Púť mládeže do Vadovíc a Krakova


Keď som počul nášho duchovného otca Olivera ako pri farských oznamoch apeloval na púť do Krakova k svätyni Božieho milosrdenstva, rozhodol som sa napísať zopár riadkov o púti mladých z UPC (Univerzitné pastoračné centrum) z Košíc práve k spomínanej akcii, ktorá sa má uskutočniť 28. apríla 2007 aj z našej farnosti.

Bola nedeľa 11. marca, keď sa skoro ráno o štvrtej mladí schádzali na parkovisku pri autobuse. Všetci by sme ešte boli spali, no túžba po poznaní niečoho nového nás držala tak silno, že sme si prípadný nedostatok spánku ani neuvedomovali. Každý z nás očakával od tohto dňa veľa zážitkov. A tak sa aj stalo. V autobuse panovala skvelá nálada. Na tvárach mladých ľudí bolo vidieť zjavné vzrušenie z dňa, ktorý nás čakal. Otec Štefan a otec Dušan boli našimi duchovnými vodcami (inak sú to kňazi, ktorí sa starajú o duchovný rast mládeže na internátoch v Košiciach spolu s ďalšími spolubratmi).

V autobuse sa spievalo, modlili sme sa ruženec a rannú liturgiu hodín. Po prechode cez hranice sme sa o chvíľu ocitli vo Vadoviciach – rodisku zosnulého pápeža Jana Pavla II. V krásnom mestečku s ešte krajšou bazilikou, v ktorej tak rád miništroval malý Karol Wojtyla, sme vnímali bežný život tunajších obyvateľov. Blízko tejto baziliky, len asi desať metrov je mestský domček malého Karola a v ňom množstvo expozícií z detských, študentských, kňazských, … čias tohto neobyčajného muža. Bolo to zaujímavé a priblížilo nám to viac život zosnulého Svätého Otca.

Krakov nás už čakal. Po príchode na miesto pôsobenia sestry Faustíny nás očarilo nielen krásne prostredie, ale hlavne samotný chrám a kaplnky určené pre cudzie krajiny, hlavne pre Taliansko, Ukrajinu, Slovensko …, pretože práve veriaci z týchto krajín toto sväté miesto najviac navštevujú. Slovenská kaplnka sa dokončuje, tak naši duchovní otcovia odslúžili svätú omšu v talianskej kaplnke. Po svätej omši mala pútavý príhovor Božou milosťou prekypujúca rehoľná sestra Benediktína, o čom inom, ak nie o Božom milosrdenstve, kedy sa mnohých z nás dotkli jej slová a určite v našich srdciach zanechali stopy. O tretej popoludní sme „absolvovali“ korunku k Božiemu milosrdenstvu s poľskými veriacimi bratmi a sestrami. Poslednými aktivitami tohto Bohom požehnaného dňa bola ešte prehliadka tohto svätého miesta a samotného mesta Krakov.

Aký krásny dar modlitby korunky k Božiemu milosrdenstvu nám náš milujúci pastier Ježiš Kristus daroval prostredníctvom pokornej sestry Faustíny. Je tak aktuálny pre dnešný uponáhľaný svet (táto modlitba trvá asi sedem minút). Touto modlitbou môžeme získať množstvo Božieho požehnania pre seba a ostatných okolo nás. Všetkých Vás, milí farníci, v rámci svojich možností aj ja povzbudzujem k tomu, aby ste toto sväté miesto navštívili. Teraz máte k tomu jedinečnú príležitosť.

študent Peter, Víťaz

Ikona Ježiš priateľ


Verný priateľ
je ako mocná pevnosť,
kto takého nájde,
nájde si poklad.
Verného priateľa
nemožno kúpiť
a hodnota jeho vernosti
sa nedá vyvážiť zlatom
a striebrom.
Verný priateľ
je akoby liek
nesmrteľného života
a tí, ktorí sa boja Pána,
nájdu ho.
Kto sa bojí Boha,
bude mať ozaj
pravé priateľstvo,
lebo kto, aký je,
takého bude mať aj priateľa.
(Kniha Sirachovec 6, 14 -15)


V dňoch 9 až 11. marca 2007 bola v našom rímskokatolíckom kostole sv. apoštolov Petra a Pavla v Kokave nad Rimavicou ikona – obraz Ježiš priateľ. Ikonu dostala slovenská mládež na ekumenickom Európskom stretnutí modlitieb mladých Taizé v Záhrebe na prelome rokov 2006/2007. Ikona putuje z farnosti do farnosti, navštívila už mnoho kostolov – evanjelických, pravoslávnych, gréckokatolíckych, rímskokatolíckych na celom Slovensku, ako aj mnohé základné, stredné školy či univerzitné pastoračné centrá. Pochádza z Egypta zo 6. storočia.

