Rok s Bohom

Mesiac november ponúka v liturgickom kalendári viacero významných sviatkov, ktoré katolícka cirkev slávi. Sú to najmä sviatky Všetkých svätých a sviatok zosnulých. Ja chcem však v tomto mesiaci upriamiť vašu pozornosť na nemenej významný sviatok, ktorý slávime na konci novembra. Je to nedeľa Krista Kráľa.



Pozrime sa najprv do histórie tohto sviatku. Slávnosť Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. v roku 1925, aby predstavil vládcom sveta kresťanskú protiváhu cirkvi. Vybral z kresťanského učenia to, čo sa už skôr slávilo: Vianoce a Zjavenie Pána, keď sa nám narodil Kráľ i Veľkú noc, keď bol Ježiš ako židovský Kráľ obžalovaný pred Pilátom. Sviatok má hlásať svetu, že Kristovo kráľovstvo majú ochotne prijať národy i jednotlivci. Pápež nariadil, aby sa v tento deň konalo zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tento sviatok sa najskôr slávil v poslednú októbrovú nedeľu. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci cezročného obdobia, teda na konci liturgického kalendára. Toľko história. A čo tento sviatok ponúka nám, moderným ľuďom 21 storočia? Má pre nás ešte nejaký význam?

Iste, svet sa od zavedenia tohto sviatku zmenil, ale odkaz sviatku zostal: Kristus síce kraľuje nad celým svetom, ale jeho vláda je úplne iná, ako vláda mocných tohto sveta. Je to kráľovstvo ako čítame od proroka Daniela v Starom zákone: „Kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja..“ (prefácia na sviatok Krista Kráľa). „Jeho vláda je večná, nikdy nezanikne a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené.“ (Dan7, 13-14)

V Kristovi – Kráľovi kráľov je porazené všetko zlo. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale nezabúdajme, že niečo z Kristovho kráľovstva sa dá prežiť už tu na zemi. Pýtate sa ako? Nuž celkom jednoducho. Kristus vládne tam, kde neplatí zákon: ber, využi a odhoď, ale kde sa dodržiava prikázanie lásky. Kde nie je stres, netrpezlivosť, ale kde vládne pokoj. Nie tam, kde je nezáujem o iných, ale kde majú ľudia k sebe blízko. Spomínam si, že jeden môj kamarát mal na palubnej doske v aute nálepku s heslom: „Tu kraľujem ja – Kristus Kráľ!“ A nie je to výstižné? Keby si to šoféri uvedomili a neriskovali svoje životy a životy iných pre pár sekúnd, koľko zbytočných ľudských tragédií by sa ušetrilo?

Najdôležitejšiu otázku, ktorú by sme si mali položiť na sviatok Krista Kráľa nie je tá, či kraľuje vo svete, ale tá, či kraľuje vo mne! Nejde o to, či jeho kraľovanie uznávajú štáty a vlády, ale či ho uznávam a žijem ja, či ho uznávame a žijeme v našej rodine. Je Kristus Kráľom môjho života, našej rodiny?

Podľa svätého Pavla sú dva spôsoby ako žiť: môžeme žiť pre seba, alebo môžeme žiť Pánovi (Rim 14, 7-9). Žiť „pre seba“ znamená, že niekto seba považuje za začiatok a koniec. Je to život uzavretý do seba, poháňaný vlastným uspokojením a slávou. „Žiť v Pánovi“ naopak znamená žiť s pohľadom upretým na Pánovu slávu, pre jeho kráľovstvo.

Deti veľmi radi počúvajú o kráľoch a kráľovstvách, ale keď im budete vysvetľovať význam tohto sviatku, neskĺznite pri tom iba do rozprávkovej sféry (samozrejme, záleží aj na veku detí), skôr zdôraznite veľkosť Kristovho kráľovstva pre naše srdcia, lebo v nich by mala vládnuť jeho láska. On sa stal malým, aby sme my mohli rásť, on vstúpil do kúska chleba, aby sme my mohli žiť.

Rozhovor môžete ukončiť aj touto modlitbou ku Kristovi Kráľovi:

Teba, Pane Ježišu Kriste, uznávam za Kráľa sveta.
Čokoľvek bolo stvorené, bolo stvorené pre teba.
Uplatňuj nado mnou všetky svoje práva.
Obnovujem svoje krstné sľuby: zriekam sa zlého ducha
a všetkej jeho pýchy i všetkých jeho sľubov. A sľubujem, že budem žiť
ako príkladný kresťan katolík. Obzvlášť sa zaväzujem, že vynaložím všetko,
aby som dopomohol k víťazstvu právam Božím i právam Tvojej svätej Cirkvi.
Božské Srdce Ježišovo, obetujem ti svoje skromné skutky s tým úmyslom,
aby všetky srdcia uznali Tvoje Kráľovstvo a tak sa na celom svete upevnilo
Kráľovstvo Tvojho pokoja. Amen.

Nabudúce mesiac december.

Martina Gondová, Víťaz

Čas pomáhať


Začiatkom novembra prežívame rok čo rok obdobie, ktorému ľudovo hovoríme „dušičky“. Pre každého kresťana je však toto obdobie veľmi významné a dôležité a mal by sa nad ním zamýšľať, zvlášť v tieto dni.

Tak ako to býva v posledných rokoch na Slovensku zvykom, všetko sa komercionalizuje. Vianoce, Veľká Noc, Svätý Valentín a už aj Pamiatka zosnulých. Z každej strany nás obchodníci „masírujú“ širokou ponukou tovaru, ktorému s prepáčením hovoria „dušičkový, alebo som sa už stretla aj z pojmom dušičková dekorácia, atď, atď. Ako keby to bolo len o tom čím a ako ozdobíme hroby svojich zosnulých blízkych. Áno aj to je potrebné o tom niet pochýb, týmto spôsobom preukazuje zosnulým úctu a lásku, ale len položiť kvetiny a zapáliť sviečku na hrobe, je veľmi málo. Tým najdôležitejším a najviac potrebným je modlitba, ktorú budeme ticho odriekať pri každom hrobe. Neberme prosím slovo dušičky do svojich úst len tak, má a malo byť pre nás toto slovo posvätné. Duša je pre človeka to čo ho spája s Bohom, pretože dušu mi vdýchol pri počatí samotný Boh. Má teda božský pôvod. Slovo duša z latinského anima znamená dych, vzduch, vietor. A ako vieme bez dychu nemôžeme existovať.

Vrátim sa teraz do veľmi, veľmi dávnej minulosti, do čias našich predkov, ktorí si hovorili Slovania, ale my im hovoríme aj pohania. Pohania preto, lebo žili v časoch kedy ani len netušili, že existuje kresťanstvo a pravý jediný Boh. Verili a uctievali si množstvo bohov a všetky zákonitosti prírody a vzniku sveta a človeka si vysvetľovali cez rôzne mýty a báje. Práve knihu na takúto tému som pred časom čítala a bola som až neuveriteľne prekvapená podobnosťou s našou bibliou. Napríklad verili, že človeka mohol stvoriť jedine boh (aj keď ho nazývali iným menom) a aby ho oživil, aby to nebola len hmota, musel mu vdýchnuť dušu. Verili aj v to, že duša človeka po smrti síce ešte nejaký čas blúdi po svete, ale nakoniec ide k bohu.

A tak som si hovorila, keď títo pradávni ľudia a možno by sme povedali zaostalí ľudia si svoju existenciu vysvetľovali takto múdro, prečo dnešný moderný človek toto odmieta. Veď mnohí ľudia si povedia: „Čo aký posmrtný život! Užijem si tento život naplno a potom zomriem a hotovo, nič už nebude existovať.“ Nie je to tak! Pri každom počatom človeku stál Boh, Boh mu vdýchol dušu a ona túži po Bohu cez život, ale najmä sa túži vrátiť po smrti k Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Je to veľké tajomstvo našej viery a ono sa nedá poprieť. Isto nikto z nás nevie povedať, čo bude po jeho smrti.

Mária Simma, rakúska mystička, ktorú už 50 rokov vďaka neopísateľnému Božiemu daru navštevujú duše z očistca hovorí, že najviac ju tieto duše prosia o modlitby, účasť na svätých omšiach, modlitbu ruženca. Ako sama hovorí: „Duše v očistci hovoria, že slzy ich blízkych im neslúžia na nič, najdôležitejšia je pre nich modlitba. Nemôžu pre seba nič urobiť, sú úplne bezmocné. Ak sa živí nebudú za ne modliť, zostanú opustené. Je to obrovská moc, ktorú máme v rukách na uľahčenie a oslobodenie duší čo trpia. Aj samotní anjeli nám závidia túto moc, ktorú máme ešte v tomto pozemskom živote. Každý čin lásky, ktorí obetujeme Pánovi, každé sebazaprenie hoci len malé, každý pôst malé odopretie môže uľaviť duši v očistci.“

Otec Marián Kuffa vo svojej homílii na tohtoročnom odpuste k úcte Ružencovej Panny Márie v Obišovciach na začiatok povedal: „Ak by som mal moc zostúpiť k dušiam v očistci a spýtal by som sa ich, kto chce byť teraz na obišovskom odpuste, všetky by zdvihli ruku, pretože účasť na svätej omši je najviac pre každú dušu, pre každého jedného. Niet väčšieho od svätej omše.“

Na túto tému rozpráva aj Vicka jedna z vizionárok z Medžugoria, ktorá videla peklo. Povedala, že do pekla idú iba tí, čo sa rozhodli ísť tam celkom slobodne. Boh nikoho neposiela do pekla, práve naopak. Boh úpenlivo prosí každú dušu, aby prijala jeho milosrdenstvo.

A toto by sme si mali uvedomiť, keď sa budeme skláňať nad hrobmi našich najdrahších. Ľúbili sme ich za života a dali by sme všetko za to, aby ešte žili. Nuž túto moc mal iba Kristus. Ale my máme tiež veľkú moc uľaviť im, aby „žili večne“ s Kristom v jeho sláve. Nepohrdnime touto veľkou milosťou, pretože tieto dni sú veľkým požehnaním pre všetky dušičky.

Martina Gondová, Víťaz

Vážený duchovný otec Oliver a milí Víťazania


s láskou si na Vás spomínam a zo srdca Vás všetkých pozdravujem. V roku 2010 som aj ja navštívil rodnú dedinu mojej babičky Apolónie Strakovej, rodenej Birošovej. O Víťaze som počúval v detstve, keď mi rozprávala, že niet večera, kedy by nebola doma vo Víťaze, ako ináč – v myšlienkach a v spomienkach (jej súrodenci žili a sú pochovaní tu vo Víťaze: Anton Biroš, Jozef Biroš, Alžbeta vydatá Pacovská a Zuzana vydatá Bialončíková).

