Autor Spektrum

Prostredníctvom Spektra, nášho farského časopisu, chcem vám všetkým odovzdať milý a srdečný pozdrav od našej Žofky. Mala som tú milosť, že jej predstavená mi dovolila prísť na Karmel. Bolo to dojímavé stretnutie. Jej srdce bolo plné radosti a lásky. Oči jej žiarili, no boli v nich aj slzy, ktoré chceli vyjadriť veľmi veľa. Pre mňa osobne to bol nezabudnuteľný okamih, keď som si pri pohľade na Žofku za mrežami uvedomila, že život bosých karmelitánok v dnešnej dobe je veľkým tajomstvom, nad ktorým je hodno zamyslieť sa. Žofka vás všetkých zo srdca pozdravuje a ďakuje za vaše modlitby. Prosí o nich aj naďalej. Ani ona na nás nezabúda a denne sa za nás obetuje. Má vás rada. Všetkým vo farnosti praje tie najkrajšie požehnané Vianoce, aké ste v živote kedy mali a do nového roka 2006 vám vyprosuje Božiu milosť.

sestra Damiána

Po zmŕtvychvstaní sa Ježiš ukázal apoštolom pri Tiberiadskom jazere. Pripravil im raňajky. „Poďte jesť!“ pozval ich na brehu. Potom sa pýtal Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Po Petrovej odpovedi dodal: „Pas moje baránky, pas moje ovce.“ To znamenalo poslanie na celý život a pre celý svet – nezostaň sám, daj sa do služieb iných, daj sa do služieb života.

Ježiš pripravil aj iný pokrm. A pripravil ho nielen pre apoštolov, ale pre nás všetkých – pripravil nám Eucharistiu. Boli ste na sv. omši? Boli ste na prijímaní? Vzkriesený Pán vám pripravil duchovné raňajky, duchovnú večeru. Teraz sa vás pýta: „Miluješ ma?“ – A hovorí vám: Choď do života. Choď do ulíc, do domu a do rodiny, choď do práce a do školy a staraj sa o druhých. Mysli na druhých. Vydávaj svedectvo lásky, ktorú si prijal. V Eucharistii prijímame chlieb pútnikov. Teraz ho prijímame stojac. Je v tom symbolika? Eucharistiu prijímame akoby uprostred cesty, pri krátkom zastavení, pripravení kráčať ďalej – do nového dňa alebo noci. Eucharistia nás vyzbrojuje – dáva nám silu do zápasu a svetlo do tmy. Pretvára a premieňa nás, pripodobňuje nás Kristovi. Kedykoľvek sme prítomní na sv. omši, koná sa táto premena, premena prirodzena na nadprirodzeno, pomíňajúceho na nehynúce, chleba a vína na telo a krv Kristovu. Aj nás má sv. omša premeniť na živé a výkonné údy Kristovho Tajomného tela – Cirkvi. Máme byť nielen svedkami premeny chleba a vína – my sami máme byť premenení. Kto ide po „Iďte v mene božom“ domov z chrámu do ulíc, na pracovisko a do svojho domu, má byť iný, než bol, keď sa začal biť v prsia pri úkone kajúcnosti. Keď idem zo sv. omše, mám byť človekom s oživenou dušou, s novým srdcom, s čistejšími očami, s novou myšlienkou v mysli, s nadšenejším slovom na perách – mám byť premenený vnútorne i navonok. Všetci máme byť premenení. A potom máme s Kristom premieňať svoje prostredie a všetko, čoho sa ňom dotkneme. Všetko s ním, v rozhovore s ním, skoby sme hovorili: Buď pri nás, Ježišu, keď sa modlíme, ako si bol s učeníkmi. Buď s nami v práci, ako si pracoval s Jozefom v Nazarete. Buď s nami, keď sa radujeme, ako si sa spolu s inými tešil v Káne na svadbe. Buď pri nás, keď kráčame ulicami, ako si chodieval s apoštolmi. Buď pri nás, keď trpíme, ako si bol pri chorých svojho ľudu. Eucharistia nás osobitným spôsobom zapája do apoštolátu Cirkvi, do šírenia jej viery a jej lásky medzi ľuďmi. Eucharistický Pán zapaľuje v srdci veriaceho človeka apoštolský oheň, pocit zodpovednosti za svet dáva nám podnety, aby sme vydávali živé svedectvo viery apoštolským slovom a činmi. Eucharistia nielenže stmeľuje v láske učeníka s Učiteľom, nielenže stmeľuje učeníkov navzájom, lež rozširuje ich lásku na všetkých ľudí i na tých, ktorých treba ešte len pre vieru získať. Eucharistia dáva okrem toho silu pre zápas s vnútornými ťažkosťami i s ťažkosťami zvonku, s ľahostajnosťou, nenávisťou i prenasledovaním. Eucharistia obnovuje našu horlivosť a našu odvahu. Bože, prosíme ťa, daj aby sme uprostred tohto sveta a pred očami všetkých ľudí, s ktorými sme spojení, prežívali tvoje evanjelium a boli znamením tvojej obetavosti a pokoja. Daj, aby sme sa znášali jeden druhého a slúžili jeden druhému v láske, aby naše srdcia boli otvorené pre biednych, chorých a zomierajúcich – pre všetkých, ktorí sú v núdzi. Prosíme ťa, daj, aby sme takto boli tvojou Cirkvou, zjednotení s naším pápežom, s naším biskupom, s našimi kňazmi a so všetkými, ktorí uverili v tvoje meno. Daj, aby sme všetkým ohlasovali tvoje tajomstvá ako pravdu života.

