Ahoj deti!

Ak sa ti dnes nechce von,
práve na to čaká on.
Macko Pu je priateľ tvoj,
zábavy a smiechu zdroj.
Priateľstvo si veľmi stráži,
aj dobro a česť si váži.


Začiatok babieho leta nás teda poriadne prekvapil. Vietor bol síce dosť silný na púšťanie šarkanov, ale sotva sa niekomu chcelo vyjsť von, keďže bol taký studený, že nás prefúkal až do kosti. Nastal čas na rôzne aktivity vykonávané v teple domova. A u nás na 100% vyhrali rozprávky Macka Pu (Winnie the Pooh). Viete, že autorom tejto slávnej postavičky je britský spisovateľ Alan Alexander Milne? Prvá kniha o dobrodružstvách Macka Pu vyšla 14. októbra 1926.

Veselé príhody s prasiatkom, oslíkom, králikom a ostatnými priateľmi zo Stoakrového lesa nás vedia rozosmiať tak, že nás bolia brušká. A samozrejme, dokážeme ich pozerať od rána do večera. Aby nás však neboleli očká, chrbátiky a aby sa nám mamky nevyhrážali závislosťou, pripravila som si pre vás nejaké úlohy. Ako inak by som mohla, ak nie s témou Macka Pu.

Úloha 1:
O čom snívajú Macko Pu a prasiatko?

Úloha 2: Pospájaj číslice od 1 do 42 a vymaľuj obrázok.

Milé deti!
Redakcia Spektra vyhlasuje súťaž: Najkrajší obrázok z mojej farnosti.
Čo je preto potrebné urobiť? Nič ťažké. Veľa z vás už vlastní počítač, preto nakreslite vo svojom počítači (môže byť i u kamaráta, alebo v škole) nejaký pekný digitálny obrázok s horeuvedenou tématikou a pošlite ho emailom do našej redakcie, najneskôr do 31. októbra 2008. Emailovú adresu nájdete v tiráži, na začiatku časopisu.

Tri najlepšie obrázky budú odmenené!

Tešíme sa na spoluprácu!

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz

Svätožiara pre dvoch


On sa chcel stať mníchom, no pre neznalosť latinčiny ho odmietli. Ona tiež chcela vstúpiť do rehole, no predstavená jej žiadosť zamietla. Hneď pri prvom stretnutí im bolo jasné, že je to láska na celý život; o tri mesiace už boli manželmi. Nehovoríme o postavách z nejakého románu, ale o rodičoch sv. Terezky Ježiškovej, Ľudovítovi a Azélii Martinových. 19. októbra na Misijnú nedeľu budú obaja slávnostne blahorečení v bazilike svojej svätej dcéry v Lisieux. Povýšení na oltár budú nie preto, že boli rodičmi svätice, ale preto, že sami viedli svätý život. Cirkev nám ich predkladá za vzor v čase, keď sa mnohým zdá, že pravá kresťanská rodina už vyšla z módy. Zahľaďme sa teda na ich život, ktorý sa navonok nelíšil od ostatných rodín, no vo vnútri skrýval niečo mimoriadne a posvätné.

Keď sa ženil, mal už Ľudovít 34 rokov. Jeho otec bol vojakom, no syn si zvolí hodinárske remeslo a vo voľnom čase je vášnivým rybárom, niekedy poľovníkom. Každodenné omše, nočné adorácie a púte napĺňajú jeho bohatý duchovný život. Azélia je zas šikovná krajkárka a už v 22. rokoch si otvorí vlastnú živnosť na výrobu veľmi jemných a bohato zdobených alenconských krajok. Manželom sa postupne narodí deväť detí, z ktorých štyri zomrú v útlom veku. Detská úmrtnosť zostáva aj v druhej polovici 19. storočia dosť vysoká. Pani Martinová veľmi trpí stratou svojich detí, pretože posledné už ani nemohla kojiť, objavil sa jej totiž nádor. Zostalo im teda päť dcér, z ktorých najmladšia je všetkými rozmaznávaná Terezka. V manželskom páre Martinových má matka dominantné postavenie, no nesťažuje sa na pokojnú povahu jej Ľudovíta: „Môj muž je svätý človek, takého by som priala každej žene“, zvykla Azélia hovoriť. Vďaka práci a bdelému spravovaniu svojho majetku nepoznali manželia v živote núdzu. Neskôr Ľudovít predáva svoje hodinárstvo, aby sa naplno venoval obchodom svojej manželky, ktorá už zamestnáva dvadsať čipkárok.

Hoci je práce vždy dosť, prvoradá pre rodičov je výchova ich dcér. Už od útleho veku vedú svoje deti k láske k Bohu a ľuďom. Samozrejmosťou je pravidelná spoločná modlitba a čítanie Sv. písma, nedeľný pokoj dodržiavajú až úzkostlivo. Preto neskôr sv. Terezka bez obavy o rodičoch vyznáva: „Boli viac hodnejší neba než zeme.“ Rodinná liturgia a malé slávnosti ozvláštňujú všedný život a utužujú vzájomné vzťahy. Rodičia s láskou vychovávajú svoje deti, pestujú v nich prirodzené cnosti a učia ich zápasiť s vlastnými nedostatkami. Terezka v svojej autobiografii s láskou spomína na každodennú otázku svojej mamy, či už obetovala svoje srdce Ježišovi. Viera je v ich rodine čosi živé, čo dáva životu zmysel a dôvera v Božiu prozreteľnosť dáva silu k prekonaniu ťažkostí, ktoré prichádzajú. Rakovina pani Martinovú pomaly ničí, s dcérami cestuje ešte do Lúrd, no neuzdraví sa. Naopak, stav sa jej ešte zhoršuje, keď sa dozvie o smrti svojej staršej sestry na tuberkulózu. Trpí stále viac, obdobie nádeje strieda strach. Trápi ju starosť o päť nezaopatrených dcér a modlí sa, aby všetky boli sväté. Azélia svoj život dáva do Božích rúk a 28. augusta 1877 po dlhom utrpení zomiera. Najmladšia Terezka má štyri roky a táto strata mamy ju poznačí na celý život. Rodina je zdrvená, otec Ľudovít berie na seba aj úlohu matky.

Na pozvanie švagra sa spolu s dcérami presťahuje do mestečka Lisieux, kde kúpi nádherný dom s veľkou záhradou. Jeho najväčším potešením sa stáva malá Terezka, ktorú láskyplne nazýva „kráľovnička“. Berie ju so sebou na rybačky, prechádzky a popritom nikdy nezabudnú pozdraviť skrytého Ježiša v niektorom z mestských kostolov. Stačí sa jej dívať na otca a vidí, ako sa modlia svätci . Práve otec Terezku prvýkrát privádza do kaplnky Karmelu a hovorí jej o kontemplatívnych sestrách karmelitánkach. Práve do tohto kláštora vstúpia jeho štyri dcéry. Prvá Paulína, za krátky čas ju nasleduje Mária, tiež Leónia, ktorá vstupuje ku klariskám no čoskoro sa vracia domov. Pán Martin sa cíti poctený, že Pán si vyvolil jeho dcéry, no ani netuší, akú obeť bude musieť ešte priniesť. V jeden slnečný deň k nemu prichádza jeho najmilšia, sotva 15-ročná Terezka. Sadne si k nemu, objíme ho a bojazlivo vysloví svoju prosbu. Prosí ho o dovolenie, aby smela vstúpiť do karmelitánskeho rádu. Otec je veľmi dojatý, v srdci skrýva svoju bolesť no povzbudí Terezku v jej rozhodnutí a prirovnáva ju k malej kvetinke, o ktorú sa Pán Boh s láskou staral a teraz ju chce presadiť do inej, ešte úrodnejšej zeme vrchu Karmel. Keďže predstavení nesúhlasia so vstupom tak mladého dievčaťa, cestuje pán Martin s Terezkou až do Ríma k samotnému pápežovi. Nakoniec Terezke vstup do kláštora povolia. Otec ju odprevádza, pred bránou klauzúry Terezka prosí o jeho požehnanie, pričom si pred otcom kľakne. On si tiež kľaká k nej a takto dojímavo sa lúčia.

