Svätá omša XVI.


Tieto obetné dary prinášame preto, lebo aj Ježiš ich obetoval pri poslednej večeri. V týchto daroch je obsiahnutý celý náš život.

Chlieb je urobený z mnohých zŕn, aj my sme mnohí a máme byť navzájom jednotní ako tieto zrnká v jednom chlebe. Toto zjednotenie nemá byť iba medzi nami ľuďmi, ale aj medzi nami a Bohom. Chlieb je znakom jednoty medzi ľuďmi a Bohom, medzi ľuďmi navzájom, ale je aj znakom utrpenia. Tak ako tieto zrnká boli rozomleté, tak isto aj my sme z každej strany drvení. Chlieb je symbolom námahy: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nenavrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19). Z toho vyplýva, že v chlebe sa zjednocujeme s Bohom a s ľuďmi, ale obetujeme mu aj všetky naše bolesti, trápenia a námahy.

Víno je symbolom radosti a preto v chlebe a víne Bohu obetujeme celý náš život s jeho radosťami a starosťami. Obetu chleba a vína vo Svätom písme prvýkrát priniesol Melchizedech – kňaz a kráľ v jednej osobe, ktorý je kráľom a kňazom Salema (hebr. pokoj). On je predobrazom Ježiša Krista, ktorý je kráľ a kňaz zároveň a je kráľom pokoja (Salema).

Ak vidíme kňaza pozdvihovať chlieb, položme tam všetko, čo nás trápi, všetky naše bolesti a do kalicha dajme všetku svoju radosť. Tým Bohu dáme celý náš život. Aj preto je potrebné byť na sv. omši tak, aby som videl, čo sa deje na oltári, aby som mohol Bohu obetovať celý môj život. To, že vidím, počujem, čo sa robí na sv. omši a zároveň sa aktívne zapojím do diania, spevov a odpovedí, ma drží v aktivite, ale hlavne nie som roztržitý. Samozrejme, že aj vtedy môžem byť roztržitý, ale je to oveľa menej pravdepodobné, ako keď na sv. omši stojím ako Lótova žena.

Tieto dary sa pri premenení stanú telom a krvou Ježiša Krista. Svojimi zmyslami vidíme stále iba chlieb a víno, lebo sa nemení akcident, ale podstata. Akcident je ako prílepok na podstate. Podstata je to, čo robí vec vecou. Napr. podstata kocky je rovnaký rozmer na tri strany. Ak porušíme jednu z nich, už to nie je kocka, ale kváder. Akcident tej istej kocky je napr. jej farba. Je jedno, či tá kocka je žltá, alebo modrá. Jej podstata sa nemení. V našom prípade akcidenty (farba, váha, chuť) ostávajú, ale mení sa podstata. Sv. Augustín hovorí na adresu premenenia: „Ak pri stvorení sveta môže z ničoho Boh urobiť niečo, prečo by nemohol zmeniť podstatu niečoho na inú?“ Veď je to činnosť toho istého všemohúceho Boha, ktorý stvoril svet. V tomto prípade on používa aj nástroj, a to kňaza. Kňaz vzýva Ducha Svätého, ten spôsobuje premenu tak, ako spôsobil Ježišovo zázračné počatie v živote Panny Márie.

Max Kašparů vo svojej knihe Malý kompas viery prirovnáva premenenie k peniazom: Eucharistia je jedno z najväčších tajomstiev. Preto sa pokúsim o prirovnanie. Štátna tlačiareň bankoviek vytlačí päťtisíckorunovú bankovku. Po vytlačení ostáva bankovka v tlačiarni, jej hodnota sa rovná spotrebovanej surovine a práci vynaloženej na jej vytlačenie, teda niečo okolo päť korún. Keď táto bankovka prejde štátnou bankou, príde do vašich rúk, môžete za ňu nakúpiť za hodnotu, ktorá je na nej vytlačená. Bola teda niečo iné pred a je niečím iným po príchode do vašich rúk. Na začiatku sv. omše veriaci prinášajú dary chleba a vína na oltár a dávajú ich kňazovi. Uprostred obety sv. omše kňaz vzýva Ducha Svätého, aby sprítomnil Ježiša a opisuje sa popis udalostí zeleného štvrtka. Dochádza k prepodstatneniu a predznamenaniu Boha a pod spôsobom chleba a vína je tu prítomný Ježiš sám vo svojom tele. Telo = celá konkrétna osoba, krv = podstata života. Pri Eucharistii sa schádza spoločenstvo kresťanov, ktorí sú Bohom pozvaní pridružiť sa k Ježišovi a jeho telu. Prijímajúci má byť v stave čistého srdca, bez vedomia ťažkej viny, veriaci v Ježišovu prítomnosť vo Sviatosti Oltárnej. Svätá omša je najvyššia bohopocta a centrum kresťanského života. Eucharistia je pokračovaním vtelenia, obeťou Kristovho života, je to „tajomstvo viery“.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Najsvätejšie Srdce Ježišovo


Najsvätejšie Srdce Ježišovo, sprav srdce naše podľa Srdca svojho…

Veľkonočné obdobie sa skončilo sviatkom zoslania Ducha svätého, teda Turícami. Týmto sviatkom si pripomíname udalosť z evanjelia, kedy Duch svätý v podobe ohnivých jazykov zostúpil nad hlavu každého učeníka. A oni mohli v mnohých cudzích jazykoch a po celom svete ísť hlásať Božie slovo, každý tam, kam ho poslal Boh.

Po tomto sviatku sa v nadchádzajúcu nedeľu slávi v liturgii sviatok Najsvätejšej Trojice. Je to najväčšie tajomstvo našej viery, jediný Boh v troch božských osobách Otec, Syn a Duch svätý.

V nedeľu 19. júna bol v našej susednej obci Krížovany veľký sviatok. Primičnú svätú omšu tam slúžil novokňaz Ladislav Jeremiáš. Veď ani najstarší veriaci si nepamätajú, aby bol z tejto obce povolaný kňaz do vinice Pánovej. Veľká vďaka patrí jeho rodičom, sestre a starej mame, že ho svojou výchovou a príkladom priviedli až ku kňazstvu. Nemalú zásluhu ma na tom aj ich duchovný otec Peter, ktorý ho tiež formoval a viedol svojim príkladom a slovom, ktoré iste padlo na úrodnú pôdu. Na tejto slávnosti sme sa zúčastnili aj my veriaci z Ovčia a Víťaza. Bol to pre nás veľmi pekný a radostný duchovný zážitok. Novokňaz nás v kázni povzbudil a obohatil svojimi slovami. V závere primičnej svätej omše sme sa posilnili svätým prijímaním a prijali jeho novokňazské požehnanie. Bohu buď za to vďaka.