Moja babička nar. 21. 1. 1894 prišla do USA, kde už pred ňou boli prisťahovaní jej dvaja bratia Štefan a Ondrej. V roku 1915 sa vydala a tu aj zomrela 29. 4. 1991. Vydatá bola za Jozefa Straku zo Širokého, ktorý zomrel 7. 10. 1959. Prikladám aj fotografiu mojich starých rodičov z roku 1955.

Rodnú dedinu svojej matky navštívili z ich detí dvaja synovia Julian a František, môj otec. Moja babička sa po odchode z Víťaza na Slovensko viac nevrátila.

Možno preto, som si Vás otec Oliver, Vás príbuzných a Vás všetkých vo Víťaze zamiloval. Verím, že po tohtoročnej prestávke, ak dá Pán Boh zdravie, sa na budúci rok opäť stretneme.

S láskou a úctou Vás všetkých pozdravujem a žehnám

duchovný otec Francis Straka z USA (vnuk hore spomínanej Apolónie Birošovej Strakovej)

(Vyslovujem úprimné poďakovanie redakcii Vášho časopisu, že mi poskytli miesto Vás všetkých pozdraviť).

Francis Straka, duchovný otec z USA

ROZHOVOR

(pokračovanie z minulého čísla)


Rezonuje aj tam fenomén sexuality?

Taliani majú úplne iné miery. Sú to južanské a temperamentnejšie krajiny. Aj keď sa sobášia v kostole, je tam na druhej strane aj veľa rozvodov, takže je otázne, ako dlho im vzťahy vydržia. Fenomén sexuality existuje a, samozrejme, že sa bagatelizuje aj v televízii alebo v iných masmédiách. Je veľmi ťažké hovoriť mladým o čistote a o tom, že jeden človek je na celý život. Pravá láska existuje, je veľmi ľahké uveriť tomu, že sa môžem zabávať celý život a nemusím za to niesť zodpovednosť.

Nadväzuje to aj na rodiny?

Je to problém, vidieť to najviac. Snažím sa to vysvetľovať aj mladým, ktorí majú nejaké krízy, že to, čo teraz robia, je egoizmus, ktorý sa odzrkadlí na ich deťoch, pretože keď si jeden alebo druhý z partnerov robí, čo chce, si v konečnom dôsledku odnesie ich syn alebo dcéra. Pretože sa tým deťom zrúti celý svet a je ťažké malému človiečikovi, ktorý má 2, 3 roky vysvetliť, že mamka ho má rada, ocko ho má rád, ale medzi sebou sa nemajú zrazu radi. Začína sa trhať citový a duchovný život toho dieťaťa, už neverí svojim najbližším a zrazu sa cíti sám.

Je ťažké rozprávať o duchovných hodnotách, pretože nielen že sa z toho smejú, ale keď vidíte, že nemajú silnú vieru, je zbytočné vyťahovať argumenty zo Svätého písma, pretože to nie je cenný argument. Ale to, že rozprávame o ich deťoch, je pre nich logickejšie a skôr sa zamyslia.

Samotné Taliansko, alebo Rím sú pre nás synonymom kresťanstva a viery ako takej. Necítia aj samotní Taliani zodpovednosť za šírenie a prežívanie viery pre celý svet? Neuvedomujú si, že by mali byť takým „kvasom“ pre celý kresťanský svet, nakoľko je ich krajina kolískou našej viery?

Aj u nás máme veľa takých „nedeľňajších“ veriacich, ktorí prídu v nedeľu na omšu a potom cez týždeň si robia, čo chcú, lebo si svoju úlohu splnili. A aj v Taliansku je tento tradicionalistický trend v prežívaní viery. Máme sviatky, tie sa zachovávajú a ja som veľký katolík, pretože ja tieto sviatky slávim a snažím sa niečo zachovávať. Ale veľká väčšina je presvedčená, že to stačí a že to je duchovný život. Už potom v živote si budem robiť, čo chcem a nech mi Pán Boh do toho nehovorí, samozrejme, ani cirkev, lebo tak som si to vymyslel a tak to budem mať. A že to má dôsledky aj na iných, aj na moje deti, to už sú veci, ktoré sa nejako nevidia.

Takže tie rodiny zostarnú a princíp starostlivosti, že rodičia zabezpečia svoje deti…

Začína sa to strácať, ale ešte vždy to existuje. Je tam aj fenomén, ktorý nie je veľmi príjemný, že deti zostávajú so svojimi rodičmi až do veľmi vysokého veku, pretože je to pre nich pohodlné. Zaviazať sa a utvoriť si rodinu je veľmi ťažké a zodpovedné a to sa mi nechce. Tak mám hotel zadarmo a ja si robím, čo chcem.

Ako prežívajú Taliani svoju starobu?

Kým rozprávame o starkých, ktorí žijú v rodine, je to príjemné, pretože majú vnúčatá a snažia sa byť užitoční.

Funguje tam lokálpatriotizmus?

Samozrejme. Na talianskych rodinách je pekné, že majú taký kult nedeľného obeda – v nedele a na veľké sviatky sa musí zísť celá rodina. Napríklad na Vianoce, na Veľkú Noc sa k nedeľňajšiemu obedu zídu všetky deti, vnúčatá, je to veľmi pekné, že rodina je pokope. A otec a mama sú ich centrom. Ale zase je to niekedy také naoko, pretože keď skončí obed a kázeň otca, všetci sa rozídu, každý si robí, čo chce.

U nás na Slovensku je v poslednej dobe trendom odkladanie starých rodičov do rôznych penziónov a domovov pre seniorov a do domovov sociálnych služieb.

Je ťažké vysvetliť to aj Talianom. Je to veľmi pohodlné. Radšej zarobím 1 000 €, ktoré dám na penzión a tým pádom si môžem umyť ruky a nemusím počuť všetko, čo mi hovorí otec a mama, alebo svokra a svokor. Takáto tendencia je aj v Taliansku. Vysvetľujem to rozprávkou, ktorá je na Slovensku veľmi známa, volá sa Tri groše. Bol raz jeden človek, ktorý kopal kanály. Prišiel k nemu preoblečený kráľ a pýta sa ho: „Čo ty tu robíš?“ A on rozpráva, že kope kanály. „A koľko zarobíš?“ „No tri groše.“ „Dobre ti platia.“ „Ale pre mňa je len jeden.“ Kto ťa tak okráda, že ti dáva iba jeden?“ „Jeden požičiavam a druhý vraciam.“ Prijať to, že to, čo zarobím, nie je dôležité, že jednu časť musím požičať a druhú musím vrátiť, nie je také jednoduché, hlavne pre mladých. Ale je to zodpovednosť, je to znak toho, že človek určitým spôsobom dozrie, je dospelý a uvedomí si, že čo je moje, nie je moje, ale celej mojej rodiny a všetkých tých, ktorých mám rád.

Je cítiť aj v Taliansku, že v kostole, najmä vo všedný deň, sú väčšinou starší a aj ku sviatostiam pristupujú skôr starší ako mladší?

Samozrejme, trošku aj pre to, že je to tradícia, ale možno viac aj preto, lebo viac veria, alebo majú viac času, neviem. Ale v nedeľu sa naplní ten kostol viac, ale cez týždeň sú iba babky. Možno ešte keď cez školský rok máme katechizmus a práve v ten deň, tak niektorí zostanú a miništrujú, ale málokedy máme kostol plný detí. Mávam detské omše, ale to bude dlho trvať, kým to bude taká tradícia ako je tu na Slovensku, že všetky deti prídu a kostol sa naplní mladými. A čo bude ďalej, neviem. Keď tí starkí zomrú…

A ako sa u vás pochováva? Tiež tak do zeme ako u nás?

Taliani majú také mauzoleá, nepochováva sa do zeme, majú všelijaké tradície. Napríklad, keď zomrie človek, tak sa chodí hneď posvätiť truhla. V tom sa modlia ruženec aspoň tri dni, zíde sa celá rodina, ako u nás na kare, ale trvá to tri dni. Potom nosia truhlu na pleciach od kostola až k cintorínu, vtedy v tej procesii je aj ruženec, je to skoro 1,5 kilometra, bola aj dychovka. Majú taký svoj kult svojich zosnulých. Je ťažké im vysvetliť, prečo sa tak venujú tým zosnulým a prečo sa im tak nevenovali, keď žili, ale akokeby chceli vynahradiť všetko, čo zameškali. Na pohreby chodia s úctou.

Máme za sebou prierez spoločenského života v Taliansku. Vráťme sa na chvíľu k ekumenizmu. Máte na to čas, alebo je to súčasťou života vo farnostiach?

Máme konferencie a stretnutia. Asissi je také ekumenické centrum, je to asi na teoretickej úrovni, pretože v praxi mám vlastne všetkých katolíkov. Prax je hlavne s tými, ktorí chodia opatrovať starkých ako au-pair z iných štátov a ktorí sú iného vierovyznania a sem-tam sa zjavia v kostole. Ale snažíme sa robiť všelijaké aktivity práve pre týchto veriacich. Niektoré kostoly sú im nechané, aby tam mali svoje omše, kontaktujú svojich kňazov iných kultov, aby sa im zabezpečil aspoň cez nedeľu duchovný život. No ale tam to skončí.

Na záver vás poprosím o odkaz pre našich čitateľov.

Bol som veľmi milo prekvapený účasťou. Pretože viac-menej Víťaz má toľko obyvateľov, koľko moje dedinky spolu, okolo tých 1 000 ľudí. Tu je 2 500. Mojím odhadom u mňa nepríde v nedeľu na omšu ani tretina. V piatok som videl natrieskaný kostol, bolo to pre mňa prekvapivé a veľmi milé, pretože plný kostol nevidím často. A som veľmi rád, že sa tu veriaci chodia modliť a majú pekný duchovný život. Pretože kým existujú babky, ktoré sa modlia za svojich vnukov, tak je nádej akú mala svätá Monika, ktorá sa modlila za svojho Augustína. Aj keď to nie je vidieť, je to veľmi dôležité.

Ďakujem vám za rozhovor.

rozhovor pripravili: M. Magda a M. Gondová

Odpoveď Cirkvi na fenomén zlého vo svete

Určite skoro všetci ste sa v živote stretli s tým, že vám pri rozprávaní o svojom živote váš priateľ z ničoho nič trikrát zaklopal na najbližšie „drevo“ s poznámkou: „Musím zaklopať, aby to ostalo tak!“ Alebo prídete niekam do rodiny, kde slovná kombinácia pri náhlej nevoľnosti niektorého člena ich rodiny znie: „Počkaj, uvarím ti uhlíkovú vodu!“ To všetko je mágia!

