Božiu prítomnosť pocítil. Raz som išiel z roboty autom a deň predtým mi vymieňali kolesá na aute. Bolo to vtedy, keď som bol v Amerike ešte sám. Na veľkej križovatke už pred apartmánom, kde som býval s dvanástimi chlapmi, alkoholikmi a stroskotancami (oni ma volali „pleban“, lebo som sa ich trošku snažil priviesť na inú cestu), mi zrazu odletelo koleso. V tej rýchlosti nabúralo do pätníka, skákalo pomedzi ľudí, ľudia len tak uskakovali pred ním. Smerovalo rovno na jedny dvere na apartmáne pri ceste. A vtedy mi prebehli myšlienky, aké budem mať problémy, môže rozbiť ten dom, lebo tam sú domy „papierikové“. Koleso v poslednom momente odskočilo a skončilo medzi apartmánmi. V tej chvíli som si vydýchol, ako to bolo vôbec možné, že sa nič vážne nestalo a nikoho som nezranil. Vnímal som to ako ochranu od Boha.

Ako si Evka povedala, až odlúčením od domova si človek uvedomí, akú oporu a aký veľký dar má vo viere. Prečo to v našom prostredí nedokážeme takto vnímať?

Evka: Vieš, prečo? Lebo to berieme ako zvyk, ako samozrejmosť. Ale keď si ďaleko, tak to preciťuješ, dostane sa to do tvojho vnútra a neodíde to. Vďaka tomu som prežila veľmi ťažké obdobie. Poviem ti jednu vec. Som najbohatším človekom na svete. Nie materiálne, ale duchovne.

Ondrej: Je veľmi veľa príkladov a svedectiev, ktoré by som ti mohol dlho hovoriť. Jeden z prvých bol, keď som pracoval v noci a manželka ešte bola doma, na Slovensku. V Amerike sú veľké diaľky, keď musíš ísť za prácou. Raz som zaspal za volantom a zišiel som z cesty. Ale zišiel som z cesty za veľkou priepasťou. Keby som bol z nej zišiel dva metre skôr, tak by som sa bol asi zabil. Prebudil som sa, keď auto samo zastavilo a ja som počul vo svojom vnútri: „To máš od svojej ženy, ktorá sa práve za teba modlí.“ Ja som naozaj takúto vetu počul vo svojom vnútri.

Raz, keď sme už boli spolu v Amerike, som bol v kostole hrozne deprimovaný. V duchu som sa rozprával s Pánom Bohom, bol som plný sebaľútosti a strachu, lebo bolo nám ťažko, mali sme ťažké obdobie v našom živote. Tak som spytoval Pána Boha, prečo mi nepomôže, bol som plný pochybností. Slzy mi tiekli, až tak som prosil Pána. Keď bol úkon pokoja a všetci sme si podávali ruky, otočil som sa dozadu. Za mnou stálo nádherné mladé dievča, možno mala dvadsať rokov, možno menej a podalo mi drevenú ruku s hákom. A ja som okamžite povedal: „Pane, pochopil som, ja nemám žiadne starosti.“ Toto bola okamžitá odpoveď Pána: „Ty máš nejaké starosti?“ Rozumieš! Tá sila sa stala zrazu veľká. Povedal som si: veď ja sa mám fantasticky a ďakujem za veľmi rýchlu odpoveď.

A ešte z toho istého kostola. Keď chodíš dlho do jedného kostola, v podstate poznáš tých ľudí. Raz sme prišli do kostola a bol tam taký mladý pár, veľmi mladí ľudia. Dlhšie sme ich nevideli. Raz prišli opäť spolu do kostola, možno boli aj manželia. Na ňom bolo vidno, že je veľmi vážne chorý, bledý, skrivený, vlasy, strhaný. Nerozprávali sme sa, lebo sme boli v kostole. Len sme na seba pozreli, kľakli sme si, už sme sa za neho modlili. Po čase prídeme opäť do kostola a on usmiaty, veselý, dieťa na rukách, zdravý chlap. A zase sme pozreli na seba.