Ľudovít Martin ostáva sám s jedinou dcérou Celinou. Čoskoro naňho prídu ďalšie skúšky. V jedno ráno nastáva doma panika, Celina otca nemôže nájsť, dostal nervový záchvat a takto odišiel z domu. Po dvoch dňoch ho nájdu a dajú vyšetriť, lekár konštatuje sklerózu multiplex. Pána Martina dajú teda do ústavu pre duševne chorých, čo v tej dobe znamenalo veľké poníženie. No keď sa v Lisieux koná zbierka na nový oltár v katedrále, pán Martin zaplatí celú sumu, aby priniesol obetu svojho života na oltár Pána. Chce sa mu vo všetkom pripodobniť a hlavne v utrpení. Postupne chradne čoraz viac, je mu ešte dopriate zúčastniť sa na Terezkiných sľuboch, kde svoje dcéry vidí naposledy. Nezmôže sa už na slovo, len prstom ukáže nahor: „v nebi“, zašepká. Obeta jeho života je zavŕšená, pán Martin zomiera 29. 7. 1894, o tri roky ho jeho najmladšia Terezka nasleduje.

Manželia Martinovci sa celkom odovzdali do Božej vôle. Keď prišli skúšky, ich zbraňou bola dôvera, že hoci Pán Boh dopustí, ale neopustí; On zraňuje, ale aj rany obväzuje. Ich potravou bolo Evanjelium, ktoré brali ako živé Božie slovo, preto veľmi dobre porozumeli Ježišovým slovám: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Pochopili, že svätosť nie je výsada niektorých, ale je to povinnosť nás všetkých. K tomuto viedli aj svoje dcéry a práve vďaka ich starostlivej a láskyplnej výchove máme sv. Terezku Ježiškovu učiteľku Cirkvi a patrónku misií. Preto ich právom môžeme vzývať ako svätú rodinu, ktorá nám žiari svojím príkladom na nebi svätosti.

-ns-

Vďačnosť za sviatosti


Bolo to už viac ako pred rokom, čo išla moja dcéra Kristínka na prvé sväté prijímanie a ja som sa správala ako typická „mama kvočka“.

„Máš ten zoznam, však?“ nedala som jej pokoj, keď sme čakali v kostole pred spoveďou.
„Ak zabudneš, čo máš povedať, opýtaj sa kňaza…Počkaj, kým ťa nevyzve, aby si ľutovala… Počúvaj a pamätaj si, aké pokánie dostaneš…..“

Musím pochváliť Kristínku, že neprevracala oči, ani ma neposielala preč. Iba sa nervózne usmievala a pri všetkých mojich posledných ponaučeniach len súhlasne kývla hlavou. Keď konečne prišiel rad na ňu odhodlane vykročila ku kľakatku kde ju už čakal náš usmievavý duchovný otec a mňa, svoju ustráchanú mamu, nechala len tak stáť. Nikdy som nemala v úmysle rozbehnúť sa za ňou, a predsa som bola odrazu zaskočená, keď som ju videla ako tam tak kľačí. Zostala som zrazu sama v tichom pološere kostola a čakala. Urobila som koľko som vládala. Pomáhala som Kike s katechizmom, naučila som ju modliť sa. Teraz však moja prítomnosť bola nežiadúca. Pre starostlivého rodiča tento objav znamená veľa. Pri spovedi bola moja dcéra sama s Bohom a to, čo sa odohrávalo medzi nimi dvoma, sa ma už – úprimne povedané – netýkalo.

Keď sme neskôr obe kľačali vedľa seba v kostole, ďakovala som Pánovi za jeho odpustenie, tak ako to robievam po každej spovedi, no tentoraz to bolo iné. Neďakovala som mu za milosť preukázanú mne, ale mojej dcére. Hľadela som na kríž a vtedy som pochopila, možno prvý raz v živote, že Kristus trpel muky za moje dieťa. Aj keď som rozumom vždy prijímala, že Boh ,miluje moje deti dokonalejšou láskou než ja, predsa som si to takto nikdy predtým neuvedomovala. Hriechy mojej dcéry boli odpustené vo sviatosti zmierenia nie preto, lebo som ju JA tak veľmi milovala, ale preto, lebo ju miloval BOH. So mnou to nemalo nič spoločné.

Teraz, keď už Kristínka môže prijímať sviatosti, Boh ju bude zahŕňať darmi oveľa vzácnejšími než tie, ktoré dostávala doteraz. Vďaka tomuto som si začala stále jasnejšie uvedomovať, že moje deti patria Bohu. Ešte intenzívnejšie som si to uvedomila, keď som pred pár mesiacmi nosila pod srdcom nášho malého Martinka. Pán nás navštívil krížom, keď sme sa nevýslovne báli, že o neho prídeme a najťažšie bolo prijať Božiu vôľu a súhlasiť s ňou. Neviem či sme v tej skúške obstáli, ale nášho vymodleného člena rodiny sme pred pár týždňami priniesli pred Pána, aby prijal sviatosť krstu. Od momentu jeho narodenia som prosila Boha aby ho ochraňoval a držal nad ním ochranu ruku a nevedela som sa dočkať dňa keď príjme prvú a tak prepotrebnú sviatosť pre jeho spasenie. Nedajú sa opísať pocity aké som v tú krásnu nedeľu mala. Keď sa kňazove požehnané ruky dotkli jeho perinky a ja som počula: „..Zbav toto dieťa dedičnej viny….“ zaliala mi srdce obrovská radosť. Akú prenádhernú sviatosť nám Boh dal v krste: …“ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého…“ Či môže ešte existovať pre matku radostnejšie poznanie ako to, že v tomto momente sa jej deti stávajú Božími deťmi?!

Možno si myslíme, že svoje deti bezhranične milujeme , sme však „len“ pozemskými rodičmi. Boh ich pozná najlepšie, dáva im to čo najviac potrebujú, a miluje ich dokonca viac než my sami. Keď som potom počas svätej omše prijala Pána Ježiša, obzvlášť som mu ďakovala za to, že netrpel len z lásky ku mne, ale z lásky ku všetkým svojim deťom – aj k tým, ktoré zveril mne. Nechal sa priviazať ku stĺpu a zbičovať, aby získal odpustenie hriechov, ktorých sa moje deti ešte len dopustia. Zniesol bolesť tŕňovej koruny, aby moji maličkí mohli raz prísť do neba. A keď mu klince prenikali do rúk a nôh, aj vtedy videl tváre mojich detí a miloval ich. Prijal smrť na kríži, aby sa ony mohli tešiť novému životu.

