Mesiac: december 2013

 

Pouličná duša
Úkryt nepozná
Šľape zablatenou asfaltkou.

Ston bolesti
Obhajuje jej utrpenie.

Vo vreckách nachádza
niekoľko mincí
Darovaných
svedomím neznámych.

Ráta si
ďalšie asfaltové kroky.
Bez dychu.
Rúti sa do nikam.

Kto odpovie,
aká je jej vina?

Fragmenty spomienok
pochová
fľašou krvavého vína.

10. februára 2009 12:19

Katarína Kovaľová

V sobotu 19. októbra 2013 sa v hale Cassosport v Košiciach konal ďalší ročník Arcidiecézneho futbalového turnaja. V tento deň sa na palubovke stretlo 10 mužstiev z rôznych farností Košickej arcidiecézy. Zúčastniť sa na turnaji mohol každý vo veku od 6 do 30 rokov. Vo viacerých mužstvách nechýbali duchovní otcovia farností.

Futbalový turnaj sa začal spoločnou svätou omšou v saleziánskom stredisku Tri hôrky. Následne sa účastníci turnaja presunuli do haly, kde sa začal hrať futbal. V kategórii starších, v ktorej sme mali aj my svoje zastúpenie, zvíťazilo družstvo z Hanušoviec nad Topľou, za nimi nasledovali mužstvá z Víťaza a z košického saleziánskeho strediska Tri hôrky.

Organizátorom futbalovej akcie bolo Arcidiecézne centrum pre mládež v Prešove. Chlapci z Hanušoviec nad Topľou budú reprezentovať Košickú arcidiecézu na celoslovenskom turnaji, ktorý sa uskutoční 9. novembra 2013 v Prešove. Ide o jednu z akcií v rámci Týždňa Cirkvi pre mládež.

TK KBS

Našu farnosť reprezentovali starší miništranti z filiálky Ovčie. Vybojovali krásne druhé miesto, keď ani raz neprehrali, iba raz remízovali a o prvú priečku ich pripravilo skóre o dva góly.

-mh-

 

Základná umelecká škola v Širokom žije predovšetkým súčasnosťou, ale sú chvíle, keď sa každodenný život pozastaví. Takou chvíľou je aj teraz, keď ZUŠ v Širokom oslavuje 10. výročie svojho zriadenia.

Ako to celé u nás vzniklo?

V školskom roku 1992/1993 (teda už pred 20 rokmi) bola v Širokom zriadená pobočka ZUŠ M. Moyzesa v Prešove. Riaditeľom školy v tom čase bol pán Ján Saloka a zástupkyňou školy pani Anna Geciová. Pobočka vznikla najmä zásluhou pána riaditeľa Jána Saloku, ktorý urgoval aj na vyšších miestach pre vznik tejto pobočky, ktorej výučba sa realizovala v priestoroch Obecného úradu v Širokom.

Po prechode zriaďovateľskej pôsobnosti škôl zo štátu na mestá a obce v roku 2002 začalo vedenie našej obce uvažovať o vytvorení samostatnej ZUŠ, čo s aj podarilo k 1. septembru 2003, kedy vznikla samostatná ZUŠ v Širokom. Zriaďovateľom školy je obec Široké, zastúpená starostom Ing. Stanislavom Bartošom. Do funkcie prvého riaditeľa školy bola menovaná p. Júlia Milčáková. Škola mala 90 žiakov, jedného interného a siedmych externých učiteľov. Navštevujú ju žiaci nielen zo Širokého, ale aj zo susedných obcí. V ďalšom roku sa zvýšil počet žiakov školy na sto, pribudli nové nástroje a ďalší kvalifikovaní učitelia v hre na husliach, gitare a organe. Škola sa sťahovala z Obecného úradu do väčších priestorov bývalého Klubu dôchodcov, ktorý predtým prešiel nenáročnou rekonštrukciou.

V júni 2004 dostala škola osobne od amerických Slovákov v Pennsylvánii prvý finančný sponzorský dar. Organizátorkou spoločného stretnutia bola p. Trudy Check Tuhy. Pri tejto príležitosti žiaci školy spolu so svojimi učiteľmi pripravili svoj prvý verejný koncert.

Ako sme nadviazali kontakt s americkými Slovákmi?

Mama spomínanej p. Trudy Check Tuhy pochádzala z tunajšej obce Široké, keď sa v roku 1921 vysťahovala za prácou do mestečka Wilkes-Barre v severovýchodnej Pennsylvánii. Trudy sa po štúdiách v hre na klavíri a speve na Vysokej škole múzických umení stala učiteľkou hudby. Bola nadšená vznikom umeleckej školy v Širokom, keďže ona umeniu venovala celý život. Jej prianím bolo podporovať túto školu. Po jej smrti v roku 2006 sa tejto iniciatívy ujal jej manžel Prof. Philip Tuhy a tiež brat Dr. Thomas Check, ktorí nás poctili aj svojou osobnou návštevou v septembri 2007. K ľuďom, ktorí boli myšlienkou ZUŠ v Širokom nadšení od jej vzniku, patrí aj pani Anna Biros. Spolu s manželom Jozefom boli sprostredkovateľmi našich vzájomných stretnutí s americkými Slovákmi. Aj v našom domácom prostredí sa našli ľudia, ktorí fandili tejto škole a podporili ju. Jedným z nich bol aj pán Ján Šofranko, ktorý prispel značnou finančnou čiastkou na kúpu organa.

V septembri 2005 bol zriadený výtvarný odbor, prvým učiteľom bol PaedDr. Peter Mastiľák neskôr Mgr. Tomáš Majerník. O dva roky neskôr sa začal vyučovať spev a pribudol tanečný odbor. V tom období škola mala prvú absolventku, ktorá pokračovala v štúdiu na Konzervatóriu v Košiciach – Alžbetu Kamenickú, v súčasnosti pokračuje v štúdiu klavírnej hry na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

V októbri 2008 bola menovaná do funkcie riaditeľa školy Mgr. Lenka Nehilová. Nasledovalo zriadenie literárno-dramatického odboru, čím sa ZUŠ v Širokom stala plne organizovanou školou so všetkými odbormi – hudobným, výtvarným, tanečným a literárno-dramatickým. Až do roku 2010 sa vyučovalo v priestoroch bývalého Klubu dôchodcov, pričom sa využívali aj priestory susedného Domu záhradkárov a jedna učebňa základnej školy. Po dobudovaní polyfunkčného objektu sa škola opäť sťahovala. Tentoraz do nových priestorov, kde od 10. 10. 2010 sídli. Škola má tiež elokované pracovisko v budove pri kostole, kde sa vyučuje výtvarný odbor. Celkovo ju navštevuje 270 žiakov a vyučuje v nej 14 pedagógov. Z nášho Víťaza navštevuje ZUŠ v Širokom 75 žiakov.

Žiaci rozvíjajú svoj talent v súboroch: akordeónovom, gitarovom, Ľudovej hudbe Širočan, komornom zoskupení Strings, ale aj začínajúcej rockovej kapele. Zaujímavosťou školy je divadelný súbor, ktorého členmi sú Širočania, navštevujúci literárno-dramatický odbor štúdia pre dospelých v réžii Mgr. Lucie Turčokovej.