Eva: Ale musíš Ondrej dodať ešte to, že vtedy, keď sme pozreli na seba, mali sme jednu myšlienku. Vyšli sme z kostola a hovorím mu: „Pozrela som na toho chlapa a v tom momente som sa modlila a obetovala som omšu za neho.“ A on mi hovorí: „Evi, máme rovnaké myšlienky, lebo to isté som urobil aj ja.“ A stále sa v tom kostole stretávame, ale ešte sme ho ani neoslovili a nezoznámili sa.

Ondrej: Tej pani, ktorú spomínala Evka a ktorá nás vytiahla z problémov, tak som jej po čase hovoril žartom: „Ty si normálna? Ty si ku svojim malým deťom len tak zobrala „z Ruska babu“? Lebo oni nás považujú za Rusov. „Ty si si zobrala úplne neznámeho človeka?“ Ale ako už Evka povedala, ona to brala tak, že ju jej poslala naša nebeská Mamka. Potom začala riešiť aj mňa. Lebo som bol v takej situácii, že začali sme stavať tu dom, tak nastúpila slovenská mentalita chlapa. Robil som v noci a ona mi našla robotu aj cez deň. Ale stále sa ma pýtala, či som už skončil s tou robotou v noci. Ja, že nie, lebo bolo treba viac peňazí. Až pokiaľ nevidela, že som absolútne vyčerpaný, že som od únavy nemohol spať. Zavolala tomu Poliakovi, môjmu bossovi, že už do roboty neprídem, lebo tu už končím. Už som naozaj nevládal. Obvolala svojich kamarátov, ďalší zavolali ďalších kamarátov, atď.

Eva: Američania totiž uprednostňujú odporúčania od niekoho skôr, ako cez inzerát.

Ondrej: Keby som prišiel k tebe, pýtal by som sa, či nemáš nejakú robotu, tak len buchneš s dverami a je vybavené. Tam nehrá vizáž žiadnu rolu. Stalo sa, že môj otec vážne ochorel. Na diaľku to veľmi prežívaš, lebo nemôžeš mu ani len pohár vody podať. Otec zomrel a ja som prosil Boha: „Pane Bože, chcem to odčiniť, že som nemohol nijako otcovi pomôcť. Daj mi tú možnosť, aby som mohol pomáhať viac iným.“ Hoci som si uvedomoval, že nemám také možnosti, nie som tam legálne, nemám nejaký svoj biznis. Napriek tomu som o to prosil.

Chcel by som sa napriek tvojmu pútavému rozprávaniu vrátiť k tvojej záľube v tancovaní a v ľudových piesňach. Dá sa tam v cudzine venovať nejakej záľube vo voľnom čase?

Znova tam nastúpil ten fenomén, čo so sebou. Nielen ísť do roboty a pokosiť trávnik… Takže hľadal som. Potreboval som niečo vymyslieť, niečo robiť, byť sám sebe prospešný. Ale čo? Náš folklór sa tam neudrží. Ale sú tam veľmi rozvinuté tanečné prípravy detí, doslova je z toho biznis. Lenže ja som doma iba v slovenskom folklóre, zvlášť v našom regióne. Tam sú viac-menej Španieli, južná Amerika a spoločenské tance. Vedel som, že neuspejem. Sú tam veľké komunity Poliakov, je ich tam všade veľa. Majú tam svoj klub. Ale našiel som sa v takýchto „krabičkách“ (rozumej kamery, fotoaparáty), robím videá a takéto veci, tak sa realizujem.

Eva: U nás na Floride sa vo folklóre nedá byť činný. Je tam totiž málo Slovákov a deti, ktoré sú už odrastené. My, Slováci sme, žiaľ, takí, že sa vieme skôr prispôsobiť tam, kde sme a preto sa skôr prispôsobujeme Američanom, a to nielen v pozitívnych, ale aj v tých negatívnych. Poliaci si držia svoj charakter, Íri si držia svoj charakter a my Slováci sme v tomto slabí. Náš folklór by Američania neprijali. Snažila som sa s jednou Češkou, ona ma tak inšpirovala, že skúsime spojiť Čechov a Slovákov. Mala reštauráciu, chceli sme sa tam stretávať raz za mesiac, že si niečo povieme o domove, niečo s deťmi, ale nebol o to záujem.

Chodíte v Amerike pravidelne do kostola?

Ondrej: My veľmi radi chodíme do kostolíka.