Vidíme na nej Krista, ako kladie svoju ruku na plece svojho priateľa a ide s ním, sprevádza ho. Všetci sa môžeme spoznať v Kristovom priateľovi. Táto ikona nám pripomínala to, čo je srdcom evanjelia: Zmŕtvychvstalý Kristus je našim očiam neviditeľný, a predsa sa môžeme zveriť jeho prítomnosti. On sprevádza každého človeka. Pohľad na túto ikonu je už modlitbou, ktorá nás spája s Bohom.Toto priateľstvo žijeme aj medzi sebou. Kristus nás zjednocuje v jednom spoločenstve, v spoločenstve Cirkvi. Rozšírme teda toto priateľstvo, prekonajme múry rozdelenia, ktoré pretrvávajú aj v našej obci, v našej farnosti! Kiež by sme mohli urobiť všetko pre to, aby bolo očividnejšie, že Cirkev je miestom priateľstva pre všetkých! Kristus hovorí každému: „Si celkom blízko Boha, a to navždy.“ Aj keď je naša viera celkom malá, aj keď máme dojem, že pochybnosť v nás silnie, Boh neprestáva hľadať naše priateľstvo.

V piatok 9. marca sa o 17. hodine modlili krížovú cestu deti spolu s ostatnými veriacimi, v ktorej vyjadrili svoje priateľstvo k Ježišovi okrem iných modlitieb aj zvolaním: „Klaniame sa ti, priateľ Ježiš, my v Teba veríme, my ťa milujeme“. Potom nasledovala sv. omša a po nej hodinová adorácia – modlitba pred ikonou a Sviatosťou Oltárnou. Prítomnosť Ježiša priateľa v našom chráme, ktorý sa prihováral našim srdciam cez hovorené slovo, spevy z Taizé a ticho umocňovalo veľa sviec v tvare srdca okolo obrazu a aj sviece na obetnom stole, hlavnom a bočných oltároch.
V sobotu a nedeľu boli sväté omše vo zvyčajnom čase, ale večer sme sa znova mohli stretnúť s Ježišom pri krížovej ceste a hodinovej adorácii, tak ako v piatok. Boli to neopísateľné tri dni s Bohom, ktorý klopal na naše srdcia a my sme mohli cítiť jeho blízkosť. „Naša budúcnosť závisí vo veľkej miere od schopnosti rozvinúť v sebe cit pre Božiu blízkosť. Boh nám každý deň dáva život. On nám odovzdáva svoj život. On nás nesie.“

V dnešnej dobe sú predovšetkým mladí povolaní odovzdávať radosť evanjelia druhým. Pamätajme si preto: Kristus hľadá naše priateľstvo, on vkladá Ducha Svätého do nás, on ide pre nami a sprevádza nás všade, kam pôjdeme.

Duch. otec Jožko Bednárik, Kokava nad Rimavicou

Kvetná nedeľa – Deň mladých


Témou 22. Svetového dňa mládeže, ktorý sa slávi v diecézach po celom svete na Kvetnú nedeľu, sú Ježišove slová: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34).

Cieľom tohto môjho posolstva je prispieť k tomu, aby som v každom z vás, oživil dôveru v pravú, vernú a silnú lásku; lásku, ktorá plodí pokoj a radosť; lásku, ktorá spája ľudí a umožňuje im, aby sa cítili slobodnými. Dovoľte teda, aby som spolu s vami prešiel „objavnou“ cestou za láskou, ktorá bude mať tri zastavenia.

Prvé zastavenie. Je iba jeden prameň pravej lásky, a tým je Boh. Jasne to vyhlasuje svätý Ján: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8.16). Tým nechce povedať len to, že Boh nás miluje, ale že sám Boh je láskou. Tu sa nachádzame pred najoslňujúcejším zjavením prameňa lásky, ktorým je trojičné tajomstvo: v Bohu, jednom a trojjedinom, prebieha večná výmena lásky medzi osobou Syna a Otca, pričom táto láska nie je nejakou energiou alebo citom, ale je osobou; je to Duch Svätý.

Druhé zastavenie. I keď znaky Božej lásky sú jasne prítomné už vo stvorení, plné zjavenie najvnútornejšieho tajomstva Boha sa uskutočnilo až pri vtelení, keď sa sám Boh stal človekom. V Kristovi, pravom Bohu a pravom človekovi, sme spoznali lásku v celom jej rozmere. Úplne a dokonale sa Božia láska zjavila na kríži, kde, ako píše apoštol Pavol, „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). Žiaden ľudský život, vykúpený jeho krvou, teda nie je neužitočný alebo nehodnotný, pretože každého z nás osobne miluje vrúcnou a vernou láskou, láskou bez hraníc.

Tretie zastavenie. Kristus na kríži volá: „Žíznim“ (Jn 19, 28). Tým prejavuje svoj spaľujúci smäd po tom, aby mohol milovať a byť milovaný každým z nás. Iba ak pochopíme hĺbku a intenzitu tohto tajomstva, uvedomíme si, že je nutné a naliehavé milovať ho tak, ako nás on miloval.

Milí mladí, pozývam vás, aby ste „mali odvahu milovať“ a aby ste si pre svoj život neželali nič menšie ako silnú a nádhernú lásku, schopnú urobiť z celého vášho života radostnú úlohu, spočívajúcu v darovaní seba samých Bohu a blížnym. Láska je jediná sila schopná premeniť srdce človeka i celé ľudstvo tým, že robí plodnými vzťahy medzi mužmi a ženami, bohatými a chudobnými, kultúrami a civilizáciami. O tom svedčia životy svätých, ktorí sú ako verní Boží priatelia kanálom a odbleskom tejto pôvodnej lásky. Usilujte sa lepšie ich poznať, zverte sa ich príhovoru, snažte sa žiť ako oni.

„Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Podľa toho poznáme, že sme z pravdy“ (1 Jn 3, 18 – 19).

z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. pre mladých na Kvetnú nedeľu

Duchovné cvičenia

„Keď hľadáš lásku, hľadaj Ježiša,
keď hľadáš pokoj, hľadaj Ježiša.“


Ježiša môžeš nájsť cez Máriu v modlitbe, zvlášť v modlitbe posvätného ruženca. A práve s Máriou sme zotrvali na modlitbe tak, ako kedysi apoštoli vo večeradle na duchovných cvičeniach, ktoré usporiadal Inštitút Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Košiciach pod vedením pani Marty Uchalovej a za účasti otcov redemptoristov z Gaboltova. Z našej farnosti sa duchovných cvičení zúčastnilo 12 členiek Ružencového bratstva.

Program sme začínali vo štvrtok podvečer modlitbou sv. ruženca. Po ňom bola sv. omša a adorácia pred Sviatosťou Oltárnou. V kaplnke bola ustavičná poklona počas celých štyroch dní, kde sa vystriedali všetci účastníci. Páter František v úvodnom slove aj počas homílie nás vyzval k zamysleniu, kým je pre nás Ježiš. Vo štvrtok bol deň spomienky na vysviacku baziliky sv. Petra. Pán Ježiš dal apoštolom otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Zvlášť sa obrátil na Petra: „Za koho ma pokladáš ty?“ Po Petrovom vyznaní Ježiš povedal: „Ty si skala.“ Ježiš aj dnes od nás očakáva, aby sme sa stali skalou. Nie skalou, ktorá iných zraňuje, ale skalou, na ktorej sa iní „rozbijú“, t. j. premenia, zmenia svoje zmýšľanie. Ježiš je lekár, ktorý uzdravuje nielen choré telá, ale hlavne zranené duše. Jemu sme mohli predložiť všetky svoje trápenia, bolesti, možno už aj zabudnuté udalosti od svojho počatia, narodenia cez obdobie detstva, dospelosti až po dnešné dni. On z nás snímal ťarchu, ktorú často bezradne nesieme a ktorú dedíme z generácie na generáciu, s ktorou sa trápime len preto, že nevieme povedať: „Ježišu, uzdrav ma!“, samozrejme v dôvere a v modlitbe. Piatok, deň utrpenia Pána, vyvrcholil požehnávaním sv. krížom, ktoré dostal každý osobne. Ježiš sa nás dotýkal cez svoje utrpenie, požehnával a posilňoval v našich krížoch a trápeniach. Sobota akoby patrila Panne Márii. V prednáške pani Marta hovorila o zjaveniach vo Fatime, o tom, čo Panna Mária žiadal od ľudí prostredníctvom malých fatimských detí a o posolstvách z Modrej knihy cez otca Gobiho. Matka Božia nás vo Fatime ako Kráľovná ruženca vyzvala k modlitbe za obrátenie hriešnikov, žiadala: „Veľa sa modlite“. Čo pre koho znamená veľa, to si musí každý odpovedať vo svojom srdci. Ukázala deťom aj peklo. My sa dnes správame tak, akoby ono ani nebolo, ale ono je, deti ho videli a bola to hrôza. My máme možnosť sa od neho zachrániť, len treba počúvať hlas Matky a jej výzvu veľa sa modliť, hlavne sv. ruženec, ktorý je najsilnejšou zbraňou proti peklu a jej Nepoškvrnenému Srdcu je najmilší. Panna Mária hovorí: „Adorujte pred Najsvätejšou Oltárnou sviatosťou, konajte fatimské soboty, obetujte svoje bolesti a utrpenia za obrátenie a zasväťte sa Nepoškvrnenému Srdcu. Žijeme časy, ktoré predpovedala vo Fatime. Časy, keď satan žne bohatú úrodu, zvádza duše a zdá sa, že vyhráva boj. Ale Matka Božia nám dala prísľub, že jej Nepoškvrnené Srdce nakoniec zvíťazí. Zvíťazí, ale my jej máme v tom pomáhať. Sme jej deti, sme jej malé vojsko, s ktorým ona pošliape hlavu hada. Vyzýva nás: „Neostávajte v modlitbe sami. Zakladajte rodinné večeradlá.“ A dáva prísľub, že kto sa jej zasvätí, každého ochráni v časnom živote, aj v hodine smrti. Posledný deň DC – nedeľa okrem modlitby posvätného ruženca a sv. omše bola sprevádzaná vzývaním Ducha Svätého. Za hudobného doprovodu a spevu sa páter František nad každým osobne modlil a na záver sme boli pomazaní olejom radosti.

Počas všetkých štyroch dní sme sa modlili štyri ružence doobeda, štyri ružence poobede a korunku k Božiemu milosrdenstvu. Pani Marta nás nazvala ľudia modlitby, lebo to chcelo ozaj úsilie a námahu. Odmenou za to nám bola úžasná radosť, že nám Pán dal milosť byť s ním hneď na začiatku pôstneho obdobia a že sme mali nádhernú prípravu na prežívanie celého pôstu. Prosíme ho o milosť, aby sme vytrvali v dobrom až dokonca. K tomu nech nám so svojím milým Synom žehná Panna Mária.