spracoval duchovný otec

Na začiatku nového roka 2006 prajeme Vám oči, ktoré si všimnú aj malé veci; veci každodenného života, ktoré svedčia o Božej veľkosti a o jeho láske a starostlivosti. Prajeme Vám uši, ktoré prijímajú aj signály, ktoré neboli vyslovené. Prajeme Vám ruky, ktoré nerozmýšľajú dlho, či majú pomáhať. Prajeme Vám v pravý čas správne slovo. Prajeme Vám milujúce srdce, ktorým sa dáte viesť. Prajeme Vám radosť, lásku, pokoj a pokoru. Prajeme Vám ľudí, ktorých máte radi, aby pri Vás stáli a dodávali Vám odvahu. Ľudí, ktorí Vám pomôžu ďalej, keď ste smutní, unavení a vyčerpaní. Prajeme Vám dostatočný oddych a prácu, ktorá Vám urobí radosť. Prajeme Vám dobré srdce, ktoré je plné radosti a túto lásku dáva ďalej. Prajeme Vám, aby Pán času a všetkého dobra bol neustále s Vami.

redakcia Spektra

Nový rok s množstvom dní, hodín, minút a sekúnd. Aké budú? Nevieme. Bezpochyby je to veľká šanca opäť začať, vykročiť na správnu cestu a ísť v ústrety ľuďom a Bohu. Prvé dni sú obdobím zvláštneho začiatku s predsavzatiami a záväzkami. Aj keď si uvedomujeme svoju krehkosť, krátkosť novoročných predsavzatí, cítime, že by sme v novom roku mohli byť iní, lepší.
Nikdy nie je neskoro. Zvlášť, keď si uvedomujeme, že v tomto úsilí nie sme sami. Boh, ktorý sa stal človekom, prišiel do nášho života, aby nám všetkým daroval nový začiatok. Kristus je nádejou veľkej budúcnosti a budúceho večného dovŕšenia sveta a každého jedného z nás.
Spomeňme si, koľkým ľuďom daroval Ježiš počas svojho života nový začiatok. Colník Matúš, hriešna Magdaléna, mŕtvy Lazár, desať malomocných, slepí, chromí, posadnutí zlými duchmi alebo taký zločinec na kríži. Boh ponúka všetkým začiatok, nikomu nezatvára dvere. Každý má šancu. Nikto si nemusí zúfať.
Ježiš začal svoje verejné účinkovanie Jánovým krstom. Bol to jeho začiatok a začiatok nového života mnohých ľudí. Aj my sme boli pokrstení a začali sme dlhú púť Božích detí na tejto zemi. Krst nám otvára nebo s množstvom milostí, aby sme v živote konali viac dobra a vyhýbali sa zlu. Krstom začíname púť, podobnú tej Ježišovej, a všade kam prídeme, chodíme máme dobre robiť ako On. Krstom začíname misiu budovania Božieho kráľovstva tu na zemi medzi ľuďmi, svojimi najbližšími. Naša misia má byť úspešná ako misia Troch kráľov, ktorí nakoniec pod vedením hviezdy našli dieťatko zavinuté v plienkach a uložené v jasliach. Naša životná cesta, púť, sa má zavŕšiť v nebi, kde aj začala. Bude to návrat do Otcovho lona, bude to veľké šťastie a radosť so všetkými svätými a s ľuďmi dobrej vôle.
Prajem Vám úspešný začiatok v novom roku 2006, radosť z Božieho detinstva, ktoré začalo naším krstom a úspešnú misiu zavŕšenú v nebi u Boha Otca.