Eva: Keď sa pamätáš na nebohého duchovného otca Adamčáka, tento náš kňaz v Amerike je presne tento typ. Volá nás „svätí Jozefko s panenkou Máriou“ prišli. To je proste náš človek, pri ňom sme pocítili absolútnu rodinnú pohodu.

Ondrej: Vravel som mu, že my sme tak isto ľudia, ktorí majú aj dobré, aj zlé stránky. Ale jeho nepresvedčíte. „Nie, nie, ja viem, o čom hovorím.“

Eva: Zoznámili sme sa s ďalším mladým duchovným otcom. Prijal nás tak, že sme si, vďaka nemu, mnohé veci zase uvedomili. Častokrát nás aj tvrdšie napomenul. Hovoril, že nestačí sa len modliť, málo ďakujeme Pánu Bohu. Obaja, aj duchovný otec Jozef, aj duchovný otec Pavol, sú Poliaci. Vybudoval fantastickú krížovú cestu, chodili mu pomáhať naši Slováci, ale jemu nevadilo zobrať do ruky, kladivo, „keľňu“ a maltu. A tento náš duchovný otec Pavol raz povedal tieto slová: „Keď sa človek nachádza v núdzi, tak stále len prosí: „Pane Bože pomôž mi, lebo ešte toto mi treba, tamto mi treba.“ Ale Pán Boh je stále s tebou, stále ti pomáha, ale ty mu málo ďakuješ za to, čo ti on dáva. On ťa stále vyslyší, ale ty mu tú vďaku neodovzdáš. Zabúdaš sa poďakovať Pánu Bohu. Pri svätej spovedi ti nedá pokutu Otčenáš, Zdravas. On ti dá pokutu – trikrát do týždňa choď na svätú omšu, alebo sa pomodlíš celý ruženec, alebo všetky štyri ružence. Alebo ti dá prečítať Sväté písmo a tak sa hlbšie zamyslieť nad svojimi hriechmi, nad samým sebou a hlbšie vniknúť do života Pána Ježiša. Prinúti ťa to zastaviť sa a povieš si, aký si bol povrchný.

(pokračovanie v budúcom čísle )

snímky: archív rod. Forišovej a M. Magda

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Kto je pravým dobrodincom pre svet

John Henry Newman (* 21. február 1801, Londýn – † 11. august 1890, Edgbaston) bol anglikánsky a katolícky teológ a filozof, roku 1879 ho Lev XIII. vymenoval za kardinála. Za Božieho služobníka bol vyhlásený 21. januára 1991. Za blahoslaveného ho vyhlásil Benedikt XVI. 19. septembra 2010 počas oficialnej návštevy Anglicka.


Pozrime sa teraz, ako pôsobí táto zákonitosť Božieho riadenia vo svete vzhľadom na objavy časných dobier, ktoré majú prvotný význam v prinášaní blahobytu a pohodlia v tomto živote. Kto napríklad ako prvý dopestoval jačmeň? Kto skrotil a zdomácnil zvieratá, na ktorých silu sa spoliehame a ktoré sú pre nás jedlom? Alebo kto ako prvý objavil v prírode liečivé bylinky, ktoré sú od najstarších čias naším liekom proti chorobám? Ak to bol nejaký smrteľný človek, kto takto preskúmal rastlinný a živočíšny svet a rozlíšil v ňom užitočné od bezcenného, jeho meno je neznáme pre milióny, ktorým vykonal dobrodenie. Je takmer pravidlom, že tých, ktorí navrhujú najšťastnejšie vynálezy, ktorí otvárajú cestu k skrytým tajomstvám prírody, ktorí sa vysiľujú v hľadaní pravdy, ktorí formujú veľkolepé princípy činností, ktorí sa namáhavo obetujú v presadzovaní nejakých dobrých opatrení pre svojich súčasníkov, alebo sú vskutku prvou príčinou hlavných udalostí v histórii svojho národa, že týchto všetkých obvykle preskočia slávou a ocenením ľudia, ktorí nedosahujú ich úroveň. Ich diela nie sú pomenované podľa nich; ani metódy a systémy, ktoré poskytli svetu. Ich školy obsadzujú cudzí ľudia. Východiská ich múdrosti sa stanú spoločným majetkom pre deti ich ľudu, možno dokonca formujú aj charakter národa, ale v nesmrteľnosti ich ideí nezostanú zabalzamované mená ich pôvodných tvorcov.