B. Š., účastníčka DC

Stretnutie horliteľov RB


Stretnutie horliteľov ružencových bratstiev v Sabinovskom dekanáte sa konalo v Exercičnom dome u jezuitov v Prešove. Prizvaní boli promótor pre ružencové bratstvá na Slovensku fr. Šimon Tyrol, OP a pracovníčka DMC Gabika Tóthová. V úvode stretnutia promótor prítomným vysvetlil a predstavil knihu Ruženec s Máriou kontemplovať Krista. Vysvetlil nám, ako s knihou pracovať. Biblické texty na meditáciu sú tri ku každému tajomstvu. Prvé je zo Starého zákona, druhé je zo života Ježiša Krista a tretí text je po Kristovi. Biblický ruženec je podobný fatimskému ružencu, lenže pri ruženci sa jednotlivé úvahy čítajú pred každým Zdravasom. My sme sa pomodlili radostný biblický ruženec, ktorý viedol promótor.

Po modlitbe nasledovala sv. omša. V homílii nám bola pripomenutá sila modlitby ruženca, ako nám pomáha v našom živote. Ďalší program pokračoval v kaplnke, kde dekanátny horliteľ Peter Hatala privítal promótora fr. Šimona Tyrola a horliteľov bratstiev. Privítaní boli aj noví horlitelia nášho dekanátu, a to z bratstiev Fričovce, Krížovany, Ražňany, Šarišské Michaľany a Ostrovany. Posledné dve boli pridelené z dekanátu Prešov. Ružencové bratstvá farnosti Svinia a filiálok Lažany, Kojatice a Šarišské Lužianky boli preložené k dekanátu Prešov.

Náš dekanát má 29 bratstiev, 6000 členov v živom ruženci, 31 členov vo večnom ruženci a 142 vo svätom ruženci. Každý člen môže byť v ktoromkoľvek ruženci. V minulom roku sa konali duchovné obnovy, a to v bratstvách Víťaz a Sabinov, kde horliteľky ružencových bratstiev povzbudili aj ostatných horliteľov k zorganizovaniu duchovných obnov v bratstvách. Každý prítomný horliteľ dostal aj slovo, kde nahlásil počty členov a vyjadril svoje otázky, ktoré boli spoločne prebraté a vysvetlené s promótorom pre ruženec. Po vypočutí každého horliteľa nasledovala modlitba Anjel Pána, slávnostné požehnanie a obed.

Peter Hatala, dekanátny horliteľ

Miluj blížneho …


Tak ako som už v minulom čísle, vážení čitatelia, naznačil, chcem vám priblížiť osobu, ktorá jedno z hlavných prikázaní čestne zachovávala za mlada a aj v starobe. Chcem vám priblížiť človeka, ktorý svoj život zasvätil starosti a pomoci starším ľuďom, zvlášť nevládnym. Na tohto človeka sa môžu pamätať iba osoby, ktoré na svojich pleciach nesú aspoň päť krížikov.

V osade Dolina v neveľkom dome sa v roku 1900 narodil chlapček Jožko Tkáč. Pretože matka bola chudobná, manžel nevládny, musela sa o rodinu starať sama. A že bola chudobná, hovorí samo za seba to, že denne chodila za prácou do Krompách a späť pešo. Potešila sa každému grajciaru. Bolo to namáhavé, veď cesta autom nám dnes trvá 15­­ – 20 minút. Ísť peši v každom počasí za prácou je iste veľké sebazaprenie, nebola to prechádzka ružovou záhradou.

Kedy im zomrel otec, nebolo možné zistiť. Vieme iba to, že mladého chlapca dali učiť do Maďarska za obuvníka (šustra) ako telesne postihnutého. Po vyučení sa musel vrátiť späť domov. V rodnej osade nenašiel nikoho. Osada patrila do katastra Víťaz. Aj vtedy platili zákony, že obec sa v týchto prípadoch musí postarať o takýchto ľudí. Preto vtedajší richtár nariadil, že o chlapca sa bude starať obec a to tak, že každý deň sa mu dá najesť a poskytne prístrešie iná rodina v obci. Pri zhoršovaní zdravotného stavu sa rozhodla nájsť osobu, ktorá sa bude oň starať. A kde sa nachádzal jej dom? Bolo to v miestach pod materskou školou. Tam sa nachádzala dielnička na opravu poľnohospodárskeho náradia, takzvaná šmykňa.

Keď menovaný Jozef roku 1950 bol pripútaný na lôžko, bolo oň viac starostí. A kto sa oň s láskou ďalej staral? Nuž, kto iný ako skromná, ale dobrosrdečná žienka pani Margita Baluchová, ktorú sme poznali pod menom Matuščáková. Bola nielen skromná, ale aj veľmi dobrosrdečná, veď pomáhala aj pri príchode detí na tento svet. V tom bola odborníčka. Sama by to iste nezvládla – v noci pri pôrode a cez deň sa starať o nevládneho človeka. No mala pomocníčku dcéru Marinku, ako sme ju všetci volali. Aj keď to bola šarmantná deva, nezaprela svoju lásku k blížnemu. Občania za túto namáhavú prácu platili jednou merkou obilia, čo činilo 2 – 2,5 kg na rok. Keď sa nad tým zamyslime, povieme si, čo to bola za odmena. Nuž, ale doba bola takáto. Dnes vidíme, ako niektorým deťom, aj keď poberajú penziu za rodičov, sú im doma na obtiaž a najradšej by ich dali do domova dôchodcov.

