Novoročné prianie

Na začiatku nového roka 2006 prajeme Vám oči, ktoré si všimnú aj malé veci; veci každodenného života, ktoré svedčia o Božej veľkosti a o jeho láske a starostlivosti. Prajeme Vám uši, ktoré prijímajú aj signály, ktoré neboli vyslovené. Prajeme Vám ruky, ktoré nerozmýšľajú dlho, či majú pomáhať. Prajeme Vám v pravý čas správne slovo. Prajeme Vám milujúce srdce, ktorým sa dáte viesť. Prajeme Vám radosť, lásku, pokoj a pokoru. Prajeme Vám ľudí, ktorých máte radi, aby pri Vás stáli a dodávali Vám odvahu. Ľudí, ktorí Vám pomôžu ďalej, keď ste smutní, unavení a vyčerpaní. Prajeme Vám dostatočný oddych a prácu, ktorá Vám urobí radosť. Prajeme Vám dobré srdce, ktoré je plné radosti a túto lásku dáva ďalej. Prajeme Vám, aby Pán času a všetkého dobra bol neustále s Vami.

redakcia Spektra

A už je tu! Rok 2006

Nový rok s množstvom dní, hodín, minút a sekúnd. Aké budú? Nevieme. Bezpochyby je to veľká šanca opäť začať, vykročiť na správnu cestu a ísť v ústrety ľuďom a Bohu. Prvé dni sú obdobím zvláštneho začiatku s predsavzatiami a záväzkami. Aj keď si uvedomujeme svoju krehkosť, krátkosť novoročných predsavzatí, cítime, že by sme v novom roku mohli byť iní, lepší.
Nikdy nie je neskoro. Zvlášť, keď si uvedomujeme, že v tomto úsilí nie sme sami. Boh, ktorý sa stal človekom, prišiel do nášho života, aby nám všetkým daroval nový začiatok. Kristus je nádejou veľkej budúcnosti a budúceho večného dovŕšenia sveta a každého jedného z nás.
Spomeňme si, koľkým ľuďom daroval Ježiš počas svojho života nový začiatok. Colník Matúš, hriešna Magdaléna, mŕtvy Lazár, desať malomocných, slepí, chromí, posadnutí zlými duchmi alebo taký zločinec na kríži. Boh ponúka všetkým začiatok, nikomu nezatvára dvere. Každý má šancu. Nikto si nemusí zúfať.
Ježiš začal svoje verejné účinkovanie Jánovým krstom. Bol to jeho začiatok a začiatok nového života mnohých ľudí. Aj my sme boli pokrstení a začali sme dlhú púť Božích detí na tejto zemi. Krst nám otvára nebo s množstvom milostí, aby sme v živote konali viac dobra a vyhýbali sa zlu. Krstom začíname púť, podobnú tej Ježišovej, a všade kam prídeme, chodíme máme dobre robiť ako On. Krstom začíname misiu budovania Božieho kráľovstva tu na zemi medzi ľuďmi, svojimi najbližšími. Naša misia má byť úspešná ako misia Troch kráľov, ktorí nakoniec pod vedením hviezdy našli dieťatko zavinuté v plienkach a uložené v jasliach. Naša životná cesta, púť, sa má zavŕšiť v nebi, kde aj začala. Bude to návrat do Otcovho lona, bude to veľké šťastie a radosť so všetkými svätými a s ľuďmi dobrej vôle.
Prajem Vám úspešný začiatok v novom roku 2006, radosť z Božieho detinstva, ktoré začalo naším krstom a úspešnú misiu zavŕšenú v nebi u Boha Otca.

duchovný otec

Stalo sa:

– v piatok (11. 11.) nás pohladili tóny spevokolu Cantica Christiana, speváckeho zboru pri kostole sv. Jána, evanjelistu a apoštola v Krompachoch
– v sobotu (26. 11.) kňazi Košickej arcidiecézy spolu s kardinálom Jozefom Tomkom, otcom arcibiskupom a pomocnými biskupmi oslávili patróna arcidiecézy sv. Ondreja v Dóme sv. Alžbety v Košiciach
– v stredu (30. 11.) sme na Vyšnom konci slávili sviatok sv. Ondreja, apoštola. Slávnostný celebrant Peter Čorba, farár z Krížovan, daroval našej farnosti ako poďakovanie za finančnú pomoc pri výstavbe ich kostola sedes, z ktorého predsedá kňaz pri Eucharistii. Ďakujeme!
– 4. 12. – oslávili sme patrónku Ovčia sv. Barboru, pannu a mučenicu. Sv. omšu slávil a prihovoril sa doc. ThDr. Jozef Leščinský, PhD.

Výlet v Tatrách

V prvú novembrovú sobotu sa skoro ráno vychystalo pár mladých ľudí z Víťaza, zo Širokého a Sedlíc spolu s duchovným otcom na jednodňový výlet do Tatier. Bolo nás desať, aj keď pôvodne malo byť „dušičiek“ z farnosti viac, no nezáleží na kvantite, ale na kvalite.

Aj keď počasie ráno nebolo priaznivé, nálada sa so zvyšujúcou teplotou zlepšovala. V Poprade sme zahnali driemoty, niektorí nákupom, iní teplým čajom (alebo inými domácimi dobrotami). Všetko svedomito zaznamenával Martin, ktorý naozaj väčšinou nenápadne a rýchlo fotografoval krásy Božej prírody, aj naše maličkosti. Ozajstná turistika začala v Starom Smokovci, odkiaľ sme mali namierené až na Skalnaté pleso. Počasie nám prialo, zásob jedla sme mali dosť, aj prestávky sme si dopriali pravidelné a tak sme sa s väčším či menším nadšením (šomraním) dostali až na Skalnaté pleso. Časový sklz nikomu nevadil. V nadmorskej výške 1751 m.n.m. to už nebola žiadna sranda, ale napriek tomu niekomu napadla úžasná myšlienka vystúpiť a dotknúť sa Lomnického štítu. Spočiatku sa to pozdávalo hlavne chlapom, ale keďže nás svojím nadšením a zapálením pre adrenalínový šport nemuseli dlho presviedčať, do desiatich minút sme všetci odhodlane stáli v rade pri pokladni. No tak ako v živote sme raz hore a raz dole, tak aj po našom nadšení nasledovalo sklamanie. Počasie sa zhoršilo a tak sa plánovaný výjazd na Lomničák musel zrušiť. Do budúcnosti je to pre nás výzva ako vystúpiť na Pánov vrch a z výšky spoznávať všetko to nádherné, čo stvoril, vnímať jeho prítomnosť a cítiť sa pritom takí maličkí. Výlet sme ukončili dobrou večerou v reštaurácii, kde síce určite postrehli, že sme východniari, ale nikomu to nevadilo. Cestou domov sme sa ešte zastavili v motoreste na kávu a čaj.
Cieľom tohto výletu nebolo „vydriapať sa“ na jeden zaujímavý vrch v Tatrách a tým si dokázať, že sme ešte mladí. Cieľom bolo byť spolu, zažiť niečo pekné, podeliť sa o zážitky a tým budovať a upevňovať vzťahy v spoločenstve. Tento výlet k tomu určite prispel.

Mária Timková, Sedlice

Slávenie sviatkov v rodine

Každý dar prináša radosť obdarovanému, ale aj darcovi. Vianočné sviatky sú tiež spojené s darmi. Najväčší dar dostalo ľudstvo od svojho Boha – v jeho vlastnom Synovi, ktorý dostal telo od Márie Panny. Je to dar, ktorý rozozvučí zvony každej citlivej ľudskej duše. S radosťou prežívané sviatky Vianoc v rodine spôsobia „vyzváňanie duševných zvonov“. Toto vyzváňanie je veľmi dôležité pre osobitné prežívanie sviatkov najmä pre naše deti, aby mali hlboké a trvalé zážitky radosti a plné krásnych spomienok.