Boh odmenil námahu veriacich tejto obce za to, že postavili krásny kostolík, zasvätili ho úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu a požehnal im kňaza, rodáka.
Budeme sa za neho modliť, aby vytrval v svojej kňazskej službe a bol dobrým a príkladným kňazom.

Drahá Matka Panna Mária, vezmi pod svoju ochranu tohto novokňaza a oroduj za neho u svojho Syna, o to ťa vrúcne prosíme.

Mária Tobiášová, Ovčie

Rok s Bohom


Mesiac september je bohatý na sviatky, ktoré v cirkvi slávime. Je to napríklad najznámejší a u nás na Slovensku zvlášť uctievaný sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, alebo sviatok Povýšenia svätého kríža, ktorý sa nám spája so septembrom.

Ja som si vybrala sviatok možno menej známy, ktorý chcem vyzdvihnúť v tomto danom mesiaci. Je to sviatok svätých archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela. Skúsme si povedať, čo hovorí biblia a vôbec katechizmus katolíckej cirkvi o anjeloch ako takých. Anjeli sú duchovné bytosti, ktoré majú inteligenciu, emócie a vôľu, ale bez skutočného fyzického tela. Poznanie, ktoré anjeli vlastnia, je ohraničené tým, že sú to stvorené bytosti, nevedia však všetko to, čo Boh, len majú väčšie poznanie od ľudí. Sú podriadení Božej vôli.

Biblia pripisuje anjelom tieto úlohy:
– slávia Boha
– uctievajú Boha
– radujú sa z vecí, ktoré činí Boh
– slúžia Bohu
– zjavujú sa pred Bohom
– sú nástrojmi Božieho súdu
– prinášajú odpovede na modlitbu
– pomáhajú pri získavaní ľudí pre Krista
– pozorujú kresťanské usporiadanie, prácu a utrpenie
– povzbudzujú v nebezpečných časoch
– starajú sa o spravodlivých v čase smrti

Toľko biblia. Ale čo my ľudia? Máme v úcte tieto nebeské bytosti? Modlíme sa napríklad denne k svojmu anjelovi strážcovi? Uvedomíme si niekedy ich veľkú pomoc, ktorá je nám ustavične nablízku? Nie? Tak v deň tohto sviatku je na to tá pravá chvíľa. Bohatým zdrojom informácií o týchto nebeských bytostiach je množstvo kníh na túto tématiku, napríklad knižka od Billy Graham: Anjeli – tajomní Boží služobníci, alebo kniha V spoločenstve s anjelmi od Márie Stefánie della Corte Celeste, či iste mnohým známa kniha súčasnej írskej mystičky Lorny Byrneovej: Anjeli v mojich vlasoch a veľa iných titulov.

Zvlášť deti veľmi radi počúvajú o anjeloch. Skúste si na to urobiť napríklad v predvečer tohto sviatku čas a porozprávajte svojim deťom o svätom Michalovi (ktorý je zvlášť populárny u chlapcov, to viem z vlastnej skúsenosti so svojím synom. Žiadny iný obrázok sa mu tak nepáči ako ten, kde je svätý Michal.) Porozprávajte im príbeh o svätom archanjelovi Michalovi, ktorý je často vyobrazovaný s modrým ohnivým mečom, štítom, alebo kópiou. Je najbližšie stojaci k Bohu. Bol to práve on, ktorý vyhnal z neba archanjela Satanaela, ktorý sa vzbúril proti Bohu, pretože nechcel pomáhať ľuďom. Tomuto padlému archanjelovi bola odňatá koncovka el, čo v preklade znamená „Božie svetlo“ a zostalo len dobre známe Satan. Je považovaný za symbol zla a všetkého, čo nás ohrozuje. Alebo si prečítajte pasáže zo Svätého písma, v ktorých sa hovorí o Gabrielovi a Rafaelovi.

Archanjel Gabriel býva často vyobrazený ako drží v ruke ľaliu ako symbol čistoty a pravdy, ale kreslia ho tiež ako Božieho posla, ktorý drží v ruke brko a atrament. Týmto poslom v skutočnosti aj je. V Novom zákone sa uvádza ako ten, ktorý sa zjavil Zachariášovi a povedal mu o narodení jeho syna Jána Krstiteľa, taktiež oznámil Panne Márii, že počne a porodí Syna, ktorý bude Spasiteľom sveta.
Zvestuje pred narodením každému človeku jeho poslanie, ktoré mu Boh zveril v tom živote, ktorý ide prežiť. Vedie dúfajúcich rodičov k počatiu dieťaťa a pomáha rodičom s výchovou detí. Je tým, ktorý prináša dobré správy, zdravý rozum a božský súcit.

Archanjel Rafael je patrónom lekárov a cestovateľov, je vyobrazovaný v smaragdovozelenom oblečení s palicou a cestovnou flašou, ktorá sa neskoršie stala symbolom lekárnikov. Jeho meno sa skladá z dvoch slov: Rapha – doktor, liečiteľ a el – Božie svetlo. Je považovaný za archanjela uzdravovateľa, pretože práve on uzdravil na Boží príkaz Sáru a Tobiáša zo Starého zákona. Je sprostredkovateľom lásky od Boha, ktorá nás uzdravuje a lieči. Pomáha rodičom, keď sa boja o svoje dieťa. Učí vzájomnej láske medzi partnermi, aby milovali jeden druhého bez ovládania a obmedzovania. Archanjel Rafael nás učí, ako si nenechať zatemniť rozum a ako nepodľahnúť netolerancii a agresivite. Dodáva nám veľkorysosť a ukazuje nám, ako s láskou prijímať veci také, aké sú.

Skutočnosť, že anjeli sú duchovné bytosti, ktoré stvoril Boh, je neodškriepiteľná. Mali by sme veriť v ich pomoc a silu. Nemyslime si, že anjelíci patria iba k malým deťom, aby ich ochraňovali pri ich nemotorných pádoch a uchránili ich pred nebezpečným úrazom. Áno, je to tak a častokrát to vidíme, že sa tak aj deje. Ale aj my dospelí potrebujeme anjelov a možno ešte viac ako malé deti. Či už v boji s hriechom a pokušeniami, alebo v poslednej hodine nášho života. Veď nie nadarmo hovoríme pri zosnulom: „Anjeli Pánovi, ponáhľajte sa v ústrety, vezmite túto dušu a zaneste ju pred tvár Najvyšieho.“

Pamätajme, že najväčšia vec, ktorú sa môžeme učiť od anjelov, je ich okamžitá, oddaná poslušnosť Božím príkazom.