Roky ubiehali a pani Margita ukončila svoju životnú púť. Celá táto ťarcha pripadla na mladú Marinku a jej manžela Valenta, ktorý tiež už nie je medzi nami. Za opateru dostávala smiešnych 270 Sk mesačne. Prečo to robila? Nuž pretože cítila lásku k blížnemu a v jej hlave vírili slová, ktoré jej po smrti matky povedal Jozef: „Marinko, len sa o mňa postaraj. Pán Boh ti to vynahradí.“ Tieto slová počuje aj dnes a je šťastná, že urobila dobrý skutok. Aj keď Jozef bol nevládny, cítil s veriacimi našej obce; pri výstavbe kostola sv. Jozefa, robotníka daroval 400 Sk.
Nehovorí nám to niečo, milí čitatelia? Aj keď mnohí z nás majú výhrady k zveľaďovaniu kostola, zoberme si z týchto ľudí príklad. Som presvedčený, že by sa dal o tom napísať celý román, ale pre malý priestor v našom Spektre stačí ako dôkaz ľudskej obety aj to málo.

Tento človek strávil na lôžku plných 14 rokov a roku 1964 ukončil svoju pozemskú púť. Do poslednej chvíle sa oň starala Marinka.

Keď na Vianoce v roku 2005 sa pred oltárom zaskvela jej jedlička, mala z toho veľkú radosť a pocit istoty z Božej lásky.

Imrich Jenča, Víťaz

Nezabúdajme!

Presne na deň sv. Jozefa, ženícha pripadlo 50. výročie od začiatku výstavby našej nádhernej katedrály.

Tento sviatok pre začatie výstavby určite nebol vybratý náhodne. Naši starí rodičia a prarodičia za základ svojho bytia považovali rodinu, ktorej sv. Jozef je najvzornejším príkladom.

Vďaka ešte žijúcim pamätníkom a uchovaniu dokumentov z tohto obdobia, vám chceme cez priameho účastníka tejto pre nás tak vzácnej chvíle, pripomenúť tieto udalosti formou opísaných faktov.

Po druhej svetovej vojne v roku 1949 bol na širockej fare správcom Ondrej Jerga (1940-1951). Kostol sv. Ondreja bol už pre veriacich malý, lebo do Víťaza chodili aj veriaci z Ovčia a aj u nás občanov pribúdalo. Po dohode veriacich so správcom fary Široké dali pán farár Jerga urobiť plány pre nový kostol. Kurátormi v tomto období boli Vavro Baloga a Jakub Pavlík, kostolníkom Štefan Stašík.

Po krátkom čase boli pán farár preložený do Kračúnoviec. Na faru do Širokého nastúpili pán farár Andrej Oros (1952-1957). Za ich pôsobenia boli dodané plány, za ktoré sa zaplatilo 60 000 Sk. Boli zvolení noví kurátori – Imrich Ungvarský a Jozef Novotný, kostolník Štefan Bialončík. Po ich zvolení sa začali rozbiehať práce, začal sa zhromažďovať a voziť rôzny materiál.

Pamätný je ešte deň 23. marec 1949, keď sa prvýkrát začal voziť rôzny stavebný materiál. Každý gazda, ktorý mal nejaký „poťah“ či už kone alebo kravy, doviezol kameň alebo šuter, ktorý sa začal voziť aj s autami z Hornádu. Jedni chlapi nakladali, druhí na kostolnom dvore zhadzovali, všetko ručne.

Za pôsobenia Ondreja Orosa boli rôzne jednania o pozemku, kde stojí kotol a farská budova. 12. marca 1957 bola podpísaná zmluva so staviteľom Michalom Chlebom, že bude viesť výstavbu kostola. 19. marca 1957 sa splnil dávny sen veriacich z Víťaza. Na sviatok sv. Jozefa sa prvýkrát začali kopať a betónovať základy, ale bez stavebného povolenia.

Základný kameň bol položený celkom v tichosti za prítomnosti niekoľkých veriacich: Imrich Ungvarský a Jozef Novotný (kurátori), Martin Ungvarský a jeho nevesta Mária Ungvarská, Ján Lipták, Anna Kundríková (z domu dôchodcov), Martin Magda (bohoslovec), Ján Štofaník a Ján Čech (murári).

Anna Kundríková sa pomodlila z modlitebnej knižky príležitostnú modlitbu. Pri betónovaní základov v tento deň bolo prítomných 75 veriacich, dnes z nich žije ešte 8.

Koncom roku 1958 boli pán farár Ondrej Oros preložený. Do farnosti prišiel pán farár Peter Adamčák (1958 – 1975). Za jeho pôsobenia sa už práce na stavbe kostola rozbehli naplno. Na základe spísanej zápisnice dňa 22. februára 1959 sme dostali stavebné povolenie.

To je len zlomok z udalostí, ktoré sa udiali pri začiatkoch výstavby nášho kostola.

Valentín Magda, účastník pri stavbe, Víťaz

ROZHOVOR

V tomto pôstnom období, kedy si viac uvedomujeme obetu kríža za naše vykúpenie, konala sa v našej farnosti duchovná obnova, ktorú viedli pátri redemptoristi z Podolínca. Pri tejto príležitosti sme sa oýtali pátra Martina.

Čo ovplyvnilo to, že ste prišli do našej farnosti konať duchovnú obnovu?