V tejto našej uponáhľanej dobe skôr počuť iba ľadový škripot nervov, svojich i cudzích, do omrzenia opakovanie lákavých ponúk a reklám a zároveň malátnosť „zábavy za každú cenu“.
Deti inštinktívne cítia spriaznenosť s hlbokým významom sviatkov, najmä Vianoc. Keď si to pozorne a dobre uvážime, protagonistami väčšiny rodinných sviatkov a osláv sú deti. Hlavné je, aby sa tešili deti. Nie sami, ale spolu so svojimi rodičmi, so svojou rodinou. Veď slávenie sviatkov v rodine je časom, keď sa ľudia pozastavia a „zohrievajú si dušu“. Sme predsa ľudia „sviatkov a radosti.“ Radosť je prameňom chuti do života a spolunažívania. Ak rodič nie je veselý a pokojný, vyvoláva u detí úzkosť, nepokoj, strach a obavy, i keď ich intenzívne miluje. Pokoj a veselosť – to je rovnica emócií, myšlienok, ideí. Je to aj otázka viery v život, lebo kto má vieru, nemôže byť pesimistom. Je veľmi dôležité, aby deti slávili sviatky, najmä so svojimi rodičmi. Deti, ale aj dospelí, sa dostávajú k významu abstraktných ideí pomocou konkrétnych obrazov a giest, bez ktorých ostávajú abstraktné pojmy prázdnymi škrupinami.
Obrazy a gestá sviatkov a slávností prenášajú posolstvo, ktoré zohrieva dušu. Sú prerušením každodennej rutiny. Sú to chvíle, keď sa robí spoločne niečo výnimočné a príjemné. Sú spoločnou radosťou, znovuzískaním kúska „strateného raja“. A zriedkavými príležitosťami, pri ktorých sa tak trocha uvoľnia aj dospelí a ukážu inú a milšiu tvár. Pre dieťa je veľkou stratou, ak nemá možnosť tešiť sa zo svojich sviatkov a mať radosť z ich symbolických významov.
Sviatok je silnou duchovnou chvíľou, chvíľou zázračnou a vzácnou, lebo okrem radosti tejto chvíle, dáva deťom životnú nádej do budúcnosti. Pravidelné opakovanie týchto udalostí, ktoré odmeriavajú rok a tým aj život dieťaťa je v jeho očiach zárukou, že sa jeho dôležitosť nezmenšuje, dôkazom, že je to pekné a že život sa usporadúva okolo šťastných chvíľ. Život môže byť namáhavý a ťažký, ale sviatky ho môžu urobiť radostnejším.
Pred sviatkom i po sviatku sú deti stredobodom láskavej pozornosti. Tak sa môžu cítiť dôležité a dary, ktoré dostanú im dokazujú, že ich milujeme a že si zasluhujú lásku. Sviatky sú tajné výročia srdca. Kto nepozná radostné rozochvenie, s akým deti očakávajú narodeniny alebo meniny? Všetky dôležité sviatky detí (narodeniny, meniny, Vianoce, Veľká noc, výročie svadby) pripomínajú narodenie alebo nový začiatok. Tak uisťujú dieťa o skutočnosti, že jeho príchod na svet bol šťastnou a vytúženou udalosťou očakávanou rodičmi a celým svetom. Čím sviatočnejšie budeme sláviť tieto výročia, tým viac budú deti cítiť, že ich milujeme.