Žiaci sa zúčastňujú súťaží – za všetky spomeniem Hnúšťanský akord – súťaž z hudobnej náuky, speváckych súťaží ako Moyzesov slávik, Slávik Slovenska, husľových súťaží v Košiciach a Brezne, klavírnych súťaží v Spišskej Novej vsi a Stropkovskej jari, gitarového festivalu v Giraltovciach, Gelnického kľúča – prehliadky komornej a orchestrálnej hry. Literárno dramatický odbor sa prezentuje na Hviezdoslavovom Kubíne a regionálnej prehliadke divadelných súborov Dni s Táliou, výtvarný odbor na rôznych súťažiach.

Z podujatí organizovaných školou spomeniem Mikuláš deťom, ktorý pripravujeme za pomoci Rodičovskej rady a školskú súťaž Šikovný muzikant, určenú pre žiakov hudobného odboru.

Každoročne opustí našu školu desiatka absolventov. Odnášajú si so sebou vzťah k umeniu, vedia, že k dosiahnutiu akejkoľvek umeleckej zručnosti je potrebná usilovnosť, trpezlivosť, pokora a zároveň odvaha a sebadôvera. Väčšina z nich sa nevydá profesionálnou cestou, ale svoje zručnosti môžu využiť vo svojom povolaní a rôznych iných činnostiach. Naviac vedia, že sa očami umenia môžu pozerať na svet z iného uhla pohľadu, ktorý im môže pomôcť v každej životnej situácii.

Mgr. Lenka Nehilová

V mesiaci Ružencovej Panny Márie vám chceme ponúknuť čítanie z praktickej príručky pre každého kresťana Viera do vrecka – Tajomstvá zo života Panny Márie od autora ThLic. Petra Mášika , ktorý je kňazom v Bratislavskej arcidiecéze. Študoval teológiu na CMBF Univerzity Komenského v Bratislave a na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. Od roku 2000 prednáša dogmatickú teológiu na CMBF Univerzity Komenského v Bratislave.

ŽIVOT A NANEBOVZATIE PANNY MÁRIE

Niektorí odborníci hovoria, že Jakubovo protoevanjelium malo veľký vplyv i na dielo Život Panny Márie vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej. Ešte skôr, ako prejdeme ku konkrétnym udalostiam z ďalšieho života Panny Márie, je potrebné, aby sme si bližšie predstavili mystičku Annu Katarínu Emmerichovú. Aj na základe jej vízií sa dozvedáme viac z Máriinho života.

Videnia blahoslavenej mystičky

Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra 1774 v blízkosti nemeckého Munsteru. Bola piatou z deviatich detí, jej rodičia boli jednoduchí roľníci. Anna Katarína začala žiť veľmi zavčasu intenzívnym duchovným životom. Veľa sa modlila, uvažovala o Ježišovom utrpení a bola šťastná, keď mohla ísť do kostola. Veľmi skoro začala mať videnia. Najprv si myslela, že to, čo vidí, je normálne a že všetci vidia to, čo ona. Len postupne si uvedomovala, že je výnimkou.
Keď mala dvadsaťosem rokov, podarilo sa jej vďaka pomoci istej priateľky a jej rodiny naplniť svoju veľkú túžbu. Stala sa rehoľníčkou u augustiniánok v Dúlmene. Tam strávila deväť rokov. V kláštore žila mimoriadnym mystickým životom. Okrem vízií Ježišovho a Máriinho života mala videnia zo života rôznych svätých. Bola stigmatizovaná. Je dokázateľné, že neprijímala od istého času nijakú potravu. Pri živote ju celé roky držalo trocha vody a svätá hostia, ktorú jej kňaz každodenne prinášal.

Annu Katarínu navštevovalo množstvo ľudí. Bol medzi nimi aj nemecký romantický básnik Clemens Brentano. Jej osobnosť ho natoľko uchvátila, že sa usadil v Dúlmene a zostal tam šesť rokov. Až do jej smrti denne trávil pri jej lôžku dlhé hodiny. Pozorne počúval jej slová a starostlivo si ich zapisoval. Po jej smrti zoradil a literárne spracoval množstvo napísaného materiálu do šiestich zväzkov. Medzi ne patrí aj zväzok Život Panny Márie vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej. Kniha mala hneď veľký úspech a významnou mierou ovplyvnila šírenie mariánskej úcty v Európe.

Ak je dnes Anna Katarína Emmerichová blahoslavená, určite je to dôvod, aby sme s väčšou dôverou čítali jej videnia zo života Panny Márie.
Thomas Wegener, najdôležitejší životopisec blahoslavenej Anny Kataríny, napísal: „Boh opakovane zjavoval svojej služobnici, že poznanie svätých právd nebolo určené len jej, ale malo slúžiť na povzbudenie veriacich, malo byť znamením toho, že On neustále žije so svojou Cirkvou a je stále prítomný. Preto sa Anna Katarína vždy usilovala sprostredkovať svoje videnia, ale až do veku štyridsaťštyri rokov nenašla nikoho, komu by s dôverou vyrozprávala to, čo jej bolo umožnené vidieť. Často prosila svojho spovedníka a ďalších kňazov, aby ju vypočuli, ale nikto si nedal tú námahu, aby podrobne napísal to, čo hovorila, a aby bližšie analyzoval hodnotu a hodnovernosť jej videní.“

Mystička v Brentanovi hneď spoznala človeka, ktorý mal zapísať jej videnia. S tým, aby trávil roky pri jej posteli počúvaním jej rozprávania, súhlasili miestny farár aj munsterský diecézny biskup. Kriticky treba povedať, že mnohé videnia mala Anna Katarína oveľa skôr, ako mu ich mohla vyrozprávať. Musela teda pracovať s pamäťou. K tomu treba pridať úsilie Brentana literárne spracovať a upraviť zápisky. Bude teda istý rozdiel medzi tým, čo mystička vo videniach skutočne videla a počula, a tým, ako sú nám tieto videnia uchované v spisoch, ktoré redigoval Brentano. Akokoľvek, Brentano po tom, čo hodiny zapisoval rozprávanie Emmerichovej, doma ešte zápisky upravil a prepísal. Na druhý deň ich opäť čítal mystičke, ktorá hneď opravila to, čo nebolo tak, ako mu povedala. Toto je dôležitý fakt, ktorý pridáva na hodnovernosti Brentanových redakcií. Z technického hľadiska tu boli aj ďalšie ťažkosti spôsobené tým, že mystička sa vo svojich videniach nedržala chronologického poradia. Z rôznych príčin bolo rozprávanie často prerušené a pokračovalo neskôr. Z tohto množstva poznámok musel Brentano vyčleniť rôzne témy a usporiadať ich. Do konca svojho života triedil a spracúval nekonečný poklad rozhovorov s už vtedy zosnulou Emmerichovou. Následne postupne publikoval jednotlivé knihy. Spolu ich bolo šesť.