Bolo to pozvanie pán farára a tiež aj to, že sme sa tu pred piatimi, resp. pred šiestimi rokmi dobre cítili. Boli sme tu prijatí a hovoril som dnes pri sv. omši, že tam, kde sa dobre cítite, tam sa radi vraciate. Chcem tu spomenúť otca Michala, ktorý je takým našim lídrom, že vás pozdravuje a určite by bol prišiel, ale už včera začal misie v Trnave, takže nemohol. To by som považoval za taký hlavný dôvod, a tiež vidieť známe tváre. Včera, keď som spovedal a videl som v spovednici známe tváre, tak ma to potešilo a keď vám niekto povie, že sa drží, to je pre mňa vždy potešenie.

Zhodnoťte po troch dňoch priebeh duchovnej obnovy.

Bol som milo prekvapený. Nečakali sme, že tu ľudia prídu, pretože začína jar. Ochota prísť na tie dlhé kázne, prísť ku sviatosti zmierenia; sme radi, že sú ľudia ochotní počúvať a my ich tiež tak počúvame. Keď mám hodnotiť priebeh duchovnej obnovy, aby to nevyzeralo, že stále len dobre, dobre, vždy je tu čo naprávať, čo zlepšovať. Ale keď hovorím za seba, vidím viac dobra ako zla. Touto príležitosťou vás všetkých v tejto farnosti prosím, aby ste neupadli do chronickej melanchólie, pesimizmu, do stáleho kritizovania, nedajbože do zúfalstva, lebo vidíme, že žijeme, sme a Boh je silnejší ako zlo. Zlo bolo a vždy bude vo svete a ja verím, že je viac dobra aj tu. Keby nebolo dobra, tak to, čo je tu, by nebolo:kopu sestier, kopu povolaní, manželstiev, kopu práce na kostoloch. Takže sú tu ľudia priebojní, ktorí s takou vierou idú ďalej; apelujem tiež na nich, keď sa im darí, aby nezabúdali na Boha. Lebo ľahko je skĺznuť, veľmi rýchlo, keď sa človeku darí a potom už nevidím blížneho. Apelujem touto cestou, aby ďakovali Bohu, že sa im darí a nezabúdali na Pána.

Chcel by som sa spýtať ešte v súvislosti s Riekou života, či táto skupina je zámerom alebo Božím dielom, lebo si ich akosi neviem od vás oddeliť.

Je to Božie dielo, lebo trvá už jedenásť rokov. Keby to bolo ľudské dielo, tak to padne. Stále každú prvú nedeľu je adorácia a ešte ani raz sa to neprerušilo. Boli aj útoky na to, ale vidíme, že keď je to Božie dielo, tak vytrvá. Keď je to ľudské dielo, tak dlho nevydrží. Sme im veľmi povďační. Oni chodia tiež na misie. Teraz pôjdu s nami do Trnavy, budú chodiť po školách. Mladí ľudia niekedy lepšie prijímajú laikov, lebo nás kňazov sa vždycky akosi boja, ale keď príde mladý človek a vyzná svoje svedectvo, tak to je nám veľkou pomocou. Chcem zdôrazniť, že je to vízia pátra Michala, ktorý chce mať na misiách laikov pri sebe, aby mu pomáhali.

Ako vnímate našich veriacich?

Za tie dva dni nemôžeme povedať akési suverénne hodnotenie, ale chcem sa napojiť na otázku, čo ovplyvnilo, aby sme prišli. Veriaci sú ochotní počúvať, neodmietajú či tie príhovory, či to Božie slovo. Čo sa týka mladých, chceme, aby ich bol plný kostol, aby boli tam a tam, ale k nim treba ísť špecifickým spôsobom a mať ich rád. Preto chcem tú otázku zamerať skôr na nich, hoci mám už šesťdesiat rokov. Mladí veľmi rýchlo vycítia, ako my starší žijeme a keď nežijeme aj my duchovne, tak potom nám to spočítajú. Odmietnu naše kázanie, ale keď vidia, že žijeme duchovným životom, tak ich to povzbudí. Ukážme im, že ich máme radi, že ich tu chceme, že ich prijímame. Zabúdame, že aj my sme boli mladí. Vážime si zas vernosť tých starších veriacich. Lebo keď sa dívame na to vaše dielo, čo je tu, teda na kostol a na to, v akých rokoch ste ho stavali, tak to je určitá rarita na Slovensku. Bolo treba veľa viery a odvahy týchto veriacich a preto chcem tým, ktorí žijú, poďakovať a tým, ktorí sú už hore v nebi, nech za nás orodujú. Myslím teda, že táto farnosť je živá a že veriaci tu chcú pracovať, aj po tej hmotnej stránke. Vždy je však čo zlepšovať a chceme ísť ďalej vo viere, že Boh je s nami.

Máte aj nejaké veselšie zážitky z vašich misií a duchovných obnov …

Taký jeden autentický. Veľký chlap vošiel do spovednice, ktorá bola dosť nízka a tresol sa do čela. Zahrešil a potom začal: „Spovedám sa Pánu Bohu aj vám, otče duchovný, … Ja som sa nemohol zdržať smiechu.