Táto mágia sa veľmi často praktizuje aj v našej farnosti a praktizujú ju mnohí naši „mladí“ farníci. Na podnet jednej našej farníčky sme sa rozhodli v našom farskom časopise uverejniť časť tejto problematiky z knihy „Odpoveď Cirkvi na fenomén zlého vo svete, ktorej autorom je ThDr. ICLic. PaedDr. Jozef Maretta, PhD.


1.3 Prehľad okultných praktík Špiritizmus – vyvolávanie duchov zomrelých
Zaradujeme tu:

• špiritistické seanse,
• využívanie média, tranzu,
• sklenená guľa, fľaša,
• filipínski liečitelia – operácie rukami, nožničkami… jazva zmizne,
• psychokinéza, telekinéza – pohybovanie, miznutie, objavovanie sa predmetov,
• levitácia, sublevitácia – vznášanie sa predmetov, príp. ľudí,
• automatizmy, automatické písanie – bez predbežného cvičenia a mimo ľudskú vôľu,
• planžeta – srdcovitý alebo oválny kus dreva na dvoch kolieskach a ceruzka schopná písať bez pomoci ruky,
• pohybovanie stolom – osoby sú zhromaždené okolo stola a prstami sa ľahko dotýkajú stolnej dosky.
• Quija-Brett – na doštičke sú písmená abecedy a slová ÁNO a NIE
• zjavovanie hlasu – na magnetofónovej páske alebo cez rádio…
• fluidné alebo astrálne telo – vystupovanie Z tela, dívanie sa naň zhora.

Mágia

BIELA – odvrátenie zla, zlepšenie vzťahov, uzdravenie. ŠEDÁ – zabrániť uzdraveniu, sexuálnej žiadostivosti alebo plodnosti. ČIERNA – prenasledovanie (často i sexuálne) s cieľom spôsobiť chorobu alebo zabíjať.

Patria tu:
• amulety, talizmany pre šťastie, kamene, kryštály,
• zariekanie (aby sa odvrátil oheň, dobytok ochránil pred chorobou, zariekavanie bradavíc a iné),
• formulky a recepty pre zamilovaných,
• zaklínanie, kliatie,
• porobenie, odrobenie, hádzanie uhlíkov,
• liatie vosku,
• čarovanie,
• povery, poverčivé praktiky (čierna mačka, vedro, kukučka…),
• šťastné a nešťastné dni, šťastné a nešťastné čísla,
• satanizmus.

Paragnostika, telepatia,
veštenie – mantika

PARAGNOSTIKA – predvídanie budúcnosti, nešťastí. TELEPATIA – cítenie na diaľku, vnímanie duševných procesov iného človeka bez činnosti zmyslových orgánov. VEŠTENIE – mantika:

• z ruky – chiromantia,
• z kariet,
• z krištáľovej gule, zo zrkadla,
• z letu vtákov, z vnútorností zvierat,
• z tvaru mračien,
• z číselnej hodnoty mena,
• z čajových lístkov,
• z polohy naslepo vystrelených šípov,
• z figúr v piesku,
• zo snov – snáre, vykladanie snov,
• z očí – očná diagnóza – irimantia,
• pomocou prsteňa, vreckovky,
• pomocou fotografie, listu,
• prútikárstvo,
• virgula, špirála, kyvadlo,
• z hviezd, astromantia, astrológia,
• horoskopy,
• nosenie znamenia,
• kondiciogramy.

Alternatívna medicína

• ľudoví liečitelia,
• bioenergerika, bioterapeutika,
• magnetizmus,
• psychotronika, biotronika, geopatogénne zóny a ich odrušovanie,
• paradiagnostika (napr. irisdiagnostika…),
• homeopatia,
• akupunktúra,
• akupresúra,
• holotropné dýchanie,
• aromaterapia (vonné lampy, tyčinky…),
• vegetariánstvo (spojené s jogou a východnými filozofiami),
• rozličné „zázračné“ rastliny (žen-šen,…),
• Golden Yacca, Švédske kvapky, Mušnio,
• iplikátor „ježko“, kosmodisk,
• makrobiotika,
• ionizačná terapia (ionizátor vzduchu),
• Bachove lieky z kvetov,
• antropozofická medicína,
• alexandrova metóda,
• drogy,
• rei-ki,
• Kašpirovský, J. Pravda, Vanga, Džúna.

Psychologické metódy

• autosugescia, autohypnóza,
• autogénny tréning,
• relaxačné a autorelaxačné techniky,
• transcendentálna meditácia,
• Silvova metóda,
• rei-ki,
• kurzy úspešnosti.

Falošná duchovnosť

• všetky druhy jogy a zenu,
• všetky druhy východných bojových umení (karate, aikido, taekwondo, wu-šu, judo…),
• obdiv k východným náboženstvám a ich vodcom (Gándhí, Dalajláma, guruovia…),
• obdiv pohanskej egyptskej a gréckej mytológie (sošky, amulety, nílsky kríž…),
• viera v reinkarnáciu,
• viera v mimozemšťanov,
• účasť v štruktúrach New Age.

Okultná literatúra a filmy

• o mágii, čarodejníkoch,
• sci-fi, ufo,
• horory, krváky,
• časopisy Mystery, Bosorka, Fiškál, neuveriteľné príbehy, listy zo záhrobia,
• D. Copperfield,
• Kafka, R. A. Moody, Souček, Daniken, Nostradamos, páter František Ferda, Chardin, De Melo, Henrich Heine, Freud (psychoanalýza).
• okultná hudba
• heavy metal, rock,
• ezoterická, relaxačná,
• hudba New Age.

Explózia okultizmu

Človek je bytosť, ktorá sa skladá z tela, duše a ducha. Preto už z jeho prirodzenosti vyplýva túžba po naplnení nielen telesných, ale i duchovných potrieb. Ľudia prirodzene pociťujú hlad po Bohu a keď ho nenachádzajú u nás kresťanov, vydajú sa na cesty, ktoré sú riskantné a človeka zotročujú. Je päť dôvodov, prečo sa ľudia vrhajú do náručia okultizmu:

1. Predovšetkým tak robia preto, že majú veľký strach z budúcnosti. Chcú ju teda spoznať.

2. Ďalším dôvodom je túžba po moci. Existujú dva zdroje – sila okultná a kresťanská. Nie je to však tá istá moc. Kresťan dostáva silu od Svätého Ducha z Eucharistie, od Cirkvi, od Panny Márie, z osobnej modlitby i modlitby príhovoru… To všetko sú sily, ktoré prijímam od Ježiša, aby som mohol slúžiť druhým. Táto moc ma oslobodzuje pre službu, zatiaľ čo okultná sila ma zotročuje. Snažím sa ju získať pre vlastný prospech. Hlavným objektom okultnej sily je vlastné „ja“.

3. Tretím dôvodom je fascinácia čímkoľvek nadprirodzeným. Ľudia si myslia, že v okultizme zažijú veci, ktoré nemôžu zažiť v bežnom živote.

4. Štvrtým dôvodom je duchovne slabá Cirkev. Veľa kresťanov žije v Cirkvi, v ktorej nachádzajú iba štruktúry. Žijú v Cirkvi, v ktorej nenachádzajú život. Nachádzajú Cirkev, ktorej členovia nevedia využívať silu, ktorú jej dal Boh a tak si povedia: „Ak mi nedokážu pomôcť sviatosti, skúsim nájsť pomoc v okultizme. Ak nenájdem kňaza, ktorý by sa za mňa pomodlil, prečo by som nešiel k liečiteľovi, ktorý ma s radosťou prijme a „pomôže mi?“

5. Piatym dôvodom je úpadok materializmu, ktorý nenaplnil túžby človeka. Moderný človek si začal opäť uvedomovať, že potrebuje duchovno. Začal teda túžiť po nadprirodzených zážitkoch. Celé hnutie New Age je dôsledkom úpadku materializmu, to nie je správne riešenie, ale je to túžba človeka, aby šiel a dotýkal sa nadprirodzených vecí.

Diabol je „Božia opica“. Snaží sa napodobňovať Boha. Vytvoril paródiu pravého náboženstva a drží človeka v klame, že ide o náboženstvo pravé, a tak v dôsledku drží človeka v otroctve. Okultizmus nie je nič nové. Veď už v dávnych dobách sa ľudia venovali praktikám, ktoré Boh zakázal. Spravil tak preto, lebo vie, kto je za tým všetkým a svojou prozreteľnosťou už dopredu vie, aké budú následky, keď sa človek vydá na cestu bez Neho. Božie slovo nás varuje pred takýmto konaním, keď hovorí: „Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí.“ (porov. Dt 18, 10-12).

Božie slovo nám ďalej hovorí o ľuďoch, ktorí si nedali povedať a vedome sa uchýlili k týmto zakázaným praktikám. Spomeňme si napríklad na príbeh Šaula, ktorý išiel k veštici, aby mu vyvolala ducha proroka Samuela: „Nato Šaul povedal svojim sluhom: »Pohľadajte mi nejakú ženu, ktorá vyvoláva duchov, pôjdem k nej a jej sa budem dopytovať.« Jeho sluhovia mu odpovedali: »Hľa, v Endore je žena, ktorá vyvoláva duchov!« Nato sa Saul prestrojil, obliekol si iné šaty a išiel ta s dvoma mužmi, k žene prišli v noci. I povedal: »Vešti mi pomocou ducha a vyvolaj mi, koho ti poviem“ (porov. 1 Sam 28, 7-8) Narodenie znetvorených detí, rôzne nešťastné udalosti pri pôrode alebo aj mnohopočetné pôrody mali mantický význam.

Oldŕich Eliáš sa vo svojom diele Mágie a demonologie ve staré Babylonii venuje tejto problematike podrobne. Medzi hlavné typy praktického babylonského okultizmu zaradzuje: mantiku (veštecká mágia), očarovanie {maleficium, súhrn ciest a prostriedkov používajúcich média, okrem inteligencie božského alebo démonického pôvodu, k ovládnutiu živého človeka alebo zvieraťa za akýmkoľvek cieľom) a theurgiu (súhrn ciest a prostriedkov, vedúcich používaním síl nehmotných inteligencií – démonov v najširšom slova zmysle – k dosiahnutiu, t.j. k ovládnutiu akéhokoľvek cieľa).