Mnohé sviatky sa slávia „iba raz“ (prvé prijímanie, birmovka, maturita …). Tým sa oslavuje istá fáza ľudského alebo náboženského rastu. Je životne dôležité, aby mal prevahu ich duchovný význam. Náboženské sviatky musia byť „silne náboženské“. Drahý dar alebo obed v reštaurácii sú príliš ľahko len alibi pre rodičov, ktorí sa chcú jednoducho „zbaviť starosti“ alebo sa ukázať, no zabudli, čo znamená „oslavovať v rodine“.
Sviatky sú chvíľami láskavého tepla, kontaktu, komunikácie citov. Sú to chvíle, keď sa posilňujú putá medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami. Možno použiť pre tieto príležitosti „lístočky“. Sú to lístočky, ktoré vyjadrujú túžby a blahoželania ukryté pod tanierom alebo pod poduškou, a tie môžu v rodine odhaliť city a skryté kútiky duše. Šťastné rodiny si často v rodine píšu. Ba dokonca niektoré sviatky môžu byť príležitosťou veľkého zmierenia.
Medzi obradnými chvíľami sviatku sa vždy objaví aj slávnostnejší a bohatší stôl, pripravený s väčšou pozornosťou a s nejakou špecialitou. Je to slávnosť hojnosti a družnosti. Oslavuje sa dlhšie, spolu, viac sa rozpráva a spoločne aj hrá. Pre dušu dieťaťa sú to chvíle, na ktoré sa nezabúda.
Sviatok Vianoc je intenzívna duchovná chvíľa, chvíľa zázračná a vzácna. Samé deti chápu, že tie materiálne prejavy majú „dušu“, duchovný význam. Jedno dieťa napísalo vo svojom lístočku: „Drahý Ježiško, na Vianoce chcem počítač a dobrého ocka.“ Druhý napísal: „Drahý ocko, ako vianočný dar by som chcel, aby si ostal celý deň so mnou …“
Skutočným zázrakom Vianoc, okrem jeho veľkého náboženského významu, je zázrak detského myslenia, ktoré chce veriť za každú cenu, že jestvuje aspoň jeden deň v roku, keď sa môže znova stvoriť čarovný svet, stratený raj, sen toho, kto rastie plný dôvery a nádeje. Aspoň zdanlivo. Na niekoľko hodín. Svet by bol naozaj žalostným a nepriateľským miestom, keby sa rodičia neusilovali sláviť Vianoce so svojimi deťmi podľa nepísaných pravidiel, ktoré sa všade už storočia zachovávajú a sú „srdcom“ Vianoc.
Aj Ježiško a svätý Mikuláš, ktorí prinášajú dary, sú súčasťou duchovnej vianočnej krajiny. Deti potrebujú veriť nadprirodzenému rozmeru, aby mohli čeliť realite, ktorá sa často javí ako hrozivá. Zázračný rozmer detského zmýšľania sa postupne bude zmenšovať s rastúcou skúsenosťou detí. No tie deti, ktoré prežívali sladké a dôveru budiace detstvo plné „pôvabu“, budú oveľa vyrovnanejšie a istejšie a zároveň často budú spomínať na detské čaro Vianoc.
Advent – čas, čo predchádza Vianociam, čas radostnej prípravy, obdobie, ktoré predchádza narodeniu Dieťaťa. Dom sa pripravuje, akoby sme mali prijať nového člena rodiny. Príchod Ježiška v hlbokej noci ostáva zahalený tajomstvom, ako je aj tajomstvo narodenia detí. Ak rodičia slávia tajomstvo, ani deti nebudú mať problém prijať Ježiša, ktorý prišiel prebývať v ich rodine.