Ako som sa dočítal na vašej webovej stránke „meno našej rehoľnej spoločnosti pochádza z latinského slova Redemptor – Vykupiteľ. Naša existencia a poslanie sú úzko zviazané s osobou Ježiša Krista, s jeho poslaním spásy a vykúpenia sveta. „Lebo u neho je hojné vykúpenie“ ohlasujú redemptoristi už vyše 270 rokov a to chceme povedať aj dnešnému svetu. Chceme byť kvasom a soľou pre tento svet“, preto v tejto súvislosti sa chcem vás, páter Martin, opýtať: Prežívajú redemptoristi pôstne obdobie, ktoré je identické s menom vašej rehole, intenzívnejšie?

V tomto pôste prežívame práve to vykúpenie, že Ježiš nás vykúpil a my sa chceme akosi viac a viac pripodobňovať Pánovi aj na misiách. Keď ľudia na nás zbadajú, že žijeme a snažíme sa žiť ako vykupitelia, tak potom nás budú ľudia prijímať; myslím, že nás prijímajú. Chcem znova zdôrazniť, že zatiaľ sa nám darí aj preto, že chceme žiť tým autentickým kňazským životom Božského Vykupiteľa. Preto aj tento pôst prežívame akosi intenzívnejšie. Pozdravujem všetkých veriacich a prajem vám, Víťazanom, všetko dobré, nech víťazíte v Kristovi Ježišovi Vykupiteľovi.
Chcem ešte k tomu všetkému dodať, že keď ideme niekde dávať misie alebo takéto krátke obnovy ako túto, tak sa za vás modlia sestry redemptoristky, ktoré sú v Kežmarku. Ak tu boli misie požehnané, tak sa modlili všetky kláštory sestier na Slovensku. Môj provinciál to obtelefonuje. Verím v silu modlitby, verím, že tie milosti prúdia a tá atmosféra je taká Božia. A to je vplyv úžasných modlitieb a príhovorov za tú farnosť.

Ďakujem za rozhovor.

rozhovor pripravil MM

Za Život

Život je dar. Dar od Boha. A tak aj máme s ním zaobchádzať, chrániť ho. A to nielen svoj, ale aj ten, ktorý nesie každá matka pod srdcom.

Každoročne sa po celej Amerike konajú veľké manifestácie, aby bol vydaný zákon, ktorý by zabránil zabíjaniu detí, ktoré ešte neprišli na svet. Doteraz ich bolo viac ako 40 miliónov, a to len tých, čo sú registrované. Koľko z nich mohlo byť vedcov, inžinierov, kňazov, rehoľných sestier, filozofov, kvalifikovaných robotníkov, lekárov, … Keď nám rodičia darovali život, prečo bránime našim deťom prísť na svet? Neobráti sa to raz proti tým, ktorí sú ľahostajní k týmto výzvam alebo proti ich deťom? Hovorí sa, že Božie mlyny melú pomaly, ale iste.

Touto cesto ďakujem aj zástupcom Prvej katolíckej slovenskej ženskej jednoty, Prvej katolíckej slovenskej (mužskej) jednoty, Slovenského katolíckeho sokola a Ženskej Pensylvánskej katolíckej slovenskej jednote, že každoročne vo Washingtone neochvejne protestujú proti potratom.

Žiaľ, nadobúdam názor, že hluchota je veľká tam, kde by mali hlasy prenikať. Len aby sa tieto manifestácie nestali pre tých hluchých iba atrakciou. Netreba však ochabovať, lebo trpezlivosť ruže prináša.
Chcem sa podeliť s vami, milí čitatelia, o jeden skutočný príbeh, ktorý sa mi osobne stal na Slovensku.

Začiatkom 70-tych rokov prišiel za mnou kňaz Anton Srholec, vtedy kaplán v kostole Blumentál a teraz dobre známy zvlášť tým, že pomáha bezdomovcom v Bratislave zapájať sa do normálneho života.
Opýtal sa ma, či by som nevzala do bytu jednu ukončenú vysokoškoláčku, ktorá už nemôže bývať na internáte a domov sa bojí ísť. Prečo? Čaká dieťa. Pri spovedi vyznala, že rodičia jej ako dar k promócii venovali pobyt pri mori; spolu s rodičmi trávila pri mori dva týždne. Zoznámila sa tam s chlapcom a, žiaľ, zoznámenie nezostalo bez následkov.

Keď zistila, že je tehotná, rozhodovala sa aj pre potrat. Nemala kde bývať. Bála sa to prezradiť rodičom, ktorí boli veľmi prísni a mali v dedine postavenie: otec – riaditeľ podniku a mama – učiteľka.

Kňaz okamžite pri spovedi reagoval, že dieťa sa musí narodiť a on nájde pre ňu riešenie. Keď prišiel za mnou, bola som v rozpakoch. Ako to vysvetlím deťom a ako to oni prijmú. Dopadlo to nad očakávanie. Prikúpili sme posteľ a milú Aničku nám kňaz doviedol do bytu.

Moja dcéra, vtedy 6-ročná, si ju obľúbila. Anička pracovala v nemocnici ako ekonómka. Bruško rástlo, ale Anička sa naďalej bála oznámiť rodičom, že čaká dieťa.
Kňaz často navštevoval našu domácnosť a posilňoval Aničku, aby sa nebála, že všetko dobre dopadne.

Čo nikto nečakal, raz v noci sa zobudím a Anička stojí na chodbe. Odchádzala jej plodová voda. Dieťa sa tlačilo na svet predčasne o dva mesiace skôr.