Podľa Eliáša patria medzi charakteristické črty babylonského okultizmu čarodejníci a čarodejnice a takisto viera v démonov. Už oddávna bolo čarodejníctvo chápané ako niečo, čo sa vymyká normálnym zákonom ľudskej bytosti, ktoré boli určené samou prírodou. Preto boli za čarodejníkov pokladaní najmä ľudia, ktorí sa niečím líšili od ostatných. Aj u Babylončanov boli z čarodejníctva najčastejšie podozrievaní jednotlivci s nápadným telesným zjavom. Medzi takéto telesné odlišnosti patrili napr. príliš nízky alebo vysoký telesný vzrast, neobvyklá farba pleti, rôzni mrzáci, najmä šialenci. Za znak čarodejníctva boli považované aj inak dobré vlastnosti, ktoré sa ale u konkrétneho človeka prejavili vo väčšej miere, napr. umelci, obchodníci alebo bojovníci. Takisto ženy boli považované za schopnejšie čarodejníctva ako muži, pretože žena bola vtedy chápaná ako pasívny princíp, ktorí je vo vyššej miere vystavený posadnutosti, mediumite a pod.

Démoni zastávali v babylonskej mágii významné miesto, aj keď ich pôvod je sumerský. Rozlišovanie medzi bohmi a démonmi je v babylonskom náboženstve problematické, pretože aj pred menami démonov sa na klinopisných tabuľkách objavuje hviezdicovitá značka, ktorá je typická pre bohov. No na rozdiel od bohov sú démoni voči človeku zlí a krutí a nemajú svoju stabilnú ríšu. Voči bohom sú v služobnom stave ako ich poslovia a vyslanci.

Mágia v Babylonii je témou veľmi obsiahlou. Rozsiahlosť problematiky nedovoľuje venovať sa tomuto javu do hĺbky. Aspoň v obmedzenom rozsahu podávame historický pohľad na tento jav a jeho prejavy v dvoch najvýznamnejších civilizáciách, z ktorých čerpá aj súčasná západná kultúra – Egypt a Babylónia.

Čierna mágia

Čierna farba symbolizuje a vyvoláva v človeku pocit negativity a zla. Pod pojmom čierna mágia rozumieme privodenie zla človeku pomocou démonických síl. Čiže v čiernej mágii ide o priame a chcené zlo. Exorcisti používajú slovo maleficium (privodenie zla, zlorobenie). V tomto prípade ide o také skutky alebo slová, pomocou ktorých sa niekto obracia na diabla a prosí ho, aby uškodil inému človeku. Pri malefíciu sa môžu použiť vopred pripravené predmety (špendlíky, bylinky, kadidlo a pod.) spolu s rituálmi, ktoré sa k nám prenášali z pokolenia na pokolenie s patričnými zmenami, aby sa maleficium prispôsobilo kultúre doby, v ktorej sa vykonávalo. Súčasťou rituálu môžu byť magické slová, ktoré vyjadrujú vôľu čarodejníka a sú vyslovené v mene osoby, ktorá určitému človeku želá zlo. Keď Pán Ježiš ustanovil sviatosti, spojil milosti so sviatostnými znakmi, čiže symbolické znaky s matériou. Podobne koná aj diabol, ktorý sa snaží Pána Ježiša napodobňovať a spájať „zlo“ so znakmi a rituálmi, ktoré samy o sebe nie sú škodlivé. Stávajú sa škodlivými, keď sa vykonávajú z úcty k Satanovi, ktorého človek prosí o žiadaný výsledok?

Pri čiernej mágii sa vo väčšine prípadov zvoláva na človeka, ktorému sa chce poškodiť, kliatba. Najrozšírenejšie je predmetové prekliatie.

Predmetové prekliatie – factura

Ide o najrozšírenejší prostriedok ako spôsobiť zlo. Názov je odvodený od slovesa ‚facto‘ (lat. urobiť) a znamená zhotoviť predmet zo zvláštneho a rôznorodého materiálu, ktorý má takmer symbolický význam. Je to viditeľné znamenie vyjadrujúce vôľu škodiť a je prostriedkom ponúkaným Satanovi, aby mu vtlačil svoju silu spôsobujúcu zlo. Ide o napodobeninu sviatosti, ktoré majú viditeľnú matériu, (napr. voda pri krste) ako prostriedok milosti. Tu sa používa určitý predmet prekliatia s cieľom škodiť.

Rozlišujeme dva spôsoby, ako nechať pôsobiť predmetové prekliatie na určenú osobu.
Priamy spôsob: spočíva v tom, že sa určenej obeti dá nápoj, alebo jedlo, v ktorom je zamiešaný prekliaty predmet, pripravený z najrôznejších zložiek: z menštruačnej krvi, z kostí mŕtvych, zo spáleného prachu, z častí zvierat – predovšetkým zo srdca, zo zvláštnych rastlín a tiež zo spermií. Pôsobenie zla ani tak nie je určené použitým predmetom, ako skôr vôľou škodiť skrze zásah diabla. A táto vôľa je vyjadrená v okultných formulách pri príprave zmesí.210 Na tomto mieste treba poznamenať, že práve z tohto dôvodu vzniklo požehnanie pokrmov pred jedlom, lebo kresťania už od vzniku kresťanstva žili v prostredí, kde sa robili okultné praktiky. Preto sa naši predkovia pred každým jedlom a pitím nápoja modlili slovami: „Požehnaj, Pane, tento pokrm a nápoj…“, čím poďakovali Pánovi za dary, ktoré im doprial, a zároveň mocou Pánovho požehnania sa zbavilo jedlo a nápoj prípadného prekliatia, ktoré s ním bolo spojené.

Nepriamy spôsob: druhý spôsob, ktorým môžeme spôsobiť zlo cez predmety, je tzv. nepriamy spôsob. Robí sa to tak, že dotyčný človek preklína predmety patriace človeku, ktorého chceme zasiahnuť (jeho fotografie, šaty, alebo veci, ktoré mu patria) alebo preklínať predmety, ktoré ho predstavujú: panáčikov, bábiky, zvieratá a niekedy dokonca ľudí toho istého pohlavia a veku. Ide o predmety prenosu zasiahnuté tým istým zlom, ktoré chceme spôsobiť určenej osobe. Napríklad sa postavičke, ktorá predstavuje danú osobu, vrazia špendlíky, klince a nože do častí tela, ktoré majú byť zasiahnuté u danej obete. Osoba potom pociťuje prenikavé a trýznivé bolesti v týchto miestach.

Ďalším spôsobom, ako spôsobiť zlo druhému človeku, je nechať bábiku alebo ovocie zničiť, v niektorých prípadoch zhniť. Človek praktizujúci čiernu mágiu vysloví nad predmetom magickú formulu a potom ho zahrabe do zeme s prianím, aby podobný osud postihol aj obeť. Tiež sa to deje spôsobom pálenia, že predmet, ktorý kedysi patril obeti, sa spáli so želaním a vzývaním zlého ducha, aby obeť trpela. Takto sa privodzuje utrpenie, ktoré môže viesť až k smrti.

Mnohokrát sa stáva, že prekliatie sa deje cez namotávanie rôznych nití, špagátov, vlasov, stúh a drôtov, pri ktorých, keď sa zväzujú a vytvárajú uzly, zvoláva sa kliatba a démonické sily, aby dotyčný človek bol zviazaný v konkrétnych oblastiach života. Či už ide o štúdium, medziľudské vzťahy, vzťahy v práci, v rodine atď. Rímskokatolícky exorcista Gabrielle Amorth hovorí, čoho všetkého bol svedkom počas svojej služby exorcistu: „Bolo by nekonečné rozprávať, čoho všetkého som bol svedkom a čomu by som neveril, keby som to nevidel na vlastné oči. Nájde sa všetko možné: farebné a zauzlené stuhy, pevne zauzlené chumáče vlasov, povrazy plné uzlov, geometrické obrazce nadľudskou silou husto upletené z vlny, zrazeniny krvi, kusy dreva, alebo železa, stočené železné drôty, bábiky plné rán alebo prebodnuté. Niekedy sa tiež stáva, že sa predmety neobjavia hneď po otvorení matracu, alebo vankúša, ale objavia sa až po pokropení exorcizovanou vodou.“

Pri týchto veciach môže človek upadnúť ľahko do strachu pred mágiou. Diabol je mocný a ľudí, ktorí praktizujú tieto praktiky, je tiež mnoho. No človek, ktorý žije sviatostne pod Božou ochranou, nemá dôvod báť sa. Tak vzniká otázka: Môže mi teda niekto takto uškodiť bez toho, aby som sa mohol brániť? Exorcista otec Elias Vella na túto otázku odpovedá: „Nemusíme sa ničoho báť, pokiaľ sme chránení Bohom skrze opravdivú modlitbu a sviatosti. Ak nie som pod Božou ochranou, diabol mi môže uškodiť, pretože to robí veľmi rád. Ale nemá žiadnu moc nad Božími synmi a dcérami, ktorí sú odovzdaní Ježišovi Kristovi.“

Ďalšia otázka, ktorá sa vynorí, je: Čo mám spraviť, ak je viac než isté, že to, čo mi spôsobuje problémy, je prekliatie? V žiadnom prípade sa nesmie ísť k nejakému „čarodejníkovi“, ale k služobníkom Cirkvi, ktorí už budú vedieť, čo s tým. Otec Giovanni Battista Proja sa k tomu vyjadril: „Akonáhle sa objavia prvé príznaky súženia zapríčineného démonom, je rozhodne veľkou chybou vyhľadať pomoc u mágov a spoliehať sa na ich praktiky. Keď niekto jedná týmto spôsobom, potom vlastne otvára démonovi vstupnú bránu. Preto je nevyhnutné, keď sa objavia príznaky sužovania spôsobeného démonom, vyhľadať kňaza. K náprave nevedie žiadna iná cesta.

Biela mágia

Môže sa zdať, že je to niečo prijateľné a dobré, zvlášť, keď sa tým „prinavráti zdravie“, „odvráti zlo“, nájde ukradnutá vec a pod. Na prvý pohľad to vyzerá lákavo a príťažlivo. No za týmto fenoménom je ukrytý diabol a démonické sily. Biela mágia je často omnoho nebezpečnejšia ako čierna mágia, lebo ňou môžeme byť veľmi ľahko oklamaní. Diabol tu prichádza a chce, aby sme si mysleli, že zlá vec je dobrá. Prídete k takému mágovi, alebo liečiteľovi a na stenách uvidíte sväté obrazy alebo kríž, takže sa necháte oklamať a myslíte si, že stojíte pred svätým mužom alebo ženou, ktorej cieľom je iba služba ľuďom. Zaiste, nemôžeme týchto ľudí odsudzovať, ale nemôžeme ani schvaľovať to, čo robia. Niekedy nestačí len dobrý úmysel, ale je potrebné poslúchať Boha: „Samuel odpovedal: »Azda sa Pánovi páčia celopaly a obety tak, ako poslušnosť Pánovmu hlasu? Veď poslušnosť je lepšia než obeta a poddanosť lepšia ako tuk baranov! Lebo odbojnosť je (ako) hriech čarodejníctva, svojvoľnosť je (ako) hriech modlárstva. Pretože si pohrdol Pánovým slovom, zavrhne ťa, nebudeš kráľom!«„ (1 Sam 15, 22-23).