Nabudúce mesiac október.

Martina Gondová, Víťaz

ROZHOVOR

Stretávame sa na našich letných žurnalistických seminároch na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Fotograf, ktorý sa už niekoľko rokov profesionálne venuje fotografii.


Minuloročným lektorom na Network Slovakia bol Matúš Zajac. Chcel by som na začiatok, aby si sa nám predstavil napr. cez štúdiá, cez nastavenie sa na fotografiu.

Spomeniem také zlomové body, ktoré boli podstatné v kariére, aby to nebolo dlhé.
V podstate som ešte pamätníkom socialistického školstva, takže keď som išiel na strednú školu, bolo to ešte za totality. Vybral som si fotografiu v podstate nie kvôli tomu, že ma fotografia v tej dobe nejako inšpirovala, skôr som inklinoval ku maľbe a kamere. Ale rozhodol som sa, že pôjdem na fotografiu s tým, že v tej dobe sme museli ešte povinne aj praxovať, takže za mnou stála filmová tvorba Koliba. Vtedy popri štúdiách som praxoval ako asistent kamery u Ota Gajera, bolo to v animovanom filme. Mal som šťastie. Natočili sme filmy kombinované ako animácie a herecké obsadenie. Takže som chodil aj do terénu. Bola to prvá vec, kde som sa vlastne dostal ku hľadáčiku, popritom som samozrejme fotografoval. Ešte som nemal ten svoj rukopis. Druhý zlom bol v roku 1989, keď som začal spolupracovať s Tiborom Husárom ako jeho asistent, s ním som robil dva roky. Cez neho som sa v podstate dostal aj k prvej návšteve Svätého Otca Jána Pavla II. v Bratislave na letisku, Husár mi v tých rokoch vlastne vybavil akreditáciu do prvej línie. Potom som pracoval na Kolibe a spolupracoval som s rôznymi vydavateľstvami, trebárs Polygram, BMG, vydavateľstvo Kaligram a podobne, kde som fotografoval v podstate osobnosti hudobného, alebo spoločenského života na obálky.

V roku 1995 som sa rozhodol ísť študovať na FAMU. Ovplyvnil ma pán Viktor Kolář, špičkový český fotograf, ktorý vlastne za totality emigroval do Kanady, potom sa vrátil do Čiech a fotografoval Ostravu. Bol pedagógom na FAMU. Povedal mi, že škola ma naučí nielen tú mechanickú vec, ktorú som už ovládal, ale naučí ma vlastne myslieť. Bola to veľmi dôležitá veta pre mňa. Išiel som na prijímačky. Študoval som u Viktora Kolářa a u pána Birgusa, ktorí ma viedli. Vlastne bolo to tak, že každý študent si mohol vybrať pedagóga, s ktorým robil konkrétnu prácu plus ostatné predmety. Pán Šmok bol nebohý, páni Štrajt, Dias, Kozlík, Vojtechovský a ďalší významní českí fotografi. Mal som česť stretnúť sa tam s Martinom Párom a s inými osobnosťami svetovej fotografie, ktorí tam prednášali tak, ako ja prednášam tu na tomto seminári. A potom som sa rozhodol, vlastne na podnet mojej manželky, aby som sa vrátil na Slovensko. Bolo to veľmi silné životné rozhodnutie odísť vlastne zo školy, kde som mal zázemie, veľa priateľov, ktorých mám dodnes, na VŠVU do Bratislavy, kde som začal pracovať v ateliéroch pána Ľubomíra Stacha, u ktorého som vlastne skončil diplomovú prácu. A potom sú také tie moje pracovné, asi najznámejšie – pracujem s Týždňom, pracujem v politike, v parlamente, robím workshopy v Dome fotografie v Bratislave a v podstate ešte teraz som v združení Fosfotos.

Chcel som sa spýtať na časopis Týždeň, ktorý je veľmi známy. Pôsobil si tam ako fotoeditor. Čo všetko obsahuje práca fotoeditora?

Práca fotoeditora v Týždni? Do Týždňa som nastúpil v úplnych začiatkoch. Vtedy som fotografoval pre Domino fórum, kde som spoznal pána Hríba, ktorý mal myšlienku založiť časopis, týždenník, trochu na inej aj obrazovej báze, ako sú klasické komerčné časopisy na Slovensku. Bol inšpirovaný Timeom vlastne. A v tých rokoch, tuším v roku 2005 sa vytvoril štáb ľudí – pán Kušnierik, pán Hríb, pán Hanus, ja som tam bol, ešte tam fotografoval Oto Frič, pani Čobejová a ďalší. To bola úzka redakcia. Mňa oslovil Števo Hríb, či by som nechcel robiť editora, samozrejme, popritom aj fotografa, aby som viedol obrazovú časť a Oto Frič bude fotiť klasické reportáže. Bolo to veľmi zaujímavé, pretože som v tých rokoch vlastne nahovoril Števa, aby sme ťahali fotografie aj z magnumu, vlastne som to obrazovo orientoval na sociálnu fotografiu dokumentárnu. Potom som prevzal akoby líniu portrétov v Týždni, ktoré robím doteraz a myslím si, že ten rukopis je tam už jasný. Za tých pár rokov som vychoval ďalšieho môjho kolegu Borisa Németha, ktorý v tých časoch bol v prvom ročníku na VŠVU. Chcel som, aby som ho vychoval pre Týždeň. Po nejakej dobe prišiel artdirektor Robert Čere, ktorý je vlastne teraz známy tým, že vyhráva ceny Editora roku. Vlastne vo svetovom merítku to obhájil v tomto roku. Prišiel z reklamy, má trochu inú predstavu, ale v podstate sme sa dali dokopy a fungovali sme. Lenže ja som popri Týždni robil aj v parlamente. Bolo to veľmi náročné, pretože som do nejakého času bol v parlamente a potom som šiel po nociach robiť do Týždňa. Za tie tri roky som bol unavený aj psychicky, aj oči, aj celkovo, nemal som čas ani na fotografovanie. A bol tu ešte problém, že som vlastne veľa cestoval a nebol tam záskok. Dohodol som sa s Róbertom Čerem, že budem viesť fotografov a budem fotiť. Zaškolili sme vtedy grafičku a teraz je editorkou Vladimíra Pčolová. Musím povedať, že teraz to ide do konceptu, ťahajú to do takých ľahších sfér fotografie, to sociálne sa vytráca. Prišiel tam Andrej Bán, skvelý reportér, ktorý sa tiež musel obrazovo nastaviť, aby „sadol“ do Týždňa, pretože bol zvyknutý v podstate fotiť realistické reportáže. Tým, že Týždeň je trochu výtvarne obrazovo zameraný, tak sa nastavil a myslím, že v pozitívnom slova zmysle. A ešte tam fotografuje reportér Droppa, má na starosti Liptov a túto časť. Sme tam vlastne v podstate štyria fotografi plus pár externistov, ktorých voláme na fotenia hudobných koncertov, umeleckých výstav a podobných vecí. Takže je to tam teraz také vykrištalizované s tým, že pre mňa bude prioritou cez portrét robiť ešte reportáže pre Týždeň. V podstate klasické story, fotostory robí Boris Nemeth – chodí na Liptov fotografovať výrobu syra, robí tie jednoduchšie témy.