Keď sme s manželom zvolávali na naše deti požehnanie: „Bože žehnaj naše dieťa…..“ uvedomovala som si každučké slovo a chvel sa mi hlas. Najviac som mu však v srdci ďakovala za to, že tak veľmi miluje moje deti. Svojim utrpením, smrťou a vzkriesením im náš Pán daruje svoju milosť, odpustenie a prísľub neba. A toto sú vzácne dary, ktoré by im ani úzkostlivá a najstarostlivejšia mama nemohla dať.

To čo teraz hovorím, píšem len jednou rukou, medzičasom vstal Martinko a ja ho držím v náručí, takže ďalšie myšlienky budem musieť dokončiť niekedy inokedy.

Martina Gondová, Víťaz

Naše Spektrum


Vsiedmom čísle nášho farského časopisu, ma vážení čitatelia, zaujal článok od Aničky Blizmanovej, ktorá zhodnotila prácu redakčnej rady za desať rokov jeho vychádzania. Verte alebo nie, že som ho najmenej desaťkrát prečítal. Veľmi sa mi zapáčila veta, kde zdôrazňuje, že tento časopis sa má zaujímať o prácu a dianie v našej farnosti, ako je to napísané pod jeho hlavným názvom Spektrum. Píšme o nás, o dianí okolo nás, veď námetov je veľa a tak ako sama píše, uľahčíme prácu realizačnému tímu.


Nuž ale vráťme sa k hlavnej myšlienke tohto môjho článku. Milá Anička, predstavila si nám celý tím ľudí, ktorí sa na výrobe tohto časopisu podieľajú. Je to veľmi chvályhodné. Ale ver alebo nie, my, ktorí máme na svojich pleciach viac ako šesť krížikov, týchto ľudí nepoznáme. Vieme len to, že by to mali byť naši rodáci. Preto navrhujem, keď oslavujeme 10. výročie tohto časopisu, či by nebolo vhodné, aby sme vás celý tím videli keď nie na titulnej stránke, tak aspoň vo vnútri časopisu. Čo ty na to, Martin st.? A tak by sme vedeli, kto a ako sa na tom podieľa. Je naozaj chyba dopisovateľov, že sa o dianie okolo nás málo zaujímame. Ja pevne verím, že v budúcnosti sa to zlepší.


Iba v krátkosti som sa zmienil o kvalite, ktorú tomuto časopisu dávate. Preto dovoľte, aby som vám v mene svojom ako aj ostatných čitateľov poprial veľa zdravia a trpezlivosti pri „lúštení“ našich príspevkov, ktoré vám posielame.

Imrich Jenča, Víťaz

Projekt adopcia na diaľku



Mesiac október okrem modlitby posvätného ruženca nám v tretiu októbrovú nedeľu predkladá aj ako misijnú nedeľu. V tento deň sa na celom svete koná finančná zbierka, ktorej výťažok je určený na pomoc obyvateľom chudobných krajín. Zároveň nám pripomína, že Cirkev tvorí jedno univerzálne spoločenstvo, rodinu bratov a sestier vo viere. Hoci sa misijná nedeľa spája skôr s finančnou zbierkou, nesie so sebou aj ďalšie ciele. Jedným z nich je motivácia farností, misijných skupín či jednotlivcov, aby hľadali spôsoby, ako pomôcť misiám.

Aj naše ružencové bratstvo si zvolilo na spoločnom pracovnom stretnutí horliteľov 3. marca 2008 jeden z takýchto spôsobov, ako pomôcť chudobným rodinám v misiách. Je to projekt „Adopcia na diaľku“ cez Slovenskú katolícku charitu, kde bola zaslaná žiadosť o pridelenie najchudobnejšej rodiny, konkrétne jej dieťaťa. Nakoľko je to zdĺhavý proces vybavovania, kladnú odpoveď sme dostali až 5. augusta 2008 s prideleným dieťaťom, ktoré vám na stránkach nášho časopisu Spektrum predstavujeme:
Prostredníctvom Saleziánskeho formačného strediska (QAFS) nám bol pridelený tento chlapec:

Meno a priezvisko: Klodian Cupi
Dátum narodenia: 3. november 1996
Meno otca: Pjeter
Meno matky: Age
Počet súrodencov: 6 – dvaja chlapci a štyri dievčatá
Adresa:
QAFS Qendra M. Mazzarello
S. Magda Cerovská
„BREGDET“
K.P. 1540 – TIRANA
ALBANIA

Poznámka: Veľmi chudobná, početná rodina. Otec má len príležitostnú prácu ako robotník. Rodičia nemôžu zabezpečiť všetky potreby.

Tieto deti sú jednoduché a šťastné. Prežívajú každý deň v dôvere, že Pán im pomôže. Ako píšu rehoľné sestry z komunity, „nechýbajú však ani deti smutné, hladné, nedôverčivé, netrpezlivé, atď. Vaša duchovná prítomnosť, vaše modlitby a finančná pomoc sú pre nás a pre celú chudobnú osadu veľkým darom. Peniaze, ktoré od vás prichádzajú, patria učenému dieťaťu na vzdelanie pre jeho lepšiu budúcnosť.“ Adopcia končí po ukončení všetkých štúdií dieťaťa, ktoré oznámi SKCH.

Sestra z komunity Magda Cerovská v mene všetkých, ktorí tam pôsobia aj v mene rodičov tohto chlapca ďakuje a v modlitbách od Pána Ježiša na príhovor jeho Matky Márie vyprosuje pre naše RB hojnosť Božích milostí, darov Ducha Svätého. „Nech Pán žehná aj Vaše rodiny, nech On je Vašou silou.“

Emília Uličná, Víťaz

Naše ružencové bratstvo

„Milujte Máriu, lebo je vašou Matkou a vy ste jej deti.“
(Sv. Otec Ján Pavol II.)


S ružencom v rukách a piesňami na perách sme 17. augusta putovali k našej nanebovzatej Matičke na Staré Hory. Cesta nám rýchlo ubehla, takže sme stihli aj sv. omšu o siedmej hodine v bazilike. Nepotešil nás však oznam, že slávnostná sv. omša sa kvôli počasiu nebude konať na tradičnej Studničke. Nám to však nedalo, aby sme nepozdravili Matku Božiu i našu, ktorá nás sem s otvoreným náručím volá k sebe. Za celé spoločenstvo predniesla prosby naša pani Iskrová. Modlili sme sa za mládež, ktorá nevie nájsť pravý zmysel života a tiež za celé Slovensko, aby naša viera bola živá a pravá. Takto posilnení na duši, ale aj na tele vodou zo Studničky sme sa vrátili do baziliky.

Modlitbu ruženca vystriedala slávnostná sv. omša, ktorú celebroval vdp. Spuchľák, riaditeľ nášho obľúbeného rádia Lumen. Keďže sme zvyknutí na bohatý duchovný program, aký býva na odpustoch v Levoči alebo pri sv. Anne, boli sme trocha sklamaní. Tešili sme sa na povzbudivé slová otca biskupa Baláža, ten však neprišiel. Taktiež mnohí pútnici, ktorí chceli prijať sviatosť zmierenia, ostali bez nej, pretože im ju nemal kto vyslúžiť. Paradoxne jediným tradičným znakom púte zostali iba nákupné stánky pred kostolom.