MUDr. Blažej Vaščák

Fórum mladých

V dňoch 25. až 27. 11. 2005 sa v priestoroch Gymnázia sv. Tomáša Akvinského v Košiciach uskutočnilo Fórum mladých 2005. Toto fórum zorganizovalo Univerzitné pastoračné centrum v Košiciach pod záštitou arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča. Zúčastnili sa na ňom delegáti, ktorí zastupovali svoju farnosť, strednú školu, hnutie alebo rehoľu.

Cieľom tohto fóra je spoznať názory mladých ľudí, ako vnímajú jednotlivé spoločenské problémy, problémy vo farnosti, v rodine a ako by oni riešili tieto problémy alebo ako by mohli oni sami prispieť k zlepšeniu situácie.
Počas týchto troch dní sme sa zamýšľali nad problémom komunikácie, a to:
– komunikácie v rodine – spoločenstvo
– komunikácie s Bohom – zbožnosť rodiny
– komunikácie o rodine – spoločnosť
Tieto témy sa rozoberali v jednotlivých skupinkách pod vedením animátora, kde sme boli podelení podľa jednotlivých dekanátov. Po práci v skupinke nasledovalo zdieľanie, kde zástupcovia skupiniek prezentovali jednotlivé názory na danú tému.
V rámci prvej témy sa hovorilo o ťažkostiach, s ktorými musia zápasiť otcovia a matky našich rodín, prečo a kedy stroskotáva komunikácia v rodine, prečo počet duchovných povolaní na Slovenku klesá a čo oslovuje mladého človeka, aby si zvolil cestu zasväteného života.
Spomínala sa tu najmä zlá sociálna a ekonomická situácia v rodinách: otcovia sú nútení odchádzať za prácou do zahraničia na dlhší čas a na matkách takto zostáva celá zodpovednosť za výchovu v rodine. Následkom tohto odlúčenia stroskotáva komunikácia medzi rodičmi navzájom a aj komunikácia medzi rodičmi a deťmi. Počet duchovných povolaní na Slovensku klesá, pretože medzi mladými prevláda názor, že je to niečo čo, sa už „nenosí“ a spomenul sa aj nedostatok dobrých vzorov.
Počas druhého dňa sa rozoberala téma Komunikácia s Bohom – zbožnosť rodiny, kde sa rozoberala mužská zbožnosť, zbožnosť ženy, zbožnosť novej generácie, prečo sú otcovia tejto doby nevýrazní vo svojej zbožnosti, ako vyvážiť prevahu ženskej zbožnosti v rodinných spoločenstvách, prečo mnohí mladí ľudia strácajú vieru napriek viere svojich rodičov. Otcovia sú nevýrazní vo svojej zbožnosti, pretože im častokrát chýba odvaha prejaviť svoje city a zapojiť sa napríklad do liturgických slávení. Prevaha ženskej zbožnosti v rodinných spoločenstvách by sa mohla vyvážiť tak, že by matky poskytovali väčší priestor na prejavenie zbožnosti otca, napríklad modlitbu v rodine by mohol viesť otec. Na otázku, prečo mladí ľudia strácajú vieru napriek viere svojich rodičov, odzneli odpovede, že mladí nezažili pravý život viery vo svojej rodine a často sú aj pod vplyvom zlej partie kamarátov.
Ešte v ten deň sme sa všetci zúčastnili sv. omše v Dóme sv. Alžbety, ktorú celebroval kardinál Jozef Tomko. Poobede nasledovali workshopy, tvorivo – zábavný večer a spoločná adorácia, kde si mnohí mladí „prišli na svoje“.
V nedeľu sme sa zamýšľali nad treťou témou, kde sa odpovedalo na otázky: Akú pomoc očakáva rodina od farnosti a ako môže ona pomáhať zasväteným osobám vo farnosti? Kedy škola znehodnocuje rodinnú výchovu? Akú predstavu modernej rodiny uprednostňujú médiá a ako by sa dal umenšiť zlý vplyv médií na komunikáciu v rodine?
Rodina očakáva od farnosti najmä tú duchovnú pomoc, isté pochopenie a povzbudenie a ona sama môže pomôcť zasväteným osobám vo farnosti tak, že sa zapojí do nejakých aktivít a pomôže tej zasvätenej osobe alebo kňazovi, aby sa vo svojej farnosti necítil ako „sám vojak v poli“. V médiách sa dnes prezentuje najmä voľné spolužitie a rozvody ako niečo normálne a predstava dobre usporiadanej a veriacej rodiny je niečo ojedinelé. Tento zlý vplyv médií by sa mohol umenšiť tým, že by si rodina vyberala vhodné programy, ktoré by predstavovali isté mravné a morálne hodnoty.
Som veľmi rada, že som sa mohla zúčastniť tohto fóra mladých. Chcela by som vyzvať aj ostatných mladých k účasti na tejto akcii, pretože Cirkev má záujem aj o ich názor a pohľad na jednotlivé aktuálne problémy a ich riešenia.