Ešte dosť dôležitá vec. Odkedy som v Týždni, je to už pár rokov, tak som v politike zažil konzervatívnu politiku, bol tam Bugár, maďarski konzervatívci, potom tam bol Paška, socialista a teraz je tam Sulík, liberál. Takže je veľmi náročné prispôsobovať sa týmto trendom. Samozrejme, každý z týchto politikov má svoj štáb ľudí, s každým musíme fungovať a je to veľmi, veľmi zložité. Teraz mám napríklad problémy nastaviť sa na Sulíka a liberálov, pretože majú tendenciu tlačiť fotografiu do tých gýčových sfér. Je tam veľa ľudí z televízie JOJ a oni majú radi tie retušované lacné fotografie.

Takže je to tam ťažké. Je to trochu proti mojej filozofii. Pri pánovi Hrušovskom som mal absolútnu slobodu a mohol som tam tvoriť, volá sa to „oči oproti očiam“. Mal som takú dôveru, že som sa mohol motať všade a hľadať motívy. Pri Paškovi to bolo trochu iné. Mal som to šťastie, že Pavol Paška bol estét, vyštudoval estetiku a zbieral moderné umenie, obrazy, takže fotografiu chápal ako obraz. Hoci bol orientovaný akoby, ja to volám „pro rusky“, nemal som problémy, naopak, komunikovali sme o fotkách z iného pohľadu. Myslím si, že som nemal až takú slobodu úplne na telo k nemu, ale mal som v podstate priestor a dostal som sa cez neho do krajín, ktoré boli pre mňa snom, Rusko, Čína, Vietnam a tak ďalej. Uvidíme, ako to bude. Teraz dosť kalkulujem, pretože sme založili združenie Phos photos, kde vlastne robíme projekty cez granty, teraz fotografujeme život bezdomovcov.

Čia bola myšlienka založiť Pho s photos?

Myšlienka založiť Phosphotos bola od Michala Fuliera. (M. Fulier bol štyri roky študentom Spoločenstva Božieho slova, poznámka redakcie). Bolo to veľmi zaujímavé, pretože Michal Fulier fotografoval cez charitu. Dostal sa do Indonézie a požiadal ma, či by som mu nerobil kurátora výstavy v piešťanskej galérii. Bola to vlaste Michalova prvá samostatná výstava. Mňa tie fotky zaujali a popri diskusiách o koncepte výstavy mi začal spomínať, že robí nejakú skupinu Phos photos so svojimi priateľmi. Spýtal som sa, kto sú tí priatelia. Hovoril mi nejaké mená a ja som mu na to povedal: „Michal, pokiaľ chceš robiť kvalitu, musíme tam nastaviť profesionálov.“ A on mi povedal: „Tak poď, vstúp medzi nás.“ Takže vlastne z tých priateľov tam ostal Andrej Lojan a ja som tam stiahol aj Laca Maďara, je tam Marián Paukov, teoretik umenia a Ivana Pástorová. Tiež vyštudovala teóriu, je tam hovorkyňa a v podstate je tiež teoretičkou fotografie. Takže sme takí vyprofilovaní. Je tam v podstate šesť ľudí. Sme v podstate otvorení aj ďalším, robíme, vlastne formujeme také diskusie, premietame fotografie. Na naše prednášky chodí okolo 70 ľudí, takže je to celkom zaujímavé. Takto chodíme po Slovensku. Teraz máme spoločnú výstavu s Michalom v Berlíne na festivale fotografie, je tam výstava Konfrontácia miest. Mám tam nafotenú Áziu a Michal západnú Európu, pripravujeme veľký projekt o Slovensku, ktorý by sme mali vystavovať 2011. Bude to ako prvá veľká spoločná výstava Phos photosu. Máme pár ponúk do rôznych galérií, kde to budeme asi deliť na dvojice, aby to tematicky sedelo.

(pokračovanie v ďalšom čísle)

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Sr. Clareta a púť slovákov k Božiemu milosrdenstvu

Chcem sa ešte vrátiť k tohtoročnej 7. národnej púti Slovákov do Svätyne Božieho milosrdenstva v Krakove. Neviem ako vy, ale mne táto svätyňa prirástla k srdcu. Určite je to aj tým, že ju požehnal dnes už blahoslavený pápež Ján Pavol II.
Mladá rehoľná sestrička. Mnohí z vás poznáte jej zvláštny zamatový hlas z vysielania rádia Lumen. Videl som ju, ako pomáha pri organizácii samotnej púte. Nedalo mi, aby som ju neoslovil, pretože jej tvár žiarila takou zvláštnou radosťou.


Predstavte sa nám.

Som sestrička Clareta z kongregácie Matky Božieho milosrdenstva. Pôsobím v Nižnom Hrušove a teraz som tu. Pripravovali sme túto púť. Som tu od utorka a tak sa snažím pomôcť k dobrému priebehu tejto púte.

Tu v Krakove ste boli v noviciáte?

Áno, tu v Krakove som bola 7 rokov. Poto, v roku 2005 sme otvorili prvú komunitu na Slovensku, takže od vtedy som už na Slovensku.

Je to silné puto, ktoré vás viaže k tomuto miestu Božieho milosrdenstva?

Áno, od začiatku som to tak pociťovala – byť na tomto mieste, v tejto komunite v Krakove, pri relikviách svätej sestry Faustíny. Na miestach, kde sa zjavoval Kristus, je veľkým darom a je to naozaj citeľné. Veľmi veľa vecí som aj ja si tu mohla prežiť s Kristom, zakúsiť jeho mimoriadne milosti. Aj vtedy, keď ľudia zo Slovenska zvlášť mi odovzdali svoje úmysly. Naozaj aj ja som bola svedkom toho, že sa diali aj zázraky, aj uzdravenia, aj obrátenia. Takže je to určite úžasné miesto.