Zarmútení z pocitu, že mariánske púte pomaly zanikajú, sme sa vracali domov. Uvedomili sme si však, že aj na nás záleží, aby tieto prejavy ľudovej zbožnosti ostali v Cirkvi živé, keďže nám prinášajú toľko duchovného úžitku a posilnenia vo viere. Veď ku komu by sme šli, ak nie k našej nebeskej Matke, o ktorej „nikdy nebolo počuť, aby niekoho opustila, keď ju s dôverou vzýval o pomoc“.

Rok 2008 sa nesie v znamení 150.-eho výročia zjavení v Lurdoch. Svätý Otec Benedikt XVI. v septembri navštívil toto milostivé miesto, aby ako sám povedal, „načerpal novú silu z oblažujúceho úsmevu nepoškvrnenej Panny“. V sobotu večer predsedal mariánskej sviečkovej procesii spojenej s modlitbou ruženca svetla na námestí pred lurdskou bazilikou. Znova vyzval k opätovnému objaveniu ruženca ako najsilnejšej zbrane proti nepriateľovi.

Naša farnosť nasledujúc jeho výzvu sa 20. septembra zúčastnila na modlitbe ruženca prostredníctvom rádia Lumen. Veriaci sabinovského dekanátu zaplnili celú katedrálu sv. Alžbety v Košiciach. Mali sme možnosť vyspovedať sa pri viacerých kňazoch a čo nás obzvlášť povzbudilo, spovedal aj otec arcibiskup Tkáč. Po sv. omši posilnení eucharistickým Kristom sme sa začali modliť tak vzácnu a dôležitú modlitbu ruženca, vysielanú cez éter rádia Lumen pre celé Slovensko. Dokonca tri zástupkyne našej farnosti sa predmodlievali tajomstvá, tak sme sa mohli ešte plnšie zahĺbiť do sladkého odriekavania Zdravasov nebeskej Matke. Mysleli sme pri tom na našich drahých doma a zahrnuli sme ich do svojej úprimnej modlitby. Určite sa potešili aj naši starí a chorí, pre ktorých sa vysielanie rádia Lumen stalo nenahraditeľnou súčasťou každého dňa. Naplnení radosťou a pokojom sme sa potom vrátili k našim blízkym, ktorí boli tiež radi, že nás mohli počuť v rádiu.

Opäť sme si mohli povedať, že náš východ ešte žije úctou k Panne Márii. Aby neostalo iba pri slovách, skúsme jej prejaviť našu lásku a oddanosť aj účasťou na októbrových pobožnostiach pri modlitbe ruženca. Veď sami vidíme, ako to naša farnosť potrebuje. Musíme sa opäť vrátiť k účinnej modlitbe posvätného ruženca, ktorú tak naliehavo odporúčala Matka Božia pri svojich zjaveniach vo Fatime, aby v našich rodinách zavládol pokoj, porozumenie a pravá láska.

A. Uličná, Víťaz

ROZHOVOR

Stretli sme sa iba tak pracovne na fare. Medzi inymi témami zaznela aj téma o mladých ľuďoch, „mladých kresťanoch“. Nedalo mi a tak som sa spýtal duchovného otca na birmovku u nich vo farnosti.


1. Čo pre kňaza znamená, keď sa povie, že bude vo farnosti birmovka?

V prvom rade zodpovednosť za tých, ktorí príjmu túto sviatosť, a taký záväzok, aby čo najlepšie ich pripravil na vstup do osobného kresťanského života.

2. Máte stanovené limity, kedy by sa birmovky mali konať?

Pre farnosti menšie je limit po piatich rokoch a pre väčšie farnosti je každý rok alebo obrok. Presne je to určené v synodálnych dokumentoch.

3. Je stanovený aj počet birmovancov?

Nie je stanovený. V našej farnosti aby sa tak trošku viac venovalo mladým, tak chcem robiť birmovku každý rok. Teraz síce s prípravou a rekonštrukciou kostola sa to trošku pretiahlo na dva a pol roka, začali sme v jeseni 2005 a až teraz bola birmovka, ale ináč by som chcel, aby v našej farnosti bola každý rok. Je lepšie, ak je menší počet birmovancov, lebo sa im dá viac osobnejšie venovať.

4. Kto všetko Vám s prípravou birmovancov pomáha?

Jeden rok nám pomáhali animátori – mladí boli rozdelení do skupiniek po desiatich alebo deviatich a posledné mesiace sme mali už len spoločné stretnutia.

5. Animátorov si vyberáte vy alebo už máte takých stabilných?

Sú to takí aktívni mladí, ktorí majú trošku záujem o náboženstvo, o vieru, o duchovný život, čiže takí aktívnejší mladí ľudia, ktorí sú angažovaní vo farnosti.

6. Ako prebieha príprava?

Každá skupinka sa dohodne na termíne stretnutia raz do týždňa. Stretnutia prebiehajú na fare alebo v domoch birmovancov, podľa toho, ako sa dohodli. V niektorých skupinkách to išlo lepšie, v niektorých skupinkách boli problémy, stretávanie bolo také komplikovanejšie. Ideálny stav jednoznačne nikdy nebude. Okrem týchto stretnutí sme mali pre nich každý piatok sv. omšu. Na sv. omši sme preberali nejakú tému – vierouka, mravouka, sviatostný život v božej milosti, čiže sú to tri časti katechizmu. Ja som to rozoberal na sv. omši aj kvôli tomu, aby aj ľudia starší, ktorí prídu na sv. omšu si zopakovali a tak trošku obnovili svoje poznanie. Jeden rok sme pre nich robili kurz Filip, ktorý viedla Kojnonia Jána Krstiteľa. Boli sme tiež na spoločnom zájazde v Košiciach na Furči, kde bolo svedectvo bývalého narkomana Gorana v rámci toho, že sme brali 5. božie prikázanie Nezabiješ. Trošku možno bolo treba viac sa venovať, urobiť nejaký výlet, zájazd, nejakú možno aj turistiku. Cítim, že tam malo byť viac, lenže sa robila rekonštrukcia kostola a dve veci naraz sa nedali robiť tak intenzívne. Pre dnešných mladých jednoducho nestačí to, že im dáme otázky katechizmu, ako to bolo niekedy. Dnes treba viac sa im venovať, je potrebný osobnejší kontakt, osobnejšie približovanie sa k sebe a viac vzťahu. Keď mám vzťah k niečomu, mám o to záujem, je mi to bližšie, vtedy skôr možno obstojím v dnešnej dobe.

7. Ako prijímali katechézu?

Katechéza bola viac menej metódou dialógu. Rozoberali sa témy jednak cez dialóg, cez možnosť otázok, niekedy aj veľmi zaujímavých a išlo to tak viac do hĺbky. Čiže nie iba čisto otázka – odpoveď a to sa naučíme, ale ideme na nejakú tému a ideme do hĺbky a môžu mať na danú tému aj svoje pripomienky, mať svoje otázky. Niekde to fungovalo lepšie, niekde horšie. Bol som na niektorých stretnutiach v skupinkách, kde som bol naozaj veľmi povzbudený a kde sme zašli naozaj do takých otázok, do hĺbky, najmä keď sme preberali prikázania, že skutočne bolo vidno, že mali o to záujem. Čo sa týka vierouky, kde je viac filozofia a teológia, tak tam možno to až také zaujímavé nie je v tom zmysle, že mnohé veci sú pre nich také transcendentné, také príliš nadprirodzené, príliš filozofické a teologické, tak to možno tak trošku haprovalo. Čo sa týkalo morálky, prikázania božie, cirkevné, tak tam bol ten dialóg oveľa živší.