duchovný otec

– v piatok (11. 11.) nás pohladili tóny spevokolu Cantica Christiana, speváckeho zboru pri kostole sv. Jána, evanjelistu a apoštola v Krompachoch
– v sobotu (26. 11.) kňazi Košickej arcidiecézy spolu s kardinálom Jozefom Tomkom, otcom arcibiskupom a pomocnými biskupmi oslávili patróna arcidiecézy sv. Ondreja v Dóme sv. Alžbety v Košiciach
– v stredu (30. 11.) sme na Vyšnom konci slávili sviatok sv. Ondreja, apoštola. Slávnostný celebrant Peter Čorba, farár z Krížovan, daroval našej farnosti ako poďakovanie za finančnú pomoc pri výstavbe ich kostola sedes, z ktorého predsedá kňaz pri Eucharistii. Ďakujeme!
– 4. 12. – oslávili sme patrónku Ovčia sv. Barboru, pannu a mučenicu. Sv. omšu slávil a prihovoril sa doc. ThDr. Jozef Leščinský, PhD.

V prvú novembrovú sobotu sa skoro ráno vychystalo pár mladých ľudí z Víťaza, zo Širokého a Sedlíc spolu s duchovným otcom na jednodňový výlet do Tatier. Bolo nás desať, aj keď pôvodne malo byť „dušičiek“ z farnosti viac, no nezáleží na kvantite, ale na kvalite.

Aj keď počasie ráno nebolo priaznivé, nálada sa so zvyšujúcou teplotou zlepšovala. V Poprade sme zahnali driemoty, niektorí nákupom, iní teplým čajom (alebo inými domácimi dobrotami). Všetko svedomito zaznamenával Martin, ktorý naozaj väčšinou nenápadne a rýchlo fotografoval krásy Božej prírody, aj naše maličkosti. Ozajstná turistika začala v Starom Smokovci, odkiaľ sme mali namierené až na Skalnaté pleso. Počasie nám prialo, zásob jedla sme mali dosť, aj prestávky sme si dopriali pravidelné a tak sme sa s väčším či menším nadšením (šomraním) dostali až na Skalnaté pleso. Časový sklz nikomu nevadil. V nadmorskej výške 1751 m.n.m. to už nebola žiadna sranda, ale napriek tomu niekomu napadla úžasná myšlienka vystúpiť a dotknúť sa Lomnického štítu. Spočiatku sa to pozdávalo hlavne chlapom, ale keďže nás svojím nadšením a zapálením pre adrenalínový šport nemuseli dlho presviedčať, do desiatich minút sme všetci odhodlane stáli v rade pri pokladni. No tak ako v živote sme raz hore a raz dole, tak aj po našom nadšení nasledovalo sklamanie. Počasie sa zhoršilo a tak sa plánovaný výjazd na Lomničák musel zrušiť. Do budúcnosti je to pre nás výzva ako vystúpiť na Pánov vrch a z výšky spoznávať všetko to nádherné, čo stvoril, vnímať jeho prítomnosť a cítiť sa pritom takí maličkí. Výlet sme ukončili dobrou večerou v reštaurácii, kde síce určite postrehli, že sme východniari, ale nikomu to nevadilo. Cestou domov sme sa ešte zastavili v motoreste na kávu a čaj.
Cieľom tohto výletu nebolo „vydriapať sa“ na jeden zaujímavý vrch v Tatrách a tým si dokázať, že sme ešte mladí. Cieľom bolo byť spolu, zažiť niečo pekné, podeliť sa o zážitky a tým budovať a upevňovať vzťahy v spoločenstve. Tento výlet k tomu určite prispel.