Keď ste pocítili volanie od Pána, boli ste rozhodnutá ísť práve sem do Krakova, do tejto kongregácie?

Keď som v sebe rozoznala to povolanie k rehoľnému životu, tak som hľadala, do ktorej rehole ma Ježiš pozýva. Najprv som mala vyhliadnutú jednu rehoľu na Slovensku, jednu v Čechách. Ale potom sa mi dostala do rúk vtedy ešte skrátená verzia Denníčka sestry Faustíny a to ma najviac oslovilo. Bola som v maturitnom ročníku a vážne som sa zamýšľala nad tým, či naozaj to má byť táto rehoľa, v ktorej bola sestra Faustína. Celý rok som sa modlila k Matke ustavičnej pomoci neustálu novénu, kedy som nakoniec pocítila veľmi jednoducho v duši, nič neobyčajne, že to má byť moje miesto. Takže chcela som vstútiť do tejto rehole.

Objasnite nám, čo je poslaním vašej rehole teraz na Slovensku.

Na Slovensku sa venujeme hlásaniu posolstva milosrdenstva, teda robíme duchovné obnovy vo farnostiach, máme združenie Faustínum, ktoré aktuálne pôsobí na 14 miestach na Slovensku. A okrem toho snažíme sa to milosrdenstvo praktizovať veľmi konkrétne, zvlášť v dedinke, kde pôsobíme – v Nižnom Hrušove. Máme starších a chorých, ktorých sestričky navštevujú, nosíme im sväté prijímanie. Niektoré sestričky katechizujú a učia náboženstvo, vedú deti k úcte Božiemu milosrdenstvu. Sme otvorení pre komunikáciu s médiami, vydávame knihy. Posledným bol modlitebník bohatý na milosrdenstvo, myslím, že dlho očakávaný a potrebný pre Slovákov. Takže snažíme sa šíriť to posolstvo konkrétne a najmä život.

A odkaz pre Slovákov?

V prvom rade chcem poďakovať za to, že sú takí otvorení pre posolstvo milosrdenstva, z čoho mám osobne veľkú radosť, kedže tiež patrím k tomuto národu. Narodila som sa v Prešove. A možno poviem iba také prianie pre nich, aby sa nebáli vo všetkých životných situáciách, tých ťažkých dôverovať Pánovi, oslavovať jeho milosrdenstvo, ďakovať aj za to, čo je ťažké. A aby mali veľkú nádej na večný život s ním, pretože Faustína počas života mala možnosť byť v nebi. Teda bola si pozrieť to miesto, ako hovorí a naozaj aj vtedy potvrdila to, čo povedal svätý Pavol, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo o tom, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú…“ Aby sa tešili na to stretnutie s milosrdným Kristom.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Bože, žehnaj naše dieťa

Drahí naši čitatelia, iste mnohí z vás putovali za novokňazským požehnaním do susednej farnosti Krížovany. Pretože len malo z vás sa mohlo zúčastniť „odobierky novokňaza“, chceme vám ju v tomto príspevku priblížiť. Vtedy novokňaz kľaká pred svojich rodičov a pýta si požehnanie na svoju kňazskú cestu. Je to zvláštne, že nie rodičia si pýtajú novokňazské požehnanie, ale syn – kňaz. Takto aj v tomto obrade sa napĺňa štvrté Božie prikázanie: “Cti otca svojho a matku svoju.“



Bratia a sestry, milí hostia, bohoslovci, bratia v kňazskej službe, vy rodičia Eva a Dušan, stará mama a náš primiciat Vlado po našom, hoci oficiálnym menom Ladislav.
Písal sa rok 1984, kedy 15.septembra sa týmto rodičom Eve a Dušanovi narodil syn Ladislav na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Zaiste, títo rodičia si dávali otázku: „Čo z toho chlapca bude?“ Väčšinou sa tak ľudia pýtajú a pri krste ste obetovali svojho syna Ladislava Pánu Bohu.

„Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“

Chlapček rástol, Laco rástol a motal sa stále okolo kostola, lebo býval v blízkosti kostola a kaplnky svätého Valentína – patróna zamilovaných, ale potom kostol Povýšenia svätého kríža, lebo vlastne v tom termíne sa Laco narodil a tak tento kostol mu bol blízky. A keď prišiel čas, keď nemal kto konať službu kostolníka, tak bol to práve Laco, ktorý sa ujal a zaiste babka bola tomu príčinou, keď ho tam poslala a vlastne nasledovalo to, čo kedysi dedo začal.

Keď som prišiel v roku 1998 do farnosti, našiel som Laca ako malého kostolníčka. Bol siedmak. Laco slúžil pri oltári, pomáhal kňazovi. Niekedy stačilo jedno slovo a potom už len jeden pohľad. A on vnímal kňaza a rozumel každému gestu, čo som chcel povedať, on to urobil. Bolo vidno, že tento chlapec má záujem o kostol. Pačilo sa mu kostolníčenie, mal naozaj veľkú radosť , keď mohol slúžiť kňazovi. Bol, dá sa povedať, mojou pravou rukou. Slúžil v blízkosti mňa – kňaza. Či to boli sviatky, či to bolo v týždni, naozaj celý čas, až kým neprišiel 24. december roku 2003.

Vtedy mi prišiel vinšovať na faru, tak ako každý rok bolo zvykom, na Štedrý deň ráno. Vtedy sa mi zdôveril: „Duchovný otec, chcem vám niečo povedať. Ja chcem byť kňazom.“ A ja som povedal Lacovi tieto slová: “Ožeň še! Či nevidziš, jake to trapeňe?“ Ale on počul ten hlas, ktorým ho volal Boh: „Poď za mnou.“ Počul tie slová, ktoré vyriekol Kristus apoštolom.