Mária Krokusová

Moje birmovné meno

Ako birmovanci sme dostali úlohu vybrať si birmovné meno a napísať zamyslenie, prečo práve toto meno. Dlho som rozmýšľala nad touto úlohou, až mi raz v kostole pri pohľade na obraz Božieho milosrdenstva zišlo na um meno Faustína.

Rozhodla som sa, že práve ona bude mojou ďalšou orodovníčkou. Spočiatku som to chcela preto, lebo sa často modlievam k Božiemu milosrdenstvu. Vždy mi pomáhalo. Hoci nevypočulo všetky moje priania, postupom času som si uvedomila, že to tak bolo lepšie. Raz som chcela mať jednotky na vysvedčení, ale mala som nerozhodné známky z jazyka. Profesor mi dal dvojku. V ten deň som si myslela, že je to nespravodlivé, že ak iným mohol polepšiť, tak prečo nie mne. Keď sme sa v septembri vrátili do školy, začal klásť vyššie nároky a ja som bola rada, že mi známku nezlepšil. Presvedčila som, že Boh nám chce len dobre. Na Božie milosrdenstvo sa môžem stále spoľahnúť. Musím sa priznať, že sa s Ním vrúcnejšie rozprávam, keď mi je ťažko. Keď sa človeku darí, niekedy sa Bohu zabudne poďakovať; to sa neraz stalo aj mne.
Po istom čase ma niečo viedlo prečítať si denníkové záznamy zo života sestry Márie Faustíny Kowalskej. Keď som si už vybrala jej meno, nech o nej aspoň niečo viem. Táto kniha ma tak nadchla, že som ju prečítala za jedno popoludnie. Uvedomila som si, aká veľká je táto svätica. Svojou poníženosťou a nekonečnou poslušnosťou ma tak oslovila, že som naozaj rada, že som si ju vybrala za orodovníčku. Aj vďaka nej som si uvedomila, aký je môj vzťah k Bohu. Mám čas na všetky možné aktivity, len pre Boha mi ostáva „omrvinka“. Častokrát sa sťažujem na maličkosti, ale sestra Faustína nám ukazuje, že utrpenie je najväčším pokladom na zemi, lebo ono očisťuje dušu. Ďakovala Ježišovi za denné kríže, ďakovala za vnútorné bolesti, za strach a neistotu, za pokušenia, za problémy i ťažkosti, za hodinu smrti, za duševný boj a za celú trpkosť. V utrpení bola jej radosť a v úzkosti jej nádej. Bola presvedčená, že pravá láska sa meria teplomerom utrpenia.
Oslovila ma aj tým, že pri všetkom sa spoliehala na Ježiša. Nič nerobila bez Neho, so všetkým sa mu zdôverovala. Verím, že svätá Faustína ma bude ochraňovať a vyprosovať hojné Božie milosti.