Mária Timková, Sedlice

Každý dar prináša radosť obdarovanému, ale aj darcovi. Vianočné sviatky sú tiež spojené s darmi. Najväčší dar dostalo ľudstvo od svojho Boha – v jeho vlastnom Synovi, ktorý dostal telo od Márie Panny. Je to dar, ktorý rozozvučí zvony každej citlivej ľudskej duše. S radosťou prežívané sviatky Vianoc v rodine spôsobia „vyzváňanie duševných zvonov“. Toto vyzváňanie je veľmi dôležité pre osobitné prežívanie sviatkov najmä pre naše deti, aby mali hlboké a trvalé zážitky radosti a plné krásnych spomienok.

V tejto našej uponáhľanej dobe skôr počuť iba ľadový škripot nervov, svojich i cudzích, do omrzenia opakovanie lákavých ponúk a reklám a zároveň malátnosť „zábavy za každú cenu“.
Deti inštinktívne cítia spriaznenosť s hlbokým významom sviatkov, najmä Vianoc. Keď si to pozorne a dobre uvážime, protagonistami väčšiny rodinných sviatkov a osláv sú deti. Hlavné je, aby sa tešili deti. Nie sami, ale spolu so svojimi rodičmi, so svojou rodinou. Veď slávenie sviatkov v rodine je časom, keď sa ľudia pozastavia a „zohrievajú si dušu“. Sme predsa ľudia „sviatkov a radosti.“ Radosť je prameňom chuti do života a spolunažívania. Ak rodič nie je veselý a pokojný, vyvoláva u detí úzkosť, nepokoj, strach a obavy, i keď ich intenzívne miluje. Pokoj a veselosť – to je rovnica emócií, myšlienok, ideí. Je to aj otázka viery v život, lebo kto má vieru, nemôže byť pesimistom. Je veľmi dôležité, aby deti slávili sviatky, najmä so svojimi rodičmi. Deti, ale aj dospelí, sa dostávajú k významu abstraktných ideí pomocou konkrétnych obrazov a giest, bez ktorých ostávajú abstraktné pojmy prázdnymi škrupinami.
Obrazy a gestá sviatkov a slávností prenášajú posolstvo, ktoré zohrieva dušu. Sú prerušením každodennej rutiny. Sú to chvíle, keď sa robí spoločne niečo výnimočné a príjemné. Sú spoločnou radosťou, znovuzískaním kúska „strateného raja“. A zriedkavými príležitosťami, pri ktorých sa tak trocha uvoľnia aj dospelí a ukážu inú a milšiu tvár. Pre dieťa je veľkou stratou, ak nemá možnosť tešiť sa zo svojich sviatkov a mať radosť z ich symbolických významov.
Sviatok je silnou duchovnou chvíľou, chvíľou zázračnou a vzácnou, lebo okrem radosti tejto chvíle, dáva deťom životnú nádej do budúcnosti. Pravidelné opakovanie týchto udalostí, ktoré odmeriavajú rok a tým aj život dieťaťa je v jeho očiach zárukou, že sa jeho dôležitosť nezmenšuje, dôkazom, že je to pekné a že život sa usporadúva okolo šťastných chvíľ. Život môže byť namáhavý a ťažký, ale sviatky ho môžu urobiť radostnejším.
Pred sviatkom i po sviatku sú deti stredobodom láskavej pozornosti. Tak sa môžu cítiť dôležité a dary, ktoré dostanú im dokazujú, že ich milujeme a že si zasluhujú lásku. Sviatky sú tajné výročia srdca. Kto nepozná radostné rozochvenie, s akým deti očakávajú narodeniny alebo meniny? Všetky dôležité sviatky detí (narodeniny, meniny, Vianoce, Veľká noc, výročie svadby) pripomínajú narodenie alebo nový začiatok. Tak uisťujú dieťa o skutočnosti, že jeho príchod na svet bol šťastnou a vytúženou udalosťou očakávanou rodičmi a celým svetom. Čím sviatočnejšie budeme sláviť tieto výročia, tým viac budú deti cítiť, že ich milujeme.