Rýchlo som sa obliekla a budila susedov, ktorí mali auto. Uháňali sme do nemocnice ako šialení. Až nás zastavil policajt. Keď sa všetko vysvetlilo, zostalo to bez pokuty. Dieťa sa narodilo takmer vo výťahu v nemocnici. Ešte sme so šoférom počkali, čo to bude. O chvíľu sme sa dozvedeli, že sa narodilo dievčatko. Dostala meno Patrícia.

Ja som oznámila Aničkiným rodičom, že sa stali starými rodičmi. Nechceli veriť vlastným ušiam. Nakoniec všetko dobre dopadlo.

Asi pred piatimi rokmi som stála v rade na spoveď v Bratislave u františkánov aj s manželom. Niekto mi zrazu zozadu jemne zakryl oči. Ozval sa hlas: „Hádajte, kto som?“ Bol to ženský hlas. Nastalo ticho. Po chvíľke mi šepce mi do ucha: „Vy ste moja mama, vám vďačím za život.“ Otočím sa a vidím Patríciu s nádhernými dlhými vlasmi, čiernymi ako havran. Obom sa nám pri objatí objavili slzy v očiach.

Dnes Patrícia ako farmaceutka je už šťastne vydatá a má krásnu dcérku, tiež Patríciu. Som šťastná, že som prispela k záchrane tohto nádherného Božieho dieťaťa. Pri pomyslení, že by tu nebola, mi zviera hrdlo.

25. marec je Dňom počatého dieťaťa. Dokedy budú mlčať tí, ktorí tvoria zákony, aby sa zabránilo ďalšiemu vraždeniu nevinných detí?

Anna a Jozef Biros, USA

Výzva pre mladých


Pristavíme sa pri troch oblastiach bežného života, v ktorých ste vy, milí mladí, osobitne povolaní prejavovať Božiu lásku.
Prvou oblasťou je Cirkev.
Ona predstavuje našu duchovnú rodinu, lebo ju tvoria všetci Kristovi učeníci. Svojím entuziazmom a svojou láskou oživujte aktivity farností, spoločenstiev, cirkevných hnutí a mládežníckych skupín, ku ktorým patríte. Buďte pozorní, pokiaľ ide o dobro pre druhého a verní prijatým záväzkom. Neváhajte sa s radosťou vzdať niektorých vašich zábav, s radostným duchom prijmite nevyhnutné obete a svedčte o vašej vernej láske k Ježišovi ohlasovaním jeho evanjelia medzi vašimi rovesníkmi.

Druhou oblasťou, v ktorej ste povolaní prejavovať lásku a rásť v nej, je vaša príprava na budúcnosť, ktorá vás čaká. Ak ste zasnúbení, Boh má pre vás plán lásky, týkajúci sa vašej budúcnosti vo dvojici a v rodine. Preto je dôležité, aby ste ho s pomocou Cirkvi objavili, a to slobodne, bez zvyčajného predsudku, že kresťanstvo so svojimi príkazmi a zákazmi kladie prekážky šťastiu, ktoré muž a žena hľadajú vo svojej vzájomnej láske. Učiť sa milovať jeden druhého vo dvojici je obdivuhodná cesta, ktorá si vyžaduje náročnú učňovskú dobu. Obdobie zasnúbenia, ktoré je veľmi potrebné na vytvorenie manželského páru, je časom čakania a prípravy a má sa prežívať čisto v gestách i slovách. To umožní dozrievať vo vzájomnej láske, starostlivosti a pozornosti; pomáha cvičiť sa v sebaovládaní a pestovať rešpekt voči druhému. Všetko sú to dôležité charakteristiky pravej lásky, ktorá nehľadá v prvom rade vlastné uspokojenie, ani vlastné blaho. V spoločnej modlitbe proste Pána, aby ochraňoval a umocňoval vašu lásku a očistil ju od každého egoizmu. Neváhajte veľkodušne odpovedať na Pánovo volanie, pretože kresťanské manželstvo je v Cirkvi opravdivým a vlastným povolaním. Rovnako, drahí chlapci a dievčatá, buďte pripravení povedať „áno“, ak vás Pán zavolá, aby ste ho nasledovali na ceste služobného kňazstva alebo zasväteného života. Váš príklad bude povzbudením pre mnohých vašich ďalších rovesníkov, ktorí hľadajú pravé šťastie.

Treťou oblasťou, ktorej sa záväzok lásky dotýka, je každodenný život v rodine, škole, práci a váš voľný čas. Mladí pestujte svoje talenty nielen na to, aby ste dosiahli postavenie v spoločnosti, ale aj preto, aby ste druhým pomáhali „rásť“. Rozvíjajte svoje možnosti, nielen preto, aby ste sa stali „konkurencieschopnejšími“ a „produktívnejšími“, ale aj preto, aby ste sa stali „svedkami lásky“. K profesionálnej formácii pridajte aj úsilie nadobudnúť náboženské poznatky, ktoré vám môžu pomôcť zodpovedne vykonávať vaše poslanie. Nech vás Duch Svätý urobí vynaliezavými v budovaní „civilizácie lásky“. Horizont lásky je skutočne bezhraničný: je to celý svet!

dokončenie úvodníka

z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. k 22. Svetovému dňu mládeže