Človek sa môže veľmi ľahko zapliesť do pasce bielej mágie vedome i nevedome. Neustále je treba zdôrazňovať, ako je dôležité utiekať sa k Božím prostriedkom (a nie k čarodejníkom), aj keď máme pocit, že tieto prostriedky pôsobia pomaly. Pán nám dal moc svojho mena, moc modlitby (osobnej i spoločnej) a príhovor celej Cirkvi. Utiekať sa k tým, ktorí maskujú svoju činnosť dvojzmyselným názvom biela mágia (čo je vždy útek k diablovi), alebo ku komukoľvek, kto odstráni prekliatie ďalším prekliatím, môže zlo len zväčšovať.

Božie slovo hovorí o démonovi, ktorý vyjde z duše, aby sa tam opäť vrátil so siedmimi ďalšími, horšími ako je sám (porov. Mt 12, 43-45). To sa stáva práve vtedy, keď sa utiekame k mágii.216 Do oblasti bielej mágie patrí i tzv. zariekavanie. Magickým spôsobom sa zariekavaním a posunkami „zariekavajú“ nielen bradavice, ale aj rôzne iné choroby. Na severovýchode Slovenska sa používa výraz „začitávanie“. Môže sa to diať tak, že dotyčný chorý človek príde sám alebo stačí, ak niektorý príbuzný prinesie niečo, čo mu patrí. „Mágia uzdravovania“ pozná mnoho spôsobov, ako prenášať chorobu človeka na zviera alebo strom, či prípadne do hrobu zomrelého, aby sa pacient uzdravil.

„Šedá mágia“ – tento typ mágie je známy všade vo svete, aj na našom slovenskom vidieku (niektorí ju volajú „mágia lásky“). Ide o to, že milujúci sa snaží k sebe pripútať milovaného. Všelijaké čarovné formuly a recepty majú zvýšiť vášeň. Veľkú úlohu pritom majú tzv. „mummis“. Ide o zmiešané blato s menštruačnou krvou alebo spermie s hlinou. Samozrejme aj tu sa pri magických úkonoch vzývajú na pomoc démonické sily.

pokračovanie v budúcom čísle

pripravil: Martin Magda

+Katka Kovaľová


Drahí naši čitatelia, 27. októbra 2011 nás predišla do večnosti naša dopisovateľka a „členka“ našej redakcie ,Katka Kovaľová.

Jej príspevkom do nášho farského časopisu som sa vždy tešil, pretože pri čítaní som si uvedomil iný rozmer a veľmi veľkú hĺbku myšlienok samotného autora, vyplývajúcu z jej pohľadu na svet. Z pohľadu mladého človeka, ktorý mal svojím spôsobom vymedzený priestor. Nevymedzovalo to však veľkosť jej duše. Nech je jej Pán milostivý!

-re-

Glória Polo

Skutočný príbeh omilostenej duše o Božom súde po smrti


Svojho Boha budeš milovať Nezabiješ – umelý potrat!

Tu som si pomyslela: Konečne si nemusím nič vyčítať, veď som nikoho nezabila. No Pán ma poučil, ukázal mi so všetkou zreteľnosťou, že som bola veľkou vrahyňou – boli to totiž nenarodené deti, ktoré som financovala, ku ktorému som donútila jedno 14-ročné dievča, ďalšie som financovala a podnecovala som k potratom, bola som vlastne finančnou zábezpekou potratov. Bola som pre tieto dievčatá dobrou tetou, ktorá im rozprávala o najnovšej móde, kupovala a predvádzala som im tričká s hlbokým výstrihom, mini dráždivé a sexi šaty. Radila som im, ako ukazovať svoje telo najviac odhalené, na hodnoty panenstva, cudnosti a čistoty som poukazovala ako na prežitok minulosti a aby sa čo najviac realizovali ako ženy. Kázanie farárov bolo spiatočnícke a hlúpe. Informovala som ich o rizikách a ochrane pri pohlavnom styku. Pritom dievča, ktoré som nahovorila na potrat, Pán poslal, aby som ho uchránila, aby som ju odvrátila od potratu, pretože umelý potrat je vražda, a teda človek, ktorý sa ho akýmkoľvek spôsobom dopúšťa je vrahom svojej vlastnej krvi a dieťaťa. Takto zabité dieťatko je veľká zápalná obeta pre satana a nášmu Pánovi to spôsobuje nesmierne bolesti ako na kríži, ktoré ním šklbú. A ešte čosi, pri potrate duša tohto dieťaťa kričí a stená veľkou bolesťou a celá nebeská klenba sa otriasa pri tomto výkriku. V pekle znejú výkriky jasotu, pretože sa otvára niekoľko pečatí a na svet je vypustených niekoľko démonov, aby zotročovali ľudí satanom k žiadostivosti, vášnivosti a pôžitkárstvu. Brodíme sa v krvi týchto neviniatok a prehliadame to. Ako bude vyzerať náš svet, ak cenou za nevinnú krv nenarodeného a zabitého dieťatka je vypustený nový démon?

Práve týmito hriechmi bola moja biela duša úplne čierna, nemala som pocit hriechu, akoby neexistoval, nebola som si vedomá toho, že im pomáham k istej ceste do pekla. Boli mi ukázané všetky detičky, ktoré som usmrtila ja sama, pretože ako zástankyňa plánovaného rodičovstva som mala vnútromaternicové teliesko a v knihe života som videla, koľko svetelných iskier pri oplodnení bolo násilne vyhasnutých a vytrhnutých z ruky Boha Otca. Až teraz som pochopila, prečo som bola stále pyšná, nespokojná, náladová, frustrovaná – premenila som sa na stroj na zabíjanie. Bola som „horenoska“, pričom som bola obyčajnou vrahyňou, aj bez pištole za opaskom. Stačí závisť, nenávisť a ostrý jazyk, ktorými môžeme človeka zabiť.

Nezosmilníš!

Teraz som si bola istá nevinou, lebo manželovi som bola verná. No hneď mi bolo ukázané, ako som manžela podviedla v myšlienkach, ako som hlbokými výstrihmi či bikinami vystavovala na obdiv svoje telo a zvádzala cudzích mužov, aby na mňa civeli a mali zlé predstavy, ako som radila iným ženám, aby boli svojmu manželovi neverné odplatiť im neveru, alebo sa dať rýchlo rozviesť. Že pred manželstvom to najprv treba vyskúšať, či si partneri vyhovujú, tiež obhajovanie homosexuality na zvieratách – až tak hlboko klesáme, že sa rovnáme zvieratám. Smilstvo totiž nie je len fyzickým hriechom, ale aj hriechom najskrytejších myšlienok, ktorých dôsledky dlhodobo pôsobia ďalej. Hriech cudzoložstva spôsobuje veľkú škodu dušiam detí, ktoré tak nenávidia nielen otca či matku, ale aj opačné pohlavie alebo opovrhujú sviatosťou manželstva a vernosťou. Dokonca sa tým deti chvália a muži si často zakladajú na svojich „trofejách“.

Nepokradneš!

Tu som si bola na čistom v nevinnosti, až kým mi Boh neukázal plytvanie v jedle, ako som vyhadzovala potraviny a pritom na svete toľkí hladujú. Pán mi k tomu povedal: „Ja som bol hladný a pozri sa, čo si ty urobila s tým, čo som ti dal – nevážila si si to a nechala si to skaziť. Bola mi zima a pozri sa, ako si sa nechala zotročiť módnymi trendmi. Povýšila si svoje telo na božstvo, preto si spoluvinníkom na veľkej biede sveta.“ Ak som o niekom hovorila zle, kradla som mu jeho česť. Tým, že som bola zlou matkou a manželkou, okradla som svojho manžela a deti o lásku a nehu, nechávala som ich v opatere televízora, videohier a počítača, ako u náhradnej matky. Olúpila som ich o pokojný domov, zabránila som im poznať Boha a žiť lásku k blížnym. Ak sama nemám súcit a milosrdenstvo a neuskutočňujem ho v praxi, potom ani nemôžem byť s Bohom, pretože Boh je Láska.

Nepreriekneš
krivého svedectva!

Ak je Boh láska a my sme plní hnevu, kto je potom naším otcom? Máme na výber len dve možnosti, nič v strede. Buď je to Boh – Láska a Pravda, alebo je to satan – knieža lži a nenávisti. To, aké skutky konáme, takého otca si aj volíme. To, koho naozaj milujeme, taký život aj žijeme. Žiadne delenie zla, klamstva, hnevu a pýchy do kategórií neexistuje. Každá lož je lož, každá nenávisť je nenávisť, neexistuje malá a väčšia, to len diabol ututláva svedomie stupňami hriechu, ale on je otec lží, klamár od počiatku, preto všetko, čo pochádza z jeho rád je lož. Napríklad ohováranie zo srandy, alebo ,,debaty o susedkách“ pri kávičke, tiež výsmech a zlé prezývky či škodoradosť na účet iných. Tieto hriechy sú také ohavné, pretože spôsobujú nielen utrpenie tým, ktorým ich adresujeme, ako komplexy menejcennosti, sebanenávisť, či nedôverčivosť, ale aj nárast niektorých hriechov u dotknutých ľudí, ako nenávisť, prejedanie sa a podobne.

A nepožiadaš
majetku jeho!

Toto je o chamtivosti, teda musím mať, alebo musím byť, ako priania majetnosti, peňazí, moci, vplyvu, až sa to často zvrhne na posadnutosť. Vtedy sa vytesnia zo života všetko ľudsky dôležité, ako priateľstvo, láska, dôvera, vďačnosť a náklonnosť, ktoré sa za peniaze nedajú kúpiť. Ak si niekoho chceme nakloniť cez peniaze, dostaneme pokrytectvo, faloš, lichôtky a predstieranú náklonnosť. Táto dychtivosť po peniazoch zanecháva opustenosť, sklamanie a frustráciu a vytrháva človeka z milujúcej lásky Boha.