Mnohé sviatky sa slávia „iba raz“ (prvé prijímanie, birmovka, maturita …). Tým sa oslavuje istá fáza ľudského alebo náboženského rastu. Je životne dôležité, aby mal prevahu ich duchovný význam. Náboženské sviatky musia byť „silne náboženské“. Drahý dar alebo obed v reštaurácii sú príliš ľahko len alibi pre rodičov, ktorí sa chcú jednoducho „zbaviť starosti“ alebo sa ukázať, no zabudli, čo znamená „oslavovať v rodine“.
Sviatky sú chvíľami láskavého tepla, kontaktu, komunikácie citov. Sú to chvíle, keď sa posilňujú putá medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami. Možno použiť pre tieto príležitosti „lístočky“. Sú to lístočky, ktoré vyjadrujú túžby a blahoželania ukryté pod tanierom alebo pod poduškou, a tie môžu v rodine odhaliť city a skryté kútiky duše. Šťastné rodiny si často v rodine píšu. Ba dokonca niektoré sviatky môžu byť príležitosťou veľkého zmierenia.
Medzi obradnými chvíľami sviatku sa vždy objaví aj slávnostnejší a bohatší stôl, pripravený s väčšou pozornosťou a s nejakou špecialitou. Je to slávnosť hojnosti a družnosti. Oslavuje sa dlhšie, spolu, viac sa rozpráva a spoločne aj hrá. Pre dušu dieťaťa sú to chvíle, na ktoré sa nezabúda.
Sviatok Vianoc je intenzívna duchovná chvíľa, chvíľa zázračná a vzácna. Samé deti chápu, že tie materiálne prejavy majú „dušu“, duchovný význam. Jedno dieťa napísalo vo svojom lístočku: „Drahý Ježiško, na Vianoce chcem počítač a dobrého ocka.“ Druhý napísal: „Drahý ocko, ako vianočný dar by som chcel, aby si ostal celý deň so mnou …“
Skutočným zázrakom Vianoc, okrem jeho veľkého náboženského významu, je zázrak detského myslenia, ktoré chce veriť za každú cenu, že jestvuje aspoň jeden deň v roku, keď sa môže znova stvoriť čarovný svet, stratený raj, sen toho, kto rastie plný dôvery a nádeje. Aspoň zdanlivo. Na niekoľko hodín. Svet by bol naozaj žalostným a nepriateľským miestom, keby sa rodičia neusilovali sláviť Vianoce so svojimi deťmi podľa nepísaných pravidiel, ktoré sa všade už storočia zachovávajú a sú „srdcom“ Vianoc.
Aj Ježiško a svätý Mikuláš, ktorí prinášajú dary, sú súčasťou duchovnej vianočnej krajiny. Deti potrebujú veriť nadprirodzenému rozmeru, aby mohli čeliť realite, ktorá sa často javí ako hrozivá. Zázračný rozmer detského zmýšľania sa postupne bude zmenšovať s rastúcou skúsenosťou detí. No tie deti, ktoré prežívali sladké a dôveru budiace detstvo plné „pôvabu“, budú oveľa vyrovnanejšie a istejšie a zároveň často budú spomínať na detské čaro Vianoc.
Advent – čas, čo predchádza Vianociam, čas radostnej prípravy, obdobie, ktoré predchádza narodeniu Dieťaťa. Dom sa pripravuje, akoby sme mali prijať nového člena rodiny. Príchod Ježiška v hlbokej noci ostáva zahalený tajomstvom, ako je aj tajomstvo narodenia detí. Ak rodičia slávia tajomstvo, ani deti nebudú mať problém prijať Ježiša, ktorý prišiel prebývať v ich rodine.