Takéto sú sociálne a politické dejiny sveta a pravidlo, ktoré sa z nich vynára, možno vidieť ešte zreteľnejšie vo svete morálky a náboženstva. Kto bol učiteľom otcov a svätcov Cirkvi, ktorí v svojom čase alebo neskoršom prezentovali príkazy dobra a zla a skutkom a príkladom nám pomáhajú žiť správne? Prehovorila Božia všemohúca múdrosť prostredníctvom ich vlastnej mysle, alebo ich skôr nepodriadila vychovávateľom, ktorí nepoznali slávu a pritom boli od nich možno múdrejší? Ondrej nasledoval Jána Krstiteľa, kým Šimon zostal pri rybárskej sieti. Ondrej ako prvý spoznal Mesiáša zo všetkých obyvateľov Nazareta a priviedol k Nemu svojho brata. A predsa Ondrejovi Pán Ježiš nevenoval slová uznania, ktoré by mohli zostať zaznačené, kým Šimonovi áno, hneď pri prvom stretnutí. Dal mu vznešené meno, ktorým sa označuje dodnes a predstavil ho potom ako typický základ Cirkvi. Tak či onak nedokážeme posúdiť, kto bol z bratov výnimočnejší muž. Z toho, čo vieme, môžeme iba povedať, že cestami Božej prozreteľnosti jeden sa stal skrytým pôvodcom a ten druhý verejne známym nástrojom veľkolepého Božieho diela. Takisto Sv. Pavol, bol to človek poctený milosťou zázračného obrátenia a povolaný za hlavného ohlasovateľa evanjelia pohanom. Pritom Ananiáš, ináč neznámy svätec bývajúci v Damasku, dostal vysoké poverenie odovzdať apoštolovi národov odpustenie a dary Svätého Ducha.

A takto koná prozreteľnosť každý deň. Život za mlada je pri všetkých ľuďoch skrytý; ich charakter sa obyčajne formuje k dobrému alebo zlému v detstve. Tí, ktorí ich formujú k dobrému, ich skutoční a najväčší dobrodinci, sú svetu neznámi. Tvrdí sa, že niektorí z najväčších kresťanov mali dar nábožných matiek a v neskoršom živote prisudzovali vlastné milosti dôležitosti ich výchovy. Augustín zachoval pre Cirkev históriu svojej matky Moniky, ale v prípade ostatných nepoznáme ani samotné meno osoby, ktorej treba najviac vďačiť za dobrodenia, či okolnosti jej služby.

Pri pohľade na dejiny inšpirácie platí to isté pravidlo. Pozrime sa na Starý zákon, ktorý „dáva poučenie na spásu“ (porov. 2 Tim 3,15). Akú veľkú časť spísali neznámi autori! Kniha Sudcov, Druhá kniha Samuelova, knihy Kráľov, Kroník, Ester, Jób, veľká časť knihy Žalmov. Posledný príklad je najpozoruhodnejší. „Užitočné“ je bezpochyby každé slovo Svätého písma, avšak Žalmy sú jedinečným spôsobom významnou časťou Biblie – stali sa modlitebnou knihou Cirkvi od samého vzniku. Dokázali viac (nakoľko to môžeme posúdiť) pripraviť duše pre spásu ako hociktorá iná z inšpirovaných spisov, s výnimkou evanjelií. A predsa, autori veľkej časti z nich sú úplne neznámi. A to isté platí o liturgických textoch vo vlastníctve Cirkvi od počiatku; kto boli tí vyzretí a úctyhodní svätci, ktorí nám ich zanechali? Vlastne v celom systéme našej oslavy Boha, kto bol pôvodcom jednotlivých foriem a zvykov, ktoré pestujú našu nábožnosť? Kto zložil melódie, v ktorých sa dvíha naša chvála k Bohu, a ktoré nás tak účinne pobádajú: „klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril“ (porov Ž 95, 6)? Kto boli tí nábožní ľudia, naši duchovní otcovia v „katolíckej viere,“ ktorí postavili v celej našej krajine úžasné stavby, v ktorých sa zúčastňujeme na bohoslužbách aj s menšou úctou k ich pamiatke, než môžeme nábožne zo seba vydať? Po najväčších z nich v každom období „nezostala ani pamiatka,“ „pominuli sa, akoby ich ani nebolo bývalo, a hoci sa zrodili, ako keby sa neboli narodili“ (Sir 44,9).