8. Čo sa týka teológie, ako mladí vnímajú to tajomné? Majú mladí s tým problém?

Ja som tak cítil, že čo sa týka viery, tak tá tradičná viera je už za nami. Jednoducho tam je cítiť, že oni už napr. taký ruženec, týždňová omša, že toto už je kdesi inde, že to už neberú tak vážne. Pre starých ľudí je sv. omša vrcholom. U mladých cítim, že sa im niektoré veci zo života vymykajú, možno preto, že doba je iná, modernejšia, mnohé pohľady na dobu sú iné, nie také nevedecké. Teraz mnohé veci sa proste vnímajú úplne iným spôsobom. Vezmime si napr. požehnanie hromničiek. Ich toto už neoslovuje v zmysle, že by sa báli hromov bleskov, lebo to už je vyriešené vedecky hromozvodmi a podobne. Je pravdou, že treba hľadať hlbšie vysvetlenie hromničky ako symbolu prítomnosti Krista ako svetla pre náš život, čiže ísť do duchovnej hĺbky tohto symbolu hromničky. To len ako príklad. To vidím vo všetkom aj v otázkach náboženstva. Keď sme na konci mali písať motivačné listy, v ktorých mali napísať svoj pohľad, čo im dala tá príprava, tak mnohí napísali, že mnohé veci tak nechápali, lebo iste detské chápanie je iné ako keď má šestnásť, sedemnásť, osemnásť, devätnásť, dvadsať rokov. Ja som mal biromovancov, ktorý každý jeden najmladší budú mať teraz v lete cez prázdniny osemnásť rokov. Ale boli tam aj takí, čo už mali dvadsať resp. budú mať v jeseni dvadsiatku. Čiže už sú vo veku, kedy môžeme hovoriť o zrelosti. Ja som aj pri tejto súvislosti rád, že sa nám podarilo vďaka rekonštrukcii kostola posunúť ten ročník prípravy na tretí ročník strednej a učňovskej školy. Aj keď je tam taká konfrontácia, že už začínajú robiť vodičáky atď., ale už ináč rozmýšľajú. Je to iné, ako keď niekto tam ide pätnásťročný.

9. Motivačný list je súčasťou nejakej osnovy?

To je taká inšpirácia z internetu z jednej farnosti, neviem už, ktorá to bola. Oni od birmovancov žiadali motivačný list a ja som to využil a dal tomu troška aj niečo svoje. Do toho motivačného listu majú napísať po prvé prečo idú k birmovke, čo je hlavný dôvod, čiže podať vlastné svedectvo. Niektorí napísali povrchne, ale boli tam aj takí, čo písali fakt úprimne, že zo začiatku ani vôbec nevedeli, že načo je tá birmovka, proste ide sa tak ide sa. Ďalšia otázka, na ktorú majú odpovedať je, čo im príprava na sviatosť birmovania dala. Potom je tam okruh, akého patróna si vybrali, birmovné meno, mali o ňom niečo napísať z jeho životopisu a čo obdivujú alebo chcú nasledovať. Štvrtá otázka bola, koho si vybrali za birmovného rodiča a prečo. Tieto motivačné listy mám odložene a dokonca pred birmovkou biskup niektoré aj pozeral. Niektoré boli veľmi úprimné, niektoré boli ozaj urobené, len aby boli urobené. Akceptujem, ale to je asi vždy individuálne. Niekto to zoberie vážnejšie, niekto menej vážne. Ale je to svedectvo, lebo ja som povedal, že ja si to odložím na fare a je to svedectvo vaše, kedykoľvek sa to bude dať vybrať a ukázať.

10. Je tá príprava pre nich náročná?

Hlavný princíp birmovky a ja som im to aj vysvetľoval, že oni sa slobodne pre ňu rozhodujú. A farár farnosti on im má pomôcť pri tejto príprave dostať sa bližšie i cez poznanie a najmä cez vytvorenie vzťahu k Bohu a k cirkvi. To je základný princíp. Ja som im to tak stále hovoril, že ja musím vidieť, že ty máš o to záujem, obrazne povedané musíš ma presvedčiť. Keď neukážeš niečo, to ja nevidím. Ako ja môžem vidieť do tvojho srdca, že ty to myslíš úprimne napr. keď prídeš na tú birmovaneckú omšu, keď prídeš na ruženec pred omšou, účasť na stretnutiach, no a trošku aj vedomosti. Pričom nie je hlavné gro tej prípravy vedieť celú teológiu, lebo všetko len Pán Boh vie, ale čo najviac sa snažiť spoznať, lebo nemôžem milovať, čo nepoznám.

11. V rámci dekanátu je problém nasadiť latku tej náročnosti vyššie?

Ľudia hneď zbadajú, že niekde tá birmovka je ľahšia. My máme vzor v dekanovi. Náš dekan v Sabinove to berie ozaj veľmi poctivo a stále s birmovancami robí dvojročnú prípravu. Keď počúvame, čo všetko on robí, aké aktivity pre nich okrem tých sv. omší, ktoré majú pre birmovancov a mládež, okrem toho, že majú stretká v skupinkách. Pomáhajú mu saleziánski animátori. Spoločenstvo Dom Júdov v Sabinove mu pomáha, majú svoje skupinky. Okrem toho on ich bral napr. na víkendové pobyty na Drienicu do saleziánskeho domu, ktorí tam je. Oni vlastne víkend sobota, nedeľa strávili v takom spoločenstve, kde sa dalo trošku viac aj kamarátsky, aj ľudsky, aj duchovne prežívať. čo je veľmi náročné a treba obdivovať dekana. Samozrejme nemohol by to robiť, keby nemal pomocníkov kaplánov a pomocníkov animátorov. Problém birmovnej prípravy vo farnostiach je nájsť pomocníkov, ktorí sa chcú obetovať, lebo to je obrovská drina pre nich pri všetkých svojich aj rodinných aj pracovných aj duchovných povinnostiach. Keď sa dá nájsť, je to veľká výhoda.

12. Tá cesta k mladým, resp. k duši toho mladého človeka je skôr cez taký individuálny prístup, nie cez teóriu, ale skôr cez praktický život?

To musí byť prepojené. Hovoríme aj teoreticky, aj o poznaní, o pravdách, ktoré veríme a ktoré prežívame v srdci a potom, že sa snažíme tieto pravdy žiť, ale najmä individuálny prístup. Jednoducho to cítim, že ako náhle nie sme kamaráti, neprijmú odo mňa nič. Samozrejme kamaráti v zmysle, že niečo chcem dosiahnuť, v zmysle nejakých pravidiel, nejakých mantinelov chcem to dosiahnuť.

13. Boli ste spokojný s prípravou a vôbec tak všeobecne?

Môžem povedať jedno: čo som vládal dať do tejto birmovky ja osobne som sa snažil dať. Vo svojom svedomí cítim, že som urobil, čo sa dalo urobiť. Už ďalej to zostáva na milosť božiu a na nich. Takisto som bol rád, že sme mali aj animátorov, lebo počas tej rekonštrukcie som ich potreboval, lebo ja som fakt nestíhal aj tu aj tu. Takže som rád, že aj tí animátori pomohli a už aj pri tej ďalšej birmovke plánujeme využiť práve skupinkový model, kde aj ja medzi nich chodím. Je to jednoznačne silnejšie, keď je individuálny prístup, je to osobnejšie, viac je tam dialógu, je tam otvorenosť. V mase sa ťažko otvára. Keď sa vytvorí dobrá skupinka, tak tam môže byť potom veľká komunikácia a práve v komunikácii sa objavujú nové veci.