Proces blahorečenia Anny Kataríny Emmerichovej bol jedným z najdlhších a najzamotanejších procesov v dejinách. Napokon ju blahoslavený Ján Pavol II. 3. októbra 2004 zapísal do zoznamu blahoslavených. Tento fakt nie je cirkevným schválením nadprirodzenosti jej videní, ale vyjadrením toho, že táto osoba žila kresťanské čnosti v hrdinskom stupni. Tento proces by bol isto neúspešný, keby sa našlo v jej živote a diele niečo, čo protirečí katolíckej viere a mravom. Ak je dnes Anna Katarína Emmerichová blahoslavená, určite je to aj dôvod, aby sme s väčšou dôverou čítali jej videnia. Avšak tento duchovne užitočný spis stigmatizovanej rehoľnej sestry nemožno – podobne ako apokryf – klásť na úroveň inšpirovaných evanjelií.


Overovanie vízií

Mystička Anna Katarína v diele Život Panny Márie vo videní blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej hovorí v prvej osobe. Jej rozprávanie je živé a svedčí o účasti na tom, čo videla vnútorným zrakom. Toto dielo je pozoruhodné aj pre enormné množstvo historických a zemepisných informácií (oblečenie, zariadenie domácností, obydlia, miesta, rastlinstvo, fauna, zvyklosti, ľudia). Všetko je opísané šokujúco presne a reálne, najmä keď si uvedomíme, že Anna Katarína prežila celý svoj život vo svojom rodnom kraji a nemala nijaké vyššie vzdelanie. Ona a ani Brentano nikdy neboli vo Svätej zemi a na iných miestach, ktoré sa v spisoch opisujú. Sám Brentano dúfal, že vďaka týmto údajom, vzťahujúcim sa na miesta, ktoré on ani mystička nikdy nenavštívili, presvedčí budúcich čitateľov o božskom pôvode videní.

Keď tieto vízie čítal parížsky farár abbé Gouyet v roku 1881, bol spočiatku veľmi skeptický. Nakoniec sa však rozhodol cestovať na Blízky východ. S knihou v ruke sa chcel presvedčiť priamo na miestach, ktoré sú dejiskom opisovaných udalostí, či ide o tajomné videnia, alebo skôr o ilúzie, ako si najprv myslel. Svoju cestu začal v Egypte, kde zažil prvé veľké prekvapenie. Miesta, kde mala Svätá rodina bývať po svojom úteku nielen existovali, ale zodpovedali presne opisom stigmatizovanej mystičky. Ďalšie potvrdenia presnosti videní skonštatoval v Palestíne – od Kafarnauma, vrchu Tábor až po horu Karmel.
Skonštatoval prekvapivé detaily pri opisoch prostredia a zemepisných reálií, pričom mystička sama nikdy tieto krajiny nenavštívila. Počas celého svojho života neopustila svoj rodný kraj.

Najprekvapujúcejšie zhody našiel v Efeze. Toto mesto, ktoré patrilo medzi najdôležitejšie v antike, bolo už iba hŕbou zrúcaním pokrytých nánosom stáročí. Asi tri hodiny cesty od starovekého Efezu vystúpil na vrch nazývaný miestne Alagad (v staroveku Solmissos), kde našiel základy osamelého starého domu na mieste, ktoré presne zodpovedal opisu Emmerichovej. Nemal však prostriedky, aby mohol začať seriózny archeologický výskum a preto sa vrátil domov. Na jeho objavy a zistenia sa časom zabudlo.

Dom Panny Márie

O desať rokov neskôr, v roku 1891, čítali francúzski lazaristi v Turecku spolu so svojím provinciálom otcom Poulinom Život Panny Márie od Anny Kataríny Emmerichovej. Provinciál plný skepticizmu zorganizoval archeologickú výpravu do Efezu, aby preverila či skôr poprela obsah spisu. Na čele expedície bol archeológ Francois Young, ktorý neprekvital práve veľkou zbožnosťou. Bol prekvapený, keď archeologický výskum ukázal pravdivosť opisov a tvrdení. Vďaka upozorneniam a indíciám miestnych roľníkov našli osamelý polozrúcaný dom, ktorý dokonale zodpovedal popisu vizionárky. Tak sa našli základy Máriinho domu. Jeho pôdorys a dispozícia miestností presne zodpovedalo tomu, čo opisovali vízie mystičky. K tomuto domu sa viazala aj miestna tradícia zvyškov kresťanského spoločenstva. Miestni ho nazývali Panaya Kapuli, čo preložené z turečtiny znamená Kaplnka Celej svätej. Iní toto miesto volali Meryem Ana Evi, čo znamená Dom našej Matky Márie. Členovia výpravy sa dozvedeli, že miestni ortodoxní kresťania sem prichádzali odjakživa každý rok 15. augusta z dedinky vzdialenej niekoľko kilometrov sláviť sviatok Usnutia Panny Márie. Napriek tomu, že ich liturgické knihy označujú za miesto usnutia Jeruzalem, títo veriaci boli presvedčení, že toto je miesto konca Máriinho pozemského života. Asi štyri tisícky kresťanov, ktorí žili v okolí, boli potomkami starých Efezanov, ktorí sa uchýlili do týchto kopcov v období mohamedánskej invázie. Tu verne zachovávali svoje tradície, medzi ktorými vynikala pamiatka domčeka Panny Márie.

Vykopávky odkryli základy a zvyšky domu, ktorý pochádzal s istotou z rímskej epochy. Zvlášť silné bolo objavenie ohniska, ktoré sa podľa Anny Kataríny nachádzalo presne medzi dvoma miestnosťami domu. Archeológovia dokonca našli kamene, ktoré boli z jednej strany zanesené popolom a dymom a z druhej boli čisté. Jaskyňa, do ktorej vložili telo Panny Márie po jej smrti, bola v blízkom okolí domčeka, ale túto sa nikdy nepodarilo nájsť.

Už v roku 1892 nový arcibiskup Izmiru, ktorému územie okolo starého Efezu patrí, chcel nielen celebrovať svätú omšu na tomto mieste, ale vydal aj dlhé oficiálne vyhlásenie. V ňom hovorí, že po tom, ako si prečítal videnia Anny Kataríny Emmerichovej, pozorne preskúmal domček objavený archeológmi a preveril miestne pradávne tradície, ktoré potvrdzujú, že Panna Mária bývala niekoľko rokov na tomto mieste, je silno naklonený veriť, že objavené zvyšky domu sú skutočne zostatkom domčeka, v ktorom Panna Mária bývala. Dnešný pútnik, ktorý navštívi toto miesto pomenované ako Dom Panny Márie, sa hneď pri vchode do areálu dozvie z veľkej tabule, že bol objavený vďaka spisom blahoslavenej Anny Kataríny. Dom Panny Márie v Efeze navštívili aj niektorí pápeži: Pavol VI. v roku 1967, blahoslavený Ján Pavol II. v roku 1979 a naposledy pápež Benedikt XVI. v roku 2006.

pokračovanie v budúcom čísle

ThLic. Peter Mášik, kňaz v Bratislavskej arcidiecéze

Pri upratovaní v našom drevenom sklade sme našli vzácny dokument, ktorý vydal nebohý o. biskup Jozef Čarsky v súvislosti s výstavbou nášho farského chrámu sv. Jozefa, robotníka. V dokumente sa konkrétne pojednáva o výstavbe krížovej cesty. Prinášame vám kópiu tohto dokumentu spolu s prekladom jeho latinských textov.

Text preložila Martina Gondová.