Som si dobre vedomý, že podobné úvahy nás môžu skľúčiť a spraviť mrzutými; zvlášť tých z nás obdarených horlivou mysľou a schopnosťou nadchnúť sa, ktorí majú veľkú zásobu lásky k tomu, čo je veľké a dobré a šľachetnú nenávisť k nespravodlivosti. Takíto ľudia majú často problém zmieriť sa so skutočnosťou, že víťazstvo Pravdy v každej z jej foriem je odložené až na budúci svet. Radi by očakávali príchod Spravodlivého Sudcu, možno sú však trochu príliš priaznivo naklonení tomuto svetu, než aby ľahko prijali článok viery, ktorý svedčí o skazenosti v rozhodnutiach sveta a bezcennosti jeho slávy. Ale na to, že je to tak, sme mohli vidieť skoro dôkaz aj bez svedectva Svätého písma. A ak taká je pravda, bude našou múdrosťou, tak ako je to našou výsadou, prijať ju nie iba slovami, ale v celej vážnosti.

(pokračovanie v budúcom čísle)

preklad: Ján Dolný 24. 11. 2012

HOMÍLIE

V minulom čísle nášho Spektra sme uverejnili prvú z homílií nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša. Tieto homílie budeme uverejňovať v rámci katechézy k Roku viery.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Drahí bratia a sestry,
v Ríme v jednej veľkej obrazárni som videl nádherný obraz veľkých rozmerov, kde slávny maliar namaľoval práve ten okamih, keď Ján Krstiteľ ukazuje na Krista, ktorý prichádza k rieke Jordán a hovorí: „Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“
Maliar na tomto obraze pracoval dvadsať rokov a ešte ho stále nedokončil. Na obraze je vidno ľudí, ktorí sa chystajú prijať krst pokánia od Jána Krstiteľa a ktorí obracajú svoj zrak tým smerom, kde ukazuje Ján a odkiaľ prichádza Ježiš. Na tvárach týchto ľudí sa zračí veľká radosť, že konečne prichádza ten, ktorého vykúpenie očakávajú národy, aby im priniesol pomoc a vykúpenie. K Jánovi Krstiteľovi prichádza Pán Ježiš, aby sa tiež dal od neho pokrstiť.

Ján Krstiteľ je jedna z najväčších postáv Svätého písma. Celý svoj život od detstva až po mučenícku smrť obetoval pre jeden jediný cieľ. Aby pripravoval ľudí na príchod Mesiáša – Ježiša Krista. Ľudia si ho veľmi vážili, aj nepriatelia sa ho báli pre jeho prísnosť a svätosť. A pritom Ján nevyužil túto svoju slávu pre seba, ale ostal pokorný ako dieťa. Upozorňoval ľudí, že po ňom príde mocnejší ako je on, ktorému on nebude hoden ani rozviazať remienky na obuvi. Svojim poslucháčom opakoval, že on sa musí zmenšovať, aby ten druhý, ktorý príde po ňom, mohol rásť. Ján Krstiteľ sa tak dostal do väzenia pre svoje statočné hlásanie Božieho zákona a tam si, ako najmenší Boží sluha pokorne položil svoju hlavu pod katov meč, aby uvoľnil cestu tomu jedinému, ktorý má právo na slávu, aby uvoľnil cestu Ježišovi a jeho práci na založení Božieho kráľovstva. V tomto bol veľký svätý Ján Krstiteľ a preto ho Pán Ježiš pochválil ako nikoho iného. Hovoril o ňom, že sa nenarodil zo žien väčší ako Ján Krstiteľ. Preto aj cirkev oslavuje zvlášť Narodenie Svätého Jána Krstiteľa, ako oslavuje aj Narodenie Krista Pána.