14. Dá sa dosiahnuť v príprave birmovancov nejaká jednotnosť v rámci dekanátu?

Musíme rešpektovať špecifiká danej farnosti. Jednoducho nedá sa naprogramovať, napr. musia byť skupinky, keď niet pomocníkov. Kňaz musí objaviť, aký spôsob u tých jeho mladých môže fungovať.

15. Čo by ste povedali na záver.

Čo môžem zo svojej strany urobiť pre mladých, pre birmovancov? Snažiť sa urobiť a dôverovať v to, že Pán Boh je nad všetkým a že milosť Božia je mocnejšia ako všetky naše snahy. A bez nej asi by naše konanie ani nemalo zmysel. Takže dôverovať v Božiu pomoc a pritom sa sám snažiť niečo dobré pre nich urobiť.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

EXERCÍCIE (VI. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie
ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto
vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej
viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého.
Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Aký bohatý svet si stvoril, Pane! Akú si len mal, Pane, obrazotvornosť pri stvorení! Moria, rieky, horstvá, hviezdy a Zem! Čo zelene a kvetov a stromov a plodov! Čo vtákov a zvierat! Čo farieb, pohybov a zvukov! Tisíce a milióny. Čo tvarov! Aké rozmanité je tvoje stvorenie.

Ktosi si vzdychol a zauvažoval… Keby sme my ľudia mohli navrhnúť rastliny a živočíchy, to by bolo asi dopadlo! Boli by sme asi škatuľkovali: skupina A do vody, skupina B pre suchú zem, C pre vzduch… K tomu nejaký ten osobitný model a dosť. Ako by sme asi boli navrhli zvieratá? Niečo na ťahanie voza, niečo na dojenie, na výrobu vajec – a hádam dosť. Možno ešte čosi pre akvárium. Z rastlín možno trocha zeleniny, pod zub nejaké ovocie a azda ešte niečo na stavebné drevo. Ďalej možno by nám fantázia nestačila. A keby sa boli pustili do roboty umelci, možno všetky tvary by boli navrhli barokové alebo surrealistické alebo picassovské …

Pane, dobre, že si stvoril svet Ty! Tvoja obrazotvornosť je nevyčerpateľná. Tvoríš stále nanovo, udivuješ a privádzaš do úžasu všetkých! Pane, ďakujem Ti, že si svet stvoril tak bohato, pestro a živo, s toľkými tvarmi kvetov, zvierat! Akoby si bol mal sám prvý radosť pri vyzdobovaní svojej Zeme! Pane, daj, aby v nás vzbĺkol znova a znova údiv nad tvojím svetom! Aký krásny je Tvoj svet! A aký krásny musíš byť ty sám a bohatý! Ako prekrásne bude asi raz u Teba. V tvojom najvlastnejšom svete. Právom ťa oslavuje v modlitbe Cirkev, keď ústami kňazov po celom svete hovorí:

Pravý Boh správca, vznešený!
Nebesá rozprávajú o sláve Boha
a obloha hlása dielo jeho rúk.
Deň dňu o tom podáva správu
a noc noci to dáva na známosť.
Nie su to slová nie je to reč,
ktorá, by sa nedala počuť.
Po celej zemi rozlieha sa ich hlas
a ich slová až po končiny sveta.

Carlo Caretto opisuje svoj údiv: „Dnes ráno som prišiel na duny v púšti pred východom slnka. Včerajší vietor dôkladne vyčerpal a vyhladil piesok a povrch presypov sa zaskvel v celej nádhere a tajuplnej novosti. More piesku sa rozlieva predo mnou až k obzoru, kde záblesk zorničky zvestuje príchod nového dňa! Aký krásny je Boží svet! Málo prírodných javov je takých priezračných ako more dún pod modrou saharskou oblohou! Pripadá mi to ako prvé obdobie stvorenia. Duchovný zážitok je taký mocný, že vnímam viditeľno i neviditeľno v jedinom jave – piesok a obloha, oddelené čiarou obzoru, nič viac. A predsa je to pre mňa podobenstvo a obraz začínajúceho stvorenia s plným tajomným významom. Nijaké čisté oko nemôže tu pochybovať. Boh je tu prítomný ako ty, a ako piesok a obloha. Môžem s ním hovoriť ihneď. Jeho prítomnosť je zrejmá. Jeho slová – to sú prvky, čo tvoria obzor. Jeho reč je obsiahnutá vo veciach, jeho myšlienky vyjadrujú skutočnosť, ktorá ťa obklopuje.,. Cítim, že Boh je tu, že ma hľadá a čaká. Vedel, že prídem… Preto sa mi ľahko hovorí: „Dobroreč, duša moja, Pánovi!“ Veľmi veľký si Pane, Bože môj. Halíš sa v svetle ako v plášti, vystrel si nebo ako koberec, ustanovuješ mraky za svoj voz, na krídlach vetra chodievaš“ (Žalm 104,1-4).

Naozaj, Božia múdrosť, moc, láska kypia v celom svete ako vlna za vlnou. Božia láska preniká priestory a časy, tvorí a rozvíja svety, stálice a obežnice a tvorí Zem, aby sa na nej uchytil duch v podobe človeka a prejavil sa vo svojich dejinách. V nedohľadnej diaľke sa potom vynorí človek Ježiš, v ktorom sa táto Božia láska osobne stane viditeľnou ako láska Jednorodeného Syna, ktorý bol od počiatku v náručí Otcovom.

Ak chcete byť naozaj veriaci, nemusíte a nesmiete pohŕdať zemou a stvoreniami. „I videl Boh – a bolo to dobré!“ – hovorí písmo hneď na samom začiatku. A evanjelium hovorí so všetkou úctou o Božom svete a stvorení. Ježiš bol živo a sviežo pozorný okolo seba, voči všetkému. Miloval svet a veci a miloval ich dobre. Všetko si všímal, zo všetkého sa tešil. Vo všetkých veciach mu žiarili duchovné skutočnosti. Svet mu bol plný znamení a významu. Veci sveta mu pripomínali hlboké tajomstvá. Videl vodu, rieky, studne a hovoril: „Voda je dobrá! Je znamením očisty, odstraňuje smäd, pripomína vodu života, ktorá zahasí smäd naveky. A vinice! Aké sú krásne! Aký ušľachtilý je vinohradník! Boh je takýto vinohradník – vy ste vinica! A chlieb! Aký je len dobrý! Ale jestvuje aj chlieb večného života! Ja som ten živý chlieb!“
Čítame Evanjelium nielen medzi riadkami, ale aj riadky samé. Zbadáme, že Ježiš predkladá zmysel pre život a pre jeho dobrá. Rozvíja náš zmysel pre šťastie v plnosti. Ľudia, s ktorými sa stretá, sú z mäsa a kostí. Väčšina vecí im je samozrejmá, netreba im ich dokazovať. Ani v dobrom ani v zlom. Ježiš pozná slabosti i sily človeka. Dotýka sa ich ako známych vecí. Vie, že pohľad na ženu môže zvádzať. Kto pozrie na ženu žiadostivo, je neverný Bohu“ (Mt 5,28). Vie, že na hostine sa dáva najprv dobré víno (Jn 2,10), pozná túžbu ľudí po diamante a vzácnom poklade, nech je to už zlato, ruda, urán alebo nafta. Pozná uspokojujúci pocit z plnej sýpky, pozná horúčkovitú činnosť ľudí, aby ich peniaze neležali zašité (Mt 25,27). Pozná radosť matky nad nájdeným dieťaťom (Lk 11,27), starosť matky, aby syn v živote niečo dosiahol. Pozná radosť z dokončenej stavby (Lk 14,30). Toto všetko pozná Ježiš, mnoho z toho schvaľuje, v niečom zas upozorňuje na nebezpečenstvo. Skutočné ľudské radosti – svadbu, žatvu, hostinu – berie ako symbol radosti v kráľovstve Božom. Nerozoberá naše radosti, ani ich neodôvodňuje, ani nás do nich zvlášť nepovzbudzuje. Berie ich ako skutočnosť, ako prirovnania. Niekedy ako výstrahu, že nás odvádzajú od Boha a viažu príliš na zem. Ježiš vidí celý svet a celý náš život. Len vidí hlbšie.