1. časť textu je povolenie – V súlade s našou právomocou povoľujeme týmto výstavbu zastavení Krížovej cesty v cirkevnej filiálke sv. Jozefa v obci Víťaz, vo farnosti Široké a vyslovujem požehnanie stavaniu Krížovej cesty a milosť obci.
Autor: biskup Čarský, správca košický a satmársky,

2. časť hovorí už o požehnaní hotovej stavby: Ja dolu podpísaný v nadšení, ktoré bolo mi zoslané, som postavil a požehnal zastavenia Krížovej cesty na mieste, ktoré bolo vybraté a označené.

Víťaz dňa 25. marca 1962

-re-

Bol piatok 13. februára 1948, prvý piatok po Popolcovej strede. V jednom z podjavorinských kostolov sa práve konala prvýkrát pobožnosť krížovej cesty, lebo do roku 1948 v kostoloch obrazy znázorňujúce krížovú cestu neboli. Túto skutočnosť osobitne vyzdvihol kňaz keď povedal, že táto krížová cesta vojde do histórie farnosti. No že poznačí aj jeho na mnoho rokov, o tom nemal ani tušenia.

Po skončení pobožnosti kňaz ešte zostal v kostole, kľačiac v tichej modlitbe pred bohostánkom. Potom vstal, že pozhasína svetlá, zamkne kostol a pôjde do farskej budovy, ktorá stála v blízkosti kostola. Stihol však len zhasnúť svetlá a keď sa chystal zamknúť vnútorné dvere kostola, postavil sa mu do cesty neznámy muž a takto ho oslovil: „Chcel by som sa vyspovedať pán farár, dúfam, že mi to neodmietnete.“ „No tak poďte“, odvetil mu na to kňaz. „Sadnem si do lavice, vy si prisadnete ku mne a vyspovedám vás.“ Ešte sa však neznámeho stačil opýtať: „Vy nie ste z tejto farnosti, však? Lebo vás nepoznám. Odkiaľ ste?“ „To sa o chvíľu dozviete“, prehovoril neznámy muž.

Keď už obaja sedeli v lavici, rozhovoril sa: „Viete, učili nás, že každoročne sa treba vyspovedať a aspoň vo veľkonočnom čase prijať prevelebnú Sviatosť Oltárnu.“ „Kedy ste to urobili naposledy?“, opýtal sa kňaz. No z odpovede, ktorej sa mu dostalo, mu naskočili zimomriavky: „Bolo to viac než pred štyrmi rokmi, lebo potom sa zapojil do odboja proti Nemcom, zabíjal som ich a …chcel som zabiť aj vás.“ Kňaz si náhle spomenul na noc z 13. na 14. januára 1945. Chytil si hlavu do dlaní, sklonil sa na lavicu a prestal na okamih vnímať okolie. Pred vnútorným zrakom sa mu vybavilo všetko, čo sa v tú noc stalo.

Bola asi jedna hodina po polnoci, keď mu sused zaklopal na okno v spálni. Otvoril ho a opýtal sa, čo sa deje. Dostal odpoveď, že chlapci (no ako neskôr zistil, boli to dospelí muži) si chcú pohovoriť s pánom farárom. Podal teda susedovi kľúče a povedal: „Kým odomkneš, oblečiem sa a počkám na nich v kancelárii.“ Susedovi to však nedalo pokoj a pýtal sa, čo len môžu od pána farára v túto nočnú hodinu chcieť. Šiel preto tesne za nimi a tak mohol počuť a vidieť, ako jeden z nich namieril na kňaza samopal a povedal mu: „Odbila tvoja posledná hodina, kľakni na kolená a pomodli sa Otčenáš.“ Až vtedy si sused uvedomil, čo sa deje, že muži prišli zabiť kňaza, ktorý bol z farnosti už sedem mesiacov preč. „Nestrieľajte!“, náhle skríkol sused. „Veď to nie je ten, ktorého hľadáte! Toto je iný kňaz a je tu iba krátko!“ Keď sa muži presvedčili, že to, čo farárov sused hovorí, je pravda, odišli z fary preč. Ráno sa celá obec zhrozila nad tým, že v noci boli zastrelení manželia – mlynári na pažiti a dokonca aj ďalší občan, ktorý býval v hornej časti obce. A kňaz si vtedy jasne uvedomil, že nebyť suseda, bol by aj on skončil svoju pozemskú púť. Toto všetko sa teraz vynorilo kňazovi, schúlenému na lavici v spomienkach. A keď kňaz konečne zodvihol hlavu zistil, že neznámy muž už pri ňom nebol. Zamyslený nepostrehol, že odišiel a nezačul ani poznámku, čo prehovoril: „Ale veď on zaspal. Nevadí, nechám ho teda spať.“ Keď kňaz zistil, že neznámy je preč, v duchu si povedal: „Iste ešte príde deň, keď sa vráti a dokončíme to, čo sme začali. Toto bolo len prerušenie spovede.

A budúcnosť mu dala za pravdu. Po tej osudnej noci z 13.na 14. januára 1945 sa pokúšal zistiť, kto boli tí muži, čo ho chceli zastreliť. Nedozvedel sa však nič. No pokračovanie prerušenej spovede mu na túto otázku dalo jasnú odpoveď. Stalo sa totiž nasledovné. Kňaza v spomínanej podjavorinskej obci štátne úrady obvinili, že je zodpovedný za to, že roľníci nechceli vstupovať do JRD a nariadili jeho preloženie do obce pri Bratislave. Tam zažil prekvapenie, na ktoré nezabudol do smrti. V jeden deň sa ozvali zvony z kostolnej veže a oznamovali úmrtie jednej z farníčok. Vybaviť pohreb prišiel na faru jej syn a kňaz na veľké prekvapenie zistil, že je totožný s tým neznámym, ktorý mu pred rokmi odišiel zo spovede. A teraz syn nebohej pánovi farárovi povedal: „Bol by som rád pre spásu mojej matky, ale tiež pre spásu mojej duše, keby sme dokončili to, čo sa v roku 1948 nepodarilo. Vyspovedáte ma pán farár?“ „Rád! A nielen preto, že ste ma vtedy nezastrelili, ale predovšetkým preto, že Božie milosrdenstvo je veľké a bez hraníc. A to, čo mi teraz poviete, čím uľahčíte svojej duši, zostane spovedným tajomstvom. Veď i to, že som bol preložený do tejto obce, bolo v Božom pláne a zaiste aj z toho dôvodu, aby sme prerušenú spoveď mohli dokončiť.“

spracoval Pavol Majerník ml.

Stretli sme sa po sv. omšiach na fare u nás vo Víťaze. Oproti mne sedia dvaja pátri z rehole bosých karmelitánov – páter Andrej a páter Dušan, ktorých poprosím, aby sa nám bližšie predstavili. Najprv teda páter Andrej.

Pochádzam z Detvy, zo stredného Slovenska a momentálne pôsobím v Lorinčíku, kde máme karmelitánsku komunitu. Som tam od septembra roku 2009. Pochádzam zo šiestich súrodencov, sme samozrejme veriaca rodina. Rodičia ešte stále hrajú v kostole na organe.

Je mi jasné, že keď ste praktizujúca kresťanská rodina, tak chodenie do kostola a modlitba boli asi samozrejmosťou. Kedy vznikla túžba stať sa rehoľníkom, kedy ste pocítili volanie Pána do tejto služby?