Sme v roku svätého Ondreja a práve Ondrej bol ten, ktorý povolal brata Petra za Ježišom. „Poď, našli sme Mesiáša“. A Vlado počul hlas: „Poď za mnou“ a nasledoval ho. Nenechal sa odradiť, ale išiel za svojím cieľom. Roky bežali a od roku 2004, keď nastúpil do seminára, úspešne ukončil štúdium. Prišiel deň jeho kňazskej vysviacky. A my všetci sme mohli včera s radosťou vnímať jeho tvár, jeho odhodlanie. A tak prichádzame tu dnes do tvojho rodného domu, na tvoju rodnú hrudu, do domu tvojich rodičov, kde si prežil svoje detstvo, svoju mladosť so svojou sestrou Katarínou v blízkosti babky, ktorá bola vašim dirigentom, ktorá zavelila a povedala, tak muselo byť. Bohu vďaka! Bola to škola, lebo mnohokrát staré mamy sú tie, ktoré nás vedú, dirigujú. Aj ja môžem povedať, že vďaka aj mojej babke som sa stal miništrantom a neskôr kňazom.

Prichádzame dnes v historickej chvíli na tento dvor, aby sme prosili rodičov o požehnanie pre novokňaza Ladislava, aby ho požehnali na jeho ceste. Aby si išiel tam, kde ťa Pán pošle. Si poslaný do Humenného, aby si tam ľuďom hlásal Kristovu radostnú zvesť, aby si tam ukazoval, aj keď sa budeš báť a mnohokrát príde strach, ale ty budeš posilnený slovami Písma: „Neboj sa! Pôjdeš tam, kde ťa pošlem. Vyzbrojím ťa mocou Ducha, ja ti dám silu, ja ti dám odvahu a ty pôjdeš a budeš slúžiť.“ Toto je služba kňaza. Toto je úloha kňaza – slúžiť.

A tak Laco, vyprevádzame ťa dnes z tohto vášho dvora do domu Pánovho, kde prvýkrát odslúžiš svätú omšu, kde prvýkrát pred zrakmi svojich rodičov, príbuzných, svojich rodákov, svojich priateľov budeš slúžiť najsvätejšiu obetu. Si kňaz. Dostal si vzácny dar a nezaslúžený dar kňazstva. Toto kňazstvo už nikto nezmyje z tvojej duše, lebo to, čo sa včera počalo, zrodilo a dostal si pečať, je nezmazateľný znak. A tak buď verný Ježišovi, buď verný jeho Slovu. Kristovo slovo káž všade, kam pôjdeš. Nech ti Pán na tvojej ceste pomáha, aby si bol dobrým, statočným kňazom, aby si nikdy nesklamal svojich blízkych, ale v žiadnom prípade Ježiša Krista, ktorý je Majstrom, ktorý je našim Učiteľom.

Prosím rodičov, aby urobili kríž na čelo svojmu synovi. Vlado, odpros rodičov a popros o požehnanie na cestu kňazstva.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Sila a milosť požehnania (2.časť)


Očakávanie – „Predo mnou sú dobré dni, predo mnou sú bohaté dni,“ „Prajem ti dobrú cestu a šťastie, aby sa ti darilo…“, „Boh s tebou.“ Viera v dobro človeka a pre človeka, viera v Božiu priazeň a jeho vedenie. Ak totiž myslíme a očakávame len zlé, v našej mysli si to zlé privoláme tým, že dobré budeme prehliadať a zabúdať na to dobré a vo všetkom a všetkých budeme vidieť zlo a neprajnosť. Preto je dôležité myslieť pozitívne a vidieť najprv a vždy to dobré.

Zdravie – požehnaj zdravie, zvieratá a rastliny, všetko čo je dobre utvorené a stabilne postavené. Lebo Boh je najväčší a najlepší lekár, jeho starostlivosť a liečba nemá vedľajšie účinky ani nezlyháva. Ak mu budeš veriť a otvoríš mu dvere svojho srdca, vylieči ťa, no nezabúdaj, že ak ti dá dar utrpenia, robí to pre tvoje dobro a pre tvoju dušu – má vždy jasný zámer.

Radosť – požehnaj všetko, čo je dobré, dobrotu v ľuďoch a vo veciach, každý výraz radosti ľudí alebo zvierat a všetky možné radosti, ktoré ťa obklopujú. Naša viera v Krista má aj druhé meno a tým je radosť – radosť je iným menom lásky, ak nemáš lásky, nemáš radosť.

Bohatstvo – požehnaj všetky symboly bohatstva v tvojom okolí, všetko, čo je umožnené pomocou Božej štedrosti, či pomocou peňazí, alebo čo máš a všetky peniaze, čo sú na svete v obehu. Lebo aj to, čo máš a čo si kúpiš, je od Boha, on to stvoril ako semienko pšenice či raže a dal zručnosť mlynárovi či pekárovi, ktorý to upiekol a poslal do obchodu, kde si to kúpil, aby si ho požil. Peniaze sú len prostriedok ocenenia a ak ti chýbajú, pros Boha aj o ne, lebo On je Bohom hojnosti a blahobytu, no nezabúdaj, že bez blahobytu a posvätenia duše je hmotný blahobyt pre človeka zhubný ako mamona.

Úspech – požehnaj prírastky a uskutočnenia (ako budovy, mosty a športové majstrovstvá), všetky cieľové stanice vlakov, lietadiel, všetky znaky radosti a zábavy. Boh nechce, aby sme smútili, chce našu radosť a úspech, ktoré majú byť oslavou jeho štedrosti a dobroty voči nám. Len nesmieme zaspať na vavrínoch a brať jeho dobro ako samozrejmosť, či skúšky ako sklamanie v ňom – vždy ďakujme a verme jeho múdrosti. Dôvera – požehnaj dôveru ľudí a zvierat. Ak dôveruješ všetkému živému, veríš Božiemu pôsobeniu v tvojom živote. Nespochybňuješ milosť a nezneužívaj dary lásky povrchne a sebecky len pre seba. Dôvera v Boha je ako berla, ktorá nás podopiera a pomáha vo všetkom, čo konáme.

Láska a priateľstvo – požehnaj pomoc a starostlivosť, milosrdenstvo a podporu, všetky harmonické vzťahy v prírode, všetky známky spolupráce v hre či v práci, smiech, ústretovosť. Všetka dobrota v každej podobe má byť zdrojom svetla v živote, ktoré nás zbavujú strachu a beznádeje. Ak dovolíme Bohu, aby bol svetlom nášho života, pochopíme zmysel všetkého, čo nás trápi, či zneisťuje.

Vnútorný mier – požehnaj pokoj, ticho, harmóniu a tichú vyrovnanosť (ako pokojnú vodu alebo bezvetrie, horizont, hviezdy, mesiac), krásu okamihu, zvuku alebo dotyku, jasné farby a tvary, detaily v prírode alebo vyrobených objektov. Pokoj a vyrovnanosť prichádzajú od Boha ako pohladenie, sú malým semienkom v srdci človeka, ktoré klíči a zreje, a človek o tom ani nevie. Takto sa Boh prihovára – v pokoji, tichu a mieri. Zatiaľ, čo zlo kričí zďaleka a do tvojej duše prenikne ako nôž – náhle a ostro.