MUDr. Blažej Vaščák

Ako birmovanci sme dostali úlohu vybrať si birmovné meno a napísať zamyslenie, prečo práve toto meno. Dlho som rozmýšľala nad touto úlohou, až mi raz v kostole pri pohľade na obraz Božieho milosrdenstva zišlo na um meno Faustína.

Rozhodla som sa, že práve ona bude mojou ďalšou orodovníčkou. Spočiatku som to chcela preto, lebo sa často modlievam k Božiemu milosrdenstvu. Vždy mi pomáhalo. Hoci nevypočulo všetky moje priania, postupom času som si uvedomila, že to tak bolo lepšie. Raz som chcela mať jednotky na vysvedčení, ale mala som nerozhodné známky z jazyka. Profesor mi dal dvojku. V ten deň som si myslela, že je to nespravodlivé, že ak iným mohol polepšiť, tak prečo nie mne. Keď sme sa v septembri vrátili do školy, začal klásť vyššie nároky a ja som bola rada, že mi známku nezlepšil. Presvedčila som, že Boh nám chce len dobre. Na Božie milosrdenstvo sa môžem stále spoľahnúť. Musím sa priznať, že sa s Ním vrúcnejšie rozprávam, keď mi je ťažko. Keď sa človeku darí, niekedy sa Bohu zabudne poďakovať; to sa neraz stalo aj mne.
Po istom čase ma niečo viedlo prečítať si denníkové záznamy zo života sestry Márie Faustíny Kowalskej. Keď som si už vybrala jej meno, nech o nej aspoň niečo viem. Táto kniha ma tak nadchla, že som ju prečítala za jedno popoludnie. Uvedomila som si, aká veľká je táto svätica. Svojou poníženosťou a nekonečnou poslušnosťou ma tak oslovila, že som naozaj rada, že som si ju vybrala za orodovníčku. Aj vďaka nej som si uvedomila, aký je môj vzťah k Bohu. Mám čas na všetky možné aktivity, len pre Boha mi ostáva „omrvinka“. Častokrát sa sťažujem na maličkosti, ale sestra Faustína nám ukazuje, že utrpenie je najväčším pokladom na zemi, lebo ono očisťuje dušu. Ďakovala Ježišovi za denné kríže, ďakovala za vnútorné bolesti, za strach a neistotu, za pokušenia, za problémy i ťažkosti, za hodinu smrti, za duševný boj a za celú trpkosť. V utrpení bola jej radosť a v úzkosti jej nádej. Bola presvedčená, že pravá láska sa meria teplomerom utrpenia.
Oslovila ma aj tým, že pri všetkom sa spoliehala na Ježiša. Nič nerobila bez Neho, so všetkým sa mu zdôverovala. Verím, že svätá Faustína ma bude ochraňovať a vyprosovať hojné Božie milosti.

birmovankyňa Zuzana

V dňoch 25. až 27. 11. 2005 sa v priestoroch Gymnázia sv. Tomáša Akvinského v Košiciach uskutočnilo Fórum mladých 2005. Toto fórum zorganizovalo Univerzitné pastoračné centrum v Košiciach pod záštitou arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča. Zúčastnili sa na ňom delegáti, ktorí zastupovali svoju farnosť, strednú školu, hnutie alebo rehoľu.