U mňa povolanie, myslím si, že vznikalo tak postupne. Najprv som začal chodiť miništrovať do kostola, to bolo v skorom veku, lebo rodičia ma vzali do sakristie, aby som miništroval. Asi som bol ešte len prvák, alebo možno len tesne predtým, to už neviem presne. Musím sa priznať, že veľký vplyv mali na mňa tí kňazi, ktorí slúžili sväté omše u nás v Detve. Dávalo mi to také pohnútky a inšpiráciu, že som chcel aj ja byť takým kňazom. A to volanie sa začalo objavovať už počas štúdia na základnej škole, preto som si vybral ďalšie štúdium na gymnáziu v Banskej Bystrici, konkrétne na katolícke gymnázium Štefana Moyzesa. No a počas tohto štúdia sa objavili už také vážnejšie prejavy volania, hlavne v priebehu prvého, druhého ročníka, kedy som začal vážnejšie cítiť, že asi Boh chce aby som išiel tou duchovnou cestou. Ale to som vtedy ešte vôbec nevedel, že pôjdem cestou rehoľného kňazstva, vždy som premýšľal o tom diecéznom kňazstve. Ale v treťom, štvrtom ročníku prišli také momenty v mojom živote, že som sa zoznámil s karmelitánskou spiritualitou, a to boli rozhodujúce momenty pre mňa – prijal som karmelitánsky škapuliar, jedna taká púť za Svätým Otcom do Českej republiky, kde sme videli karmelitánky, boli sme v ich kláštore, v kostole pozrieť sa a ja som vtedy čítal životopis svätej Terezie z Lisieux, jej diela a to ma veľmi ohúrilo. Potom som bol na vážkach, čo ďalej, kde ma chce Boh mať. Potom, keď som prosil modlitbou, tak sa to jednoznačne posunulo ku karmelitánskej reholi, kam som po maturite vstúpil.

Keď sa pozriem na svoju cestu povolania, tak poviem, že jednoznačne áno, lebo určite to veľmi napomáha tomu, že človek aspoň teda tí chlapci miništranti, ktorí sú vždycky bližšie k oltáru, že určite vnímajú ako kňaz prežíva svätú omšu. Takže si myslím, že je to dôležité. Ale jasné, že život kňaza je takým svetlom pre mnohých ľudí. Ale zdá sa mi, že mladí akoby mali čoraz menej odvahy rozhodnúť sa, urobiť vážnejšie životné rozhodnutie. Vplyv kňaza je určite dôležitý, dôležitá je tiež rodina, ale vždy je to o tom osobnom odhaľovaní povolania.

Natíska sa otázka, čo ďalej? Určite je cítiť nedostatok povolaní či už v reholiach, alebo v kňazských povolaniach. Ako je to u vás, karmelitánov?

Naša rehoľa je rozšírená prakticky po celom svete. Ak ide o mužov, naposledy som sa oboznamoval s tým, že je nás okolo štyritisíc, ak sa nemýlim, na celom svete. A žien bosých karmelitánok, tých je ešte viac – osem až dvanásť tisíc. Situácia vyzerá tak, že je to ako v cirkvi, celkovo. Niekde ľudia odchádzajú z cirkvi, ako je tomu v západnej Európe, ale zase sú také miesta na svete, kde veriacich radikálne pribúda, napríklad niektoré časti južnej Ameriky, v Afrike, alebo na Filipínach.
Podobne je to aj v našej reholi. Áno, my Slováci patríme do krakovskej provincie zatiaľ, lebo nás nie je veľa, máme len tri komunity na Slovensku. A krakovská provincia donedávna bola najväčšia, teraz je druhá najväčšia, prebehla ju jedna indická. Vyplýva to práve z toho, že povolaní je, za posledné roky v rámci našej provincie, menej. V Indii je päť alebo šesť provincií a v Poľsku sú dve. Nedá sa to preto povedať ako o celku, niekde to jednoducho pribúda, niekde ubúda. Tiež sa nad tým zamýšľame s kňazmi a vnímame ten úbytok. Zdá sa, že to prechádza takými vlnami – sú roky, keď je hojnosť povolaní a potom zase musíme znášať také pokorenie, keď je nás menej a kedy nám zostáva len modliť sa a dúfať v Pánovu vôľu.

Teraz prejdeme k pátrovi Dušanovi. Poprosím teda aj vás, aby ste sa bližšie predstavili našim čitateľom.

Pôjdem z iného súdka, pretože som z Prievidze. Mám troch súrodencov. Keď som ja prišiel k viere, moji súrodenci aj rodičia neboli veriaci. Moja viera sa teda zrodila na základnej škole, bolo to v roku 1993, kde sme jednoducho dostali možnosť vybrať si medzi etickou a náboženskou výchovou. A ja zo zvedavosti a z nádeje, že to bude voľná hodina, som tam napísal náboženstvo.

Ale v šiestom ročníku na základnej škole nás začal učiť piarista. Začal som potom chodiť k nim do kostola. Ťahalo ma to, aj keď som ešte nerozumel svätej omši, tak som tam išiel aj kvôli nemu, aby som ho stretol, aby ma videl. Čiže aj po ľudskej stránke, tie vzory jednoducho priťahujú. Raz prišiel do triedy a napísal dátum 12. 6. začudoval som sa, ako je to možné, že vie môj dátum narodenia. Povedal, že vtedy tí, čo ešte neboli na prvom svätom prijímaní, budú môcť pristúpiť. Povedal som si, že to by som chcel, že to bude super darček na narodeniny, taký rozum dieťaťa to ešte bol. No a vtedy spolužiaci všetci odišli a ja som mu povedal, že aj ja by som chcel ísť na prvé sväté prijímanie, ale nemám krst. Takže začal ma pripravovať, našiel mi aj krstnú mamu, lebo z mojej rodiny nebol vtedy ešte nikto na to spôsobilý. Takže 12 júna na moje trináste narodeniny som bol pokrstený a prijal som aj prvé sväté prijímanie. Tá viera išla ďalej, pretože predtým, než som prijal prvé sväté prijímanie, som začal miništrovať – to mi vydržalo až do konca strednej školy.

Ako vaše obrátenie prijali rodičia?