Spirituálny rast – požehnaj rast, vývoj a zmeny v prírode, ráno, súmrak, dráhu slnka, mesiaca a hviezd, let vtákov, pohyb vetra a vody. Takto pochopíš nesmiernosť Božích zázrakov a poriadok, akým všetko spravuje. Ak to rozpoznáš – pochopíš a uveríš.

Tento zoznam ti môže pomôcť, ak nie si zvyknutý na požehnávanie; môžeš požehnávať každú vlastnosť a každý stav každej bytosti. Používaj silu žehnania na liečenie tvojho tela, pre viac úspechu, k nájdeniu pokoja v duši, na vytvorenie lepšieho vzťahu s Bohom, svetom, voči partnerovi a deťom a budeš nositeľom mieru a pokoja.
POZOR: aby si mohol vyťažiť najviac zo žehnania, musíš sa vzdať jeho protikladu, a to kliatby. To znamená:

– nenadávať a nepoužívať škaredé slová
– o niečom pochybovať namiesto dôvery
– pochybnosti plodia strach a nedôveru, plodia pýchu a hlúposť, spochybňujú Božiu prítomnosť a všemohúcnosť v zmysle
– Boh zabudol, neexistuje
– niečo odmietnuť miesto ocenenia
– nevďačnosť za neustále dary a milosti
– bez nich by sme boli ničím
– robiť si starosti miesto očakávania v dôvere
– pochybovať o Božom pláne s nami, pripustiť chaos do jeho poriadku, nevďačnosť len pre naše narastajúce nároky
– neuznať, že Boh sa pozerá a stará sa. Kliatba nie je len vecou prekliatia osoby
– čo je vedomé zvolanie zla a spolupráca s diablom, zo závisti či nenávisti, ale aj vyslovením alebo pociťovaním takýchto zakliatí, teda hriechom, ktorým zrušíš časť požehnaní.

O čo viacej preklínaš, teda znevažuješ a spochybňuješ Božiu lásku, o to dlhšie bude trvať, kým budeš mať osoh z jeho požehnania. Každá kliatba a každé zlo sa ti vrátia stonásobne viac. Tak aj dobro – čím viac dáš, tým viac dostaneš.

Takže vám v mene Božom žehnám vašu cestu, zdravie a vyprosujem všetko dobré a ďakujem vám.

Lucia Galdunová, Víťaz

Na každé negatívum … Boh odpovedá pozitívne

Na mnohé negatívne vety, ktoré si v živote hovoríme,
má Boh kladnú odpoveď.


Hovoríš: Je to pre mňa nemožné.
Boh hovorí: Čo je nemožné ľudom, je možné Bohu. (pozri Lk 18,27)

Hovoríš: Som príliš unavený.
Boh hovorí: Pri mne nájdeš odpočinok. (pozri Mt 11,28-30)

Hovoríš: Nikto ma skutočne nemiluje.
Boh hovorí: Milujem ťa. (pozri Jn 3,16 a Jn 13,34)

Hovoríš: Nevládzem ďalej.
Boh hovorí. Moja milosť stačí, aby sa prejavila tvoja sila. (pozri 2 Kor 12,9 a Ž 91,15)

Hovoríš: Nedokážem vyriešiť toľko vecí.
Boh hovorí: Budem viesť tvoje kroky. (pozri Prís 3,5-6)

Hovoríš: Nezvládnem to.
Boh hovorí: Dokážeš všetko, keď ťa posilňujem. (pozri Flp 4,13)

Hovoríš: Som neschopný.
Boh hovorí: Ja mám moc ťa uschopniť. (pozri 2 Kor 9,8)

Hovoríš: Nemá to cenu.
Boh hovorí: Ak ma miluješ, všetko ti slúži na dobré. (pozri Rim 8,28)

Hovoríš: Nedokážem si odpustiť.
Boh hovorí: Odpúšťam ti. (pozri 1 Jn 1,9 a Rim 8,1 )

Hovoríš: Neviem si poradiť.
Boh hovorí: Uspokojím všetky tvoje potreby. (pozri Flp 4,19)

Hovoríš: Bojím sa.
Boh hovorí: Nedal som ti ducha strachu. (pozri 2 Tim 1,7)

Hovoríš: Stále som znepokojený, znechutený a sklamaný.
Boh hovorí: Zlož na mňa všetky tvoje starosti. (pozri 1 Pt 5,7)

Hovoríš: Mám slabú vieru.
Boh hovorí: Každému som dal vieru, toľko, koľko potrebuje. (Rim 12,3)

Hovoríš: Nie som dosť múdry.
Boh hovorí: Dávam ti múdrosť. (1 Kor 1,30)

Hovoríš: Cítim sa sám.
Boh hovorí: Nikdy ťa nezanechám, ani neopustím. (Hebr 13,5)

Hovor o tom ďalej, nikdy nevieš, kto to môže pre svoj život potrebovať práve dnes.

– internet –

EXERCÍCIE (XXIX. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Udalosti umučenia Pána sú mnohonásobne smutné tým, že Ježiša vydá na smrť jeho vlastný učeník. Nie nepriatelia, ale ten, ktorého ešte i pri poslednom stretnutí Ježiš osloví ako priateľa. Jeho učeník Judáš dá do pohybu ľudskú zlobu, ktoré sa zastaví až nad mŕtvym telom Pána. Judáš ho zradí.

Pri poslednej večeri sa uzatváral stáročný predobraz oslobodenia a baránka. Predobraz sa naplnil. Ježiš je skutočný očakávaný baránok a prináša posledné skutočné oslobodenie. Chce apoštolom zanechať svoju skutočnú obetu, z ktorej budú žiť ako z pokrmu hostiny. Budú musieť pristupovať k nej čistí. Umývanie nôh malo poukázať na túto Čistotu a malo ju i zabezpečiť. Apoštoli túto čistotu už majú -„…ste čistí, ale nie všetci“ (Jn 13,10). Vedel totiž, kto ho zradí, preto povedal „nie všetci ste čistí“.

Myslel Ježiš, že Judáš sa prebudí a spamätá? Myslel, že Judáš si nedá umyť nohy od toho, ktorého sa rozhodol zradiť? Petrov protest mu to umožnil. Judáš mohol odmietnuť, alebo sa aspoň pokúsiť odmietnuť. Ježiš možno chcel vyvolať u Judáša tento vnútorný otras. Judáš sa mohol zhroziť nad svojím chystaným Činom. Zradca bol však príliš ponorený do svojho úmyslu. Radšej si dal umyť nohy. Neprejavil nijaký pocit nevôle.