birmovankyňa Zuzana

Vianočná prosba dieťaťa

Veľmi sa teším Ježiško, že sú tu zase Vianoce. Ježiško môj milý, poď prebývať do môjho srdiečka, ktoré Ti dávam ako vianočný dar.
Urob si z neho svoj chrám, v ktorom budeš prebývať. Očisti ho od neposlušnosti, lenivosti, od každého hriechu. Netrpezlivo už čakám a teším sa na teba.
Veď cez Vianoce sú aj ľudia milší, štedrejší, radostnejší.
V posvätnom vianočnom čase majú viac pochopenia aj pre chudobnejších a trpiacich.
Ale koľkí ťa, Ježiško, nemilujú ani nechcú prijať, hoci prinášaš lásku a pokoj. Ty nás však máš všetkých rovnako rád.
Ale všetky deti nebudú mať radostné Vianoce. Prosím ťa preto, Ježiško, za tie deti, čo trpia vo vojne alebo umierajú hladom, zanes im darček, ktorý si chcel darovať mne.
Pri štedrovečernom stole budem na nich myslieť. Veď my budeme mať plný stôl dobrôt, kým mnohé z nich ani kôrku chleba.
Splň, prosím, Ježiško, moju prosbu, len im nepovedz, že som ťa poslal ja. Bude krásne, keď o tom budeme vedieť len my dvaja.
Prosím ťa aj za starých a opustených – aj im daruj svoje šťastie a radosť. Nech pri speve vianočných kolied sme všetci ochotnejší navzájom si pomáhať.
A ešte jednu prosbu mám: Ježiško, chráň nám otecka i mamičku aj našu krásnu slovenskú zem.
Nech ľudia vyženú zo sŕdc hriech a špinu a nech sa tam vráti láska a pokoj, aby sme sa všetci mali radi ako aj ty nás máš rád.
Ako by som si len prial, aby zmizli slzy z detských očí, aby deti na celom svete mohli v pokoji a v šťastí prežívať čaro Vianoc a všetci spolu s anjelmi zvolať:
„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

prevzala M. Luterová

Tolerovaná droga

Minulý mesiac študenti sociálnej práce museli absolvovať povinnú dvojtýždňovú prax v niektorom zariadení sociálnych služieb.

Vybral som sa do resocializačného domu Greckokatolíckej charity. Bol som plný obáv a očakávaní. Prekvapili ma však príjemní terapeuti a celkom otvorení klienti. Tí sa tu doliečovali z rôznych druhov závislostí: alkohol, drogy, automaty, ale aj mobily. Počas celej 12-hodinovej zmeny som sa snažil k nim čo najviac priblížiť a získať čo najviac skúseností. Každé ráno sa začína modlitbou, po ktorej nasleduje rozdelenie na pracoviská. Večer je spoločná skupina, kde si čítajú zo Svätého písma, riešia problémy dňa a navzájom sa povzbudzujú. Väčšina sa vrátila z liečenia z Prednej hory a zariadenie im slúžilo na tréning pred skutočným životom. V zriadení fungovala umývarňa áut, práčovňa a stolárska dielňa. Celý deň som obehoval všetky tieto stanovištia a rozprával sa s každým v domove. Spoznal som ľudí so zaujímavými osudmi a skúsenosťou s „tou jeho drogou“. Takmer všetci liečení pacienti mali problém s alkoholom.
Alkoholizmus je pravidelné a nadmerné pitie alkoholických nápojov. Väčšina ľudí si pod pojmom alkoholik predstaví chudobnejšieho, otrhaného, neupraveného muža. Počas praxe som mal možnosť sa zúčastniť aj na klube liečených alkoholikov a bol som prekvapený. Alkoholizmus sa týka rovnako mužov aj žien, starých aj mladých, bohatých aj chudobných. Dokonca v ústave na liečenie drogových závislostí na Prednej Hore počet pacientiek – alkoholičiek sa vyrovnáva mužom. V charite sa všetci pokúšali o život bez alkoholu – abstinovanie. Po absolvovaní liečby abstinent nie je hneď vyliečený z alkoholu, stále ostáva alkoholikom, ibaže nepije. Je to veľmi ťažké. Abstinent nedokáže piť kontrolovane (príležitostne po malých dávkach), hneď, keď sa napije, stáva sa znovu alkoholikom. Má dve voľby: alebo bude naďalej piť alebo sa pokúsi žiť plnohodnotnejší život. Tá druhá voľba je omnoho ťažšia. Stretáva sa s výsmechom kamarátov v krčme a ohováraním. Dlhodobo pijúci človek vyzerá v očiach spoluobčanov lepšie ako ten, čo sa vrátil z liečenia. Ľudia na neho ukazujú prstom: „To ten, co še mušil liečic“. Vôbec nepozerajú na to, že chce niečo zmeniť. Ak už aj človek nepije, často sa stretáva s násilným ponúkaním na rôznych oslavách. Hlavne tí viac pijúci stále dokola ponúkajú nepijúceho (jeden ti neuškodí, veď si chlap), pre ktorého je to dosť ťažká skúška. Zaujímavé je, že väčšina alkoholikov vám povie, že s alkoholom sa prvýkrát stretla doma. Na návšteve často babky ponúkajú malým deťom vaječné a čokoládové likéry. Nehovorím, že už v detstve vzniká závislosť. No deti majú v budúcnosti kladný vzťah k alkoholu a nepovažujú ho za vážne nebezpečenstvo.
Mnoho ľudí v našom okolí sa pokúša žiť bez alkoholu. Myslím, že povinnosťou každého z nás je podporiť jeho snahu, zbytočne ho neponúkať a zmeniť náš celkový pohľad na alkohol. Alkoholizmus sa týka všetkých a netreba zabúdať, že alkoholikom sa môže stať každý z nás.