Podľa evanjelia veci tohto života a sveta treba zapojiť do Božieho programu. Tým, že ich navzájom do svojho programu zapájam. Lebo môj život patrí výslovne do Božieho programu. Tým každá vec dostáva svoj zmysel, nie je zbytočná. Niektorú vec používam, inú odmietam. Tým sa formujem. Každú vec kladiem na správne miesto, do správneho vzťahu k Bohu.

Sú zapojené do jednotného poriadku. To je Ordo. Poriadok. Nahádzané kamene sú chaos. Usporiadané kamene sú cesta a stavba. Nahádzané koľajnice sú chaos. Usporiadané koľajnice sú trať a slúžia ľuďom. Nahádzané súčiastky sú chaos a šrot. Usporiadané súčiastky sú auto a slúžia človekovi. Poriadok robí vec vecou. Poriadok, ktorý plynie z vnútornej záležitosti vecí. Vybadať tento vnútorný poriadok, vybadať, kam ktorá vec patrí a načo slúži – to je úloha môjho denného života, mojej meditácie a môjho spytovania svedomia. Nemôžem rozumne napojiť karburátor na volant, ani do pneumatiky, ani chodiť s kabátom na nohách. Každá vec musí byť na svojom mieste. Rozpoznávať správne miesto vecí a ich cieľ je úloha človeka.

Vesmír a dejiny, celý vesmír môjho života i samotný život s jeho radosťou i skúškami – to všetko je tu len preto, aby mi pomáhalo udržiavať otvorené oči a mať stále na mysli, že som Boží a že Boh ma nielen stvoril, ale ma aj prijal za celkom svojho… Ako veľmi mi preto pomôže, keď si z času na čas urobím pozorne a nábožne prehliadku Božích dobrodení, ktorými som zahrnutý… Pokorný a dôverný obdiv nad Božími dielami „proper nos homines“ závisí iste od osobnej kultúry aj jasnozrivosti srdca. Ale nik sa bez neho nezaobíde. Kto by otriasol našou pevnou vierou, keby sme už pevne stáli na zemi a videli i jasne chápali, čo treba vidieť a pochopiť – že všetko je od Boha a všetko je pre nás?

Na celé stvorenie by som mal hľadieť očami osobných vzťahov. Mal by to byť spásnodejinný pohľad – propter nos et propter nostram salutem – všetko je pre nás a pre našu spásu. Stvorenie je základ dejín spásy. Až potom mohlo nasledovať všetko ďalšie. V pohľade viery je všetko pospájané. Stvorenie a zavŕšenie. Protológia a eschatológia. Nám je dané sledovať smer Božej činnosti. Cez evanjelium usudzujeme na počiatky. Až v Ježišovi Kristovi nám Nový zákon umožňuje pochopiť, čo značí stvorenie, až Ježišovo posolstvo odhalí pravdu o stvorení.


Moderný človek sa chce zrieknuť evanjelia, ktoré hovorí o duchu. Chce sa držať vied, ktoré hovoria prevažne o hmote. V tomto vystupovaní si počína zle. Hmota sama je iste pre nás cestou. Môžeme však po nej ísť práve tak dole, ako aj hore. Pod vplyvom dedičnej viny nás naša vlastná hmota cez celé dejiny sťahuje nadol. Len od vykúpenia nesie hmota v sebe znova význam k plnšiemu bytiu – a všetky pády Božieho pôsobenia ju dvíhajú do výšky – až do chvíle plnej oslavy a premeny v zmŕtvychvstaní. O tom nám však nehovoria vedy. O tom nám hovorí evanjelium. Sme ako horolezci. Každý začíname na úpätí, kde sme sa narodili, podľa súčasného stavu sveta, podľa osobitných dispozícií a podľa povolania. A sme strhávaní dolu. No pomocou milosti vystupujeme dohora, musíme prejsť cez stvorené veci ako po schodoch až k Bohu.
Celý Boží svet je tu pre človeka, aby mu pomáhal žiť, rásť, tvoriť, kráčať do večnosti. Cirkev denne ďakuje za všetky dobrodenia sveta, ktoré Boh daroval človekovi: „Ty si všetko stvoril a svojou prozreteľnosťou všetko udržuješ. Dopraj nám vidieť v tvorstve stopy tvojej dobroty!“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

EXERCÍCIE (V. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Prežívať život šťastne znamená prežívať ho podľa najpôvodnejšieho poslania. A to znamená zostať natrvalo na obraz a podobu Božiu, byť akoby Božím reprezentantom v tomto svete. Uctiť si Boha znamená to byť mu na chválu a žiť na Jeho slávu. Kto chce takto žiť, musí stále hlbšie vnikať do samotného tajomstva Božieho života, ako sa nám dáva poznať cez zjavenie. Boh musí byť pre nás živé a ožívajúce tajomstvo.

Boh nie je idea. Nie je ani systém ideí, je osoba – živá Osoba. Vždy nový a prekvapujúci. Ak mu dôverujem a ak sa o neho zaujímam, môžem ho vidieť vždy z novej a novej stránky. Je vždy nový, lebo je živý. Poznávať ho stále hlbšie znamená duchovne žiť. Zhrnúť duchovný život do formuliek značí poprieť, že Boh je živý. Poznať definície, odpovede katechizmu – to môže byť začiatok. Ale duchovný život je viac než katalogizovanie a opakovanie zásad. Duchovný život je objavujúca láska. Láska, ktorá vždy nanovo poznáva. Boh vždy musí dať svojej činnosti najvyšší a posledný cieľ. Týmto najvyšším cieľom mohol a môže byť len On sám, pretože nič vyššie nie je mysliteľné než On sám. Slávou človeka je to, že môže vedome, slobodne a z radostného presvedčenia oslavovať Boha. Táto oslava Boha začína vo chvíli, keď dieťa po prvý raz spína ruky k modlitbe. Táto oslava sa stupňuje v našich borbách a víťazstvách podľa vôle Božej. A dosiahne plnosť, keď ako verní služobníci vstúpime raz do radosti svojho Pána. Lebo Boh spojil svoju oslavu s naším vlastným šťastím.