Kniha života

Akonáhle sa spoja bunky našich rodičov, prebleskla iskra a z nej sa vytvorila moja i vaša duša, úplne chránená v rukách Boha Otca – a on je náš skutočný, spoločný a jediný, nežný a milujúci Otec, ku ktorému sa chce vrátiť každá duša. Preto mnohí, ktorí prežili blízku smrť, hovoria o domove, v ktorom chceli zostať a do ktorého sa chcú vrátiť a každému tento zážitok nekonečnej a pozemsky neopísateľnej lásky zmenil život. Boh nás ochraňuje 24 hodín denne a neprestáva nás milovať, aj keď my máme pocit, že nám hádže polená pod nohy, no to len vtedy, aby nás odvrátil od zlej cesty a zaviedol nás opäť na cestu života. Každá duša má preňho nesmiernu cenu, preto urobí všetko, aby nás priviedol k sebe, preto nás diabol tak veľmi nenávidí a chce nás zničiť, lebo Bohu na nás tak nesmierne záleží.

Kniha života je vlastne dvojkanálový záznam, v ktorom nielen vidíme, čo konáme, ale zároveň aj počujeme, čo si pri našich skutkoch myslíme. Preto sa v knihe života odhalí každý podvod a klamstvo, lebo nech konáme, či hovoríme jedno a myslíme si druhé, v knihe života to Boh vidí a počuje, takže sa sami usvedčíme z klamstva. Je to, ako keď niekomu poviete kompliment, ale v mysli ho dourážate. Tam je dobro aj zlo, vykonané, povedané a myslené, či zanedbané. Ako keď vám Boh dá príležitosť k dobru alebo k čnosti a vy ho z lenivosti, ziskuchtivosti či nedbalosti zahodíte. Uvidíte hriechy priznané, oľutované a odpustené, ktoré vám diabol nebude môcť vyčítať, ale aj zamlčané alebo podcenené ako nepodstatné, ktoré vám bude stále vyhadzovať na oči a za ktoré budete trpieť.

Dôležité je to, čo si o hriechu myslí Boh, a nie my, teda čo považujeme za hriech a čo nie podľa ľubovôle a vlastných krivých pravidiel – my nie sme Boh. Boh sa spýta na naše duchovné poklady a na zverené talenty, a ako sme ich zúročili a využili na šírenie Božieho kráľovstva na zemi. Či si ich opomenul a spôsobil mu tak bolesť a zármutok. Jediným kritériom Božieho súdu bude kritérium lásky, čistej, nezištnej a bezpodmienečnej lásky vo všetkých jej podobách – charite, milosrdenstve, odpúšťaní, ľútosti, štedrosti, šľachetnosti, úcte k blížnym, sebe a Bohu.

Ak sa nad sebou zamyslíš a zistíš nedostatky v ktoromkoľvek prejave kresťanskej lásky, rýchlo konaj nápravu, pretože vedz, že tvoja duša odumiera, až kým ju nezničíš duchovnou smrťou – a byť duchovne mŕtvy, byť mŕtvy za živa na veky večné je nepredstaviteľným utrpením v pekle diabolskej zloby. Tvoja duchovná smrť začína od ľahostajnosti k blížnym a ich utrpeniu, života bez ľútosti a hlbšieho zmyslu, kde je kostol trpenou nedeľnou záležitosťou, kde dobrý skutok ožobračuje a je podmienený ziskom.

On o vás bude stále bojovať, stále vám bude žehnať, posielať vám pomoc či ľudí a upozorňovať na seba. Viete, aký je Boh – Náš Otec: stojí ako žobrák na kraji našej životnej cesty a úpenlivo prosí o pozornosť, niekedy je až na obtiaž, len aby sme si ho všimli. No ak ho ignorujeme, pri súde nás nezatratí On, to my sami sa odsúdime na smrť, naše svedomie nás odsúdi. Byť katolíkom len preto, že sme pokrstení a uzatvárať pritom kompromisy so svetom, to je vlažné kresťanstvo, teda žiadne kresťanstvo. Ak si vyberiete svet, matériu, mamonu – vyberáte diabla.

No ak túžite patriť Bohu, hoci máte ako človek svoje slabosti a hriechy, odovzdajte mu celý svoj život so slovami: „Pane Ježišu Kriste, maj so mnou súcit! Odpusť mi! Dôverujem ti v každej chvíli života!“ Mocnejšie ako zlo je Božie milosrdenstvo a ak priznáš vinu, oľutuješ a napravíš svoj hriech, Boh ti odpustí a s radosťou sa ťa ujme. Preto táto duša dostala milosť, ktorá má byť milosťou pre všetkých. Nie zastrašiť, ale varovať a napraviť chce Boh, kým je čas. Máte možnosť voľby, poznáte pravdu a zákon, preto budete aj prísnejšie súdení ako tí, čo ho nepoznajú. No tí, čo nechcú počuť, a nechcú vidieť sa odsúdia sami, pretože toto je druhou šancou pre každého človeka a nielen pre kresťana, ale pre celý svet.

Toto svedectvo končím radostnou zvesťou nádeje spásy pre každého človeka, ktorá tkvie v ľútosti a priznaní si vlastnej úbohosti pred Bohom, čím ti Boh odpustí a ty sa zachrániš pred pekelným plameňom pýchy, a pri vyznaní viny vo sviatosti zmierenia, čím odhalíš Kristovmu služobníkovi diablove zámery, ktoré si vykonal – budú vymazané z tvojej knihy života a diabol tak nebude môcť na teba žalovať, ako na spolupáchateľa pred Božím súdom.
(vydané s cirkevným schválením)

pripravila: Lucia Galdunová

EXERCÍCIE (XXXII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Judášov bozk sa ukázal byť zbytočným. Ježiš sám vyšiel tlupe oproti a opýtal sa: „Koho hľadáte?“ Keď mu povedali, že Ježiša Nazaretského, sám sa prihlásil: „Ja som to!“

Ježiš je Pán situácie. Nikdy nebude možné povedať, že ho Judáš, ovládaný satanom, dostal do pasce. Nie. Ježiš má sám v rukách i teraz svoj život i svoje vlastné zajatie. „Keďže vedel všetko, čo malo na neho prísť, vyšiel im naproti“ – a dobrovoľne sa predstavil svojim nepriateľom.

Evanjelium hovorí o príhode, ktorá potvrdzuje túto Ježišovu zvrchovanosť. Keď im povedal: „Ja som to“, svätý Ján dodáva: „Cúvli a popadali na zem…“ Čo to bolo? Bol to zázrak, ozajstný zázrak? Zrazil Ježiš týchto pochopov s mečmi a kyjmi na zem svojou zázračnou mocou? Nie je to jediné možné vysvetlenie. Dokonca by nás udivovalo, pretože Ježiš nerobil nikdy zázraky pre seba, nikdy nerobil zázraky, aby zrazil ľudí na kolená, ani aby si takto vynucoval úctu. Sotva chcel zraziť zázrakom tých, ktorí ho prišli zaistiť. Na cestu utrpenia sa vydával dobrovoľne, vopred o nej hovoril a sotva si chcel pomáhať zázrakom. A predsa, keď svätý Ján hovorí: „Cúvli a popadali na zem“, vidí v tejto udalosti znak Ježišovej moci. A právom.

Keď Ježiš vykročil pevne a s odvahou pred zástup, zapôsobil mocne na tých, čo ho prišli zatknúť. Povedal tak priamo a s takou istotou „Ja som to“, že tí, čo boli v prvých radoch, cúvli. Títo ľudia, ktorí sa ozbrojili „mečmi a kyjmi“, aby sa zmocnili Ježiša z Nazaretu, sú prekvapení, keď vidia, že on sám prichádza k nim a predstavuje sa im. Inštinktívne ustúpia, prekvapení a zmätení a pritom niektorí z nich popadajú. Ježiš svojou pevnosťou a majestátnosťou ohromí tých, ktorí sa chcú vrhnúť na neho. Jeho rozhodný postoj ich uvádza na chvíľu do zmätku.

Táto udalosť nie je azda ani tak zázrak ako skôr znamenie. Svätý Ján videl v tomto znamení prejav božskej Ježišovej moci. V mohutnosti Učiteľa a v jeho rozhodnom postoji videl presvitať tajomnú prevahu a veľkosť, ktoré žiaria čímsi neodolateľným. Vo chvíli, keď ho zatýkajú, Ježiš, ktorý sa stáva väzňom, dokazuje, že je viac než človek. Ježiš to v istom zmysle priamo vyslovuje. Keď hovorí „Ja som to“, odpovedá v prvom rade tým, ktorí hľadajú Ježiša Nazaretského. Ale jeho prehlásenie môže mať aj hlbší zmysel. Grécky i latinský výraz jeho odpovede znie: „Ego simi“ – „Ego sum“ – „Ja som“. A to sú slová, ktorými sa nazval Boh sám v Starom zákone. V zjavení Mojžišovi v horiacom kríku sa Jahve nazval menom: „Ja som!“

Ježiš použil už počas verejného pôsobenia tento výraz o sebe, keď povedal: „Veru, veru, hovorím vám, prv než bol Abrahám, ja som!“ (Jn 6, 58) či vo chvíli, keď sa vydáva nepriateľom a hovorí im: „Ja som to“, nezaznieva v tejto odpovedi znova svedectvo o jeho božstve: „Ja som?“ Jeho nepriatelia nemohli pochopiť túto narážku a tento význam. Ale Ježišovo slovo je vždy mocné a jeho božská autorita, ktorá presvitá z jeho slov, zráža nepriateľov ne zem. A toto „popadali na zem“, o ktorom hovorí sv. Ján, je symbolické – títo ľudia sa proti svojej vôli ocitli v postoji adorácie. V chvíľkovom ohromení, ktoré ich núti cúvnuť a vrážať jedného do druhého, si síce neuvedomujú, čo sa s nimi deje. Ale aj tak, nezávisle od svojich zámerov, svedčia o zvrchovanej moci Ježiša…

Pri Ježišovom zajatí sa mení situácie agónie. Pred chvíľou Ježiš v modlitbách k Otcovi padol na tvár pod ťarchou skúšky, ktorá mu hrozila. Teraz, keď sa už jeho nepriatelia priblížili so skutočnou hrozbou, oni sami padajú na zem. Je tento obraz už predzvesťou celkového obrazu drámy – utrpenia a vzkriesenia? Ježiš, zavalený utrpením, stane sa víťazom. Od chvíle zajatia dáva Ježiš tušiť svoje víťazstvo. Jeho nepriatelia už začínajú uskutočňovať proroctvo, ktoré im predtým povedal: „Keď vyzdvihnete (od zeme) Syna človeka, až potom budete vedieť, kto som“ (Jn 6, 28). Teraz počuli jeho „Ja som“ a zacítili jeho skrytú moc.