Cieľom tohto fóra je spoznať názory mladých ľudí, ako vnímajú jednotlivé spoločenské problémy, problémy vo farnosti, v rodine a ako by oni riešili tieto problémy alebo ako by mohli oni sami prispieť k zlepšeniu situácie.
Počas týchto troch dní sme sa zamýšľali nad problémom komunikácie, a to:
– komunikácie v rodine – spoločenstvo
– komunikácie s Bohom – zbožnosť rodiny
– komunikácie o rodine – spoločnosť
Tieto témy sa rozoberali v jednotlivých skupinkách pod vedením animátora, kde sme boli podelení podľa jednotlivých dekanátov. Po práci v skupinke nasledovalo zdieľanie, kde zástupcovia skupiniek prezentovali jednotlivé názory na danú tému.
V rámci prvej témy sa hovorilo o ťažkostiach, s ktorými musia zápasiť otcovia a matky našich rodín, prečo a kedy stroskotáva komunikácia v rodine, prečo počet duchovných povolaní na Slovenku klesá a čo oslovuje mladého človeka, aby si zvolil cestu zasväteného života.
Spomínala sa tu najmä zlá sociálna a ekonomická situácia v rodinách: otcovia sú nútení odchádzať za prácou do zahraničia na dlhší čas a na matkách takto zostáva celá zodpovednosť za výchovu v rodine. Následkom tohto odlúčenia stroskotáva komunikácia medzi rodičmi navzájom a aj komunikácia medzi rodičmi a deťmi. Počet duchovných povolaní na Slovensku klesá, pretože medzi mladými prevláda názor, že je to niečo čo, sa už „nenosí“ a spomenul sa aj nedostatok dobrých vzorov.
Počas druhého dňa sa rozoberala téma Komunikácia s Bohom – zbožnosť rodiny, kde sa rozoberala mužská zbožnosť, zbožnosť ženy, zbožnosť novej generácie, prečo sú otcovia tejto doby nevýrazní vo svojej zbožnosti, ako vyvážiť prevahu ženskej zbožnosti v rodinných spoločenstvách, prečo mnohí mladí ľudia strácajú vieru napriek viere svojich rodičov. Otcovia sú nevýrazní vo svojej zbožnosti, pretože im častokrát chýba odvaha prejaviť svoje city a zapojiť sa napríklad do liturgických slávení. Prevaha ženskej zbožnosti v rodinných spoločenstvách by sa mohla vyvážiť tak, že by matky poskytovali väčší priestor na prejavenie zbožnosti otca, napríklad modlitbu v rodine by mohol viesť otec. Na otázku, prečo mladí ľudia strácajú vieru napriek viere svojich rodičov, odzneli odpovede, že mladí nezažili pravý život viery vo svojej rodine a často sú aj pod vplyvom zlej partie kamarátov.
Ešte v ten deň sme sa všetci zúčastnili sv. omše v Dóme sv. Alžbety, ktorú celebroval kardinál Jozef Tomko. Poobede nasledovali workshopy, tvorivo – zábavný večer a spoločná adorácia, kde si mnohí mladí „prišli na svoje“.
V nedeľu sme sa zamýšľali nad treťou témou, kde sa odpovedalo na otázky: Akú pomoc očakáva rodina od farnosti a ako môže ona pomáhať zasväteným osobám vo farnosti? Kedy škola znehodnocuje rodinnú výchovu? Akú predstavu modernej rodiny uprednostňujú médiá a ako by sa dal umenšiť zlý vplyv médií na komunikáciu v rodine?
Rodina očakáva od farnosti najmä tú duchovnú pomoc, isté pochopenie a povzbudenie a ona sama môže pomôcť zasväteným osobám vo farnosti tak, že sa zapojí do nejakých aktivít a pomôže tej zasvätenej osobe alebo kňazovi, aby sa vo svojej farnosti necítil ako „sám vojak v poli“. V médiách sa dnes prezentuje najmä voľné spolužitie a rozvody ako niečo normálne a predstava dobre usporiadanej a veriacej rodiny je niečo ojedinelé. Tento zlý vplyv médií by sa mohol umenšiť tým, že by si rodina vyberala vhodné programy, ktoré by predstavovali isté mravné a morálne hodnoty.
Som veľmi rada, že som sa mohla zúčastniť tohto fóra mladých. Chcela by som vyzvať aj ostatných mladých k účasti na tejto akcii, pretože Cirkev má záujem aj o ich názor a pohľad na jednotlivé aktuálne problémy a ich riešenia.

Mária Krokusová

Veľmi sa teším Ježiško, že sú tu zase Vianoce. Ježiško môj milý, poď prebývať do môjho srdiečka, ktoré Ti dávam ako vianočný dar.
Urob si z neho svoj chrám, v ktorom budeš prebývať. Očisti ho od neposlušnosti, lenivosti, od každého hriechu. Netrpezlivo už čakám a teším sa na teba.
Veď cez Vianoce sú aj ľudia milší, štedrejší, radostnejší.
V posvätnom vianočnom čase majú viac pochopenia aj pre chudobnejších a trpiacich.
Ale koľkí ťa, Ježiško, nemilujú ani nechcú prijať, hoci prinášaš lásku a pokoj. Ty nás však máš všetkých rovnako rád.
Ale všetky deti nebudú mať radostné Vianoce. Prosím ťa preto, Ježiško, za tie deti, čo trpia vo vojne alebo umierajú hladom, zanes im darček, ktorý si chcel darovať mne.
Pri štedrovečernom stole budem na nich myslieť. Veď my budeme mať plný stôl dobrôt, kým mnohé z nich ani kôrku chleba.
Splň, prosím, Ježiško, moju prosbu, len im nepovedz, že som ťa poslal ja. Bude krásne, keď o tom budeme vedieť len my dvaja.
Prosím ťa aj za starých a opustených – aj im daruj svoje šťastie a radosť. Nech pri speve vianočných kolied sme všetci ochotnejší navzájom si pomáhať.
A ešte jednu prosbu mám: Ježiško, chráň nám otecka i mamičku aj našu krásnu slovenskú zem.
Nech ľudia vyženú zo sŕdc hriech a špinu a nech sa tam vráti láska a pokoj, aby sme sa všetci mali radi ako aj ty nás máš rád.
Ako by som si len prial, aby zmizli slzy z detských očí, aby deti na celom svete mohli v pokoji a v šťastí prežívať čaro Vianoc a všetci spolu s anjelmi zvolať:
„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

prevzala M. Luterová