Oni to nechávali tak, ak nefajčíš, nepiješ, rob, čo chceš. Nebránili mi v tom. Potom sa to už zariadilo iným smerom, že nakoniec aj oni sami prichádzali k viere. Takže to bol koniec strednej školy. Som vyučený cukrár – pekár. Potom som išiel na internát do Banskej Bystrice, pretože som si chcel urobiť maturitu, ale to povolanie začalo už asi rok po krste. Preto znovu vravím, že osobnosť, ktorá mňa pritiahla k tomuto povolaniu, zohrala v mojom živote veľkú rolu a pritiahla ma ku kňazstvu, ale aj k rehoľnému životu. Takže po maturite mi bolo odporúčané aj spovedníkom, ale aj ľuďmi, ktorých som poznal, aby som si vyskúšal takpovediac „život“ na pár rokov. Čiže som sa odsťahoval od rodičov, išiel som do Prešova k ujovi. Pracoval som päť rokov. Najprv som si „odkrútil“ deväťmesačnú vojnu, potom som bol v kuchyni 2 roky a 2 roky som pracoval v pekárňach. No a potom som vstúpil do rehole. Počas práce som premýšľal, že ako diecézny kňaz by som to nezvládol, ale túžil som po spoločenstve. Tak som raz prišiel na spoveď a hovorím svojmu spovedníkovi, že mám päť túžob, ale neviem, ako ich spojiť. Čiže to bolo: – byť v spoločenstve, – aby tam bolo mlčanie a samota, – z modlitby vychádzajúca práca, – úcta k Panne Márii. Vtedy mi povedal: „Tak dobre, skúsime to rozoznať. A nechajme zatiaľ plynúť čas. Pri ďalšej spovedi mi hovorí, že niečo našiel, povedal, že karmelitáni. Máš niečo o nich zistiť, máš to ako zadosťučinenie. Išiel som teda na internet, bol to rok 2000. Tie lístočky vychádzali z pokladní, bolo treba prísť k počítaču, nahodiť kód, atď. Neboli ešte internetové kaviarne. Tak som si nahodil karmelitáni a vyhodilo mi to české a poľské stránky. Nechcelo sa mi v tom hľadať, nemal som na to ani čas, lebo som sa ponáhľal do práce. No ale potom som už opäť mal ísť na spoveď a moje zadosťučinenie som ešte nemal splnené. Tak som teda znova išiel na internet a našiel som vtedy ich stránku, no a našiel som aj adresu na bratov, tak som im napísal a tak sa to začalo.


Teraz vám obom položím spoločnú otázku. Joachim kardinál Meisner pri jednej návšteve Slovenska povedal: „Zo Slovenska je najbližšie k Bohu.“ Takú istú nádej, respektíve povzbudenie povedal taktiež blahoslavený pápež Ján Pavol II., že „my Slováci máme našu vieru v Európe podržať“. Zaujíma ma váš názor.

P. Dušan: Teraz sa veľa hovorí o novej evanjelizácii, a my ani nevieme, čo to má byť. Prvé slovo, ktoré mi napadá, je vernosť. Ak budeme verní svojmu povolaniu, teda kňaz – kňazom, rehoľník – rehoľníkom, rodina – rodinou. Jednoducho, ak si každý budeme plniť svoju úlohu v tej viere, tak to je pre mňa osobne znakom novej evanjelizácie. Pretože netreba tu robiť nejakých veľkých veriacich v zmysle, že treba prežívať veľké duchovné veci. Keď sa naučíme vernosti, možno aj v jednoduchosti prežívať vieru na tom mieste, kde sme, to je pre mňa znakom, že týmto môžeme niekoho osloviť.

p. Andrej: Mne sa zdá a aj v cirkvi to rezonuje, že stále nás povzbudzujú aj pápeži aj kardináli k novej evanjelizácii. Kedysi sme mali stretnutie v rámci našej provincie, kde sa k tej novej evanjelizácii vyjadroval jeden španielsky karmelitán. Hovoril tak jednoducho. Zaujalo ma práve to, čo znamená častokrát ak zaznie otázka, čo vlastne znamená nová evanjelizácia. Lebo mnohokrát sa môže myslieť, že to môže znamenať nejaké nové iniciatívy, nové aktivity a možno viac tých aktivít. A on povedal tak jednoducho, že nová evanjelizácia spočíva v tom, že obnoviť sa vo vernosti v modlitbe, napríklad v adorácii, svätej spovedi. Základné veci, ktoré máme, ale obnovené. Ale ako k tomu dôjsť, keď ľudia práve strácajú záujem o takéto veci?

Bola otázka ešte na toho pátra, že niekedy je taká skúsenosť pri práci s mládežou, že to robia stále tí istí ľudia a čo urobiť s tým, aby tých ľudí bolo viac? Povedal taký pekný príklad, že tiež mali u nich v Španielsku farnosť s asi 8000 ľuďmi a mali jedno stretnutie pravidelné, myslím že nejaké biblické stretnutie spojené s adoráciou. Z tej 8000 farnosti tam chodili len štyria alebo piati ľudia a už ich bolo tak málo a tak dlho to trvalo, že si dávali otázku, či to má vôbec zmysel. Páter karmelitán ich len povzbudil, aby vytrvali. Po niekoľkých rokoch zrazu ľudí začalo pribúdať a teraz vraj v tej farnosti majú osem takýchto spoločenstiev. A to bolo pre mňa povzbudením, že niekedy sa zdá, že nás akoby ubúdalo, alebo, že niektoré veci akosi nejdú. Je samozrejme na mieste položiť si otázku, či to chce Boh, čo robím s tými ľuďmi, či sledujem Božiu vôľu. Ale keď rozoznám, že áno, tak je potrebná vytrvalosť a po čase krízy príde možno väčšie ovocie.


Na záver vás poprosím o odkaz pre našich čitateľov. Ako ste sa u nás vo Víťaze cítili a čo by ste nám aj nášmu duchovnému otcovi do budúcna zaželali?

p. Andrej: Veľmi dobre sme sa tu cítili a ďakujeme aj duchovnému otcovi, že sme mohli prísť. Sme naozaj veľmi vďační všetkým ľuďom za krásne svedectvo modlitby a spoločenstva. Bol som príjemne prekvapený, koľko ľudí bolo na prvej svätej omši, lebo tak všelijako to býva na rannej svätej omši, ale bol som príjemne prekvapený. Aj na druhej svätej omši bolo dosť veľa ľudí, takže mňa osobne to povzbudilo, potešilo, boli tu zastúpené všetky generácie. Jedna vec, ktorá ma veľmi povzbudila, aj som sa o tom rozprával so spolubratmi, bola, že máte tu veľmi pekný zvyk, že sa ľudia usmievajú na človeka, a to veľmi príjemne pôsobí. Keď sme vyšli z auta a trocha sa prechádzali okolo kostola, hneď nás ľudia zdravili a skoro všetci sa usmievali. To je niečo, čo získava človeka.

p. Dušan: Ja by som prial ducha novej evanjelizácie, to znamená, vernosť svojmu povolaniu a v tom nestratiť Boha zo svojho srdca. Nech sa vernosť a nádej prehlbujú. Aj keď niektoré veci nejdú tak, ako by sme chceli, všetko je v Božích rukách a Pán Boh vie, čo robí. Keď sa budeme modliť a budeme vytrvalí, on pomôže.
Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Podľa čoho meriame – určujeme dokonalosť? Najčastejšie ako súbor určitých kvalít, ktoré tiež nadobudli určitý stupeň…

Dokonalosť ako objektívna kvalita nemôže sa vzťahovať na to, čo sa mení, lebo už by nebola objektívnou kvalitou, ale náhodnou (čakanie na vhodnú konšteláciu prípadkov – vlastností). Preto objektívna dokonalosť musí mať priamy vzťah s podstatou bytia, ktorá je nemenná. A tá ju má, alebo nemá… Ak bytie má všetko to, čo má mať a nemá nič z toho, čo nemá mať, môžeme iste z ontologického hľadiska povedať, že je dokonalé.