Keď Ježiš aj druhý raz povedal svoje „Ja som to“, tí, čo popadali ne zem, povstali a chceli sa ho zmocniť. Vtedy Peter vytiahol meč a uderil veľkňazovho sluhu. Ohnivý Peter začal plniť svoje rozhodnutie ísť za Ježišom až na smrť – dal sa do boja za svojho Učiteľa, hotový v tomto boji s presilou zomrieť. Ale Ježiš zasiahne nemenej bleskovo: „Schovaj meč do pošvy!“ – povedal Petrovi. Táto odpoveď Petrovi je odpoveďou pre celú budúcnosť: „Neodpovedajte na násilie násilím! Násilie je vždy dielo smrti a často končí smrťou.“

Potom Ježiš hovorí Petrovi, že utrpenie patrí do plánu jeho poslania a do plánov spásy. Akoby hovoril Petrovi: „Myslíš, že nemám dosť prostriedkov a síl? Myslíš, že by som sa nevedel aj sám ubrániť? Keby som chcel, keby som požiadal, keby som povedal jediné slovo – Otec mi dá dvanásť plukov anjelov na obranu! Ale akože sa potom splnia Písma? Ako potom splním svoje poslanie?“ Ježiš sa nedáva teda zaistiť zo slabosti, lež z poslušnosti Otcovi a svojmu poslaniu. A keď už ide o silu, teraz nie je ten silnejší, kto uderí, ale ten, kto sa obetuje. Väčšiu silu prejaví ten, kto poslúcha, než ten, kto sa bije. Viac energie si žiada neodporovať, než uderiť. Ježiš je i tu tvorca pokoja, pacificus, nie zo slabosti, lež zo sily a na znak svojej sily uzdraví zraneného človeka…

Toto uzdravenie je posledný Ježišov zázrak pred Vzkriesením. Zázrak lásky, ktoré nám pripadá najťažšou a ktorú ťažko chápeme – je to zázrak lásky voči nepriateľom. Ježiš nechce, aby jeho zajatie uškodilo čo len jednému z ľudí, ktorí ho prišli uväzniť. Keď uzdravuje poraneného sluhu, ukazuje, že nepriateľovi treba nielen odpustiť, lež mu aj urobiť dobro. Tým zároveň zjavuje aj najhlbší zmysel Božej moci, ktorý sa chce uplatňovať len v láske. Ježiš neurobil nijaký zázrak, aby prekazil svoje uväznenie, nie urobil zázrak a uzdravil Melchusa…

Po tomto prejave lásky sa začalo utrpenie, ktoré sa zakončí až na kríži. „Prápor vojakov a veliteľov a so židovskými strážami zajali Ježiša a poviazali ho“, hovorí evanjelista. Židovskí vodcovia žiadali pre istotu vrchnosť, aby rímski vojaci sprevádzali ich ľudí pre prípad odporu. Celá táto ozbrojená moc je smiešna – Ježiš ani nekladie, ani nedovoľuje klásť odpor. Ježiš ukázal svoju moc, ale nepoužil ju pre seba. Jeho nepriatelia dali do pohybu vojenskú moc a zbrane, ale celkom zbytočne, Ježiš sám upozorní nepriateľov na túto neužitočnú mobilizáciu fyzickej sily: „Potom sa Ježiš obrátil na veľkňazov, veliteľov chrámu a starších, čo ho prišli zajať: Vyšli ste ako na zločinca s mečmi a kyjmi. Veď som sa každý deň stretal s vami v chráme a nesiahli ste po mne. Ale toto je vaša hodina a moc temnosti.“ Stokrát ho mohli zajať, pretože sa neskrýval. Ale nemali na to moc, lebo ich hodina ešte neprišla. Až teraz sa spĺňajú Písma a proroctvá, že Mesiáš bude trpieť ako zločinec. Satan nemohol priviesť Judáša do Getseman a urobiť koniec Ježišovmu poslaniu, kedy chcel. Taká moc mu nebola daná, až teraz nastala hodina temnosti. Boh dopúšťa pôsobenie zla, ale nedovolí zmariť svoje plány, ba aj zlo slúži nakoniec plánom.

Ježiš sa ocitol v rukách nepriateľov. „Vtedy ho všetci opustili a zutekali“, hovorí evanjelium. Pripadá nám to smutné. Ale Ježiš sám chránil svojich učeníkov a chránil aj ich útek. Veď sám povedal zástupom: „Keď teda hľadáte mňa, nechajte týchto odísť!“ Svätý Ján, ktorý o tom hovorí, pripomína hlboký zmysel tejto starostlivosti, ktorou sa spĺňa Ježišovo slovo, povedané predtým: „Tak sa mali splniť slová, ktoré povedal: Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného…“ Keď Ježiš pri poslednej večeri hovoril o učeníkoch, že nik sa z nich nestratil, iba syn zatratenia, mal na mysli stratu duše. Tu pri zajatí v Getsemanoch ide o záchranu telesného života. Ale jeho starostlivosť vyrastá z tejto lásky.

Ježiš iste s pohnutím hľadel na odchádzajúcich učeníkov. Človek, vystavený skúške, veľmi cíti, či je niekto pri ňom. Trpí dvojnásobne, keď vidí, že ho opúšťajú tí, ktorých mal rád. Ježiš prijíma aj túto ranu. Vydáva sa do rúk nepriateľov, ale chráni svojich učeníkov, aby mohli odísť. Začína vlastne dielo spásy a chce ho zabezpečiť pre budúcnosť – apoštoli sú jadrom Cirkvi a nesmú zahynúť s ním.
Ježiš ide v ústrety utrpeniu sám. Hodina mučeníctva Cirkvi ešte neudrela. Učeníci sa stanú martýrmi až potom, keď roznesú spásu na všetky strany sveta. Ježiš kráča na smrť sám. Nemá pri sebe nikoho zo svojich. Tak ho odvádzajú. Sám bude stáť pred veľradou, sám pri procese s Pilátom. Zriekol sa všetkého. Je celkom chudobný. „Propter nos et propter nostram salutea“ – „pre nás a pre našu spásu…“

+Ladislav Franc, duchovný otec

Chrám Boží – symbol Cirkvi, Kristovho mystického Tela


Milovaní bratia a sestry,
chrám je vždy domom modlitby a bránou do neba, vidíme len vonkajšok chrámu a predsa to, čo chrám oživuje, to je eucharistia – živý Kristus a zároveň aj veriaci Boží ľud, tajomné Kristovo telo. A tak aj pri pohľade na tento chrám nám ten vonkajší pohľad mnohé veci ukrýva, teda nevidíme tie hlboké základy, na ktorých stojí tento chrám. Nevidíme množstvo tehál, ktoré sú schované. A na tejto stavbe všetko je potrebné, aj tá posledná tehla, aby tento chrám držal pospolu, aby mal svoj vzhľad.

A takto môžeme povedať aj o nás veriacich – každý je potrebný v cirkvi. Pri pohľade dnes na cirkev často vidíme kňaza. Keď sa povie cirkev, hneď sa myslí na kňaza, na rehoľné spoločenstvo, ale cirkev – to sú všetci pokrstení. A tak vlastne tu treba vidieť práve veriaci Boží ľud, ktorý vytvára toto tajomné telo Krista a tento ľud spoločne putuje do prisľúbenej zeme – do večnosti, do neba, do nového Jeruzalema. A tak vlastne musíme tu vidieť v cirkvi tie základy, na ktorých všetko stojí a to dnes Kristus neviditeľný, ktorý bol prítomný vo fyzickom tele. Tridsať rokov na tejto zemi a znovu ten istý Kristus viditeľný v Eucharistii a prítomný v cirkvi, vo svojom Duchu Svätom. Všetci sme potrební v tejto cirkvi, aj tí, o ktorých často nevieme a ktorí posväcujú jednotlivé farnosti, našu cirkev. To sú vaše modlitby, obety, to sú mnohí trpiaci ľudia, aj tí, ktorí dnes tu nemôžu byť s nami, lebo sú chorí a obetujú sa za túto miestnu partikulárnu cirkev, za farnosť a obetujú sa za celú cirkev.

Keď tak pozrieme do dejín, či už Starého zákona, do starej Zmluvy, alebo pozrieme do Nového zákona, vždy človek vyhľadával miesto, kde sa posväcoval. V Starom zákone to boli tie chrámy, hlavný chrám v Jeruzaleme, kde ľud putoval. Každý veriaci žid aspoň raz v roku putoval do hlavného chrámu v Jeruzaleme a ľud staral sa o tento chrám, videl aj zničený tento chrám, jeden i druhý. Teda ľud, keď sa vrátil, či už zo zajatia babylonského, asýrskeho, začal budovať chrám. Vieme, že boli aj také časy, keď ľud prv si budoval dom a Boh vzbudzoval cez prorokov túžbu v človeku, aby budoval aj svoj chrám. Prorok Ageus takto napomínal židov, že ešte neprišiel čas budovať chrám, lebo dostavbu chrámu stále odkladali a už prišiel čas stavať vaše domy, ktoré si poobkladali a na chrám nemysleli.

A tak začali budovať tento chrám. Aj v Novom zákone, keď Kristus zomieral na kríži, tam sa rodí tajomne cirkev, teda poznáme to, keď Kristus zveruje svoju Matku Máriu Jánovi: „Hľa, tvoja Matka! Hľa, tvoj syn!“ hovorí Márii. A tu sa zrodila cirkev z Kristovho otvoreného boku. Kristus nemal žiadnych súrodencov a preto zveril svoju matku Jánovi, apoštolovi a tak vlastne tu sa rodí cirkev. V tom Kristus dokonáva svoju obetu, ktorá je otvorená až do dnešného dňa. Kristus sa znovu obetuje a v tom sa chrámová opona roztrhne napoly. Starozákonné obety sú ukončené a tento starozákonný chrám je symbolom, že už prestala táto obeta a Kristus sa obetuje v novozákonnom chráme, v cirkvi spolu so svojím ľudom.