Ježiš má však stále pred sebou Judáša a chce ho zastaviť na ceste zrady. Uvádza z Písma myšlienku, ktorá sa apoštolom zdala nejasná. Judáš však musel pochopiť, o čo ide: „Ten, čo je z môjho chleba, pozdvihol proti mne pätu“ (Jn 13,18).


Judáš reagoval na to, že Ježiš vie o jeho zradnom zámere. Preto sa Ježiš zarmútil a s pohnutím i s dôrazom oznámil jasne neuveriteľnú vec: „Veru, veru, hovorím vám. Jeden z vás ma zradí“. Toto prehlásenie sa dotklo apoštolov. Každý z nich chce dostať uistenie, že to nie je on. Otázky padajú jedna za druhou: „Či som to ja, Pane?“ Za jedného, ktorého chce zradiť, dostáva Ježiš nové a nové uistenia od ostatných, že sú mu oddaní. V obave apoštolov prijíma Ježiš dôkaz, že ho majú radi. Zo starostlivých otázok, ktoré mu všetci kladú, vidí Ježiš ich oddanosť, a to takú veľkú, že za najväčšiu katastrofu, ktorá by ich mohla stihnúť, považujú to, keby ho zradili. Ježiš cíti, že ak už neznamená nič pre Judáša, pre ostatných je všetkým.
Najúzkostlivejšie chce zistiť zradcovo meno Peter. Chvíľu sa bojí, aby týmto zradcom nebol on. Je síce rozhodnutý zostať navždy verný Ježišovi, ale obáva sa, aby nezlyhal. To v ňom vyvoláva zmätok. Nemôže vydržať, aby sa táto neistota predlžovala. Obracia sa na Jána, ktorý je celkom pri Ježišovi: „Opýtaj sa, kto je to, o kom hovorí?“ Ján to povie Ježišovi: „Pane, kto je to?“ A Ježiš upokojuje Petrovu neistotu: „Ten je to, komu podám namočený kúsok chleba.“ A podal kúsok chleba Judášovi.

Podanie chleba Judášovi bol Ježišov posledný priateľský čin voči zradcovi. Judáš však zostal bezcitný a vytrval vo svojom pokrytectve. No videl, že je stále viac a viac odhodlaný. Nemohol sa ďalej tváriť dvojako, rozhodol sa odísť do tmy noci… Prv, než Ježiš podal kúsok chleba Judášovi, ukázal, že je pánom situácie. Adresoval Judášovi tvrdé slová, chcel ho v poslednej chvíli odvrátiť od jeho plánu zrady. Súčasne dal najavo, že táto zrada ho neprekvapuje, ani Judáš mu ju nevnucuje. Nie Judáš ho dostane z tohto sveta, Ježiš odchádza sám. Zrada nie je pre Ježiša nešťastím. Bude nešťastím pre zradcu: „Syn človeka síce odchádza, ako je o ňom písané, ale beda tomu človeku, ktorý zradí Syna človeka!…“ (Mt 26,24). Keďže Judáš nechce cúvnuť ani pred touto hrozbou, Ježiš mu priamo povie: „Urob rýchlo, čo máš urobiť!“

Ježiš chcel zapôsobiť na Judáša, aby ho odvrátil od zločinného podujatia. Skrýval to však pred ostatnými apoštolmi. Nik zo stolujúcich neporozumel, prečo mu to povedal. Judáš totiž opatroval spoločnú pokladničku. A tak si niektorí mysleli, že mu Ježiš povedal: „Nakúp, čo potrebujeme na sviatky, alebo aby dal niečo chudobným“ (Jn 13, 28-29). Ježiš hovorí celkom zreteľne zradcovi o jeho plánoch. Nevzbudzuje však pritom ani prekvapenie, ani podozrenie u ostatných. Iba ich upozornil na hrozbu zrady. Treba si zapamätať túto Ježišovu suverenitu.

V pozadí zápasu medzi Ježišom a Judášom ide o zápas medzi Ježišom a Satanom. Judáš nie je posledný protivník. Judáš je len agent veľkého protivníka. Svätý Ján vo svojej rozprave o Poslednej večeri hovorí o zlom duchu: „Vošiel do neho zlý duch“.
Keď Judáš vyjde z Večeradla, ponorí sa do tmy. Dvere sa otvorili a zas sa zatvorili. Judáš bol vonku. „Bola noc“, hovorí sv. Ján. Toto je hodina a noc temnosti. Ale Pánom nad všetkým je Ježiš.

+Ladislav Franc, duchovny otec

Veni Sancte…


… … …
Príď, Duchu svätý,

príď s vzrušením sa Božej prírody;

príď v sváre živlov, v búri národov,

v hôr šume, v jäku mora, v hneve víchru,

v stone skalísk, v bleskov jagote

a v reči hromovej… Ó, svet ten splanel

tak veľmi, spodlel v plevel ničomnosti,

je nešeredný, zhnilý k základu;

na bahno skvasili ho sluzi pekla

a priestupníci Božích zákonov,

na bahno, kaluž… Príď a vyrkni obrat,

príď, prispej verným svojim pomocou!

Vo vatre vale príď, jak k apoštolom,

tráviacim v strachu päťdesiaty deň,

si zostúpil a v ohňo-jazykov

podobe svitols´ jejich nad hlavami,

a týmto krstom, svetla pokropením

i ožiarením ihneď spôsobils´

že chúlostiví, skromní rybári

sa zrazu stali ducha bohatiermi,

i niesli smelo závet učiteľa

ku národom a plný nadšenia

hlásali umne božský jeho obsah:

ó, zostúp i dnes k pravdy vyznavačom!

Zašumej v jejich tichú izbietku,

kam utiahli sa pred návalom zloby,

čo hučí vôkol morom vzbúreným,

chtiac pohltiť i onen spásy ostrov.;

uč štekot spenených vĺn odmietať,

odvracať pádne zbesilý ich príboj;

uč obnažovať zradu, podlosť mrskať;

uč vytrvať vzdor všetkým útiskom

a príkorom a krivde, násilenstvu

až do pozdného dychu zmužile;

tak pravdu hájiť uč, oj pravdu svätú

a istú, v onen päťdesiaty deň

zoslaním Tvojím večne zaručenú…

Príď, Duchu svätý!

(P. O. Hviezdoslav 1893)