Ale ako je to s človekom? Presne tak… Ako je to ale so svätým človekom…? Svätosť je výsledok aktuálneho súčtu vlastností, alebo je to bytostná – podstatná kvalita? Ak podstatná, previňujeme sa voči sebe navzájom nedostatočnou láskou a aj „účelovým zavádzaním“, výsledkom ktorého by mal byť tzv. „slušný svätý“ človek, zapadajúci do prostredia a do „našich“ predstáv, do tej idey svätosti, ktorú sme vytvorili. Ale to je už nie dokonalosť substanciálna, ale iba idea akcidentálnej dokonalosti, ktorá sa neustále mení, t.j. nemôže byť objektívna, je účelová…

Krstom sme sa stali dokonalými, sviatosťami táto dokonalosť v nás vzrastá. Preto dokonalý človek je svätý človek…

Paľo Ondrík z Kluknavy 23. 10. 2013

V nedeľu 27. októbra tohto roku nás navštívili pátri a laici z rehole bosých karmelitánov z Lorinčika. Cieľom ich návštevy bolo duchovné predstavenie ich rehole, spojené s prosbou pomoci pri výstavbe ich kláštora v Lorinčíku pri Košiciach. Toto predstavenie predniesol p. Andrej pri sv. omšiach.

Jednou z vonkajších apoštolských činností, ktoré vykonávame, je spovedná služba. Náš habit je hnedej farby s kapucňou. Dosť si nás ľudia zamieňajú s františkánmi. Aby som ešte vysvetlil, prečo sa voláme bosí karmelitáni, keď sme obutí v topánkach. Nuž karmelitáni sa voláme preto, lebo rehoľa vznikla na hore Karmel. Je to pohorie v Svätej zemi nad Stredozemným morom pri meste Hajfa. Tam prišli prví pustovníci, ktorí začali žiť život ponorení v modlitbe. A potom, keď sa karmelitáni presťahovali aj do Európy, v 16. storočí v Španielsku prebehla dôležitá obnova nášho rádu. Za touto obnovou stáli zvlášť sv. Terézia Avilská a sv. Ján od Kríža. Títo dvaja svätci obnovili karmelitánsky rád a vznikla nová vetva – odnož. Vtedy bolo zvykom, keďže viaceré rehole sa obnovovali, že tí noví si dali do názvu slovíčko bosí, čo znamená reformu – obnovu. A keďže sme sa od 16. storočia už nezlúčili s tými pôvodnými, tak nám to ostalo v názve až dodnes.

A teraz pár slov o spiritualite našej rehole. Špecifickým znakom našej rehole je modlitba, vnútorná modlitba, iným slovom by sa to dalo nazvať aj rozjímanie, alebo meditácia. Karmelitánska spiritualita nám poukazuje, že aj v kresťanskej cirkvi máme meditáciu. Nie je to teda výsada iba východných ázijských náboženstiev. Pri vnútornej meditatívnej modlitbe si uvedomujeme, že sme blízko pri našom priateľovi Ježišovi Kristovi, ktorý na nás s láskou pozerá a chce sa s nami rozprávať, chce si nás vypočuť, čo mu chceme povedať, čo nás trápi, teší, atď. a zároveň on sám sa chce prihovárať nášmu srdcu. A takejto osobnej vnútornej modlitbe venujeme ako karmelitáni denne veľa času – hodinu ráno a hodinu večer. Samozrejme, že sa modlíme aj iné modlitby, ale karmelitánska cesta spirituality je práve cez vnútornú modlitbu, ako nám ukazujú aj mnohí svätci, práve táto cesta vnútornej modlitby je veľmi silným prostriedkom na kráčanie za Kristom.

Čiže v tom je aj hlavný apoštolát našej rehole – modliť sa a modlitbu obetovať za druhých, za hriešnikov, za požehnanie pre cirkev, pre rodiny. Modlime sa aj na tie úmysly, s ktorými sa ľudia na nás obracajú či už SMS-kami, emailami, telefonátmi. Z týchto modlitieb vyplývajú aj iné diela apoštolátu vonkajšej činnosti našej rehole. Spomínal som už spovednú službu, ďalej duchovné sprevádzanie ľudí na ceste ku Kristovi rozhovormi, prednáškami, duchovnými cvičeniami. Jednou z najdôležitejších činností je však šírenie úcty ku karmelitánskemu škapuliaru a Panne Márii Karmelskej. Karmelitánsky škapuliar sú vlastne dve plátky hnedej látky, spolu spojené šnúrkou. Prečo sa teda má šíriť úcta k tomuto karmelitánskemu škapuliaru? V prvom rade je to pre nás, ktorí sa rozhodneme ho prijať, také duchovné rúcho Panny Márie. Kto ho prijme na seba, dovolí tým, že Mária ho ako keby zaodela svojím plášťom, zakryje našu vnútornú nahotu, lieči naše rany, chráni nás pred zlom a pomáha nám kráčať za Pánom.


A Panna Mária prisľúbila pre tých, ktorí ho na sebe nosia, mnohé milostí. V prvom rade prisľúbila, že ten, kto bude nosiť škapuliar na sebe, nebude zatratený. Potom prisľúbila, že keby sme sa po smrti dostali do očistca, tak Mária už najbližšiu sobotu po smrti nás príde z očistca vyslobodiť, teda chce skrátiť to naše očistcové utrpenie. Svojim ctiteľom prisľúbila, že ich bude chrániť po celý život, a najmä v hodine smrti. Napokon je to duchovné spoločenstvo medzi všetkými, ktorí nosia škapuliar tým, že sa stavajú duchovnými členmi rehole karmelitánov, ale z toho plynie ešte mnoho iných vecí. Títo ľudia majú účasť na všetkých zásluhách, duchovných dobrách, modlitbách, sebazáporoch, pôstoch, ktoré prednášajú pred Bohom bratia a sestry karmelitánky vo svojich kláštoroch.
Aké sú teda záväzky pre tých, čo chcú nosiť škapuliar na sebe? V podstate je to veľmi jednoduché. Najdôležitejší je duchovný záväzok – snažiť sa nasledovať Krista, žiť podľa evanjelia, podľa prikázaní. Škapuliar nám nič nové k tomu nedodáva, akurát sa ním zasväcujeme Panne Márii a prijímame do svojho života jej pomoc a ochranu. Ale pozor! Škapuliar to nie je automatika, že keď prijmem škapuliar, tak sa mi už nestane žiadny hriech, ale keď padnem do hriechu, chce byť pre mňa povzbudením, aby som z neho opäť vstal a vykročil za Ježišom.

A potom sú to tri základné vonkajšie záväzky, a to: 1. máme ho nosiť neustále na sebe vo dne aj v noci s výnimkou situácií, keď je nevyhnutné si ho dať dole, 2. modlitba, ktorú sa máme modliť každý deň, tú nám určí kňaz v deň prijatia. My karmelitáni väčšinou dávame modlitbu „Pod tvoju ochranu“, 3. napokon je to zápis do škapuliarskej knihy, to sa odohráva po obrade prijatia kvôli evidencii.

pripravila: M. Gondová

Aj keď sme už po dušičkovej oktáve, stále v nás ostávajú myšlienky života po živote. Ponúkame vám vedecký dôkaz o nesmrtelnosti duše od laureáta Nobelovej ceny J. Ecclesa. Autorom tohto článku je ks. Mieczysław Piotrowski, TChr.

Jednou z najväčších svetových autorít v oblasti výskumu ľudského mozgu, laureát Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu (1963), austrálsky neurológ John Carew Eccles (1903-1997) na základe výsledkov svojich vedeckých výskumov dospel k záveru, že každý človek má nesmrteľnú dušu.