Stanislav Šimčík, Ovčie- študent 4. ročníka sociálnej práce

Noemov koráb

Ďakujeme vám deti za vaše listy, v ktorých ste nám napísali, kam by ste chceli vyplávať so svojou loďou. Vaše príbehy boli úsmevné, aj láskou k blížnemu naplnené. Niektoré si tu môžete prečítať.

Keby som bola ako Noe, teda keby sa schyľovalo k búrke, chcela by som preplávať každé more a oceán. Mať veľkú loď ako náš dom. Zobrala by som so sebou celú svoju rodinu. Zo zvierat by som vzala kravu na mlieko, sliepky na mäso a ovce na vlnu, aby som si spravila oblečenie. Potom by som si kúpila televízor na baterky a rozkladaciu sedačku. Sadla by som si a pila teplý čaj s medom a čakala, kým sa neskončí veľká búrka.
Katka Balogová
… vzal by som ešte záchranné vesty a vysielačku, keby sme sa náhodou stratili. Veď oceán je nekonečne veľký.
Dávid Bednárik
… keby som mala možnosť cestovať s loďou už dnes, išla by som s bratom Samkom a mamkou na lodi po Dunaji do Maďarska, kde je môj ocko už mesiac v robote. Doviezli by sme si ho domov, lebo ho veľmi ľúbime a veľmi sa nám za ním cnie.
Natália Dugasová
Koho by sme zobrali na loď? Najprv mamku a ocka. Našu sestru by sme tiež chceli zobrať, aj keď ona na nás kričí, keď máme v izbe neporiadok alebo hráme na chodbe futbal a ona sa nemôže učiť. Ale za to, že nám navarí a napečie dobroty, keď ocko s mamkou sú v robote, tak ju zoberieme … Zobrali by sme aj miništrantov a futbalistov s pánom trénerom. Zobrali by sme aj nášho duchovného otca a pána farára z Krížovan … Zobrali by sme kamarátov aj kamarátky, ale o nich písať nebudeme.
Martin a Ján Strakovci
Keby som mala ozajstnú loď, zobrala by som na ňu svoju rodinu a kamarátov. Chcela by som sa stretnúť s pirátmi a s inými ľuďmi. Chcela by som, aby sme mali chatu na strome a každý deň by sme zažívali dobrodružstvá. Objavovali by sme rôzne veci a starobylé pamiatky. Ochraňovala by som prírodu pred zlými vecami a pred nebezpečenstvom. Živili by sme sa len ovocím a rôznymi bylinami. S ľuďmi, ktorých nemám veľmi v láske, by sme sa spriatelili. Bojovala by som s pirátmi, aby som získala poklad a iné cennosti. Na ostrove by sme sa skamarátili so zvieratkami.
Dominika Kráľová
Na loď by som zobrala ľudí z Víťaza, ktorí by chceli pomôcť ľuďom v Ázii a dostatok jedla pre celú krajinu. Keby sme prišli do Ázie, chceli by sme nájsť krajinu, kde najviac potrebujú našu pomoc a dali by sme im to, čo nemajú.

bez mena