Každý deň čaká na nás mnoho povinností. Ale naša najvznešenejšia povinnosť je úcta a sláva Božia, ktorú máme vzdávať Bohu za seba i za celý svet. Toto má vyjadrovať každý deň náš dobrý úmysel. Naše: „Sláva Otcu…“ má spolu s vychádzajúcim slnkom putovať denne vôkol našej celej zeme. Keď vždy v radosti i v utrpení budeme vzdávať úctu Bohu, vtedy skúsime, že tento postoj dáva našej mysli a nášmu srdcu doslova krídla.

Niektorí žijeme, pracujeme, zarábame, vzdelávame sa, tvoríme lepší zajtrajšok… Čo viac? Je to všetko? Denne počujeme slová ako evolúcia, pokrok, očakávanie, túžby, budúcnosť. Sú to rozličné slová pre jednu silu, ktorou človek chce dosiahnuť svoj cieľ – naplnenie života, šťastie. Vo všetkom, čo robíme, je táto túžba. Stále čosi chceme a čakáme list, dar, stretnutie, návštevu, návrat, skúšku, koniec štúdií, manželstvo, auto, dom, rodinu, zaistenú budúcnosť. Chceme mať čosi zo života. Čo je to čosi? Stále za tým kráčame až po križovatky. Na križovatke sú smerovky – ktorým smerom ísť? Strhajú nás sľuby. Na reklamnom stĺpe čítam: Kto je sardinky, kto fajčí to a ono, kto sa oblieka tak a tak, kto kupuje to a to, má viac zo života.

Reklama má dočinenia s módou, jedlom, kozmetikou a inými vecami. „Ak toto všetko nemáte, ste ochudobnení“, presviedča nás reklama. Teda kupovať! Teda peniaze, nová práca. To, čo máš doteraz, nestačí, nie je to pravé. Treba ísť ďalej. Bežať stále rýchlejšie, smerom, ktorým bežia všetci. Čo ale, keď ochorieš? Čo, keď ťa v práci nahradí niekto iný? Čo, keď ti nevyjdú plány? Čo, keď nemôžeš už hocičo zjesť? Koniec? Alebo nová skutočnosť, že veci toho života sú nestále?…

Náš postoj očakávania a túžob vyjadril ktosi takto: Som uprostred sveta ako v zabudnutom kraji. Prach, úhor, kamenie. Celkom šťastné chvíle sú zriedkavé… A túžby? Túžby a želania — koľko ich je! No nenašlo sa ešte miesto na zemi, kde by bol život celkom šťastný, kde by človek netúžil ísť v nádejach, že najde hľadané a očakávané. Túžby ma mučili, chceli viac než mnoho. A ja? V duši často prázdny, v cite chudobný, s myšlienkami dieťaťa, malý vo vesmíre. Túžby majú mnoho tvárí. Jednému rania srdce márnosťou, druhému otvárajú cestu do vekov…

Sú v nás túžby uprostred tejto zeme dosť hlboké? Bude tento svet, ktorý milujeme a ktorý aj Boh miluje, večný? Naše telo je nevyhnutne spojené s týmto svetom. Nejde ruka v ruke s našim zduchovňovaním aj zduchovňovanie sveta? Sv. Pavol napísal: „Tvorstvo je ujarmené naším hriechom. Bude aj oslobodené našou spásou?“

Naším poslaním je rásť do Božej večnosti. Rozvoj a zdokonaľovanie človeka je zahrnuté do každej morálky aspoň nejako. V perspektívach Božieho kráľovstva dostáva však rozvoj človeka iný dosah a iný zmysel. Je bytostnou povinnosťou kresťana rásť nielen pred ľuďmi. Je povinnosťou veriaceho prispievať k dozrievaniu sveta, nielen v jednotlivých ľuďoch, lež i v obci, národe, vo svete ako celku. Odkrývať všetko, čo je dobré a krásne v stvorení. To je osobitné poslanie kresťana. Pravda, v Božom kráľovstve toto rozvíjanie dostáva celkom iný rozsah i zmysel: ľudské úsilie aj v zónach, ktoré nazývame profannými, je súčasťou kresťanskej služby Bohu. Toto úsilie je spoluprácou, láskou, ochotou, ktorú ponúkame Božím rukám, čo stvárňuje svet a pripravuje nás i svet pre posledné zavŕšenie v Kristovi. Na naše šťastie a na slávu Božiu.

O nádeji veriaceho človeka ktosi napísal: „Po všetkej tvorbe robotníkov na krehkej hmote príde raz „nové stvorenie“, po všetkom zápase lekárov a sestier proti smrti bude nasledovať „večný život“, po všetkej námahe vedcov a študentov príde „videnie Božej tváre a pravdy“, po všetkom projektovaní a stavbách architektov príde „mesto Božie“, po všetkom varení a upratovaní príde „svadobná hostina“, po všetkej snahe rodičov príde „spoločenstvo svätých“. Našim námahám vo svete je prisľúbená dobrá nádej. Len nech sú naše činy zapojené do Božieho plánu so svetom. Keď dobre a tvorivo žijeme, chválime Boha.

Sv. Augustín napísal: „Chváľte Boha! Spievajte Aleluja! Ale chváľte ho celí a celkom. Nielen rečou a slovami. Chváľte Boha aj svojím svedomím, svojím životom, svojimi činmi.“ Boha chválime, keď sme spojení s ostatnými ľuďmi a keď pamätáme na ostatných. Keď zužujeme svoju pozornosť len na seba, akoby sme prestali chváliť Boha. Keď sa odkláňaš od spravodlivosti a od toho, čo sa Bohu páči. Ak sa však nikdy neodkloníš od dobrého života, tvoje ústa môžu mlčať, tvoj život však bude hovoriť. A Boží sluch bude počuť hlas Tvojho srdca. Lebo ako my svojím sluchom zachytávame a počujeme svoje hlasy, tak Boh zachytáva naše myšlienky. Kde sú ľudia šťastnejší než tam, kde z úcty k Bohu – to je pre ľudí a pre ľudstvo najvyšší život a najvyššie šťastie!

Takto oslavoval Boha celým svojím životom prvý človek sveta, Ježiš, milovaný Otcov Syn. A aj nás učil žiť na slávu Otcovu. V spojení s Ním máme možnosť oslavovať Boha skrze Neho, s Ním a v Ňom.

Človek má slobodným srdcom robiť to, čo ostatné stvorenia robia nevyhnutne. „Či jete, či pijete alebo čokoľvek iného robíte, všetko robte na česť Božiu!“ (1 Kor 10,31). Keď človek správne chápe svoj život, vždy musí byť živým „Glória Patri“ – živým Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému. Len ten dáva svojmu životu najplnší zmysel, kto sa naučil volať po každej radosti a z každej hĺbky biedy Sláva Bohu na výsostiach!

Túto oddanosť chvály krásne vyjadrujú dve modlitby breviára: „Pane, nech Ťa chvália naše ústa, nech Ťa chváli naše srdce, nech Ťa chváli náš život a pretože všetko, čo sme, je tvoj dar, nech je tvoj celý náš život“. A druhá modlitba: „Dožič nám túto milosť, dopomôž, láskavý Bože, Otec, Syn, Duch Svätý, aby s nami svätí zotrvali stále v tvojej chvále. Amen.“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

Modlitba




Osvieť Pane, môj rozum,

aby som Ťa poznal.

Daj mi horlivosť,

aby som Ťa hľadal.

Daj mi múdrosť,

aby som Ťa našiel.

Daj mi život,

ktorý by sa Ti páčil.

Daj mi vytrvalosť,

aby som Ťa s nádejou očakával.

Amen.

-re-