John Eccles na základe výsledkov svojho dlhoročného výskumu a analýz hovorí, že hmota nie je schopná produkovať duševné javy a neexistuje nijaká premena fyzickej energie na energiu duchovnú. To znamená, že len duchovná realita môže vytvárať psychické procesy. Austrálsky laureát Nobelovej ceny pripomína, že z vedeckého hľadiska je potrebné výslovne zamietnuť tvrdenia materialistov, že ľudské vedomie je produktom hmoty. Pre J. Ecclesa začalo byť zrejmé, že myseľ človeka, jeho osobné ja existuje ako duchovný rozmer ľudskej prirodzenosti a je nesmrteľnou dušou. Tento vynikajúci vedec zdôrazňuje, že moderná veda nám odovzdáva posolstvo pokory tvárou v tvár zázraku života a veľkoleposti ľudskej osoby. Človečenstvo charakterizuje nielen inteligencia a rozum, ale predovšetkým tvorivosť a fantázia.

Eccles píše o dvoch základných pilieroch, a to: ľudská osobnosť je jedinečná vo svojom fyzickom rozmere a v duchovnej existencii nesmrteľnej duše. Na základe výsledkov svojho výskumu profesor Eccles dôrazne odmieta materialistickú teóriu pamäti, ktorá mozog definuje ako super komplikovaný počítač, ktorým mozgová kôra vytvára všetky myšlienky a pocity. Túto teóriu považuje za „úbohú a prázdnu“, pretože používa nejasné zovšeobecnenia a predovšetkým nie je schopná vysvetliť zázrak a tajomstvo existencie jedinečnosti ľudského „ja“ spolu s jeho duchovnými hodnotami: tvorivosťou a schopnosťou predstavivosti (Ako ja riadi svoj mozog, s. 33, 176). „Vzhľadom k tomu, že materialistický koncept,“ píše Eccles, „nie je schopný vysvetliť a zdôvodniť skúsenosť našej jedinečnosti, som nútený prijať nadprirodzený vznik jedinečného, duchovného, osobného ,ja‘, teda duše. Teologickými pojmami povedané: každá duša je novým Božím stvorením implantovaným do ľudského zárodku“ (Vývoj mozgu, zrod ega, s. 237). Profesor J. Eccles vyvinul novú geniálnu teóriu fungovania ľudskej mysle známu ako dualistický interakcionizmus (dualist–interactionism).

Jej autor vysvetľuje: „Vyhlasujem, že tajomstvo človeka je neuveriteľne znehodnotené vedeckým redukcionizmom s jeho odnožou ,sľubujúceho materializmu‘, ktorý chce vysvetliť existenciu celého duchovného sveta modelom činnosti neurónov. Takáto viera by mala byť považovaná za poveru. Musíme uznať, že sme duchovné bytosti s dušou existujúcou v duchovnom svete, rovnako ako bytosti fyzické s telom existujúcim v hmotnom svete“ (Vývoj mozgu…, s. 241). Tvrdenie materialistov, že myslenie je výsledkom fyzikálnych procesov Eccles odmieta ako poveru, ktorá nemá nič spoločného s poznatkami vedy: „Čím viac informácií o činnosti ľudského mozgu prinášajú vedecké výskumy, tým zreteľnejšie môžeme vidieť rozdiel medzi fungovaním mozgu a myslením – tu môžeme vidieť veľkosť fenoménu myslenia. Názor, že myslenie je výsledkom fyzikálnych procesov je jednoducho poverou, ktorej sa držia dogmatickí materialisti. Má rysy mesiášskeho proroctva s prísľubom budúcnosti, zbavenej všetkých problémov – ide o akúsi nirvánu pre naše nešťastné budúce pokolenia. Materialistickí kritici argumentujú, že najobťažnejšou je hypotéza, že nefyzické psychické udalosti môžu mať vplyv na fyzickú štruktúru neutrónov. Takáto činnosť údajne nie je v súlade so zákonmi fyziky, najmä s prvým zákonom termodynamiky. Táto námietka by však mohla byť námietkou fyzikov, neurológov a filozofov 19. storočia, ideologicky prepojených s fyzikou tamtej doby, ktorá nepoznala revolúciu kvantovej fyziky z dvadsiateho storočia“ (Celková hypotéza o rozumovo-mozgovej interakcii v mozgovej kôre (1990); článok uverejnený v Proceedings of the Royal Society B 240, s. 433-451).

Mnohoročné vedecké štúdie ľudského mozgu Johna Ecclesa viedli k záveru, že všetci máme osobné „ja“ – teda nefyzickú myseľ, ktorá funguje prostredníctvom fyzického mozgu. Preto okrem fyzického sveta v človeku existuje myšlienkový – teda duchovný – svet a obe tieto skutočnosti na seba navzájom vplývajú (porov. Ako ja riadi svoj mozog, s. 38). Profesor Eccles podčiarkuje úžasný fakt, že vedomie osobného „ja“ v každom človeku nemenne trvá po celý jeho život a „túto skutočnosť musíme uznať za zázrak“ (tamže, s. 139).

J. Eccles píše o nesmrteľnosti ľudskej duše, teda o osobnom „ja“ po smrti tela každého človeka toto: „Verím, že moja existencia je základným tajomstvom, ktoré presahuje každé biologické hodnotenie vývoja môjho tela (vrátane mozgu) s jeho genetickým dedičstvom a evolučným pôvodom. Bolo by nerozumné domnievať sa, že tento nádherný dar vedomej existencie nemá nijakú budúcnosť a možnosť existencie v inej pre nás ťažko predstaviteľnej realite“ (Facing Reality: Philosophical Adventures by a Brain Scientist, Heidelberg Science Library 1970, s. 83). Inde austrálsky vedec vysvetľuje: „Môžeme sa na smrť tela a mozgu pozerať ako na rozpad našej dualistickej existencie. Dúfame, že uvoľnená duša nájde novú budúcnosť s hlbším významom a ohromujúcejšími skúsenosťami v novej obnovenej stelesnenej existencii v súlade s tradičnou kresťanskou náukou“ (Vývoj mozgu…, s. 242); „Naša existencia je rovnako záhadná ako naša smrť. Nemáme mať nádej len preto, že naša neznalosť nášho pôvodu je rovnaká ako neznalosť nášho ďalšieho osudu? Prečo by sme nemohli žiť život ako veľkú výzvu a nádherné dobrodružstvo, ktorého konečný význam máme ešte objaviť?“ (Facing Reality: Philosophical Adventures by a Brain Scientist (1970), s. 95).

Kiežby nás toto svedectvo o existencii nesmrteľnej ľudskej duše jedného z popredných svetových odborníkov na ľudský mozog, laureáta Nobelovej ceny prof. Johna Ecclesa, pohlo k väčšej starostlivosti o vlastnú dušu, teda o duchovný život – o čistotu srdca, slobodu od všetkého zlého, o večný život. Uskutočňuje sa to skrze prehlbovanie osobného vzťahu s Kristom prostredníctvom každodennej modlitby a vo sviatostiach pokánia a Eucharistie. Nikdy nezabúdajme na Ježišove slová: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Mt 16, 26)

pripravil: M. Magda