Posledná veta z dnešného druhého čítania zo Skutkov apoštolov znie: „…a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.“ Dnešná slávnosť Krstu Pána Ježiša nám pripomína, že aj my sme boli ponorení do krstnej vody a že sme dostali milosť posväcujúcu. Koľkokrát sme však už biele rúcho krstnej milosti pošpinili, ba dokonca roztrhali svojimi hriechmi? Zamyslime sa nad tým. Čítal som, že udalosť Krstu Pána Ježiša robila ťažkosti prvým kresťanom. Oni nedokázali pochopiť, prečo Pán Ježiš, ktorý je bez hriechu a ktorý vo vzťahu k Jánovi bol označovaný ako silnejší a mocnejší, ktorému on nebol hoden ani preukázať otrocké služby – zaviazať remienok na obuvi. Ako to, že ten mocný Ježiš spolu so zástupmi hriešnikov prosí Jána Krstiteľa o krst pokánia? Krst pokánia bol predsa znamením obratu hriešnych ľudí k dobrému. Pre nich bolo teda nevysvetliteľné, ako môže Sudca – Mesiáš, ktorý má v ruke sudcovskú vejačku, dať sa pokrstiť od svojho predchodcu Jána. Veď sám Ján o ňom povedal, že bude krstiť Duchom Svätým. Evanjelium svätého Matúša dáva odpoveď aj na túto nezrovnalosť. Uvádza rozhovor medzi Jánom Krstiteľom a Pánom Ježišom. A to je kľúčom k vysvetleniu.

Všetky pochybnosti vyvrcholia vo váhaní Jána, ktorý sa zdráha Ježiša pokrstiť. Odpoveď Pána Ježiša znie prekvapujúco už samotnou svojou formou: „Len nechaj, lebo tak sa nám sluší, aby sme splnili všetko, čo je vôľa Božia.“ Tu nejde o nejaký rozdiel medzi predchodcom a Mesiášom, lebo Pán Ježiš sa stavia spoločne s Jánom pod vôľu Božiu, ktorá je nad nimi a pred ktorou sa majú obaja skloniť. To je prvá a bezpodmienečná úloha. Táto poslušnosť voči Otcovi je príkladné plnenie vôle Božej v živote a utrpení Pána Ježiša. Ale omnoho viac je v tomto výroku myšlienka zameraná na nás. I my máme byť ochotní splniť vôľu Božiu. O niekoľko veršov ďalej sa vo svätom evanjeliu hovorí: „Každý, kto plní vôľu Otca nebeského, je môj brat, sestra a moja matka“ (Mt 12, 50).

Takáto ochota plniť vôľu Božiu je príspevkom človeka k tomu, aby získal podiel na spoločenstve s Bohom. V poslušnosti a ochote Pána Ježiša vidíme nové spoločenstvo medzi Nebeským Otcom a jeho milovaným Synom. Počujeme tu uznanie a potvrdenie: „Toto je môj milovaný Syn! Toho počúvajte! Zostúpenie Pána Ježiša do vody hovorí o poníženosti a poslušnom prijatí života ľudského, utrpenia a smrti. Ale je tiež predzvesťou vzkriesenia, víťazstva a oslávenia. Oboje majú hlbokú súvislosť, poníženie i povýšenie, kríž i vzkriesenie, plnenie vôle Božej i prijatie jeho obety. Kristus však nie je osamotený. Nasleduje ho človek, ktorý je povolaný. Ten, kto činí vôľu nebeského Otca, získava podiel na spoločenstve s Pánom Ježišom a získava podiel na Jeho sláve.

Mohlo by sa nám zdať, že kresťanský život je len naplnením a splnením záväzkov a mravne dobrých skutkov. Toto všetko my dávame pod pojem plnenia Božej vôle. Potom by však Ježiš bol len akýmsi učiteľom z dávnych dôb a kresťanský život akýmsi plnením zákona. Ale to by bolo strašne málo. Druhá polovica evanjelia nám ukazuje naozajstné radostné posolstvo. Podľa neho je kresťanský život predovšetkým prijatie, povolanie, dar nebeského Otca. A toto má väčšiu váhu. To druhé je náš malý podiel, o ktorom vieme len to, ako je nedostačujúce. Ale je aj rozhodujúce, pretože Boh nám pri povolaní ponechal našu slobodnú vôľu a berie nás vážne.