Aj naši predkovia vždy, keď sa vracali po tureckých tatárskych vpádoch na miesto, kde žili a po svojich domoch našli len zrúcaniny, vtedy začali budovať chrámy. A okolo tohto chrámu začali budovať aj svoje domy. Teda po týchto vpádoch, keď im zostalo len rumovisko, popol, s radosťou sa pustili do stavby chrámu. A chrám bol pre nich požehnaním, teda srdcom každej obce, mesta bol a je chrám. A tak, bratia a sestry, aj my dnes možno v duchu spomíname na mnohých, ktorí budovali tento chrám. Vy, ktorí sa ešte pamätáte, ako tento chrám rástol, ako sa ťažko tento chrám budoval, v ťažkých časoch, ktoré neboli naklonené veriacemu človekovi a vlastne aj tí, čo budovali, ani nevedeli, či sa skutočne tu bude sláviť svätá omša. Keď sa stali často terčom posmechu: „Len budujte, bude to kinosála.“ Ale Boh požehnal prácu veriaceho ľudu, teda aj mnohí hovoria, že s veľkou pomocou svätého Jozefa, robotníka.

Takto bolo už v prvých okamihoch, keď vtedy pán Ungvarský, ktorého si pamätám ako staručkého kurátora, položil na akúsi stodolu tu pri kostole obrázok a povedal: „Keď svätý Jozef pomôže vybudovať tento chrám, on bude v ňom patrónom.“ A tak boli to ťažké časy, ale tu bola veľká viera Božieho ľudu, že človek koná, ale Boh požehnáva. A tak vlastne dnes ďakujeme Bohu, že tento chrám naplňujú veriaci, že nie je prázdny, lebo chrám bez veriaceho Božieho ľudu často pustne. Ale skôr, ako chrám spustne, už dávno boli zničené ľudské charaktery. Skôr ako sa zbúral chrám, už dávno v ňom padla farnosť, ale aj ľudia, vrhli sa do poroby a tak chrám je vždy miestom, ktorý pozdvihuje človeka k výšinám. Teda takto aj veríme vo svojej cirkvi, kde patríme do tajomného Kristovho tela. Cirkev, hoci bola zrodená z Kristovho boku, bola zrodená na Turíce, kedy slávime narodenie Cirkvi. Vtedy, keď Ježiš povedal apoštolom: „Choďte a učte všetky národy.“ A Pán Ježiš si povolal za apoštolov v prvom rade členov vyvoleného národa. Ale tam, pri zoslaní Ducha svätého, boli aj pohania, ľudia z mnohých národov a tak Kristus ukázal, že cirkev nepatrí nijakému národu. Cirkev je univerzálna zo všetkých národov, je duchovná. Tak si Kristus vybudoval cirkev nie na jednom národe, ale na všetkých národoch je hmotná, fyzická. Teda tvoria ju ľudia pokrstení a je duchovná, zložená zo všetkých národov sveta.

Kristus je hlava tejto cirkvi a my sme údy. Keď hlava trpí, trpia aj údy. Teda cirkev je tajomné telo, kde sme všetci pospájaní na základe testu a kde všetci vytvárame spoločenstvo a podľa toho, ako žijeme, tak žije aj cirkev. Nemôžeme povedať, že cirkev je zlá, alebo je znesvätená, to nie je pravda. Lebo cirkev je svätá, to posvätenie dáva Kristus, stále túto cirkev posväcuje. Ale že sa nám niekedy javí ako hriešna, to sme my ľudia hriešni, ktorí nevidíme svoj hriech. Cirkev a Kristus tento hriech ničí, oslobodzuje človeka od hriechu vo sviatosti pokánia. A dáva človeku svoje telo, aby sa človek vyliečil zo svojich rán po hriechu. A tak cirkev vždy zostane svätou, môže ju niekto znesvätiť, ale cirkev je vždy svätá, lebo ju posväcuje Kristus.

A tak vlastne v cirkvi ako údy prežívame všetko, svoje radosti, ťažkosti, tu naberáme oduševnenie do života a tak vlastne aj tým za tých päťdesiat rokov trvania tohto chrámu. Prv bol len posvätený, potom neskôr konsekrovaný. Tu vlastne ste prežili všetky svoje radosti života. Tu ste prichádzali so svojimi deťmi, tu ste ich dali pokrstiť, dnes už sú mnohí dospelí. Tu v tomto chráme ste sa sobášili a tu aj v duchu slov „radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ ste sa lúčili so svojimi príbuznými, so svojimi priateľmi, so svojimi známymi farníkmi nie navždy, ale na určitý čas.

V tomto chráme, kde sa zhromažďujeme ako živá Kristova cirkev, živé údy Kristovho tela, vlastne tu prežívame svoje radosti, svoje žiale, tu dostávame chuť do ďalšieho života. Kristus nazval cirkev svojou nevestou, lebo dáva život za svoju cirkev, teda Kristus hlava je ženích. A to telo cirkev to je Kristova nevesta. Takto Kristus sa stará o svoju cirkev až do konca sveta. Chrám je vždy miestom modlitby, kde sa veriaci Boží ľud zhromažďoval. Aj v čase vojen, vtedy, keď to boli vojny medzinárodné, alebo vojny medzi jednotlivými mestami, vždy Boží ľud, keď ušiel do chrámu, tu nachádzal azyl. Teda tu sa nesmelo bojovať, tu človek nachádzal opravdivý pokoj. V Božom chráme našiel človek odpustenie, teda ľudia nie tak začali si rozumieť, odpúšťať, že si povedali: „Ty si mi ublížil, ale ja ti odpúšťam“, to tak nebolo. Človek bol vždy skôr človekom nakloneným k barbarstvu – oko za oko, zub za zub. Ale veriaci človek takto povedal: „Sme na posvätnom mieste, odpúšťam ti, lebo aj Boh odpúšťa nám.“

Drahí bratia a sestry, musíme dnes uznať všetko, čo Kristus priniesol cez svoju cirkev do jednotlivých národov, kde ľudia prestali sa voči sebe správať ako vlk k vlkovi. A tak aj vy majte v úcte tento Boží chrám, milujte tento chrám, nech je pre vás živým miestom, kde sa človek stretáva so svojím Bohom.

Edita Steinová, židovka, ktorá konvertovala na katolícku cirkev, čo niesla do svojho života a teda videla jediný obraz v chráme, kde bola ako študentka so svojou priateľkou. Videla jednu starenku, ktorá kľačala v lavici a veľmi vrúcne sa modlila. A Edite zostal tento obraz v očiach a pochopila, že tento chrám je iný ako synagóga, že v tomto chráme, kde sa ľudia modlia na kolenách, žije živý Boh, v Eucharistii v bohostánku. A to bola pohnútka, že našla Boha, toho, ktorého hľadala na svojich štúdiách.

Bratia a sestry, chrám je vždy miestom posvätenia, preto keď ideme do Božieho chrámu, obliekame si nové šaty, nie aby nás ľudia videli, ale cítime, že tu sa koná zvláštne mystérium, že tu prichádza Boh a my sa odievame nielen cez vonkajšok, cez šaty, ale do Kristovho odevu, meníme svoje vnútro. Meníme samých seba s Božou pomocou. Už keď ideme do chrámu, už cez ulicu svedčíme o tom, že sa tu niečo deje, že Kristus prichádza na oltár a už cesta do chrámu je svedectvom našej viery. Aj to je povzbudenie, keď ľudia prechádzajú cez jednotlivé obce a vidia, ako sa veriaci ponáhľajú do Božieho chrámu nielen v nedeľu, ale aj vo všedný deň.

„Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.“ Tento chrám je nový, vždy na ňom bolo mnoho práce, teda každý kňaz sa snažil tu prispieť niečím, aby sme sa tu dobre cítili. Aj terajší duchovný otec za svojho pôsobenia snažil sa obnoviť tento chrám. Nie preto, aby sme mu ukázali, že na to máme, ale preto, že cítime, že Bohu patrí to najcennejšie, čo človek má najradšej a čoho sa vzdáva, to dáva Bohu. A preto tento chrám je možno taký útulný, lebo vo svojom živote okrem všetkého iného hľadáme v prvom rade Boha a vieru, ktorú sme dostali do vienka po svojich predkoch.

V Anglicku na pobreží stál chrám. Keď prišiel veľký hurikán, tento chrám padol. Jeden dôstojník sa prišiel opýtať, kedy sa bude stavať tento chrám. Kňaz, ktorý tam pôsobil, začal hovoriť o biede tohto ľudu a týmto chcel povedať, že ľud je veľmi biedny a nedokáže postaviť tento chrám. A dôstojník povedal: „Keď vy nepostavíte tento chrám, postaví tento chrám vojsko.“ Kňaz sa čudoval, ako je to možné, že vojsko postaví tento chrám v takejto malej obci a dôstojník hovorí: „Tento chrám sa nachádza na mnohých vojenských mapách, je to bod, podľa ktorého sa riadia lode siedmich morí. Tento znak je potrebný a preto chrám bude postavený. Teda, aby sa vojenské lode mohli orientovať.“

Bratia a sestry, aký je potrebný bod i ten chrám, podľa ktorého sa orientuje vojsko i jeho námorné lode. Možno si pamätáte ruiny chrámu v Richnave, keď bol front. Vtedy Nemci vyhodili tento chrám do povetria, lebo to bol znak, ktorým sa orientovali vojská a preto bol tento chrám zničený. A potom dlhé desaťročie tohto chrámu tam nebolo nič, len ruiny. Až v roku 1968 začali aj oni budovať chrám. Tam, kde chýba chrám, tam sa ľudia vzďaľujú od svojho Boha i sami od seba navzájom. Aj v jednom ruskom filme s názvom Pokánie. Tento film končí jednou vetou: „Načo je taká cesta, ktorá nevedie do chrámu.“ Lebo pútnik hľadal chrám, ale tento chrám už nestál.
Nuž, milí bratia a sestry, prajem vám, aby ste sa v tomto Božom chráme stále s radosťou zhromažďovali, aby tento chrám bol vždy miestom živého Boha, kde Boh prebýva. A miestom, kde sa ľudia posväcujú a tento chrám nie je prázdny.

Amen.

ThDr. Ján Kundrík, PhD., farár v Tisovci

Nemusíš sa báť, Bože



Postavili sme Ti chrámy …
Aby vprostred sveta drámy
povedali sme Ti:
nemusíš sa báť, Bože.

Ľudstvo, sveta pán
si Ťa ctí!
A či k svojej,
či snáď k Tvojej cti
stavia si …
… Ti?
tu chrámy …

Nemusíš sa báť, Bože,
žeby človek zabudol na Teba.

Chváliac Teba
oslavuje seba …
Nemusíš sa báť, Bože,
žeby obraz Tvoj
zo sveta vymizol.

Veď je tu človek.

A on si navykol,
že mierou Tvojej slávy
je sláva jeho …

Nemusíš sa báť, Bože …
žeby obraz Tvoj zo sveta zmizol.
Veď je tu človek,
ktorý chváliac Teba
na svoju slávu si zvykol …

Pavol Ondrík, Kluknava