Krst Pána Ježiša nám ukazuje, že Pán Boh ponížených dvíha k sebe a tých, ktorí si o sebe veľa namýšľajú a povyšujú sa nad druhými, prepúšťa naprázdno. Ale ako Pán Ježiš zostal poníženým až na smrť na kríži, tak aj my máme ostať pokorní, aj keď sme jeho krstom boli povýšení do hodnosti dietok Božích a môžeme mať účasť na jeho sláve. Náš krst je bránou do neba. Ale do neba sa dostaneme len tak, keď sa zohneme cez bránu, keď sa uponížime, keď si budeme stále uvedomovať svoju slabosť a hriešnosť. Keď nezabudneme, že len milosťou Božou sme tým, čím sme. A keď všetko urobíme preto, aby táto jeho milosť neostala v nás márna. Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovny vo farnosti Víťaz

Naše Vianoce 2012

„Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom.
Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“
(Lk 2, 10-11)


Ohlásená radosť z narodenia Krista Pána nech nás sprevádza vo viere v prežívanom Roku sv. Cyrila a Metoda i v Roku viery, ako nás k tomu povzbudil pápež Benedikt XVI. Nech túto radosť, ktorá posilňuje živosť novej evanjelizácie, zachytíme do plachiet našich sŕdc. Nech to radostné „dnes“ nás všetkých napĺňa počas vianočných sviatkov i v novom roku 2013.

Mons. Stanislav Stolárik, košický pomocný biskup

Vykročme s dôverou



Jeden čínsky príbeh rozpráva o roľníkovi, ktorý mal starého koňa. Stalo sa, že raz mu kôň ušiel. Okolie mu stratu koňa chcelo uľahčiť, a preto ho ľutovali. Starec im odpovedal: „Smola? Nešťastie? Kto vie?“ Po týždni sa kôň vrátil a priviedol stádo divých koní. Teraz starcovi susedia blahoželali. Starec na to reagoval slovami: „Šťastie? Smola? Kto vie?“ Neskôr, keď chcel jeho syn osedlať divého koňa, spadol na zem a zlomil si nohu. Všetci pokyvovali hlavou, že to je nešťastie. Starec znova hovoril: „Nešťastie? Šťastie? Smola? Kto vie?“ O niekoľko dní dedinou prešlo vojsko a zdravých mužov odvliekli. Keď susedia videli, že roľníkovi syna nezobrali kvôli zlomenej nohe vraveli, že mal šťastie. Starec na to povedal: Šťastie? Smola? Kto vie?“

Tento príbeh krásne vystihuje, že sme v Božích rukách a Boh nás vedie po ceste k sebe. A my neraz špekulujeme, kalkulujeme, máme svoje predstavy. Neraz to, čo si myslíme žeby bolo pre nás dobré, v skutočnosti nemusí byť dobré pre našu dušu. A tak, keď stojíme na začiatku nového roka, prosme o vytrvalosť vo viere, v dôveru v Božiu prozreteľnosť, že všetko, čo nám tento rok prinesie – čo Boh na nás dopustí – má svoj zmysel a má predovšetkým poslúžiť našej duši. A práve preto začíname nový rok s Pannou Máriou Bohorodičkou, pretože ona je nám veľkým vzorom dôvery v Božiu prozreteľnosť. Kto z nás bol v Jeruzaleme pri Múre nárekov, mohol vidieť v škárach medzi kameňmi drobné lístočky. Tieto lístky sú prosbami. V čase očakávania Mesiáša mnoho židovských žien sa chcelo stať jeho matkou. A vieme, že židovský národ neprijal Ježiša a že stále ešte čaká Mesiáša. A tak dnes mnohé židovské ženy prosia, aby sa mohli stať matkou Boha a do škár v Múre nárekov vkladajú tieto svoje prosby.

Panna Mária sa celá obetovala Bohu, odovzdala mu aj svoje materstvo tým, že mu zasvätila svoje panenstvo. Pre túto otvorenosť, pre túto veľkú dôveru Boh odmenil chudobnú dievčinu tým, po čom túžili mnohé izraelské ženy. S takouto dôverou vykročme aj my do nového roka. Nepýtajme sa, čo nás v tomto roku čaká, ale pýtajme sa skôr, čo chceme my urobiť pre svoje okolie? Čo chceme urobiť my pre svojich najbližších?

Marek Hnat , farár